Kniha prvá Elle

6:30

Veci sa vynárajú odnikiaľ. V prázdnom ráme mysle sa mi odrazu zjaví hruška. Dokonalá, zelená, s nachýlenou stopkou a jediným listom. Hovie si medzi limetkami v bielej porcelánovej mise uprostred vyblednutého piknikového stola na verande vedľa rybníka, hlboko v lesoch neďaleko mora. Vedľa misy stojí mosadzný svietnik zatečený od vosku a oblepený prachom po dlhej zime na polici. Nedojedené taniere cestovín, rozložený ľanový obrúsok, usadenina z klaretu vo fľaši, ručne vyrobený nahrubo otesaný lopár a chlieb, z ktorého si ktosi namiesto krájania odtŕhal. Na stole leží plesnivá zbierka básní. Hľadím na zátišie s včerajšou večerou a v mysli sa mi dookola prehráva Báseň pre škovránka: vznáša sa k modrej oblohe, bolestná a strhujúca. „Svet mal vtedy počúvať, tak ako ja počúvam dnes.“ Prečítal to tak krásne. „Pre Annu.“

A my sme tam všetci sedeli ako očarovaní a spomínali na ňu. Mohla by som sa naňho pozerať večne a stačilo by mi to k šťastiu. Kiež by som ho mohla počúvať so zavretými očami a znova a znova sa ponárať do jeho dychu a slov. Nič viac nechcem.

Svetlo za hranou stola prechádza sieťkou a stráca intenzitu, nad škvrnitými stromami sa však znova rozjasní. Na belasý rybník vrhajú tiene čierne tupelá, o takej skorej hodine tam slnko sotva dosiahne. Zvažujem, či mám zo špinavej šálky dopiť zatuchnutý, hustý zvyšok espressa. Vzduch je surový. Vo vyblednutom levanduľovom župane sa chvejem, patril mojej matke a ja si ho vždy obliekam, keď sa v lete vrátime do tábora. Vonia po nej, po zimnom spánku a myšacincoch. Toto je v Back Woods moja obľúbená hodina. Skoré ráno pri rybníku, keď ešte všetci spia. Slnečný svit je priezračný a bezcitný, voda osviežujúca a lelky konečne zmĺkli.

Za dverami verandy, na malej drevenej terase sa medzi doskami nahromadil piesok a treba ho pozametať. Opretá metla preliačuje sieťku, ale nestarám sa o to, už kráčam chodníčkom k našej pláži. Kdesi za mnou na protest zakvília pánty dverí. Nechám župan skĺznuť na zem a nahá zastanem na brehu. Na druhej strane rybníka, za skupinou borovíc a zakrpatených dubov, zúri rozbúrený oceán. Kdesi na otvorenom mori je iste búrka, priniesol si ju v útrobách. Na tejto strane rybníka je však vzduch nehybný ako med. Čakám, sledujem, načúvam… piskotu a bzukotu drobného hmyzu, vetru, ktorý jemne šuchoce stromami. Vojdem po kolená do ľadovej vody a vrhnem sa do nej hlavou napred. Ponorím sa hlboko a plávam popri leknách, ženie ma pôžitok, sloboda aj adrenalín vyvolaný bezmennou panikou. Podvedome sa bojím, že z hlbín vyplávajú mäsožravé korytnačky, aby sa mi zahryzli do ťažkých pŕs. Možno ich priláka vôňa sexu, ktorá sa šíri, keď pri plávaní rozťahujem nohy. Odrazu ma prepadne potreba vrátiť sa do bezpečia plytčiny, kde dovidím na piesčité dno. Kiež by som mala viac odvahy. Lenže zároveň milujem ten strach, keď vyliezam z vody, lapám po dychu a srdce mi búši.

Vyžmýkam si z dlhých vlasov čo najviac vody, zo šnúry na bielizeň, ktorú moja matka uviazala medzi dve riedke borovice, schmatnem zodratý uterák a ľahnem si do teplého piesku.

Na bradavke mi pristane oceľovomodrá vážka a chvíľu oddychuje, potom znova vzlietne. Skrížila som cestu mravcovi, ktorý teraz prekonáva saharské duny môjho tela.

Včera som sa s ním konečne vyspala. Celé roky som o tom snívala netušiac, či ma ešte chce. A potom som odrazu vedela, že sa to stane: more vína, óda čítaná Jonasovým krásnym hlasom, môj manžel Peter ležiaci na pohovke v grappovom opare, moje tri deti spiace v chatke, mama v jasnožltých gumených rukaviciach ignorujúca hostí a umývajúca riad. Okamih, keď sa nám stretli oči, trval pridlho. Vstala som od hlučného stola, v komore si stiahla gaťky a schovala ich za chlebník. Potom som zadnými dverami vyšla do noci. Čakala som v tieňoch a načúvala cinkotu tanierov, pohárov a striebra v mydlovej vode. Čakala som. Dúfala. A potom sa objavil, oprel ma o múr domu a siahol mi pod šaty. „Milujem ťa,“ zašepkal. Keď do mňa vnikol, zalapala som po dychu. A pomyslela som si, že odtiaľto už niet návratu. Už nebudem ľutovať, čo som nespravila. Už budem ľutovať len to, čo som spravila. Jeho milujem a seba nenávidím. Seba milujem a jeho nenávidím. Takto sa ten dlhý príbeh končí.

1966. December, New York

Vreštím. Vreštím a lapám po dychu a mojej matke nakoniec dôjde, že sa niečo deje. Beží so mnou po Park Avenue k lekárovi a s trojmesačným bábätkom v náručí sa vžíva do roly slečny Clavellovej z kresleného seriálu Madeline. Z mrakodrapu Freda

F. Frencha vybieha môj otec a s kufríkom v ruke uháňa po Madison Avenue. Nedokáže rozmýšľať, vlastná neschopnosť ho paralyzuje ako vždy. Lekár im vraví, že už nemajú čas, ak budú ďalej čakať, bábätko umrie. Vytrhne ma z matkinho náručia. Na operačnom stole mi rozkrojí bruško ako zrelý melón. Črevá mi pre- rastá nádor, z jeho železného zovretia sa uvoľnili jedovaté sračky a otrávili mi drobné telíčko. Sračky sa vždy nazbierajú, treba to hlavne nejako prežiť, ale to pochopím až o mnoho rokov neskôr.

Doktor sa zo mňa snaží vykrojiť smrť, netrápi ho, že mi pritom presekol jeden z vajcovodov. Aj to zistím až o mnoho rokov neskôr. Matka pre mňa opäť roní slzy. „Je mi to tak ľúto,“ vraví. „Mala som naliehať, aby bol jemnejší…“ ako keby mala nad mojím osudom nejakú moc, ktorú sa rozhodla nevyužiť.

Neskôr ležím v nemocničnej postieľke s ručičkami priviazanými k bokom. Vreštím, plačem, živá zúrim nad tou nespravodlivosťou. Mame nedovolia, aby ma dojčila. Mlieko jej vyschne. Prejde skoro celý týždeň, kým ma vyslobodia z pút. „Vždy si bola také šťastné dieťatko,“ tvrdí môj otec. „Odvtedy,“ dodá matka, „si vrieskať neprestala.“

7:30

Prevrátim sa na brucho a opriem si hlavu o predlaktia. Zbožňujem slano-sladkú vôňu vlastnej pokožky, keď ležím na slnku. Vonia arašidovým maslom a pižmom, akoby ma to slnko liečilo. Z chodníka medzi hlavnou budovou a chatkami, kde spávame, začujem tiché buchnutie. Niekto je hore. Pod nohami mu zašuští suché lístie. Zapol si vonkajšiu sprchu. Potrubie sa so zastonaním prebudí. Vzdychnem si, zdvihnem z pláže svoj župan a vyberiem sa späť k domu.

Náš tábor sa skladá z hlavnej budovy (hovoríme jej Veľký dom) a štyroch jednoizbových chatiek, ktoré lemujú ihličím posiaty chodník na brehu rybníka. Chatky sú šindľové, majú šikmé strechy, aby sa na nich nedržal sneh, svetlíky a po oboch stranách dlhé pivničné okná. Sú staromódne, masívne, bez ozdôb. Presne tak má vyzerať správna novoanglická chata. Chodník delí od jazera úzky pás stromov, rozkvitnutý jochovec, vavríny a kríčky divých čučoriedok. Chránia nás pred zvedavými zrakmi rybárov a príliš nadšených plavcov, ktorí z verejnej pláže na opačnom brehu doplávajú až na našu stranu rybníka. Náš breh je súkromný pozemok, ale oni šliapu vodu meter a pol od našich stromov a vôbec ich netrápi, že sa nám starajú do života.

Ďalší chodník vedie k starej umyvárni za chatkami. Nátery sa odlupujú a nočné motýle prilákané stropným svetlom končia ako fľaky na hrdzavom smaltovanom umývadle. Prastará vaňa na nožičkách tu stojí, odkedy tento tábor postavil môj starý otec. Vonkajšia sprcha pozostáva z rúrok na teplú a studenú vodu pripevnených k stromu, voda z nich tečie rovno na zem a v piesku sa mení na potôčik.

Veľký dom je vlastne jedna veľká obývačka s otvorenou kuchyňou a oddelenou komorou postavená zo škvarobetónových tvaroviek a asfaltovaného papiera. Široké podlahové dosky, ťažké trámy, masívny kamenný kozub. Keď prší, pozatvárame okná a dvere, sedíme vnútri, počúvame pukotanie ohňa a nútime sa hrať monopoly. Skutočný život sa však odohráva na verande –tam čítame, jeme, hádame sa a spoločne starneme. Veranda lemuje skoro celú stranu domu obrátenú k rybníku. Zima sa v našom tábore tráviť nedá. Nemalo by to zmysel. Keď sa koncom septembra výrazne ochladí a letné domy sú dávno pozamykané, Back Woods osamie, a hoci je aj v strohom svetle nádherný, pôsobí vážne a pohrebne. Nik tu nechce byť, keď opadá lístie. Keď sa však začína leto, lesy sa zelenajú a volavky sa vracajú, aby tu mohli hniezdiť a brodiť sa v priezračnom rybníku, na svete niet lepšieho miesta.

V okamihu, keď vkročím na terasu, zaleje ma vlna túžby, do solaru plexus mi ako smútok za domovom prúdi ortuť. Viem, mala by som upratať stôl, kým ostatní prídu na raňajky, ale chcela som si v mysli uchovať ten obraz: prežívať minulú noc znova, vyleptať si to do mozgu omrvinku za omrvinkou, tanier za tanierom. Prejdem prstami po fialovej škvrne od vína na bielom ľanovom obruse, dotknem sa perami Jonasovho pohára dúfajúc, že na ňom ostala jeho chuť. Zavriem oči a predstavujem si, ako sa ku mne nenápadne tisne stehnom pod stolom. Predtým, ako som si bola istá, že ma chce. So zadržaným dychom som premýšľala, či je to náhoda alebo zámer.

V hlavnej miestnosti vyzerá všetko presne tak ako vždy: na stene nad sporákom visia panvice, z háčikov na poháre obracačky, varechy stoja v sklenenom džbáne, vyblednutý zoznam telefónnych čísel je pripnutý na polici s knihami, pred kozubom čakajú dve skladacie stoličky. Všetko je rovnaké, no keď prechádzam kuchyňou ku komore, mám pocit, že som niekde úplne inde: všetko je odrazu ostrejšie, akoby sa ešte aj vzduch zobudil. Otvorím dvere komory a zahľadím sa von na škvarobetónovú stenu. Nič nevidno. Žiadne stopy, žiadne dôkazy. Stalo sa to však tu, tu sme boli, nekonečne sme sa do seba vpíjali. Zúfalo, mlčky, beznádejne. Náhle si spomeniem na svoje gaťky schované za chlebníkom a akurát si ich naťahujem pod župan, keď sa objaví moja matka.

„Vstala si skoro, Elle. Už je káva?“ V hlase jej znie výčitka.

„Akurát som ju chcela spraviť.“

„Nerob ju prisilnú. Nemám rada tú kávu na espresso, čo používaš. Viem… ty si myslíš, že je lepšia…“ pokračuje falošne vtipným tónom, z ktorého ma ide poraziť.

„Dobre.“ Dnes ráno nemám náladu hádať sa.

Mama sa usadí na pohovku na verande. Hoci je to len matrac z konského vlasu zakrytý starou sivou látkou, každý tam chce sedieť. Človek odtiaľ vidí na rybník, môže popíjať kávu, čítať si knihu a opierať sa pritom o prastaré vankúše v bavlnených obliečkach bodkovaných od hrdze. Kto by bol povedal, že aj látka časom zhrdzavie?

To je celá ona: uzurpuje si najlepšie miesto.

Mama si slamovožlté vlasy, dnes už pretkané šedinami, roztržito zviazala do strapatého uzla. Stará nočná košeľa s jemným károm sa jej už strapká. Napriek tomu sa jej stále darí pôsobiť hrozivo: vyzerá ako figúra na galióne novoanglického škunera z osemnásteho storočia. Ukazuje smer: krásna a strohá, ovenčená vavrínom a perlami.

„Len si dám kávu a upracem stôl,“ vravím.

„Ak upraceš stôl, umyjem riad. Hm? Vďaka,“ dodá, keď jej podám šálku kávy. „Aká bola voda?“

„Skvelá. Studená.“

Nikdy neľutujte, že máte dieťa a že ste si boli zaplávať: to je najlepšia vec, ktorú ma matka naučila. Dokonca aj v najchladnejších dňoch začiatkom júna ju v duchu počujem, ako ma povzbudzuje, aby som skočila, keď hľadím na brakické vody Atlantiku. Hnevám sa, že zase prišli tulene, vystrkujú z vody ohavné zdeformované hlavy a priťahujú do týchto končín žraloky.

„Dúfam, že si si dala sušiť uterák. Nemienim sa dnes zaoberať ďalšou kopou mokrých uterákov. Upozorni aj deti.“

„Visí na šnúre.“

„Lebo ak im to nepovieš ty, spravím to ja.“

„Dobre, rozumiem.“

„A nech si pozametajú v chatke. Je to hrôza. Nieže to za nich spravíš ty, Elle. Tie deti sú načisto rozmaznané. Už majú dosť rokov na to, aby…“

Vyjdem zadnými dverami, jednou rukou nesiem vrece smetí, v druhej kávu. Mamina litánia sa rozplynie vo vetre.

Jej najhoršia rada je mysli na Botticelliho. Buď ako Venuša v mušli, pery zdržanlivo privreté, cudná aj v nahote. To mi poradila, keď som sa nasťahovala k Petrovi. Odkaz dorazil na vyblednutej pohľadnici, ktorú kedysi dávno kúpila v darčekovom obchode galérie Uffizi. Milá Eleanor, ten Tvoj Peter sa mi veľmi páči. Prosím Ťa, snaž sa trochu ovládať. Mlč a tvár sa tajomne. Mysli na Botticelliho. Ľúbim ťa, mamka.

Hodím vrece smetí do kontajnera, s buchnutím ho zavriem a zaistím ho pružným lanom, aby sa doň nedostali medvedíky čistotné. Sú to múdre stvorenia so šikovnými dlhými prstíkmi.

Tie malé humanoidné medvedíky sú bystrejšie a protivnejšie, než vyzerajú. Celé roky proti sebe vedieme vojnu.

„Nezabudla si kontajner zaistiť lanom, Elle?“ overuje matka.

„Nezabudla.“ Cudne sa usmejem a pustím sa do zbierania tanierov.

1969. New York

Onedlho sa objaví otec. Schovávam sa za vstavaným modulárnym barom, ktorý oddeľuje obývačku od vstupnej haly. Bar je rozdelený na štvorce. V jednom býva alkohol, druhý skrýva gramofón, ďalší otcovu zbierku platní, niekoľko nadrozmerných kníh o umení, poháriky na martini a strieborný šejker. Sekcia s alkoholom je otvorená do obidvoch strán ako okno. Prezerám si fľaše, jantárové odlesky ma fascinujú: škótska, bourbon, rum. Mám tri roky. Stojím pri otcových drahocenných dlhohrajúcich a 78-otáčkových platniach. Prstom prechádzam po chrbtoch obalov, páči sa mi ten zvuk, vdychujem vôňu ošúchaného kartónu a čakám, kedy zazvoní zvonček pri dverách. Keď otec konečne dorazí, už nemám trpezlivosť skrývať sa. Sú to celé týždne. Rozbehnem sa po chodbe a vrhnem sa do jeho medvedieho náručia.

Ešte sa nerozviedli, ale už je to na spadnutie. Budú kvôli tomu musieť prekročiť hranicu do Juárezu. Keď príde koniec, so staršou sestrou Annou trpezlivo sedím na kraji osemuholníkovej fontány z mexických dlaždíc v hotelovom vestibule a ako prikovaná hľadím na zlaté rybky, ktoré plávajú okolo ostrovčeka tropických rastlín s tmavými listami uprostred. O mnoho rokov neskôr mi matka povedala, že v to ráno zavolala otcovi s rozvodovými papiermi v ruke a povedala mu: „Rozmyslela som si to. Nerobme to.“ A hoci rozvod chcela ona, a hoci mu zlomila srdce, odvetil: „Nie. Keď sme došli až sem, dotiahneme to do konca, Wallace.“ Dotiahneme: tie štyri slabiky všetko zmenili. V okamihu, keď som rybky kŕmila omrvinkami z anglického mafinu a kopala pätami do mexických dlaždíc, netušila som, že mi nad hlavou visí meč. Že všetko mohlo byť inak.

Mexiko však príde až neskôr. Môj otec zatiaľ predstiera, že je veselý a stále moju matku ľúbi.

„Eleanor!“ Zdvihne ma na ruky. „Ako sa má môj zajko?“

Smejem sa a takmer zúfalo sa mu tisnem k tvári, až mu moje svetlé kučery zakrývajú výhľad.

„Ocko!“ Anna sa prirúti ako býk, hnevá sa, že som bola prvá, a vytlačí ma z otcovho náručia. Je o dva roky staršia a má na to väčšie právo. On akoby si to nevšimol. Myslí len na to, že sám potrebuje lásku. Znova sa k nim napchám.

Z hlbín nášho žltkavého predvojnového bytu sa ozve matka: „Henry? Dáš si drink? Robím bravčové kotlety.“

„Veľmi rád,“ zahrmí, akoby sa medzi nimi nič nestalo.

V očiach má však smútok.

8:15

„Takže to včera dopadlo dobre,“ ozve sa matka spoza ošúchaného Dumasovho románu.

„Presne tak.“

„Jonas vyzerá dobre.“

Ruky sa mi zovrú okolo hŕby tanierov v náručí.

„Jonas vyzerá dobre vždy, mami.“ Jeho husté čierne vlasy lákajú, aby do nich človek zaboril prsty, má svetlozelené oči a pokožka sa mu ligoce odleskmi borovicovej miazgy, je to divoké stvorenie a najkrajší muž na zemi.

Matka si zívne. Vždy si zívne, než povie niečo nepríjemné. „Je fajn, akurát jeho matku neznášam. Je to taká svätuškárka.“

„To hej.“

„Ako keby okrem nej nikto na svete nerecykloval. A Gina. Ani po toľkých rokoch stále nechápem, o čo mu išlo, keď si ju bral.“

„Je mladá, je krásna. Obaja sú umelci.“

„Bola mladá,“ oponuje matka. „A ako vystrkuje na obdiv svoj dekolt. Vždy sa premáva ako kráľovná. Nikto jej nikdy nepovedal, že samochvála smrdí.“

„Je to bizarné,“ vravím a odnášam taniere do kuchyne. „Aké má sebavedomie. Iste ju rodičia podporovali.“

„No, mne to pripadá dosť odpudzujúce,“ konštatuje matka. „Máme pomarančový džús?“

Vezmem z odkvapkávača čistý pohár a idem k chladničke. „Vlastne,“ zvolám na ňu, „možno práve preto sa do nej Jonas zaľúbil. Po všetkých tých neurotických ženách, s ktorými vyrastal, mu musela pripadať exotická. Ako páv v lese.“

„Pochádza z Delaware,“ odbije ma matka, akoby to hovorilo za všetko. „Kto už len pochádza z Delaware?“

„Presne,“ vravím a podávam jej pohár džúsu. „Je exotická.“ Pravdou však je, že sa na Ginu nedokážem pozrieť bez toho, aby som sa pýtala: Takže toto si vybral? Toto chcel? Predstavím si Ginu: je drobná, má dokonalé telo s osím pásom, poslušné blond kučery a tmavé odrasty pri korienkoch. Spratý vzhľad je zjavne opäť v móde.

Matka si znovu zívne. „No, musíš uznať, že nie je najbystrejšia.“

„Máš vôbec rada niekoho z tých ľudí, čo u nás boli na večeri?“

„Len som úprimná.“

„Tak nebuď. Gina je naša rodina.“

„Len preto, že nemáš na výber. Vzala si tvojho najlepšieho priateľa. Od prvého dňa ste ako olej a voda.“

„To vôbec nie je pravda. Vždy som ju mala rada. Možno toho nemáme veľa spoločného, ale vážim si ju. A Jonas ju ľúbi.“

„Ako myslíš,“ uškrnie sa matka.

„Ach bože.“ Ja ju raz zabijem.

„Nevyšplechla si jej raz náhodou do tváre pohár červeného vína?“

„Nie, mami. Nevyšplechla som jej do tváre pohár vína. Na večierku som sa potkla a obliala som ju.“

„Celý večer ste sa s Jonasom zhovárali. Čo ste preberali?“

„Čo ja viem. Hocičo.“

„Bol do teba taký buchnutý, keď ste boli mladí. Myslím, že si mu zlomila srdce, keď si si vzala Petra.“

„Nebuď smiešna. Veď bol vtedy ešte len decko.“

„Ach, myslím, že v tom bolo čosi viac. Chudáčik,“ povie naprázdno a zavrie knihu. Dobre, že sa na mňa nepozerá, lebo viem, že tvár mi spriesvitnela.

Voda v rybníku je dokonale nehybná. Vyskočí z nej ryba a na hladine sa začnú robiť sústredné kruhy. Pozorujem, ako sa rozmazávajú, až kým nezmiznú, akoby sa nič nestalo.