Cestovatelia vo svete

Cestovatelia vo svete SLOVENSKÉ VZDELÁVACIE CENTRÁ

Cestovatelia vo svete Slovenské vzdelávacie centrá vo svete Vedúca autorského kolektívu: Jarmila Buchová Autori: Jarmila Buchová, Patrik Čuchta, Betka De La Bouvrie, Kristína Domáňová, Zuzana Fodorová, Lýdia Hajdušeková, Mária Havranová, Vladimír Kmec, Mária Pacherová, Monika Polakovičová, Ingrid Sivčová-Kuzma, Lívia Szakszonová Odborná korektúra: Martina Semáneková Jazyková korektúra: Ľudmila Horká Knihu vydal: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ISEIA - Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier Inštitút ISEIA - Publikačné centrum www.iseia.eu Luxemburg 2020 Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií, či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne, bez predchádzajúceho písomného súhlasu autorov.

ISBN - 978-83-8111-208-6

OBSAH Úvod Prvé stretnutie (Jarmila Buchová) .................................................6 Naši cestovatelia sa predstavujú (Jarmila Buchová)......................8 Island (Kristína Domáňová)..........................................................11 Na cestách (Jarmila Buchová) .....................................................18 Mníchov, Nemecko (Jarmila Buchová).........................................19 Dublin, Írsko (Mária Pacherová, Jarmila Buchová)......................26 Liptovský Mikuláš, Slovensko (Jarmila Buchová).........................31 Paríž, Francúzsko (Betka de la Bouvrie)......................................36 Birmingham, Anglicko (Mária Havranová)....................................44 Londýn, Anglicko (Monika Polakovičová, Patrik Čuchta)..............51 New York, USA (Ingrid Sivčová- Kuzma)......................................58 Cyprus (Lívia Szakszonová).........................................................64 Bretónsko, Francúzsko (Zuzana Fodorová)..................................69 Kuvajt (Lýdia Hajdušeková)..........................................................74 Varšava, Poľsko (Vladimír Kmec) ................................................78

ÚVOD Ahoj milá kamarátka, Ahoj milý kamarát, som ceruzka Zuzka a spolu so svojimi kamarátkami a kamarátmi z celého sveta som pre Teba pripravila túto knihu.

Kniha je sumárom pravidelnej rubriky Zápisník cestovateľov, ktorá bola publikovaná v časopise Ceruzky vo svete v rokoch 2015 až 2020.

Ide o súbor reportáží zo slovenských vzdelávacích centier a slovenských víkendových škôl vo svete. Po slovenskom zahraničí ťa budú po celý čas sprevádzať naše dve bábiky - Janka a Maťko. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomáhali vytvoriť túto knihu. Ďakujem všetkým autorom a ilustrátorom za reportáže. Pri písaní mi pomáhali pani učiteľky a páni učitelia slovenčiny zo slovenských vzdelávacích centier a slovenských víkendových škôl v zahraničí.

V knihe nájdeš reportáže z Anglicka, Cypru, Francúzska, Islandu, Írska, Kuvajtu, Nemecka, Poľska, Slovenska a aj USA. Knihu ilustrovali deti zo slovenských centier a škôl z Anglicka, Chorvátska, Francúzska, Kanady, Nemecka a USA. Ďakujem ISEIA - Inštitútu a asociácii slovenských vzdelávacích centier za realizáciu tohto viacročného projektu. Ďakujem Spolku Slovákov v Poľsku za vytlačenie.

A velikánske ďakujem patrí aj Úradu pre Slovákov vyučujúcich v zahraničí, ktorý finančne podporil vydanie tejto našej knihy.

Pri čítaní knihy Ti prajem veľa zábavy!

ceruzka Zuzka PS: Zoznam všetkých centier z Európy a aj spoza oceánu -z Austrálie, Ameriky a Kanady nájdeš na našej webovej stránke: www.iseia.eu.

-5-

Prvé stretnutie Jarmila Buchová Všetky bábiky od pani výtvarníčky Aničky ležali v prútenom košíku v obchode na pulte a čakali, kedy príde nejaké dievčatko alebo chlapec, ktorý by si ich zobral domov.

Tak veľmi sa tešili na cestu do Bratislavy. Tešili sa na to, kedy už budú v hračkárstve. S mamičkou sa rozlúčili so slzami v očiach, ale napriek tomu s veľkou nádejou, že idú domov. Že nájdu svoju detskú izbu a svoje dieťa. Ale namiesto hračkárstva ležia teraz na pulte predajne suvenírov v centre Bratislavy a čakajú. Na koho vlastne čakajú?

Posledné iskričky nádeje sa im vytrácajú z vyšívaných očiek. Červené nitky na ich tvárach sa už dávno nesmejú.

Ach, suvenír má veru ťažký život.

Nie je určený na hranie ani do detskej izby. Ktovie, kde tieto bábiky skončia. Na zaprášenej poličke medzi ostatnými suvenírmi? V tme, v zatvorenej škatuli pod posteľou, kde ich nikto nehľadá? Alebo ako prívesok na kľúčoch? Nikto sa nehrá so suvenírom, nikto ho v spánku nepritúli. Nikto mu nezverí svoje tajomstvá, obavy z nočných strašidiel či svoje priania a túžby. Suvenír – to nie je hračka ani kamarát.

Suvenír, to je iba zabudnutá a odložená spomienka z dovolenky...

Pani učiteľka Kristínka vošla do ďalšieho obchodu.

Už ju bolia nohy. Chodí a hľadá celý deň. To predsa nie je možné.

Obehla už všetky hračkárstva a nenašla nič. Vôbec nič, čo by sa jej páčilo. Žiadne plyšové hračky, ktoré by boli typické pre Slovensko – žiaden Jánošík, Janko Hraško alebo Meduška, žiaden Osmijanko či vrabec Čin-Čin.

Vôbec nič.

Nič typicky slovenské.

Obchody sú plné hračiek z amerických rozprávok. V regáloch sedí aj český krtko a kamaráti Pat a Mat – je ich toľko, že by sme sa s nimi mohli ohadzovať. Pani učiteľka si zavzdychá: „Posledný obchod.

Posledná nádej. Zajtra odchádzam zo Slovenska. A asi bez nákupu.“

-6-

V obchode prechádza pohľadom po všetkých regáloch, nakukne do každej škatule, do každého kúta. Nič. Pani predavačka sa na ňu usmeje a opýta sa: „Našli ste niečo, čo sa Vám páči? Môžem Vám nejako pomôcť? Čo presne hľadáte?“ Pani učiteľka Kristínka sa usmeje, pristúpi bližšie k pultu a odpovie: „Viete, som učiteľka slovenčiny a hľadám nejaký darček pre naše slovenské deti, ktoré žijú v zahraničí. Tvoríme práve s pani učiteľkou Jarkou nový projekt. A hľadáme do neho vhodných slovenských maskotov.

Malo by to byť niečo, čo by deťom v zahraničí pripomínalo Slovensko.

Kamarát, ktorý by mal chuť veľa cestovať a navštíviť všetky naše deti.

Niekto, kto je odvážny, kto sa nebojí tmy, lebo bude cestovať v balíku.

A zároveň niekto, kto má chuť písať ostatným deťom o tom, čo tam videl a zažil. Bola som už vo všetkých obchodoch v meste a prezrela som aj všetko, čo tu máte. Ale ani u vás som nič nenašla.“ Pani predavačka sa usmiala, natiahla ruku k prútenému košíku, ktorý bol pred pani učiteľkou na pulte a povedala: „Našla som pre vaše deti malé bábiky v krojoch, podľa mňa sú veľmi milé. Je to presne to, čo hľadáte?“ Pani učiteľka Kristínka sa pozrela tým smerom, tiež sa usmiala.

Bábiky odfotila a fotku poslala Jarke. A potom sa čakalo.

Keď prišla správa od Jarky, Kristínka sa znova usmiala a prikývla.

Pani predavačka sa usmiala tiež.

V prútenom košíku sa rozžiarili vyšívané očká a aj červené nitky pod nimi zmenili podobu – odpovedali písmenom U.

-7-

Naši cestovatelia sa predstavujú Jarmila Buchová JANKA Volám sa Janka.

Janka sa volám preto, že keď ma moja mamička, pani výtvarníčka Anička, došila, povedala: „Jaj, ako pekne si sa mi podarila.

Si presne ako tvoje sestričky, ktoré som ušila už včera. Ste presne také isté – celkom rovnaké.

Tak ako Janka a Danka z rozprávkovej knižky od tety spisovateľky Márie Ďuríčkovej: „Danka má oči celkom ako Janka, hnedé a veselé ani gaštančeky. A Janka má vlasy celkom ako Danka... Danka a Janka sa rovnako obliekajú. Danka má vždy ten istý kabátik ako Janka a Janka také isté šaty ako Danka...

Aj čiapky a topánky majú vždy rovnaké. Keď idú po ulici, každý sa zastaví: Ktorá je Danka a ktorá je Janka?“ Mamička – pani výtvarníčka Anička – povedala: „Janka, ty si ako tvoje sestričky a ste všetky navlas rovnaké.“ A čo robím najradšej? Veľmi rada píšem a maľujem. Z našej cesty okolo sveta napíšem do denníka vždy to, čo ma zaujme, čo sa mi bude páčiť alebo aj nepáčiť na návšteve u detí. A namaľujem k tomu aj pár obrázkov.

A teraz si na rade ty, Maťko. Pekne sa predstav.

-8-

MAŤKO

Volám sa Maťko a som Jankin braček.

Moja mamička, pani výtvarníčka Anička, ma ušila skôr ako Janku, preto som od nej starší. Hoci iba o pár hodín, ale aj to sa predsa počíta. Keď som sa narodil, mamička povedala: „Ako pekne si sa mi vydaril. Ozajstný valach je z teba. Biela košeľa, širák presne ako Maťko a Kubko v rozprávke Mariany Grznárovej.

Ale ty si Maťko.“ Kubko, to je ten, čo „mu vyhladne o nejaké to škvŕkanie v bruchu skorej ako Maťkovi.“ Lebo ten, čo „brušisko má, ani čoby riadny vahan schovával pod košeľou, je Jakub. A Matej je zas ten dlhý, čo sa zabudne prikrčiť, keď sa vracia domov a zakaždým čelom do verají tresne.

Ale že sa spolu ráčia a nejedno leto už vedno po kopcoch preskákali, nuž len sa pekne Kubkom a Maťkom zovú...“ Takže ja som preto Maťko, lebo nemám až tak veľmi vypchaté brucho. A čo robím najradšej? Čítam. Čítam všetko, čo sa len čítať dá – knihy, noviny, plagáty, dokonca aj nápisy na obchodoch a aj písmenkovú polievku. Najradšej ale čítam cestopisy.

To sú knihy, kde autor opisuje príbehy, dojmy a zážitky z ciest. Preto sa teším, že aj ja som teraz takýmto cestopiscom. Z každej mojej cesty napíšem príbeh. A tento môj výlet zdokumentujem aj peknými fotografiami.

-9-

Pani učiteľka Kristínka sa usmiala na bábiky, popriala im šťastnú cestu a vložila ich do škatule. Škatuľu opatrne zatvorila. ... tma... ... úplná čiernočierna tma...

Bábiky sa ale neboja. Tešia sa.

Tisnú sa k sebe, snívajú a do uška si šepkajú, ako ich asi privítajú deti pri ich prvej návšteve. ...tma... ...tma čierna ako uhlie... „Ktovie, kam nás teraz pošlú a aké tam budú deti. Budú tam vôbec nejaké deti? Už aby sme boli na mieste,“ pomyslia si naši malí cestovatelia. ...tma... ...úplná čiernočierna tma...

Vysvetlivky k textu: pult – stolík v obchode, na ktorom je pokladňa ráčia sa spolu – kamarátia sa regál – polička v obchode širák – klobúk vahan – drevená nádoba alebo koryto valach – pastier oviec vedno – spolu veraje – rám dverí zovú – volajú Citácie v texte z kníh: Grznárová, M.: Maťko a Kubko, Mladé letá, 1985. 66-113-85. s. 6 Ďuríčková, M.: Danka a Janka.

Mladé letá, 2010.

ISBN 978-80-10-01809-3. s. 6

- 10 -

ISLAND Kristína Domáňová „Ahoj, deti! Ste pripravené? Pýtate sa na čo? No predsa na naše rozprávanie o jednej zaujímavej krajine! Keby ste vedeli, koľko sme my toho zažili! Jááááááj, knihu by sme mohli napísať, však, Maťko?“ začína rozprávanie nadšená Janka. „Ja prvý, Janka, môžem rozprávať ja?“ dožaduje sa Maťko.

Janka navrhuje riešenie: „Samozrejme, Maťko! Ale nielen ty - aj ja, dobre?

Budeme sa striedať!“ „Dobre. Platí!“ pritaká spokojne Maťko a vykresľuje začiatok cesty: "Všetko sa to začalo už v lietadle. Pani učiteľka Kristínka si nás zobrala do príručnej batožiny, aby nám mohla rozprávať, kde sa práve nachádzame a aby nám nebolo smutno. Let bol véééééľmi dlhý, ale krátili sme si ho pozorovaním z okna – viete, aký veľký je Atlantický oceán?

TAKÝÝÝÝÝÝÝÝÝTOOOOO! Ešte som nič väčšie nevidel. A viete čo? Ani také počasie, aké tu bolo!

Keby nás pani učiteľka nedržala pri vystupovaní z lietadla, asi by nás ten vietor odvial do Ameriky!“ „A keby len vietor,“ pokračuje Janka. Viete, ako veľmi tam prší? Ach, víchrice, ajajáj! Pani učiteľka nás však rýchlo skryla a už bolo dobre!

Počas ďalšieho dňa nás zobrala do školy, kde učí slovenské deti, ktoré tu žijú." „Janka, ale veď my sme deťom úplne zabudli povedať, kde to sme!" dopĺňa s úsmevom na perách Maťko. „My sme ale motovidlá. Povieme im to alebo im dáme hádanku?“ vyzvedá Janka. „Hádanku! Áno, áno, hádanku!" vyskakuje Maťko plný nadšenia. „Dobre, tak počúvajte, deti, a zapnite všetky mozgové závity: Je to malý ostrov, ktorý sa nazýva aj krajinou ohňa a ľadu. Je tam mnoho gejzírov a hlavné mesto sa začína na R. Viete?“

- 11 -

"Jasné, že vedia. Veď je to jasné ako facka, že je to Island!"

"Keby ste vedeli, aký krásny projekt nám deti urobili - porozprávali nám rôzne zaujímavé veci, že sme mali uši ako slony. Presvedčte sa sami! „Po tom, čo sme si s deťmi zaspievali slovenské pesničky a pohrali sa, pobrali sme sa na návštevu k Melisske. Zažili sme s ňou veľa zábavy každé ráno nás zobrala so sebou do škôlky, aby sme sa doma nenudili!

A my sme sa veru nenudili – Maťko chcel ešte raz vidieť oceán, tak sme sa vybrali na prechádzku k oceánu, lebo Melisska býva iba kúsok od pobrežia.

Pri oceáne bolo úžasne. Vlny sa rozbíjali o skaly, voda hučala a vietor do toho zavýjal svoju obľúbenú pesničku.

Cestou domov sme si urobili obchádzku a zašli sme sa pozrieť na pravé islandské kone a ovečky. Koníky sú trošku tučnejšie ako u nás. To preto, aby im nebola zima. Ovečky, ktoré sme stretli za súmraku, nám zabékali na noc.

Nasledujúci deň sme sa s Melisskou ocitli na gymnastike, kde sme si popreťahovali všetky svaly a skúsili zopár gymnastických prvkov.

- 12 -

Ale musíme ešte veľa trénovať, aby sme zvládli také kúsky ako Melisska a jej kamaráti.

Potom nás čakalo dobrodružstvo u Sáry. Najlepšie kúpalisko, aké som kedy videla! Pozrite si fotky! Nestačila som sledovať tú krásu navôkol. Voda bola veľmi teplá, ba až horúca a mala žiarivú tyrkysovú farbu.

A viete čo? Toto kúpalisko, ako všetky kúpaliská na Islande, je vonku!

Takže sme šantili v bazéne, zatiaľ čo na nás snežilo. To bola zábava.

Maťko sa stále pýtal Sárky, či nebude chorý, keď sa kúpeme vonku a ona mu postrapatila zamrznuté vlasy a spýtala sa ho: „Maťko, vidíš niekoho s čiapkou? Žiadny strach! Tu je to bežné!“ Po plávaní sme veľmi vyhladli, tak nám Sárka naservírovala typickú islandskú dobrotu – SKYR! Oblizovali sme sa až za ušami!

Okrem toho sme si ešte dali HARD FISKUR – sušené ryby – ďalšiu zdravú pochúťku Islandu. No nie náhodou sa volajú rybky HARD. Museli sme ich žuť tak dlho, kým nás nezačala bolieť sánka. Našťastie nám pripravila Sárka malé jednohubky s maslom a všetko išlo doslovne ako po masle. Maťka veľmi zaujímalo, ako sa takého ryby pripravujú, a tak sme nasadli do auta a už sme išli s krajinou opreteky.

O tom, že sme na mieste, nás uistil silný zápach. Vyšli sme z auta držiac si nosy a išli sme sa pozrieť na približne milión rýb, ktoré sa sušili vonku na mraze.

A keďže som bol stále hladný ako vlk, išli sme ochutnať ďalšie islandské jedlá do Vikingskej reštaurácie.

Zgustol som si na ovčej hlave - typickej islandskej pochúťke. Janka na to nemala odvahu, tak si vybrala výbornú rybiu polievku.

Potom na nás už čakali dvere s ďalšími zážitkami. So súrodencami Urielom a Daniellou sme sa dozvedeli nové slovíčko LOPAPEYSA, teda typický islandský pletený sveter z pravej ovčej vlny. Ani sme sa nenazdali a bol

- 13 -

večer. Rozhodli sme sa ísť na chvíľu von.

Zrazu Janka skríkla: „Jeeej, pozrite, čo je na oblohe!“ Ostali sme v nemom úžase! Iba sme pozerali na oblohu a mali otvorené ústa! Na nebi tancovali zelené vlny. Strácali sa a znova objavovali! Menili nielen svoju intenzitu, ale aj farbu – raz boli žiarivo zelené, inokedy svetlozelené.

Daniella a Uriel sa iba chichúňali a pri večeri nám vysvetlili, že to bola polárna žiara a tá je v období polárnej noci bežná. A ešte jedna perlička: viete, čo sme mali na večeru? HÁKARL - to je mäso zo zhnitého žraloka, ktoré sa môže jesť až po niekoľkých týždňoch či mesiacoch. Dovtedy je uložené pol metra pod zemou. Ach, niekedy si hovorím, že tí Islanďania majú veľmi čudné pokrmy. Pri hre na skrývačku sme narazili na čudné zviera. Rýchlo sme sa bežali spýtať Uriela, ako sa volá. „To je predsa PAPUCHALK - symbol Islandu a aj maskot našej slovenskej školy na Islande,“ vysvetľoval nám Uriel. „Prosím, prosím, môžeme sa s ním odfotiť na pamiatku?“ prosíkala Janka a už ťahala Maťka za ruku pred objektív. „Úsmeeeeeeeeeeeeev!

Raz - dva - tri! Blesk!“ Uriel robil fotky pre Janku a Maťka ako profesionál.

- 14 -

„Pár dní pred odchodom nás ešte pani učiteľka previedla po hlavnom meste Reykjavíku. Ako prvú pamiatku sme si boli obzrieť kozmickú loď,“ vykladá Maťko a rozhadzuje rukami na všetky svetové strany. „Maťko, čo to rozprávaš, akú kozmickú loď? Koľkokrát ti pani učiteľka povedala, že to nie je kozmická loď, ale kostol?“ napomína Janka Maťka, avšak srdečne sa na neho usmieva. „Dobre, tak sme si boli obzrieť kozmickú loď Pána Boha,“ obraňuje sa Maťko. „Keď sme zdolali všetky uličky mesta, konečne sme sa dostali opäť k oceánu, kde tak fučalo, že sme ledva dýchali.

Našli sme však model pravej vikingskej lode, na ktorej Vikingovia objavovali svet a objavili aj Island,“ hrdo referuje Maťko, čo si zapamätal z rozprávania pani učiteľky. „Našu náročnú púť hlavným mestom sme zakončili v obrovskej koncertnej sále Harpe. Ach, to je obdivuhodná stavba! A ten výhľad! Celá hora Esja pred nami roztvorila svoju náruč a mohutne nás objala,“ rozplýva sa Janka nad architektonickým skvostom Reykjavíku. „Zrazu sa nám obom začalo veľmi zívať. Ach, Kristínka, dnešný deň bol taký náročný. Veľmi sme ustatí,“ ledva artikuloval Maťko. „Tak si pekne ľahnite, zatvorte očká a pospite si. Musíte načerpať nové sily, čaká vás dlhááááá cesta do ...“ Ale to už Janka a Maťko nepočuli, lebo zaspali v momente, ako zatvorili očká. Takže ich čaká veľké prekvapenie, v akej krajine sa ocitnú.

Spoločne im zaprajme šťastnú cestu a tešíme sa na ich ďalšie rozprávanie.

- 15 -

PUFFIN Počuli ste už niekedy o morskom papagájovi? Že nie? Určite áno, len ho nepoznáte pod týmto menom.

Za touto nezvyčajnou prezývkou sa skrýva mníšik čiernobradatý, na Islande známy ako puffin. Jeho domovom je severná časť Atlantického oceánu. Žije vo veľkých kolóniách na útesoch alebo ostrovoch.

Najviac sa mu však páči na vtáčích bralách na Islande či Faerských ostrovoch, kde sa dokonca stal symbolom týchto krajín. Svoju prezývku dostal podľa krásne sfarbeného zobáka.

Hniezda si robí na trávnatých ostrovčekoch. Svojimi silnými nohami a zobákom si dokáže vyhrabať až 2 metre hlboké diery, do ktorých znáša samica svoje jediné vajce.

- 16 -

Jeho potravou sú najmä malé rybky, ktoré dokáže loviť vďaka vysokému a zo strán silne stľapkanému zobáku. Za potravou sa dokáže potápať až do hĺbky 70 metrov. Na plávanie využíva svoje silné krídla a ako kormidlo mu slúžia končatiny s plávacími blanami.

Na lslande na vás bude vykúkať zo všetkých obchodov so suvenírmi vo všetkých podobách.

Ak teda chcete spoznať tohto zaujímavého vtáka, nech sa páči, v severských oblastiach Atlantického oceánu čaká iba na vás!

Zdroj: Jan Hanzák, Veľký obrazový atlas vtákov. Mladé letá, 1978

- 17 -

NA CESTÁCH Jarmila Buchová Tma... Čiernočierna tma... „Čiernu farbu nemám rada,“ pomyslela si ustráchaná Janka. „Ako dobre, že Maťko cestuje so mnou.

Sama by som sa tu v tomto balíku veľmi bála.“ To je veru dlhá cesta. Cestujú sami už štvrtý deň a ešte stále nie sú na mieste. Pani učiteľka Kristínka ich vložila do balíka a zaniesla na poštu ÍSLANSPÓSTUR. S úsmevom ich uisťovala, že aj tam, kam ich posiela, sú milé a dobré deti, ktoré sa na ich návštevu tešia a netrpezlivo ich už očakávajú.

No ale ktovie...

O tom, čo tam zažili, vám zase napíšu a vy si to budete môcť prečítať v nasledujúcej kapitole. Uhádnete kam teraz naši cestovatelia smerujú?

- 18 -

V MNÍCHOVE, V NEMECKU Jarmila Buchová Tma...

V balíku je naozaj velikánska tma... Čiernočierna tma. „Tma ako v rohu,“ povedal Maťko a ďalej tvrdo spal. „Už aby sme boli na mieste“ pomyslela si Janka, pritúlila sa o čosi bližšie k Maťkovi a tiež ticho zaspala...

V tom istom čase sa levík Janík spolu s deťmi a pani učiteľkou Jarkou pripravovali na vzácnu návštevu. Nedočkavo ich už očakávali.

"Kde len tak dlho môžu byť?" nedočkavo sa opýtal Janík.

Kto je Janík? Čo, vy nepoznáte levíka Janíka?

Je to levík Janík - alebo ako sa po nemecky povie Löwe Hansi.

Pýtate sa, prečo našich cestovateľov čaká práve lev?

Pretože lev Janík je kamarátom detí v Mníchove.

Je znakom sily a moci.

Vo svojom znaku ho má aj Slobodný štát Bavorsko. Mníchov je hlavným mestom tejto spolkovej krajiny.

Levík Janík sprevádzal našich cestovateľov po slovenskom vzdelávacom centre pre deti v Mníchove. „Konečne je to tu“ raduje sa levík Janík.

Balík z Islandu. No bolo už veru načase. Pani učiteľka Kristínka z Islandu už trikrát volala pani učiteľke Jarke do Mníchova a pýtala sa, či už Janka a Maťko dorazili.

Už si začala robiť starosti, kde sa len tí naši cestovatelia zatúlali

- 19 -

a či sa náhodou balík cestou niekde nestratil.

Ako sa len levík Janík potešil, keď konečne v ruke držal balík s pečiatkou pošty z Reykjavíku. Hneď ho aj nedočkavo otvoril.

To bolo ale radosti zo zvítania. Po tom, čo sa navzájom predstavili, sa Janka plná obáv vyzvedala: „Levík Janík, aké sú deti u vás? Vieš, nikdy som tu ešte nebola a nepoznám ich. Čakajú nás a tešia sa na nás?“ Levík Janík prikývol a milým cestovateľom porozprával o deťoch.

O tom, ako sa ich už nevedia dočkať a ako celé dni na vyučovaní vymýšľajú plány, čo všetko im ukážu.

V ten večer zaspávali Janka a Maťko síce veľmi unavení z dlhého cestovania, ale šťastní a plní očakávaní z toho, čo ich zajtra čaká. „Dobré ráno, Janka a Maťko,“ pozdravil sa Levík Janík.

Vstal prvý, prichystal raňajky a pozval ich k prestretému stolu.

Maťko si pretrel unavené oči, ponaťahoval všetky údy, ktoré ho po ceste v balíku riadne boleli. Bol slušne vychovaný a pekne odzdravil: „Dobré ráno aj tebe. Ideme hneď k deťom?“ Janka vyskočila rýchle z postele a tešila sa: „Áno, áno. Poďme hneď k deťom.“ „Len pomaly, pomaly“ tíšil ich levík Janík. „Mníchov je veľmi veľký a slovenské deti nebývajú na jednom mieste a nechodia do jednej školy. Každé je teraz vo svojej nemeckej škole.

Ak by sme ich chceli navštíviť hneď teraz, museli by sme prebehnúť celým Mníchovom – od Unterföhringu cez Stachus až po Herrsching.

Bude lepšie, keď počkáme a pôjdeme do ich slovenskej školy.

Tam sa stretávajú pravidelne každý týždeň – mladšie deti majú vyučovanie v piatok a staršie deti vo štvrtok. V sobotu majú detské dielne.

Teraz sa poďme najprv najesť.“ „Dobre. Ja som už veru poriadne hladný,“ chytil sa Maťko za prázdne brucho, v ktorom mu vyhrávali muzikanti. „A čo máme na raňajky?“ ozvala sa zvedavá a tiež hladná, Janka. „Pripravil som pre vás typické bavorské raňajky – presne podľa pokynov našich detí,“ odpovedal levík Janík a sám sa už zalizoval,

- 20 -

lebo už aj on bol veľmi hladný.

Na stole ich už čakali na tanieroch Weißwürstchen - biela klobáska, Brezel – praclík a sladká medová horčica.

Keď sa dobre najedli, napili sa mlieka. „Obyčajne ale dospelí k takýmto raňajkám pijú Weißbier. To je také kvasinkové pivo, ktoré sa tu v Mníchove odpradávna vyrába. Ale deti pivo nepijú. A na raňajky už vôbec nie“ zasmial sa Janík. „Prečo sa tu pije pivo?

A prečo sa Nemci volajú Nemci? A prečo má Mníchov meno Mníchov?“ vyzvedala Anička. Mala ako vždy plno otázok. „Čože? Toľko otázok? Odkiaľ to mám všetko vedieť?“ zmätene pozeral Janík. Ako dobre, že už dnes večer majú deti vyučovanie slovenčiny.

Oni to všetko určite budú vedieť“ pomyslel si a s úľavou si vydýchol. „Oni mi určite poradia, kam by som mal Janku a Maťka v Mníchove zobrať a čo všetko by som im mal ukázať. Dobre, že mám takých pomocníkov.“ Deti si pre našich cestovateľov nacvičili slovenské pesničky, ktoré im s klavírnym sprievodom pani učiteľky Ivky aj zaspievali.

A potom si spolu aj zatancovali.

Janka a Maťko navštívili všetky triedy, v ktorých sa vyučovala slovenčina.

Deti im veru vedeli odpovedať na všetky ich otázky.

Janko sa hneď aj začal vypytovať: „Prečo sa Mníchov volá Mníchov?“ Borisko mu odpovedal: „Názov mesta je odvodený od nemeckého slova „Mönch“, čo znamená mních. Mesto totiž založili

- 21 -

mnísi. A mních je dodnes znakom Mníchova.“ „A prečo sa Nemci po slovensky volajú Nemci?“ bola zvedavá zase Janka. Odpoveď vedel Riško: „Je to odvodené od slova nemý – keďže im nikto na území Slovenska a Čiech nerozumel. Po nemecky sa volajú Deutsche.“ „A kam ich deti, zavedieme? Čo našej návšteve ukážeme?“ vypytovala sa detí pani učiteľka Jarka. „Ako prvé im ukážeme radnicu na námestí Marienplatz,“ navrhla Romanka. „Veža radnice je 80 metrov vysoká a je z nej veľmi pekný výhľad na celý Mníchov. Na veži je orloj a aj zvonkohra.“ „Orloj? Čo to je orloj? Nejaké zviera – také ako orol?“ čudovala sa Janka. „Ale nie, orloj sú hodiny na veži s postavičkami, ktoré sa pri zvonkohre pohybujú. Niektoré tancujú, iné zasa predvádzajú rytiersky turnaj. Je to veľmi pekné. A hrá k tomu 43 zvonov,“ vysvetľovala ďalej Romanka. „Zvonkohra hrá

- 22 -

denne o 11. a 12. hodine a v čase od marca do októbra aj o 17,“ dodala Kajka. „A potom im ukážeme kostol Frauenkirche. Jeho dve guľaté zelené veže sú charakteristickým znakom Mníchova,“ navrhla Lara. „A potom futbalovú Allianz Arénu, kde hrá FC Bayern,“ zvolal Andy. „To je najlepší futbalový tím v Nemecku. Keď hrá doma FC Bayern, futbalová aréna svieti na červeno.

A keď hrá druhý tím, FC 1860, vtedy svieti na modro. Ja som tam už bol viackrát.“ „A nesmieme zabudnúť na Olympijský park a dedinku, vyhliadkovú vežu a automobilové múzeum BMW a...“ prekrikovali sa deti... a ani levík Janík nezaostával s nápadmi.

Všetci sypali návrhy ako z rukáva. Bolo vidieť, že sa na návštevu dobre pripravili. „Olympijský park? Máte tu nejaké koloseum ako v Ríme? “ čudoval sa Maťko. „Nie. V roku 1972 boli v Mníchove 20. letné olympijské hry. A vtedy tu na kopcoch, ktoré tu vznikli z navozených ruín po 2. svetovej vojne, postavili veľký štadión. A vedľa neho aj olympijskú dedinku, kde boli ubytovaní všetci športovci a tréneri,“ vysvetľovala pani učiteľka Jarka. „Strecha celého areálu je z hrubého organického skla, ktoré je zavesené na vysokých stožiaroch

- 23 -

oceľovými lanami,“ povedal levík Janík.

Smutne ale dodal: „Tieto olympijské hry sú však, bohužiaľ, spojené s jednou veľkou tragédiou - únosom a atentátom na izraelských športovcov.“ „Ja som videla pamätník, ktorý tam stojí, keď som išla minule na plaváreň,“ zapojila sa do debaty Chiara. „Olympijské štadióny sú aj dnes veľmi populárne – je tu klzisko, plaváreň, tenisové kurty.

A na futbalovom ihrisku sa organizujú veľké hudobné koncerty rôznych svetoznámych spevákov,“ pokračovala vo vysvetľovaní pani učiteľka Jarka. „A ja som bola už aj hore na veži,“ povedala Terezka.

Pani učiteľka Jarka prikývla a dodala: „Televízna veža je 291 metrov vysoká a slúži ako vyhliadková veža. Výťahom sa môžeš vyviezť skoro až na vrchol, odkiaľ dovidíš aj na Alpy.“ „Nesmieme zabudnúť na automobilové múzeum BMW, tam sme boli zo školy,“ pripomenul ešte Boris. „Pani učiteľka Jarka, čo sa na Mníchove najviac páči tebe?“ vyzvedala Anička. „Mne? Najviac sa mi tu páči to, že si neďaleko prírody. Priamo cez mesto tečie rieka Isar a okolo nej sú Anglické záhrady. Bicyklom sa vieš popri Isare dostať aj na druhý koniec mesta. V okolí Mníchova je veľa jazier a iba hodinu odtiaľto sú Alpy. V lete tam chodíme na turistiku, v zime na lyžovačku. Si v meste, a predsa tak blízko prírody.“ No veru, Mníchov je veľmi pekné mesto. Deti pripravili Janke a Maťkovi naozaj bohatý program. Všetko im pekne ukazovali. A čo ich prekvapilo najviac? „Mňa najviac prekvapilo to, ako sa tu predávajú kvety.

Uprostred poľa plného kvetov je ceduľka s cenami za jednotlivé druhy kvetov.

Prídeš, natrháš si, ktoré sa ti páčia, spočítaš si cenu a peniaze vhodíš

- 24 -

do pokladničky. A nikto ťa nekontroluje. Ľudia si tu dôverujú,“ povedala Janka. A Maťko začudovane dodal: „Presne tak sa tu predávajú aj noviny, tekvice alebo med. No verili by ste tomu?“ „Bol to naozaj pekný výlet, ďakujeme, levík Janík. Bolo nám tu s tebou a deťmi veľmi dobre. Škoda, že sa náš pobyt v Mníchove už končí. Zajtra cestujeme ďalej...,“ povzdychla si Janka a unavená zavrela oči a zaspala. „Veru, ktovie, kam nás pošle pani učiteľka Jarka...,“ povedal už v polospánku Maťko. „Nič sa nebojte, kamaráti. Čakajú na vás milé deti. A majú pre vás prekvapenie,“ upokojoval zaspávajúcich kamarátov levík Janík...

- 25 -

DUBLIN, ÍRSKO Mária Pacherová – Jarmila Buchová Cesta v balíku nebola tentokrát taká dlhá. Trvala iba tri dni.

Janka s Maťkom sa už nebáli. V tme sa celou cestou rozprávali o tom, čo doteraz zažili. A tešili sa na deti. „Vieš, Maťko, som naozaj rada, že sme sa dali na túto cestu,“ usmiala sa Janka. „Aj ja, Janka. A už sa veľmi teším na nové deti a na nové dobrodružstvá,“ odpovedal s úsmevom Maťko.

---------------------------„Pani riaditeľka, poštár je tu, poštár je tu,“ ozýval sa krik detí po chodbách školy. Už sa nevedeli dočkať. Pani riaditeľka Majka im povedala, že čoskoro prídu bábiky aj k nim. Čítali už o nich v časopise Ceruzky vo svete. A teraz majú namierené k nim – do Dublinu v Írsku.

Pani riaditeľka Majka otvorila dvere a namierila si to k vchodovým dverám školy. Tam ju už čakal pán poštár. „Tak, dnes je to už tu, pani riaditeľka“ usmieval sa na ňu pán poštár a podával jej škatuľku. „Balík z Mníchova, na ktorý čakáte, je tu.“ Pani riaditeľka zamierila s balíkom hneď k druhákom. „Tam začneme,“ usúdila. Hodina vlastivedy u druhákov prebiehala na školskom dvore.

Najprv sa návštevníci dozvedeli o slovenských ľudových zvykoch.

Janka a Maťko boli veľmi zaneprázdnení, išli doslova z ruky do ruky.

Každý si ich chcel podržať a prečítať niečo z učebnice. Hodina vlastivedy sa všetkým veľmi páčila. Čo sa tam naučili? Všetko, čo by mali vedieť o veľkonočných sviatkoch – čo sú to kraslice, korbáč...

- 26 -

Veru sa im odtiaľ ani nechcelo. „Poďme ďalej, milí priatelia. Čakajú na vás aj ďalší noví kamaráti,“ poháňala ich do kroku pani riaditeľka.

Návšteva pokračovala u prvákov. „Deti, ukážte Danke a Maťkovi, čo sa učíte,“ poprosila prvákov pani riaditeľka Majka.

Deti sa začali smiať: „Pani riaditeľka, zase si sa pomýlila. Bábika sa nevolá Danka, ale Janka. Danka je tá druhá, presne taká istá, ale tá zostala doma na Slovensku s mamičkou. K nám prišla Janka.“ Potom prváci poukazovali našim návštevníkom učebnice, pracovné zošity, šlabikáre a aj čítanky. „Učíte sa aj vlastivedu a prírodovedu?“ opýtala sa vždy zvedavá Janka. „Áno, samozrejme,“ odpovedal Martinko. „Veď tam sa učíme všetko to, čo by sme o Slovensku mali vedieť – jeho históriu, významné mestá, pamiatky a prírodné krásy. Cez prázdniny sa potom vždy pochválim babke, čo som sa nové dozvedel. A ona ma za odmenu často vezme do jaskyne alebo na hrad.“ Po takejto poučnej hodine sa naši návštevníci vybrali ďalej po triedach.

Neobišli ani mladších žiakov. Práve vyrábali milé darčeky pre starých rodičov. Strihali a lepili. A veru išlo im to už veľmi dobre. Vtom dostali všetci hlad. Veď bolo už aj načase. Zvonček zacengal a oznamoval všetkým obednú prestávku. Janka a Maťko sa naobedovali spolu s deťmi zo škôlky. Nebojte sa, kamaráti, Janka a Maťko v Írsku nehladovali.

S družinármi si dali na obed Pasta bolognaise. Mali aj svoje malé porcie.

Jedlo deťom pripravujú špecialisti z Little Dinners, ktorí dbajú na zdravú výživu. Aby sa cestovatelia nezašpinili, deti ich aj pekne nakŕmili.

- 27 -

Po takom výdatnom jedle sa spolu ešte chvíľu zahrali. „Deti v škôlke nám postavili hrad – ale aký. To ste mali vidieť. Nádherný!

Tu budeme bývať,“ tešil sa Maťko. „Veru pekný, farebný,“ prikývla aj Janka, „ ako pre princov a princezné.“ Po takom hraní a vystrájaní boli unavené nielen deti, ale aj naši cestovatelia.

Dievčatá sa o návštevníkov pekne postarali a povozili ich v kočiariku.

No spali iba chvíľku. Veď toho ešte toľko nevideli. „Šup-šup. Vstávajme, spachtoši, deň sa ešte nekončí...,“ zobúdzala ich pani riaditeľka Majka tichým hlasom. „Poďme. Deti si pre vás prichystali prekvapenie.“ A tak sa po dobrom popoludňajšom spánku vybrali na ďalšie putovanie po triedach. „Nakukli sme do všetkých tried. A veru sme sa veľmi čudovali, ako sa tieto deti učia pekne po slovensky – čítať, písať, recitovať a aj spievať. Pri učení si dokonca užijú plno zábavy,“ zhodnotil situáciu na škole Maťko. Skôr ako sa Janka a Maťko vyberú na ďalšiu cestu za slovenskými deťmi v zahraničí, deti si pre nich prichystali prekvapenie.

- 28 -

Cestovatelia mali možnosť navštíviť divadelné predstavenie v réžii žiakov a študentov Vzdelávacieho centra pre slovenské deti v Írsku.

Nakukli aj na skúšku divadla a posedeli si s "anjelikmi„ a „čertmi“ tesne pred premiérou ich divadelného predstavenia. Žiaci piateho až deviateho ročníka Vzdelávacieho centra pre slovenské deti v Írsku pripravili na konci školského roka pre svojich mladších spolužiakov a rodičov naozaj milý a neopakovateľný umelecký zážitok. Zahrali nám divadelnú hru s názvom Ako sa čertík Bertík stal anjelom, ktorú nacvičovali počas celého školského roku v rámci divadelného krúžku.

Príbeh je o čertíkovi Bertíkovi, ktorého Lucifer vyhodil z pekla po tom, čo sa objímal s anjelom. Bertík bol nešťastný, čo s ním bude, keďže už nebol čertom. Vtedy sa mu do cesty zase priplietol anjel Daniel a prisľúbil mu, že ak splní tri úlohy, ktoré mu zadá, stane sa anjelom. Čertík najprv otáľal, ale nakoniec súhlasil.

Rozprávkovú atmosféru dotvárali kostýmy a kulisy, ktoré si vytvorili deti samé. Mladí umelci boli ocenení úsmevom a vrelým potleskom.

Boli perfektní. Ďakujeme tiež pani učiteľkám Marianne Zaujecovej, Janke Chudíkovej a Eve Škorkovej za ich pomoc a podporu, ktorú vynaložili pri organizácii celého podujatia.

- 29 -

Predstavenie s napätím sledovali aj naši cestovatelia.

A poviem vám, veľmi sa im to páčilo. „Ach, Janka, to bol zase jeden nádherný deň. Škoda, že posledný v Dubline,“ zavzdychal večer Maťko. „Veru, bolo to naozaj pekné prekvapenie. A tie odvážne deti. Text sa naučili bezchybne a vôbec nemali trému. Bola to naozaj parádna rozlúčka,“ súhlasila aj Janka, zatvorila svoje nitkové očká a prehrávala si v mysli celé divadlo odznova a odznova.

Janko rozmýšľal: „Ktovie, kam nás pani riaditeľka Majka zajtra pošle. Aké tam budú deti? Tešia sa už na nás? “ Pritúlil sa bližšie k Janke a od únavy zaspal aj on...

Takto spiacich ich našla pani riaditeľka Majka.

Pohladila ich po vlasoch a prikryla ich prikrývkou. Potichučky zatvorila veko škatule, prelepila ho a napísala novú adresu, kam zajtra naši cestovatelia vyrazia.

Usmiala sa a zašepkala: „Dobrú noc a šťastnú cestu..."

Nová krajina bude pre našich cestovateľov jedno velikánske prekvapenie, ktoré vôbec nečakajú...

Kam putujú Janka a Maťko?

Aké mesto a aká krajina to bude? Nechaj sa prekvapiť...

- 30 -

LIPTOVSKÝ JÁN, SLOVENSKO Jarmila Buchová Tma...

Velikánska tma... niečo sa pohlo... zašušťalo... zazívalo... „Na tú tmu si asi nikdy nezvyknem,“ zašepkala ticho Janka. „Veru,“ zazíval znovu Maťko, „cestujeme stále v tme, ale ani ja si neviem zvyknúť. Nabudúce by sa nám zišla baterka.“ ... Čiernočierna tma... Čierna ako mačka, ako kominár zašpinený od sadze. Ako machuľa od tušu, ktorý sa vylial do zošita. „Ktovie, kam nás pani riaditeľka Majka z centra v Dubline poslala,“ prebleskla Janke hlavou krátka myšlienka. „Dobrú noc, Maťko. Zajtra sme na mieste,“ zašepkala Janka a spokojne zaspala.

--------------------------„Dobré ránko, kamaráti! Janka, Maťko, vstávajte! Už je deň, “ ozývajú sa známe hlasy. „Čože? Kde sme to? No to bude nejaký omyl?“ neverí vlastným očiam Janka, keď sa pozerá na tvár usmiatej Romanky z Mníchova. „Teta Majka nás omylom poslala zase k vám do Nemecka?“ čuduje sa aj Maťko. „Ale kdeže,“ vykrikuje aj Andy, „my nie sme v Nemecku, ale na Slovensku.“ „Na Slovensku? A čo tu robia deti z Mníchova? A prečo je tu vlastne tak veľa detí, ktoré nepoznáme?“ krútia hlavami naši cestovatelia a nestačia sa čudovať, koľko detí pribehlo zrazu do jedálne. „No preto, lebo ste v tábore Krajanské leto,“ zakričia jednohlasne Eliška s Vandou, „a je tu mnoho iných detí z rôznych krajín. Napríklad my sme z Prahy, z Čiech.“ A naozaj. Naši cestovatelia sa ocitli v tábore, ktorý zorganizoval Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Sú tu deti z Čiech, Ukrajiny, Nemecka, Anglicka, Írska a aj USA. Všetkým deťom žiaria iskričky radosti v očkách.

Janka a Maťko strávili s deťmi 14 nádherných a zaujímavých dní. Hrali sa s nimi, spievali, tancovali, súťažili. A veľa cestovali a spoznávali Slovensko.

- 31 -

Tábor sa nachádza v rekreačnej časti malej dedinky Liptovský Ján, ktorá je v nádhernom horskom prostredí Nízkych Tatier. Na území obce sa eviduje 246 jaskýň s celkovou dĺžkou 44 kilometrov.

Pre turistov je však sprístupnená iba jedna - Stanišovská jaskyňa. Tam sa aj deti vybrali na svojej prvej väčšej vychádzke po okolí. „Janka, vieš čo povedala Slávka? Že v jaskyni nie sú vôbec svetlá. Čo tam teda ideme pozerať? Veď tam bude tma a my nič neuvidíme?“ čudoval sa Akoš celú cestu k jaskyni. „Každý z nás dostane čelovku, a tak uvidíme všetko,“ podotkol Marek, ktorý vie vždy všetko. A spolu so Sofiou si zaspievali pesničku do kroku, aby sa im lepšie kráčalo. „Čo je to čelovka?“ opýtala sa Stela. „To je lampa na čelo. Dostane ju každý, aby sme mohli objavovať krásy podzemného sveta,“ pridal sa do rozhovoru aj Ondrej.

V jaskyni bola naozaj tma. A zima. Ujo sprievodca nám porozprával veľa zaujímavého. Čo sa deťom páčilo najviac? „Mne sa najviac páčilo, keď sme počúvali, ako nám jaskyňa rozpráva,“ povedala Oľa. „Rozprávala nám o tom, ako vznikla. V úplnom tichu a tme sme počuli iba kvapkanie vody.“ „Mne sa zase najviac páčili lesklé malinké vodné živočíchy – chvostoskoky, ktoré žijú v jazierku v jaskyni. Tých som sa nebála,“ usmiala sa aj Daniela, „netopiere ma ale riadne naplašili.“ Druhú jaskyňu, ktorú naši cestovatelia spolu s deťmi navštívili, bola Demänovská jaskyňa slobody.

- 32 -

V jaskyni je mnoho siení, chodieb, kvapľovej výzdoby a aj nádherný veľký skamenený vodopád. „Bolo to naozaj krásne,“ pochvaľovali si Klára a Sofia.

A ostatné deti súhlasne prikývli.„Je to ale ozaj dlhá jaskyňa – sprístupnený úsek je dlhý 1800 m," stone Teodor, „až ma bolia nohy.“ „Nohy ťa bolia z toho, že si stále poskakoval po schodoch.

A tých tam bolo skutočne veľa. Samotné prevýšenie medzi vchodom a prízemím je -66 m, medzi prízemím a východom z jaskyne +85 m,“ podotkla Dana, Teova sestra. „Čo znamená veľa, veľa schodov,“ skonštatoval Jakubko. „Jaskyňa je farebnejšia a nádherne zdobená červenými a žltými kvapľami,“ zhodnotili dievčatá.

Vieš, ako sa presne jednotlivé kvaple volajú a čo znamenajú?

Skús správne priradiť: a) Krasové útvary - kvaple vznikajúce na strope a rastúce smerom nadol b) Krasové útvary – vznikajúce na dne jaskyne a rastúce smerom hore c) Krasové útvary – stĺpy, ktoré vznikajú spojením stalagtitu a stalagmitu.

1) stalagmity, 2) stalagnáty, 3) stalagtity. (riešenie je na konci kapitoly) V tábore mali deti aj celodenný výlet na Spišský hrad, ktorý patrí rozlohou k jedným z najväčších zrúcaninových hradných komplexov v strednej Európe.

Táto národná pamiatka pochádza z 12. storočia. Po príchode na parkovisko nás čakalo malé stúpanie do kopca.

Pri teplotách 40 stupňov Celzia to nebolo až také ľahké. „Deti, nezabudnite piť veľa vody.

A chráňte si hlavy čiapkami!“ upozorňovala teta Marienka

- 33 -

a hneď si aj namočila svoju šatku do vody a vytvorila na hlave turban.

Bola na nepoznanie. Ako múmia na karnevale.

"Hrad je naozaj veľký, už ma bolia nohy od toľkého chodenia,“ posťažovala sa Anna. „Bola si už na veži, Janka?“ vyzvedala Kristína. „Maťko, ako sa ti páči kaplnka? A videl si makety zbraní? Čo povieš na mučiareň?“ deti sypali otázky ako z rukáva. „No poviem vám, mučiareň je naozaj strašidelná a hrozná,“ konečne sa ujala slova aj Janka. „Nie, nie je hrozná, je perfektná,“ usmial sa Jurko, „a všetko sa to tam dá aj vyskúšať. Neboj sa, Janka, nič sa ti nemôže stať. Mučiareň je bezpečná,“ chlácholí Rastík Janku, ktorá iba krútila hlavou nad absurditou slovného spojenia – mučiareň je bezpečná.

A dodala: „Mňa viacej zaujali obrysy keltského koňa vytvoreného z kameňov na lúke pod hradom! Je to nízky kamenný múr, to sa niekto na tom poriadne narobil.“ Veľmi pekným zážitkom pre deti bol aj výlet do Zuberca. Predpoludnie strávili v Múzeu oravskej dediny, kde si vyskúšali všelijaké remeslá. „Čo sa vám, deti, najviac páčilo?“ opýtala sa Janka. „Ja som vyrobil pre mamičku peknú mištičku z hliny. V strede je štvorlístok, pozri sa,“ ukazoval Jurko. „Tentokrát som nekúpil žiaden darček, ale vyrobil som ho.“ „A ja som vyzdobila perníky. Nakreslila som farebné cukrové srdiečka,“ pochválila sa Romanka. „A ja som sa bičom oháňal. Išlo mi to celkom dobre, ale najlepšie sa vedel bičom oháňať Edik,“ pochválil kamaráta Riško.

A vyrobili sme si aj kožené náramky s menami,“ ukazuje hrdo Ivan.

Pozbierali sme všetky naše výtvory a zaniesli ich do autobusu. Čakal nás

- 34 -

ešte dlhý deň. Tanečné súbory z celého Slovenska, ba aj zo zahraničia sa začali schádzať na Podroháčske folklórne slávnosti. Spievalo a tancovalo sa do samého večera. „Ach, škoda, že tých 14 dní tak rýchlo ubehlo,“ zavzdychal večer Maťko.

Posledný deň v tábore bol trochu smutný. Ťažko sa nám lúčilo s kamarátmi, s ktorými sme tu strávili dva nádherné týždne. Dokonca Janke vypadli aj slzičky. Samozrejme, že sa deti tešia na svojich rodičov a teraz sa rozpŕchnu, každý do svojej krajiny.

Sľúbili sme si, že sa opäť stretneme.

A teraz pozdravujem všetkých našich kamarátov z tábora Krajanské leto 2015. Bolo nám tam spolu nádherne. Samé super decká!

Myslíme na vás a tešíme sa na vás o rok.

Do skorého videnia, kamaráti.

Riešenie: 1b, 2c, 3a.

- 35 -

PARÍŽ, FRANCÚZSKO Betka de la Bouvrie Tentokrát naši cestovatelia na svojej ceste po svete navštívili slovenskú školu a škôlku Petit Slavik v Paríži. Blížil sa čas Vianoc a tu vládla príjemná, až takmer sviatočná atmosféra. „Najprv sme nakukli ku školákom. Tí práve preberali hlásky a pani učiteľka Betka im milo a trpezlivo vysvetľovala náročnú slovenskú gramatiku,“ začala svoje rozprávanie Janka. „Keď nás uvideli, privítali nás krásnou básničkou. Školáci v Paríži sú naozaj veľmi usilovní. No nechceli sme ich dlho zdržiavať, a tak sme sa pobrali do tried škôlkarov s prísľubom, že sa uvidíme neskôr,“ pridal sa aj Janko. „U škôlkarov bolo veľmi veselo, však Janka?“ usmial sa Maťko od ucha k uchu. „Na začiatku sme sa spoločne naučili vianočnú koledu Poďme, bratia, do Betléma, ktorú sme si potom pospevovali až do konca vyučovania,“ usmeje sa pri tej spomienke aj Janka. „A ja až do Vianoc“, priznal sa neskôr Maťko. „Pani učiteľky sa s deťmi porozprávali o vianočných zvykoch a tradíciách na Slovensku. A nám zasa deti porozprávali o tých francúzskych.“ „Vedel si, Maťko, že deti vo Francúzsku dostávajú darčeky až ráno 25. decembra?“ divila sa Janka. „Čože? To my na Slovensku ich máme už dávno rozbalené,“ odvetí prekvapený Maťko.

A keďže k Vianociam nepochybne patrí aj vianočný stromček, škôlkari si pár takých stromčekov vyfarbili a ozdobili.

Niektorí si vyrobili aj ďalšie vianočné ozdoby v podobe snehuliakov, tučniakov

- 36 -

či hviezdičiek, ktoré si potom doma zavesia na svoj vianočný stromček.

Iní si zasa urobili vlastné vianočné pohľadnice, ktoré pošlú svojim blízkym alebo kamarátom na Slovensko.

A práca im išla pekne od ruky, boli naozaj veľmi šikovní. Na konci vyučovania čakalo na deti veľké prekvapenie – vianočné darčeky! Školáci sa tešili z krásnych slovenských kníh, škôlkari zasa zo zábavných slovenských DVD-čiek. No to nebolo všetko. Pani učiteľky im pripravili ešte jedno milé prekvapenie, divadielko O troch prasiatkach. „Ja som sa bála, že vlk všetky prasiatka zožerie,“ hovorí bojazlivým hlasom Janka. „Ale kdeže. Prasiatka prešli vlkovi cez rozum a všetko dobre dopadlo,“ smeje sa Maťko.

A skôr ako sa všetci rozutekali na prázdniny, sme si pekne spoločne zaspievali tradičnú koledu: Tichá noc, svätá noc.

Takto sviatočne sme sa spolu rozlúčili, zapriali všetko dobré a zároveň si sľúbili, že sa určite čoskoro uvidíme. „Teraz si poďme pozrieť ten Paríž, čo povieš, Maťko?“ opýtala sa nedočkavá Janka. „Ešte nie, ešte musíme k Nikolke,“ pripomenul Janke Maťko.

Po návšteve školy a škôlky Petit Slavik sme totižto boli pozvaní na narodeninovú párty. „Jój, Maťko, ale bolo dobre,“ pochvaľovala si Janka.

- 37 -

Zahrali sme sa s oslávenkyňou Nikolkou a jej slovenskými kamoškami a ochutnali výbornú tortu, ktorá nám dala dosť energie, aby sme šli na prehliadku Paríža. Ďakujeme za milé pozvanie.

A teraz už PARÍŽ. ................... „Počula si to, Janka, sme v Paríži a vraj na ostrove? Nejak tomu nerozumiem…,“ nechápavo krútil hlavou Maťko. „Maťko, ty si si asi nevyčistil dobre uši! Nepočúval si, ako vždy?“ karhá ho Janka. „V Paríži sú dva ostrovy. Na jednom z nich, na ostrove Cité, na ktorom sme práve teraz, vznikol Paríž.

V 3. storočí pred Kristom tu žil kmeň Parisiov, podľa ktorého bol neskôr pomenovaný Paríž,“ opakuje, čo počula od detí Janka. „Takže Paríž bol ostrov?“ nevychádza z údivu Maťko. „Áno, presne tak. Až neskôr sa začal rozrastať a stalo sa z neho veľkomesto,“ upresnila Janka. „No, ale čo sú to za budovy za nami?“ neprestával sa diviť Maťko. „To je Justičný palác, ale predtým to bolo prvé kráľovské sídlo. A ten kostolík, to je Svätá kaplnka, vraj je veľmi pekná, samé vitráže, ale asi tam nestihneme ísť,“ povedala hrdo Janka. „Mal si viacej počúvať a nie sa tam celý čas blázniť s chlapcami,“ karhala ho Janka ďalej. „Ahaaa, tak to teda bolo,“ teraz to už bolo aj Maťkovi úplne jasné.

Prešli pár krokov po ostrove a uvideli Notre Dame. „Počkaj, počkaj. Ja viem, to je ten, kde býval Quasimodo, však?“ potešil sa Maťko, že aj on niečo spoznáva. „Áno, presne tak. U nás sa nazýva Chrám Matky Božej. No to je ale paráda! Už sa neviem dočkať, čo nám o ňom povie naša sprievodkyňa Aďka,“ pritakala Janka a už aj kývala na Aďku, ktorá ich už pri katedrále čakala.

- 38 -

„Tak teda počúvajte,“ začala Aďka, „katedrála je postavená vo forme latinského kríža ako všetky francúzske katedrály. Je to gotický kostol.

Prvý kameň položili v roku 1163 a stavali ho veľmi, veľmi dlho.“ „To je koľko? Ako dlho?“ vyzvedala Janka. „Skoro dve storočia,“ zdôraznila Aďka. „Má tri portály, stredný portál reprezentuje Posledný súd, ľavý portál život Panny Márie a pravý život sv. Anny, jej matky. Nad nimi je Galéria kráľov, judejských kráľov (Kristovi predkovia). Počas Francúzskej revolúcie (ktorej hlavným cieľom bol pád monarchie = pád kráľov) sochám odťali hlavy, pretože si mysleli, že reprezentujú francúzskych kráľov. Len neskôr sa zistil omyl a spravili im nové hlavy. A tie pôvodné hlavy sú teraz vystavené v múzeu,“ vysvetľovala Aďka veľmi odborne. „A tie sochy hore?“ vyzvedala Janka. „Napravo je Eva a vľavo je Adam,“ Aďka vedela správnu odpoveď aj teraz. „Zvnútra uvidíme presklené rozety, ktoré majú priemer 13 metrov,“ ukazovala im ďalej Aďka, „Janka, Maťko - a viete, kde boli kedysi korunovaní francúzski králi?“ „Hm, to ani netušíme,“ pokrútili hlavou Maťko. „Práve tu. V tejto katedrále. A tak isto aj Napoleon sa tu sám korunoval za cisára. Poďte, obídeme si ju,“ navrhla naša sprievodkyňa. „A prečo sa jeden pozerá inak ako tí ostatní? Pozrite, tam hore pri veži sú postavy, z každej strany tri. Znázorňujú 12 apoštolov,“ ukazuje Maťko. „Fíha, Maťko, ty máš ale dobrý postreh,“ pochváli ho Aďka a rozpráva ďalej, „ten jeden má tvár architekta tejto katedrály a pozerá sa na svoje dielo, ktoré dokončil.“ „Vieš ty čo, Janka? Mne sa tá katedrála páči akosi viac zozadu,“ zhodnotil Maťko. „Hm, a mne sa páči celá,“ povedala po chvíľke Janka. „Tak čo, pokračujeme v prechádzke?“ opýtala sa naša milá sprievodkyňa. „Áno, áno. Ale povedz nám ešte, čo sú tieto zelené búdky?“ dožadovala sa Janka. „To sú stánky s búdkami, ktoré obsluhujú les bouquinistes – bukinisti, bouquin je

- 39 -

slangový výraz pre knihy. Práve v týchto stánkoch sa dajú nájsť rôzne staré knihy alebo plagáty. Niektoré z nich sa zmenili na turistické suveníry,“ objasňuje Aďka. „A môžeme si ich ísť pozrieť bližšie?“ dožaduje sa Janka, nečaká na odpoveď a už je aj pri tých zelených búdkach. „Janka, poď už...,“ volá nedočkavý Maťko. „No ja som si pozerala BD – ujo bukinista mi povedal, že to je komiks a že je to tu veľmi populárne,“ ukazuje pyšne svoj nový úlovok Janka. „Budeme ho spolu čítať v balíku na ďalšej ceste, dobre?“ Vtom sa Janka zastaví: „Aha, Maťko, my sme prešli cez most, to sme už asi odišli z ostrova.“ „Áno, Janka, máš pravdu“ obzerá sa aj Maťko. „Viete si tipnúť, koľko je tu v Paríži mostov?“ položí kvízovú otázku Aďka. „Čo ja viem, žeby 17?“ odhaduje Maťko. „Nie, toľko ich je v Prahe, tu ich je 37. A práve tento bol najkratší,“ baví sa Aďka. „Aha, aký vodopád,“ otvára oči Maťko. „Ale, Maťko, to nie je vodopád. To je najvyššia fontána v Paríži.

Je vysoká 26 metrov a volá sa Fontána sv. Michala. Je pribudovaná na múr obytného domu“ vysvetľuje naša sprievodkyňa. „Tá je nádherná, tu chcem fotku, tu chcem fotku…,“ prosíkala Janka. „Aby nás veľmi neboleli nohy, tak sa teraz prevezieme trochu metrom.

A to, čo uvidíte, určite budete poznať,“ navrhla Aďka. „Tá je ale vysokááááá. To, to, to je ona?“ koktá Maťko. „Presne tak. To je Eiffelova veža,“ pritakáva Aďka. „Ja som o nej veľa čítal a počul, môžem povedať?“ prosíka Maťko.

Jasné, že môžeš. Tak spusti, Maťko,“ usmiala sa naša milá sprievodkyňa.

A Maťko aj spustil: „Takže, pamätám si to, že bola postavená pri príležitosti

- 40 -

Svetovej výstavy v roku 1889, dal ju postaviť ujo, ktorý sa volal Gustáv Eiffel a meria 324 metrov.“ Aďka ho zastavila: „Správne, a ja ťa len trochu doplním. V tom čase to bola najvyššia veža na svete. Teraz už nie je najvyššia, ale je najznámejšia a najnavštevovanejšia. Po 20 rokoch ju mali rozobrať, ale ujo Eiffel stále vymýšľal praktické využitie veže, na ktorú nainštaloval telegraf, rôzne vysielače, a tak sa nerozobrala.

Je typickým symbolom Paríža a bez nej by už Paríž nebol Parížom. Večer po zotmení sa rozsvieti a každú celú hodinu päť minút nádherne bliká.“ „Aha, aký obrovský trávnik,“ ukazuje Janka. „Ten trávnik sa volá Marsove polia. Kedysi sa tu bojovalo a rímskym bohom vojny je Mars, a preto po ňom pomenovali aj toto miesto. Má takmer 25 hektárov a v lete si tu veľa ľudí robí piknik,“ dopĺňa Aďka. „Tak a teraz vás ešte musím zaviesť do jednej malebnej časti Paríža,“ objasňuje ďalší cieľ prechádzky. „A kde to je?“ pýtajú sa Janka a Maťko jednohlasne. „Volá sa Montmartre. Je to časť, ktorá bola v roku 1860 pričlenená k Parížu a stretávali sa tu rôzni umelci, ale hlavne maliari – napr. Monet, Manet, Van Gogh, Toulouse-Lautrec, Picasso…,“ odpovedá Aďka. „A kde sa stretávali, vonku? Na tráve?“ Maťko je zase zvedavý. „Nie, stretávali sa v rôznych reštauráciách, ktoré sa stali známymi vďaka tomu, že tam chodili títo umelci. Napríklad Le Consulat, La Bonne Fronquette, Le Chat Noir…,“ vymenúva Aďka. „A čo tam ešte môžeme vidieť?“ pridala sa do rozhovoru aj Janka. „Je tam Bazilika Sacré Coeur (najsvätejšieho srdca Ježiša Krista), ktorá je veľmi pekná. Vo vnútri nie je ani jeden maľovaný obraz, všetko je z mozaiky a hlavná mozaika nad oltárom je najväčšia v Európe,“ ukazuje Aďka. „A pretože je postavený z materiálu, ktorý sa volá travertín, je stále taký

- 41 -

biely. Travertín je totiž samočistiaci pri styku s vodou.“ Maťko si vymyslel ťažkú otázku: „Vedela by si nám povedať, kde je najvyšší bod Paríža a ako je vysoko?“ „Hm,“ dumá Aďka,“ tak to je veľmi ťažká otázka.

Ale ja na ňu viem odpovedať. Najvyšší bod je na cintoríne Kalvária, ktorý je hneď pri Sacré Coeur a je vo výške 131 metrov nad morom.“ Maťko pokýval uznanlivo hlavou. „Veru, máme tú najlepšiu sprievodkyňu.“ „A tu sú umelci na veľmi známom námestí Place de Tertre.

Tu si môžete dať namaľovať portrét, alebo si dať spraviť karikatúru.

Takisto je tu veľa butikov, kde môžete kúpiť nejaký suvenír. Tamto sú zas vinice, ktoré nie sú jediné v Paríži, ale sú najväčšie. Každú druhú októbrovú sobotu sú tu oslavy vinobrania a je tu veľa stánkov a ľudí,“ ukazuje okolo seba Aďka. „To neďaleko je mlyn? Čo tu robí uprostred mesta?“ čuduje sa Janka. „Áno, je to mlyn a mlynov tu bolo kedysi až 15. Keďže sme na kopci, niekedy tu poriadne fúka a kedysi tu nebolo toľko domov a bytov, takže fúkalo ešte viac. Mlyny slúžili nielen na mletie múky, ale i rôznych korenín,“ Aďka má zase odpoveď naporúdzi.

Cestou dolu z kopca sme videli ešte Múr lásky a Moulin Rouge. Bolo to naozaj krásne, malebné uličky, malé reštaurácie, obchodíky… „Tak, toto bola iba historická časť Paríža. Teraz ale pôjdeme k niečomu modernejšiemu: La Défense,“ povedala záhadne Aďka, „La Défense je to moderná časť, ktorá je hneď na západnej strane za Parížom. Je to veľké bizniscentrum, kde pracuje denne

- 42 -

až vyše 200.000 zamestnancov, ale žije len asi 20.000 obyvateľov.

Je tu tiež veľké nákupné centrum. „A toto je moderný oblúk, v ktorom sa tiež nachádzajú kancelárie,“ ukazuje Aďka po príchode k La Défense.

Takmer všetky budovy sú moderné a stále pribúdajú nejaké nové. Celá štvrť je postavená na veľkej betónovej platni, pod ktorou sú cesty, parkoviská a všetok ten dopravný ruch. Hore je pešia zóna, námestia, fontány, malé parky, oddychové zóny. „Tak, Janka a Maťko, je čas sa s vami rozlúčiť,“ povedala Aďka po dlhom únavnom dni. „Jej, ešte by som tu rád ostal. Paríž je naozaj čarovné mesto a teraz, keď tu máme veľa kamarátov zo slovenskej školy a škôlky Petit Slavik, vedel by som si predstaviť tu žiť. Ešte aj syry majú vynikajúce a toľko druhov…,“ pochvaľuje si výlet Maťko. „Maťko, nebuď maškrtník a nezabudni, že na nás čakajú ďalšie deti,“ karhá ho Janka. „Viem, viem, Janka,“ pritaká Maťko neochotne, „tak nám neostáva naozaj už nič iné, len povedať au revoir – do videnia, Paríž a určite sa sem ešte vrátime!“ Ktovie, kam pocestujeme ďalej ....

- 43 -

BIRMINGHAM, ANGLICKO Mária Havranová Ahojte, kamaráti!

Práve sa nachádzame v Anglicku, alebo ako niektorí nazývajú túto krajinu – vo Veľkej Británii. Našou hostiteľkou bude pani učiteľka Marika, ktorá je odhodlaná ukázať nám úplne všetko. Vyzerá dôveryhodne, poďme teda na to! Kamaráti, viete, ako sa volá hlavné mesto Anglicka? Prezradíme vám to, pretože sme sa to práve dozvedeli. Je to Londýn, veľmi veľké mesto s množstvom pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť. My sme však pricestovali do Birminghamu, druhého najväčšieho mesta v Anglicku.

Do Londýna pocestujeme nabudúce.

Musíme vám prezradiť tajomstvo – veeeeľmi sa nám tu páči. Je to zaujímavé, pretože keď sme sa prechádzali po meste, všimli sme si niečo zvláštne. Všetko je tu ako keby naopak. Museli sme byť opatrní, hlavne pri prechádzaní cez cestu. Autá tu jazdia úplne opačne. Maťko sa zahľadel na obrovský autobus, z ktorého verte-neverte naozaj nebolo ľahké odtrhnúť oči.

Musela som naňho zakričať z plných pľúc: „Maťko, dívaj sa predsa na cestu!“ Vtedy sa prebral zo snívania a uvedomil si, že pri prechádzaní cez cestu v Anglicku treba postupovať inak ako na Slovensku. Autá totiž jazdia na ľavej strane! Dokonca aj volant v aute je opačne, pozrite sa, kamaráti.

Vráťme sa ešte k tomu autobusu.

Každého dokážu ohromiť tieto veľké červené dopravné prostriedky. Ich veľkou výhodou je, že sa do nich zmestí veľa ľudí, preto sa používajú len vo veľkých mestách. Určite ste už predsa videli plné autobusy, kde si cestujúci nemohli posadať, pretože už nebolo voľné miesto. V takomto autobuse je šanca nájsť voľné miesto oveľa väčšia.

- 44 -

Po našej prechádzke sme vyhladli, tak sme začali hľadať miesto, kde by sme mohli ochutnať tradičné anglické jedlo. Kamaráti, viete, čo to je? Fish and chips alebo vyprážaná ryba s pečenými zemiakmi. Chutilo to výborne, Maťkovi to pripomínalo Vianoce, pretože, ako vieme, na Slovensku je vyprážaná ryba tradičným vianočným pokrmom.

Keď sme dojedli, chceli sme si dať nejaký dezert, niečo sladké, veď to poznáte. Ja som mala obrovskú chuť na náš keksík - na Linu. Ale ako ho nájsť v Anglicku? Je to vôbec možné? Dá sa to! Ak viete, kde hľadať, nájdete všetko. Našli sme slovenský obchod, kde sme si mohli povyberať sladkosti od výmyslu sveta a, samozrejme, našli sme aj ten môj.

Plán ďalšieho dňa bol jednoduchý - spoznať miestnych ľudí a zistiť, akí sú.

Pani učiteľka Marika nám pripravila zaujímavý program - vzala nás na výlet spoločne so svojou kamarátkou Leanne. Chceli nám ukázať okolie, preto sme vycestovali trošku ďalej od Birminghamu. Šli sme do Telfordu, ktorý je vzdialený približne 33 míľ. Správne, míľ! Tu sa veľmi často kilometre nepoužívajú, ale na porovnanie, je to asi 53 kilometrov.

Rozhodli sme sa vyhľadať nejaký kopec, pretože sme chceli ísť na skutočnú túru. Bolo nám jasné, že to nebude ako vo Vysokých Tatrách.

Nebolo jednoduché nájsť niečo také, všade samá rovina.

Nakoniec sa nám to predsa podarilo, našli sme Wrekin v Telforde.

Ide o kopec s nadmorskou výškou 407 metrov nad morom, takže nešlo o náročnú túru. Vydali sme sa hneď na cestu. Počasie nám výnimočne prialo, cestou sme stretli

- 45 -

množstvo ľudí z celého sveta.

V Anglicku totiž môžete stretnúť kohokoľvek. Okrem angličtiny môžete počuť aj iné jazyky – napríklad maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu.

Viete, čo sme si s Maťkom uvedomili?

Nezáleží na tom, z akej krajiny pochádzate, priateľov si môžete nájsť všade.

Bol to krásny výlet, nezabudnuteľný výhľad zhora, náročný zostup nadol.

Večer sme sa poďakovali pani učiteľke Marike, že sme mohli prežiť toľko mnohorakých zážitkov. Dnešný deň bol opäť príjemne vyčerpávajúci. „Maťko, čo budeme robiť dnes?“ zvedavo som sa opýtala pri raňajkách.

Mimochodom, mali sme anglické raňajky, ktoré boli vynikajúce. Obidvaja sme sa najedli tak, že sme sa nevládali ani pohnúť. „Ja by som si trošku oddýchol, žiadne namáhavé plány. Zostaňme dnes doma!“ odpovedal Maťko. „Prečo nie, môžeme si spraviť lenivý deň. Zostaneme v posteli, pozrieme si anglickú TV, objednáme si chutný obed a oddýchneme si,“ odpovedala Martinka. Tak sa aj stalo. Zažili sme typické anglické počasie, preto bolo najlepšie zostať doma.

Je to pochmúrna krajina, slniečko ľudí nepohladí veľmi často. Sychravé a daždivé počasie je súčasťou každodenného života. Ak tu chcete žiť, máte len jednu možnosť - zvyknúť si.

Po obede sme vyskúšali anglický čaj. Ide o čierny čaj s mliekom. Maťko bol spočiatku nedôverčivý, ale nakoniec predsa len ochutnal.

- 46 -

Ja sa musím priznať, radšej si dám čajík s medom a citrónom. Ďalší deň v Anglicku je za nami, neboli sme síce nikde, ale naším cieľom bolo nazbierať sily na hlavný bod nášho programu – návštevu Slovenskej školy a škôlky v Birminghame.

Obidvaja sa už nevieme dočkať, kedy sa stretneme s detičkami, spoločne sa zahráme, zaspievame a zatancujeme. „Maťko, rýchlo do postele, čím skôr zaspíš, tým skôr sa zobudíš do ďalšieho dňa, do ďalšieho dobrodružstva. Dobrú noc!“ ------------------------------------„Janka, vstávaj, je čas pripraviť sa na deň D,“ kričal rozrušený Maťko. „Veď už som hore, neboj sa, o chvíľu môžeme ísť!“ odpovedala som.

Rýchlo sme sa pripravili, aby sme už mohli vyraziť. Cestovali sme dokonca vlakom! Čakala na nás Slovenská škola a škôlka v Birminghame, netrpezlivo nás už čakali naše malé včeličky.

Vyučovanie sa začína každú druhú sobotu o 11:00 a trvá do 14:00. Vošli sme do krásnej triedy plnej detičiek, dokopy ich je 16 vo veku od 2 do 5 rokov. Na začiatku sa deti spoločne zahrali, kým pani učiteľky čakali na tých, ktorí trošku meškali.

Keď bola trieda kompletná, všetci si posadali za stoly a začala sa debata na tému Jeseň. Preopakovali sme si farby, ktorým sme sa venovali pred dvoma týždňami. Pomôckou nám boli pestrofarebné listy stromov, z ktorých sme si neskôr vyrobili pohľadnice. Tými môžu škôlkari potešiť starých rodičov na Slovensku pri príležitosti Mesiaca úcty k starším.

Po práci na pohľadniciach sme usilovne pokračovali ďalej.

- 47 -

Vyrobili sme si farebných listových škriatkov z listov zo stromov. Kombinovali sme rôznorodé listy z viacerých stromov, možnosť výberu bola obrovská. Naše kreatívne práce si môžete pozrieť, na obrázkoch, kamaráti.

Nie nadarmo sa nám hovorí včielky.

Po obede sme si oddýchli pri čítaní rozprávky. Okrem toho, čo bolo napísané v rozprávkovej knihe, dotvorili sme si nejaké detaily spoločne. Rozprávku sme síce zmenili na nepoznanie, ale všetkým sa práve tá naša páčila omnoho viac.

Keď sa nám energia vrátila, spoločne sme si zaspievali a zatancovali. Máme radi Spievankovo, preto všetkých potešila pesnička a tanček Žabka. Škoda, že ste s nami neboli, toľko sme sa nasmiali, až nás brušká boleli. Okrem toho sme nezabudli na všetky slovenské pesničky, ktoré už vieme zaspievať. Keďže všetci škôlkari boli vynikajúci, za odmenu sme si všetci pozreli rozprávku Pásli ovce valasi.

Bolo to skutočne skvelé, ozajstná čerešnička na torte nášho výletu. Hádam sa sem ešte vrátime, pretože sme si detičky veľmi obľúbili. „Budete nám chýbať, kamaráti!!!“

- 48 -

Posledný deň nášho výletu v Birminghame nás čakalo prekvapenie.

Pani učiteľka Marika nás vzala na výlet, konkrétne na dva, pretože sme navštívili dve rozdielne miesta. Najprv sme sa vybrali na ďalšiu túru, navštívili sme Národný park Peak District, kde sme sa nevedeli vynadívať na krásnu prírodu okolo nás. Nevieme to ani presne opísať, radšej sa pozrite sami, kamaráti.

Viete, čo sme videli ako posledné?

Ako úplne posledné?

Dostali sme sa k moru!

Názov mesta bol veľmi komplikovaný. Trvalo nám asi hodinu, kým sme sa ho naučili správne vyslovovať: Aberystwyth- Aberystwyth- Aberystwyth.

Skúste to vysloviť, či to bude pre vás ľahšie, alebo to robilo problém len nám.

Je to krásne prístavné mesto s mnohými pamiatkami. Strávili sme tu niekoľko hodín a ako sa mi Maťko priznal, oplatilo sa ráno vstať o piatej, aby sme zažili takýto krásny deň.

Ako sa hovorí, v najlepšom treba prestať.

Chceli by sme sa poďakovať všetkým kamarátom, ktorí nám spríjemnili náš pobyt. Ďalšie dobrodružstvo je za nami, pred nami zase nejaké nové.

- 49 -

Už sa nevieme dočkať, ale samozrejme môžeme sľúbiť, že na vás, kamaráti, nikdy nezabudneme.

Nikdy neviete, kedy sa zase stretneme.

Tak teda, do skorého videnia, deti z Birminghamu!

A teraz, šup-šup do balíka!

Už sa tešíme na nových kamarátov.

Ktovie, kam nás tentokrát ujo poštár prinesie.

Možno práve k vám... Uvidíme.

Do skorého videnia, priatelia.

- 50 -

LONDÝN, ANGLICKO Monika Polakovičová - Patrik Čuchta Maťkovi dnes pán poštár priniesol veľkú obálku. Povedal, že je to niečo veľmi dôležité. Na obálke bolo napísané: Maťko a Janka. Dostali sme pozvánku do Londýna! Hurá! Veľmi sa tešíme. V Londýne sme ešte neboli. No počuli sme, že aj tam žijú deti, ktoré rozprávajú po slovensky. Už sa nevieme dočkať, kedy sa s nimi stretneme. „Tak teraz chytro pobaliť všetky veci: oblečenie, zubnú kefku a hlavne nezabudnúť na pas!“ zvolal nadšene Maťko.

Janka: „Maťko, nesmieme zabudnúť pribaliť aj hlinu. Tak to bolo v pozvánke.

Z viacerých kútov Slovenska."

Maťko sa zamyslel: „Som veľmi zvedavý, načo budeme tú hlinu potrebovať.“ „Neviem, je to tak trocha záhada,“ povedala Janka, „veď to hádam zajtra v Londýne zistíme."

Deň 1 Náš prvý deň v Londýne bol super, pretože sa nám podarilo navštíviť deti v Slovenskej víkendovej škole v Londýne. Bolo to úžasné! Už pri dverách nás privítal detský džavot a smiech. Hneď na začiatku sme nazreli do triedy k Žubrienkam. Bolo tam veľmi veselo. Všetky detičky aj s mamičkami a oteckami spievali slovenské ľudové pesničky. „A ty si sa hneď pridal, však Maťko?" usmiala sa Janka.

Maťko prikývol: „Áno, veď vieš, ako rád spievam a tancujem." „Mne sa najviac páčilo, keď sme maľovali príšerky," skonštatovala Janka.

- 51 -

Potom sme tíško vykĺzli z triedy a bežali sme k Lienkam, kde nám pán učiteľ Patrik čítal krásnu rozprávku. Najlepšie však bolo, že sme si tú rozprávku potom všetci spolu zahrali.

Neskôr nám väčší školáci ukázali, ako sa učia čítať a písať. Dnes ich pani učiteľka Katka učila písané k.

Maťko: „Janka, ty si si tiež precvičila svoje písané k, deti ti to ukázali veľmi dobre."

Janka: „Áno, veľmi sa teším, že mi deti pomohli. Teraz sa už viem krásne podpísať."

Medzi najstaršími žiakmi bolo naozaj veselo. Všetky deti veľmi pekne rozprávali po slovensky.

A ukázali nám aj mapy, do ktorých zakresľovali slovenské mestá, rieky, pohoria.

Vďaka pani učiteľke Evke toho o Slovensku vedeli naozaj veľa.

Bol to skutočne veľmi zaujímavý prvý deň v Londýne.

- 52 -

Deň 2 Londýn je krásne, veľké, rušné mesto na brehoch rieky Temže. Pani učiteľka Evka nás zobrala na výlet do centra Londýna, aby sme si pozreli toto krásne mesto zblízka.

A veru bolo na čo pozerať. Videli sme Londýnske oko, budovy parlamentu, Katedrálu sv. Pavla, Big Ben. Evka nám ukázala aj Buckinghamský palác. Povedala, že tam býva kráľovná.

Janka sa veľmi potešila: „Kráľovná Elsa?"

Maťko sa usmial: „Nie kráľovná z rozprávky, ale naozajstná. Kráľovná Alžbeta II."

- 53 -

Deň 3 Dozvedeli sme sa, že vo Veľkej Británii je Deň matiek v marci. Avšak deti zo slovenskej školy udržujú slovenské tradície a nezabudli ani na slovenský Deň matiek v máji. Oslavujú tak dvakrát ročne. Pre svoje mamičky v škole piekli medovníkové srdiečka.

A aj my sme pomáhali. Najmenšie deti “ogombičkovali“ mamičkám pestrofarebné srdiečka.

“To je ale super nápad,“ potešila sa Janka, „aspoň viem, ako zužitkujem svoju malú zbierku gombíkov na budúci rok!“ Deň 4 Cez víkend nás škôlkar Leo zobral do parku.

Cestovali sme najstarším metrom na svete.

Verili by ste, že londýnske metro funguje už od roku 1863? Bolo to vzrušujúce.

Londýnske parky sú nádherné. Je tam veľa zelených jazierok. Môžete tam kŕmiť labute a kačky. Po lúkach si veselo pobehujú veveričky, ktoré si rady pomaškrtia na orieškoch.

- 54 -

Najväčší zo všetkých je Regent´s Park, kde je aj zoologická záhrada. Najviac nás prekvapilo vidieť tu skupinky ľudí sedieť na trávniku. To sa na Slovensku nesmie!

Všetci v parku oddychovali a pochutnávali si na dobrotách z piknikového košíka.

My sme si dali točenú zmrzlinu tradičného zmrzlinového autíčka.

To by ste neuhádli, koho sme potom stretli.

Populárnu slovenskú speváčku Janku Kirschner aj s dcérami Matildou a Yolou.

Spolu sme si zaspievali našu obľúbenú pesničku Modrá.

Mesiac sedí na strome, niekto klope v mojom sne. Chcem takého ako ty, si zo mňa celkom opitý. Mám, stále ťa mám.

Môžme behať bosí a nahí ako vtedy, keď si bol malý chlapec, čo sa časom mení. Mám, stále ťa mám.

Ležíš so mnou na perách, do mňa padáš ako dážď, si tu so mnou kým ja spím.

Mám, stále ťa mám.

- 55 -

Deň 5 Dnes sme boli spolu s deťmi na krste knihy Slovensko - krajina plná tajomstiev s podtitulom Prázdniny s deduškom. Túto dvojjazyčnú knihu napísala pani spisovateľka Lucia Stračiaková. Nájdeš v nej príbehy, ktoré sú napísané v slovenčine a v angličtine. Pani Lenka Šingovská v predslove knihy píše: „Poslaním publikácie je prostredníctvom dobrodružných výletov malej Sarah budovať v deťoch vrúcny vzťah k Slovensku – domovskej krajine. Dynamické príbehy ponúkajú detským čitateľom zážitkové spoznávanie rozmanitého historického dedičstva vybraných slovenských regiónov, sprístupňujú im známe legendy a čerpajú z miestnych tradícií.“ Krstnou mamou bola naša pani riaditeľka Monika Polakovičová. „Malé deti sa krstia vodou,“ povedala Janka, „ach, tá kniha bude celá mokrá.“ „Ale, Janka, čo si. Knihy sa nekrstia vodou. Knihy sa predsa nesmú ničiť.

Mohlo by sa napríklad krstiť lupienkami z kvetov alebo soľou a chlebom,“ zasmial sa Maťko. „Chlebom a soľou sa víta návšteva a nekrstí sa kniha,“ podotkla Janka, „deti, čo myslíte, čím sa bude krstiť?“ vyzvedala Janka. „Keďže je kniha plná príbehov zo Slovenska, pani učiteľka povedala, že vy, naše bábiky, donesiete niečo zo Slovenska. Čo ste so sebou na krst doniesli?“ vypytuje sa Miško. „Možno sa bude krstiť lentilkami,“ povedala Anka. „Lentilkami? Mňam. To je dobrý nápad,“ povedal Danko. „A možno to bude bryndza,“ hútal Eliotko.

Pani učiteľka však povedala: „Kniha sa bude krstiť hlinou pozbieranou z rôznych kútov Slovenska.

Rodnou zemou, pretože v knihe sú príbehy o rodnej zemi.“ „Aha,“ vykríkla Janka, „tak preto sme doniesli hlinu.

Nazbierali sme ju na viacerých miestach:

- 56 -

v Čičmanoch, Terchovej, Kremnici, Mengušovciach, Košiciach a Červenom Kláštore.“ „Veru, to bol dobrý nápad doniesť slovenskú zem do Londýna,“ podotkol Maťko.

Deň 6 „Jáj, to bol pekný deň. To sme sa s deťmi pekne zahrali, zaspievali a zasúťažili si,“ povedal večer Maťko. Veru, spoločná oslava detí sa obom našim cestovateľom páčila. Na oslavu prišla aj pani maskérka, ktorá deti a aj pani učiteľky našminkovala. „Veru. Tento výlet do Londýna sa mi veľmi páčil. Teraz som už ale riadne unavená,“ skonštatovala aj Janka, „už sa teším na nové deti, ktoré na našej ďalšej návšteve spoznáme.“ „Ktovie, kam to bude?“ hútali obaja. „Dobrú noc a šťastnú cestu,“ povedala pani učiteľka Evka a zavrela svoju cestovnú tašku.

Dobrú noc a dovidenia ......

- 57 -

NEW YORK, AMERIKA Ingrid Sivčová-Kuzma Naši smelí cestovatelia prešli Európu a povedali si, že je už načase pozrieť sa aj na iný kontinent. Rozhodli sa, že navštívia Severnú Ameriku a prišli do mesta, ktoré je asi najznámejšie medzi všetkými svetovými veľkomestami.

Pozrite sa, kam sa dostali, čo videli.

Ste zvedaví, či Janka a Maťko nájdu aj tu za oceánom slovenské deti a slovenskú školu?

Ale, samozrejme, že sú.

Vybrali sa navštíviť slovenskú školu v Astorii. Kto vie, kde presne táto škola je?

A kto vie, čo sa v tejto slovenskej víkendovej škole deti učia a čo robia? No uvidíme. Vyberte sa spolu s našimi cestovateľmi za oceán. Tak začíname!

Ahojte, kamaráti, z New Yorku vás všetkých srdečne zdravia Janka a Maťko. Je krásne novembrové počasie a my začíname našu túru po meste New York.

Veľmi sa tešíme, že tu môžeme byť. „Ja sa najviac teším na mrakodrapy a Sochu slobody,“ sníva Maťko. „Ja sa zase teším na velikánsky vianočný stromček,“ pridá sa aj Janka, „tak poďme už.“ „Ahojte. Pokúsime sa vám aspoň trošku ukázať, aké je toto naše mesto úžasné,“ privítala cestovateľov pani učiteľka Inga, „budem vaša sprievodkyňa. A naše putovanie začneme v Battery Parku.“ „Sú tam mrakodrapy, alebo Socha slobody?“ preruší Ingu Maťko. „Mrakodrapy nie, ale Sochu slobody – symbol Ameriky – je odtiaľ veľmi dobre vidieť.“ „To je dobre. Na to sa už veľmi teším. Čítal som, že je vysoká 46 metrov.

To je veľa, však?“ vypytuje sa Maťko. „No Maťko, to máš pravdu. Socha je vysoká 46 metrov, ale spolu s 47-metrovým podstavcom je teda vrchol fakle vo výške 93 metrov nad zemou,“ odpovedá skúsená sprievodkyňa Inga. „No teda, riadna výška,“ uznanlivo prikývne aj Janka.

- 58 -

„Socha drží v pravej ruke fakľu a predstavte si, že len ukazováčik je dlhý 2,4 metra. To je viac ako jeden dospelý človek,“ pokračuje Inga. „Pri nohách jej ležia rozťaté putá tyranie. Na znak slobody. V ľavej ruke drží socha dosky predstavujúce vyhlásenie nezávislosti s nápisom JULY IV MDCCLXXVI (4. júl 1776). To je dátum Deklarácie nezávislosti,“ vysvetľuje trpezlivo pani učiteľka. „Áno, áno. To sme sa učili. Spojené štáty sa osamostatnili od nadvlády Británie. Povedali, že chcú rozhodovať samy a nie aby ich stále komandovala Británia. Tak ako mňa stále komanduje Janka. Aj ja vyhlasujem tu a teraz nezávislosť – od Janky,“ mudruje Maťko.

Janka sa len usmiala a povedala: „A ja zase viem, že koruna na hlave má sedem lúčov. Pretože sloboda má vyžarovať ponad sedem morí do šiestich kontinentov.“ „Veru ste sa dobre pripravili na túto cestu,“ pochváli oboch Inga. „Teraz sa vyberieme k One World Trade Center – najvyššej budove na západnej pologuli. Nachádzame sa na mieste bývalých Dvojičiek - Twins, ktoré spadli 11. septembra 2001.

Bývalé Dvojičky

- 59 -

Veža slobody, ktorá je na mieste Dvojičiek

„Chudáci. Dvojičky ako my. A čo sa im stalo? Prečo spadli?“ vypytuje sa Janka. „To ja viem. Videl som o tom dokument v telke. Twins spadli, lebo do nich narazili lietadlá. To urobili teroristi a zomrelo tam vtedy strašne veľa ľudí,“ odpovedá na otázku Maťko. „Presne tak. Na mieste, kde tieto dve budovy stáli, sú obrovské bazény s menami ľudí, ktorí v tých budovách boli a bohužiaľ zomreli. Teraz sme na mieste bývalých Dvojičiek,“ ukazuje Inga. „Sme pri južnom bazéne, kde neustále padá voda do hĺbky 6 metrov. Tu sú vyryté mená obetí.“ „Zomrelo vtedy skoro 3000 ľudí – väčšinou to boli civilisti, ktorí pochádzali z 90 rôznych krajín,“ upresnila Inga. „To je naozaj smutné. Toľko nevinných ľudí tu zomrelo,“ bedáka Janka, „poďme radšej ďalej, lebo mi je veľmi smutno.“ Metrom sme sa vyviezli z Downtown na Midtown a vystúpili sme na 42. ulici, na svetoznámom námestí Times Square.

Stále sme na Manhattane. „Koľko svetelných reklám tu je. Aké veľké sú tieto obrazovky, reklamy sa na nich strašne rýchlo sa menia,“ diví sa Janka. „A to množstvo ľudí! To sú všetko turisti? Prechádzajú sa hore-dole.

A aj policajtov je tu všade veľa. Aspoň sa nemusíme báť o svoju bezpečnosť,“ zhodnotil situáciu Maťko.

- 60 -

Pomaly sme sa prešli zo 7. Avenue, čiže z Times Square na 6. Avenue.

Dostali sme sa k Rockefellerovmu Centru, kde stojí každé Vianoce najslávnejší vianočný strom. Všetci ho dobre poznáte z filmu o Kevinovi, ktorý sa stratil - Home alone 2: Lost in New York.

Janka hneď zvýskla od radosti: „Vianočný stromček! Môj sen sa splnil.

Atmosféra je tu naozaj rozprávková.“ „To je nie stromček – ale riadne stromisko. Taký vysoký stromček som ešte nevidel. A ako ho len dostali sem a ozdobili?“ diví sa Maťko.

Obaja cestovatelia stoja bez slova a obdivujú tú velikánsku krásu. „Prídeme sem ešte raz, večer,“ povie do ticha sprievodkyňa Inga, „vtedy sa všetko pekne rozsvieti a anjeli s nebeskými trúbami lemujú cestu zurčiacej vode, ktorá prúdi cez krásny kaskádovitý bazén. To ešte uvidíte, aká je to nádhera.“ „A ja by som chcel vidieť ešte aj budovu bývalého prezidenta USA Donalda Trumpa. Je to ďaleko odtiaľto?“ preruší ticho Maťko. „Dobre. Ukážem vám aj tú budovu,“ prikývne Inga, „ale najprv sa zastavme ešte tuto oproti v prekrásnej gotickej Katedrále svätého Patrika.

- 61 -

Je to hneď oproti obchodnému centru Katedrála bola postavená v rokoch 1858 až 1878.“ „Čože? Ak dobre počítam, je to 20 rokov. To nevedia presne, kedy bola postavená, alebo ju naozaj stavali tak dlho?“ neverí vlastným ušiam Maťko. „Dobre počítaš Maťko. Naozaj ju stavali 20 rokov. A celá je z bieleho mramoru,“ Inga sype z rukáva ďalšie informácie.

Zapálili sme tam sviečky a pobudli v tichu uprostred rušnej 5. Avenue.

Tento oddych nám dobre padol pred našim ďalším putovaním. „Tak! A sme tu! Tu býva bývalý prezident USA,“ víťazne zahlásila Inga, „tu sa naše putovanie po meste končí. Čo sme stihli, to sme stihli. Je toho veľa viac, čo by som vám ešte mohla ukázať, ale my sa teraz musíme dostať z Manhattanu do Queensu. Tam je naša víkendová slovenská škola, ktorá je v Astorii v časti Queens. Tak šup-šup do metra a popod rieku East River poď ho na Astoriu.“

- 62 -

Deti sa práve pripravujú na Vianoce, a preto sa učia spievať koledy. Išlo im to veľmi dobre. Mikuláš sa určite poteší.

Boli sme aj na hodine prvouky. Usilovní žiaci si zapisovali všetky potrebné informácie do zošita. A Janka s Maťkom to hneď aj skontrolovali: „Veru, deti, písanie po slovensky vám ide dobre.“ No a na koniec nášho výletu sme ešte navštívili jednu významné stretnutie v Bohemian Citizens’ Benevolent Society of Astoria a zaspievali si spolu s deťmi koledy. Ach, bolo to nádherné.

Odchádzame z New Yorku s prekrásnymi zážitkami a tešíme sa, že sme spoznali nové mesto, ale hlavne nové šikovné slovenské deti, ktoré rady navštevujú slovenskú školu.

Teta Inga nás zajtra zase zabalí do škatule a pošle k ďalšej pani učiteľke a k slovenským deťom.

Kam? No to nám neprezradila.

Nechajme sa prekvapiť.

Dovidenia!

- 63 -

CYPRUS Lývia Szakszonová „Vstávaj, Janka, o chvíľku sme na mieste,” budí Maťko Janku po dlhom lete. „Už sa neviem dočkať, čo všetko nové uvidíme, vstávaj, Janka.” „Dobré ránko, Maťko. Ty si už hore?” diví sa Janka. „Ach, Janka. Ani spať nemôžem.

Tak sa už teším. Dnes pristaneme na Cypre,” rozpráva nedočkavý Maťko a očká mu svietia šťastím.

Cyprus – tento malý ostrov v Stredozemnom mori je známy ako obľúbené dovolenkové miesto. Turistov láka krásne, čisté a teplé more, pieskové pláže, ale aj bohatá história a dobré jedlo. Povedzme si niečo o tomto ostrove. Cyprus je tretí najväčší ostrov v Stredozemnom mori (po Sicílii a Sardínii). Ostrov je rozdelený na dve časti, tureckú – severnú časť a grécku – južnú časť.

Týmito dvomi jazykmi sa tu aj rozpráva. Žije tu viac ako milión obyvateľov.

Je tu veľmi príjemná stredomorská klíma s miernymi zimami a horúcimi letami. Okrem pláží a mora má Cyprus aj krásne hory, kde sa dá v zime dokonca lyžovať. Na zástave Cypru je znázornený ostrov sám – je oranžovej farby ako meď, ktorá sa na ostrove ťažila a ktorá údajne dala ostrovu názov, lebo latinské slovo pre meď je cuprum. A možno je to farba pomarančov, ktoré tu rastú. „Navštívime spolu celý ostrov, pretože slovenské deti žijú na celom ostrove. Aby nemuseli cestovať deti, cestuje pani učiteľka a každý deň učí inde,” privíta nás naša sprievodkyňa po Cypre, pani učiteľka Lívia. „Začneme hneď v hlavom meste Cypru, Nikózii.”

Nikózia – sa nachádza asi v strede ostrova a jej zaujímavosťou určite je, že hranica rozdeľujúca ostrov sa tiahne priamo jej stredom.

Z krásnych historických pamiatok v Nikózii vám predstavíme Benátske hradby. Boli vybudované v polovici 16. storočia na obranu mesta Mapa Nikózie z roku 1697

- 64 -

pred Otomanmi a vydržali iba 21 dní obliehania. Ich veľká časť však bola obnovená a dnes je hviezdicový tvar opevnenia symbolom mesta.

Paralimni – malé mestečko sa nachádza v blízkosti obľúbených turistických miest Agia Napa a Protaras, ktoré navštevuje najviac turistov, ale aj domácich dovolenkárov. Sú tu krásne pieskové pláže, belasé more a všetko, čo patrí k dovolenke pri mori – reštaurácie, atrakcie pre deti, vodné športy a veľa ďalšieho.

Limasol – ďalšie krásne prímorské mesto, ktoré leží široko rozprestreté na kopcoch vnárajúcich sa do mora. Je tu veľký prístav a s ním súvisí aj námorný obchod a následný veľký rozvoj mesta.

Larnaka – ak budete niekedy cestovať na Cyprus, je možné, že priletíte na letisko v Larnake, ktoré je najväčšie na ostrove. Letisko sa nachádza hneď na pobreží a odlety a prílety môžete sledovať priamo z ležadla na známej pláži Mackenzie Beach.

ZVIERATÁ PLAMENIAKY - Sťahovavé vtáky Mnoho vtákov, ktoré odlietajú na zimu do teplých krajín, prelieta Cyprus a oddychuje tu, alebo sa tu usadí na celú zimu. Cyprus je dôležitým miestom pre vtáky migrujúce do Afriky alebo z Afriky.

Jedným z týchto vtákov je aj plameniak, ktorý je symbolom našej školy.

Plameniaky prilietajú tráviť zimu na Cypre a žijú na slaných jazerách v Larnake

- 65 -

Limasole, kde je ich niekedy aj desaťtisíc. Slané jazerá sú plné morskej soli, ktorá sa z nich v minulosti ťažila, ale dnes sú chránené - práve kvôli vtákom, ktoré tam žijú.

KORYTNAČKY Cyprus je jedným z miest, kde kladú vajcia karety obrovské. Tieto veľké morské živočíchy sem priplávajú z diaľky tisícov kilometrov, aby sa tu párili a neskôr nakládli vajíčka, ktoré zahrabú do teplého piesku. Karety vždy kladú vajcia na tú istú pláž, kde sa narodili. Asi za 60 až 90 dní sa vyliahnu maličké korytnačky. Záujemcovia sa môžu zúčastniť liahnutia korytnačiek pod dozorom ochranárov, ale je možné, že uvidíte korytnačku aj pri plávaní v mori, ako sa stalo našim kamarátom Simonovi a Sofii.

Petra tou Romiou Afroditine skaly Podľa gréckej mytológie sa staroveká bohyňa lásky, Afrodita, narodila z morskej peny na pobreží Cypru. Toto krásne miesto sa volá Petra tou Romiou a je neďaleko mestečka Pafos, kde zatiaľ slovenská škola nie je otvorená, ale slovenské deti sú aj tu a budúci školský rok príde pani učiteľka učiť slovenský jazyk aj sem.

- 66 -

Pani učiteľka Lívia nás zobrala na krásnu prechádzku starobylou časťou Nikózie. A pochodili sme toho naozaj veľa. Po tejto „malej” prechádzke nás poriadne boleli nohy.

Pozrite si krátku fotoreportáž: Obr. 1: Pafos Gate – Pafoská brána je jednou z troch vstupných brán do stredovekej Nikózie.

Obr. 2: Radnica mesta Nikózia Obr. 3: Vchod do jedného z mnohých zachovaných historických domov Obr. 4: Časť Benátskeho opevnenia zo 16. storočia Obr. 5: Makariosov palác – sídlo prvého prezidenta a hlavného duchovného predstaviteľa ortodoxnej cirkvi Makariosa III. na Cypre Obr. 6: : Famagusta Gate – Famagustská brána – ďalšia z troch vstupných brán do stredovekej Nikózie

- 67 -

Cyprus je plný gréckej mytológie a antické sochy môžete obdivovať po celom ostrove. Tu sú bábiky pred jedným veľkým hotelom s napodobeninou antickej sochy.

Katedrála sv. Jána

Na Cypre sa dá kúpiť čerstvá zelenina a ovocie počas celého roka, a preto sú šaláty súčasťou každodenného menu. Výborne sa tu darí tropickému ovociu, ako napríklad citrusom a citrónová šťava sa tu pridáva do všetkého, aj na pečené mäso – skúste a uvidíte, že vám to zachutí. Citrónová šťava ešte aj podporuje trávenie. Slnečné počasie láka na opekanie si a asi aj preto je národným jedlom Cypru mäso grilované na ihle, ktoré sa volá suvlaki. Musíme spomenúť aj syr halumi, ktorý je typický pre túto časť Stredomoria a tiež chutí výborne grilovaný. „Janka a Maťko, vaša návšteva nás veľmi potešila. Ako sa vám u nás páčilo?” vyzvedá Lívia. „Mne sa páčilo veľmi. Len škoda, že sme sa nemohli v mori aj okúpať,” odpovie Maťko. „Chceš prechladnúť? Vo februári je more ešte veľmi studené,” napomína ho Janka. „Ale, ale. Nehádajte sa. Veď sa predsa môžete kedykoľvek vrátiť,” usmeje sa na nich teta Livia. „To je pravda, Janka. My sa sem prídeme v lete okúpať,” skonštatoval teraz už spokojný Maťko.

Tak teda do skorého videnia!

- 68 -

BRETÓNSKO, FRANCÚZSKO Zuzana Fodorová Cestovatelia v parížskej Margarétke a v krajine čarodejníka Merlina Janka a Maťko, bábiky-svetobežníci, zavítali tentokrát k margarétkam žiačikom a žiakom slovenskej školy Margarétka v Paríži. A hneď na úvod ich čakala celá uvítacia čata.

Pozdravili ich deti, pani učiteľky Zuzky, Laura, Ivka, Katka, Paulína a Grétka-Margarétka, náš maskot.

Sprievodcami boli samotné deti a zaviedli látkové bábiky najskôr do školy, kde sa druháci Evka so Samkom a tretiak Léo venovali tvrdým spoluhláskam, prváci: Julka, Angie, Sibyle, Miriam a Milka písali diktát.

Potom návšteva pokračovala v škôlke, kde Marcelko, Julinka, Scarlettka, Sabinka, Sofinka, Natálka, Mimi, Fifi a Alicka hrali minidivadielko o Veľkej noci a na záver si Janka a Maťko zatancovali s deťmi v súbore nový tanec Na Jánošíka. Po vyučovaní zamávali Margarétky látkovým bábikám a Grétke-Margarétke.

Tá prevzala od detí sprievodcovské žezlo a spolu s bábikami sa vydala za krásami Bretónska, na západ Francúzska.

Grétka-Margarétka: „Prevediem vás nádherným krajom plným histórie, drsnej prírodnej krásy, bielych poetických dediniek, tradícií, gastronómie a všade-prítomného mora, kde margarétky často trávia svoje prázdniny či víkendy s rodičmi.“ Maťko: „Ja som všeličo čítal o čarodejníkovi Merlinovi, kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola.“

- 69 -

Grétka-Margarétka: „Správne. Táto legenda sa odohráva v stredoveku, keď Bretónsko tvorilo veľké územie, do ktorého patrili okrem dnešného Bretónska aj Anglicko a Wales. Čarodejník Merlin býval v lese Brocéliande a mal zázračnú moc. Merlinovi bola zverená opatera malého chlapca Artuša, ktorý ako mladý muž vytiahol zo skaly slávny meč Excalibur a stal sa kráľom Bretónska. Vyhnal z krajiny kmene Sasov a spolu so svojimi rytiermi okrúhleho stola nastolil mier. Okrúhly stôl reprezentoval bratstvo a rovnosť medzi všetkými Artušovými rytiermi. Artuš vládol Bretónsku dlhé roky zo svojho hradu Camelot. Na sklonku svojho života bol zranený v súboji a ešte pred smrťou sa mu podarilo vrátiť Excalibur späť do skaly.

Zomiera na ostrove Avalon. Merlin predvídal Artušovu smrť, no nemohol jej zabrániť. Merlin zomiera vo väzení v lese Brocéliande a mnohí veria, že je v tomto lese podnes.“ Janka: „A teraz už poďme opäť k moru. Cestou z Paríža sme už videli toľko bretónskej nádhery: množstvo pláží, útesov, ostrovov, polostrovov, zálivov, historických mestečiek a dediniek, pevností a hradov. Rozprávala si nám o mestách: St. Malo, Vannes, Quimper, Concarneau, Lorient, Pont Aven, Brest. Čo nám ukážeš teraz?“ Grétka-Margarétka: „Pozrite na tú citadelu na protiľahlom brehu. Vypína sa z mora a za ňou sa belie mestečko Port-Louis. S touto citadelou sa spája koloniálna história Francúzska. Dnes je v nej múzeum Spoločnosti

- 70 -

námorných ciest do Indie (múzeum východoindickej spoločnosti), ktoré mapuje námorné cesty Francúzska od staroveku až po 18. storočie. Úhľadné rybárske domčeky, obydlia zo 16. a 18. storočia, úzke uličky a pláže dotvárajú atmosféru Port-Louis, poďme sa tam poprechádzať.“ Maťko: „Pri návšteve Anglicka nám tamojšie deti spomínali pradávne menhiry. A ja viem, že podobné sú aj tu, v Bretónsku.“ Grétka-Margarétka: „Áno, menhiry a dolmeny sa nachádzajú v meste Carnac. Tieto opracované kamene týčiace sa do výšky pochádzajú z obdobia mladšej doby kamennej, čiže 4600 rokov pred naším letopočtom, a tvorili posvätné miesto.“ Janka: „Fíha, to je rokov! No mňa už celkom bolia nohy, neoddýchneme si? Ráno si nám vysvetlila, že francúzska gastronómia je zaradená na zoznam nehmotného dedičstva UNESCO. Som zvedavá, akými jedlami sa popýšia Bretónci.“ Grétka-Margarétka: „Včera sme si pochutnali na typickom morskom tanieri s ustricami, slávkami, lososom, malými langustami, krevetami a všadeprítomným typickým lahodným zeleným šalátom. Dnes to bude bretónska gastronomická inštitúcia Crêperie bretonne - čiže bretónska palacinkáreň.“

- 71 -

Maťko: „Už sa mi zbiehajú slinky, objednám si, ako si mi poradila, galette complète a cidre, čiže palacinku z pohánkovej múky so syrom, šunkou a polosurovým vajíčkom a mušt, ktorý sa k tomu tradične pije, a ako dezert sladkú palacinku s gaštanovým krémom. Mňam!“ Janka: „Škoda, že po obede sa naše bretónske dobrodružstvo končí. Ďakujeme deťom a tebe, Grétka Margarétka, za nové cestovateľské zážitky a už nám ostáva len cesta TGV - teda rýchlovlakom do Paríža.“ Maťko: “Jupí! Pôjdeme rýchlosťou 300 kilometrov za hodinu!“ Grétka - Margarétka: „Aurevoir et bon voyage alebo, ako hovoria Bretónci, Kenavo. Dovidenia a šťastnú cestu!“

- 72 -

- 73 -

KUVAJT Lýdia Hajdušeková Ahoj, kamaráti!

Počuli ste o rozprávkach Tisíc a jednej noci? Sú to príbehy o živote z arabského sveta.

S Maťkom sme takúto rozprávku zažili v Kuvajte.

Ale pekne po poriadku.

Dosiaľ si nás pani učiteľky do rôznych centier posielali v balíkoch. Balíky nemáme radi, je tam veľká tma. Teraz si pre nás do Paríža prišla pani učiteľka Lydka osobne. Prišla na metodické školenie. V Paríži sme nastúpili do lietadla smer Kuvajt a naše rozprávkové dobrodružstvo sa začalo.

Z upršanej Európy sme sa za pár hodín presunuli do teplého Kuvajtu.

Kuvajt je štát na Arabskom polostrove v Juhozápadnej Ázii. „Vitajte v Kuvajte, Janka a Maťko! Veľmi sme sa na vás tešili,“ privítali nás Alexandros a Riya, ktorí nás počas nášho skoro ročného pobytu sprevádzali. „Aj my sme sa tešili,“ povedal Maťko a s otvorenými ústami pozeral na ľudí okolo seba, pretože boli zvláštne oblečení. Tety mali dlhé čierne šaty a ujovia dlhé biele košele. Riya mu hneď vysvetlila, ako sa šaty volajú: „Tety nosia abáju a ujovia dišdaš. Je to pohodlné oblečenie, pretože Kuvajt je na púšti a teploty tu v lete presahujú aj 50 stupňov celzia.“ „Ak je viac ako 50 stupňov, nemusíme chodiť do školy,“ radostne informoval Alexandros o tejto výhode. „Vtedy ani môj tatino nechodí do práce, pretože pracuje vonku na naftových poliach.

Vedeli ste, že Kuvajt je najbohatší štát na svete práve pre veľké náleziská ropy?“ poučila nás Riya.

Tak to sme teda nevedeli.

Naše cestovateľské putovanie po Kuvajte sa začalo.

Samozrejme v aute, pretože v Kuvajte nikto nechodí peši, dokonca tam nemajú ani semafory pre chodcov.

Cestou sme videli vysoké mrakodrapy,

- 74 -

mešity a veže. „Tie tri veže sú symbolom Kuvajtu. Pôvodne slúžili ako zásobáreň vody,“ poučil nás Alexandros.

Netrpezlivo sme čakali na zoznámenie s ostatnými deťmi. Bolo to super.

Slovenské deti sa stretávajú raz týždenne, rozprávajú sa len po slovensky.

Každý týždeň im pani učiteľka pripraví nejakú tému, o ktorej sa rozprávajú, kreslia si alebo sa hrajú.

A tak sme spoznali Jusufa, Sofinku, Jasminku, Josefa, Eliho, Lamarku a malého vysmiateho Jaquoba, ktorého volajú Kubko. „No aká náhoda, ja mám na Slovensku tiež bračeka Kubka,“ tešil sa Maťko.

Deti nás pozvali aj na Mikuláša.

Do Kuvajtu prišla teta Norika v slovenskom kroji, presne takom, aký má aj Janka. Priletel s ňou aj ujo Dodo, ktorý si doniesol harmoniku a fujaru.

Mikulášovi sme spievali slovenské ľudové pesničky, len najmenšia Sofinka chcela spievať hymnu.

Ujo Dodo ju sprevádzal na harmonike a bolo to krásne.

Teta Dominika nás pozvala aj do kuvajtskej školy, kam chodia Hassan, Omar a Sofinka.

- 75 -

„Bude sa konať International Day a my predstavíme naše krásne Slovensko. Deťom sme prichystali veľa slovenských dobrôt a budú vymaľovávať slovenskú vlajku, aby ju spoznali,“ povedala teta Dominika.

Bolo to skvelé, našli sme si tam aj nových kamarátov z ďalekých krajín, o ktorých sme ešte nepočuli. „Zajtra ráno vstávame zavčasu. Ideme na výlet loďou na ostrov Failaka,“ oznámila nám teta Miriam. „Pôjdeme s deťmi a ich rodičmi navštíviť slovenských archeológov, ktorí tam robia výskum.“ „Janka, vieš, kto je archeológ? “ opýtal sa Maťko. „Archeológ je človek, ktorý na základe vykopávok skúma život a kultúru ľudí, ktorí tam žili dávno pred nami,“ poučila nás Riya.

Na ostrove Failaka nás privítali archeológovia z Nitry, ukázali nám svoju lokalitu, v ktorej robia vykopávky a zobrali nás do svojho laboratória.

Bolo tam veľa kameňov a črepov. Z týchto kúskov dokážu archeológovia pomocou počítača poskladať rôzne predmety, ktoré sa používali pred mnohými rokmi. „Ešte ste neboli na pravom arabskom trhu. V Kuvajte je to trh alMubarakiya, je veľký, má veľa ulíc. V každej ulici sa predáva niečo iné.

Musíte dávať pozor, aby ste sa nám nestratili,“ upozorňovala nás Riya. Alexandros nás dal do batoha a išli sme.

Bolo to ako cestovať v čase. Ovanula nás vôňa kadidla s myrhou, kávy s kardamónom a tá sa miešala s vôňou omamných arabských parfumov.

- 76 -

Videli sme aj pravé perzské koberce, ktoré vyzerali ako lietajúce koberce a v uličke s lampami bola iste aj Aladinova zázračná lampa. Ochutnali sme pravé kuvajtské datle, ktoré boli sladké ako med.

Arabský národný odev je symbolom hrdosti a identity.

Cieľom je poskytovať pohodlie a zároveň spĺňať náboženské pravidlá.

Muži nosia voľný odev z bielej bavlny, zvaný dišdaš. Hlavu pokrýva kefíja, ktorú drží čierny agal. Ženy nosia abáju − dlhý, voľný a ľahký čierny vrchný odev. Táto abája sa nosí na oblečení. Čierna šatka sa volá šajla.

Každá rozprávka má svoj koniec a aj tej našej zazvonil nie zvonec, ale telefón.

Zavolala teta Jarka, že nás čakajú deti na druhom konci sveta.

Rozlúčili sme sa s našimi novými kamarátmi a vydali sa na ďalšiu cestu.

Ktovie kam...

V balíku sa dlho rozprávali o zážitkoch. Do Kuvajtu sa naši cestovatelia určite ešte vrátia, pretože na nich čaká ešte mnoho krásnych miest, kam sa počas návštevy nedostali.

- 77 -

VARŠAVA, POĽSKO Vladimír Kmec Spev... „Janka, vstávaj! Počuješ to? Niekto tu spieva," budí Maťko Janku hneď zrána. „Áno, počujem. Niekto tu naozaj veľmi pekne spieva. Dnes sme pricestovali niekam, kde si spolu pekne zaspievame," potešila sa Janka.

Vtom sa krabica otvorila a dovnútra nakukla Mira: „Dobré ráno, cestovatelia. Vitajte vo Varšave, hlavnom meste Poľskej republiky. Ďakujem, že ste prišli aj k nám. Kým navštívime ostatné slovenské deti, ukážem vám trocha z našich folklórnych tradícií. Zobrala som vás na veľkonočný jarmok, ktorý je vo vstupnej hale Národného súboru piesní a tancov Mazowsze (Otrębusy)." „Pozrite sa na túto fotografiu," ukazuje Janka. „To je ale veľký folklórny súbor a má za sebou už asi naozaj bohatú históriu." „Áno, súbor existuje už od roku 1948 a vystupoval už v rôznych krajinách," odpovedala Mira. „Poďme si urobiť spoločnú fotografiu," navrhol Maťko.

Hneď sme sa aj odfotili s celým súborom, ktorý je zobrazený na spoločnej fotografii v areáli parku.

Okrem fotografie je tu aj socha dirigenta a zakladateľa súboru Tadeusza Dygetynského. A prečítali sme si tu aj to, že založil súbor spolu s manželkou Mirou Zimińskou-Sygetyńskou. „V záhrade si súbor zaznačil vždy každé turné na kameň. Poďme sa pozrieť, či nájdeme kameň s dátumom vystúpenia na Slovensku," nabádala cestovateľov Mira.

- 78 -

„A tak sme sa dali do hľadania. A podarilo sa. Po pár minútach zakričal ako prvý Maťko: „Poďte sem! Našiel som ho. Tu je kameň s dátumami návštev Československa. Súbor tam vystupoval spolu päťkrát." „A ja som našla slovenský kameň," potešila sa Janka a pokračovala:„Boli u nás tancovať iba raz, v roku 2004."

Pred vystúpením sme obdivovali nádherný krakovský kroj."

Janka obdivovala ženský kroj: "Páči sa mi vyšívaná vesta, ktorá výborne ladí k širokej červenej sukni.

A nádherné ozdobné kvety vo vlasoch.

Takú čelenku by som veru aj ja chcela."

"Mne sa zase páči klobúk s dlhým pierkom," pridal sa ku chvále aj Maťko.

Po koncerte sa prešli po veľkonočnom jarmoku, ktorý bol pre návštevníkov organizovaný vo vstupnej hale.

Boli tam typické folklórne výrobky výrobky a stánky s jedlom. „Pozrite, tu sú bábiky v kroji - tu sú naši noví kamarátil," tešil sa Maťko. „Tie ich kroje sú ešte krajšie, ako tie vo výklade," obdivovala oblečenie Janka, N „hneď prvý deň a toľko nových zážitkov!" „Zajtra vás zoznámim so slovenskými deťmi - mojimi kamarátkami zo slovenskej školy. A spolu vás prevedieme po starom meste," plánovala počas cesty domov Mira.

- 79 -

Druhý deň sme začali prechádzkou rozprávkovou Varšavou, ktorú nám pripravili slovenské deti z vyučovania slovenčiny spolu s ich učiteľom Vladom.

Naše cestovanie sme začali pri budove Slovenského inštitútu. Je to starý historický dom hneď za múrmi do mesta a za vstupnou bránou. Vstupná brána má peknú vežičku.

"Viete, ako spoznáme, v ktorej budove je Slovenský inštitút?" skúša Mira našich cestovateľov.

Maťko, skúsený svetobežník odpovedá: „Áno, viem. Je to ten dom, na ktorom visí slovenská vlajka."

A Janka dodáva: "No ale tú musíš najprv dobre poznať, lebo inak Slovenský dom nenájdeš." A veru mali pravdu. Keď prešli vstupnou bránou, Slovenský dom hneď podľa vlajky spoznali.

- 80 -

Z hradných múrov sme sa po krátkej prechádzke po hlavnom námestí dostali pred bránu domu, nad ktorým je drak. „Vidíte toho draka?" opýtala sa Mira. „Práve s ním je spojená prvá varšavská legenda Príbeh o baziliškovi."

Táto legenda rozpráva o hroznom strašnom netvorovi baziliškovi, ktorý sa ukrýval v pivniciach domu pri ulici Krivé koleso (Krzywe koło). Ulica má názov podľa svojho tvaru - vyzerá ako také krivé koleso. Legenda hovorí, že každý kto sa na draka pozrel, zmenil sa na kameň. Tento netvor vychádzal v noci a budil obyvateľov Varšavy - zavýjal, sršal oheň a zabíjal všetko, čo mu prišlo do cesty. Ničil múry a domy. Strach zavládol v celej Varšave a veľa odvážlivcov a hrdinov, ktorí ho chceli vyhnať z mesta, zomrelo. Až kým raz... Celú Varšavu od tohto netvora oslobodil malý, ale múdry a smelý krajčír. Ušil si nové šaty, na ktoré si našil malé zrkadielka, ktoré boli poukladané ako rybie šupiny. Takto sa pobral do tmavej pivnice, kde našiel spiaceho netvora. Odvrátil hlavu a kopol do nádoby. Na ten hluk sa drak zobudil. Vyskočil na rovné nohy a chcel sa vyrútiť na nášho malého ale odvážneho chlapca. No namiesto útoku sa okamžite premenil na kameň. Uvidel sa totiž v tom veľkom množstve zrkadiel, ktoré mal krajčír na šatách. A tak, vďaka odvahe a múdrosti malého krajčíra, mohli obyvatelia Varšavy znovu pokojne spať.

- 81 -

Varšavské Staré mesto patrí medzi najnavštevovanejšie oblasti Varšavy.

Leží na ľavom brehu najdlhšej poľskej rieky Visly, ktorá preteká mestom a ústi v Baltskom mori. Prechod medzi Starým a Novým mestom predeľuje Barbakan. Je to okrúhla ochranná bašta postavená na pozostatkoch opevnenia mesta.

Uprostred starého mesta je Zámocké námestie (Plac Zamkowy). Stojí tam stĺp so sochou kráľa Žigmunda, ktorý si vybral Varšavu za hlavné mesto Poľska. Na tomto námestí sa nachádza Kráľovský zámok, niekdajšie sídlo poľských kráľov. Dnes je v ňom múzeum s umeleckými dielami.

Námestie je obkolesené farebnými domčekmi. Takmer všetky pôvodné budovy boli pri potlačení Varšavského povstania v roku 1944 zrovnané so zemou a po vojne nanovo postavené. Na znovuobnovenie mesta boli ako predlohy použité dobové fotografie a využíval sa materiál, ktorý na týchto miestach ostal. Rekonštrukcia je tak dokonalá, že Staré mesto vo Varšave je zapísané na zozname UNESCO. Silným momentom bolo

- 82 -

znovuotvorenie opraveného zámku v 80. rokoch minulého storočia.

Zaujímavosťou je, že ho otvorili symbolicky v rovnakom čase, v akom sa zastavil čas na ciferníku hodín na veži, počas bombardovania v druhej svetovej vojne.

V strede námestia je socha morskej panny „Warszawska Syrenka“, ktorá je symbolom mesta Varšava. Legenda hovorí, že priplávala z Kodane cez Baltické more po Visle až do Varšavy, aby ju ochraňovala.

Preto je vyzbrojená mečom a štítom.

Naše ďalšie kroky viedli k Nemému zvonu na Panónskej ulici. Zvon nebol nikdy na veži a nikdy nezvonil. Je ale čarovný.

Vďaka nemu sa každému splní jedno želanie. Je potrebné iba zavrieť oči, pomyslieť si prianie, dotknúť sa zvona a trikrát okolo neho obehnúť. Tak sme to aj my vyskúšali. A čo sme si priali?

No aby sa nám naše priania splnili, nesmieme ich povedať.

Na Svetojánskeho ulici pred kostolom Jezuitov, stoji kamenný medveď.

Je to nešťastný zakliaty princ, ktorý sa na prvý pohľad zaľúbil do krásnej dievčiny.

Nasledujúcu nedeľu ju chcel pred kostolom požiadať o ruku. No bolo už neskoro.

- 83 -

Jeho vyvolená vychádzala z kostola v bielych šatách so svojim novým manželom. Princovi stislo srdce, vyhŕkli mu slzy a od žiaľu sa premenil na medveďa z kameňa. Tak tu dodnes čaká na nevestu, ktorá sa do neho zaľúbi a pobozká ho. Jej láska ho premení znova na princa a prežijú spolu dlhý a šťastný život.

Poslednou našou zastávkou bolo námestie pred kráľovským palácom, na ktorom je Žigmundov stĺp. S patrónom Žigmundom, ktorý stojí na vrchole, sa spája aj naša posledná legenda, legenda o šabli kráľa Žigmunda.

Od roku 1644 sa z vrcholku pomníka pozerá na svoje mesto kráľ Žigmund so šabľou a krížom v rukách. Približne o 10 rokoch nastalo horúce a suché leto bez dažďa, počas ktorého vyschla väčšina prameňov, studní a v rieke Visle ubúdalo čoraz viac vody. Nájazdy cudzích vojsk na Varšavu vysiľovali obyvateľov. Všetci s nádejou očakávali dážď, ktorý by očistil, osviežil a oživil mesto. Ten ale nie a nie prísť.

Po dlhom očakávaní sa konečne nad mestom objavili čierne dažďové mraky, z ktorých ale nespadla na mesto ani jedna kvapka. V takejto beznádejnej situácií sa pod pamätným Žigmundovým stĺpom objavil chlapec Kasperek a silným hlasom prosil o pomoc pre umierajúcu a chátrajúcu Varšavu. Vtedy náhle zdvihol Žigmund svoju šabľu a začal sekať čierne

- 84 -

mraky nad sebou. Z rozsekaných mrakov sa spustil životadajný dážď a oživil celé mesto. Ráno ľudí zobudil radostný spev vtákov a svieži čistý vánok im dal novú nádej a silu do života. Varšava ožila. Kráľ Žigmund drží od tej chvíle svoju šabľu zdvihnutú a je pripravený pomôcť Varšave v prípade ohrozenia. „Varšava je plná legiend. Porozprávala si nám už všetky?" opýtal sa Maťko. Pán učiteľ Vlado s úsmevom odvetil: „Ale kdeže. Počas tohto výletu u nás sme vám nestihli ukázať všetko. Čakajú na vás ešte ďalšie legendy a magické miesta, takže sa do Varšavy musíte znovu vrátiť."

Cestou k zastávke metra vám dievčatá ukážu ešte Mestskú radnicu a Národné divadlo. A večer sme opäť v balíku. Cestujeme ďalej...

- 85 -

- 86 -

Ilustrátori Slovenská škola a škôlka a súborik Margarétka Paríž, Francúzsko: Yulia Colinet Základná škola Jurjevec Punitovský, Chorvátsko Lea Drga, Lucija Drga, Ian Noa Drga, Manuel Hmura, Petra Smješka, Veronika Paranos Slovenské vzdelávacie centrum SiM Zvonček v Mníchove, Nemecko Alex Rada, David Matejček, Ella Zavacká, Erik Klain, Matej Dunat, Lisa Schröder, Jakub Zavacký, Ján Schröder, Romanka Buchová, Sarah Klain Zvonček - Japonsko: Šimon Gex Slovenské vzdelávacie centrum Warwick, Anglicko Saška Kaczanowska, Terezka Kunecová, Max Urbaník, Sebastian Kornucik Základná škola Kráľa Tomislava, Našice, Chorvátsko Borna Bereš, Borna Rogač, Eva Komjetan, Mark Vida, Petra Kniha, Elina Dukmenić, Leon Dragić, Lucija Budoš, Tesa Urcurović, Thomas Orban Sauer Základná škola Makovec, Našice, Chorvátsko Eleonora Krištofik, Gabriel Budoš, Gabrijel Lovrenčić, Ivan Jančuliak, Petra Fedor, Ten Brizgala, Dražen Amić, Gabrijela Brizgala, Klaudia Jelenić, Mariaja Glavati, Marta Komjetan, Zoja Ličinić Vancouver, Kanada: Adam Bekes, Adrian Baylis, Arwen Fong, Jazmina Briest, Joshua Povazan, Juliana Stvrtecky, Lianny Skoda, Matthew Zlosnik, Mia Chiufre Corti, Nella Antoni, Nelly Skoda, Oliver Klimas Macek, Perla De Leon, Samuel Margic, Sofia Fenyvesi,Sofia Povazan, Sophia Jurco

- 87 -

PROJEKT: ADVENTNÝ KALENDÁR

PROJEKTY A SÚŤAŽE ISEIA

- 88 -

WWW.ISEIA.EU

- 89 -

Veľká Británia: BIRMINGHAM BRACKNELL BRIGHTON BRISTOL CAMBRIDGE CARDIFF HEMEL HEMPSTEAD CHATHAM

Veľká Británia: LONDÝN - Okénko LONDÝN - Slovak LONDÝN - Včielka MANCHESTER NOTTINGHAM OXFORD PETERSBROUGH TAUNTON WARRINGTON WARWICK

DUBLIN, Írsko Holandsko

Luxemburg ŠTOKHOLM, Švédsko

REYKJAVÍK, Island DUBLIN, Írsko Francúzsko Petit Slavik, Margarétka, PARÍŽ

Nemecko RHEIN-MAIN Zvonček, MNÍCHOV Švajčiarsko Zurich - Luzern LISABON, Portugalsko

Rakúsko

CASERTA, Taliansko

www.iseia.eu

- 90-

Cyprus

Kanada Provincia BC VANCOUVER provincia ON OTTAWA, MISSISSAUGE Provincia AB CALGARY, EDMONTON Provincia ON TORONTO Provincia QC MONTREAL

USA Štát Pensylvánia PITTSBURG

USA Štát Minnesota TWIN CITIES

Štát Severná Karolína DURHAM CHARLOTTE

Štát Illinois CHICAGO

Štát Georgia ATLANTA Štát Kalifornien SAN DIEGO PALO ALTO WASHINGTON D. C. Štát UT, SALT LAKE CITY

Štát Massachusetts BOSTON Štát NEW YORK - Astória v QUEENS A MANHATTAM Štát New Jersey LINDEN, CLIFTON, TRETON

Kuvajt - Katar

Austrália ADELAIDE LAVERTON, MELBORNE. SYDNEY Nový Zéland

BUENOS AIRES, Aregentína

www.iseia.eu

- 91 -

Cestovatelia vo svete Slovenské vzdelávacie centrá vo svete Vedúca autorského kolektívu: Jarmila Buchová Autori: Jarmila Buchová, Patrik Čuchta, Betka De La Bouvrie, Kristína Domáňová, Zuzana Fodorová, Lýdia Hajdušeková, Mária Havranová, Vladimír Kmec, Mária Pacherová, Monika Polakovičová, Ingrid Sivčová-Kuzma, Lívia Szakszonová Odborná korektúra: Martina Semáneková Jazyková korektúra: Ľudmila Horká Knihu vydal: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ISEIA - Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier Inštitút ISEIA - Publikačné centrum www.iseia.eu Luxemburg 2020 Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl

ISBN 978-83-8111-208-6

Cestovatelia vo svete Slovenské vzdelávacie centrá vo svete Vedúca autorského kolektívu: Jarmila Buchová Knihu vydal: ISEIA - International Slovak Educational Institution and Association ww.iseia.eu Luxemburg 2020 Knihu vytlačil: Spolok Slovákov v Poľsku, Towarzystwo Słowaków w Polsce ul. św. Filipa 7, 31-150 Krakov Poľsko, zg@tsp.org.pl

ISBN 978-83-8111-208-6