napísali
miša štefankovičová
zuzana predmerská-blahutová
ilustroval
ľuboslav paľo E B N m m e e s a v ó A a R t
Mladé letá
Centrálne trhovisko je fantastická vec .
Plno farebných stánkov a v tých stánkoch plno ovocia , zeleniny, kvetov a všeličoho iného. Všade rozvoniavajú opekané klobásky a langoše, a zo sudov s kyslou kapustou a kvasenými uhorkami to vonia tak omamne , až sa vám v ústach zbiehajú slinky. Ale to nie je všetko. Je tu ešte jedna vec, ktorú nenájdete nikde inde .
Zvieracie bábätká .
Hlavne na jar ťahajú deti svojich rodičov až na samý koniec trhoviska . Tam , celkom vzadu , za posled ným radom stánkov, hrdo čnejú k nebu papierové škatule a v nich škrabocú čerstvo narodené zvieracie bábätká . Nevedia sa dočkať , kto si ich kúpi . Aj túto jar sa to tam hemžilo celkom malými mačičkami , psíkmi , kačičkami , húsatkami , škrečkami a dokonca aj mýšatami . Skrátka všetkým , čo si len dokážete predstaviť . Ale najväčšou atrakciou je aj tak starý hovoriaci papagáj . Každú sobotu ťahá z koša karty osudu . Za pár drobných tak ľuďom budúcnosť .
Bola sobota ako každá iná , keď sa odrazu z davu trhovisku ozval výkrik : „ Barón ku mne !“ Všetci sa
za hlasom. Po chodníku kľučkovala veľká kartónová škatuľa od ko lumbijských banánov a narážala do všetkého, čo jej stálo v ceste. Najprv podrazila kvetinárke stolík s črepníkmi, potom nohy chlapcovi, čo predával med, a nakoniec vrazila do kopy kapustných hláv. Tie sa rozkotúľali po celom trhovisku. Ľudia sa o ne potkýnali a hundrali, ale niektorí sa aj smiali a pomáhali ich predavačovi zbierať.
Škatuli zmätok, ktorý spôsobila, vôbec neprekážal. Nebojácne sa predierala ďalej, pomedzi nohy predavačov a plné tašky kupujúcich. Húf detí sa odtrhol od hovoriaceho papagája a rozbehol sa za ňou.
„Barón ku mne, Barón ku mne!“ opakoval papagáj škrekľavým hlasom, ako taký opakovací papagáj. Tešil sa, že sa konečne niečo deje, a nadšene trepotal krídlami.
Deti začali upaľujúcu škatuľu prenasledovať a len čo ju dobehli, najväčší chlapec s ryšavou šticou sa na ňu odvážne vrhol. Bola však rýchlejšia a chudák chalanisko sa rozpleštil na zemi ako žaba. Zatiaľ čo sa, syčiac od bolesti, dvíhal zo zeme, škatuľa urobila koliesko okolo zmrzlinárskeho bicykla a stánku s pukancami. Odrazu zastala a pomaly sa došúchala k nohám akéhosi čudného starého pána.
„No vidíš, aký vieš byť poslušný, keď chceš. Takto si dob
rý. Keď ťa volám, musíš prísť ku mne,“ usmial sa dobrosrdečne starý pán a vytiahol spod škatule akési malé čudo. Čudo to bolo naozaj dosť čudné, chlpaté a celé pokrčené. Malo štyri nohy, dve uši a chvost, takže deti usúdili, že to bude asi nejaké zviera. V živote nič po-
Ak v knižke nájdete slovo, napísané šikmým písmom –kurzívou, pozrite sa do slovníka cudzích slov na strane 92.
dobné nevideli, a tak tam stáli s otvorenými ústami, nevediac, čo si o tom čude majú vlastne myslieť.
„Fúj, ten je škaredý!“ zreval zadýchaný ryšavý chlapec a naslineným prstom si šúchal rozbité koleno.
„Aký pokrčený ksicht!“ znechutene ohrnulo nos pehavé dievča bez predných zubov a špinavý ukazovák zapichlo čudnému tvorovi takmer medzi oči.
„A ten chvost! Má ho celkom ako prasa, kukajte...!“ rehotal sa malý tučný chlapec v pruhovanom okydanom tričku. Ale nebolo mu celkom dobre rozumieť, lebo mal plné ústa ružovej cukrovej vaty.
„Ten je ale krásny!“ ozvalo sa zrazu odkiaľsi zdola. Deti stíchli a neveriacky pozreli tam, odkiaľ sa ozval smelý hlások. Spoza ich nôh vykuktmavovlasé dievčatko. Očami plnými úprimného obdivu hľadelo na psíka.
„Čo jej šibe?!“ začudoval sa ryšavý chlapec a znova si naslinil oškreté koleno.
„Tej celkom iste preskočilo!“ zakuckal sa malý tučko, až mu z úst vystrelili kúsky keksov, ktorými práve zajedal lepkavú cukrovú vatu.
„Šibnutá, šibnutá!“ šermovalo bezočivé dievča bez zubov natiahnutým ukazovákom.
„To hovoríte akože o mne? Aaa, o ňom?“ ukázalo tmavovlasé dievčatko na psíka a očervenelo od zlosti. Bojovne sa rozkročilo a dalo si ruky vbok. Od vzrušenia mu poskakovali oba vrkoče a červené mašle sa výstražne zatrepotali. „O mne a o zvieratkách takto nikto hovoriť nebude! Bastriguri – motyka!“ zanadávalo nakoniec, aby zastrašilo nepriateľa. Hneď sa však zahanbilo, lebo veľmi dobre vedelo, že nadávať sa nemá, a to v nijakom prípade.
„Chceš na bendžo?“ zastrájal sa vodca detskej bandy a zaťal päste.
„Kto si ho chce pohladkať?“ prerušil hádku tichý hlas.
Ema si až teraz všimla záhadného starého pána, ktorý držal šteniatko na rukách. Vyzeral veľmi zvláštne. Vychudnutý, s dlhou šedivou bradou, v obdratom zamatovom kabáte, na hlave cylinder. Pod pazuchou zvieral vychádzkovú paličku z ebenového dreva. Mala striebornú rukoväť v tvare psej hlavy. Hodvábny šál s drobnými bodkami spínala ozdobná spona s rodinným erbom .
„Jááá! A môžem si ho vziať aj na ruky...?“ spýtalo sa dievčatko, ktoré sa psíka pred chvíľou zastalo. „Aha, aký má ňufáčik, a tá pokrčená papuľka, a skúste, aký je mäkučký, ako plyšáčik, a tie veľké gombíkové očká... a ako rozkošne chrčí...“
Psík sa v detskom náručí chvel blahom a chrochtal.
Deti odrazu zabudli na bitku, ku ktorej ešte pred chvíľou schyľovalo.
„Ukáž...?“ prvá sa osmelila štrbavá chuligánka a opatrne sa psíka dotkla natiahnutým ukazovákom: „Jééj, fakt, chalani, skúste
A čuduj sa svete, galgani obstúpili psíka a so širokými nežnými úsmevmi sa predbiehali, kto ho skôr pohladká.
„Pardónik, prepáčte, prosím vás,“ nadviazalo vrkočaté dievčatko konverzáciu spôsobne. Presne tak, ako ho to učili rodičia. „Aké má ten psík meno?“
„Volá sa Barón a je to mopslík . “
„Psík mopslík? Zaujímavé... To som ešte nikdy nepočula!“ prekvapene zamrkalo hnedými očiskami.
„Vieš, to nie je len taký obyčajný psík. Jeho predkov doniesol môj prapraprastrýc barón von Alfonz z Indočíny na svojom zaoceánskom parníku koncom 19. storočia. Odvtedy naša rodina chová mopslíky. Tento psík má veľmi vznešený pôvod a pochádza zo starej dobrej rodiny. Preto sa volá Barón.“
„Tak tu si, Ema!“ Vysokánsky pán sa práve pretlačil popri klietke s papagájom a nazlostene si dal ruky vbok, presne tak isto ako pred chvíľou Ema.
„Hľadáme ťa s mamou po celom trhovisku! Skoro sme ošediveli od strachu. Keby si dnes nemala narodeniny, tak ťa prehnem cez koleno!“
„Ale keď oni mu ubližovali,“ otrčila Ema bradu smerom ku skupinke detí a zmierlivo dodala: „Tatinko, nehnevaj sa a pozri, čo mám!“ zodvihla Baróna víťazoslávne nad hlavu.
„No čo, pes...“ mykol otec plecom a nezdalo sa, že by ho pohľad na šteňa bohvieako nadchol.
Zrazu im hore nad hlavami zachrčal starý megafón : „Ehm, ehm... Oznamuje sa petročnej Eme Fajnorovej, nech sa dostaví do hlavnej budovy Centrálneho trhoviska, a to okamžite, poneváč sa stratila. Konjec hlásenja.“
Poneváč sa stratila, poneváč sa stratila...!“ opakoval papagáj a zatrepotal krídlami tak prudko, až sa karty osudu rozleteli po okolí. Jedna z nich sa vzniesla veľmi vysoko a potom pomaly, zľahka, ako vtáčie pierko pristala pri špičkách Eminých topánok. Tá ju zvedavo zodvihla zo zeme. Na karte osudu uvidela obrázok dievčatka so psíkom v náručí a v rohoch karty štyri červené srdiečka.
Určite to znamená čosi veľmi dôležité, pomyslela si Ema a strčila kartu do vrecka na šatovej sukni.
„Tak tu si! To som si mohla myslieť, že budeš pri zvieratách. A čo to máš na rukách?! Okamžite to pusti, čo keď ťa to pohryzie!“ pani s plnou nákupnou taškou sotva lapala dych.
„Mami, to je mopslík Barón.“
„Mop... čo?“
„Mopslík. To je taká rasa . “
„Ale je to pes, ak dobre vidím, nie? A keďže je to pes, tak určite hryzie. Ihneď ho pusti!“ zvýšila mama hlas a výstražné roztvorila oči dokorán tak, ako to robí vždy, keď toho už má naozaj dosť.
„Pozri, aký je krásny...“ nevzdávala sa Ema a znelo to dosť presvedčivo.
„Je úžasná. Vždy sa ma zastane,“ uznanlivo prehodil Barón a oblizol Eme ruku drsným jazýčkom.
Tá ho od prekvapenia takmer pustila na zem a neveriaco vytreštila okále. „On... on... povedal, že som úžasná!“
„No a...“ vybaflo šteňa a otrávene zívlo, „si ešte nevidela hovoriaceho psa?“
„Ema, zdá sa, že rozumieš všetkému, čo Barón hovorí, a to je dobre.
Budete si rozumieť. Je to psík presne pre teba. Je tvoj. Všetko najlepšie k narodeninám!“ Starý pán zodvihol na pozdrav cylinder, dvakrát ťukol o zem vychádzkovou paličkou a bol preč.
„Je tvoj, je tvoj...!“ opakoval papagáj.
„No moment!“ zaprotestovala Emina mama, nechápavo hľadiac smerom, kde sa stratil psíkov pán.
„A teraz čo?“ Emini rodičia bezradne hľadeli na psíka, ktorý vyskakoval v náručí ich jedinej dcéry a celkom bez zábran jej oblizoval nos.
„No nič. Máme psa,“ povedala Ema šťastne a so psíkom v náručí vykročila k domovu.
