PRVÁ KAPITOLA

Sen O Drakoch

Dávno pred Starkovcami a Lannisterovcami, Dothrakmi a pravlkmi, skôr ako sa vyformoval kontinent Západnej zeme a narodil sa prvý drak, existoval chlapec, ktorého predstavivosť nemala hranice.

George Raymond Richard Martin vyrastal v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vo federálnom nájomnom byte v New Jersey. Jeho otec bol prístavný robotník a matka pracovala ako vedúca v továrni. Rodičia mu nedovolili domáceho miláčika, len maličké písmenkové korytnačky spolu s hračkárskou pevnosťou, do ktorej ich dával. Jeho prvý fantastický príbeh – teda prvý, na ktorý si spomína – niesol názov „Korytnačí hrad“. Predstavoval si, že jeho drobné obojživelníky bojujú o moc a súperia o malý plastový trón.

Jedného dňa Martin na svoj údiv zistil, že jeho korytnačky zomierajú. Aj keď sa zo všetkých síl snažil, aby jeho miláčikovia prežili, hrdinovia začali hynúť. Takýto zvrat nepredvídal. Martin teda začal vplietať ich osud aj do svojho príbehu. Žeby sa korytnačky navzájom zabíjali, lebo majú za lubom čosi zlovestné?

O niekoľko rokov neskôr už Martin prenášal svoje výmysly na papier. Písal príbehy o príšerách a predával ich iným deťom za desať centov. Okrem toho prepadol komiksom. Čoskoro predával poviedky do brakových časopisov a potom sa pustil do písania sci-fi a hororových románov.

V roku 1984 sa Martin presťahoval do Hollywoodu a získal prácu scenáristu pre televíznu spoločnosť CBS – išlo o obnovený seriál Zóna súmraku. Martinov prvý odvysielaný diel sa ako naschvál točil okolo fantasy príbehu o stredovekých rytieroch a mágii. „Posledný strážca Camelotu“ bola adaptácia poviedky od Rogera Zelazneho o sirovi Lancelotovi žijúcom v modernej dobe. Vrcholí v nadpozemskej verzii Stonehengea, kde Lancelot bojuje proti zakliatemu brneniu – nemému mocnému bojovníkovi zvanému Prázdny rytier.

V Martinovom pôvodnom scenári Lancelot a rytier bojovali na koňoch v brnení, ale tento nápad považovali producenti seriálu za neuskutočniteľný. Martin si dodnes spomína, ako ho odmietli:

„‚Buď budeš mať Stonehenge, alebo kone,‘ povedali mi. ‚Nemôžeš mať Stonehenge aj kone.‘ Zavolal som svojmu priateľovi Rogerovi Zelaznemu, aby som mu predostrel túto dilemu. Minútu poťahoval z fajky a napokon rozhodol: ‚Stonehenge.‘ A tak bolo. Bojovali na zemi.“

Martin sa nedal odradiť a pustil sa do ďalšieho fantasy seriálu pre CBS, Kráska a zviera , ktorý vyšiel v roku 1987. Jeho scenáre však neprestajne narážali na kreatívne obmedzenia zo strany televíznej spoločnosti. „Počítali, koľkokrát môžu postavy zanadávať ‚dočerta‘ alebo ‚dopekla‘, upozorňovali nás, že líčenie mŕtvoly je ‚príliš nechutné‘, odstránili správu, ktorá odznela v televízore v pozadí, lebo sa obávali, že by mohla byť ‚príliš kontroverzná‘,“ vymenúval Martin. „Boli to hlúpe zmeny, číra zbabelosť. Báli sa čohokoľvek, čo bolo príliš silné, čohokoľvek, čo by mohlo niekoho ‚uraziť‘. Presne takých ľudí od filmu som neznášal a ostro som proti nim vystupoval.“

Martin bol čoraz frustrovanejší a sklamanejší. V roku 1991 sa vrátil na plný úväzok k písaniu románov a o niekoľko rokov neskôr mu v mysli skrsol nápad na fantasy príbeh – „reakcia“, ako to raz nazval, na scenáristické pôsobenie v televíznej spoločnosti. Išlo o dlhočizný epický príbeh podobný ságe Pán prsteňov od J. R. R. Tolkiena, ktorú

Martin zbožňoval, ibaže jeho príbeh sa inšpiroval skutočnými európskymi historickými udalosťami, ako bola vojna ruží, a reflektoval ozajstnú brutalitu obdobia temna. Prvá kniha, Hra o tróny, vyšla v roku 1996. Ako napísal sám Martin na svojom blogu, čo sa týka predaja, nebola „ktovieako úspešná“.

Onedlho vydal Martin ďalšie dve pokračovania. O knihách sa za- čalo hovoriť a popularita ságy vzrástla; spletitý príbeh, ktorý sa vzoprel dlho dodržiavaným pravidlám fantastickej literatúry, učaroval čoraz väčšiemu zástupu fanúšikov. Milovaní hrdinovia zomierajú odpornou smrťou, ohavní zlosynovia vzbudzujú zvláštne sympatie, múdrych a prefíkaných dostihne aj najmenšia chybička v pláne a sila mágie sa považuje za prinajlepšom nespoľahlivú.

Martin pri písaní nezabudol pridať do príbehu toľko koní, hradov, zámkov, sexu a násilia, koľko len chcel. A nešlo o príbeh jedného vymysleného kráľovstva, ale hneď siedmich! Každá ríša sa jasne odlišovala a mala vlastné dejiny, vládcu a kultúru (a okrem toho existoval za Úzkym morom ďalší kontinent s rôznorodými mestami). V knihách sa vystriedalo viac než dvetisíc postáv s menami; toto číslo je dvojnásobne väčšie než v Tolkienovej ságe. A na dôvažok obsahovali knihy obrovské bitky – v jednej bojovali štyri vojská, desaťtisíce vojakov a stovky lodí. Dokonca aj hostiny v Západnej zemi mohli byť extravagantné – spomeňme napríklad jeden banket, na ktorom sa podávalo sedemdesiatsedem rôznych chodov, pričom väčšinu z nich Martin honosne opísal („medailóniky z losa plnené vyzretým modrým syrom, grilovaný had s ostrou horčicovou omáčkou, riečna šťuka v mandľovom mlieku…“). Erotike sa v knihách dostalo rovnako veľa miesta a nechýbali v nich ani prvky mučenia, násilia, ba dokonca incestu. Martin napísal odseky, ktoré by samy osebe zhltli rozpočet televíznej spoločnosti na nakrútenie celej série, dostali by tento seriál poľahky preč z obrazoviek alebo oboje zároveň. A jeho fanúšikovia ich vítali s nadšenými ováciami.

Martin nazval svoje epické dielo Pieseň ľadu a ohňa.

Hollywood si to všimol. Na začiatku tisícročia sa trilógia Pán prsteňov v réžii Petra Jacksona stala kasovým trhákom a v roku 2005

Martinovo štvrté pokračovanie ságy, Hostina pre vrany, debutovalo ako najpredávanejšia kniha v rebríčku The New York Times („Fantasy ríša, ktorá je príliš odporná pre hobitov,“ vyjadrili sa Times). Martinove romány začali kolovať medzi agentmi a producentmi, telefón vyzváňal a sypali sa ponuky ľahko zarobiť poriadny balík peňazí a získať slávu na striebornom plátne.