L A K T I BR A DA Podali Jonatan Čipka H r a d o v s k ý z Malého Hontu, Ondrej N á v o j a Pavol D o b š i n s k ý z Gemera. Rozpráva tento posledný.
J
eden chudobný človek mal od svojej prvej ženy jednu dcéru. Nezadlho, ako mu tá prvá žena umrela, vzal si druhú ženu, a tá tiež mala od svojho muža dcéru, rovesnicu tamtej. To dievča, čo od prvej ženy mal, bolo veľmi statočné a poriadne, ale toto druhé nedobre sa správalo a nikdy nič robiť nechcelo. A predsa tá macocha vždy len svoju dievku vychvaľovala, že aká to robotnica, aká to statočná dievka, a tú svoju pastorkyňu1 bila a naháňala a ustavične ju hrešila, že aký to daromník, aký leňoch. Chodievali tieto dve dievčatá spolu na priadky. Macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla, táto druhá zase vždy ticho sedela, priadla a domov aj dve, aj tri plné vretená donášala. Ale macocha i pri tých priadkach len svoju vychvaľovala a ukazovala mužovi vretená, čo jeho dievka napriadla: „Pozri,“ povie, „tvoja dievka nič nevie, a moja akú peknú priadzu má.“ A tak aj pred druhými ľuďmi svoju chválila a tamtú ohovárala a hanobila. Raz išli tieto dve dievčatá večer z priadok do domu. Len tu, ako už mali pri dome cez ohradu prekročiť, predbehne macochina dcéra túto a skoro prekročí cez ohradu. Keď už bola za ohradou, povie jej: „Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, podržím ti tie tvoje vretená, kým prejdeš cez ohradu, aby si dáko nespadla a na ne sa nepreklala.“ Táto nič zlé nemyslela a podala ich. Sotva boli vretená v ruke, hybaj tá popredku k materi aj k otcovi a začala sa chváliť, koľko ona napriadla a jej sestra že nič. Ešte len teraz nastali krik a zvada pre neborkú sirotu! „Vidíš,“ povie macocha mužovi, „tá tvoja chýrečná dcéra je len taká 1
Nevlastnú dcéru.
31
daromnica. Dobrou sa stavia a neurobí ani čerta. Ja ti takého hniliaka viacej v dome trpieť nebudem. Urob si s ňou, čo chceš, zajtra ráno ju vypravím z domu.“ * Ráno ešte za tmy naviazala macocha do starých handár a mieškov miesto múky popol, miesto kaše piesok, miesto slaniny kusy z dosák, miesto chleba skaly a povedala mužovi: „Tu som jej nahotovila strovy 2, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ňou z očí a daj ju dakde do služby, kde môžeš, nech ju viac nevidím.“ Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcérou preč a zaviedol ju do hory. Tu nazotínal stromy, vystavil jej domček a neďaleko na buk pripevnil kladivko, aby klopalo, keď naň vietor zaveje. Potom jej povedal: „No, ostaňže ty, dievka moja, len tu, a ja ti ešte idem drevo narúbať, čo si na ňom jesť uvaríš. Veď ma ty počuješ, kde budem rúbať.“ On ju tam nechal a sám odišiel domov. Kladivko na tom buku vietor neprestal pohybovať, nuž ono naveky klopalo: klop, klop! A milá dievka sa vždy nazdávala, že to otec drevo rúbe, a čakala, kým s narúbaným sa vráti. Len tu veru raz už večer prichodí a milý otec sa ešte nevracia. Vyjde von obzrieť, či ho dakde nevidí, tu počuje kladivko na strome: klop, klop! Vtedy sa, neborká, spamätala a poznala, že ju otec oklamal. Bola už aj lačná, nuž išla dnu ten svoj batôžtek rozviazať, že si aspoň kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto múky popol a miesto kaše piesok. Rozžalostila sa, neborká, a začala veľmi plakať. Vtom, ako tak plače, príde starý zarastený žobrák k nej do chalupy. „Pán Boh daj šťastia, dievka moja!“ riekne jej staručký žobrák. „Pán Boh daj i vám, starý otec!“ odpovie dievča. „Vitajteže u nás, vitajte!“ 2
Jedlo, stravu, v niektorých regiónoch aj strukoviny.
32
„Ďakujem pekne, dievka moja, či by si ma trochu neumyla aj večeru či by si mi nedala?“ „Ach, veru by som vás vďačne aj umyla, aj nachovala, ale vidíte, ja tu ani vodu nemám, ani do čoho nabrať, keby aj bola. A moja macocha mi miesto múky popol, miesto kaše piesok do batôžka naviazala.“ „No, nič to, dievka moja, len ty choď von na dvor, nájdeš tam studničku.“ Ona ide na dvor, tam studnička a pri nej vedierko. Načrela vodu a niesla dnu. Príde dnu, tam po stenách tanieriky aj misky nakvačené a na polici hrnce. A starý žobráčik už za ten čas oheň rozdúchal. Ani dobre vlastným očiam neverila. Ale chytro len postavila vodu, aby oletnela3. Rozviazala ešte ten svoj batôžok, či ešte dačo v ňom nenájde, a tu miesto popola múka, miesto piesku kaša, miesto dosák pôlty slaniny a miesto skál chlieb. Hneď postavila večeru. Potom staručkého pekne poumývala, obriadila, nachovala a do tej svojej komôrky na tie svoje handričky uložila. Sama si ľahla do izbičky na lavičku a usnula. O polnoci klope voľačo na dvere a volá: „Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“ Ona skočí a otvorí. Tu vidí Laktibradu pred sebou. Laktibrada prišiel dnu a veľa dukátov a zlata jej doniesol. „Tu máš,“ povie, „za to, že si ma tak dobre obslúžila. Lebo ten starý žobrák, to som ja. A teraz choď, ľahni si sama v komôrke do postele.“ A vtom Laktibrada zmizol. Ona šla do komôrky a tu miesto starých handár pekná posteľ odostlaná a jedna truhla plná šiat! Nikdy sa jej ešte tak sladko nespalo ako tej noci. Na tretí deň ju šiel otec z domu pozrieť. Myslel si, že alebo od hladu 3
Zohriala sa.
33
skapala, alebo ju tam divé zvery roztrhali, a tak že aspoň kosti z nej pozbiera. Tu príde k dievke, a tá v peknej izbe sedela a priadla. „No, akože sa tu máš, dievka moja?“ „Dobre, otec môj, veru ste ma do lepšej služby nemohli zaviesť,“ hneď sa mu pochválila a začala rozkladať, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus dukátov so sebou.
Milý otec ide s dukátmi domov. Ešte len zďaleka išiel, už ho doma sučka zazrela a začala štekať: „Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen!“
34
„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa macocha, „ale: Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“
Ale sučka neprestala: „Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen!“ Tu príde gazda do domu a povie: „Žena, daj košiar4!“ 4
Väčší kôš s oblými tvarmi z prútia alebo kôry s popruhmi, ktorý sa nosil na chrbte a slúžil na prenášanie tovaru.
35
A ona: „Ešte by som na tvojej dievky kosti dala košiar?“ Iba keď začal dukáty z obrusa sypať, vtedy žena chytila košiar a zbierala, čo sa rozsypalo. * „No, aleže už teraz aj moju dievku odveď slúžiť, keď si tvoja tak dobre vyslúžila,“ hovorí macocha. A hneď začala svoju dievku vyprávať. Dala jej peknú novú posteľ so sebou aj šiat od výmyslu sveta, aj strovy, aj omasty5, koľko len stačila uniesť. S tým šiel i s touto milý tatko do hory, vystavil jej domček aj komôrku a nechal ju tam. Sedí ona, sedí v tej chalupe a rozmýšľa, čo si bude variť. Večer príde dnu starý žobrák: „Pán Boh daj šťastia, dievka moja! Či by si ma neumyla?“ A ona vezme metlu: „Ešte som len teraz prišla a už ťa čert doniesol!“ A vybila ho von. „No, veď nič, dievka moja!“ povedal žobráčik a odišiel. Ona si navarila, najedla sa, ľahla si do postele a spala, len tak odfukovala. O polnoci príde Laktibrada a volá: „Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“ Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal, stal si naprostred izby a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal, že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jedno sklo na obloku a tam zastrčil hlavu. Na tretí deň ide otec z domu po dcéru a žena mu nový, novučičký obrus dala so sebou. Prichodí k domčeku a tu vidí hlavu a zuby z obloka trčať. „Ej,“ povie, „musí jej dobre byť, ešte len zďaleka idem a už sa usmieva.“ Príde dnu, tam iba kosti na jednej hŕbke, koža na dverách zavesená 5
Masť.
36
a hlava v obloku zastrčená. Nepovedal nič, len zobral, čo našiel, do obrusa, a poď domov. Prichodí k domu, tu ho zazrie sučka a začne: „Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“ „Nie tak, sučka moja,“ ozve sa mater, „ale: Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen.“ Ale milá sučka neprestala: „Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“ Žena vzala metlu a odbila ju. Otec prišiel dnu do chalupy a ona skoro doniesla kôš, že sa jej budú sypať dukáty. Tu sa vysypú samé obhryzené kosti.