Slovenské rozprávky a povesti I. - Božena Němcová

Božena Němcová

Slovenské rozprávky a povesti

Tatran

Svetská krása

olo raz jedno bohaté knieža, a to nemalo žiadne deti.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Preložila a edične pripravila Jana Pácalová Ilustroval Igor Piačka © Jana Pácalová 2020 © Igor Piačka 2020 © design Mária Rojko ISBN 978-80-222-1118-5

Každý deň sa modlievalo so svojou ženou, aby im Boh požehnal aspoň jedného syna.

Boh ich modlitbu vypočul a žene požehnal.

Keď prišiel jej čas a mala porodiť, práve v tú noc si k nim prišli pýtať nocľah dvaja starí šediví pútnici. „Veru by som vás aj vďačne prenocoval,“ povedalo knieža, „lebo vidím, že ste veľmi ustatí, ale nebudete mať pokojnú noc,“ a povedalo im, čo očakáva.

Pútnici neprestali prosiť, až im knieža dovolilo prenocovať pod jeho strechou.

Keď mali pripravené lôžko, uložili sa.

Pred polnocou začala žena kniežaťa stonať a pútnici sa prebudili. „Choď von a pozri, aké znamenia sa ukazujú na nebi,“ povedal starší pútnik mladšiemu.

5

„Nesadaj do toho koča, lebo sa ti zle povodí, sadni do samého ostatného.“ „Neviem, prečo to žiadaš, ale si môj dobrý priateľ, poslúchnem ťa.“ Poslúchol a zlatý kočiar letel naspäť do zámku ako nesený vetrom. Nevesta so ženíchom tam však šťastne prišli.

Pred zámok im otec poslal na privítanie zlatý pohár naplnený vínom. Ale kmotor opäť prosil mladé knieža, aby sa vína nedotýkalo, ak len nechce byť v okamihu mŕtve. Knieža nerado poslúchlo, ale vedelo, že kmotor je jeho najväčší dobrodinec, a dalo si povedať. Požiadalo o iný pohár vína. Keď víno zo zlatého pohára vyliali na zem, zem pod tým vínom zhorela.

Prišli do zámku. Rodičia i všetok ľud ich prijali s nesmiernou radosťou a celý zámok sa zajagal od Svetskej krásy. Hneď bola svadba. Keď sa potom večer ženích s mladožienkou uberali do spálne, pristúpil zase kmotor k ženíchovi a prosil ho, aby smel nocovať v jeho spálni. To bolo mladému kniežaťu proti vôli, no napokon privolilo. On so ženou sa uložil na lôžko a kmotor s obnaženým mečom stál pri ich hlavách. Oni zaspali, on bdel.

Tu sa o polnoci strhol šum, v komnate sa objavil ohavný šarkan a plazil sa priamo k posteli. Ale britký meč opatrného strážcu do neho začal sekať a neprestal, kým na ňom bola jediná hlava.

Hluk zobudil spiacich. Keď knieža uvidelo v priateľových rukách krvavý meč, vykríklo a vyskočilo z postele, lebo si myslelo, že mu zabil ženu. Kmotor mu však ukázal ohavné telo šarkana a potom ho vzal a cez okno vrhol dolu do priepasti.

Tu ho knieža začalo odprosovať a pýtalo sa ho, ako to všetko mohol vedieť.

Ale kmotríček mu nepovedal ani slovo o tom, ako sa všetko dozvedel. Vedel, že mladé knieža zbavil nebezpečenstva a je šťastné, a tak sa s ním rozlúčil a odišiel zo zámku. Nedal sa obmäkčiť prosbami mladých manželov, aby s nimi zostal.

Knieža však nikdy nezabudlo na kmotríkov, ktorí mu dali za ženu Svetskú krásu, lebo tej sa žiadna na svete nevyrovnala.

Kráľ času I.

ili raz v malej dedine dvaja vlastní bratia.

Starší z nich bol veľký boháč, ale pritom zlý a bezbožný. Mladší nemal v statočnosti páru v celej dedine, ale pritom bol taký chudobný, že ani on, ani jeho rodina nemali mnohokrát čo do úst dať.

Raz, keď už nemohol vydržať od hladu, šiel k bohatému bratovi a prosil ho o kúsok chleba. Ale neobišiel dobre. „Ty taký a taký,“ oboril sa naňho brat, „ešte by som takého oplana choval?!“ Ukázal na dvere a vystrčil ho von.

Keď ho tak nemilosrdne odbil, šiel, neborák, a nevedel, kam sa obrátiť. Bol lačný, sotva nohy vliekol, a nemal ani dostatočný odev, tak sa triasol od zimy. Bál sa ísť domov, nuž šiel do hory. Našiel tam pod hruškou napadané plánky a hoci boli také kyslé, až mu od nich tŕpli zuby, bol rád, že ich má. Ale taký pokrm mu nezahrial žalúdok, zima ním triasla a v hore dul ostrý vietor.

15

Chlapec sa tak ako deň predtým rozplakal, zalomil rukami a zmizol.

Dievča ráno pánovi všetko vyrozprávalo, lenže tiež nepovedalo, ako sa chlapec nad jej odpoveďami zarmútil. Ako prvá i druhá dostala tristo zlatých.

Tretí deň povedala najmladšia: „Ej, sestry moje, keď sa vám tak dobre vodilo, že ste doniesli po tristo zlatých, pôjdem aj ja skúsiť šťastie, azda aj mne Pán Boh pomôže pretrpieť ten strach!“ Matka mala najmladšiu dcéru najradšej, ale keď videla, že sa starším nič nestalo, dovolila i jej.

Rovnako ako sestry i ona si najskôr od pána vyprosila dovolenie, potom niečo na varenie, nabrala si, čo potrebovala, a odišla do izby. Tam v kozube rozložila oheň, pripravila hrnčeky, prestrela na stôl, odostlala posteľ a v strachu aj v nádeji čakala polnoc.

Tu náhle bije dvanásta a v izbe začne hrmotať a jajkať. Dievča sa obzerá z kúta do kúta, nikde nič, všade ako na dlani, a len hrmoce a jajká. Náhle všetko utíchne, pred ňu sa postaví krásny, utešený chlapec a prívetivým hlasom sa pýta: „Komuže to varíš?“ Sestry jej povedali, ako mu má odpovedať, ale keď sa na krásneho chlapca pozrela, pomyslela si, že nebude zle, keď odpovie inak. „No, komuže to varíš?“ spýtal sa zase netrpezlivo chlapec. „Mne, ale ak by si chcel, i pre teba,“ odpovedalo dievča.

Chlapcovo rozsmútené čelo sa začalo vyjasňovať. „A komu si to prestrela?“ „Mne, ale ak by si mal vôľu, aj pre teba.“ Chlapcovou tvárou preletel ľahký úsmev. „A komu si to odpravila?“ pýtal sa po tretíkrát. „Mne, ale ak by sa ti páčilo, aj pre teba.“ Chlapec celý naradovaný zatlieskal rukami a povedal: „Dobre, dobre, keď si to všetko aj pre mňa prihotovila. Ale počkaj chvíľku, počkaj, prosím ťa, idem sa najskôr odobrať od mojich dobrodincov, čo ma doposiaľ opatrovali.“ V izbičke odrazu zavial teplý vetríček a uprostred nej sa otvorila hlboká priepasť, do ktorej sa pekný chlapec pomaly spúšťal. Dievča chcelo vedieť, kam ide, a tak sa ho chytilo za konček kabáta a spúšťalo sa dnu zároveň s ním.

Pred očami sa im otvoril nový svet. Na pravej strane tiekla zlatá rieka, na ľavej sa ligotali zlaté vrchy a uprostred bola krásna zelená lúka, okrášlená

118

119

tisícero kvetinami. Chlapec šiel popredu a dievča potichučky, aby ju nespozoroval, za ním. Na lúke sa zohýbal ku kvetinám, hladkal ich a díval sa na ne.

Potom prišli k zlatému lesu. Keď sa k nemu blížili, vyletelo z neho nevídané množstvo rozličných vtákov. Začali krásne spievať a poletovali okolo mládenčeka, ba sadali mu aj na hlavu a plecia. Mládenec sa im prihováral a každého prívetivo pohladil. Dievča si medzitým odlomilo zlatú halúzku a zavinulo ju do šatky, aby vraj malo nejakú pamiatku.

Zo zlatého lesa prišli do strieborného a medzi strieborné vrchy. Sotvaže sa tam priblížili, vybehlo z neho množstvo rozličných zvierat. Hrnuli sa k mládenčekovi a radostne ho obskakovali. On každé zvieratko poláskal a rozprával sa s nimi. Dievča si aj tu odlomilo striebornú halúzku, lebo si pomyslelo: „Ktovie, či by mi moje sestry uverili, keď im budem rozprávať, kde som bola a čo som videla.“ Keď sa krásny mládenec rozlúčil so všetkými svojimi dobrodincami, vracal sa tým istým chodníčkom, ktorým prišiel, a dievča zase potichu za ním.

Keď prišli k otvoru, chytilo sa ho za konček kabátika a vyletelo s ním do izby, z ktorej prednedávnom odišli. Otvor sa za nimi zavrel. „Už som sa odobral, teraz môžeme aj večerať,“ povedal chlapec.

Dievča rýchlo skočilo k ohňu a nosilo na stôl, čo navarilo. Posadili sa a najedli sa obaja do chuti. Keď sa najedli, mládenec povedal: „Teraz by sme sa vari mohli už uložiť!“ Pekne-krásne sa uložili do odpravenej postele. Dievča položilo doprostred medzi nich striebornú a zlatú halúzku a o chvíľu obaja zaspali.

Druhý deň už slnko vystúpilo hodne vysoko, ale mlynárkina dcérka sa ešte nehlásila. Pán už bol veľmi netrpezlivý, čakal ešte dobrú chvíľu, ale keď o nej nebolo ani slychu, dostal strach, že sa jej azda zle povodilo. Šiel sa pozrieť, ako a čo s ňou je. Ale kto vypovie, akú mal radosť, keď otvoril dvere a na posteli uvidel ležať svojho strateného syna vedľa mlynárkinej dcéry? Len čo sa práve prebudili zo sna. Otec sa radoval ako dieťa a všetko panstvo z okolia dal pozvať, aby sa radovalo s ním.

Keď mládenec uvidel pri sebe dve halúzky, s podivením povedal dievčaťu: „Či si ty so mnou až tam dole bola? Nuž, keď si mi taká verná, mala by si vedieť, že si ma vyslobodila. Z týchto halúzok budeme mať dva kaštiele.“ Vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oknom a v tom okamihu sa z nich vystavili jeden strieborný a druhý zlatý zámok. Mlynárkina najmladšia dcéra v nich potom bývala s krásnym mladým pánom, ktorého vyslobodila, a ak neumrela, býva tam až doteraz.

Pecko sprostáčik

jednej dedine žil človek, o ktorom sa hovorilo, že je sprostáčik.

A že nikdy nebol ani dve míle za pecou, hovorili mu aj Pecko. Úbohý Pecko bol každému na posmech: každý kút ním vytreli, a kdekto, každý ho mal za blázna, ale on ani kuraťu neublížil. Šiel raz, neborák, do kostola a tu počul, ako pán farár káže, že kto kráča cestou tŕňovou, príde do neba.

Keď sprostáčik prišiel domov, povedal žene: „Žena moja, ja idem do neba!“ „Nože, choď, sprosták, nebudem sa ja pre teba trápiť!“ odpovedala mu žena, upiekla mu čierny posúch a odprevadila ho za dvere.

Pecko si dobre pamätal kňazove slová, preto nešiel cestou, kadiaľ šli iní, ale rozhodol sa ísť cez kamene, tŕne a bodliaky, lebo pevne veril tomu, že príde do neba. Ľudia sa mu

121

Keď sa Peter zase nehýbal, vzal lopatu, buchol ňou Petra niekoľkokrát po chrbte a odišiel von.

To sa Petrovi nepáčilo a ľutoval, že si neľahol na pec. Myslel si, že tam ho sedliak nechá na pokoji, a prosil Otca nebeského, aby si ľahol k lopatám, že on vylezie na pec. Otec nebeský mu urobil po vôli.

Po chvíli prišiel sedliak zase do izby, a keď videl, že pocestný pri lopatách ešte leží, zahrešil: „Bodaj ťa, veď ten spí ako medveď v zime! A čo ten tam na peci?“ dodal a pozrel sa na pec.

Peter ani nemukol. Keď to sedliak videl, vzal lopatu a opäť ho riadne buchol, lebo si myslel, že je to ten druhý. Keď sa však Peter ešte nehýbal, rozmrzený sedliak odišiel. Peter ho videl odchádzať a chytro vstal. Nečakal ani na raňajky, len prosil Otca nebeského, aby rýchlo odišli z obydlia toho odroňa.

Otec nebeský sa trošku pousmial, nepovedal nič a tak šli ďalej.

O Turkovi a krásnej Kataríne

ol jeden gazda a ten mal neobyčajne krásnu dcéru.

Povesť o jej kráse sa niesla široko-ďaleko.

Volala sa Katarína.

Počul o nej aj turecký paša a rád by ju dostal za ženu, ale nevedel ako.

Otec krásnej Kataríny sa živil povozníctvom a mal pekné kone, o ktoré veľmi dbal. Turek vypátral, kadiaľ vždy jazdí, a do cesty mu dal vykopať hlbokú jamu.

Gazda šiel a za súmraku sa priblížil k tomu miestu. Cestu dobre poznal a o nehode, ktorá ho čakala, nič nevedel. Až odrazu jeho kone a voz spadli do jamy. Kričal, úbožiak, volal dobrých ľudí, volal Boha o pomoc, ale nikde nebolo ani človiečika. Turek zatiaľ čakal v zálohe a až keď počul a videl, že gazda je v najväčšej núdzi, vyšiel von a pýtal sa, čo sa mu stalo.

Gazda nariekajúc ukázal do jamy, kde sa mykali kone a kopali, až hrôza, no predsa sa nemohli dostať von.

139

„Nuž, ja ti pomôžem, keď mi sľúbiš dať to, čo ti je najdrahšie,“ povedal mu Turek.

Gazda sa naľakal. „Ach, akože vám to môžem dať, veď najdrahšia mi je moja krásna dcéra,“ odpovedal mu gazda. „Nuž, tebe bola krásnou dcérou a mne bude krásnou ženou,“ povedal Turek.

Gazda nevedel, čo má robiť. Nechcel sľúbiť dcéru Turkovi, ale koní a voza mu bolo tiež ľúto. Sľuboval Turkovi peniaze, pole, ale ten nechcel nič iné len krásnu Katarínu.

Gazda videl, že Turek inak nedá a že mu bez jeho pomoci kone zahynú, tak mu napokon sľúbil svoju dcéru. Turek zavolal svojich ľudí a tí pomohli gazdovi z jamy.

Turek prišiel domov a oznamoval matke, že si privedie za ženu krásnu Katarínu, aby ju dobre prijala. Kázal prichystať skvostnú hostinu aj hneď pozvať svadobných hostí.

Keď prišiel gazda domov a dcéra mu vybehla v ústrety, rozplakal sa. Katarína sa ho pýtala: „Ach, tatík premilý, čože vás tak bolí? Či hlava, či ruky a či váš driek biely?“ „Hlava ma nebolí, ani ma driek biely, ale som ťa predal pohanu Turkovi,“ odpovedal jej otec. „Ach, tatík premilý, čože ste robili?

Za vozík s koňmi dušu ste predali,“ nariekala krásna Katarína.

Ale ani jej nárek, ani otcov zármutok neboli nič platné, gazda už svoje slovo nemohol vziať naspäť.

Na tretí deň mal prísť ženích. A naozaj, nastával tretí deň a už zďaleka videli zdvíhať sa prach.

140

„Či sú to mrákavy, či sú to čierňavy?“ pýtal sa otec dcéry. „Ach, tatík premilý, nie sú to mrákavy, nie sú to čierňavy, ale sa už hrnú tí Turci pohani.“ Keď otec videl, že ide ženích, povedal dcére: „Katuška, dcéra moja, poobliekaj si šaty, aby sa rovnali slncu aj mesiacu!“ Katuška šla do svojej komôrky a horko-prehorko plakala. Ťažko jej bolo vydať sa za Turka. Keď si dlhé plavé vlasy česala, žalostne pri tom nariekala: „Vlasy, moje vlasy, škoda vašej krásy!

Kdeže vy pôjdete?

Za turecké hory, hlavička ma bolí!“ Turek prišiel po svoju krásnu nevestu v krásnom koči s mnohými pánmi a svatmi. Priviedli mu ju a on bol od radosti celý omámený.

Keď Katarína odchádzala z domu, tristokrát pobozkala matku a povedala jej: „Matka moja drahá, hľaďte na mňa, viac ma neuvidíte!“ Keď ju viedli cez prah, smutne zvolala: „Zostávajte zdravé, tieto naše prahy, čo vás prekračujú moje biele nohy.“ A keď ju posadili do kočiara, žalostne zvolala: „Počkajte chvíľočku, jazdci a rytieri, kým sa poďakujem otcovi, materi.

141

Materi ďakujem za dobré chovanie, otcovi ďakujem za zlé vydávanie!“ Nechcela si sadnúť k Turkovi do predného voza, ale sadla si do zadného medzi družičky. Keď prešli kus cesty, Katarína vytiahla červené jabĺčko, čo jej dala matka na cestu. Obrátila sa k družičke a poprosila ju: „Turkova družička, podaj mi nožíčka, nech si ja odkrojím od smädu z jabĺčka.“ Ale to sa chcela preklať nožom.

Turkova družička odpovedala, že nožíček nemá a nedá. Šli ďalej, až prišli k potoku. Tu Katarína zavolala na predného jazdca: „Turecký jazdec, počkaj máličko, chcem sa napiť vody, ovlažiť si líčko!“ Družice nechceli dovoliť, aby zliezla z voza, že jej samy naberú vodu do zlatého pohára. „Nie som ja naučená zlatému poháru, ale som naučená ľahnúť si k prameňu,“ Skočila z voza, bežala k brehu a vrhla sa do vody, až sa jej vodička nad hlavou zavrela.

Všetci poskákali z vozov, hľadali ju, volali, ale na hladine videli plávať len jej plavé vlasy.

142

143

„Rybári, rybári, zakladajte siete, mladožienka moja dolu vodou letí!“ volal zúfalý Turek.

Rybári hodili sieť, vytiahli rybu. Druhý raz hodili, rybu nevytiahli, ale v sieti našli krásnu Katarínu. Zabalili ju do drahého koberca a smutne šli domov.

Turkova matka stála na prahu a vyzerali ich, lebo sa nemohla dočkať syna a krásnej nevesty. Keď videla, akí sú všetci smutní, pýtala sa svadobčanov: „Ej, svatovia moji, čo tak smutní idete? Či vám ju nedali? Či vás oklamali?“

Veď by si tu bola hladom netrpela, z karáf krištáľových kávu popíjala.

Keby si sem prišla do tureckej zemi, bola by si umrela v hodvábnej posteli.“ Namiesto radosti a svadby si Turek priviezol do domu zármutok. A rodičia Kataríny? Tí od zármutku chradli, až zomreli.

„Veru nám ju dali, nás neoklamali, ale nám zostala pri tichom Dunaji,“ odpovedali svadobníci.

Tu začala Turkyňa nad mŕtvou nevestou horko nariekať: „Ach, nevesta moja, čo si sa tak bála? Či siedmich majerov, či deviatich kaštieľov?

Veď by si neišla po blate, po doskách, ale by si chodila po mäkkých komnatách.

Veď by si tu bola tvrdo nerobila, len v čipkách sedela, zlatom, striebrom šila.

144

Pani mu dala prsteň a on zase odišiel.

O chvíľu prišiel pán naspäť a rozprával panej, že ten chlap nebol človek, ale oblečený slamený panák, ktorého Ondro nastrčil na rebrík, aby ho oklamal. „Ale mňa neoklame,“ dodal, pristúpil k posteli panej a povedal: „Nože mi daj ten prsteň, keby predsa ten loptoš prišiel, aby si ho nemala na prste!“ „Ej, veď som ti ho ja dala, len pred chvíľou!“ uisťovala ho pani.

Pán zostal stáť ako omámený. Už zase bol oklamaný, skôr ako sa nazdal.

Ráno priniesol Ondro pánovi prsteň a pán mu dal dvesto zlatých. „No, veru si ty bystrý chlap, ale ešte sa raz svojou bystrosťou preukáž,“ povedal mu pán. „Keď dnes v noci ukradneš môjmu správcovi kuchárku a dovedieš ju do zámku, dám ti tristo zlatých.“ „Ech, nielen kuchárku, ale i správcu vám privediem!“ povedal Ondro so smiechom a veselo sa vrátil domov.

Prišiel domov, šiel k potoku a nachytal raky. Keď sa dosť zotmelo, prezliekol sa za anjela, vzal raky, nalepil im na chvosty sviečky a tak šiel do správcovho domu. Tam sviečky rozsvietil a raky vypustil. Raky sa rozliezli, kde len mohli, a izba bola zrazu plná svetla. To prebudilo kuchárku. Uvidela pohybujúce sa svetielka a nevedela, kam sa má podieť od divu. Vtom sa pred ňou zjavil anjel a povedal jej: „Priprav sa, idem po teba, pôjdeš so mnou do neba!“ Kuchárka tomu ihneď uverila a vôbec sa nečudovala. Veľa sa totiž modlila, a preto si o sebe vždy myslela, že je lepšia ako iní ľudia, hoci nikdy nič nedala ani len žobrákovi. No pán správca sa veľmi začudoval, že jeho kuchárka má prísť do neba ešte zaživa a prísť takto do neba by sa páčilo aj jemu. Prosil teda anjela, aby aj jeho vzal so sebou, že on bez nej veru nemôže ostať na svete. Anjel privolil, že vezme do neba aj správcu.

Keď vyšli z domu, Ondro cez nich prehodil plachtu, naložil ich na fúrik a viezol do zámku. Vzdychali a krútili sa, lebo im hlavy len tak nadskakovali, ako šiel s nimi Ondro po zlej ceste, a na to ich vzdychanie vždy odpovedal: „Cesta do neba je kamenistá.“ Zeman bol hore. Čakal, či ho Ondro aj tretíkrát dobehne, a hľa! Na dvore zarachotil fúrik a Ondro strkal do dverí veľký batoh. Vysypali sa z neho pán správca a kuchárka. Keď ich zeman videl, smial sa, až sa za boky chytal. No oni uvideli nebo, o ktorom sa im ani nesnívalo, zahanbili sa a rýchlo utiekli.

Pán vyplatil Ondrovi tristo zlatých, ktoré si zarobil svojou bystrosťou. Veselo sa vrátil domov k otcovi, s ktorým potom poctivo žil, ale figliarskych kúskov vraj vyparatil ešte niekoľko.

O troch zhavranených bratoch

ola jedna chudobná matka a mala troch synov a jedno maličké dievčatko.

Chlapci už boli poriadni výrastkovia, ale dievčatko bolo ešte maličké, ani nebehalo, ani nehovorilo. Zato chlapci narobili viac kriku: boli svojhlaví a roztopašní, ako už chlapci bývajú, matka nestačila rozsudzovať ich spory ani na nich dávať pozor. Kde aká škoda, kde aký krik sa strhol, zaiste pri tom boli jej chlapci. Keď ich potom nechcela pustiť z domu, div že chalupu neobrátili hore nohami, tak vystrájali. Jednoducho, nevedela si s nimi dať rady.

Raz piekla chlieb a jej traja synovia za ňou ustavične liezli. Hnevali ju, ťahali ju za sukňu, aby im už dala chlieb. Prešla ju všetka trpezlivosť. Povedala im, že chlieb dostanú, keď bude upečený, ale bolo to ako hrach

193

na stenu hádzať. Neprestali drankať, a pritom sa jeden s druhým bili a plietli sa jej pod nohami. Nevedela už, čo si s nimi počať. Vyškrabala z koryta kus cesta, rozvaľkala ho, napochytre ho len tak pred ohňom opiekla v horúcom popole, upečený posúšik roztrhala na tri diely, hodila ich chlapcom a celá rozhnevaná povedala: „Tu ho máte, bodaj ste zhavraneli!“ Sotva to dopovedala, chlapci sa v tej chvíli premenili na havrany a vyleteli von dvermi.

Keď to matka videla, prešiel ju všetok hnev. Rozplakala sa usedavým plačom a zalamovala rukami nad nešťastím synov, ktoré im spôsobila svojím ťažkým zakliatím. Srdce jej začali zhrýzať ľútosť a bolesť a nebolo dňa, aby neoplakávala svojich synov.

Prešli roky a o synoch ani vidu, ani slychu. V dome bolo síce ticho, ale v matkinej duši boli večný nepokoj a zármutok.

Medzitým malé dievčatko vyrástlo. Stalo sa z neho veľké dievča: krásne, utešené, biele ako labuť, červené ako ruža, že sa jej široko-ďaleko žiadne nevyrovnalo. Bolo veselé – kde sa obrátilo, všetci sa naň usmievali, bolo milé – kam prišlo, mali ju radi, a bolo i pracovité – matkina pravá ruka. A že bolo dievča také spokojné, milé a milovalo matku, ona pred ním ukrývala svoj žiaľ, lebo nechcela, aby sa dozvedelo, že voľakedy malo bratov.

No dievčaťu už veľakrát zišlo na um, prečo nemá brata, keď jeho družky ich majú aj viac. Raz sa na to pýtalo matky a tá si vzdychla, rozplakala sa, ale neodpovedala. Pýtalo sa teda iných ľudí a tí mu povedali, že malo troch bratov, ktorí sa raz stratili a od toho času po nich niet ani pamiatky. Keď to dievča počulo, bežalo k matke. „Ach, mamka moja,“ povedalo, „ľudia rozprávajú, že som mala troch bratov. Povedzte mi, kde sa podeli?“ „Dcéra moja, tí išli svetom!“ odpovedala matka a zaliali ju slzy. „Nuž, a načo šli svetom? Kam odišli a kedy? Či sa viac nevrátia? Veď mi už len povedzte, čo a ako sa s nimi stalo!“ „Ach, nuž, dcéra moja, čo a ako sa s nimi stalo?“ vzdychla si matka.

Až teraz vyrozprávala dievčaťu všetko, akí boli a ako ich v hneve zakliala, aby zhavraneli, a že budú musieť lietať po svete, kým ich nevyslobodí ten, kto im je po krvi najbližší. „Upokojte sa, drahá mamka,“ povedala dcéra matke, „najbližšia rodina som ja. Ja pôjdem, mamka moja, pôjdem, vyhľadám ich a vyslobodím, aj keby mi to ako ťažko padlo.“

194

195

„Ach, dcéra moja, nestroj sa tak, nestroj, lebo sa nadarmo strojíš. Veď ich ty nenájdeš, čo koľko krajín pochodíš. Pánboh vie, kde tí lietajú. Nuž a mňa či by si na staré dni zanechala bez všetkej ochrany?“ „Nebanujte, mamka moja, že vás zanechám. Mne je súdené vyslobodiť mojich bratov a ja ich musím vyhľadať a vyslobodiť, čo by hneď lietali v sedemdesiatej krajine,“ odpovedala dcéra matke.

Nedala sa odhovoriť, nedala, až konečne matka dosť nerada privolila a po niekoľkých dňoch ju vypravila na cestu. Napiekla jej dobré postruhníky1, dievča si ich zviazalo do batôžka, oblieklo sa do nových šiat, batôžtek si prehodilo na chrbát, rozlúčilo sa s matkou a šlo v mene Božom, kam ju oči viedli a nohy niesli. Šla dlho horami, dolinami, pustými cestami, a odkedy vyšla z domu, nestretla človeka. Konečne prišla k Mesiačikovej matke. „Pánboh daj šťastia, pani matka,“ pozdravila ju pocestná. „Pánboh daj, dcéra moja, aj tebe,“ odpovedala jej domáca, „nuž, kdeže si sa tu vzala, veď tu nepočuť ani vtáčika, ani vrábika, niežeby to človiečika.“ „Ach, nuž, kdeže som sa vzala! Prišla som sa vás spýtať, či by ste mi nevedeli dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“ „O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch ti ja, dcéra moja, neviem povedať, ale počkaj, kým môj syn príde domov, azda on bude vedieť. Medzitým, aby si dáko zle nepochodila, skry sa tuto pod koryto, ale sa ani nepohni, lebo by ťa mohol zjesť, keby ťa videl.“ Dievča sa vtiahlo pod koryto a sedelo tam ticho, ani nehleslo.

Po nejakej chvíli sa Mesiac vrátil domov. Len čo vstúpil dnu, hneď zvolal na matku: „Fuj, mama, človečina tu smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!“ „Ach, kdeže by sa ti tu vzala človečina, veď vieš, že k nám nikto nechodí, to sa ti len tak vidí, lebo si v noci tuho svietil. Na, tu máš večeru, najedz sa a potom si oddýchni, lebo si sa unavil.“ Matkine slová Mesiac upokojili. Sadol si a jedol. Keď sa najedol, začalo sa mu driemať. Aby čím skôr zaspal, matka ho ískala. Zadriemal a tu ho matka trochu pokvákala za vlasy. „Mama,“ prebudil sa rozmrzene, „čo ma tak kváčete?“ Matka mu odpovedala: „Aj ja som trochu zadriemala a tu sa mi prisnilo, že sa dakto spytoval, či si nevidel troch zhavranených bratov.“ 1 Pečené zvyšky chlebového cesta, osúchy.

196

„Ej, ozaj že nevidel, ale Slnce lepšie vidí, to ich môže skôr vystriehnuť.“ „Nože no, veď len spi,“ uchlácholila ho matka.

Keď sa Mesiačik vyspal, šiel zase na cesty a matka radila krásnej pocestnej: „Dcéra moja, tu sa nedopýtaš, ale choď zbohom ďalej touto dolinou, popri potoku, tam nájdeš Slniečkovu matku, azda ti jej syn dačo poradí.“ Dievča šlo onou dolinou, veľmi dlho blúdilo lesom, až sa predsa len dostalo k Slncovej matke. „Pánboh daj šťastia,“ pozdravila ju pocestná. „Pánboh daj, dcéra moja, aj tebe! Nuž, kdeže si sa tu vzala, veď tu nepočuť ani vtáčika, ani vrábika, niežeby to človiečika?“ „Ach, nuž, drahá pani matka, prišla som sa vášho syna spýtať, či by mi nevedel dačo povedať o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“ „O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch, či bude vedieť, ti ja povedať nemôžem, ale sa ho spýtam. Medzitým, aby si dáko zle nepochodila, skry sa tuto pod koryto, lebo by ťa mohol aj zjesť, keby ťa videl.“ Skryla ju pod koryto. Sotva ju skryla, prišlo Slnce a hneď na matku volalo: „Mama, človečina smrdí, dajte ju sem, nech ju zjem!“ „Ach, syn môj, kdeže by sa sem človek dostal, to sa ti len tak vidí, lebo si tuho svietil cez deň. Tu máš večeru, najedz sa a ľahni si, lebo si sa unavil.“ Slnce sa nechalo matkinými slovami upokojiť, najedlo sa a po chvíli začalo driemať. Aby čím skôr zaspalo, matka mu hlavu ískala. Keď začalo spať, zakvákala ho matka za vlasy. Prebudilo sa a rozmrzene sa oborilo na matku: „Ej, mama, čo ma tak kváčete?“ „Veď som ťa ja nechcela, ale i ja som zadriemala a tu sa mi snívalo, že sa dakto spýtal, či si nevidel troch zhavranených bratov.“ „Kdeže by som ich videl, veď ja do každého kúta nesvietim. Ale Vetrík všetko prefúka, ten bude o nich skôr vedieť.“ Vtom Slnce zase zaspalo a spalo až do rána. Ráno sa vydalo na cestu. Keď odišlo, matka zobudila pocestnú a povedala jej: „Dcéra moja, môj syn nevedel nič povedať, ale kázal ti ohlásiť sa u Vetríka, že ten bude vedieť. Choď teda k nemu. Či vidíš, býva za týmto vrchom.“ Slncova matka dievčaťu pekne ukázala cestu, vyprevadila ho a dievča sa zas ponáhľalo cez doliny a lesy k Vetrovej matke, až sa k nej naostatok dostalo. „Pánboh daj šťastia, pani matka!“ pozdravila sa pocestná. „Pánboh daj, dcéra moja, aj tebe!“ poďakovala sa jej Vetrova matka. „Vitaj!

Kdeže si sa tu vzala, veď tu neslýchať ani vtáčika, ani vrábika, niežeby to človiečika.“

197

„Nuž, prišla som sa vášho syna spýtať, či dakde nechyroval o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.“ „O troch havranoch, tvojich zakliatych bratoch? Dobre, spýtam sa ho, keď príde domov, azda bude vedieť. Ale čože s tebou urobiť, aby si dáko zle nepochodila? Mohol by ťa aj zjesť, keď príde.“ „Veďže ma už len, moja drahá pani matka, dáko zachráňte, kde by ma nezbadal,“ prosila pocestná.

Vetrova matka ju skryla pod koryto a prikázala jej, aby sa ani nepohla.

Vetrík prišiel domov celý zadýchaný. Keď prifučal dnu, volal na matku: „Mama, mama, človečina smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!“ Matka k nemu priskočila, pekne sa k nemu mala a vravela: „Ach, človečina, kdeže by sa ti tu vzala, to ťa len ľudský pach zaráža, lebo si veľmi tuho fúkal. Tu máš večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a potom si ľahni, aby si si oddýchol.“ Po týchto slovách mu predložila upečeného vola a okov2 vína a vetrík sa upokojil. Keď sa najedol a napil, ponúkla ho matka, aby si ľahol: „Unavil si sa, synček, poď, ľahni si, trochu ťa poískam, chutnejšie zaspíš.“ Ískala ho, ískala, a keď zadriemal, potiahla ho za vlasy. Vetrík sa vytrhol z driemot a škaredo sa na matku oboril, že ho šklbe. „No, len sa utíš,“ povedala mu matka, „veď som i ja zadriemala a tu sa mi snívalo, že sa dakto spytoval, či si videl troch zhavranených bratov.“

„Ba videl som ich. Bývajú na Sklenenom zámku, tam ich vidím každý deň poletovať,“ zabručal Vetrík, obrátil sa na druhý bok a spal ďalej.

Keď sa vyspal, odišiel zase fúkať po svete. Jeho matka zavolala pocestnú spod koryta a takto jej povedala: „Dcéra moja, ty si sa na veľkú vec podobrala. Tvoji bratia sú na Sklenenom zámku a Sklenený zámok je hentam za tými horami. Ale neviem, ako sa naň dostaneš. No, ale počkaj, upečiem ti jedného vtáčika. Toho cestou zješ. Koštialiky3 z neho si dobre poodkladaj. Keď prídeš pod zámok, z tých koštialikov si urob rebrík a po ňom vyjdi hore k bratom.“ Pocestná sa za dobrú radu pekne poďakovala, a keď sa vtáčik upiekol, vzala si ho a šla ďalej.

Opäť šla hustým lesom, pustými cestami, kadiaľ jej Vetríkova matka ukázala. Cestou obhrýzala kostičky z vtáčika a potom ich ukladala do zásterky. Po dlhej chôdzi prišla konečne na Sklenený zámok. Ten zámok bol veľký, krásny, hladký a priehľadný ako oko. Neviedla naň žiadna cesta a pocestná by sa naň nebola nikdy dostala, keby nebolo kostičiek. Tie kládla pred sebou jednu nad druhú, a tak po nich vyliezla nahor ako po rebríku a oknom sa šťastne dostala do zámku.

Vkročila do krásnej komnaty a uprostred uvidela stáť prestretý stôl a na stole pripravené pre tri osoby. „To je večera mojich bratov,“ povedala sama sebe, „už zanedlho musia prísť!“ Prikročila k jednému tanieru, trochu z neho odjedla a potom sa skryla pod posteľ. O chvíľu bolo počuť šum krídel, na okno sadli tri havrany. V tom okamihu, ako dosadli, premenili sa na troch pekných mládencov, ktorí poskákali do komnaty a posadili sa za stôl. Keď si sadli, zvrtli sa všetkým taniere. „Hop!“ povedal najstarší, „tu musí byť dakto z našej rodiny. A mne aj z polievky dakto odjedol!“ „Ale, čoby to tam, pletky, kdeže by sa tu vzal,“ povedali mu bratia a pokojne sa pustili do jedla ako inokedy.

Najstarší sa síce ešte dlho prel, že v zámku musí niekto byť, aj sa strojil, že sa po večeri pozrie, ale po večeri sa mu chcelo spať, ráno zabudol a po raňajkách s bratmi odletel.

Dievča zostalo po celý deň ukryté. Keď sa blížilo k večeru, stôl bol náhle prestretý a na ňom bolo pripravené pre tri osoby. Pristúpila k stolu, odjedla trochu z jedného taniera, odpila trochu z pohára a potom sa zase vtiahla pod posteľ.

2 Sud.

3 Kostičky.

198

199

O chvíľu bolo počuť trepot krídel. Bratia sa vrátili, sadli na okno, premenili sa na mládencov, poskákali do izby a posadali si za stôl. Ako prvý deň, tak aj druhý sa im zvrtli taniere. „Ech,“ povedal stredný brat, „predsa si ty, brat, včera darmo nehovoril, že tu musí byť dakto z našej rodiny. A ľaľa, veď mi aj z polievky, aj z vína chýba.

Nech sa len najem, veď ho nájdem, kde je a kto je.“ Najmladší mu to vyhováral, ale on si to nedal vyhovoriť a strojil sa, že po večeri pôjde hľadať v zámku. Ale po večeri bol unavený, ľahol si, zaspal a skoro ráno odleteli, na hľadanie si ani nespomenul.

Tretí večer sestra zase odjedla z jedného taniera, odpila z jedného pohára a pováľala sa v jednej posteli.

Keď sa bratia vrátili a zasadli k stolu, opäť sa im zvrtli taniere. „Ej,“ povedal najmladší, „už predsa musí byť dačo vo veci. Tie taniere sa každý večer zvrtnú a teraz už aj mne chýba polievka aj víno. Veď ho ja vyhľadám, keď ste vy zakaždým zabudli.“ Skočil od stola, schytil meč a vtom uvidel pováľanú posteľ. „Aj posteľ mám pováľanú!“ zvolal a začal hľadať v komnate aj do každého kúta pichol mečom.

Pozrel sa pod postele a tu, hľa, pod svojou uvidel ukryté krásne dievča. „Aha, tu si,“ vykríkol, „poď von, poď, nech vidíme, či si dobré, či zlé!“ „Ach, dobré som, dobré, veď som ja vaša sestra! Prišla som vás vyslobodiť,“ povedala im, vyliezajúc zo svojho úkrytu.

Bratia ju spoznali a mali veľkú radosť. Tešili sa s ňou, posadili ju medzi seba a musela im rozprávať o matke, oni jej zase rozprávali o svojom živote a potom ona im o svojej ceste.

Konečne im povedala: „Keď som sa už namáhala až sem a toľko som vystála, nože mi povedzte, ako vás mám z tohto vášho zakliatia vyslobodiť?“ „Jaj, sestra naša,“ ozvali sa bratia, „čo ti to aj povieme, to ty nedokážeš, lebo ten, kto nás má vyslobodiť, nesmie sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov, sedem dní a sedem hodín ani slova prehovoriť. Ak len slovo prerečie, všetko nič neplatí a my na večné veky zostaneme zakliati.“ „Ťažké je to, ťažké,“ vzdychla sestra, „ale, poručeno Pánu Bohu, ja sa i na to podoberiem, keď som sa raz odhodlala, a dovtedy nepôjdem domov, kým vás nevyslobodím.“ Keď bratia počuli, že sestrin úmysel je taký pevný, nechceli jej ho vyhovárať.

Aby teda mohla svoj sľub ľahšie vykonať, vyhľadali v lese dutý strom, v ktorom

by bývala a s nikým nemusela hovoriť. Sadla si do toho stromu, zatarasila sa, aby ju nikto nevidel, a bratia ju zaopatrili jedlom. Dlho, veľmi dlho v tom strome sedela, a nikdy nevidela človiečika.

Raz šiel lesom mladý kráľ tej krajiny a jeho cesta viedla práve okolo stromu, v ktorom sedela sestra. Šiel so štyrmi koňmi, akoby ho niesol vietor, a tu odrazu, keď sa priblížili k stromu, kone akoby sa zasekli a nedajbože, nechceli sa pohnúť z miesta. Bili ich a kone fŕkali, hrabali, vzpínali sa, ale od stromu sa ďalej nijako nepohli. Tu zoskočil mladý kráľ z voza a šiel k stromu. „Už ja to,“ povedal, „musím prezrieť a zistiť, čo je to za strom, že sa pri ňom moje kone tak duria!“ Prezerá ho, prezerá, odhrnie húštinu, ktorou bol zatarasený, díva sa dovnútra stromu, a tu hľa, vidí krásnu, utešenú ženskú tvár. Poprosil ju, aby vyšla k nemu von, a pomohol jej vyliezť zo stromu. Jej hábočky už boli veľmi chatrné, ale predsa v nich bola taká krásna, že sa do nej kráľ celkom zamiloval a zaumienil si vziať si ju za ženu. Keď sa jej pýtal, odkiaľ je, kto je, ako sa dostala do toho stromu, neodpovedala ani slovíčko a na všetky jeho otázky iba pokývala alebo pokrútila hlavou. Napokon sa jej opýtal, či by s ním nechcela ísť do jeho zámku. Ona hanblivo sklopila oči a pokrčila plecom. Tu ju radostne vzal do náručia, odniesol si ju do voza a odviezol na pekný zámok. Myslel si, že keď sa trochu osmelí, bude hovoriť.

Keď prišli do zámku, kráľ ju dal obliecť do pekných šiat. Oblečená v krásnych šatách bola ešte krásnejšia. Od toho času sa vždy len okolo nej točil, s ňou sa bavil a tešil, ale ona na všetky jeho otázky odpovedala len znameniami. Keď ju prosil, aby prehovorila, pekne sa naňho pozrela a pokrčila plecami. Videl, že je nemá. To však jeho láske neprekážalo a napokon urobil, čo si na počiatku zaumienil. Dal vystrojiť veľkú hostinu, popozýval hostí a slávila sa nádherná svadba. Nevesta neprehovorila ani pri sobáši, len pokynutím hlavy dala najavo súhlas.

Od tej doby boli teda svoji a žili šťastne napriek tomu, že kráľovná nikdy neprehovorila ani slova. No ich šťastie nemalo dlhé trvanie. Proti kráľovi sa sprisahali nepriatelia, on musel tiahnuť do boja a svoju krásnu ženu nechať doma. Dal ju do ochrany babe, ktorá bývala na zámku, potom sa s ňou bolestne rozlúčil a odišiel do boja.

Tá baba mala dcéru, škaredú, a tú chcela nahovoriť kráľovi. No keď si kráľ priviedol z lesa svoju krásnu nemú nevestu, všetky jej nádeje boli zmarené.

Rozhnevala sa na kráľa, ale ešte viac na kráľovnú a len na to myslela, ako si na nej vyleje svoj hnev. Teraz sa jej na to naskytla príležitosť. Správala sa k nej

200

201

síce, akoby jej chcela zniesť aj modré z neba, ale to všetko boli len plané reči.

Pod kožou baránka číhal vlk!

Keď kráľ odchádzal do boja, kráľovná bola tehotná. Zanedlho po jeho odchode porodila kráľovná krásneho chlapca so zlatými vlasmi a s hviezdičkou na čele. Toho utešeného chlapca jej však baba ukradla a namiesto neho položila šteňa. S krásnym chlapcom bežala k oknu a chcela ho hodiť do vody, ale vtom okolo okna letel havran, baba mu hodila chlapca a zavolala: „Ber si ho, havran, na!“ Havran chlapca uchytil a letel s ním bohviekam.

Zlostná macocha hneď po celom meste rozchýrila, že kráľovná porodila šteňa, a i samotnému kráľovi napísala túto novinu. Kráľ sa, pravda, nad takouto neočakávanou správou zarmútil, no svoju ženu pre to neprestal milovať. Odpísal, že na svete sa môže všeličo prihodiť a aby to šteňa dobre opatrovali, kým sa nevráti.

Keď sa vrátil, namiesto syna našiel šteňa a nad ním zarmútenú kráľovnú.

Rada by sa bola z toho podozrenia očistila, ale nemohla. Preto mlčala a kráľ ju miloval ako predtým.

Zanedlho musel kráľ zase do boja a kráľovnú, ktorá sa opäť blížila k pôrodu, musel zanechať pod ochranou zlostnej baby. Čo sa stalo? Stalo sa to, že baba krásneho chlapca so zlatými vláskami a s hviezdičkou na čele hodila von oknom havranovi, ktorý tadiaľ prelietal, a panej podhodila šteňa. Potom po meste opäť rozniesla novinu, že kráľovná porodila šteňa, a to isté napísala kráľovi. Isteže to kráľa veľmi trápilo! Ale predsa sa kvôli tomu na kráľovnú nehneval a keď sa vrátil domov, miloval ju ako predtým. A keď videl, aká je ustavične smutná, neukázal jej svoj zármutok.

Kráľ musel po tretíkrát odísť do boja. Opäť opustil tehotnú kráľovnú a pretože babu z ničoho neupodozrieval, odovzdal kráľovnú do jej ochrany. Kráľovná do tretice porodila dieťatko – dievčatko so zlatými vláskami a s hviezdičkou na čele. Baba jej však podhodila mača a krásne dievčatko hodila von oknom havranovi, ktorý letel okolo. Potom hneď rozniesla novinu, že kráľovná porodila mača, a to napísala aj kráľovi.

Tu sa už kráľ nemohol nehnevať: „Ďalej to trpieť nebudem. Ani nevraví a namiesto detí mi rodí potvory. Iba ma pred svetom obracia na posmech!“ Zaumienil si, že ju dá zmárniť.

Keď sa vrátil z vojny, nechcel ju už ani vidieť, a odsúdil ju na smrť. Ona, nebožiatko, aby svojich bratov vyslobodila a na večné časy neboli stratení, radšej

trpela, ani slovíčko na svoju obranu nepovedala, len jej oko sa prosebne obracalo ku kráľovi. On sa však jej pohľadu vyhýbal.

Vyviedli je teda do poľa a množstvo ľudí sa na ňu prišlo pozrieť. Aj oni sa na ňu hnevali a mali ju za nejakú bohaprázdnu osobu. Kat sa už strojil, že jej odtne hlavu, keď vtom, kde sa vzal, tam sa vzal, priletel havran a zďaleka kričal: „Hop, kat, stoj!“ Kat zadržal meč a havran mu položil k nohám chlapčeka so zlatými vláskami a zlatou hviezdičkou na čele. Povedal: „Tu máš tohto pekného chlapca, zabávaj sa s ním!“ Potom odletel a kat, ľudia i kráľ sa dívali na chlapca, až kým si kat zase nespomenul na svoju prácu. Ale sotva pristúpil ku kráľovnej, priletel druhý havran a zďaleka volal: „Hop, kat, stoj!“ Aj ten pred neho položil utešeného chlapca so zlatými vláskami a zlatou hviezdičkou na čele a povedal mu, aby sa s ním hral. Kat sa s potešením díval na chlapca, díval sa i kráľ, i ostatní ľudia, až si kat spomenul na svoju prácu.

Už dvíhal meč a chýbalo len málo, aby popravil kráľovnú, ktorá to všetko videla, no nesmela prehovoriť. Tu naraz priletel tretí havran a niesol roztomilé zlatovlasé dievčatko s hviezdou na čele. „Hop, kat, stoj!“ volal zďaleka, zletel dole, položil dievčatko pred kráľovnú a povedal: „A teraz, sestra, vrav!“ V tej chvíli minulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov, sedem dní a sedem hodín odvtedy, čo sa kráľovná rozhodla oslobodiť svojich bratov od kliatby. V tej chvíli sa tri havrany premenili na krásnych mládencov a padli sestre okolo krku, ďakujúc jej za vyslobodenie. „Už som si bratov vyslobodila,“ prehovorila kráľovná, „už ti teraz, môj najmilší, rozpoviem, prečo som nehovorila a ako ťa ježibaba oklamala, keď mi namiesto krásnych detí, ktoré som porodila, podhodila štence a mača, a moje deti vyhádzala von oblokom.“ Vyrozprávala kráľovi všetko od začiatku až do konca a bratia jej zase povedali, že keď baba jej deti vyhadzovala von, pochytali ich, opatrovali na Sklenenom zámku a teraz jej ich priniesli.

Kráľa zalievali slzy ľútosti aj radosti. Pokorne prosil svoju ženu, aby mu hnev a krutosť voči nej odpustila, lebo sklamaný s ňou tak nemilosrdne zaobchádzal. Ona mu veľmi rada odpustila a na všetko trápenie zabudla, veď mala svoje krásne deti, svojich bratov a milého muža.

202

203

Kráľ dal vystrojiť veľkú hostinu a pozval na ňu mnoho panstva. Pred hostinou bol súd s ježibabou, a keď kráľ položil hosťom otázku, čo by si zaslúžil človek, ktorý chcel zmárniť štyri ľudské životy, tu všetci usúdili, že takého človeka by bolo treba zadebniť do suda a spustiť z vysokého vrchu do priepasti.

Takýto trest aj stihol zlomyseľnú babu.

Od toho času žil kráľ so svojou krásnou ženou a deťmi spokojne a šťastne.

Traja bratia šli potom po starú matku, na kráľov rozkaz ju priviedli do kráľovského zámku a všetkým sa dobre viedlo až do smrti.

V jednom variante tejto rozprávky sa hovorí toto: Keď sestra odišla z domu, aby vyslobodila svojich bratov, prišla do lesa a stretla starčeka. Prívetivo ho pozdravila, a keď sa jej pýtal, kam ide, všetko mu vyrozprávala a prosila ho o radu. Starček jej povedal, že jej bratia sú na Sklenenom zámku, a poradil jej, že keď k nemu príde, aby si odtrhla gombičky na kožúšku a kládla ich pred seba, že sa z nich urobia schodíky, po ktorých sa dostane hore. Ten starček bol anjel, ktorý mal bratov pod svojou ochranou.

Sestra sa šťastlivo dostala do Skleneného zámku, našla tam prikrytý stôl, na ňom jedlo a pripravené postele. Jednému bratovi odjedla z polievky, druhému odpila z vína a tretiemu pováľala posteľ. Bratia prišli, videli, že tam niekto bol, hľadali a našli sestru. Ona si zaumienila, že ich vyslobodí, a trvala na svojom, aj keď jej bratia povedali, že sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov, sedem dní a sedem hodín nesmie prehovoriť jediné slovo. Aby svoj sľub ľahšie splnila, šla do lesa, bývala tam v strome a živila sa korienkami.

Do toho lesa prišiel kráľ na poľovačku, našiel ju, vzal ju so sebou na svoj zámok a tak veľmi ju miloval, že si ju napokon vzal za ženu. Na to sa hnevala ježibaba, ktorá bývala v zámku a chcela za kráľa vydať svoju škaredú dcéru.

K mladej kráľovnej cítila veľký odpor, a keď kráľ musel odísť do vojny a kráľovná porodila dieťa, podložila jej namiesto neho psíčka a kráľovi napísala, že ho kráľovná porodila. Dieťa zarezala a ukryla v jednej veži. Tak sa to stalo trikrát. Dvakrát to kráľ kráľovnej odpustil, lebo ju mal veľmi rád, ale na tretíkrát rozkázal, aby ju vyhnali zo zámku. Vyhnali ju a ona šla zase do toho lesa a tam žila ako predtým a živila sa korienkami. Po nejakom čase tam kráľ lovil a našiel ju. Pri pohľade na ňu pocítil veľkú ľútosť a láskavosť a začal ju odprosovať. V tej chvíli minulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov, sedem dní a sedem hodín, čo mala mlčať. Jej bratia boli vyslobodení a ona

204

205

Obsah Svetská krása — 5 Kráľ času I. — 15 Kráľ času II. — 19 Ľalia — 23 Valibuk — 29 Šurina pán kráľ a Otolienka — 45 O šuhajovi, čo sa nebál — 54 Mahuliena, krásna panna — 69 Vlkolak — 78 Berona — 85 Petrova čapica — 94 Tri citróny — 97 Kinkaš Martinko — 111 Stratený chlapec — 115 Pecko sprostáčik — 121

Cesta k Slncu a Mesiacu — 123 Ružová Anička — 127 O Petrovi a Otcovi nebeskom I — 133 O Petrovi a Otcovi nebeskom II — 135 O Petrovi a Otcovi nebeskom III — 137 O Turkovi a krásnej Kataríne — 139 Zlá nôcka — 146 Papradina — 149 Slncový kôň — 151 O bačovi a šarkanovi — 163 Chlapec a vlk — 169 Otcovo dedičstvo — 171 Pamodaj šťastia, lavička — 177 Figliar Ondro — 186 O troch zhavranených bratoch — 193 O dvanástich mesiačikoch — 207 Černokňažník — 215 O hlúpej žene — 221

Božena Němcová Slovenské rozprávky a povesti I. Vyšlo vo Vydavateľstve TATRAN, Bratislava 2020, ako 5255. publikácia.

Preložila a edične pripravila Jana Pácalová.

Ilustroval Igor Piačka.

V tejto úprave prvé vydanie.

Zodpovedná redaktorka Adriana Oravcová Jazyková redaktorka Marta Bábiková, Eva Mládeková Technická redaktorka Eva Zdražilová Obálku a väzbu s použitím ilustrácie Igora Piačku spracovala a sadzbu vyhotovila © Mária Rojko, TOTO! je štúdio, Bratislava.

Vytlačila Těšínská tiskárna, a. s., Český Těšín.

ISBN 978-80-222-1118-5