Za Braňom Hroncom

Vo veku 81 rokov nás 25. októbra 2022 navždy opustil Braňo Hronec, hudobník – hráč na klávesové nástroje, skladateľ, aranžér, dirigent a hudobný režisér. Narodil sa 22. decembra 1940 v Hronseku v rodine evanjelického kňaza Pavla Hronca. Základnú školu navštevoval v rokoch 1948 – 1953 v Banskej Bystrici a v rokoch 1953 – 1955 v Modrom Kameni. Hudobný talent sa u neho prejavil už v detstve, pretože matka Paula spievala a hrala na organe a otec hrával na husliach, píšťale, klavíri a taktiež spieval.

Hudba bola súčasťou rodinného života nielen na fare, ale aj v priestoroch artikulárneho kostola v Hronseku. Ako šesťročný sa začal učiť hrať na klavíri, neskôr na husliach a harmonike, ako samouk tiež na gitare. Keď mal B. Hronec trinásť rokov, účinkoval ako kantor v evanjelickom chráme vo Veľkom Krtíši. Hudobné štúdiá absolvoval na Konzervatóriu v Bratislave v rokoch 1955 –1961 v odbore klavír u prof. Kláry Bojnovej a akordeón u prof. Jána Ondruša a v rokoch 1961 – 1969 na VŠMU v odbore kompozícia u profesora Alexandra Moyzesa a dirigovanie u profesorov Juraja Haluzického a Ľudovíta Rajtera. K jazzu sa dostal už počas štúdia na konzervatóriu. Hoci študoval klasiku, očaril ho odlišný hudobný svet, možnosť improvizácie pri komponovaní hudby, čo vyústilo do pokračovania štúdia na VŠMU v odboroch dirigovanie a kompozícia. V roku 1959 založil West Coast Combo a Trio. So skupinami účinkoval na mládežníckych podujatiach v Tatra revue i na jam session v kaviarni Reduta. V roku 1961 založil Bratislavské štúdio, s ktorým získal významné ocenenia. Na medzinárodnom jazzovom festivale v Prahe v roku 1966 hral Braňo Hronec ako prvý v Československu aj na Hammond organe.

V rokoch 1963 – 1982 viedol Orchester Braňa Hronca (Braňo Hronec Sound) a podľa príležitosti aj menšiu formáciu Sexteto Braňa Hronca. Spolupracoval s vynikajúcimi hudobníkmi a speváčkami. V jeho orchestri začínali a formovali sa nezabudnuteľné spevácke osobnosti Jana Beláková, Sally Selingová, Eva Kostolányiová, Eva Máziková a ďalšie. Svoje produkcie obohatil o celkom nové, atraktívne aktivity: esteticky zaujímavé kostýmovanie celej kapely, svetelné a iné vizuálne efekty, premyslená a zladená choreografia vystúpení, čím sa na československej scéne začal udomácňovať multimediálny rock s prvkami budúceho art­rocku. Orchester Braňa Hronca s úspechom účinkoval nielen doma, ale aj v zahraničí (Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, ZSSR, Kuba a i.), viackrát vystupoval na Bratislavskej lýre. Viacero skladieb nahral pre rozhlas (viac ako 250) a na gramofónové platne, účinkoval v televízii.

Jeho kompozičná a aranžérska tvorba je rozsiahla a bohatá, okrem množstva piesňových hitov obsahuje aj komorné a symfonické diela, hudbu k filmom a televíznym inscenáciám. V roku 1998 vydal CD

Zlatého slnka krásny beh (Najkrajšie piesne z Evanjelického spevníka pre symfonický orchester). B. Hronec pôsobil v roku 1982 v Bratislave ako hudobný režisér v ČS rozhlase, v rokoch 1984 – 1990 dirigoval Tanečný orchester ČS televízie v Bratislave a v rokoch 1990 – 1997 vyučoval kompozíciu na VŠMU. Od roku 1990 pôsobil ako skladateľ v slobodnom povolaní a od roku 1992 spolu s manželkou, známou slovenskou herečkou Juditou Vargovou viedol vlastný hotel No. 16 Bratislava. S dcérou Zuzanou, ktorá sa venuje súčasnej populárnej hudbe s prvkami soulu a rhythm´n´bluesu pod umeleckým menom Suzie, spoločne muzicírovali a propagovali šlágre salón­ neho jazzu 30. a 40. rokov minulého storočia. B. Hronec vydal v roku 2013 autobiografickú knihu Život na klávesách. Stretnutie v rámci cyklu Literárne a hudobné večery v priestoroch expozície Múzeum domov múz pripomenulo 10. mája 2016 okrúhle životné jubileum Braňa Hronca – výraznej osobnosti slovenskej hudobnej kultúry.

S pracovníkmi ŠVK – Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici udržiaval vždy priateľský kontakt nielen v súvislosti so svojím osobným fondom v múzeu, naposledy 14. augusta 2019. Česť jeho pamiatke.

Imrich Šimig

Podoby písomností v predknižničnom období

Prvé písomné záznamy mali podobu piktogramovobrázkových znakov. Každý znak (zväčša štylizovaný), znázorňoval konkrétny predmet, ktorý označoval. Postupne sa konštrukcia textu menila v univerzálnejšiu, takže sa začali zavádzať znaky aj pre slová alebo slabiky, a neskôr hlásky.

Podobne sa menila aj podoba písomností, aj s materiálom na ne používaným (rastlinný, živočíšny, nerastný, umelý).

Tak sa podobne vyvinuli písomnosti v podobe zvitku (Egypt, Grécko, Rím), stĺpca listov, či doštičiek, (Čína, Japonsko, Mezopotámia), harmonikovej skladačky, alebo samotného zošitu, ktorý sa stal základom budúceho knižného kódexu, ako ho poznáme dnes.

V tomto zmysle je zaujímavé sledovať dve najvýznamnejšie kultúry – Sumer a Egypt. Sumeri používali zápis do hliny, Egypťania sa zas stali známymi svojimi prekrásnymi hieroglyfickými papyrusovými zvitkami.

Boli to práve kultúry používajúce na zápis doštičky (drevené, hlinené, kamenné), ktoré dali základ pre princíp listovej knižnej konštrukcie. Tento vývoj je známy hlavne na už spomínaných mezopotámských hlinených “knihách”. Takáto “kniha” bola veľmi nepohodlná a na prenos ťažká. Preto sa vyrábali tabuľky malých rozmerov. Tie však nepojali často dostatok informácií. Problém ich bolo nie len zasielať, ale aj skladovať. A tak sa našla možnosť spojiť súvisiace tabuľky do podoby tzv. “štósu”, ktorý sa stal odrazovým mostíkom ku kódexovej knihe.

Boli to Babylončania, ktorí zaviedli spôsob logickej postupnosti pri radení tabuliek pomocou číslic, ktoré určovali poradie strán. Každá tabuľka niesla okrem čísla poradia aj názov. Dnes by sme to nazvali živým záhlavím. Takto zoradené tabuľky sa ukladali do skriniek špeciálne na to určených a zodpovedajúcich rozmermi skupine tabuliek.

Naopak Egypťania, píšúc na typicky egyptský materiálpapyrus, nemali fixne stanovený spôsob písania, pretože striedali voľbu medzi písaním ako zľava­doprava tak aj sprava­doľava, pričom smer určovali značky , ako napr. ruka. Zvitková podoba papyrusov zvýhodňovala nie len obojaký spôsob písania, ale uľahčovala aj opravy v texte, zvitok sa ľahko zvinoval aj rozvinoval, ľahko prenášal, ale popísaný mohol byť len po jednej strane. Egypťania boli prví, ktorí vymysleli ochranné púzdra na písomnosti – púzdra na zvitky, ale aj prvé informatívne prvky, ktoré niesli názvy a iné informácie, napr. rozsah (rôzne nálepky a drevené doštičky pripevnené ku zvitkom).

Egypťania tiež ako prví zaviedli do písomností ilustrácie, čo bola naozaj z hľadiska textovej štruktúry revolúcia. Celkový koncept bol veľmi estetický a nemá prakticky v žiadnej inej kultúre obdoby. Podľa vzoru Egypťanov začali zvitky používať aj Gréci. Pôvodné papyrusové však z politických dôvodov museli nahradiť pergamenovými. Písalo sa do stĺpcov zľavadoprava a boli kópiou tých egyptských.

Zaujímavosťou sú ruské rukopisné papyrusy (tzv. gramoty), ktoré sa rozvinovali na výšku a písmo sa písalo a čítalo zhoradole. Pôvodné rozdelenie do stĺpcov tak neexistovalo, čítaniu napomáhali konštrukčné textové značky.

Rimania a Gréci pisárske umenie rozvinuli do doštičkových kódexov, kde boli jednotlivé tabuľky spojené kovovou sponou alebo špagátom. Vrchná doska bývala obvykle pokrytá voskom, do ktorého sa dalo ryť rydlom. Išlo o diptychy (2 doštičky), triptychy (3 doštičky), alebo polyptychy (viac doštičiek). Takto zviazané doštičky sa v Európe pre ich obľúbenosť, používali až do 18. stor. n. l.! Bol to zrod základu klasického knižného kódexu ako ho poznáme dnes a stal sa záverečnou vývojovou podobou “knihy”, tzv. predknižného obdobia.

Prvé, skutočne knižné kódexy, používajúce ako materiál už pergamen (mohol sa opisovať z oboch strán (!) a celý mazať a používať pre iné záznamy – tzv. palimpsest), sa objavili cca v 1. stor. n. l. Najstaršie zachované texty tohto druhu sú koptské kódexy, pochádzajúce z egyptského Nag Hammádí.

Literatúra:

L. Pavlát: Tajemství knihy (Albatros 1989)

V. N. Ljachov: Nástin teorie knižního umění (Odeon 1975)

G. Jean: Písmo,pamäť ľudstva (Slovart, bez udania roku vydania; printing originálu 1987)

R. Cave, S. Ayadová: Knihy (Slovart 2015)

Anna Havlíčková Senčeková