*
„Svet je nebezpečným miestom nie kvôli zlým ľuďom, ale kvôli tým, ktorí proti tomu nič nerobia.“
Albert
Einstein
* Prevzaté z Wikiquote. Preložil autor.
POSÁDKA
PÔVOD
Ing. ARJUN SHARMA KAPITÁN
India VEK 45 rokov
VÝŠKA 184 cm UNIVERZITA (IIT),Indickýtechnologickýinštitút Bombay ODBOR Aero- a inžinierstvoastronautické
Ing. MAX TORRES TECHNIK
Dr. FREJA LARSSON
GEOLÓG .
Švédsko
PÔVOD
VEK 38 rokov
VÝŠKA 178 cm
UNIVERZITA Uppsalská univerzita
ODBOR Geológia s postgraduálnym štúdiom v paleoklimatológii, doplnkový kurz v oblasti terénneho výskumu a prežitia v extrémnych podmienkach
PÔVOD Mexiko
VEK 36 rokov
VÝŠKA 179 cm
UNIVERZITA Mníchovská technická univerzita
ODBOR Mechanické inžinierstvo s dôrazom na robotiku a mechatroniku
Phdr. KENJI FUJIMOTO BIOLÓG
PÔVOD Japonsko VEK 31 rokov
VÝŠKA 172 cm
UNIVERZITA Tokijská univerzita
ODBOR Biológia s dôrazom na botaniku a environmentálnu biológiu
Dr. SIMON
NEUMANN
TEORETICKÝ FYZIK
Nemecko
PÔVOD
VEK 54 rokov
VÝŠKA 169 cm UNIVERZITA Massachusettský technologickýinštitút(MIT)
ODBOR Teoretickáfyzikas dôrazom na kvantovú mechaniku a teóriu strún
Prof. JAMES OKEKE ANTROPOLÓG/HISTORIK
Dr. NORA AL-FARSI BIOMEDICÍNSKA VEDKYŇA
PÔVOD
Saudská Arábia
VEK 33 rokov
VÝŠKA 168 cm
Dr. LINA ZHOU LINGVISTKA
Čína
PÔVOD
VEK 31 rokov
VÝŠKA 162 cm
PÔVOD Nigéria
ODBOR
UNIVERZITA Oxfordská univerzita
Biomedicínske vedy s doktorátom v odbore genetika a epigenetike
VEK 44 rokov
VÝŠKA 190 cm
UNIVERZITA Oxfordská univerzita
ODBOR Porovnávacia lingvistika a historická lingvistika s doplnkovým štúdiom v dešifrovanístarovekých písiem
UNIVERZITA Cambridgeská univerzita
ODBOR História s dôrazom na antropológiu a kultúrnu evolúciu
PÔVOD
Sgt. LUCA MORETTI BEZPEČNOSTNÝ DÔSTOJNÍK
VEK 43rokov
Taliansko
VÝŠKA 186cm UNIVERZITA Talianskavojenskáakadémia v Modene
ODBOR operácieVojenskástratégiaa taktické s doplnkovýmvýcvikomv osobnej a objektovejbezpečnosti
NEMENNÉ ZÁKONY
CESTOVANIA V ČASE
1. Zákon časovej zotrvačnosti
Čas má tendenciu udržiavať priebeh dejín. Ak sa cestovateľ v čase pokúsi zmeniť významnú udalosť, čas automaticky vytvorí alternatívnu verziu tej istej udalosti, ktorá vedie k rovnakému výsledku. Veľké zmeny sú preto nemožné a pokusy o ich vykonanie spôsobujú len mierne odchýlky, ktoré nakoniec čas absorbuje.
2. Zákon ukončeného bodu
Ak cestovateľ v čase zomrie v minulosti, tento časový úsek sa stáva „ukončeným bodom“ neprístupným pre akékoľvek ďalšie návraty. Pokus o návrat by vytvoril časovú slučku, ktorá by mohla zničiť kontinuum, pretože telo osoby by existovalo v dvoch stavoch naraz – mŕtve aj živé.
3. Zákon vlastného vytesnenia
Ak sa cestovateľ v čase vráti do obdobia, v ktorom už jeho mladšie „ja“ existuje, stáva sa pre toto „ja“ neviditeľným. Všetko, čo priamo súvisí s jeho vtedajším životom, sa pre budúce „ja“ stáva nedotknuteľným.
PROLÓG
Obdobie: Rok 2098
Lokalita: Maroko, Severná Afrika, neznámy výskumný komplex
M alé lietadlo sa otriasalo v miernych turbulenciách a míňalo nekonečné pláne saharskej púšte pod sebou. V zadnej časti, špeciálne upravenej pre potreby vojenských jednotiek, sa nachádzal päťčlenný elitný tím. Členovia sedeli v tichosti oproti sebe, opierali sa o padáky na svojich chrbtoch a na taktických vestách mali pripnuté špeciálne nášivky zvierat a nástroje, ktoré nevyhnutne potrebovali na misiu. Útroby lietadla osvecovalo iba slabé núdzové osvetlenie. O pár desiatok minút sa pod členmi otvorí rampa a oni vyskočia do temného sveta púšte, ktorý vidno len vďaka svitu mesiaca a hviezd. Lietadlo bolo tichšie než osobný automobil, nemalo žiadne vonkajšie osvetlenie a vďaka najnovším systémom ho nemohol zachytiť žiaden radar. V noci bolo takmer neviditeľné.
Na konci jednej z lavíc sedel robustný muž s hranatou tvárou a pevnou čeľusťou. Tmavú taktickú vestu mu zdobila talianska vlajka, vznešená hlava orla a nášivka obrazu Zeme so skratkou GDI (Global Defense Initiative – Globálna obranná iniciatíva) uprostred. Muž si s preňho príznačným ostražitým pohľadom
premeriaval ďalších dvoch členov sediacich oproti nemu. Navzájom sa nepoznali, oslovovali sa len zvieracími prezývkami, ktoré im pridelila GDI. Vlk a Medveď. Vedľa neho zasa sedeli Zajac a Rys. Sám si už takmer nepamätal vlastné meno. Už desať rokov ho každý volal len Orol. Keď sa ako dvadsaťpäťročný dostal do špeciálnej jednotky, jeho občiansky, na ktorom stálo meno Luca Moretti, mu bol odobratý. Predtým, ako bol v GDI, študoval v Modene na vojenskej akadémii. Špecializoval sa na stratégie a taktické operácie. Mal talent a nechýbalo mu ani odhodlanie. To v spojitosti s fyzickou pripravenosťou predurčovalo jeho úspešnú kariéru. Dnes bol jedným z najmladších veliteľov jednotky v GDI a velil aj dnešnej misii. Jeho tím odvracal svetové hrozby už druhý rok. Zveril by mu aj vlastný život a to ani nepotreboval poznať skutočné mená jeho členov. Zdalo sa mu však, že Vlk dnes nebol vo svojej koži. Onedlho ho mali povýšiť. Možno bol len pred svojou poslednou misiou na poste poručíka nervózny. Orol sa nahol dopredu a chlapsky ho potľapkal po pleci, aby ho povzbudil. Vlk sa naňho mlčky pozrel a kútikom úst naznačil úsmev, čím vyjadroval, že je všetko v poriadku a misiu zvládne. Luca skontroloval svoje zápästné zariadenie, ktoré okrem životných funkcií každého člena posádky zobrazovalo aj polohu a čas. Čas, ktorý však teraz neplynul dopredu, ale, naopak, odpočítaval, za koľko minút sa pod nimi otvorí rampa a oni budú musieť vyskočiť. Zostáva ešte dvadsaťjeden minút a trinásť sekúnd. Orol zavrel oči a ešte raz si v duchu prechádzal taktiku misie.
Pred dvomi dňami obsadila extrémistická skupina pokročilý výskumný komplex v saharskej púšti na území Maroka. Podľa informácií od veliteľstva sa komplex venoval štúdiu biologických hrozieb. Predpokladá sa, že extrémistická jednotka komplex obsadila, aby získala prístup k novému typu biologickej hrozby a mohla ju využiť v pripravovanej zbrani. Pravdepodob-
ne mali už dlhšie vnútri komplica. Podľa získaných informácií boli dosiaľ zabití siedmi dozorcovia a zvyšní štyridsiati traja členovia personálu sú držaní ako rukojemníci. Lucov tím má za úlohu nepozorovane preniknúť do komplexu a dať veci do poriadku. Keďže nemôžu používať svetelné zariadenia, v púšti sa nájdu pomocou GPS lokátorov, ktoré majú všetci všité do svojich taktických viest. Po príchode do komplexu sa rozdelia na dve skupiny. Skupina A s členmi Medveď, Zajac a Rys vnikne do hlavnej budovy a vyslobodí rukojemníkov. Vlk a Orol –skupina B – sa dostanú do výskumného priestoru, v ktorom extrémisti pracujú na biologickej zbrani. Nikto nevie odhadnúť rozsah a zámer útoku extrémistov, preto je misia špeciálnej jednotky nesmierne dôležitá. Druhá šanca nebude, musia zbraň zneškodniť. Luca si ešte v hlave premietal rôzne scenáre a náčrty pôdorysov komplexu, keď sa lietadlom začal rozliehať poplašný tón signalizujúci otváranie rampy v zadnej časti lietadla. Posledných 10 sekúnd. Všetci si skontrolovali bezpečnostné popruhy a pevne ich stisli. Otvorila sa pod nimi rampa a do uší im vnikol ohlušujúci vietor. Luca sa odpásal a vyskočil ako prvý. Rovno za ním sa vrhli zvyšní členovia tímu vo vopred určenom poradí. Pristátie prebehlo bez problémov. Všetci sa rýchlo našli vďaka lokátorom.
„Zhora som videl komplex. Delia nás od neho možno tri väčšie duny a 200 metrov rovnej pláne. Ak sa pozriete na juhozápad, zbadáte aj teraz slabú žiaru umelého osvetlenia. Presunieme sa čo najrýchlejšie k poslednej dune pred komplexom. Tam chvíľu vydýchneme a pripravíme sa na náročný šprint cez rovinu, kde nás môžu najľahšie zbadať. Keď sa dostaneme k drôtenému plotu budovy, všetko musí prebehnúť tak, ako sme trénovali. Pripravení?“ opýtal sa Luca.
Zvyšní členovia tímu súhlasne prikývli.
„Tieňom vpred!“ zvolal tlmene Luca ich spoločné heslo a poklusom sa všetci vydali smerom k žiare.
Počas celej misie využívali len lokálne dorozumievacie pripojenie, ktoré nebolo možné zachytiť ani vystopovať, pokiaľ ste v okruhu jedného kilometra nevlastnili špeciálne zariadenie do ucha. Na veliteľstve v Londýne síce videli ich životné funkcie, no nemohli sa s nimi spojiť. Keď členovia dorazili k poslednej dune, Luca spoza nej nenápadne vykukol. Komplex bol, zdá sa, zvonku nestrážený. Chvíľu sa vydýchavali, naberali nové sily a krátko nato preskočili vrchol duny. Rýchlo sa zošuchli na spodok a šprintovali k plotu, čo im nohy stačili. Pri plote sa učupili a počkali pár sekúnd, kým plešatý svalovec Medveď vyreže laserovou pílkou otvor. Ani sa nenazdali a boli dnu. Zatiaľ išlo všetko podľa plánu. Teraz musia nájsť spôsob, ako vniknúť do hlavnej budovy. Cez hlavné dvere to nepôjde, určite sú zvnútra strážené – padli by rovno do náruče nepriateľa.
„Pst,“ vydal zo seba Vlk a hlavou naznačil, aby sa všetci pozreli na otvorené okno na prízemí. Zaistené bolo kvetináčom, ktorý položil na parapet pravdepodobne nejaký zamestnanec komplexu, aby dnu vohnal čerstvý vzduch.
„Nezdá sa mi to. Je to až príliš jednoduché,“ šepol Luca Zajacovi, keď sa blížili k oknu.
Svetlovlasý najmladší člen posádky Zajac zastal, na chvíľu sa zamyslel a poobzeral sa po možnej nástrahe. Nič mu však neudrelo do očí, a tak bez slov ďalej nasledoval veliteľa. Všetci postupne vošli cez okno do hlavnej budovy a ocitli sa v kancelárii, v ktorej podľa počtu stolov a počítačov pracovali štyri osoby. Cez sklenenú tabuľu na dverách bolo vidieť, že sa svieti na chodbách, no nebolo nič ani nikoho počuť. Všade vládlo mrazivé ticho. Luca si prial, aby začuli aspoň kroky, vyfúknutie dymu z cigarety jedného z teroristov strážiaceho chodby, náreky rukojemníkov, čokoľvek! Nič však neprišlo. Aj tak z puzdra vytiahol zbraň, potom potichu stisol kľučku a pomaly otvoril dvere. Najskôr sa vynorila zbraň, potom on a pohľadom preskúmaval chodbu. Bola prázdna. Trhnutím hlavy naznačil, aby sku-
pina A išla doprava – hľadať rukojemníkov – a on s Vlkom pôjdu na opačnú stranu hľadať laboratórium, kde možno práve teraz vyrábajú biologickú zbraň. Spletitými chodbami sa pohybovali čo najtichšie a schodiskom sa dostávali postupne vyššie. Keď sa ocitli na šiestom poschodí, konečne začuli hlasy dvoch mužov v náruživej debate. Luca neovládal ich reč, no z rýchlosti a tónu hlasu, akým muži hovorili, bolo jasné, že majú naponáhlo. Spolu s Vlkom potichu postupovali chodbou ďalej a snažili sa identifikovať, za ktorými dverami sa muži nachádzajú. Snehobiele steny chodieb predeľovali len sivé dvere na oboch stranách. V strede chodby bolo vedľa dverí na jednej strane presklené okno, cez ktoré mohol Luca nakuknúť do veľkej miestnosti s ťažko identifikovateľnými zariadeniami. Vtedy uvidel aj oboch mužov, ktorí si obzerajú valcovitú kapsulu vysokú asi 40 centimetrov. Nepochyboval o tom, že sa im ju práve podarilo dokončiť. Jej obsah a to, čo dokáže, si radšej nechcel ani predstaviť. Jedno však bolo isté: prišli práve včas. Skrčil sa pod presklený priestor a vtom sa z vysielačky v jeho aj Vlkovom uchu ozval Rys: „Hlásenie tímu A. Prešli sme dole každú miestnosť. Po rukojemníkoch ani teroristoch žiadne stopy. Prepínam.“
Niečo tu nehrá. Komplex bol zvonku nestrážený. Vnútri sa rovnako nenachádzajú stráže. Dokonca ani pri tých dvoch ľuďoch, čo mali zjavne na starosti tú najdôležitejšiu úlohu – vytvoriť zo vzoriek ničivú zbraň. Ako to, že sa neboja, že niekto príde a prekazí im plány? Musia predsa očakávať, že o nich na najvyšších miestach vedia a že im čoskoro bude dýchať na krk špeciálny tím svetovej bezpečnosti. Luca mal plnú hlavu podobných myšlienok a scenárov. Späť do reality ho zas priviedol až Vlk, ktorý si naliehavo poklepal pištoľou po hodinkách. Mal pravdu, museli sa ihneď rozhodnúť. Vpadnú dnu a možno sa stanú obeťou premyslenej pasce alebo nechajú dvoch neznámych ľudí odcupotať s potenciálnou biologickou hrozbou
pre celú civilizáciu. Voľba bola jasná. Vlkovi naznačil, aby vykopol dvere. Kým sa Vlk pripravoval, Luca zapol spresnenie polohy v GPS lokátore, ktorý sledoval ich kroky, aby ostatní členovia tímu nemali problém ich nájsť. Dvere sa s rachotom rozleteli a Luca okamžite vbehol dnu a namieril pištoľ na staršieho pána s okuliarmi v bielom plášti a s neznámou kapsulou v ruke. Na druhého muža v stredných rokoch mieril spoza neho Vlk.
„Okamžite to položte a ustúpte!“ zvolal rázne Luca. Zároveň pištoľou ukázal na kapsulu a rýchlo smerom nadol, aby to, čo povedal, bolo jasné aj v prípade, že im muži nerozumejú. Vedec v plášti na výzvu nereagoval a muž v čiernom obleku sa mu zadíval do očí. Naháňal strach a bez štipky rešpektu sa na Lucu uškrnul. Lucovi prebehol po chrbte mráz. Vedel, že je niečo veľmi zle, no stále nevedel identifikovať čo. V sekunde začul zvuk, ako keď z puzdra mrštne vytiahnete nožík. V bubienkoch mu hneď nato zabúšil tlak a krk ho začal neznesiteľne štípať. Pustil pištoľ a dlaňou si z celej sily stisol hrdlo. Pomaly sa zviezol na kolená a ľahol si chrbtom na dlážku. Cez ohlušujúci buchot vlastného srdca sa pozeral priamo na Vlka, ktorý v rukách zvieral zakrvavený nožík. Teraz už tomu rozumel. V sekunde mu mysľou prebehol každý nevysvetliteľný aspekt misie. Nepotrebovali stráže, lebo sa nemali čoho báť. Vedeli, že na ich zastavenie pošlú ten najlepší tím, vnútri ktorého majú človeka. A rukojemníci? Potrebovali ich, inak by GDI vyhodila komplex už dávno do vzduchu. Luca si spomenul, že to bol práve Vlk, kto ešte na stredisku prišiel s presvedčením, že budú rukojemníci v suteréne. Pravdepodobne sú niekde celkom inde, možno v inej budove a naďalej slúžia ako poistka. Luca vedľa svojej hlavy periférne zbadal rýchlo sa zväčšujúcu kaluž krvi. Muž v čiernom obleku podišiel k Vlkovi a spoza rohu mu podal poloautomatickú zbraň SIG Sauer MCX. Vlk odhodil pištoľ a naposledy sa zadíval Lucovi do očí. Chladne povedal: „Prepáč,
Orol. Biznis.“ Nato sa odvrátil a vyšiel z dverí. Vedel, že zvyšok tímu o ničom nevie a budú sa za nimi ponáhľať. Namieril teda zbraň na výstup zo schodiska na druhom konci chodby, ktorým pred pár minútami vyšli.
„Už sme takmer pri vás, Orol,“ ozval sa v komunikačných zariadeniach Rysov hlas.
Luca nemohol zo zovretého hrdla vydať ani hlások. Vychádzalo z neho len nezrozumiteľné a vysilené chrapčanie. Vlk odistil zbraň. Keď sa pred ním zjavili členovia tímu, okamžite a bez zaváhania spustil paľbu. Všetci traja sa skotúľali naspäť schodiskom, ktorým prišli. Luca nemusel vidieť, čo sa deje, stačili mu výkriky a duté zvuky nárazov tiel o zem. Po líci sa mu zviezla malá slza. Najradšej by zakričal od zlosti, no nemohol. Vyvolalo to v ňom však túžbu prežiť a pomstiť sa. V úzadí začul vzďaľujúce sa kroky troch mužov. Jednou rukou si silno zatlačil ranu a druhou si z vrecka na taktickej veste vytiahol hemostatický obväz, ktorý mal vždy poruke pre prípady vážneho vonkajšieho krvácania. Prekryl ním ranu a snažil sa upokojiť. Vedel, že nech podnikne čokoľvek, bez pomoci niekoho ďalšieho neprežije.
Prečo musí operácia prebiehať v zasranej púšti?! Nohami sa odsunul k veľkému prístroju, ktorý mal po svojej pravici, a podopierajúc sa oň sa pokúsil posadiť. Na centrálnom zariadení spustil poplach, aj keď vedel, že kým sa k nemu dostanú záchranné zložky, bez pomoci to nevydrží. Premýšľal, čo môže spraviť, aby zvýšil svoju šancu na prežitie. Na chodbe bolo opäť hrobové ticho. Stratil veľa krvi. Ak upadne do bezvedomia a prestane na ranu vyvíjať tlak, umrie. Pred očami sa mu zahmlievalo. Na streche začul štartovať vrtuľník.
Ten hajzel sa z toho dostane, pomyslel si, a pritom premýšľal, čo sa asi deje v stredisku, keď vidia jeho kolabujúce životné funkcie. Minúty bežali a jemu nenapadala jediná možnosť, ako sa z toho dostať. Na zápästnom zariadení videl, že jeho traja
kolegovia to majú už za sebou. Pri Vlkovom mene svietil status ODPOJENÝ.
O chvíľu som pri vás chlapci. Už sa teším, ako budeme Vlka po zvyšok života strašiť, pomyslel si Luca, aby sa upokojil a sileným úsmevom chcel sám seba oklamať, že nemá strach a na svoj osud je pripravený. Telom mu prebehla príjemná vlna. Bolesť už necítil. Vzďaľoval sa od svojho tela, už takmer nevidel. Posledný zvyšok sily napokon opustil aj ruku s obväzom, ktorá pomaly klesla k zemi. Posledné, čo Luca uvidel, bola silueta niekoho vo dverách. Blúzni alebo mu naozaj niekto prišiel na pomoc? S touto otázkou upadol do bezvedomia.
1. KAPITOLA
Obdobie: Rok 2106 (prítomnosť)
Lokalita: Výskumné zariadenie CHIRF
Malú a skromne zariadenú izbu vyplnil zvuk analógového budíka. Ani ten najtvrdší spánok by nepremohol nutkanie zastaviť to príšerné rinčanie. Spod periny sa vydrala mužská ruka, ktorá vzápätí prerušila otravné udieranie malého kladivka o zvonce. Záclony na okne sa automaticky roztiahli a vpustili do izby fragmenty pouličného osvetlenia a žiaru mesiaca. Hodiny ukazovali čas 5.30.
Arjun sa sťažka posadil na kraj postele, zhlboka sa nadýchol a pri výdychu sa rázne postavil. Jeho prvé tackavé kroky viedli do maličkej kúpeľne. Nemal to ďaleko, keďže celá jeho izba pozostávala len z jednolôžkovej postele, nočného stolíka s lampou, z malého pracovného stola so zásuvkou a z úzkej skrine, do ktorej sa nevošla ani zimná bunda. Po jeho príchode sa v kúpeľni automaticky rozsvietilo mierne žlté svetlo, príjemné pre rozospaté oči. Kúpeľňa bola biela, sterilná, ako kúpeľne kvalitných nemocenských zariadení, ktoré sa neustále dezinfikujú. Arjun podišiel k umývadlu a dotykom spustil prúd studenej vody. Spojil dlane, aby do nich nabral čo najviac vody, a potom
si ňou umyl tvár. Kúsok si z nej aj odchlipol a osviežil tak vyschnuté hrdlo. O kvalitu vody z kohútika sa neobával, bol na Islande, ktorý je známy jednou z najčistejších a najkvalitnejších vôd na svete. Po dôkladnom umytí tváre a vysušení jemným uterákom, ktorý ležal na poličke vedľa umývadla ako v hoteli, sa Arjun zadíval na svoj odraz v zrkadle. Jeho čierne, trochu vlnité vlasy, mali mokré končeky, ktoré mu siahali až k očiam. Na jeho olivovo sfarbenej, hladkej, oválnej tvári s výraznými lícnymi kosťami boli viditeľné znaky únavy. Pod hnedými očami sa jasne formovali tmavšie kruhy a po ich krajoch nebolo ťažké identifikovať vrásky. Nad pravým obočím mal malú jazvu, ktorá mu pripomínala takmer tragickú expedíciu do Himalájí. Vždy keď sa na ňu v zrkadle zadíval, pousmial sa. Uvedomoval si tak vzácnosť a krehkosť života a výnimočnosť každého nového dňa. Umyl si zuby, učesal sa a vo voľných trenkách, ktoré používal namiesto pyžama, sa vrátil späť do izby a podišiel ku skrini. Vytiahol z nej spodnú bielizeň, biele tričko a tmavomodrú, na mieru vyrobenú kombinézu. Obliekol sa a odišiel. Ranný rituál mal už dobre nacvičený a nikdy mu nezabral viac ako sedem minút.
Na chodbách ubytovacieho zariadenia nestretol o tomto čase ani nohu. Zišiel o dve poschodia nižšie a presklenou chodbou prešiel do vedľajšej budovy, kde sa nachádzala jedáleň. Od školskej jedálne sa líšila len väčšou čistotou. Arjun podišiel k okienku a robotická paža mu automaticky podala tanier s raňajkami. Dnes to bola praženica zo štyroch vajec, na plátky nakrájané avokádo a balkánsky syr. Túto kombináciu mal veľmi rád. Cestou k stolu si nabral pohár čerstvej pomarančovej šťavy a pustil sa do jedenia. V jedálni s kapacitou dvestotridsať ľudí bol takmer sám. Kde-tu sedela pri stole postava v bielom plášti či vo vojenskej uniforme. Pri prežúvaní sa zameriaval na veľké hodiny na stene. V strede mali rovnaké logo ako on na uniforme. Pozostávalo z jemných kontúr Zeme
a presýpacích hodín, ktoré boli v hornej polovici takmer plné a piesok sa pomaly sypal do spodnej časti. Pod logom stálo v kapitálkach chronosphere s podnázvom International research facility, skrátene CHIRF. Arjun dojedol svoj prídel raňajok, ktorý ho primerane nasýtil, vypil dve deci pomarančového džúsu a špinavý riad potom odniesol do okienka.
Hneď ako plošina, na ktorú položil riad, zaznamenala zmenu hmotnosti, pohyblivý pás presunul špinavý riad za záves. Ani Arjun netušil, čo sa za ním deje. Občas premýšľal, ako asi prebieha proces umývania, sušenia, triedenia a opätovného pripravovania riadu, no vždy si rýchlo uvedomil, že na tom vlastne nezáleží. Bol toho názoru, že si netreba zaťažovať hlavu vecami, ktoré výrazne neovplyvnia jeho cestu životom. Keby bol distribútorom a výrobcom strojov na umývanie a triedenie riadu v jedálňach, bolo by to o niečom inom. On však žil celkom iný príbeh. Vyšiel z jedálne a ďalej mal namierené do posilňovne. Rád svoje telo zahrial hneď ráno pred psychicky aj fyzicky náročným dňom. Ako sa blížil k posilňovni, z dverí na pravej strane chodby vyletela žena. Takmer sa zrazili a Arjun ju musel zachytiť rukami, aby sa nikomu nič nestalo. Keď sa ich pohľady stretli, preľaknutie sa rýchlo zmenilo na úsmev.
Pred Arjunom stála Freja.
„Prepáčte, kapitán, vyletela som ako neriadená strela,“ povedala Freja zvierajúc hŕbu papierov. „Musím toho ešte veľa dokončiť, kým príde náš veľký deň. Som z toho celá nesvoja,“ dodala.
„Nič si z toho nerob, Freja, tiež začínam pociťovať tlak dňa D,“ odpovedal jej Arjun a spustil z nej ruky.
„Uvidíme sa poobede na veľkej porade?“ opýtala sa.
„Samozrejme,“ odvetil a pomaly postúpil smerom k posilňovni.
Freja absolvovala na univerzite v Uppsale odbor geológie s postgraduálnym štúdiom v paleoklimatológii a okrem toho
úspešne dokončila náročný certifikovaný kurz terénneho prieskumu a prežitia v extrémnych podmienkach, zameraných na arktické a horské prostredia vrátane techník navigácie, prvej pomoci a environmentálneho monitoringu. Arjun obdivoval jej kariéru. Zoznámili sa už pred ôsmimi mesiacmi pri nástupe na tréning v CHRONOSPHERE a v myšlienkach si priznal, že mu je veľmi sympatická. Freja má 38 rokov a typický švédsky vzhľad. Štíhla postava, bledá pokožka, výška 178 centimetrov, dlhá tvár s vysokými lícnymi kosťami, modré oči a dlhé vlasy tmavšej blond farby, ktoré často nosieva zviazané do copu. To, že Arjun o nej vie všetky tie detaily, však nie je vôbec divné. Musí to vedieť o každom zo svojej osemčlennej posádky. Ale dosť o nej, teraz si prišiel zacvičiť, nie premýšľať nad Frejou. Ani sa nenazdal a bol na mieste.
Posilňovňa bola dobre vybavená a útulná, vybavenie takmer nové a neopotrebované. Arjun zobral do rúk činky s hmotnosťou 20 kilogramov a začal cvičiť. Keby ho teraz niekto videl, ťažko by uveril, že má 45 rokov. Občas rozmýšľal, či to, že pristúpil na túto misiu, nebolo len dôsledkom krízy stredného veku. Jeho životný príbeh však dokazoval, že tento súhlas nebol len rozmarom. Dobrodružstvo, výzva, nebezpečenstvo a skúšanie nových vecí s ním bolo pevne späté. Pri cvičení ihneď po jedle mu občas bývalo ťažko od žalúdka, preto si vždy ráno dával len krátky tridsaťminútový strečing. Po skončení si dal rýchlu sprchu priamo v posilňovni a vybral sa za plukovníkom Parkerom.
Spletitými chodbami prešiel Arjun do hlavnej budovy a výťahom sa vyviezol na najvyššie poschodie. Po jeho ľavej ruke sa rozprestierala obrovská presklená zasadacia miestnosť s výhľadom na komplex strediska a planiny v blízkosti jazera Mývatn. Miloval ten výhľad. Slnko už pomaly vychádzalo a mohol tak sledovať odraz lúčov od hladiny jazera v diaľke. Stredisko pozostávalo z ôsmich menších budov, jednej veľkej centrály, v ktorej
sa práve nachádzal, z menších zariadení na zber elektrickej energie z gejzírov a umelo vytvoreného jazierka, ktorého voda sa v prípade potreby využívala na chladenie rôznych vedecko-výskumných zariadení. Na chvíľu zastal, pokochal sa svitom nového dňa a vydal sa k dverám s menovkou plukovníka Parkera. Keďže išlo o prísne utajované miesto, nikto zo zamestnancov posádky nemohol mať mobilný telefón, osobný laptop ani inteligentné hodinky. Našťastie boli na každej chodbe a v každej miestnosti na stene zavesené rovnaké analógové hodiny ako v jedálni. Teraz ukazovali o minútu sedem hodín, a tak Arjun jemne zaklopal na dvere. Bolo naivné myslieť si, že by tam plukovník nebol. Celý tím misie mal dva týždne pred štartom plné ruky práce. Ihneď po zaklopaní sa z miestnosti ozval hlboký mužský hlas.
„Ďalej.“
Arjun vstúpil a okamžite sa dal do pozoru. Plukovník oňho ani nezavadil pohľadom.
„Pohov, kapitán,“ povedal plukovník Parker pokojným hlasom. Študoval akési dokumenty.
Plukovník Ethan Parker bol zodpovedný za koordináciu a implementáciu výcvikových programov pre posádku. Mal 56 rokov, šedivejúce vlasy a na svoj vek stále dobrú postavu. Bol skúseným vojenským veteránom s rozsiahlymi skúsenosťami vedenia misií a operačným plánovaním. Jeho prísne vystupovanie bral Arjun ako nevyhnutnosť pri takej dôležitej operácii. Nie všetkým členom posádky však takéto zaobchádzanie vyhovovalo a nevedeli si ho racionalizovať tak dobre ako on. Neboli predsa vojaci a na to plukovník Parker často zabúdal.
„Včera som dostal vašu správu s finálnym rozpisom posádky, plukovník,“ spustil Arjun. „Musím uznať, že ste vybrali naozaj schopný tím odborníkov. S každým z nich som sa už stihol zoznámiť. Jediný, kto mi robí starosti, je inžinier Torres. Niekedy mi príde príliš neformálny, čo môže viesť k nedostatku rešpektu
voči protokolom alebo pravidlám. Nie je to však nič, s čím by som si nevedel poradiť.“
„To dúfam. Stavil som kožu na vašu rozhodnosť a skúsenosti.
Táto misia je tou najväčšou, o akú sa ľudstvo doposiaľ pokúsilo, a to rátam aj postupné zaľudňovanie Marsu od roku 2089. Zároveň je však aj tou najnebezpečnejšou. Jedna chyba môže znamenať koniec ľudskej existencie vo vesmíre,“ odvetil plukovník.
„Som si plne vedomý rizík, pane, a vašu dôveru nesklamem,“ dodal Arjun plný odhodlania.
„Mali by ste sa ešte zblížiť s posádkou, kapitán. Predsa len, do dvadsiateho apríla už zostávajú len dva týždne a misia bude pre vás trvať dlhšie ako pre nás. My len žmurkneme a budete naspäť, vy však s tými ľuďmi prežijete časť života. Musíte ich poznať zvonku aj zvnútra.“
„Máte pravdu, hneď po porade začnem s rozhovormi jeden na jedného. S každým z nich. Som si istý, že si všetci uvedomujú dôležitosť a riziká našej výpravy,“ prisvedčil Arjun.
„Schvaľujem. Teraz už prejdime k strategickým plánom.“
Poobedná porada bola zdĺhavá a náročná. Technický riaditeľ Liam Scott sa neprestával uisťovať, že všetci členovia dokonale ovládajú prístroje, s ktorými budú počas misie manipulovať. Drvil a skúšal ich celé týždne, až kým nevedeli jednotlivé súčasti prístrojov sami opraviť. Niektorí to zvládali lepšie, iným to už liezlo krkom.
„Nie som žiadny mechanik, ale historik,“ šomral pri dnešnej skúške profesor James Okeke.
James študoval na Cambridgeskej univerzite odbor história s dôrazom na antropológiu a kultúrnu evolúciu. Pôvodom
