PORUŠENIA
PRACOVNEJ DISCIPLÍNY 1
Negatívne vymedzenie bezprávnej vyhrážky pri skončení pracovného pomeru
Upozornením, že zamestnanec svojím správaním preukázateľne porušuje pracovnú disciplínu, zamestnávateľ uplatňuje svoje Zákonníkom práce priznané oprávnenie, ktorého výkon nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku nútiacu zamestnanca uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru a v nej prejaviť vôľu, ktorú v skutočnosti nemal.2)
Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 60 ods. 1 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/161/2021, R 69/2023, zo dňa 28. 9. 2022
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. A. S. a sudcov JUDr. Ing. M. D. a JUDr. G. K., PhD. v spore žalobkyne P. Q., bývajúcej v B., B. X, zastúpenej advokátskou kanceláriou X, so sídlom v K., proti žalovanej T., a. s., so sídlom v B., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 40Cpr/4/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. októbra sp. zn. 2CoPr/1/2020, takto rozhodol:
Dovolanie zamieta. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie: I.
Okresný súd Košice I(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. júna 2019 č. k. 40Cpr/4/2014-604 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 10. októbra 2014 je neplatná, že žalovaná je povinná jej prideľovať prácu na základe pracovnej zmluvy, odstrániť diskrimináciu a zaplatiť priemernú mzdu. Žalovanej zároveň priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
2) https://www.nsud.sk/data/att/071/723860.831471.pdf
Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy na dobu neurčitú. Sporové strany uzavreli dňa 01.10.2014 dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 28.02.2015. V nej sa dohodli, že od 02.10.2014 do 28.02.2015 bude zamestnankyňa na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu, že zamestnávateľ nebude žalobkyni prideľovať prácu. Zároveň žalovaná vyplácala žalobkyni počas obdobia prekážok náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku.
Okresný súd mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa prechovávala negatívny postoj voči riaditeľke žalovanej W. L., rovnako aj k ďalším nadriadeným. Svoju nespokojnosť vyjadrovala aj prostredníctvom sťažností. Dňa 01.10.2014 sa na podnet žalovanej uskutočnilo stretnutie zamestnancov žalovanej I., J. P. a T.. P. B. v spojitosti so sťažnosťami žalobkyne, sťažnosťami spolupracovníkov na žalobkyňu a sťažnosťami zákazníkov smerovanými voči žalobkyni. Na tomto stretnutí žalovaná predložila žalobkyni upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny. Dôvodom bolo, že žalobkyňa vyvolala zlú atmosféru, obviňovala zamestnancov a mala nevhodné správanie voči zákazníkom. Žalobkyňa odmietla podpísať prevzatie tohto písomného upozornenia a písomne sa k nemu vyjadrila. Následne žalobkyňa podala žiadosť o ukončenie pracovného pomeru dohodou sama v zmysle pôvodného návrhu žalovanej. Na základe tejto žiadosti žalobkyni došlo k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa však tvrdila, že žalovaná na ňu pri jednaní vyvíjala tlak a že jej bola predložené ukončenie pracovného pomeru výpoveďou.
Súd prvej inštancie konštatoval, že toto tvrdenie nebolo preukázané, pretože na základe výpovedí svedkýň vyplynulo, že ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou formou výpovede nebolo predmetom jednania. Okresný súd tiež podotkol, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru neprejavila slobodnú vôľu, ani prípadné fyzické či psychické donútenie pri podpise predmetnej dohody. V súvislosti s vážnosťou vôle žalobkyne súd prvej inštancie poukázal na tvrdenie žalobkyne, že chcela ukončiť pracovný pomer dohodou a jej pohnútkou bolo, aby disponovala listinou na ochranu svojich práv. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že žalobkyňa mala vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou. Preto nie je možné konštatovať, že prejavila vôľu, ktorá skutočne neexistovala a neprejavila len zdanlivú vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou s úmyslom zániku pracovného pomeru u žalovanej. Ak žalobkyňa namietala, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, keďže túto odmietla po prvotnom návrhu žalovanej podpísať, súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené nemá vplyv na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, ak sa tak rozhodla následne.
Žalobkyňa ďalej namietala, že dohoda o skončení pracovného pomeru je diskriminačná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z dohôd o skončení pracovného pomeru žalovanej so zamestnancami, ako aj výpovedí svedkov, vyplýva, že ukončenie pracovného pomeru dohodou so zamestnancami bolo ku dňu uzavretia dohody alebo v dlhších intervaloch. Maximálne 3 a pol mesiaca s tým, že zamestnancom, s ktorými bol ukončený pracovný pomer dohodou k neskoršiemu dátumu, nebola prideľovaná práca a za dobu prekážok v práci im bol zaplatený aj priemerný zárobok. U žalobkyne táto doba trvala 5 mesiacov, čo značí, že mala oproti iným zamestnancom výhodu, a preto nemohlo ísť v tomto prípade o diskrimináciu. S ohľadom na uvedené okresný súd zhrnul, že dohoda o skončení pracovného pomeru spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu a žalobu žalobkyne zamietol. O nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
II.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodol rozsudkom so sp. zn. 2CoPr/1/2020 zo dňa 22.10.2020, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
Krajský súd poukázal na to, že nie je donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, keď niekto druhému hrozí niečím, čo má skutočne právo urobiť. Zároveň konštatoval, že ak v danom prípade zamestnávateľ (žalovaná) upozornil žalobkyňu na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení rôznych sťažností a správania sa žalobkyne, bol teda nepochybne oprávnený tak urobiť a upozornenie nemohlo byť bezprávnou vyhrážkou. Odvolací súd považoval za „detinskú“ obranu žalobkyne spočívajúcu v tvrdení, že dohodu podpísala výlučne preto, aby mala k dispozícii nejaký „papier“ na účely súdnej žaloby. Rovnako zdôraznil, že žalobkyňa má spôsobilosť na právne úkony a každý si musí uvedomiť, že za svoje úkony musí niesť aj právne následky.
Odvolací súd tiež zastáva názor, že dohoda o skončení pracovného pomeru neobsahuje diskriminačné klauzuly a stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že v porovnaní s inými obdobnými prípadmi u žalovanej nie je možné dôjsť k záveru, že by podpísaním dohody žalobkyňa konala vo svoj neprospech.
Krajský súd zhrnul, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej voči žalobkyni, aby dohodu podpísala. V danej veci preto neboli splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd zároveň dodal, že neobstojí ani tvrdenie žalobkyne týkajúcej sa požiadavky prítomnosti právnika, ktorú mala žalovaná považovať za žiadosť o prítomnosť zástupcu zamestnancov, pričom nič nebránilo žalobkyni nepodpísať dohodu, poradiť sa s právnikom, ktorého služby mohla vyhľadať a podľa svojho uváženia zvoliť ďalšie kroky. Krajský súd tiež uviedol, že v konaní neboli prítomné okolnosti nasvedčujúce, že išlo o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom, v dôsledku čoho uzavretie predmetnej dohody nebolo v rozpore s dobrými mravmi. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd v súlade s § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojitosti s § 225 ods. 1 CSP.
III.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci).
Dovolateľka tvrdila, že krajský súd jej dal nedostačujúcu odpoveď vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa skutkových okolností priebehu uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru. Táto vada mala podľa nej za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a porušenia jej práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu upravenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP podotkla, že konajúce súdy sa pri právnom posúdení bezprávnej vyhrážky odklonili od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. Aplikovali totiž iba jediné kritérium z troch relevantných na účely posúdenia, či išlo o bezprávnu vyhrážku. Poukázala na rozhodnutie so sp. zn. 4Cdo/306/2009, v ktorom dovolací súd formuloval doktrinálne požiadavky na posúdenie bezprávnej vyhrážky. V tomto kontexte tvrdila, že súdy posudzovali iba otázku, či jedna zo strán disponuje oprávnením k tomu, čo druhej strane hrozí. A to izolovane, nesystematicky a oddelene od súvisiacich kritérií formulovaných dovolacím súdom. Podľa dovolateľky vyhrážka upozornením na porušenie pracovnej disciplíny nemala právnu súvislosť s dosiahnutím akceptácie dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne. Zároveň nebolo možné na základe takejto vyhrážky akceptáciu v rozpore so zásadou zmluvnej slobody vynucovať. Dovolateľka tiež poukázala na predchádzajúce diskriminačné incidenty zo strany žalovanej voči žalobkyni. Zdôraznila ich vplyv na posilnenie obavy
žalobkyne z dôsledkov udelenia upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny ako kroku smerujúceho k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou. V spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka uviedla, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené právne otázky, či v prípade, ak zamestnanec pri jednaní o skončení pracovného pomeru vyjadrí vôľu konzultovať obsah zamestnávateľom predložených materiálov s „právnikom“, je povinný zamestnávateľ prerušiť jednanie a poskytnúť zamestnancovi dostatočný priestor, aby uvedené realizoval. Prípadne zabezpečiť prítomnosť zástupcu zamestnancov na takomto jednaní; a či znamená takéto narušenie kontraktačného procesu neplatnosť takto uzatvorenej dohody. Dovolateľka má za to, že žalovaná mala prerušiť jednanie a mala jej poskytnúť dostatočný časový priestor na účely využitia nezávislej právnej pomoci. A ak si túto povinnosť žalovaná nesplnila, bola povinná umožniť prítomnosť zástupcu zamestnancov na danom jednaní. Keďže si žalovaná nesplnila ani jednu túto povinnosť a naďalej trvala na pokračovaní v jednaní a uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru, dovolateľka má za to, že takéto konanie je možné hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. V nadväznosti na uvedené je dohodu o skončení pracovného pomeru nutné považovať za absolútne neplatnú. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Vo vyjadrení k dovolaniu sa žalovaná v plnej miere stotožnila s rozhodnutiami súdov nižších inštancií a v nich vyjadrenými právnymi závermi. Podľa žalovanej bolo dovolanie neopodstatnené, bez opory v skutkovom či právnom základe. Žalovaná odmietla akýkoľvek nátlak na žalobkyňu s účelom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru. Podotkla, že práve žalobkyňa sama navrhla skončenie pracovného pomeru formou dohody a žalovaná iba jej žiadosť akceptovala. Žalovaná zdôraznila, že kvalifikácia správania žalobkyne na pracovisku ako porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré bude písomne upozornená v súlade s pracovným poriadkom, je konaním vyplývajúcim z pozície zamestnávateľa, ktoré nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, prípadne hrozbu. Takýmto spôsobom žalovaná jasne a legitímne vyjadrila svoj postup voči správaniu žalobkyne, ktorý bol v súlade so zákonom a vnútornými predpismi žalovanej. Žalovaná poznamenala, že žalobkyňa mala možnosť konzultovať obsah predloženej dohody o skončení pracovného pomeru s priamo prítomným právnikom alebo telefonicky, alebo mala aj alternatívy odmietnuť podpísanie dohody či prerušenie jednania so žalovanou. A až napokon uskutočniť konečné rozhodnutie. To však neurobila. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaná mala za to, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzatvorená platne a navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok „v celom rozsahu potvrdil“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané v lehote (§ 427 ods. 1 CSP) stranou zastúpenou v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je z procesného hľadiska prípustné, avšak nie je dôvodné, a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu – ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolacím dôvodom.
Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde. A v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, prečo nevykonali ďalšie navrhnuté dôkazy, a zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Myšlienkový postup súdov je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali.
Z odôvodnenia rozhodnutí súdov (oboch) nižších inštancií je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzali, keď dospeli k záveru o platnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi stranami sporu a tým aj nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Odvolací súd predovšetkým s poukazom na § 387 ods. 1 a 2 CSP konštatoval, že odvolacie námietky žalobkyne boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňovali odvolaciemu súdu prijať iné závery a neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť prvoinštančného rozsudku.
Odvolací súd zrozumiteľne objasnil, z akých dôvodov mal v preskúmavanej veci za to, že v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu, aby skúmanú dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala. V nadväznosti na to jasne konštatoval, že uvedený právny úkon nebol zo strany žalobkyne urobený bez slobody jej vôle a v danej veci vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania neboli splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa v tejto súvislosti dôkladne zaoberal skutkovými okolnosťami veci, pričom konštatoval, že nemal na základe nich za preukázané, že sa žalovaná žalobkyni vyhrážala skončením pracovného pomeru výpoveďou a pokiaľ žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyňu upozornila na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení sťažností a správania sa žalobkyne, bola tak nepochybne oprávnená urobiť a v danom prípade sa nemohlo jednať o bezprávnu vyhrážku.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne ohľadom jej diskriminácie zo strany žalovanej uviedol, že žalobkyni bolo ponúknuté viacero možností riešenia jej nespokojnosti s pomermi u zamestnávateľa, ale aj nespokojnosti niektorých spolupracovníkov a zákazníkov s jej osobou. Pričom sama uviedla, že chce ukončiť pracovný pomer dohodou, ktorú aj sama podpísala a ktorá neobsahovala diskriminačné klauzuly. Dodal, že žalobkyňa podpísala dohodu bez výhrad a pokiaľ požadovala mať v dohode uvedený dôvod, mala na výber takúto dohodu nepodpísať a ak si to následne rozmyslela, nerobí to dohodu neplatnou.
Odvolací súd zároveň ozrejmil, že v danom prípade vychádzajúc zo skutkového základu zisteného súdom prvej inštancie nevyplývajú také okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že ide o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom, z čoho vyvodil záver o súlade dohody s dobrými mravmi.
So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatoval, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 CSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Keďže dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), pristúpil k posúdeniu dovolania žalobkyne aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu – nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP (právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená).
pracovnej disciplíny
Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.
Žalobkyňa v preskúmavanej veci namietala nesprávne posúdenie kritérií rozhodných pre vyslovenie záveru o existencii bezprávnej vyhrážky, ku ktorej došlo podľa jej názoru zo strany žalovanej v rámci kontraktačného procesu vedúceho k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Podľa jej názoru sa pri riešení uvedenej otázky odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto
dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). O právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom je vôľa konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu. Neslobodný je tiež právny úkon, pri ktorom vôľu prejavujúci subjekt konal pod vplyvom bezprávnej vyhrážky.
Dovolací súd už v rozhodnutiach so sp. zn. 4Cdo/306/2009 a 3Cdo/58/2012 uviedol, že v prípade bezprávnej vyhrážky ide o taký nedostatok slobodnej vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je okolnosť takého druhu a intenzity, ktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach, ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Medzi bezprávnou vyhrážkou a urobením právneho úkonu musí byť vzťah príčiny a následku. Vyhrážka musí byť bezprávna (právom nepodložená), teda ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované.
Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobené právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.
Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu upravenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších inštancií sa náležite vysporiadali s doterajšou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke bezprávnej vyhrážky, ktorú aj s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu správne posúdili.
Dovolací súd v preskúmavanej veci vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdmi nižších inštancií, ktorým je viazaný (§ 442 CSP), nevzhliadol také skutočnosti, ktoré by zakladali existenciu bezprávnej vyhrážky zo strany žalovanej a s tým spojenú neplatnosť uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru.
Zo záverov vykonaného dokazovania totiž nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu. Je zrejmé, že žalované predmetné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nepodmieňovala podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru. Týmto úkonom uplatňovala výlučne jej patriace oprávnenie, ktoré jej priznával Zákonník práce. A to v nadväznosti na množiace sa sťažnosti a správanie žalobkyne na pracovisku. Vzhľadom na to nebola preukázaná predovšetkým kauzálna súvislosť medzi potenciálnou bezprávnou vyhrážkou a vynucovaným úkonom – dohodou o skončení pracovného pomeru, ako jeden z predpokladov bezprávnej vyhrážky.
Navyše, ako správne poukázal odvolací súd, ak by aj bola preukázaná hrozba žalovanej v súvislosti s daním upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, nemohlo by ísť o „kvalifikovaný“ nátlak majúci za následok neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže zamestnávateľ (žalovaná) mal aj s prihliadnutím na okolnosti danej veci skutočne právo upozorniť zamestnanca (žalobkyňu) na porušovanie pracovnej disciplíny. Ergo takéto upozornenie nemohlo mať povahu bezprávnej vyhrážky. Okrem toho, podľa názoru dovolacieho súdu upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nie je okolnosťou takej
intenzity, ktorá by objektívne bola spôsobilá vzbudiť u konajúcej dotknutej osoby pohnútku pre skončenie pracovného pomeru dohodou. Je tomu tak preto, že to, čím sa hrozí (upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny), smeruje k značne miernejšiemu právnemu následku, ako to, čo je vynucované (skončenie pracovného pomeru). S ohľadom na okolnosti predmetu sporu sa preto aj z hľadiska logiky javí ako nepravdepodobné, že by žalobkyňa podpisom predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru neprejavila svoju skutočnú a vážnu vôľu. V nadväznosti na uvedené dovolací súd uzatvára, že nie je možné závery súdov nižších inštancií považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.
Uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v nadväznosti na uvedené nepovažoval za relevantný z hľadiska prípustnosti dovolania, keďže napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia bezprávnej vyhrážky (rozhodnutia najvyššieho súdu so sp. zn. 4Cdo/306/2009 a 3Cdo/58/2012).
Ďalším uplatneným dovolacím dôvodom zo strany žalobkyne bol dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Predmetný dovolací dôvod je prípustný za podmienky, že kľúčovú právnu otázku pre rozhodnutie vo veci samej doteraz dovolací súd neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava s účinnosťou od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolateľka uviedla, že doposiaľ neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu otázky, či v prípade, ak zamestnanec pri jednaní o skončení pracovného pomeru vyjadrí vôľu
konzultovať obsah zamestnávateľom predložených materiálov s „právnikom“, je povinný zamestnávateľ prerušiť jednanie a poskytnúť zamestnancovi dostatočný priestor, aby uvedené realizoval, prípadne zabezpečiť prítomnosť zástupcu zamestnancov na takomto jednaní; a v nadväznosti na to, či znamená porušenie tejto povinnosti neplatnosť takto uzatvorenej dohody.
Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že takto zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý (v tomto prípade) bola žaloba žalobkyne zamietnutá. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľkou nastolená právna otázka toto kritérium nespĺňa, keďže v danom prípade nešlo o právnu otázku rozhodujúcu (kľúčovú) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.
V prejednávanej veci súdy vzhľadom na námietky žalobkyne, že pri jednaní so žalovanou bol na ňu vyvíjaný nátlak, že nemala skutočnú vôľu uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, prípadne že uzavretá dohoda obsahovala diskriminačné klauzuly, konštatovali, že v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu, žalobkyňa podpísala predmetnú dohodu bez výhrad a v danej veci neboli splnené podmienky neplatného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zároveň sa zaoberali námietkou žalobkyne, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny malo povahu bezprávnej vyhrážky a dospeli pritom k záveru, že pokiaľ zamestnávateľ (žalovaná) žalobkyňu upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení rôznych sťažností a správania sa žalobkyne, bol nepochybne oprávnený tak urobiť. Keďže pokiaľ niekto druhému hrozí niečím, čo má skutočne právo urobiť, nemôže ísť o bezprávnu vyhrážku.
Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom výklade, súdy sa riadne a správne vysporiadali s týmito pre vec kľúčovými otázkami a možno teda konštatovať, že predmetná „dovolacia“ otázka sa v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Od vyriešenia dovolateľkou nastolenej právnej otázky (či prípadne iných právnych otázok) rozhodnutie odvolacieho súdu v spore nezáviselo a jej vyriešenie dovolacím súdom by neovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej a právne postavenie žalobkyne v spore (t. zn. jej vyriešenie v kontexte vykonaného dokazovania nemôže priniesť zmenu záverov konajúcich súdov a pre dovolateľku pozitívny výsledok v spore). Takto dovolateľkou nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP). Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalobkyni priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
Vznik povinnosti zamestnanca čerpať dovolenku
Okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, ak zamestnankyni nevznikla povinnosť čerpať dovolenku, a preto v prípade jej nečerpania nemohla ani porušiť pracovnú disciplínu.
Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 111 ods. 5 Zákonníka práce
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/35/2022, zo dňa 27. 4. 2023
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. S., nar. X. C. XXXX, Q. D. X, zastúpenej Mgr. P. A., usadeným euroadvokátom, K., proti žalovanej Obci V. L., zastúpenej JUDr. Z. S., advokátkou, K., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a určenie trvania pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42Cpr/13/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28.07.2021 so sp. zn. 3CoPr/4/2020, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Odôvodnenie: I.
Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 04.05.2020, č. k. 42Cpr/13/2019-141, vo výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou okamžitým skončením z pracovného pomeru z 20.02.2019 je neplatné. Vo výroku II. určil, že vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozsudok právne zdôvodnil ust. § 77 a § 111 ods. 1 a 5 Zákonníka práce.
Žalobkyňa považovala okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné tvrdiac, že sa vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny nedopustila (nečerpanie nariadenej dovolenky), pretože nariadenie dovolenky zo strany žalovanej listom z 05.02.2019 bolo v rozpore s § 111 ods. 1 a 5 Zákonníka práce. Okresný súd konštatoval, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote a na účel posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo, okrem iného, nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré svojou intenzitou bolo možné vyhodnotiť ako závažné. Podľa žalovanej sa žalobkyňa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, pretože nerešpektovala určenie čerpania dovolenky od 11.02.2019, nariadené starostom obce v zmysle jeho pokynu z 05.02.2019. Na ochranu oprávnených záujmov zamestnanca je stanovené pravidlo, že čerpanie dovolenky má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. V prípade, ak si zamestnávateľ nesplní túto oznamovaciu povinnosť v zákonom stanovenej lehote, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť. V predmetnom spore malo čerpanie úseku dovolenky začať
11.02.2019, pričom zamestnávateľom nebolo stanovené, koľko dní, prípadne týždňov čerpania dovolenky má žalobkyňa nariadené.
Súd prvej inštancie poukázal, že už takéto vymedzenie úseku dovolenky, ktoré mala žalobkyňa podľa príkazu vyčerpať, bolo neurčité. Ak mala žalobkyňa nastúpiť na dovolenku 11.02.2019, žalovaná jej čerpanie musela nariadiť s takýmto začiatkom najneskôr 27.01.2019. Výlučne v takomto prípade by vznikla žalobkyni povinnosť tento príkaz rešpektovať. Keďže čerpanie dovolenky jej bolo nariadené iba 5 dní vopred, žalobkyni povinnosť nastúpiť na dovolenku od 11.02.2019 nevznikla. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z ust. § 111 ods. 5 Zákonníka práce a ďalej uviedol, že predmetné ustanovenie síce pozná výnimku, že uvedené 14-dňové obdobie môže byť skrátené, avšak len výnimočne a výlučne so súhlasom zamestnanca. V danej veci nebolo preukázané, že žalobkyňa s nástupom na dovolenku súhlasila, ale práve naopak. S ohľadom na uvedené žalobkyni nevznikla povinnosť čerpať dovolenku nariadenú jej zamestnávateľom, a preto sa ani nemohla dopustiť porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v tom, že nerešpektovala pokyn zamestnávateľa na čerpanie dovolenky. V časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru považoval žalobu za dôvodnú. Pokiaľ ide o určenie trvania pracovného pomeru, v tejto časti žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu s poukazom na § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené podľa § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu (žalobkyňa uplatňovala iba jeden nárok, hoci uviedla v žalobe dva petity).
II.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28.07.2021 so sp. zn. 3CoPr/4/2020 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Odvolací súd uviedol, že rozsudok okresného súdu bol vecne správny a že správne skonštatoval, že zo strany žalobkyne nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny. V § 111 Zákonníka práce je ustanovené základné pravidlo pri nakladaní s dovolenkou, v zmysle ktorého plná dispozícia s dovolenkou je v rukách zamestnávateľa, pričom § 111 a nasl. Zákonníka práce (napr. § 112 až § 114) vymedzujú pravidlá určenia čerpania dovolenky. Pri jej určovaní zamestnávateľ má povinnosť vychádzať z plánu dovoleniek a zamestnancovi čerpanie dovolenky určuje po jeho prerokovaní so zamestnancom. Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi aj ďalšie povinnosti v spojitosti s určením čerpania dovolenky. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že príkaz na čerpanie dovolenky listom z 05.02.2019 v znení, aby žalobkyňa od 11.02.2019 čerpala dovolenku „v rámci zákona“ alebo „až do odvolania starostom obce“ nereflektuje jasnosť a určitosť o začiatku i skončení termínu čerpania dovolenky. So zreteľom na nejasnosť a neurčitosť tohto právneho úkonu je takýto úkon neplatný, berúc do úvahy aj skutočnosť nedodržania zo strany žalovanej zákonnej povinnosti oznámenia čerpania dovolenky zo strany zamestnávateľa aspoň 14 dní vopred, keďže žalobkyňa mala nastúpiť na dovolenku dňa 11.02.2019 (§ 111 ods. 5 Zákonníka práce). Súhlas žalobkyne so skrátením tejto zákonnej lehoty preukázaný nebol.
Preto súd prvej inštancie správne rozhodol, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou formou okamžitého skončenia je neplatné. Uplatnené námietky žalovanej v odvolaní neboli dôvodné, keďže žalovaná v rámci procesnej obrany nevyvrátila žalobkyňou uvádzané skutočnosti preukazujúce dôvodnosť uplatneného nároku. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania dovolací súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojitosti s § 396 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalobkyne v odvolacom konaní v plnom rozsahu.
Žalovaná podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, pričom navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaná v dovolaní podotkla, že zamestnanec má aj povinnosti, ktoré je povinný rešpektovať, a že rozhodnutia nižších súdov sú podľa nej ukážkovým prejavom svojvôle súdneho rozhodnutia. Namietala odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom, že ak zamestnanec neuposlúchne príkaz zamestnávateľa, ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovanej odmietnuť, alternatívne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote stranou (§ 427 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, pričom mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu dovolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Vychádzajúc z obsahu dovolania žalovaná vyvodzovala jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21.03.2018 so sp. zn. 1VCdo/1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti dovolania), uplatnených žalovanou v tejto veci podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona, ktorého sú súčasťou.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia. Rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní pred súdmi nižších inštancií došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem
„procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Žalovaná v dovolaní namietala, že rozhodnutia súdov nižších inštancií predstavujú svojvoľné rozhodnutia.
V zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu (R 2/2016) prijatého ešte za skoršej právnej úpravy občianskeho súdneho konania „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 01.07.2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska – pokiaľ ide o jeho druhú vetu, hovoriacu o nedostatku dôvodov rozhodnutia ako o postupe súdu odnímajúcom účastníkom konania možnosť konať pred súdom – nedotkli, preto ho v tomto smere treba považovať naďalej za aktuálne (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017).
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí v odsekoch 23 až 28 konštatoval, z akých dôvodov považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Zároveň sa stotožnil s jeho názorom, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné z dôvodu, že žalobkyni nevznikla povinnosť čerpať dovolenku, a preto v prípade jej nečerpania nedošlo z jej strany k porušeniu pracovnej disciplíny. Súdy nižších inštancií poukázali na nesúladné konanie žalovanej v postavení zamestnávateľa s § 111 ods. 5 Zákonníka práce, ako aj na neurčitý pokyn žalovanej voči žalobkyni na čerpanie dovolenky.
V predmetnom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Oba súdy nižších inštancií detailne odôvodnili svoje rozhodnutia, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného prípadu, ktoré boli preukázané dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie. S ohľadom na uvedené ich rozhodnutia nie je možné považovať za svojvoľné.
Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, je postačujú na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)
podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdov prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Za procesnú vadu konania v § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Prípustnosť dovolania teda z ust. § 420 písm. f) CSP nemožno vyvodiť.
Dovolateľka ďalej uplatnila dovolací dôvod upravený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení): Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním (ktoré by pri inom riešení otázky vyznelo inak). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci subjektívny názor strany sporu/ účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Za otázku relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená priamo textom príslušnej právnej normy.
V prípade, že dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súdy nižších inštancií; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v CSP (tu pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu so sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Je nutné zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku, relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. Zákonodarca túto povinnosť (sformulovať právnu otázku a presvedčiť o jej významnosti) ukladá dovolateľovi.
Dovolací súd skonštatoval, že z obsahu dovolania v tejto veci nie je možné ani vyabstrahovať právnu otázku, na ktorej by stálo rozhodnutie odvolacieho súdu (a teda otázku vo vzťahu k nedodržaniu lehoty zo strany zamestnávateľa podľa § 111 ods. 5 Zákonníka práce, resp. vo vzťahu k určitosti pokynu zamestnávateľa na čerpanie dovolenky). Spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritizovanie prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (a ani § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP). Prípustnosť dovolania žalovanej preto nevyplýva ani z § 421 ods. 1 písm. a) CSP (a ani z § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP). S ohľadom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej vyhodnotil ako neprípustné a odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP a vznikol jej preto voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1, § 255 ods. 1 § 262 ods. 1 CSP.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Činitele pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny
Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd prihliada na konkrétne okolnosti prípadu, osobu zamestnanca, doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, a teda či konanie bolo spôsobilé privodiť zamestnávateľovi škodu.
Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 68 ods. 1, § 70, § 81 Zákonníka práce
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/132/2019, zo dňa 28. 4. 2022
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. D., trvale bytom v L. L., V. R. XX, zastúpeného JUDr. R. M., advokátkou v B., proti žalovanej P., a. s., so sídlom vo V., zastúpenej spoločnosťou JUDr. L. J. a. s. r. o., so sídlom v P., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29Cpr/5/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove so sp. zn. 8CoPr/5/2018 z 21.01.2019, takto rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania o výške, ktorej rozhodne súd prvej inštancie.
Odôvodnenie: I.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 29Cpr/5/2014-344 zo dňa 10.10.2018 zamietol žalobu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru uplatnené žalovanou voči žalobcovi 02.05.2014 je neplatné. Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie z právneho hľadiska oprel o § 74, § 77 a § 79 Zákonníka práce. Z výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z toho, že rozhodujúci skutkový stav tvrdený stranami nebol sporný, keďže vyplynul z predložených listinných dôkazov. Žalobca bol zamestnaný u žalovanej na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.11.2007. Podľa nej bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 30.11.2008, pričom bol žalobca prijatý na pozíciu obchodného zástupcu. Dňa 29.11.2008 sporové strany uzatvorili dohodu o zmene pracovnej zmluvy s účinnosťou od 01.02.2008 s tým, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Ostatné podmienky v pracovnej zmluve zostali nezmenené. Dňa 02.05.2014 bol žalobcovi zo strany žalovanej doručený dokument s názvom „Okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“, s odôvodnením, že žalovaná ako zamestnávateľ žalobcu (pri realizácii kontroly nad dodržiavaním stanovených postupov pri nakladaní s citlivými informáciami zamestnávateľa)
zistila, že žalobca 18.03.2014 od L. E. Y. (zamestnanca žalovanej) obdržal e-mailovú správu s citlivými údajmi vrátane prílohy obsahujúcej dôverný dokument zamestnávateľa. Predmetnú e-mailovú správu 19.03.2014 žalobca zaslal na neznámu e-mailovú adresu s označením xxx (e-mailová adresa zamestnanca konkurenčného subjektu). V zmysle listu z 02.05.2014 žalobca oznámil zamestnávateľovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru, pretože si nie je vedomý, že by sa dopustil hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Zároveň žiadal o pridelenie práce od 05.05.2014. Žalovaná naň odpovedala listom z 06.05.2014, v ktorom žalobcovi ozrejmila, že pracovný pomer žalobcu považuje za skončený. O prerokovanie a udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom žalovaná požiadala odborovú organizáciu 25.04.2014, ktorá toto prerokovala 28.04.2014. Rovnako nebol sporný ani skutok považovaný žalovanou za závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. Konkrétne porušenie povinnosti zachovávania mlčanlivosti o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri plnení svojich pracovných povinností (s poukazom na článok VII. bodu 7.5 pracovnej zmluvy, smernicu zásad správneho používania informačných systémov a pracovný poriadok).
Sporné bolo, či bolo možné daný skutok vyhodnotiť svojou intenzitou ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré predstavovalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vychádzajúc zo záveru odvolacieho súdu týkajúceho sa posúdenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny, s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, okresný súd dospel k záveru, že skutok žalobcu je možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny zakladajúce dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prvej inštancie prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, osobu zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, dôsledky tohto porušenia pre zamestnávateľa, a teda či konanie bolo spôsobilé privodiť zamestnávateľovi škodu. Žalobca sa k pochybeniu – k porušeniu povinnosti zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s plnením pracovných povinností, priznal. Počas trvania pracovného pomeru žalovaná nikdy žalobcu nesankcionovala, k plneniu pracovných povinností pristupoval zodpovedne a v rámci hodnotenia patril k tým úspešnejším zamestnancom. Žalobca e-mailovú správu spolu s prílohou obsahujúcou dôverný dokument zamestnávateľa zaslal na e-mailovú adresu zamestnanca konkurenčného subjektu.
Z vyjadrenia zamestnancov žalovanej vyplynulo, že išlo o informácie obchodnej stratégie spoločnosti žalovanej, ktoré zamestnanci nemali oprávnenie sprístupniť, keďže v konečnom dôsledku boli spôsobilé spôsobiť škodu žalovanej prípadnou zmenou strategického postupu konkurenčného dodávateľa získaním informácie, že žalovaná disponuje údajmi týkajúcimi sa ich obchodnej stratégie.
Zo strany žalovanej bolo konanie žalobcu posúdené ako porušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s plnením pracovných povinností.
S ohľadom na dĺžku pracovného pôsobenia žalobcu u žalovanej (od roku 2007), dohodnutý druh práce (obchodný zástupca), súd bol toho názoru, že žalobca bol oboznámený s tým, aká je hodnota informácií získaných na základe fungovania xxx trhu, aké informácie je oprávnený v rámci plnenia svojich pracovných úloh sprístupniť, uzatvorenie akých dohôd smie navrhovať alebo ponúkať, čo smie vyžadovať od zákazníkov a čo môže zákazníkom ponúkať. A naopak, o čo sa pokúšať nesmie a aké informácie v rámci jeho pracovného pôsobenia je zakázané vymieňať si s konkurenciou a zákazníkmi, a o akých dohodách je zakázané jednať a uzatvárať ich. Za vyššie zmienených skutkových okolností súd prvej inštancie posúdil konanie posúdil konanie žalobcu spočívajúce v sprístupnení informácií zhromaždených obchodnou činnosťou žalovanej a údajov o obchodných aktivitách klientov žalovanej konkurenčnej spoločnosti za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okresný súd tiež zdôraznil, že zaslané informácie
pracovnej disciplíny
predstavovali informácie so strategickým významom, v nadväznosti na čo konanie žalobcu mohlo privodiť žalovanej škodu zmenou strategického postupu konkurenčného subjektu na získanie prevádzok žalovanej výhodnejšími podmienkami spolupráce – cenovými, platobnými alebo inými materiálnymi výhodami. Súčasne vystavil žalovanú riziku postihu pre porušenie povinnosti v oblasti hospodárskej súťaže Protimonopolným úradom Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
II.
Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu, ktoré Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom so sp. zn. 8CoPr/5/2018 z 21.01.2019 potvrdil a zároveň nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému ich náhradu nepriznal.
Odvolací súd konštatoval, že okresný súd posúdil vec zo skutkového aj právneho hľadiska správne. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa posúdenia intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny s odkazom na ustanovenia § 68 ods. 1, § 70 a § 81 Zákonníka práce uviedol, že v tomto prípade osoba žalobcu v postavení zamestnanca (jeho doterajší prístup k plneniu pracovných povinností), ako aj skutočnosť, či žalovanej v dôsledku jeho konania vznikla reálna škoda, ako kritérium pri hodnotení intenzity, neznižuje v danom prípade intenzitu, resp. závažnosť porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd je toho názoru, že žalobcovi bola hodnota informácií získaných z fungovania xxx trhu, spôsob ich sprístupňovania, obmedzenia nakladania s takto získanými informáciami, ako aj pravidlá poctivého súťaženia v uvedenom trhovom segmente a vedomosť o oprávnených záujmoch zamestnávateľa dôkladne známa (aj vzhľadom na dĺžku jeho pracovného pôsobenia u žalovanej). Odvolací súd tiež považoval za preukázané, že žalobca bol pravidelne prítomný na školeniach, tréningových aktivitách a skúškach z nadobudnutých znalostí z oblasti hospodárskej súťaže a súťažného práva, zahŕňajúce aj pravidlá nakladania s obchodnými informáciami a citlivými údajmi o pôsobení jednotlivých subjektov na trhu. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že žalobca bol oboznámený s tým, aké informácie je oprávnený v rámci plnenia svojich pracovných úloh sprístupňovať, uzatvorenie akých dohôd je oprávnený navrhovať alebo ponúkať, čo je oprávnený vyžadovať od zákazníkov a čo smie zákazníkom ponúkať a naopak, o čo sa pokúšať nesmie a aké informácie v rámci jeho pracovného pôsobenia je zakázané si vymieňať s konkurenciou a zákazníkmi, o akých dohodách je zakázané jednať a uzatvárať ich.
Odvolací súd ďalej poukázal, že kritérium osoby zamestnanca a funkcie, ktoré zastával, sú okolnosťami, ktoré v kontexte s konaním žalobcu zvyšujú intenzitu porušenia pracovnej disciplíny. Zdôraznil, že obsah posudzovanej e-mailovej správy vyhodnotili zamestnanci žalovanej ako dôverný, ktorý bol spôsobilý jej privodiť nemalú škodu. A to v nadväznosti na skutočnosť, že konkurencia by sa na základe týchto informácií vedela inak zariadiť. To, že v konaní nebolo preukázané, či žalovanej konaním žalobcu vznikla reálna ujma, bolo podľa názoru odvolacieho súdu bezpredmetné. Smerodajným bolo, že uvedené konanie bolo spôsobilé privodiť žalovanej ujmu. Za týchto okolností konanie žalobcu, s prihliadnutím na jeho pôsobenie u žalovanej v pozícii obchodného zástupcu od roku 2007, považoval odvolací súd za závažné porušenie pracovných povinností žalobcu, a to prinajmenšom na úrovni nedbanlivosti.
Odvolacia námietka týkajúca sa nesplnenia hmotnoprávnej podmienky – prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov bola nedôvodná, keďže splnenie tejto podmienky bolo v konaní preukázané prostredníctvom listinných dôkazov a výpoveďami svedkov. Okrem toho, ďalšie tvrdenie o nevedomosti dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca nepreukázal a jeho tvrdenie nemá ani oporu vo vykonanom
dokazovaní. Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za ústavne nekonformné. Odvolací súd podotkol, že výlučne skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (I. ÚS 188/06). V nadväznosti na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP.
III.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu svojvoľného postupu súdov nižšej inštancie, keďže nerešpektovali ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Zároveň namietal, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v súvislosti s posúdením intenzity porušenia pracovnej disciplíny odôvodňujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 3Cdo/316/2009 z 05.08.2010. Vo vzťahu k hodnoteniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny tiež poukázal na rozhodnutie so sp. zn. 3Cdo/71/2003. Dovolateľ ďalej uviedol, že pri posúdení, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne alebo závažne, zákon nevymedzuje, z akých kritérií má súd vychádzať. Zákonník práce či iné pracovnoprávne predpisy neupravujú pojmy „menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“ a „závažné porušenie pracovnej disciplíny“, pričom od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca za porušenie pracovnej disciplíny. Vymedzenie hypotézy právnej normy je teda závislé od úvahy súdu vo vzťahu ku každému konkrétnemu prípadu. Súd je tak oprávnený pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom pre zamestnávateľa, na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.
Dovolateľ podotkol, že zákon tu ponecháva širokú možnosť úvahy, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením alebo výpoveďou zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj napriek tomuto porušeniu pokračoval. Dovolateľ sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že ,,osoba žalobcu - zamestnanca ako kritérium pri hodnotení intenzity porušenia neznižuje v danom prípade intenzitu, resp. závažnosť porušenia pracovnej disciplíny“ (bod 17 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Dovolateľ uviedol, že pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny mal odvolací súd postupovať v súlade s ustálenou praxou súdov, na základe ktorej mal hodnotiť aj osobu žalobcu - zamestnanca, ktorý sa snažil svoju prácu vykonávať svedomito a riadne. Dodal, že konal v záujme zamestnávateľa, keďže mal snahu získať údaje o konkurencii; pričom za celé obdobie trvania pracovného pomeru bol hodnotený pozitívne. Tiež sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že ,,vzhľadom na trvanie pracovného pomeru a funkciu, ktorú zastával, musel žalobca vedieť a rozlíšiť, ktoré údaje sú považované za citlivé, ktoré informácie nesmie sprístupniť, aké informácie je zakázané ponúkať; uvedená okolnosť mala za následok zvýšenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny“. V tejto súvislosti namietal, že uvedené informácie sa netýkali zverejnenia údajov o žalovanej. Išlo o informácie o konkurenčných firmách, a tak k poškodeniu žalovanej nemohlo dôjsť, pričom po uplynutí pomerne dlhého obdobia, odkedy prebieha súdne konanie, skutočne k žiadnej ujme ani nedošlo. Zároveň uviedol, že vzhľadom na jeho doterajšie pracovné pôsobenie u žalovanej
vyhodnotil tento dokument tak, že ak ho má používať na trhu pri ataku, pričom si bol vedomý, že tieto informácie vie kedykoľvek od prevádzkovateľov, majiteľov zariadení získať, konal tak, že za účelom získania údajov o konkurencii od bývalého kolegu, ponúkol tento dokument ako protihodnotu za získaný dokument od neho. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil túto okolnosť ako fakt, ktorý spôsobil posúdenie zvýšenej intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Na záver dovolateľ namietal spôsob, akým došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Naďalej zotrval na názore, že žalovaná nesplnila túto hmotnoprávnu podmienku platnosti skončenia pracovného pomeru. Zdôraznil, že v rámci prerokovania skončenia pracovného pomeru nepostačuje iba žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale bolo povinnosťou žalovanej odborovej organizácii k žiadosti pripojiť konkrétnu výpoveď prípadne návrh okamžitého skončenia pracovného pomeru s konkrétnym vymedzením dôvodu v súlade s ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, čo podľa dovolateľa v danom prípade z listinných dôkazov nevyplýva. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na judikát R 47/2007, z ktorého uvedený názor vyplýva. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá nesúhlasila s uplatnenými dovolacími dôvodmi. Podotkla, že žalobca v dovolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli prejednané súdmi nižších inštancií. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces žalovaná uviedla, že súdy nižších inštancie riadne a zákonným spôsobom vec prejednali a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Zdôraznila, že nespokojnosť žalobcu s výsledkom konania neznamená, že mu bola odopretá možnosť konať pred súdom. A k namietanému odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázala, že súd pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, avšak zohľadňuje výlučne osobitosti konkrétnej prejednávanej veci. K tvrdenému nepreukázaniu splnenia hmotnoprávnej podmienky prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov sa vyjadrila, že uvedená podmienka bola zo strany zamestnávateľa riadne prerokovaná, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov. Žalovaná považovala názor odvolacieho súdu z vecného hľadiska za správny a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) stranou sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011) Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“. Dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 440 CSP dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní).
Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).
Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).
Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len ,,Dohovoru“). V zmysle uvedeného ustanovenia treba pod porušením práva na spravodlivý proces rozumieť nesprávny postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
Preskúmaním dovolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu spisu, dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namietal nedostatočné a nenáležité odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť (§ 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).
Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).
V súvislosti s namietaným nesprávne zisteným skutkovým stavom, týkajúcim sa posúdenia (ne)splnenia hmotnoprávnej podmienky prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, dovolací súd uvádza, že je viazaný zisteným skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.), čo znamená, že pred dovolacím súdom je dokazovanie v zásade vylúčené (okrem prípadného preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania, čo ale nie je tento prípad).
Zo skutkových okolností preskúmavanej veci však vyplýva, že súdy nižších inštancií sa náležite vysporiadali aj s namietanou otázkou (ne)splnenia osobitnej hmotnoprávnej podmienky, týkajúcej sa prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Z vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov (v spise na č. l. 216) a zo svedeckých výpovedi zástupcov zamestnancov (O. H., J. L., Z. O.) vyplynulo, že 28. apríla 2014 zástupcovia odborovej organizácie žalovanej spolu s ďalšími dvoma členmi výboru prerokovali návrh žalovanej na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorý bol súčasťou žiadosti o prerokovanie (bod 42 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). V odvolacom konaní žalobca nespochybnil záver súdu prvej inštancie týkajúci sa porušenia pracovnej disciplíny. Nesúhlasil s posúdením jej intenzity, pričom k namietanému neplatnému skončeniu pracovného pomeru len poznamenal, že ďalším dôvodom namietanej
neplatnosti je aj nesplnenie hmotnoprávnej podmienky týkajúcej sa prerokovania návrhu na skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Odvolací súd pri vysporiadaní sa s uplatnenou odvolacou námietkou konštatoval, že splnenie tejto podmienky bolo v spore preukázané. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že ,,odborová organizácia iba formálne prerokovala predloženú žiadosť bez toho, aby bola bližšie upovedomená, čo bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru“ odvolací súd vyhodnotil ako tvrdenie, ktorým žalobca sám prisvedčil, že odborová organizácia žiadosť o skončenie pracovného pomeru prerokovala (bod 19 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).
Zákonník práce v ustanovení § 74 upravuje spolupôsobenie zamestnancov pri skončení pracovného pomeru, čo je výrazným prejavom pracovnoprávnej ochrany zamestnancov. Prerokovanie výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v právnej forme predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov je hmotnoprávnou podmienkou ich platnosti. Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 Zákonníka práce sa za prerokovanie považuje výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. Formu prerokovania však predmetné ustanovenie neupravuje. Z toho dôvodu je prípustné využiť akúkoľvek formu (písomnú alebo osobnú), ktorá nevzbudí pochybnosť o tom, že k prerokovaniu došlo. V preskúmavanej veci záver súdov nižších inštancií o splnení podmienky prerokovania skončenia pracovného pomeru s odborovou organizáciou žalovanej bol správny, preukázaný vykonanými dôkazmi, vyhodnotenými v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ustanovenia § 191 CSP. Dovolací súd preto konštatuje, že namietané tvrdenie dovolateľa o formálnom prerokovaní žiadosti bez oboznámenia s dôvodom skončenia pracovného pomeru nemožno považovať v zmysle namietaného porušenia práva na spravodlivý proces za relevantné.
Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nebol dôvodný, preto dovolanie nie je prípustné a ani dôvodné.
Podľa § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má určujúci význam vymedzenie právnej otázky, pri riešení sa ktorej odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018).
Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené
meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho dôvodu a právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto riešenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2 CSP). Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré nie sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Táto otázka má byť vymedzená tak, aby odpoveď na ňu priniesla vyriešenie právneho problému, a zároveň aby jej právne posúdenie odvolacím súdom prinieslo všeobecné riešenie tej istej typovej právnej situácie.
Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípov rovnosti strán, právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods.1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).
Viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) má kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Procesnou povinnosťou dovolateľa je teda vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a vymedziť dovolací dôvod.
Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 CSP dospel k záveru, že dovolateľ zákonným spôsobom nevymedzil právnu otázku pri riešení, ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o (ne)dôvodnosti namietaného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z obsahu dovolania je nepochybné, že dovolateľ nerozporoval, že k porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany došlo, nesúhlasil však len so záverom súdov, že sa jednalo o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zhodnotenie skutkových tvrdení strán sporu v rámci vykonaného dokazovania
súdmi, nie podľa názoru dovolateľa nemožno považovať za vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z ustanovení § 432 až § 435 CSP. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ani na prehodnotenie vykonaných dôkazov. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.
S ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie odmietol v súlade s ustanovením § 447 písm. c) CSP vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods.1 písm. a) CSP dovolanie odmietol v súlade s ustanovením § 447 písm. f) CSP z dôvodu náležitého nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), ktorej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
