VINNÝ OD NARODENIA

PRÍBEHY Z JUHOAFRICKÉHO DETSTVA

Trevor Noah

TATRAN

Venujemsvojejmame.Mojejprvejfanúšičke. Ďakujem,žesizomňavychovalamuža.

ZÁKONONEMRAVNOSTIZROKU1927

Zákaznezákonnéhopohlavnéhostyku medziEurópanmiadomorodcamiainých činnostísnímsúvisiacich.

Jeho kráľovské veličenstvo, senát aparlament Juhoafrickej únie uzákoňujú nasledovné:

1. Každý Európan, ktorý má nezákonný po­hlavný styk sdomorodkyňou, akaždý domorodec, ktorý má nezákonný pohlavný styk sEurópankou… sa dopustítrestnéhočinuabude nazákladerozsudkuodsúdenýnatrestodňatiaslobodynamaximálnepäť rokov.

2. Každá domorodkyňa, ktorá umožní Európanovi mať sňou nezákonný pohlavný styk, akaždá Európanka, ktorá umožní domorodcovi mať sňou nezákonný pohlavný styk, sa dopustí trestného činu abude na základe rozsudkuodsúdenánatrestodňatiaslobodynamaximálneštyriroky…

Rafinovanosťapartheiduspočívalavtom,žedokázalpresvedčiťľudí,ktorípredstavovali drvivú väčšinu, aby sa obrátili jeden proti druhému. Išlo skôr orežim nenávisti. Ak rozdelíte ľudí do skupín aprinútite ich, aby sa navzájom neznášali, môžete ich ovládať všetkých.

Vtom čase bolo vJužnej Afrike viac černochov ako belochov, takmer päť kjednej, apredsasmebolirozdelenídorôznychkmeňovsrôznymijazykmi:Zulu,Xhosa,Tswana, Sotho, Venda, Ndebele, Tonga, Pedi a ďalších. Už dávno pred vznikom apartheidu prebiehali medzi kmeňmi konflikty avojny. Neskôr belošská vláda využila túto nevraživosť na to, aby ich rozdelila a panovala. Všetci sinou farbou pleti ako bielou boli systematicky roztriedenído rôznych skupín apodskupín. Následne boli týmto skupinám priznanénerovnéprávaavýsady,abykonfliktneutíchol.

Pravdepodobne najväčší rozdiel bol medzi dvoma dominantnými juhoafrickými skupinami, kmeňmi Zulu aXhosa. Muži zkmeňa Zulu sú známi ako bojovníci. Súhrdí. Zatnúsaabojujú.PovpádekoloniálnychvojsksaZuluoviaozbrojeníibakopijamiaštítmi vrhli do boja proti mužom spuškami. Tisícky Zuluov zahynuli, ale nikdy neprestali bojovať. Na druhej strane Xhosovia sa pýšia schopnosťami mysliteľov. Moja mama pochádza zkmeňa Xhosa. Nelson Mandela pochádzal zkmeňa Xhosa. Aj Xhosovia viedli dlhú vojnu proti belochom, no po skúsenostiach z márneho boja proti lepšie vyzbrojenémunepriateľovi samnohínáčelníci tohtokmeňa rozhodlipresofistikovanejší prístup.„Belosisútu,čisanámtopáči,alebonie,“vraveli.„Zistime,ktorézichnástrojov by sme mohli využiť na svoj prospech. Namiesto toho, aby sme sa bránili angličtine, naučmesaju. Akporozumie­metomu,čo belochhovorí,môžemehodonútiť, aby snami vyjednával.“

Zuluovia sbelochmi bojovali. Xhosovia sbelochmi hrali šach. Dlho sa nedarilo ani jednému z kmeňov anavzájom sa obviňovali zprob-lému, ktorý ani jeden znich nespôsobil. Zatrpknutosť rástla. Desaťročia boli tieto emócie pod kontrolou vďaka spoločnémunepriateľovi.

Po páde apartheidu bol Mandela oslobodený ajuhoafrickí černosi začali viesť vojnu protisebe.

V hollywoodskych filmoch niekedy vidíme bláznivé naháňačky, keď niekto vyskočí zidúceho auta alebo ho zneho vyhodia. Padne na zem achvíľu sa kotúľa. Potom sa zastaví,vstaneaoprášisa,akokebysaničnestalo.Vždy,keďniečotakévidím,pomyslím si:Tojevolovina.Keďvásvyhodiazidúcehoauta,bolítooveľaviac.

Mal som deväť rokov, keď ma mama vyhodila zidúceho auta. Stalo sa to vnedeľu. Som si istý, žebolanedeľa, pretožesmesavracali zkostolaapočasmôjho detstvasme každú nedeľu chodili do kostola. Nikdy sme omšu nevynechali. Mama bola astále je hlboko veriaca. Veľmi kresťansky založená. Aj juhoafrickí černosi prevzali vieru kolonizátorov,podobneakopôvodníobyvateliapoce­lomsvete.„Prevzatím“myslímto, že nám ju vnútili. Belosi boli na do­morodcov prísni. „Musíte sa modliť kJežišovi,“ prikazovali. „Ježiš vás zachráni.“ Na čo domorodci odpovedali: „Naozaj potrebujeme záchranu,záchranupredvami,alenechajmetotak.SkúsmetotedastýmJežišom.“

Celá moja rodina je veriaca, ale zatiaľ čo mama na sto percent patrila kJežišovmu tímu,starámamavyvažovalakresťanstvotradičnoujuhoafrickouvieroukmeňaXhosa,v ktorej vyrástla aktorá je založená na komunikácii sduchmi našich predkov. Dlho som nechápal,prečosatoľkočernochovvzdalopôvodnejviery aprešlonakresťanstvo. Čím častejšie sme však chodili do kostola ačím dlhšie som sedel vlavici, tým viac som sa dozvedal otom, ako kresťanstvo funguje: ak ste americký Indián amodlíte sa kvlkom, stedivoch.AksteAfričanamodlítesakpredkom,steprimitív.Aleto,žesabelosimodlia kchlapíkovi,ktorýpremieňavodunavíno,jednoduchodávazmysel.

Kostol alebo nejaká forma cirkevného života boli súčasťou môjho detstva aspoň štyrikrát do týždňa. Utorok večer patril skupinovej modlitbe. V stredu večer sme čítali Bibliu.Voštvrtokvečersmechodilinamládežníckuomšu.Vpiatokavsobotusmemali voľno.(Časzhrešiť!)Avnedeľusmeišlidokostola.Presnejšie,dotrochkostolov.Mama hovorila, že každý kostol jej dáva niečo iné, preto sme chodili do troch. Prvý kostol ponúkal radostné velebenie Pána. Druhý kostol poskytoval hĺbkovú analýzu Písma, čo mamazbožňovala.Vtreťomkostolenašlavášeňaduševnúočistu,miesto,kdestevsebe skutočnecítiliprítomnosťDucha svätého.Úplnounáhodousomsipripresunochmedzi kostolmi všimol, že každý znich má vlastné, jedinečné rasové zastúpenie: velebiaci kostolbolzmiešaný,analytickýkostolbelošskýavášnivýaduševnepovznášajúcikostol zasačernošský.

Zmiešaný kostol bol Rhema Bible Church. Kostol Rhema patril medzi tie veľké supermoderné megakostoly na predmestí. Farár Ray McCauley bol bývalý kulturista soširokým úsmevom aosobnosťou roztlieskavača. Ray sa vroku 1974 zúčastnil na kulturistic-kej súťaži Mr.Universe askončil tretí. Vtom roku vyhral Arnold Schwarzenegger. Každý týždeň sa Ray na pódiu zo všetkých síl snažil, aby predstavil ľuďom Ježiša ako pohodového chlapíka. Sedadlá vkostole pripomínali sedenie na štadióne akapela hrala súčasný kresťanský pop. Všetci spievali anemuseli ste ani poznať slová, pretože ich premietali na obrazovke pred vami. Vpodstate išlo o kresťanskékaraoke.Vzmiešanomkostolesomsavždyskvelezabavil.

Belošský kostol bol Rosebank Union vSandtone, v bohatej aveľmi belošskej štvrti vJohannesburgu. Belošský kostol som zbožňoval, pretože som sa nemusel zúčastňovať na hlavnej bohoslužbe. Chodila na ňu mama aja som zatiaľ spolu sostatnými deťmi navštevoval nedeľnú školu. Vnedeľnej škole sme čítali super príbehy. Samozrejme, najradšejsommalNoemaapotopu,veďsmemenovci,alepáčilisamiajpríbehyotom, akoMojžišrozdelilČervenémore,akoDávidporazilGoliášaaakoJežišvyhnalzchrámu peňazomencov.

Keď som vyrastal, doma sme mali minimálny kontakt spopulárnou kultúrou. Vmaminom dome sme nemali dovolené púšťať si Boyz II Men. Pesničky ochalanovi, ktorýstrávicelúnocsdievčaťom?Nie,nie,tourčitenie.Tobolozakázané.Ostatnédeti vškole si spievali End of the Road aja som vôbec nechápal, čo sa deje. Vedel som, žeBoyzIIMen existujú, ale nevedel som presne, očo ide. Poznal som iba hudbu z kostola: povznášajúce piesne velebiace Ježiša. To isté platilo aj o filmoch. Mama nechcela, aby som si špinil myseľ filmami, kde ukazujú sex anásilie, atak bola mojím akčným filmom Biblia aSamson mojím superhrdinom. Bol to môj Superman. Chlapík, ktorý ubil tisícku ľudí nasmrť osľou čeľusťou? To je celkom frajerina. Nakoniec sa dostanete kPavlovi ajeho listom Efezanom, kde dej trochu viazne, ale Starý zákon aevanjeliá? Vedel som zacitovať hociktorú stranu, kapitolu ajverš. Každý týždeň boli vbelošskomkostolebiblickéhryakvízyavšetkýmsomtovždyporiadnenatrel.

No apotom tu bol černošský kostol. Vždy sa niekde vnejakom kostole konala bohoslužba pre černochov amy sme ich všetky vyskúšali. Načernošskom predmestí to bol kostolpripomínajúci stan stojaci na voľnom priestranstve. Väčšinou smechodili do kostola starej mamy, do staromódnej metodistickej kongregácie za­plnenej päťsto africkýmibabičkamivmodro-bielychblúzkach,kto-réstískalisvojeBiblieatrpezlivosa pražilinahorúcomafrickomslnku.Nebudemklamať,černošskýkostolboldrsný.Žiadna klimatizácia. Žiadne texty piesní na obrazovkách. Aomša nemala konca-kraja, trvala aspoňtriažštyrihodiny,čo mamiatlo,pretožeomšavbelošskomkostoleprebehlatak za hodinu–jedna noha dnu, druhávon, vďaka, že ste prišli. Včernošskom kostole som však sedel tak dlho, že mi to pripadalo ako večnosť, asnažil som sa zistiť, prečo čas plynie tak pomaly. Je možné, že by naozaj zastal čas? Ak áno, prečo sa zastaví včernošskom kostole, anie vbelošskom? Nakoniec som dospel kzáveru, že černosi potrebujú stráviť sJežišom viac času, lebo sme viac trpeli. „Prišla som si doplniť požehnania na tento týždeň,“ hovorievala mama. Myslela si, že čím viac času strávime vkostole,týmviacpožehnanízískame,niečonaspôsobčlenskejkartyvStarbuckse. Černošský kostol mal jednu kladnú stránku. Ak som tam vydržal tri až štyri hodiny, moholsomsledovať,akofarárvyháňadémonov.Ľudiaposadnutídémonmizačalibehať hore-dole uličkami ako pomätení abľabotali. Kostolní uvádzači ich zložili ako vyhadzovači vklube apridržali ich farárovi. Ten ich chytil za hlavu, prudko ňou mykal dopredu adozadu akričal: „Vyháňam tohto ducha vmene Ježišovom!“ Niektorí farári boli agresívnejší ako iní, ale ani jeden neprestal, kým démona nevyhnal ačlen kongregácieneodkväcolanezrútilsanapódium.Muselspadnúť,pretožekebynespadol, znamenalobyto,žedémonbolprisilný,afarármuselpritvrdiť.Mohlistebyťajobranca americkéhofutbalu.Nezáležalonatom.Farárvászložil.Bože,tobolasranda!

Kresťanské karaoke, poriadne akčné príbehy anásilní náboženskí liečitelia – ach, kostol som zbožňoval. A,naopak, neznášal som tú diaľku, ktorú sme museli prekonať, aby sme sa do kostola dostali. Bola to obrovská drina. Bývali sme vEden Parku, na malompredmestínaokrajiJohannesburgu.Dostaťsadobelošskéhokostolanámtrvalo hodinu, ďalších štyridsaťpäť minút trvala cesta do zmiešaného kostola aďalších štyridsaťpäť minút zabrala jazda do černošského kostola vSowete. Aako keby to nestačilo, niektoré nedele sme chodili do belošského kostola dvakrát, aj na špeciálnu večernúomšu.Keďsmepotomkonečnedorazilineskorovečerdomov,padolsomrovno dopostele.

Táto konkrétna nedeľa, keď ma vyhodili zidúceho auta, sa začala ako každá iná. Mama ma zobudila aspravila mi na raňajky ovsenú kašu. Zatiaľ čo obliekala môjho maléhodeväťmesačnéhobrataAndrewa,okúpalsomsa.Potomsmevyšlinapríjazdovú cestu, ale keď už sme boli všetci pripútaní apripravení vyraziť, auto nechcelo naštartovať. Mama mala prastarý, večne pokazený svetlo mandarínkový Volkswagen Beetle, ktorý kúpila za pár šupiek. Dostala ho skoro zadarmo práve preto, že sa stále kazil. Dodnes neznášam autá zdruhej ruky. Takmer všetko zlé vmojom živote sa dá spojiť sautom zdruhej ruky. Kvôli autám zdruhej ruky som ostával po škole, pretože som meškal na vyučovanie. Kvôli autám zdruhej ruky sme museli stopovať na kraji diaľnice. Kvôli autu zdruhej ruky sa mama vydala. Keby sme nemali ten pokazený volkswagen, nikdy by sme nehľadali automechanika, z ktorého sa stal manžel, potom nevlastný otec amuž, ktorý násroky týral apostrelil mamu do temena – vždy si radšej vyberiemnovéautosozárukou.

Aj keď som kostol zbožňoval, predstava, že sa budeme deväť hodín pachtiť zo zmiešaného kostola do belošského, potom do černošského azase späť do belošského, bolajednoducho nad mojesily. Už cestaautom boladosť zlá, alehromadnou dopravou by to trvalo dvakrát dlhšie abolo by to dvakrát komplikovanejšie. Keď volkswagen nechcelnaštartovať,vduchusomsamodlil:Prosím,povedz,žeostanemedoma!Prosím, povedz,žeostanemedoma!Potomsompozrelnamamu,akeďsomvideljejodhodlaný výrazavztýčenúbradu,vedelsom,žemačakádlhýdeň.

„Poď,“zavelila.„Pôjdememinibusmi.“

Moja mama je rovnako tvrdohlavá ako pobožná. Keď sa raz pre niečo rozhodne, nepohnete sňou. Anaozaj, prekážky, ktoré by každého iného človeka prinútili zmeniť plány,akonapríkladpokazenéauto,jejdodaliešteviacodhodlanianapredovať.

„To diabol,“ tvrdila ozaseknutom motore. „Diabol nechce, aby sme išli do kostola. Pretomusímeísťminibusmi.“

Vždy, keď som sa ocitol zoči-voči maminej tvrdohlavosti založenej na viere, snažil somsajejčonajzdvorilejšieodporovaťopačnýmpohľadomnavec.

„Alebo,“ odvetil som, „Pán vie, že dnes by sme nemali ísť do kostola, apreto sa postaral, aby nám nenaštartovalo auto, aby sme ostali doma ako rodina avenovali deň odpočinku,pretožedokoncaajPánodpočíval.“

„Aletoztebahovorídiabol,Trevor.“

„Nie, pretože Ježiš má všetko pod kontrolou aak to má Ježiš pod kontrolou amy sa knemumodlíme,nechalbyautonaštartovať,aleneurobilto,apreto…“

„Nie, Trevor! Niekedy ti Ježiš postaví do cesty prekážky, aby videl, či ich prekonáš. AkovpríbehuoJóbovi.Možnojetoskúška.“

„Aha! Áno, mami. No skúška by mohla spočívať vtom, či sme ochotní prijať, čo sa stalo,aostaťdomaavelebiťJežišazajehomúdrosť.“

„Nie.Toztebahovorídiabol.Choďsaprezliecť.“

„Alemami!“

„Trevor!Sun’qhela!“

Sun’qhela je slovné spojenie smnohými významovými odtieňmi. Znamená „nepodkopávajma“,„nepodceňujma“a„lentoskús“.Ideopríkazavyhrážkuzároveň.Je to niečo, čo xhoskí rodičia bežne hovoria svojim deťom. Vždy, keď som to počul, vedel som, žediskusia saskončila, aak by som povedal ešte jedno slovo, koledoval by somsi ovýprask.

Vtedy som chodil do súkromnej katolíckej školy Maryvale Colle­ge. Každý rok som vyhral maryvalský športový deň amama každý rok vyhrala pohár pre mamy. Prečo?

Pretože ma vždy naháňala, aby ma mohlazbiť, aja som vždy pred bitkou utekal. Nikto nebežaltakrýchloakomydvaja.Nebolajednouztýchmám,ktorébyhovorili:„Poďsipo výprask.“ Doručila vám ho zadarmo. Atiež hádzala veci. Čokoľvek mala vtej chvíli poruke,letelotovašímsmerom.Akišlooniečokrehké,muselsomtochytiťapoložiťna zem. Keby sa to rozbilo, bola by to moja chyba, abitka by bola oto horšia. Ak po mne hodila vázu, musel som ju chytiť, položiť apotom utekať. Vzlomku sekundy som sa muselrozhodnúť:Jetocenné?Áno.Jetokrehké?Áno.Chyťto,položaterazutekaj!

SmamousmemaliveľmipodobnývzťahakoTomaJerry.Onabolaprísnydespota,ja neposlušný fagan. Poslala ma na nákup aja som neprišiel domov hneď, pretože som sdrobnými, čo mi zvýšili znákupu mlieka achleba vsupermarkete, hral arkádové hry.

Videohry som zbožňoval. Bol som majster vStreet Fighterovi. Jedna minca mi vydržala celúvečnosť.Vhodilsomjudnu,časplynulaanisomsanenazdal,azamnoustálažena sremeňom vruke. Začali sa preteky. Vyštartoval som cez dvere auháňal po prašných uliciachEdenParku,preliezalsommúryaprikrčenýbežalcezdvory.Vnašomsusedstve tobolonormálne.Všetcivedeli,žemalýTrevorvyletíakonetopierzpekielajehomama mu bude vpätách. Dokázala naplno šprintovať vo vysokých podpätkoch, ale ak ma chcela skutočne dostať, mala fintu: vplnej rýchlosti vykopla topánky do vzduchu.

Urobilataký čudný pohyb členkami, po ktoromlodičky odleteli, adokonca nevynechala anikrok.Vtedysomvedel:Aha,terazzaplaturbo.

Keďsombolmalý,vždymachytila,aleakosomrástol,bolsomčorazrýchlejší,akeď jej nestačila rýchlosť, použila dôvtip. Len čo hrozilo, že jej utečiem, zakričala: „Stáť! Zlodej!“Robilatovlastnémudieťaťu.VJužnejAfrikesaniktonestarádodruhých–teda ak nejde o da­vovú spravodlivosť, vtedysa zapoja všetci. Takže keď mama zakričala

„Zlodej!“, vedela, že to proti mne poštve celé okolie, apotom sa ma cudzí ľudia snažili chytiťazraziťkzemiajasomsamuselkrčiť,skákaťauhýbaťsa,zatiaľčosomcelýčas kričal:„Niesomzlodej!Somjejsyn!“

Vto nedeľné ráno sa mi ani trochu nechcelo tlačiť do nejakého preplneného minibusu, no len čo som počul mamu povedať sun’qhela, vedel som, že môj osud je spečatený.SchytilaAndrewa,vyliezlismezvolkswagenaapokúsilisanájsťodvoz.

Keď som mal päť, skoro šesť rokov, prepustiliNelsona Mandelu zväzenia. Pamätám si,akosomtovidelvtelevíziiaakíbolivšetcišťastní.Netušilsom,prečosmešťastní,len žesme.Vedelsom,žeexistovaloniečoakoapartheidažesatokončilo,čobolaveľkávec, alenerozumelsomcelejtejspletitejskutočnosti.

Čosivšak pamätám ana čonikdynezabudnem,jenásilie, ktorépotomnasledovalo. Víťazstvo demokracie nad apartheidom niekedy nazývajú Nekrvavá revolúcia. Tento názovpoužívajú,pretožebolopreliatejmálobelošskejkrvi.Černošskákrvtieklaulicami.

Po páde apartheidu sme vedeli, že teraz budú vládnuť černosi. Otázkou bolo, ktorí černosi?MedziStranouslobodyInkathaaANC,Africkýmnárodnýmkongresom,vypukla vlna násilia, keďže súperili omoc. Politická dynamika medzi týmito dvoma skupinami bola veľmi komplikovaná, ale najjednoduchšie sa to dá pochopiť ako zástupná vojna medzi kmeňmi Zulu aXhosa. Inkatha bola veľmi militantná aveľmi nacionalistická strana zložená prevažne zo Zuluov. ANC predstavoval širokú koalíciu, ktorá zahŕňala veľa rôznych kmeňov, ale vtom čase boli jeho lídrami hlavne Xhosovia. Namiesto spájaniasavmenemierusaobrátiliprotisebeapáchalineuveriteľnézverstvá.Vypukli obrovskénepokoje.Umrelitisíceľudí.Upáleniepomocoupneumatikybolobežné.Ľudia niekoho pridržali ana trupmu nasadili pneumatiku, čím muzakliesnili ruky. Potom ho poliali benzínom, zapálili aupálili zaživa. ANC to robil Inkathe. Inkatha to robila ANC. Keď som raz išiel do školy, na kraji cesty som videl obhorené telo. Po večeroch sme smamou zapínali náš čiernobiely televízor apozerali správy. Umrelo viac ako desať ľudí.Umrelopäťdesiatľudí.Umrelostoľudí.

EdenParksanachádzalneďalekorozrastajúcichsačernošskýchpredmestíEastRand, ThokozaaKatlehong,kdesaodohraliniektoréznajstrašnejšíchstretovmedziInkathou aANC. Aspoň raz mesačne, keď sme sa vracali autom domov, sme videli časti mesta vplameňoch. Stovky výtržníkov v uliciach. Mama pomaly prechádzala autom pomedzi davy aokolo barikád zhoriacich pneumatík. Nič nehorí tak ako pneumatika – ani si nevietepredstaviť,akozúrivotakýoheňvyčíňa.Keďsmeprešliokolohoriacichbarikád, cítil som sa ako vpeci. Mame som hovorieval: „Myslím, že aj satan vpekle páli pneumatiky.“

Kedykoľvek vypukli nepokoje, všetci naši susedia sa múdro schovali za zatvorené dvere. Nie však moja mama. Vyšla smelo von aako sme sa pomaly posúvali okolo barikád, pozrela sa na výtržníkov pohľadom, ktorý akoby hovoril: Nechajte ma prejsť. Tieto blbosti sa ma netýkajú. Zoči-voči nebezpečenstvu bola neochvejná. To ma vždy udivovalo. Nezaujímalo ju, že na našom prahu zúri vojna. Mala svoje povinnosti, svoj program. Rovnaká tvrdohlavosť ju hnala ísť do kostola napriek pokazenému autu. Na hlavnej ceste z Eden Parku mohlo byť aj päťsto výtržníkov sbarikádou z horiacich pneumatíkamamabypovedala:„Obliekajsa.Musímísťdopráceatydoškoly.“

„Tysanebojíš?“opýtalsomsa.„Veďsisamaprotitoľkejpresile.“

„Zlatko,niesomsama,“odvetila.„Stojazamnouvšetcinebeskíanjeli.“

„Bolo by fajn, keby sme ich mohli vidieť,“ pokračoval som. „Pretože si nemyslím, že výtržnícivedia,žesútu.“

Hovorievalami,aby somsanetrápil.Vždysavracalaksvojmuživotnémumottu:„Ak jeBohsomnou,ktojeprotimne?“Nikdysanebála.Anivsituáciách,keďbysamala.

Vtú nedeľu, keď sme zostali bez auta, smeurobili svoj zvyčajný okruh po kostoloch askončili sme, ako vždy, vbelošskom kostole. Kým sme vyšli zRosebank Union, už sa zotmeloabolismesami.

Po nekonečnom dni, plnom presunov minibusmi zo zmiešaného kostola do černošského kostola potom do belošského kostola, som bol vyčerpaný. Muselo byť aspoňdeväťhodín.Vtomčase,privšetkomtomnásilíavýtržnostiach,nebolorozumné zdržiavaťsatak neskorovečervonku.StálismenarohuJellicoeAvenueaOxfordRoad, priamo vsrdci bohatého belošského predmestia Johannesburgu, aneboli tam žiadne minibusy.Uliceboliprázdne.

Tak veľmi som sa chcel obrátiť k mame apovedať: „Vidíš? Kvôli tomuto Boh chcel, aby sme ostali doma.“ No stačil jeden pohľad na jej tvár avedel som, že mám radšej mlčať.Niekedysomsimoholdovoliťodvrávaťmame–totovšakneboltenprípad.

Čakalismeačakali,kýmprídenejakýminibus.Počasapartheiduvládaneposkytovala černochom žiadnu verejnú dopravu, ale belosi nás stále potrebovali, aby sme im umyli dlážky avyčistili kúpeľne. Atak si černosi vytvorili vlastný dopravný systém, znúdze cnosť, neoficiálnu sieť autobusových liniek spravovanú súkromnými spoločnosťami, ktorépôsobilimimozákona.Keďžepodnikaniesminibusminebolovôbeckontrolované, išlo vpodstate oorganizovaný zločin. Rôzne skupiny spravovali rôzne linky abojovali oto, kto čo kontroluje. Rozmohla sa korupcia avšeobecná podozrievavosť, vzrástlo násilie avymáhali sapoplatky zavynútenú ochranu, aby sapredišlo násiliu. Jedinávec, ktorábolazakázaná,bolakrádežtrasykonkurenčnejskupiny.Vodičov,ktoríkradlitrasy, zabili.Keďžeminibusynebolikontrolova-né,nebolianiveľmispoľahlivé.Keďprišli,tak prišli.Keďneprišli,takneprišli.

Stáli sme pred Rosebank Union adoslova som zaspával na nohách. Žiadny minibus vdohľade. Nakoniec mama vyhlásila: „Poď­me stopovať.“ Kráčali sme popri ceste tak dlho,ažmitopripadaloakovečnosť,kýmsaprináspristaviloauto.Vodičsaponúkol,že násodvezie,anasadlisme.Neprešlismevšakanitrimetre,keďnáspredbeholminibusa zahatalnámcestu.

Vystúpilzuluskývodičsiwisou,veľkoutradičnouzbraňousvojhokmeňa–vpodstate bojovou palicou. Používa sa na rozdrvenie ľudskej lebky. Ďalší chlapík, jeho kamoš, vyšielzostrany spolujazdca.Pristúpilikautu,vktoromsmesedeli,vytiahlimuža,ktorý nám ponúkol odvoz, azačali ho udierať do tváre palicami. „Prečo nám kradneš zákazníkov?Prečovozíšľudí?“

Vyzeralo to, že ho zabijú. Vedel som, že občas sa to stáva. Mama prehovorila: „Hej, počúvajte, iba mi pomáhal. Nechajte ho. Pôjdeme vaším minibusom. Tak sme to aj pôvodnechceliurobiť.“Vystúpilismetedazprvéhoautaanasadlidominibusu.

Okrem tých dvoch mužov smeboli vminibuse sami. Juhoafrickí vodiči minibusov sú násilnígangstriaokremtohosúajneslávneznámitým,žesaustavičnesťažujúakarhajú cestujúcich.Tentovodičbolzvlášťnaštva­ný.Hneďzačalmamupoúčať,žebysanemala voziť vaute smužom, ktorý nie je jej manžel. Mama nestrpela prednášky od cudzích mužov. Odvrkla mu, aby sa staral oseba, akeď ju počul ho­voriť xhoským jazykom, naštartovalo ho to. Stereotypy oženách zkmeňov Zulu aXhosa boli rovnako hlboko zakorenenéakovprípademužov.Zuluskéženyboliposlušnéasvedomité.Xhoskéženy boli promiskuitné aneverné. Azrazu tu sedela moja mama, nepriateľka kmeňa, Xhosanka,samasdvomideťmi–navyšesjednýmmiešancom.Nielenšľapka,alešľapka, ktoráspávasbe­lochmi.„Aha,tysizkmeňaXhosa,“utrúsil.„Takjetojasné,ženasadáš doautakcudzímchlapom.Nechutnáženská.“

Mama ho sfúkla, on jej stále nadával, kričal na ňu zpredného sedadla, vyhrážal sa prstomdospätnéhozrkadlaasprávalsačoraznásilnejšie,ažkýmnakoniecnezvolal:„To jetenproblémXhosaniek.Všetkysteštetky–adnesvečertidámpríučku.“

Pridal plyn. Išiel rýchlo avôbec nezastavoval, len spomalil, aby skontroloval premávku na križovatkách predtým, ako nimi preletel. Vtých časoch nebola smrť nikomu príliš vzdialená. Mohol mamu znásilniť. Mohli nás zabiť. To všetko boli reálne možnosti. Vtom okamihu som úplne nechápal, vakom sme nebezpečenstve, bol som veľmi unavený, chcel som len spať. Navyšemamaostalacelkom pokojná. Nepanikárila, takžesomnepanikárilanija.Stálesasnímsnažiladiskutovať.

„Mrzímato,aksmevásrozčúlili,bhuti.Tunásmôžetevysadiť…“

„Nie.“

„Naozaj,tojevporiadku.Môžemeísťpešo…“

„Nie.“

Uháňal po Oxford Road, prázdne cesty, nikde žiadne autá. Sedel som najbližšie kposuvným dverám minibusu. Mama sedela vedľa mňa smalým Andrewom vnáručí. Zoknapozorovalamihotajúcusacestu,potomsanaklonilakumneazašepkala:„Trevor, keďnaďalšejkrižovatkespomalí,otvorímdvereavyskočíme.“

Nepočul som ani slovo, pretože vtej chvíli som už celkom spal. Keď sme prišli kďalšiemu semaforu, vodič trochu zdvihol nohu zplynu, aby sa rozhliadol askontroloval cestu. Mama sa načiahla, otvorila posuvné dvere, schytila ma avyhodila mačonajďalej.PotomzobralaAndrewa,schúlilasadoklbkaavyskočilazamnou.

Bolo to ako vo sne, až kým neprišla bolesť. Bum! Tvrdo som na­razil na chodník. Mama pristála hneď vedľa mňa agúľali sme sa agúľali apotom kotúľali akotúľali. Už som sa úplne prebral. Zpolospánku som prešiel do stavu Čo sa to, dopekla, deje?!

Nakoniec som sazastavil aúplne dezorientovaný som sapozviechal. Rozhliadol som sa avidelsom,žemamaužjenanohách.Otočilasa,pozrelanamňaazakričala:

„Utekaj!“

Taksombežalabežalaajonaaniktonebežalrýchlejšieakomydvaja.

Čudne sa to vysvetľuje, ale skrátka som vedel, čo robiť. Ozval sa vo mne zvierací inštinkt,ktorýsomsiosvojilvosvete,kdeneustálečíhalonásilieahrozilo,žeprepukne.

Keď do černošských štvrtí vtrhla polícia vťažkom výstroji, sobrnenými autami ahelikoptérami, hneď som vedel: Bež sa skryť. Bež aukry sa. To som vedel už ako päťročný. Keby som žil iným životom, vyhodenie zidúceho minibusu by ma možno šokovalo. Stál by som tam ako blbec apýtal sa: „Čo sa deje, mami? Prečo ma tak bolia nohy?“ No to sa nestalo. Mama povedala: „Utekaj!“ aja som bežal. Bežal som, ako keď gazelautekápredlevom.

Muži zastavili minibus, vystúpili asnažili sa nás dobehnúť, ale nemali šancu. Natreli smeimto.Myslím,žebolišokovaní.Stálesipamätám,akosomsaobzrelavidelsom,ako sa so zmätenými výrazmi natvárach vzdali nášho prenasledovania. Čo sa práve stalo? Kto by povedal, že žena sdvomi malými deťmi dokáže tak rýchlo utekať? Nevedeli, že majú dočinenia súradujúcimi šampiónmi športového dňa na Maryvale College. Bežali sme abežali, až kým sme prišli kbenzínovej pumpe snonstop prevádzkou azavolali políciu.Vtedyužbolitímužidávnopreč.

Stále som nevedel, prečo sa to celé stalo, ale napĺňal ma čistý adrenalín. Keď sme prestali utekať, uvedomil som si, ako ma všetko bolí. Pozrel som sa dole akožu na rukách som mal odretú adoráňanú. Bol som poudieraný aodvšadiaľ som krvácal. Rovnako aj mama. Malému bratovi sa akoby zázrakom nič nestalo. Mama si ho ksebe privinulaavyviazolbezškrabanca.Šokovanesomnaňupozrel.

„Čotobolo?!Prečobežíme?!“

„Akotomyslíš:,Prečobežíme?‘Tímužisanáspokúšalizabiť.“

„Tosimivôbecnepovedala!Ibasimavyhodilazauta!“

„Hovorilasomtito.Prečosinevyskočil?“

„Nevyskočil?!Spalsom!“

„Taksomťatammalanechať,abyťazabili?“

„Aspoňbymazobudili,predtýmakobymazabili.“

Ataktosmesaeštechvíľuhádali.Bolsomprílišzmätenýanahnevaný,žemavyhodila zauta,abysomsiuvedomil,čosastalo.Mamamizachránilaživot.

Keďsmechytilidychačakali, kýmprídepolíciaaodvezienásdomov,skonštatovala: „No,aspoňsmevbezpečí,vďakaBohu.“

Ja som však už mal deväť rokov atýmto ma neobalamutila. Tentoraz som neostal ticho.

„Nie,mami!TonebolovďakaBohu!MalasiBohapočúvať,keďnámpovedal,abysme ostalidoma,keďnenaštartovaloauto,pretoženásdneszjavnenacestunaviedoldiabol.“

„Nie, Trevor! Toniejedielodiablovo. Jeto súčasť Božieho plánu aak chcel, aby sme

tuboli,malnatodôvod…“

Astáledookola,užsmesazasepochytili,hádalismesaoBožejvôli.Nakoniecsomto ukončilslovami:„Pozri,mami.Viem,žemiluješJežiša,alemožnobysihobudúcitýždeň mohlapozvaťknámdomov,pretožetotofaktnebolzábavnývečer.“

Natvárisajejzjavilširokýúsmevazačalasasmiať.Ajjasomsazačalsmiaťataksme tam stáli, malý chlapec spolu so svojou mamou, srukami anohami zamazanými krvou ašpinou, anapriek bolesti sme sa smiali, osvetlení benzínovou pumpou na kraji cesty uprostred noci.