Večer pri zaspávaní som vymyslela plán. Zdal sa mi úplne perfektný. Čo perfektný, bol úplne celkom dokonalý. Akurát som nesmela zaspať. To však nebol až taký problém, lebo vždy, keď som zaspávala rozrušená, vstávala som veľmi skoro. A podarilo sa mi to aj teraz.
Prebudila som sa asi fakt veľmi zavčasu. Vonku už bolo síce vidno, ale ticho nasvedčovalo tomu, že je ešte málo hodín. Ako myška som vykĺzla z postele. Pomaly, tak aby som do ničoho nebuchla, som povytiahla spod postele perinák na kolieskach. Opatrne som doň vliezla. Cítila som sa trochu ako kúzelníčka, ale zvládla som to. Horšie bolo zasunúť perinák späť. Zapierala som sa o posteľ nad sebou, ale nech som sa snažila, ako som chcela, nepodarilo sa mi pohnúť ani o chlp. Nechcela som, aby ma bolo vidieť. A tak som sa šuchla úplne dozadu a pred seba som našuchorila deku, čo sa tam váľala.
Neležalo sa mi tam ktovieako pohodlne, ale pocit, že ma nenájdu, ma naplnil spokojnosťou. Dokonca takou, že som čoskoro naspäť zaspala.
Prebudil ma hlasný krik.
„Evka! Evička!“ kričal tatko.
„Eva! Vylez, lebo ti naložím!“ Jasné, mama.
„Ja nemám čas hľadať ju!“ začula som vzdialený Danin hlas. Asi sa zas maľovala v kúpeľni.
„Sopľaňa, ak kvôli tebe zmeškám, neželaj si ma!“ rozčuľovala sa Anča.
Netušila som, čo nechce zmeškať. Asi toho chalana s pehami.
Alebo sa jej možno škola zapáčila a nedala o tom vedieť.
„Z bytu neodišla, dvere sú zamknuté,“ mudroval tatko. Skoro som mu nerozumela, lebo v perináku za dekou je to dosť hluché.
Pri mojej posteli sa zrazu mihol tieň. Potom som zbadala ruky, ktoré sa snažili zachytiť môj úkryt a vytiahnuť ho. Rýchlo som sa pritlačila ku dnu za deku a chvíľu som ani nedýchala.
Perinák sa pohol. Dovnútra sa vlialo svetlo. Verila som, že ma pokrčená deka maskuje stopercentne. Lenže dýchať som musela. Keď som sa po zadržaní dychu konečne nadýchla, zašteklilo ma v nose a ja som kýchla.
„Mám ju!“ zakričala Anča a surovo zo mňa strhla deku.
„Nechaj ma na pokoji,“ zavrčala som. Sestra ma poslúchla a odišla. Namiesto nej však prišiel tatko.
„Evka, vylez. Ideš do školy.“
„Nejdem,“ zaťala som sa. Keď som sa raz rozhodla, nebolo možné donútiť ma.
„Evička, poď, kým ťa volám ja, lebo keď príde mama, vytiahne ťa odtiaľ nasilu.“
Zagánila som na tatka a nepohla sa ani o centimeter.
„Ako chceš,“ ozval sa smutne.
Vedela som, že bude zle. Poznala som mamu a bolo jasné, že ma v mojej skrýši len tak nenechá. Ale to, čo urobila, by mi nenapadlo ani vo sne.
Obed som tentoraz dostala. Bol celkom hnusný. Jablková žemľovka. Fuj, tej sa nedotknem ani doma. A môže ma mama šticovať, koľko chce. Dana aj Anča sa idú za ňou potrhať, ale v jedálni ich nebolo, a tak som sa žemľovky nemohla nijako zbaviť.
Najhoršie bolo, že sa babka rozhodla presvedčiť ma. Lenže nedala som sa. Dokonca ma chcela kŕmiť, ale stisla som pery a nepopustila. Chudák babka, bola celá červená, ale neprehovorila ma ani na ochutnávku.
„Povedz doma,“ vykladala potom Dane, ktorá ma dnes popoludní mala na starosti, „že Evka sa obeda ani nedotkla. Z polievky tiež len tak ledabolo odchlipla, ale žemľovku odmietla úplne. Dohovorte jej, predsa nemôže byť bez poriadneho obeda.“
„Viete, ona žemľovku neľúbi,“ odpovedala Dana a už ma aj ťahala preč.
„Nemohla si sa premôcť?“ čistila mi cestou domov žalúdok. „Mala si zjesť aspoň trochu, aby mala učka radosť.“
„Nebudem jesť žemľovku, ani vlci ju nejedia. A ja som vlk, chcem mäso! Vŕ!“
„Nie si na toto už priveľká? Stále s tými vlkmi. Kašli na vlkov, urob konečne radosť mame, tatovi aj svojej učke. Ešte si bude myslieť, že si totálny cvok.“
„Neviem, prečo by mala byť babka zo mňa šťastná,“ zamumlala som.
„Tak vidíš, aj babička bude z teba na nervy. Keď jej poviem, že v škole neposlúchaš.“
„Prečo by si jej to vravela? Veď vidí.“
„No neviem, ako vidí, keď tu nebýva. O akej babke ty vlastne rozprávaš?“
„O tej, čo ma núti byť v triede a učiť sa.“
Dana zastala, vyvalila na mňa oči a začala sa strašne smiať.
„Ja odpadnem! Že babka! Ty trúba, veď to je tvoja triedna učiteľka! Už mala byť na dôchodku, ale asi nemajú učiteľov či čo, tak stále učí. Vĺča, ty si fakt exot. Učiteľku volať babka. Dúfam, že si jej tak nepovedala aj pred deťmi!“
Dana sa rehotala ako zjašená a ja som sa chmúrila. Babka vôbec nevyzerala ako učiteľka. Vyzerala ako... babka. A vôbec. Aj keď je učiteľka, aj tak kvôli nej žiadnu žemľovku nezjem. A basta!
Moje rozhodnutie nechodiť do školy som myslela úplne vážne. A štvalo ma, že to nikto vážne neberie. Tatko hrkútal len o škole, mama zas o učiteľke a Dana sa vždy, keď na mňa pozrela, rozosmiala na celý byt. A hnusná Anča s ňou, lebo babka kedysi učila aj ju. Teda nie babka, ale učka.
Večer som zaľahla do postele celkom rada. Na ráno som už mala vymyslený plán, ako sa skryjem tak, aby ma nikto nenašiel. Vymyslela som ho ešte ráno, keď som ležala v perináku. O tom, že som skrytá doma, ma prezradili kľúče vo dverách. A tak som to teraz vymyslela oveľa lepšie.
Od nedočkavosti som sa zobudila fakt veľmi skoro. Potichu som vkĺzla do papúč a tichučko som vyšla na chodbu. Pomaly a potichu, ako sa len dalo, som odomkla. Zámka cvakla aj tak veľmi nahlas, ale nikto sa nezobudil. Poodchýlila som dvere, a keď boli otvorené tak akurát, vysúkala som sa von. Dvere som za sebou zabuchla. Nie až tak poti-