Prostonárodné slovenské rozprávky III. - Pavol Dobšinský

Pavol Dobšinský

Zväzok tretí

TAT R AN

S OĽ N A D Z L A T O Rozprávala Božene N ě m c o v e j slúžka na Sliači v kúpeľoch.

J

eden kráľ mal tri dievky, ktoré si varoval ako oči v hlave. Keď mu už údy slabli a hlava sniežkom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá z jeho troch dievok by po jeho smrti mala byť kráľovnou. Ťažko mu bolo voliť medzi nimi, lebo všetky boli driečne a všetky mal rovnako rád. Konečne mu prišlo na rozum, aby ustanovil za kráľovnú tú, ktorá ho má najradšej. Zavolal svoje dievky pred seba a takto im vravel: „Dievky moje, starý som, vidíte, a neznám, či ešte dlho budem s vami.

Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás bude po mojej smrti kráľovnou. Skôr by som ale rád vedel, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéra najstaršia, povedz najprv ty, ako ľúbiš svojho otca?“ „Eh, otec môj, milší ste mi nad zlato!“ odpovedala najstaršia dcéra a otcovi pekne pobozkala ruku. „No dobre, a ty, stredná, akože ty ľúbiš svojho otca?“ „Jaj, otec môj drahý, ja vás ľúbim ako môj zelený vienok1!“ riekla stredná a ovíjala sa otcovi okolo krku. „No dobre, a ty, dcérka najmladšia, akože ty mňa ľúbiš?“ „Ja vás, tatuško, ľúbim ako soľ!“ povedala Maruška a milo pozrela na otca. „Eh, ty naničhodnica, či ty otca len za toľko máš ako soľ?“ rozkríkli sa na ňu staršie sestry. „Veru, ľúbim ho tak ako tú soľ!“ prisvedčila Maruška ešte raz a ešte ľúbeznejšie pozrela na otca.

Ale ani otca nezdolala. Otec sa náramne rozhneval, či dieťa len za toľko má mať vlastného otca ako márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa. „Choď, choď mi z očí!“ okríkol ju, „keď si ma viac nevážiš, len ako soľ!

1

Symbol slobodného dievčaťa. Označoval panenskosť, telesnú čistotu, s ktorou dievča vstupovalo do manželstva.

9

Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.“

Maruška od ľútosti nemohla preriecť ani slova, keď otec takto zaznával jej lásku. Bola zvyknutá navlas poslúchnuť otcovo slovo a vedela, že by pred sestrami neobstála viac v dome, nuž zobrala si svoje háby a pobrala sa preč. Dala sa do povetria cez hory a doliny, až prišla ďaleko do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postavila sa jej do cesty stará žena. „Maruška, Maruška, povedzže mi, kdeže ideš a čo si taká uplakaná?“ „Ach, starká moja, čože vám mám rozprávať, keď vy mne pomôcť nemôžete!“ „Ej, dievča, lenže mne ty, len rozpovedz svoju vec, azda ti ešte nájdem radu. Či nevieš, že kde sú šedy, tam bývajú i vedy 2?“ Maruška rozpovedala staručkej všetko, čo sa stalo, a že si žiada len toho sa ešte dožiť, aby sa otec presvedčil, že ho ona veru má rada.

Staručká popredku vedela, čo jej Maruška povie, lebo to bola múdra žena – veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju hneď so sebou, aby k nej vstúpila do služby. Maruška bola rada, že našla dakoho, komu sa môže vyžalovať, a vďačne sa pobrala za starkou, ktorá prebývala pod lesnými svrčinami v malej chalúpke. Čo mala, to dala – nachovala starká Marušku, čím mohla, a tejto sa aj zišlo trocha občerstvenia, lebo už bola aj hladná, aj smädná. „A teraz,“ povedala starká, „zrezka do roboty. Len či vieš priasť, motať, navíjať, tkať? Či ovečky napasieš a či ich aj podojíš?“ 2

Frazeologizmus vo význame: starí ľudia vedia poradiť.

10

„Neviem ešte, starká moja, neviem, ale naučím sa, len čo mi to raz ukážete,“ povedala Maruška. „No, veď ti to všetko poukazujem. Až doba dobu nájde3, dobre sa ti to všetko zíde.“

Maruška bola hneď do roboty ako osa. A hoci ešte nevedela, ako všetko u chudobných ide, privykala hneď ku všetkému. A k tomu jej vysúkané rukávy a biela zásterka svedčili ako na svet súcej dievčine. * Doma bolo za ten čas sestrám hrdo. Ustavične otca hladkali, okolo hrdla sa mu ovíjali a boli by ho vari zjedli od samej lásky, lebo dával a strojil, čo sa len živo zažiadalo ktorej z nich. Najstaršia sa obliekala čo deň do drahších šiat a zdobila sa zlatom, prostredná vystrájala hostiny a tance. Obe si hoveli, ako si kedy zmysleli. Skoro otec zbadal, že staršej dcére je milšie zlato ako on, a keď mu prostredná povedala, že by sa rada vydala, vedel, že so zeleným vienkom rýchlo uvädne aj láska k ot3

Keď príde čas.

11

covi. Neraz mu prišla na um aj Maruška, ale čože? O tej už nebolo ani rozprávky.4 „Eh, čo?“ zaháňal pamiatku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ.“ Raz mala byť v zámku zase veľká hostina, vari i pytači mali prísť tej strednej. Tu priletí kuchár ako bez duše. „Pán kráľ,“ jachtal, „veľká galiba, veľká galiba!“ „Nuž čože ti je, vari si rozum potratil?“ povedal kráľ. „To, to, pán kráľ, rozum mi zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či sa rozmokla, či sa len prepadla do zeme, ale niet viac ani omrvinky. Čím budem soliť?“ „Ale si ty blázon! Nuž pošli po druhú!“ „Kdeže pošlem, keď sa tak stalo v každom dome a v celej krajine soľ nie je!“ „Nuž soľ voľačím inším alebo var také jedlá, do ktorých soľ netreba!“ odpral konečne nevrlý kráľ kuchára od seba.

Kuchár si pomyslel: „Ako pán káže, tak musí byť!“ a varil jedlá bez soli. Najprv, aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to divné hostiny – neslané! A hostia sa od kráľa pomaly porozchádzali a noví viac neprichádzali. Načo by aj, keď tu ani to nemohlo byť, čo bolo inde u najchudobnejšieho: chlieb so soľou a s dobrou vôľou. Kráľ chodil namrzený, dcéry boli ako oparené, kam sa im podeli ich zlaté časy! Ba hľa, zlata bolo dosť, ale soli ani omrvinka, čo by vari na kraj sveta po ňu posielali. Tá zmizla a zmizla!

Pomaly odpadla ľuďom všetka chuť do jedla. Len z tej soli, čo len ako márny mak, bol by si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statok trpel, kravy a ovce prestali dojiť, pretože nemali soľ. Ľudia chodili ako omámení a upadali do chorôb. Kráľ a jeho dievky vyzerali len ako tône, ani by ich už nebol poznal od choroby. Bol to boží trest na celú krajinu. Za omrvinku soli boli by teraz zlatom odvážili toho, kto by im ju doniesol.

Teraz spoznával kráľ, aký vzácny boží dar je soľ. Svoju biedu by bol ešte pretrpel, keby nemal na svedomí, akú krivdu urobil Maruške!

Medzitým sa našej Maruške vodilo veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by sa nebola naučila a k čomu by nebola privykla, o biede nevedela nič. Nevedela ani o tom, čo sa porobilo v otcovskom dome a v jeho krajine. Ale múdra žena o všetkom vedela, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej povedala: 4

Ani chýru, nič o nej nepočuli.

12