Martina:
Našla som takú fotku, kde mám asi 13 rokov, zelenú kockovanú košeľu, nejaké obrovské tmavé rifle a oranžovú gumičku vo vlasoch. Pozerám do objektívu a revem. Moja mama sa smeje a chlácholí ma. Pamätám si, že to bolo na konci tábora, keď naši prišli pre mňa. A ja som sa rozplakala z takého nejakého divného pocitu, že sa niečo nestalo. Že sa nestalo niečo podstatné, čo sa malo stať. Že je koniec a nikdy sa už nevráti táto časť, tento čas, alebo čo. Akoby si v tých 13 rokoch pocítila nejakú zásadnú vec zo svojej budúcnosti, ktorej ešte nerozumieš, ale už to tebou lomcuje. Lebo čakáš od tábora viac, čakáš od života viac a ono sa nič moc nedeje. Len ty máš pocit, že všetkým ostatným sa deje. Tereza:
Tábory sú samostatná kapitola. Aj trinásťročné sklamania. Ja to obdobie volám obdobím mastného copíku. Celú pubertu som bola nešťastná. Najhorším obdobím v roku bol vždy letný tábor, kde ma pravidelne vypravovali naši so starším bratom. Ten držal bank, míňal peniaze na všelijaké blbosti, dvakrát sa tam oženil (v rámci nejakej táborovej aktivity) a mňa úplne ignoroval. Nedívím sa mu. Musela som mu príšerne liezť na nervy. Bola som zakríknutá a pozorovala ako dievčatá v chatke vyvolávajú duchov a bavia sa o bozkávaní. Vtedy som si myslela, že sa nikdy nebudem s nikým bozkávať, pretože ma nikdy nikto nebude chcieť. Uvedomovala som si, že som žena a že by som mala byť zvodná a príťažlivá. Vôbec som ale nevedela ako sa to robí. Spomínam si, že počas diskoték som sedela na lavičke a pozorovala páry, ktoré tancujú slaďák. Ako držia chlapci dievčatá okolo pásu a ako si dievčatá opierajú hlavy o chlapcovo rameno. Bože! A ja som zatiaľ sedela v oranžovom tričku a oranžových kraťasoch a čakala, že ma niekto vyzve na tanec a nikto neprichádzal. Trinásťročné dievčatá by nemali chodiť do tábora!
46
Martina:
Môj brat Mišo povedal, že keď do Zeme narazí meteorit veľký ako 5 futbalov ých ihrísk, naruší zemské jadro a všetka láva v ytryskne na povrch. A bude po nás. Tak, keď som si toto predstavila, hneď som mala lepšiu náladu. Tereza:
Moja sestra Hanka: „Teri, vieš čo ma najviac rozrušuje? Ani nie to, že zomriem, to je jasné, ale to, že kto mi kúpi truhlu“.
47