JASKYNE a HORY 2020

JASKYNE a HORY 2020 - regionálna ročenka Žilinského kraja ROČNÍK XII Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková, PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie.

Jazyková úprava: Lenka Harániová a Jozef Haráni Vydala: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni – Úvodník šéfredaktora Pavol Cvacho – Krasová oblasť Hoblíka, 1. časť Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica – Túlačky Západnými Tatrami Pavol Pokrievka ml. – Čo je nové v Belianskej doline vo Veľkej Fatre?

Nikolaj Bonda – Prechod Malou Fatrou – 20. ročník Ján Pullmann, Jozef Haráni – Stretnutie cykloturistov KST vo Vrútkach Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Výskum jaskýň na Salatíne v Nízkych Tatrách Nikolaj Bonda – Zimné krásy Oravy Andrej Bendík – Evidencia krasových javov juhozápadnej časti Veľkej Fatry Jozef Minárik – Pochody Turčianskou záhradkou 2020 Ľubomír Ballo – Zlatokopi a šutráci Ján Obuch – Výr skalný – nočný kráľ vtákov Miroslav Brežný – Splav dvoch riek – írečito slovenských Ján Obuch – Brest na Vachotách Branislav Turčina, Jozef Haráni – Krym ...desať rokov po Peter Cabadaj – Rozprávanie o zaujímavej knižke SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V ROKU 2020 Nikolaj Bonda – Skutočné hodnoty zostávajú Peter Cabadaj – Ťažko uveriteľné jubileum Ivana Poláková – Športoví veteráni Turca Peter Cabadaj – 110. výročie narodenia Ivana Poláková – Tri výročia v Žabokrekoch Nikolaj Bonda – Posolstvo Jána Kostru Peter Cabadaj – Zomrel horolezec a jaskyniar Slavomír Chmela Pavol Pokrievka ml. – Správa o činnosti JK Speleo Turiec Miroslav Jurečka – Správa o činnosti OS Ružomberok Jozef Haráni – Správa o činnosti TK Fatra Vrútky Fotosúťaž Jaskyne a hory 2021 Zhrnutie

ISBN 978-80-973213-3-8

9 10 20 30 39 44 47 55 62 70 72 75 80 86 88 102 107 110 113 115 118 122 124 126 130 136 148 152,154

Rok vydania: 2021, Náklad: 1 500ks

Fotografie na obálke:

1. strana: Ustupujúca divočina, Veľká Fatra. Foto: R. Kontoš

2. strana: Jazierko v nových častiach Suchej jaskyne č. 3. Foto: L. Hodoň 3. strana: Oriešková medvedica za Folkušovou. Foto: R. Kontoš 4. strana: Šútovský vodopád, Malá Fatra. Foto: R. Kontoš

3

Kráľová studňa, Veľka Fatra. Foto: R. Kontoš

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2020 - региональный ежегодник Жилинского края ИЗДАНИЕ XII XII Главный редактор: Йозеф Гарани, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Редакционная коллегия: Магистр Павол Покриевка младш., Магистр Андрей Бендик, Док. филос., Инж. Ян Обух, Док.филос., Инж. Ивана Полакова Док.филос, Док.права Николай Бонда, Бак-вр. Мирослав Юречка Графическое редактирование: Михал Цигер и Йозеф Гарани. Опубликованные статьи выражают мнение авторов и не могут быть связаны с мнением редакции. Корректорская правка: Ленка Гараниова и Йозеф Гарани Издательство: STAMAX plus, Врутки, ул.Диеленска Кружна 48, www.tkfatravrutky.sk Экспозиция и печать: Alfaprint, www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ: Йозеф Гарани – Краткий обзор от главного редактора 9 Павол Цвахо – Карстовая область Гоблика, первая часть 10 Йозеф Гарани, Любомир Гоферица – Путешествия по Западным Татрам 20 Павол Покриевка мл. – Что нового в Бельянской долине в Большой Татре?

30 Николай Бонда – Юбилейный 20-й переход через Малую Фатру 39 Ян Пуллманн, Йозеф Гарани – Встреча велосипедистов Словацкого туристического клуба во Врутках 44 Мирослав Юречка, Павол Юречка – Исследование пещер на горе Салатин

в Низких Татрах 47 Николай Бонда – Зимняя красота Оравы 55 Андрей Бендик – Свидетельства карстовых образований в юго-западной части Большой Фатры 62 Йозеф Минарик – Поход через Турчанские сады 2020 70 Любомир Балло – Золотоискатели и камни 72 Ян Обух – Филин обыкновенный – ночной король птиц 75 Мирослав Брежны – Слияние двух рек-изначально Словацких 80 Ян Обух – Вяз на Вахотах 86 Бранислав Турчина, Йозеф Гарани – Крым… десять лет спустя 88 Петер Цабадай – Рассказ об интересной книге 102 СОЦИАЛЬНАЯ РУБРИКА В 2020 ГОДУ Николай Бонда – Реальные ценности остаются 107 Петер Цабадай – Неужели уже юбилей?

110 Ивана Полакова – Ветераны спорта Турчанского края 113 Петер Цабадай –110 лет со дня рождения 115 Ивана Полакова – Три юбилея в Жабокреках 118 Николай Бонда – Послание Яна Костры 122 Петер Цабадай – Памяти скалолаза и спелеолога Славомира Хмела 124 Павол Покриевка мл. – Отчет о деятельности клуба спелеологов Speleo Turiec 126 Мирослав Юречка – Отчет о деятельности Региональной спелеологической группы Ružomberok 130 Йозеф Гарани – Отчет о деятельности Туристического клуба Fatra Vrútky 136 Фотоконкурс Пещеры и горы 2021 148 Аннотация 152,154 ISBN 978-80-973213-3-8

Год выпуска: 2021, Тираж: 1500 шт

Фотографии на обложке:

1 страница: Уходящая красота дикой природы, Большая Фатра. Фото: Р.Контош 2 страница: Озеро в новых частях Сухой пещеры № 3 Фото: Л. Годонь 3 страница: Бурая медведица за селом Фалкушова. Фото: Р.Контош 4 страница: Шутовский водопад, Малая Фатра. Фото: Р.Контош

5

Pohľad z Lysca. Foto: R. Kontoš

The Caves and the Mountains 2020 – the regional almanac of Žilina region THE ISSUE XII Chief in edit: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaxplus.sk Advisory board: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ing. Ivana Poláková PhD., JUDr. Nikolaj Bonda, Bc. Miroslav Jurečka Graphical design: Michal Cíger, Jozef Haráni, The languuage edit: Lenka Harániová, Jozef HarániThe published articles express the opinion of their authors and can not be linked with the opinions of the editorial office.

Published by: STAMAX plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.tkfatravrutky.sk Exposure and print: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk CONTENTS: 9 Jozef Haráni – Editorial of chief in edit 10 Pavol Cvacho – Carst area of Hoblík. 1st part 20 Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica – Wanders round the Western Tatras 30 Pavol Pokrievka ml. – What is new in Belianska dolina valley in Veľká Fatra mountains?

39 Nikolaj Bonda – Crossing Malá Fatra mountains – 20. year 44 Ján Pullmann, Jozef Haráni – Meeting of KST cyclists in Vrútky 47 Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka – Research in caves of Salatín peak in Low Tatras 55 Nikolaj Bonda – Winter beauty of Orava 62 Andrej Bendík – Registry of carst phenomena in south – west part of Veľká Fatra mountain 70 Jozef Minárik – March through „Turčianska záhradka“ 2020 72 Ľubomír Ballo – Gold diggers and rock collectors 75 Ján Obuch – The Eurasian eagle-owl – the night king of birds 80 Miroslav Brežný – Canoeing on two rivers – typical Slovak 86 Ján Obuch – The elm in Vachoty 88 Branislav Turčina, Jozef Haráni – Crimea … ten years after 102 Peter Cabadaj – Talking about interesting book SOCIAL SECTION IN 2020 107 Nikolaj Bonda – Actual values remain 110 Peter Cabadaj – Hard to believe jubilee 113 Ivana Poláková – Sports veteran in Turiec region 115 Peter Cabadaj – 110th birth anniversary 118 Ivana Poláková – Three anniversaries in Žabokreky 122 Nikolaj Bonda – Message of Ján Kostra 124 Peter Cabadaj –The climber and caveman Slavomír Chmela died 126 Pavol Pokrievka ml. – The report about the activities of JK Speleo Turiec 130 Miroslav Jurečka – The report about the activities of OS Ružomberok 136 Jozef Haráni – The report about the activities of TK Fatra Vrútky 148 Photography competition Jaskyne a hory 2021 152,154 Summary

ISBN 978-80-973213-3-8

Year of publication: 2021, Press: 1 500pcs

The cover`s pictures: 1st page: Retreating wilderness, Veľká Fatra mountains Photo: R. Kontoš 2nd page: The lake in new parts of Suchá jaskyňa č.3 cave. Photo: L. Hodoň 3rd page: Brown bear behind Folkušová. Foto: R. Kontoš 4th page: Šútovský vodopád waterfall, Malá Fatra mountains. Foto: R. Kontoš

7

Autor sleduje taje Veľkofatranskej nočnej divočiny Foto: R. Kontoš

Úvodník šéfredaktora

Milí čitatelia, turistická a jaskyniarska verejnosť a určite aj všetci tí, ktorí takto pred rokom ani len netušili, že sa im v ich živote poriadne poprehadzuje pomyselný rebríček hodnôt a z vynútenej dlhej chvíle objavili aj tento regionálny almanach.

Obraz diania v našom regióne sa odrazu scvrkol „iba“ na Slovensko a náš región. Boli sme ochudobnení o naše pôsobenie v horách a jaskyniach zahraničia a to ako blízkeho, tak aj vzdialeného.

Ak som minulý rok písal, že voľnočasový priestor sa zužuje, tak tentoraz sa z neho pomaly stáva čoraz viac neprielezná, jaskyniarska plazivka. Teda aspoň pre väčšinu. Tí, ktorí sme si zachovali zdravý sedliacky rozum a na svet sa dívame primeranou optikou, sa hýbeme slobodne ďalej. Sme za to pranierovaní, ale za ten pocit slobody, ktorí sa nám snažia mocní ukradnúť, to stojí. Tak to však v kolobehu dejín vždy bývalo a vyzerá, že takto to aj bude. Ocitli sme sa v dobe, ktorá sa dá vyjadriť aj cez staré, ľudové príslovia. „Vlk ti krivdu robí a vlk ťa i súdi“ alebo „ Krkavci si lietajú, holuby v osídlach viaznu. – Krkavcov púšťajú a holubov chytajú“. A takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Studnica slovenskej ľudovej slovesnosti je naozaj bohatá. Myslím si však, že každý čitateľ vie aspoň jedno ďalšie, podobné porekadlo, vystihujúce túto dobu a tak si odpovie sám.

Kvalita obsahu tohto čísla určite

neutrpela. Na Slovensku a v našom regióne zvlášť, je stále o čom písať.

Tento ročník si financujeme opäť čoraz viac zo súkromných zdrojov a zdrojov z radov prispievateľov a čitateľov.

Tradičné poďakovanie patrí všetkým verným prispievateľom, podporovateľom a čitateľom. Do ďalších rokov života im prajem obrovský kus zdravia a úspechov s mierovým nebom nad hlavou.

Jozef Haráni, šéfredaktor

9

Krasová oblasť Hoblíka 1. časť Pavol Cvacho

Kakaové oči - meračský bod 2. Foto: M. Cvachová

Hoblík (933,6 m n. m.) je výrazný vrch v severnej časti Lučanskej Malej Fatry. Jeho strmé vápencové bralá sa nachádzajú medzi Stráňavskou a Višňovskou dolinou. Okrem množstva lezeckých ciest sa tu nachádza aj dobre vystrojená ferrata. Z východnej strany mu ťažbou vápenca sekunduje doráňaný Polom a zo západu Valentov diel s impozantnými skalnými bralami, ktoré sú rajom pre skalolezcov. Samotný Hoblík a blízke doliny sú zaujímavé aj zo speleologického hľadiska. Je tu množstvo krasových javov, či už sú to jaskyne, vyvieračky, ponory a pod.

Napriek tomu, že speleologický prieskum tu prebiehal už od 50. rokov minulého storočia, je táto oblasť dosť skromne zdokumentovaná. Náš klub /Jaskyniarsky klub Varín/ sa preto rozhodol jednotlivé časti krasu lokalizovať a patrične zdokumentovať. Počiatky prieskumu sa tu spájajú predovšetkým z menom Vojtecha Bukovinského. Čiastočne tu previedli výskum Pavol Janáčik a Ľubo10

mír Viliam Prikryl. Neskôr tu pôsobili členovia OS Žilina, JS Adama Vallu, JS Aragonit. V súčasnosti je gestorom tejto lokality Žilinský jaskyniarsky klub. Práve po dohode s nimi sme sa začali venovať dokumentovaniu tejto krasovej oblasti. V Zozname jaskýň SR je tu lokalizovaných cca 20 jaskýň, ale už po prvotnom terénnom prieskume sme tu zaregistrovali ďalšie, preto bude náš popis rozdelený na viacero častí, resp. článkov.

Višňovská vyvieračka

Vchod sa nachádza na začiatku Višňovskej doliny po pravej strane zo smeru od Višňového. Je situovaný asi 3 metre nad Višňovským potokom na úpätí Valentového dielu/Goleštanu/ v nadmorskej výške 532 m n. m. . Voda tu vyteká z pukliny v smere 272° SZ. P. Janáčik vo svojom opise z roku 1956 uvádza výdatnosť prameňa 20 l za sekundu a teplotu vody 9,8°C. V súčasnosti stojí na mieste vstupu budova zá-

chytu vody pre miestny vodovod. Prieskum tu prevádzali jaskyniari okolo Vojtecha Bukovinského v 50. rokoch minulého storočia. V období rokov 1953 až 1954 sa im aj pomocou streleckých prác podarilo znížiť vstup o 95 cm a postúpiť do výtokovej jaskynky. Ďalšie prieskumné práce sa nám nepodarilo zistiť, zrejme aj z dôvodu, že vyvieračka bola uzavretá a slúži ako vodný zdroj. Lokalita je zaujímavá z hľadiska výskytu viacerých jaskýň v blízkom Goleštane a pomerne priaznivými podmienkami pre hromadenie podzemnej vody v synklinálnej zóne časti Dolná a Horná roveň nad Valentovým dielom.

Višňovská jaskyňa

Vchod sa nachádza na začiatku doliny po ľavej strane zo smeru od Višňového.

Dnešný vstup je umelý. Pôvodný sa nachádzal nižšie a bol zasypaný správou kameňolomu a následne bol rozšírený súčasný. Asi 2 m naľavo je ešte jeden otvor, ale je neprielezný. Jaskyňa je zrejme vývojovo staršou časťou vyvieračky, ktorá je umiestnená nižšie a v súčasnosti zasypaná. Voda z nej je zachytená do plastovej rúry a popod komunikáciu odvedená do potoka. Chodby sú vytvorené tlakovou vodnou eróziou. Sú založené na tektonických líniach viacerých smerov súhlasne so smerom a sklonom vrstiev. Dno je pokryté naplaveným aloch11

tonným pieskovým materiálom, v ktorom sa nachádzajú žulové okruhliaky. Po pravej strane vyúsťuje viacero komínov, ktorými aj dnes priteká voda a chodby sú celoročne mokré. V minulosti sa v úvodných častiach spomínala kvapľová a sintrová výzdoba, ale tá je v súčasnosti zničená. Niet sa prečo čudovať. Jaskyňa je voľne prístupná a jej

Višňovská jaskyňa. Foto: P. Cvacho

12

úvodné časti sú hojne navštevované okoloidúcimi zvedavcami. Výzdoba je zachovaná iba v ťažko prístupných koncových častiach. Nachádza sa tu pekný stalagnát, jazierko, ale aj záclonky a brčká. Z fauny sa tu vyskytujú nočné motýle, pavúky a zaregistrovali sme tu aj jedného netopiera. Prvý výskum tu začal v 50. a 60. rokoch minulé-

Mapa Višňovskej jaskyne OS Žilina z roku 1985

ho storočia V. Bukovinský so svojou skupinou. Pracovali na čistení výtokových častí od naplavených sedimentov. Postúpili do vzdialenosti cca 20 m s ďalšou perspektívou postupu. Vo vyťaženom materiáli zaregistrovali 11 kg ťažký fragment sintrovej kôry. Podľa stupňa obrúsenia predpokla-

dali, že bol transportovaný vodným tokom z pomerne veľkej diaľky. Z tohto obdobia pochádza aj mapa od P. Janáčika. Ďalší významný posun v prieskume nastal v polovici 80. rokov. V tomto období tu pôsobili členovia OS Žilina. Spolupracoval s nimi aj jeden člen OS Blatnica. Pracovali v zložení Viliam Šedo, Ján Kleskeň, Peter Slíž, Václav Slíž, Pavol Slíž a Vladimír Kanis. V novembri 1984 sa dvojici V. Šedo a J. Kleskeň podarilo počas dvoch akcií prekopať pieskovým nánosom do nových priestorov s malým podlhovastým jazierkom a sintrovou výzdobou. V jazierku sa nachádzala vrstva okruhliakov. Na ďalších akciách v roku 1985 jaskyňu zdokumentovali a pokúsili sa o ďalší prienik v závale, no neúspešne.

Skonštatovali, že tu budú potrebné strelecké, alebo iné deštrukčné práce na narušenie závalu, resp. skalného bloku. Jaskyňu následne zamerala dvojica Peter a Pavol Slížovci. V ich mape boli viaceré nejasnosti, tak sme jaskyňu zamerali nanovo. Vo svojej správe spomínajú aj jaskyňu, ktorá sa nachádza asi 50 m vyššie v starom lome. Jej otvor bol odkrytý počas ťažby. Jedná sa o Kakaové oči. O činnosti OS Žilina na tejto lokalite nemáme informácie.

Kakaové oči

Jaskyňa ma dva vchody, ktoré sa nachádzajú v skalnom brale na začiatku sta-

13

14

rého lomu nad Višňovskou dolinou. Podstatná časť chodieb bola zrejme odťažená počas činnosti v lome. Pravdepodobne sa jedná o starý paleoponor Višňovského potoka, čo naznačujú aj freatické tvary v jaskyni. Lokalita je na jednej vertikálnej línii s Višňovskou jaskyňou, takže sa dá sa predpokladať súvis medzi obidvoma jaskyňami a vyvieračkou. V roku 2010 tu prevádzali prieskumné práce členovia JS Aragonit.

Zorganizovali tu celkom 6 pracovných akcií.

Náš klub tu takisto v priebehu roku 2020 uskutočnil niekoľko kopáčskych akcií. Súčasný stav jaskyne sme zamerali a zdokumentovali. Je tu potenciál na ďalší postup, ten si však bude vyžadovať rozsiahlejšie kopáčske práce.

Diera pri chodníku

V rámci prieskumu sme zdokumentovali aj dve jaskyne v náprotivnom svahu Goleštanu. Vchod do Diery pri chodníku sa nachádza asi 30 m nad potokom vedľa chodníka, ktorý smeruje ku lezeckej stene.

Podzemný priestor je rozsadlinového charakteru. Dno pokrýva ostrohranná sutina.

Jaskyňa je z hľadiska ďalšieho postupu bezvýznamná.

Višňovská vyvieračka 50. roky. Foto: K. Sochůrek

Jaskyňa vo veľkom previse

Vchod je situovaný pod lezeckou stenou v brale Goleštanu. Veľkolepý portál je skutočne na Malú Fatru impozantný.

Jaskyňa je korózneho charakteru. Na konci

Diera pri chodníku. Foto: P. Cvacho

15

Jaskyňa vo veľkom previse. Foto: P. Cvacho

chodby je vyerodovaný kanál, vytvorený zrejme od presakujúcej zrážkovej vody. Ďalší postup sa nezdá reálny. Lokalita je ale zaujímavá v celkovom kontexte výskytu krasových javov vo vápencovom brale

16

Goleštanu. Opis ďalších objektov v tomto priestore preto prinesieme v ďalšom článku po dôkladnom prieskume a zdokumentovaní.

Stráňavská jaskyňa

Vchod sa nachádza v Stráňavskej doline v menšom skalnom brale na pravej strane krasového kaňonu asi 1 m nad hladinou potoka Hýrov. Je to jeden z viacerých ponorov, ktorými sa vody potoka prepadali do podzemia. Táto fluviokrasová jaskyňa dosahuje dĺžku 56 m a hĺbku 22 m. Chodba je, hlavne v koncových častiach, pomerne úzka. Sonda pod Polomou, ako ju nazýval V. Bukovinský je dnes už legendou v tejto oblasti. Zaslúžila si to predovšetkým heroickým úsilím V. Bukovinského a jeho spolupracovníkov. Výskumné práce tu začali 19. augusta 1952. Táto partia tu v období od roku 1952 do roku 1954 vytransportovala doslova tony naplavených sedimentov. Neustále tu bojovali so zaplavovaním sondy počas prívalových dažďov, preto vymurovali ochrannú stenu. Pri jaskyni mali vybudovanú aj chatku s pieckou. Materiál na jej vybudovanie im poskytli v kameňolome na Polome. Vystriedalo sa tu viacero spolupracovníkov a aj rodinných príslušníkov.

Napriek vynaloženému úsiliu sa im nepodarilo splniť si cieľ, dostať sa na horizont podzemného toku ponárajúceho sa potoka Hýrov. Podľa meraní je nutné prekonať ešte cca 9 výškových metrov, aby bolo dosiahnuté aktívne riečisko. Intenzívne práce sa im tu napriek viacerým pokusom v neskoršom období nepodarilo obnoviť. Jedným z dôvodov bolo aj to, že štát sa rozhodol ukončiť financovanie prieskumu na tejto lokalite. Je dobré, že jaskyňu zabezpečili pred opätovným zanesením sedimentami z potoka. V. Bukovinský tu vykonal aj farbiace pokusy, ktoré mu potvrdili jeho teóriu o existencii podzemného systému v doline.

Oživenie na tejto lokalite prišlo až s príchodom Žilinského JK, ktorý v roku 2009 obnovil činnosť v tejto zaujímavej jaskyni. Sondu sa podarilo lokalizovať 16. júna 2009 Emilovi Jelínkovi a Pavlovi Jahôdkovi. Museli ju však nanovo otvoriť, lebo V. Bukovinský a spol. vchod do sondy zabetónovali a ten bol časom zanesený sedimentmi z poto-

ka. Jaskyniari upravili vchod a vybudovali z vlastných prostriedkov kvalitný uzáver.

Odpracovali tu viacero pracovných akcií, ale v súčasnej dobe už prieskum nepokračuje. Napriek dosť náročným podmienkam by stálo za pokus pokračovať ďalej.

Jaskyňa pod lezeckou stenou

Vchod sa nachádza na začiatku krasového kaňonu zo smeru od Stráňav pod drytoolingovou lezeckou stenou. Je to jeden z ponorov potoka Hýrov. Ponor bol v minulosti zamurovaný, ale cez malý otvor sa dá dostať do fluviokrasovej jaskynky.

Priestory sú z časti zanesené sedimentami, ale ďalší prieskum by mohol priniesť postup. Prievan sme tu nemohli sledovať nakoľko boli vyrovnané teploty.

Pučekova jaskyňa pod bralom

Vchod sa nachádza v skalnom brale na dne krasového kaňonu po ľavej strane 17

v smere potoka Hýrov, niekoľko výškových metrov nižšie od Stráňavskej jaskyne. Nad vstupom je tabuľka s označením jaskyne a fotografiou Dušana Pučeka, zakladajúceho člena Žilinského JK a zároveň aj jeho prvého predsedu. Steny sú výrazne poznačené tlakovou modeláciou vody. Na začiatku po pravej strane sú veľké skalné bloky zo zrúteného stropu. K zosuvu prišlo počas prieskumných prác. Chodba pokračuje ďalej (výška cca 1 m) a potom sa strop znižuje do úzkej stúpajúcej plazivky, ktorá vyúsťuje do väčšieho priestoru. Z neho pokračujú dve úzke rúry. Steny sú tu sutinového charakteru a postupne zasypávajú vstupnú plazivku. Nad jaskyňou sa v brale nachádzajú ďalšie krasové rúry a po vertikálnej línii smerom nahor Hoblíkové jaskyne. Členovia Žilinského JK tu odviedli od roku 2008 kvantum práce. Po zosunutí stropu vo vstupe a aj na jeho odstraňovaní. Perspektíva na ďalší prieskum tu je, ale bude treba zabezpečiť nestabilné časti.

Záver

Krasová oblasť Hoblíka a jeho okolia je skutočne bohatá na krasové javy. Aj keď tu zatiaľ chýba dlhšia jaskyňa, potenciál tu určite je. Je škoda, že lokalita je dosť málo zdokumentovaná. To je tiež jeden z dôvodov, prečo sa okrajovo venujeme aj tejto oblasti. Kras je veľmi ľahko prístupný, čo perspektívne zvyšuje možnosť ďalších objavov. V spolupráci so žilinskými jaskyniarmi by sme chceli prispieť k jeho ďalšiemu prieskumu. Články o dokumentovaní týchto prác postupne rozložíme do viacerých častí, keďže náš klub sa okrem tejto oblasti venuje aj iným častiam Malej Fatry.

Použité zdroje: Archív SMOPaJ Archív Žilinský jaskyniarsky klub, V. Bukovinský, Správy z činnosti jaskyniarskej skupiny v Žiline, Slovenský kras, P. Janáčik, Príspevok ku krasovým zjavom v Malej Fatre, Slovenský kras

Stráňavská jaskyňa členovia Žilinského jaskyniarskeho klubu pred vchodom. Foto: T. Pajtina

18

Kakaové oči vchod 1. Foto M. Cvachová

TÚLAČKY ZÁPADNÝMI TATRAMI Jozef Haráni, Ľubomír Hoferica

Západ slnka zo svahu Bystrej. Foto: M. Jurečka

Nastal dlho očakávaný a dlho odkladaný deň D. Je ráno 20. august 2020, pár minút pred pol šiestou. Jano Šmol nám umožnil, v rámci jaskyniarskej povrchovky, sa dostať na Liptovský košiar v závere Tichej doliny. Doviezli sme sa mojou VW Caravelle (zvanou Medulienka) a Paliho Superbéčkom. Autá sťahujú môj syn Jojo, no a Pali sa vracia tiež. Pripojí sa neskoršie, spolu s Majkou. Sme tu partia 11-tich nadšencov, ktorí sa chcú najbližšie dni trápiť po hrebeňovke Západných Tatier. Na chrbte máme v priemere 16 až 22,5 kilové batohy a odhodlanie to dať. Okrem mňa sú tu Nikolaj Bonda - Niki, Mikuláš Bonda - Miki s frajerkou Ľubkou Rajnákovou, Matúš Bonda, Miška Bondová, Janka Plašilová, Miro Jurečka, Ivana Poláková, Emil Rišian a Ľuboš Hoferica – Hofo. Posledná úprava výstroja a presne o 5.30 hod. vyrážame. Pofukuje chladný vetrík a na nebi sa prevaľujú hmlové mraky. Žltá značka nás postupne ťahá vyššie a vyššie. Miro s Hofom sú na čele. Po asi 20-tich minútach sa zrazu ženú naspäť. Potichu, no vzrušene hovoria, že im cestu skrížil medveď, postaviac sa na zadné. Hovorím im, že práve naopak, treba práve robiť rambajz a nie tu šepkať. Hneď 20

na to som riadne zahvízdal a začal nahlas rozprávať. Pokračujeme ďalej, no držíme sa v dvoch skupinách pospolu. V druhej, tej zadnej, sú všetci Bondovci. Hľadajú Nikiho mobil, ktorý stratil hneď po pár metroch od štartu. Skrátka po dvoch hodinách sme v Suchom sedle. Je poriadna hmla a tak Ľaliove sedlo vynechávame. Ideme rovno na Kasprov vrch, konečnú stanicu lanovky.

Tu počkáme Bondovcov. Poliaci sú tiež postihnutí koronafabulou. Hneď po vstupe na mňa kričia: „kde ma pan šatočku ?“. Robil som sa, že nerozumiem a nakoniec som ho poslal dopreč. Poliak chvíľu po mne zazeral a dokonca som ho periférne zachytil, ako sa ku mne rozbehol, no vzdal to. Nakoniec sme sa dočkali Bondovcov. Nikiho telefón nenašli. Nakoniec sme sa zdržali v reštaurácii takmer hodinu, ktorá nám v závere veru chýbala. Kávičky, čajíčky a podobné pochutiny nám za to ani nestáli. Skrátka 8.50 hod. sme sa ocitli na vrchole Kasprovho vrchu, ktorý bol zahalený v úplnej hmle.

Konečne ťaháme po červenej. Ruksaky nás tlačia do zeme, no v ochladzujúcej hmle a vetre sa kráča celkom dobre. Po chvíli sme si museli obliecť aj vetrovky. Z ľavej strany sa nám občas odhaľujú výhľady do

Tichej doliny a tak máme celú našu trasu ako na dlani. Občas si zazúmujem kamzíka a cvakám si ho. 10.38 hod. sme v sedle pod Kondratovou kopou a o 11.00 hod. sme priamo na nej. Je stále hmla, no už sa to začína miestami trhať. O 12.00 hod. sme na Malolučniaku. Potom je to už len lepšie a lepšie. 12.36 hod. Kresanica (2 122 m n. m.), najvyšší bod dnešnej túry. O 12.58 hod.

Temniak. Tu máme opäť hodinovú pauzu na obed. Dobiehajú ostatní. Trvám na tom, aby sme sa držali pospolu až do Tomanovho sedla. 13.55 hod. vyrážame. Zostup do sedla je po hraničnom, neznačenom chodníku cez Stoly vždy adrenalínový. Mňa osobne zabíja ako vždy moja nadváha a 17 kilový ruksak. Polovica mužstva je slabá kvôli kondičke. Mať o 20 kg menej, tak ich uštvem. No realita je taká aká je. Hráli sráli. Pred šiestimi rokmi sme o takomto čase boli s Mirom Kardošom už pred Pyšným sedlom. My sme o 15.20 hod. ešte len v Tomanovom sedle. A to čakáme na ostatných. Čiže ďalšie zdržanie. Kým došli, kým sme sa vykecali... Ďalej pokračujeme o 16.00 hod. To sú brutálne meškania. Zdržiava nás aj hustá kosodrevina. Oproti roku 2014 je hustejšia a vyššia. A nikto to nerieši, nepre-

sekáva.... veď sme nakoniec v chránenom medveďom území. Počasie je už vražedne nádherné. Slnka sme sa nasýtili veľmi rýchlo. Teraz z nás vyciciava silu a z ruksakov vodu. Má to len jednu výhodu. Ruksaky sú čoraz ľahšie. Smädno sme pozreli na Tomanove pleso a tesne pred piatou sa ocitáme na Poľskej Tomanovej. Nádherné výhľady a po chvíli pokračujeme ďalej. Už na Bondovcov nečakáme. Pokračujeme. Na Tomanovej kope stretáme dvoch turistov, mladý párik, ktorí si to štrádlujú úplne naľahko. Sme z toho tak trochu v šoku. Vykľuje sa z nich ukrajinský párik. Je veľa hodín a oni idú opačným smerom. No odvážne... nasleduje Smrečinské sedlo. Slnko sa už pomaličky sfarbuje do večerných odtieňov a začína fúkať severozápadný vietor. Pred Smrečinami sa chodník už ťahá traverzom a tak sa dostávame chvíľami do závetria.

Nasleduje krasovo pozdĺžne rozťaté Hlinské sedlo a dvojitý traverz popod Veľkú Kamenistú. Je to ubíjajúce po toľkých hodinách. Bondovci sú ďaleko za nami. Vpredu sú Miro a Miška s Jankou. Hofo sa chvíľu so mnou kolegiálne zdržiava, no pri poslednom výšvihu z traverzu na hrebeň už peláši aj on. 19.39 hod. stojím pod Veľkou

Nástup z Liptovského košiara v závere Tichej doliny. Foto: P. Pařízek

21

Stúpanie do Suchého sedla. Foto: J. Haráni

Kresanica v plnej kráse. Foto: J. Haráni

22

Kamenistou a spúšťam sa do Pyšného sedla. Telefonujem s Lenkou. 19.50 hod. som v sedle. Baby s Hofom a Mirom sa už pomaly rozbaľujú. Ostatní dorážajú po necelej polhodine. Niekde okolo Hlinského sedla im poza chrbát prebehol medveď a tak dostali zrýchlenie, ktoré ich popohnalo. Keby nie maca, tak by prišli ešte neskôr.

Večer sa ukladáme do spacákov a niektorí máme aj bivakovacie vrecia. Nie je to zlá vec, ale všade padá rosa a mokro a chlad preniká všade. Je som bez karimatky. Zachraňuje ma podklad s hustej trávy v sedle. Mám múmiovy spacák. Som zvyknutý spať roztiahnutý doširoka a tak táto poloha mi nevyhovuje. Bivakovacie vrece mám síce pre dvoch, no to preto, že chcem do neho schovať ruksak, vibramy a ostatné veci. Je na prekvapenie krátke a tak postupne som do nočnej rosy vyhodil aj ruksak a aj vibramy, ktoré som schoval pod ruksak. Vo vreci som sa dal po uhlopriečke a hneď to bolo lepšie. Mali sme šťastie, že nespŕchlo. Keď som zaujal ako takú polohu, trošku sa zohrial a začal aj trošku driemať, zobudila ma potreba nočnej prechádzky pod chladnými hviezdami. Takže polonahý výskok zo spacáku a vreca a naboso do vibrám. Zima ma okamžite rozvibrovala a zuby spustili nočné staccato. Bleskový výskok a rýchly prechod cez najbližší pahorok!

Nasledoval bleskový návrat a skok do ešte trošku vlažného spacáku. Nad ránom som asi aj trošku zaspal, lebo ma bohapusto obviňovali z chrápania.

V piatkové ráno sa budíme skoro. Čakáme na východ slnka ako na spasenie.

Okolo šiestej som vystrčil nos zo spacáku a zbadal som siluetu stojaceho človeka.

Bola to Ivka, ktorá bola z tej noci úplne k. o. Tvrdila, že už o piatej chcela ísť dole.

Nakoniec sme sa začali preberať. Hofo to nevydržal a že ide slnku oproti. Nakoniec sme ho videli ako si to vycupkal až na vrchol Bystrej. Nedalo mu to. Vedel, že po včerajšku po hrebeni už dnes nepôjdeme.

Boli sme na kašu. Vedel som, že ja s mojim

ťažkým ruksakom a slabou kondičkou sa budem len krvaviť a nemusí to dopadnúť dobre. Ostatní boli rozbití alebo demoralizovaní. Miška navrhla, že zídeme na Podbanské a dáme welnes v Permone. Súhlasili sme a tak volám Lenke, že nech vyrazí z domu skôr a stretneme sa dole. A opäť, od zobudenia, cez kávu, raňajky a ostatné s tým spojené úkony nám zabrali dve hodiny. Je 8.30 hod., keď vyrážame po modrej dole Kamenistou dolinou. Slnko pečie a my vieme, že na hrebeň by bolo treba naozaj veľký morál a veľa vody. Schádzame dole dolinou za naozaj nádherného počasia.

Mne sa ozýva päta, ktorá ma začala trápiť už pri včerajšom závere. Hore stúpa veľké množstvo ľudí, je nádherné počasie. Presne za tri hodiny sme na Podbanskom, v blízkosti Permonu. V závere sme ja, Niki a Miro.

Zakotvili sme v Kolibe Permoník, kde už čakali ostatní. Začal proces občerstvovania.

Lenka s deťmi prišla na Medulienke tesne po dvanástej. Potom sme sa presunuli na welnes do Permonu. Ešte pred ním sa lúčime s Ivou a Emilom. Tí končia a odchádzajú domov. Zajtra idú na nejakú oslavu. Hofo nám stráži spacáky, ktoré sme dali sušiť po vlhkej noci. Po welnese všetko balíme a odchádzame do Mikuláša. Najprv doplniť zásoby v miestnom Kauflande a potom na neskorý obed do reštaurácie Soda Club.

Tu sme pojedli a potom sa presúvame na Žiarsku chatu, kde máme zaplatený nocľah.

Tam nás už čakajú Pali Pařízek, Majka Gregušová a Janči Bisák. Na chatu sme prišli, keďže Miro musel dole pri vstupe nechať auto, okolo 19.00 hod. Je tu kopec ľudí. Dozvedáme sa, že zajtra je tu Vysokohorský duatlon o cenu Žiarskej chaty. Ubytovali sme sa, dali do poriadku a večer posedeli.

Ráno sa budím skoro. Na izbe s nami spí Janči Bisák. Ja som spal s Kubkom a Lenka s Nikom. Na tú biedu sme sa celkom aj vyspali. Ja ostávam s Lenkou a deťmi a ostatní sa chystajú na turistiku. Každý inam.

Alebo skoro inam. Traja skalní, to jest Hofo, Miro a pribudnuvšia Majka sa chystajú až 23

Zostup z Temniaku cez Stoly do Tomanovho sedla. Foto: J. Haráni

Naše dievčatá na Poľskej Tomanovej. Foto: J. Haráni

24

Kriváň z Poľskej Tomanovej. Foto: J. Haráni

Bivak v Pyšnom sedle z Veľkej Kamenistej. Foto: J. Haráni

25

Zostup Kamenistou dolinou. Foto: J. Haráni

na Huty. Ostatní cez Baníkov tak rôzne na Zverovku. Miesto o šiestej nakoniec všetci vyrážajú o 6.30 hod. Ja som si spravil s rodinkou exkurziu po symbolickom cintoríne. V roku 1995, presne 22.10., som bol pri jeho otvorení spolu s Janom Miklušákom. Čiže na jeseň to bude 25 rokov. Potom sa pomaly spúšťa duatlon. Ľudí pribúda a my si chytáme fleky na terase. Ja si ešte, kým môžem, vychutnávam skvelé pivo od Liptovaru, ktoré sa čapuje dole pri súťaži. Deň pomaly ubieha. Tesne poobede zišli z Baníkova Miki Bonda s Ľubkou. Ešte sme posedeli a okolo 16.00 hod., keď je už po súťaži, nasadáme zbalení do Medulienky a pomaličky odchádzame. Zišli sme dole Žiarskou dolinou a prechádzame autom na Huty. Tu sme zakotvili neďaleko horárne Biela skala v reštaurácii Koliba Holica. Okolo 17.00 hod. prišli k nám Pali s Jančim. Tí zišli na Zverovku, kde mal Pali auto a tak boli samostatní. Okolo 18.00 hod. prišli traja statoční, Majka, Hofo a Miro, k horárni Biela skala, kde som ich bol vyzdvihnúť. Mali toho naozaj dosť. Ešte povečerali, oddýchli 26

si okolo 19.00 hod. vyrážame domov.

Zážitky z tretieho dňa máme z prvej ruky, v ktorej drží pero Hofo, spoluautor tohto článku.

V Žiarskej chate sa v noci žiadny zázrak nekonal. V spoločnej nocľahárni vypukol zvyčajný súboj krovinorezov. Niekto sa vyspal dobre, niekto menej. Tak to ale už na chatách chodí. Vstávame medzi prvými, je pred nami dlhý deň. Delíme sa na viac skupín. Prvá skupina má na pláne výstup na Baranec a späť, to tiež nebude celkom oddychová túra. Druhá skupina ide cez Jalovecké sedlo na Baníkov a ďalej bude pokračovať po červenej značke smerom na Brestovú. Tretia skupina má cieľ prejsť trasu podľa pôvodného plánu, zo Žiarskej chaty cez Smutné sedlo až na horáreň pod Bielou skalou. Najhoršie obišiel Jozef, tomu bolesť v päte nedovoľuje sa ku nám pridať.

Má však pri sebe manželku s deťmi, takže tiež by mohol mať pekný deň. Ani neviem ako a ocitol som sa v tretej skupine s troma šarmantnými dámami, s Miškou, Jankou a Majkou. Stúpame do Smutného

sedla, obsah batohov sme vzhľadom na počasie zredukovali takmer len na zásoby vody a niečo pod zub. Je to úplne iná káva oproti 20 kilovým batohom, pod ktorými sme sa potili vo štvrtok. V sedle je už zopár turistov, ale všetci idú smerom na Ostrý Roháč. Pokračujeme na Tri kopy, užívame si aj náročné úseky s reťazami. Sme tam sami, žiadne čakanie ani ponáhľanie,

normálna idylka. Malý oddych s desiatou na Hrubej kope. Počasie nám počas celého dňa praje, žiadne oblaky, len modrá obloha. Po dažďoch z prvej polovice týždňa je výborná viditeľnosť do diaľky, z každého cvaknutia fotoaparátu by mohol byť záber pre pohľadnicu. Na Baníkove už je turistov podstatne viac, aj na reťaziach sa to už trochu zasekáva. Prichádzame do Baníkovské-

Blížime sa k záveru Kamenistej doliny. Foto: J. Haráni

Sobotné ráno pred Žiarskou chatou. Foto: J. Haráni

27

Vrchol Baníkova. Foto: M. Jurečka

ho sedla, nasleduje stúpanie na Pachoľu.

Pri zostupe sa radostne zvítame s druhou skupinou. Spolu prichádzame na Spálenú, tu pookrejeme pri spoločnom pikniku. Posilnený na tele aj na duchu pokračujeme ďalej cez Skriniarky. Napriek tomu, že už je poobede, je tu premávka naozaj hustá.

Mám podozrenie, že je to asi aj vďaka lanovke. Zo Salatína prichádzame na Brestovú. Janka s Miškou sa pripájajú ku druhej skupine a spoločne zostupujú na Zverovku.

Spálená. Foto: M. Jurečka

28

Na revanš dostaneme z druhej skupiny ako morálnu posilu Mira. Pokračujeme chodníkom cez sedlo Pálenica, tu stretávame už podstatne menej ľudí. Na Sivom vrchu spoznávame partiu turistov z Handlovej, ktorí robili dvojdňový hrebeňový pochod, štart na Podbanskom, nocľah v Smutnom sedle a záver rovnako ako mi na Bielej skale.

Všetko v plnej poľnej, klobúk dole pred ich výkonom. Čaká nás posledný zostup tohto dňa. Ešte sme týmto chodníkom nešli,

čakal som, že to bude už len také dlhé nudné trápenie, aj vzhľadom na celodenný úbytok síl. V skutočnosti je to ale veľkolepé finále v podobe krásneho kľukatého chodníčka cez skalné mestečko, samé vežičky a rôzne bizarné útvary. Pre spestrenie aj nejaké reťaze a kramle v skale. Miro ako ortodoxný speleológ si príde na svoje, teší sa z nejakej jaskyne. Ja s Majkou sme o niečo pragmatickejší, vidíme len dieru v zemi.

Toto všetko nám dáva zabudnúť na únavu

a zostup ku horárni pod Bielou skalou už nebolí. S presnosťou japonského vlaku Šinkansen nás tu čaká Jozef s Medulienkou.

Presúvame sa do reštaurácie ku zvyšným členom pochodu. Aj keď sme dnes všetci možno unavení a ubolení, vieme že toto všetko prejde a premení sa na energiu, ktorá nás v budúcnosti opäť raz spojí a poženie ku ďalším takýmto monumentom. Ďakujem všetkým spolupútnikom za nezabudnuteľné dni na horách.

Nekonečný zostup zo Sivého vrchu. Foto: M. Jurečka

29

Čo je nové v Belianskej doline vo Veľkej Fatre?

Pavol Pokrievka ml.

Jazierko za Objavným výkopom v Suchej jaskyni č. 3. Foto: L. Hodoň

Belianska dolina nachádza v severozápadnej časti pohoria Veľkej Fatry. Ústie doliny je situované pri obci Belá-Dulice, odkiaľ sa v dĺžke 12 km tiahne k hlavnému hrebeňu Veľkej Fatry. Je budovaná horninami tatrika a fatrika. Kras Belianskej doliny môžeme rozdeliť z pohľadu výskytu podzemných krasových javov na dve oblasti. Prvú oblasť tvorí masív Suchej, 1102 m n.m., kde sa nachádzajú aj zatiaľ najvýznamnejšie jaskyne tohto územia. Po obvode Suchej, od doliny Došná po záver samotnej Belianskej doliny, tu vystupuje vrstva guttensteinského vápenca o mocnosti maximálne 80 až 100 m, na ktorú sú viazané všetky doposiaľ známe jaskyne. Najväčšou z nich je Suchá jaskyňa č. 1 s dĺžkou 1800 m. Hneď pri nej sú Suchá jaskyňa č. 2 (280 m), Perlová jaskyňa (643 m), Medvedia - Javorina (538 m) a ďalšie jaskyne, ktoré svojou dĺžkou nepresahujú rádovo desiatky metrov. Všetky známe lokality však nesú známky rovnakej genézy a je predpoklad, že spolu súvisia, respektíve majú spoločnú genézu.

30

Žiarna dolina

Druhá oblasť, ktorá je z prevažnej časti budovaná ramsauskými dolomitmi (sivé vrstevnaté dolomity), v ktorých vystupuje vrstva podhradských vápencov (vápence guttensteinského typu). V nej sa nachádzajú všetky doposiaľ známe jaskyne.

Najvýznamnejšie sú Žiarna jaskyňa č. 2 (230 m), Žiarna jaskyňa č. 3 (145 m), Žiarna jaskyňa č. 4 (100 m) a Žiarna jaskyňa č. 1 (87 m). Okrem spomínaných jaskýň je tu ešte niekoľko známych lokalít s dĺžkou do niekoľkých metrov.

Speleológovia z Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec sa systematicky venujú prieskumom jaskýň v týchto dvoch oblastiach. Množstvo pracovných akcií prinieslo v poslednom období čiastočné úspechy, ktoré si zaslúžia publikovanie.

Suchá jaskyňa č. 3 je v podvedomí jaskyniarov desiatky rokov. Mohutný vstupný portál naznačoval existenciu „veľkej jaskyne“. Dosiaľ vykonávané prieskumy sa však nezameriavali

na zával v hlavnom smere do masívu, ale boli orientované do bočnej chodby. Tá je však vyplnená značne zasintrovaným závalom a sedimentami. Je tu aj výskyt väčšieho množstva okruhliakov. Niekoľko pokusov o sondážne práce v tejto časti jaskyne sa skončilo vždy po pár akciách. Aj my sme prišli na lokalitu na návrh P. Herčúta s tým, že by chcel kopať v bočnej chodbe. Mne sa však vždy pozdával viac zával smerujúci do masívu. Najprv sme skúsili sondovať v bočnej chodbe, no pre tvrdosť sedimentov sme sa však rýchlo presunuli do závalu smerujúceho priamo do masívu. Začali sme kopať popri ľavej pevnej stene, s tým, že sme predpokladali, že zával nad nami je až z povrchu. Hneď na druhej akcii 28. 1. 2020 sme však skúsili zakopať smerom dohora, aby sme obišli veľké bloky, ktoré nás zastavili v postupovaní popri stene. Na naše veľké prekvapenie sa po asi polhodine kopania pred nami objavil otvor, za ktorým bolo vidieť tmu. To nás povzbudilo a za

chvíľu sme už vyliezali do siene s rozmermi 10 x 5 m s výškou stropu do 5 m. Odtiaľ sa smer jaskyne prudko stáča a ide pararelne so starou časťou – bočná chodba. Strop sa tu znižuje na výšku asi 0,5m nad hladinu jazierka, za ktorým pokračuje opäť pohodlná chodba. Tú ukončuje zával a v deň objavu aj nás zastavil v ďalšom pokračovaní.

Objavené priestory sú zaujímavé z pohľadu bohatej výzdoby, ale hlavne výskytom množstva kostí jaskynných medveďov. Na ich preskúmanie a zdokumentovanie sme zavolali A. Bendíka, ktorý na niekoľkých akciách zdokumentoval a odobral značné množstvo osteologického materiálu. Pozostatky jaskynných medveďov sa nachádzajú od siene pred jazierkom až po zával na konci jaskyne. Na jednom mieste sinter zalial celú lebku medveďa, ktorá sa stala symbolom novoobjavenej časti jaskyne.

Po objave sme sa zamerali hneď na ďalší prieskum a možnosť pokračovania priestorov. Prievan a tvar priestorov nás 31

32

33

Prechod do nových častí v Suchej jaskyni č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

smeroval do závalu na konci novoobjavenej chodby. Tu po niekoľkých akciách v závale, kde tiekla voda a bolo množstvo blata, sme sa rozhodli, že sa skúsime vrátiť pár metrov nazad a skúsiť sledovať časť prievanu, ktorý akoby mizol pod stenu asi tri metre pred závalom. Práce v závale sme teda prerušili a začali sa zahlbovať popri stene. Po asi 4 akciách sa podarilo postúpiť do nízkej strmo stúpajúcej sienky, ktorá vznikla odtrhom mohutného bloku zo stropu. Sienka smerovala do závalu, v ktorom sme prerušili práce a tak sme boli na tom istom. Ešte sme sa pokúsili dostať hlbšie pred sienkou, či sa nenachádza priestor pod mohutným blokom, ale tento smer nepriniesol výraznejší posun. Hĺbka výkopu však dosiahla úctyhodných 5 m. Nakoniec sme sa vrátili späť do závalu a dúfame, že sa nám ho podarí prekonať a dostať sa do ďalších voľných priestorov. Jaskynné medvede mali pravdepodobne voľne prístupnú ešte ďalšiu časť jaskyne, nakoľko v stúpajúcom závale stále narážame na ich pozostatky.

Celkovo sme v Suchej jaskyni č. 3 objavili 34

89 m metrov a jaskyňa tým dosiahla dĺžku 114 metrov.

Pražská jaskyňa sa nachádza len 20 m SV od vchodu do Suchej jaskyne č. 3, lákala od jej objavenia speleológov prekonať zanesenie na jej konci. Jej prieskumu sa venovali členovia OS Martin a neskôr v období okolo roku 2002 členovia Speleoklubu Malá Fatra. Postupnými prácami na konci jaskyne sa podarilo vyčistiť klesajúcu plazivku v dĺžke 8 m, na ktorej konci bol kolmo dole stupeň a zúženie, ktoré stáčalo steny smerom späť pod klesajúcu plazivku. Práce sa tu ukončili a jaskyni sa nikto nevenoval. Keď nás v Suchej jaskyni č. 3 zastavil náročný zával, rozhodli sme sa skúsiť pokopať v Pražskej jaskyni. Zamerali sme všetky jaskyne pod vodopádom (Suché jaskyne č. 4, 5, 6, 7), Pražskú jaskyňu a Suchú jaskyňu č. 3. Z ich vzájomnej polohy vyplývalo, že Suchá jaskyňa č. 3 a Pražská jaskyňa smerujú v pôdoryse do jedného miesta.

Kolmý stupeň na konci plazivky bol

tvorený len hlinitými sedimentami a tak sme sa rozhodli, ako prvé supeň odkopať smerom späť, aby sme získali viac miesta na dne. Práca šla bez problémov, až kým sme sa nezačali zahlbovať. Tu sme narazili na zasintrované štrky, ktoré vypĺňali dno v celom profile. Už sme chceli práce na lokalite ukončiť, no na konci akcie sme predsa ešte skúsili zabiť v rohu sekáč. Objavila sa malá diera, ktorá naznačovala možnosť voľného pokračovania. Doniesli sme na lokalitu centrálu a zbíjačku a začali pomaly a pracne rozrušovať zasintrované štrky. Šlo to však len po centimetroch a opäť sme chceli práce ukončiť. Okrem tvrdosti sedimentu sme mali problém aj so vzduchom. Zapožičali sme si ešte väčšiu zbíjačku (o veľkosti gitary) a zostrojili sme vetranie z počítačového ventilátora a elektrikárskej chráničky. Najtvrdší úsek sa nám podarilo prekonať a dostali sme sa do sypkých štrkov, ktoré sme už poľahky kopali a pred nami sa otvorilo voľné pokračovanie. Náramnú radosť však vystriedalo sklamanie, keďže sme objavili len 13 m voľných priestorov a ďalšie pokračovanie akosi vôbec nie je jasné. V smere do masívu nepokračuje nič, smerom

späť ide chodba vyplnená sypkým štrkom takmer po strop a smerom na SV sa javí nejasné pokračovanie, taktiež vyplnené štrkmi. Chýba tu prievan a ďalšie pokračovanie je ukryté pod množstvom štrku. Pozitívne je, že štrky nie sú spevnené a kopú sa poľahky, ale je ich potrebné transportovať na veľkú vzdialenosť. Bez zostrojenia lanovky tu ďalšie práce nie sú možné.

Suchá jaskyňa č.7

Počas zameriavania jaskýň v okolí vodopádu zaregistroval P. Holúbek prievan v Suchej jaskyni č.7 a upozornil, že jaskynka končí priepastkou. Na perspektívnej lokalite sme začali teda pracovať. Hneď na prvej akcii sme zistili, že prievan nevystupuje z priepastky na konci jaskynky, ale derie sa zo sute hneď za vchodom. Po jej odstránení sa pred nami objavila nízka plazivka, ktorá končila úzkym kolmým stupňom. Na prvý pohľad veľmi perspektívne miesto. Začali sme teda pracne rozširovať úžinu, pričom nás v práci povzbudzoval silný prievan. Po niekoľkých akciách sa nám podarilo objaviť asi 3 m hlboký voľný priestor na konci ktorého bola zas úžina.

V deň objavu v Suchej jaskyni č. 3. Zľava J. Vajs, P. Holúbek, E. Farkašová, P. Pokrievka ml.

35

Výzdoba v Suchej jaskyni č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

Keď sme sa tu následne zahĺbili objavila sa pod nami ešte jedna úžina a tak sme mali hneď dva smery na ďalší postup. Úžiny sa stáčali jemne do masívu a tak to vyzeralo dobre. Od samého začiatku sme však mali stále pochybnosti, či prievan náhodou nejde z blízkeho povrchu. Nakoľko sme sa pohybovali stále blízko svahu a hlbšie do masívu nás to nejako nechcelo pustiť. Aj samotný prievan sa nám zdal dosť studený.

Ale priestory boli stále pekne modelované vodou a tak sme si vraveli, že to predsa niekam musí ísť. Keď sme boli už v hĺbke asi 8 m pod vchodom, pekne modelované steny prešli do závalu a ďalšie pokračovanie naznačovali už len dve ostrohranné pukliny.

P. Herčút si všimol, že blízko vodopádu sa nachádza krátka puklina a uvažoval či by nemohla súvisieť so Suchou jaskyňou č. 7.

Táto možnosť sa nezdala až taká pravdepodobná, kým sme sledovali pekne modelované steny, ale keď sme sa dostali do ostrohranných puklín, už sa nám to možné zdalo. Suchá jaskyňa č. 7 sa správala 36

v tom čase ako prievanový horný vchod, čiže prievan z nej vystupoval. Dymovými trubičkami sme zistili, že puklina pri vodopáde nasáva. Spravili sme teda dymovú skúšku. V pukline sme zapálili suché lístie, dym začalo vťahovať dnu do pukliny a za pár minút sa už valil z vchodu Suchej jaskyne č. 7. Práce sme teda na lokalite ukončili.

Je však možné, že sme urobili chybu hneď na začiatku a to tým, že sme sledovali prievan. Keby sme také isté množstvo energie venovali rozširovaniu úzkej priepastky, je možné že by sa objavilo významnejšie pokračovanie. Celkovo sme tu postúpili od vchodu do hĺbky asi desať metrov. Ku pukline pri vodopáde je to vzdušnou čiarou asi 15 m. Je však možné, že jaskyňa pokračuje ešte smerom dole pod závalom. Ak by tu pokračoval v budúcnosti prieskum, bolo by dobré nájsť pokračovanie vodou modelovaných stien, ktoré je zrejme pod závalom na dne výkopu, alebo by sa mal sústrediť na rozširovanie úzkej priepastky. Žiarna jaskyňa č. 2

Niekedy v lete 2019 sme sa rozhodli so Žiarnou jaskyňou č. 2 riadne sa zoznámiť. Popreliezali sme všetky zákutia a rozmýšľali, kde by mohla táto 230 m dlhá a 40 m hlboká jaskyňa pokračovať. Vedeli sme že by mala pokračovať v smere hlavnej tektonickej poruchy, na ktorej je vytvorená.

Smerom na SZ by mala pokračovať k Žiarnej jaskyni č. 4, od ktorej ju delí vzdialenosť v pôdoryse 100 m a hĺbkovo 20 m. Ale tak isto sme uvažovali, že by mohla pokračovať smerom hore dolinou, teda na JV. Prvé miesto, ktoré sme našli, bolo nad Veľkonočnou priepasťou, čo by zodpovedalo smeru na Žiarnu jaskyňu č. 4. Tu sme pretraverzovali ponad priepasť a narazili na prisintrovaný zával, za ktorým by mohol pokračovať ešte horizontálny úsek. Druhé miesto sme objavili na konci spodného poschodia v závale pred Mesačnou sieňou. Tu sme cez zával videli jasne do voľného priestoru. Ako prvé sme preskúmali miesto v závale, kde

Vstupná sieň v novoobjavených častiach Suchej jaskyne č. 3. Foto: P. Pokrievka ml.

sme sa po jeho prekonaní dostali do neveľkej sienky cca 2x2 m s výškou do 2 m.

Tento priestor je vytvorený na hlavnej tektonickej poruche. V smere po tejto poruche (hore dolinou) nás zastavil zával. Ten sme na jednej akcii prekonali a dostali sa do úzkej chodbičky s pulzujúcim prievanom.

Je to tu však zjavne úzke a ďalšie pokračovanie je možné po náročnom rozširovaní úžiny, prípadne smerom hore do závalu.

Miesto nad Veľkonočnou priepasťou sme sa vybrali preskúmať 9. 11. 2020. Ponad priepasť sme najprv urobili lanový traverz, hoci sme to prvý raz preliezli voľne, bez istenia sa pohybovať ponad 15 m hlbokú priepasť by bolo zbytočné riziko. Následne sme začali rozoberať zasintrovaný zával. Zo začiatku miesto na nás nepôsobilo vábne, no po odstránení niekoľkých balvanov sa nám ukázal v strope úzky prielez do voľného priestoru. Ten sa nám podarilo rozšíriť kladivom a sekáčom na prielezný asi za hodinu. Preliezame do voľného pokračovania.

V celku pohodlnou chodbou ideme asi 8 m, tu sa priestor rozdeľuje. Toto miesto sme

Iný pohľad na jazierko v Suchej jaskyni č. 3. Foto: M. Miko

38

nazvali Anjelské krídlo, podľa 1,5 m dlhého kusu sintrovej kôry v tvare krídla anjela.

Tu nás v smere hlavnej poruchy zastavilo zúženie, za ktorým sme neskôr postúpili 3 m a zastavil nás sifón. Od Anjelského krídla odbočuje z hlavnej poruchy 2 až 3 m široká, ale nízka chodba, ktorá po niekoľkých metroch končí v sienke 2 x 2 m. Tu sme neskôr počas niekoľkých akcií postúpili cez úžinu o 8 m dopredu, pričom je tu možnosť ešte ďalšieho postupu. Celkovo sme v Žiarnej jaskyni č.2 objavili okolo 45 m priestorov.

Presný údaj získame po zameraní postupov. Máme vytipované ešte jedno miesto v smere hore dolinou zo vstupnej priepasti. Pokračovanie v smere hore dolinou naznačuje aj niekoľko výduchov, pričom najvzdialenejší sa nachádza takmer 180 m vzdušnou čiarou od vchodu Žiarnej jaskyne č.2. Výzvou je tiež odčerpať a kopať v sifóne pri Anjelskom krídle.

Na záver treba poďakovať všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a pomáhajú tak odhaľovať nové a nové tajomstva krasu v Turci.

Prechod Malou Fatrou - 20. ročník Nikolaj Bonda

Dvaja velikáni Veľký Rozsutec a Stoh lákajú. Foto: N. Bonda

Na bezpečné zdolanie tejto náročnej turistickej túry, okrem osobnej dostatočnosti, potrebujete spoľahlivého spoločníka (ešte lepšie je dobrá partia) a únosné počasie. To prvé s patričným zaopatrením nám ponúka kalendár turistických podujatí MsKST Martin už dvadsať rokov. To druhé býva v rukách vyššej moci, lebo kalendár sa tvorí na začiatku roka.

Záujemcovia nemusia prejsť celú trasu. Môžu si vybrať, ktorý úsek budú absolvovať. Ponúkajú sa viaceré možnosti.

Takto som sa s MsKST Martin už v minulosti zúčastnil osobitne na túrach krivánskej i lúčanskej časti s jedným prenocovaním.

Viackrát som sa zúčastnil len na prvom dni prechodu s návratom domov. Len raz sa mi prihodilo, že som to zabalil po prvom dni, hoci som mal v pláne zdolať viac. Vytrvalý dážď nás vtedy načisto premočil. Bol som v závere skupiny, kde sa tempo pochodu prispôsobuje najslabšiemu. Mokli sme preto o čosi dlhšie, ako mokol náš predvoj. Ako vodák mám rád vodu, ale tá vo vibramách ma vtedy odradila. Premočené veci nema-

li šancu cez noc vyschnúť. Nechcelo sa mi ráno obúvať do mokrého a radšej som sa za tmy vrátil domov.

Na akciu sa z dôvodu zabezpečenia nocľahov prihlasuje s mesačným predstihom. Keď som sa prihlásil na poslednú chvíľu v predvečer akcie, mal som v pláne absolvovať aspoň prvý deň. Bol som však naklonený myšlienke ísť, koľko sa dá. Podľa toho, čo mi po prvom dni našepne moje telo a aké budú možnosti prenocovania.

Uspokojil by som sa zdolaním krivánskej časti, čo sa mi aj podarilo. Dokonca sa stalo to, že som po prvý raz absolvoval všetky tri dni a došiel až do konca. Priam tak, ako som si to už dávno želal. Do Fačkovského sedla. Tradičný záver býva vo Vrícku, ak trasa prechodu nevedie opačným smerom.

Vtedy je Vrícko začiatkom prechodu.

11. 09. 2020 Zázrivá – Veľký Rozsutec – Stoh – Chleb – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom (nocľah)

Na túru vyrážame z rázcestia v Zázrivej krátko pred siedmou. Je nás desať. Tak 39

Pohoda na Chlebe. Foto: O. Bohuša

akurát, aby sme sa na hrebeni neroztratili.

Predpoveď počasia je priaznivá. Uveril som meteorológom a vzal som si so sebou kameru. Hádam to vyjde a konečne na tomto krásnom podujatí niečo nakrútim. Po iné roky som ju vláčil zbytočne. V Jánošíkovom dvore nás víta a zároveň vyprevádza brechot psov. Za poslednou drevenicou dáme zbohom civilizácii a naše duše zveríme matke prírode. Poznám len dvoch účastníkov, Martinku Wittyovú a Ondra Bohuša, nášho vodcu. Na zoznámenie s ostatnými mám pred sebou celý deň. To zoznámenie si tak trochu kazím kamerou. Nie každý má rád podobný zásah do súkromia. To aby si človek ešte aj tu, v prírode, dával pozor na reči. Nie všetko by malo byť „zvečnené“ a zverejnené. Fotografom sa ešte kadečo prepáči. Ale toto? Nakoniec ma celkom dobre prijali a boli tými najlepšími nehrajúcimi hercami. Asi zabralo to, že chcem urobiť dokument pre náš klub a pre nášho starostlivého predsedu Paľa Královanca, ktorý má na „svedomí“ toto pekné a náročné podujatie. Až tu som sa dozvedel, že absolvujem jeho jubilejný dvadsiaty ročník. To by som mal kvôli dokumentu vydržať až do konca. Našťastie som si so sebou zobral aj nabíjačku, lebo ak to aj zvládnem, odkráčať po troch dňoch celú trasu, baterka by určite „dokráčala“ už v prvý deň.

Keďže aj tento článok sa stane tak 40

trochu i historickým dokumentom, predstavím aj ostatných účastníkov. Mne vekovo bližší – Marcelka Srníková a Fero Mazák.

Omladina – Zuzka Baliová, Barborka Bohušová, Štefan Gábor, Tomáš Pukaj a Radko Bali. Všetko úžasní spoločníci.

Na prvej vyhliadke si uvedomujem, že fotografovanie v tak skvelom počasí nás bude určite zdržiavať. Kto by sa nechcel podchvíľou odfotiť v takomto utešenom prostredí s jedinečne, priam božsky, „namaľovanými kulisami“? Celý deň je pred nami a do dnešného cieľa stačí doraziť pred zotmením. Keď sa pristavíme v sedle Zákres a zahľadíme na čarovný Malý Rozsutec, nenapadne nás nič iné, ako naň vykročiť. Je to asi trištvrte hodinové zdržanie, ale človeku nedá neodbočiť z trasy. Najmä, ak tam niektorí ešte neboli. To by sme ukrivdili nielen tomuto prírodnému skvostu, ale aj im. Ak hovorím o skvoste, dáte mi určite za pravdu všetci, ktorí ste ho zočili z ktorejkoľvek strany. Veď nie náhodou na ňom filmári z Hollywoodu nakrúcali sekvencie filmu „Za nepriateľkou líniou“ v hlavnej úlohe s Owenom Wilsonom, ktorý sa, sediac na skale, pokúša dovolať na svoju materskú loď. Takýto obrázok predsa patrí do poriadneho akčného filmu. My ho tiež dávame do nášho dokumentárneho filmu a ideme ďalej za ďalšími skvostami. Spomeniem len útržky.

Na poludnie stojíme na ďalšom skvoste

Záver prvého dňa pod Chlebom. Foto: O. Bohuš

Pohľad z hrebeňa na Baraniarky. Foto: O. Bohuš

Veľkom Rozsutci. Krátke „leháro“ v sedle Medziholie a asi o 15.00 hodine ďalšie na vybrúsenom drahokame Stohu. Stoh bol mimoriadne vľúdny. Obávané šmýkačky z neho sa nekonali. Za hodinu a pol sme na Poludňovom grúni a o ďalšiu na poslednom skvoste dnešného dňa na Chlebe. Asi o štyridsať minút nás pri Chate pod Chlebom vrelo víta náš predseda Paľo Královanec a jeho pobočníci. Pekný deň spečatíme pri čaji, kávičke a pivku. Traja zostávame spať na Chate pod Chlebom a zvyšok zostupuje do základného tábora v urbárskej chate pod Generálom.

12. 09. 2020 Chata pod Chlebom – Veľký Kriváň – Malý Kriváň – Suchý – Strečno – Minčol – Krížava – Chata Horec na Martinských holiach (nocľah)

Privstaneme si. Kontrolky mi hlásia funkčnosť celého pohybového aparátu a tak sa aj ja balím na dnešnú túru. Už pred piatou sa skupina zo základného tábora vinie hore Generálom. O 5.21 hodine urobíme spoločné foto pred najvyššie položenou horskou chatou v Malej Fatre.

Konečne sa hýbeme malofatranskou magistrálou v očakávaní zážitkov nového dňa.

Na Veľký Kriváň prichádzame s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka. Naším nezvyčaj-

ne včasným príchodom prekvapíme niekoľkých nocľažníkov, ktorí si tu na vrchole pochlipkávajú čerstvo navarený čajík. Aj my si rozprestrieme svoju poživeň na krivánskej tráve a raňajkujeme. V hrejivých lúčoch prebúdzajúceho sa dňa náramne chutí. Treba sa dobre posilniť. Pred nami je dlhá cesta s množstvom zostupov a výstupov. Hlad od včera sme zahnali, ale hlad našich nenásytných pohľadov na nebeské divadlo brieždenia a fascinujúci svet hôr nikdy nepominie. Aj preto sa sem vďačne vraciame. Nie vždy nám príroda ponúka takéto rozhľady. Kedysi sa tento vrchol nazýval Končitá. A človeku sa naozaj žiada skončiť a zostať. Až na opakovanú výzvu nášho vodcu neochotne zostupujeme späť k hrane Veľkého Kriváňa. Je sviežo. Dobre sa kráča. Pridáme do kroku, lebo slnko napoludnie býva na hrebeni neúprosné. Ani sa nenazdáme, už sme na druhom drahokame dnešnej túry Malom Kriváni. Doprajeme si malé občerstvenie, spojené s nezabudnuteľnými výhľadmi všade navôkol.

O 8.21 hodine posledné foto pri obelisku, neúnavnom strážcovi Malého Kriváňa. Po strmšom zostupe a pohodlnom špacírovaní sa plytkou Priehybou sa preštveráme cez ďalšie fatranské klenoty Stratenec a Biele skaly a o dve hodiny stojíme na Suchom, 41

neskrývanom poklade Malej Fatry. Nakrátko sa oddáme ďalším nezabudnuteľným výhľadom. Po krátkom odpočinku a spoločnej fotografii pri dvojkríži sa začíname zosúvať o 1000 metrov nižšie do prielomu Váhu. Pri úmornom zostupovaní sa pristavíme na Chate pod Suchým. Na pravé poludnie si doprajeme teplé jedlo a podaktorí i studené pivko. Krátko po objatí obidvoch hodinových ručičiek na dvanástke sa ženieme spolu s veľkou ručičkou aj my dole. Po hodine a pol trmácania sme na Podhradskom. Čakáme na zadný voj a v Hradskom potoku zmývame zo seba usadený a pevne prilepený prach z rozhorúčených tvárí.

Podávam hlásenie domov, že to zvládam a budem pokračovať ďalej, potrebujem však vymeniť vibramy. O 14.45 hodine sme v Strečne. Podaktorí využívajú ponuku Bufetu pod hradom a ja sa zatiaľ s radosťou zbavím svojich vyšších vibrám, z ktorých sa mi už napoly odlepili podrážky. Spozoroval som to už na Veľkom Rozsutci a po celý čas ich látal lepiacou páskou, či popruhom. Doslúžili, ale poslúžili až sem. Syn mi priviezol náhradnú obuv, nižšiu a oveľa ľahšiu. Bude sa mi ľahšie kráčať Lúčanskou Malou Fatrou. Po zdolaní asi polovice trasy využijem synov servis a ochotne sa zbavím zbytočnej záťaže v batohu. Počas prechodu úsekom Krivánskej Malej Fatry sme sa všetci desiati dostatočne zoznámili a porozprávali o všeličom. V Strečne nás opúšťajú dvaja, ale uvidíme sa večer na chate Horec. Pridáva sa k nám nová členka tímu Zuzka Kamhalová a pokračujeme už iba deviati. Znovu naberáme výšku, ktorú sme stratili zostupom do údolia. Takmer tisíc výškových metrov na Minčol nás spoľahlivo vyčerpá. Na chvíľu stojíme v sedle Okopy, kde pred 76 rokmi v ťažkých nerovných bojoch čelili odvážni vlastenci viacnásobnej presile. Podaktorí sme už vysilení a treba počkať tých vzadu.

O 18.40 hodine vysmiati robíme foto pri dvojkríži na Minčole. Niektorí sa do úsmevu musíme siliť. K úsmevu nám napomáha vedomie, že na chatu Horec je to už menej 42

ako dve hodiny a čaká nás tam predseda s prestretým stolom. Na posledný úsek si už musíme posvietiť čelovkami. Aspoň my vzadu. Prichádzame ukonaní a už ani nevnímame čas nášho príchodu. Hlavné je, že sme došli všetci a sme celí. Okrem krásnych zážitkov sú nám odmenou účastnícke diplomy a spoločenské posedenie, ktoré možno bez zveličovania nazvať turistickým hodovaním. Viacerí z nás sa stávajú výhercami milých a užitočných cien z tomboly. Tá moja sa dá rozdeliť medzi všetkých a tak ju s radosťou ponalievam. Pred spánkom sa počas hodovania pobalíme na ďalšiu túru.

Aj teraz si musíme privstať.

13. 09. 2020 Chata Horec – Veľká Lúka – Veterné – Hnilická Kýčera – Janková – Kľak – Fačkovské sedlo

O pol šiestej s výdatným zaopatrením predsedu a jeho zabezpečovacieho tímu sa zhromažďujeme pred chatou.

Odchádzame v zmenenej zostave. Ondro s Martinkou zostávajú a pridáva sa k nám ďalšia čerstvá posila Ján Humený. Po polhodine spolu s lúčmi vychádzajúceho slnka prichádzame na najvyšší bod dnešnej trasy Veľkú lúku. Ako maják sa v diaľke rysujú kontúry Kľaku. Dnes bude zovšadiaľ naším majákom i vytúženým prístavom. O ďalšiu polhodinu sa spolu s ranným vetríkom obtierame okolo smerovníka na Veternom.

O ďalšiu hodinku s povievajúcim vetríkom z Veterného prichádzame na Dlhú lúku.

Cítime príjemné šteklenie slnečných lúčov predierajúcich sa cez ranný chlad. Poháňame sa navzájom ďalej, lebo lúče budú dobiedzať čoraz viac a unavia aj najspevavejšie ranné vtáča. Keď sa hodinové ručičky prekrývajú na jedenástke dobíjame vrchol Hnilickej Kýčery. Povystierame sa na tráve a ponaťahujeme ubolené nohy. Doplníme energiu a príkrym svahom schádzame dolu.

Humor nás ešte neopustil a pomáha udržiavať morálku družstva. Krátko pred štrnástou dorazíme na Skalky. Aj tu sa ukladáme do trávy. Utrápení vytúžene hľadíme na

stále vzdialený majestátny Kľak. Posilníme sa pred posledným výrazným zostupom a ešte výraznejším štveraním na posledný vrchol. Vo Vríčanskom sedle viacerí sústredíme posledné sily. Postupne zdolávame poschodia Kľaku. V bode Pod Kľakom zmobilizujeme i ten zvyšok svojich posledných síl a derieme sa do výšav. O 16.45 hodine sme to konečne dali všetci deviati. Rozhliadneme sa víťazoslávne navôkol. Kľak si však nevšíma našu radosť a nadšenie. Ďalej si ticho pradie a prikrčený čaká ďalších hostí. Fotíme sa pri dvojkríži. Sú to najcennejšie zábery z troch dní v zostave všetci deviati z dnešného dňa a šiesti, ktorí sme to bez prerušenia odšliapali celé. S úľavou hľadíme na vzdialené Martinské hole. Ten pohľad a pocit zavŕšeného úsilia nás nabudia na zostávajúcich päť kilometrov zostupu do Fačkovského sedla. Zmenili sme koniec trasy a dojednali si odvoz „strelou“.

Asi po hodine a pol už sedíme v štýlovej reštaurácii Salaš Kľak a doprajeme si špeciality podľa chuti. S dobrým pocitom urobíme posledné spoločné foto. Dúfam, že nebolo naozaj posledné a naša malofatranská partia sa ešte stretne zas niekde na horách. Spoločné úspechy ľudí spájajú.

Prechod Malej Fatry sa určite dá uskutočniť aj sólovým spôsobom. Človek vtedy môže mať intenzívnejší zážitok so splynutia s prírodou, ale nikdy sa so všetkými svojimi zážitkami nedokáže s niekým podeliť. Veď ako sa hovorí, vo dvojici sa to ľahšie ťahá. Žiaľ býva polovičný a radosť dvojnásobná.

A ak máte taký kolektív, s akým som splynul na dvadsiatom ročníku prechodu ja, potom máte fantastické nezabudnuteľné zážitky, o ktorých stačí aj po rokoch komukoľvek z účastníkov niečo z prežitého len naznačiť a oboch vás pri srdci zahreje. Všetko je povedané v pohľadoch. Niektoré chvíle sú neopísateľné. Keď na Veľkom Kriváni zažijete východ slnka. Keď sa po troch dňoch kráčania v žiari zapadajúceho slnka dotknete na poslednom vrchole trasy dvojkríža na Kľaku. Radosť znásobená počtom prítom-

ných je pre mňa cennejšia, ako keď by som sa mal tešiť z toho, že som to zdolal sám.

Prešli sme po horách kus cesty. Tri dni sme sa nadchýnali fascinujúcimi krásami Malej Fatry a šíreho okolia. Mnohí by povedali KRÁSNA KRAJINA. Ale ja som si po celý čas uvedomoval, že to je oveľa viac.

Hľadel som a videl svoj DOMOV a našu VLASŤ. Cítite ich, aj keď ste ďaleko za hranicami. Vlasť. Pojem, ktorému sa v poslednej dobe vyhýbajú predstavitelia nášho štátu pri svojich vystúpeniach, akoby sa za ňu hanbili. Novinári sa tomuto pojmu, pre nich iba slovu, každodenne vyhýbajú ako čert svätenej vode. Tam hore som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku, ak sa z našej spoločnosti postupne vytráca pojem, ktorý nám s láskou vštepovali doma naši rodičia a o ktorom nás s láskou učili kedysi i v škole. Budeme sa môcť ďalej nazývať spoločnosť? Či budeme už len masou spotrebiteľov?

Iba ten, kto pozná svoju vlasť, môže ju milovať a s láskou chrániť. Neprestaňme ju spoznávať!

Radostný záver hrebeňovky na Kľaku. Foto: O. Bohuš

43

Stretnutie cykloturistov KST VO VRÚTKACH Ján Pullmann, Jozef Haráni

Turistický pelotón sa „rúti“ okolo koníkov vo Valentovej. Foto: J. Haráni

Viac ako 130 bicyklistov z celého Slovenska sa v termíne od 10. do 12. 9.

2020 stretlo na 42. zraze cykloturistov KST vo Vrútkach. Organizátorom boli vrútocké kluby, a to KST Vrútky a TK Fatra Vrútky.

Zraz sa mal pôvodne uskutočniť od 19. do 23. 8. a mal ho organizovať Klub slovenských turistov Turiec. Výkonný výbor regionálneho klubu však rozhodol o zrušení organizovania tejto akcie. Záujem cykloturistov z celého Slovenska o stretnutie pretrvával, a aj primátor mesta Vrútky Mgr. Branislav Zacharides nám vyšiel v ústrety.

Tento zraz sme pripravili ako sprievodné podujatie Dní mesta Vrútky. Ďakujeme pánovi primátorovi za ústretovosť, ochotu a spoluprácu pri zorganizovaní tejto akcie.

Otvorenie sa uskutočnilo pri budove Mestského úradu Vrútky. Okrem primátora mesta Vrútky sa zúčastnil otvorenia aj zástupca primátora mesta Martin Rudolf Kollár. Vedenie turistov reprezentovali Peter Dragúň, predseda Klubu slovenských turistov a Martin Čajka, predseda sekcie cykloturistov KST.

Pri otvorení zrazu bola slávnostne prestrihnutá páska novo vybudovanej od44

dychovej zóny budúcej cyklotrasy z Martina do Vrútok, ktorá bude pokračovať až do Žiliny. Potom sa pelotón cyklistov vybral na spoločnú trasu. Pripojilo sa aj 30 žiakov z vrútockých základných škôl s charitatívnou akciou „Na kolesách proti rakovine“.

Spoločná trasa viedla z Vrútok cez Turčianske Kľačany, Sučany, Turany do Krpelian. Tu bolo podané občerstvenie aj s výborným gulášom. Účastníci ďalej pokračovali cez Nolčovo, Turčiansku Štiavničku, Sklabinský Podzámok a Sklabiňu do Martina.

Pre účastníkov zrazu sa po dve popoludnia konali v kultúrnej sále Kriváň prednášky. Vo štvrtok to bola téma „Jaskyne a Turiec“ v podaní Mgr. Pavla Pokrievku, predsedu JK Speleo Turiec a uskutočnil sa krst knihy „Na dvoch kolesách“ od autorov Ernesta Rusnáka a Miroslava Herchla. Je to kniha, ktorá slovom a obrazom zachytáva momenty z doterajších zrazov cykloturistov KST 1978 až 2019. V predaji bola aj kniha Jozefa Harániho „Okolo Slovenska po hraniciach“. V piatok bola prednáška na tému „Zaujímavosti prírody v NP Veľká Fatra“ od riaditeľa správy NP Veľká Fatra Mgr. Petra Vantaru.

V sobotu a nedeľu bol voľný program účastníkov zrazu podľa odporúčaní organizátorov zrazu a dostupnej mapy Cyklotrasy Turčianskej záhradky.

Medzi účastníkmi zrazu najväčšie zastúpenie mali turisti zo Starej Ľubovne, ďalej KST Nižná, Vinné a Prešov. Najmladší účastníci boli Marek a Patrik Švecovci z KST Stropkov, dvojičky ktoré mali 2 roky. O niečo starší účastník Matej Macko zo Starej Ľubovne má 3,5 roka a na svojom malom detskom „bicyklíku“ prešiel v prvý deň po vlastnej osi s rodičmi a s celým pelotónom cca 100 cyklistov z Vrútok cez Turčianske Kľačany, Sučany, Turany až do Krpelian.

Každý účastník zrazu dostal informačný bulletin, účastnícky list, zrazové odznaky, mapu cyklotrás Turčianskej záhradky a informačné turistické materiály regiónu Turiec a Žilinského kraja. Na spoločných cyklotrasách účastníci zrazu navštívili Teplické serpentíny v Turčianskej Štiavničke, Šútovský vodopád, Sklabinský hrad, Ga-

Prejazd cez hlavnú cestu do Karlovej. Foto: J. Haráni

45

Odovzdávanie štafety cyklozrazov. Foto: H. Pullmanová

derskú dolinu, videli v Rakove krásne drevené sochy s rozprávkovou a náboženskou tematikou, lyžiarske centrum Snowland Valča. Bicyklami vyšliapali aj na Martinské hole a pešie túry boli orientované na chatu Kľačianska Magura a Martinské hole. Jednotlivci zašli bicyklami až do Turčianskych Teplíc, čím obišli celý Turiec v dĺžke viac ako 100 km. Počas zrazu mohli turisti využiť aj

cyklobus, ktorý jazdil cez víkend zo Žiliny do Turčianskych Teplíc podľa pevného cestovného poriadku.

Na záver zrazu zástupcovia KST Nižná na Orave prevzali putovný štafetový kolík, čo ich oprávňuje zorganizovať ďalší, 43. ročník zrazu cykloturistov KST.

Organizátori tohto celoslovenského podujatia boli Ing. Ján Pullmann, predseda KST Vrútky, Jozef Haráni, predseda TK Fatra Vrútky a Mgr. Juraj Gorilák za Mestský úrad Vrútky. Členmi organizačného štábu boli Miroslav Šveda a Bohuš Šlichtík zo Sučian a členovia KST Vrútky Viera Pauková, Eva Ľuptovská, Oľga Račková, Štefan Vlžák, Peter Ohurniak a Jana Pavláková. Účastníkov hromadných cykloakcií sprevádzali so sprievodným vozidlom Jozef Haráni a zdravotný personál MUDr. Mária Galčíková a Gitka Kleskeňová. Počas akcie nedošlo k žiadnemu úrazu a tak účastníci odišli domov s krásnymi zážitkami a novými poznatkami o regióne Turiec.

42. ročník zrazu cykloturistov sme prispôsobili súčasnej pandemickej situácii.

Išlo hlavne o dodržiavanie hygienických predpisov pri jazde bicyklom a dodržiavanie dopravných predpisov.

Turistická „vrchnosť“ na turčianskej cyklorozhľadni na Brotnici nad Necpalmi. Foto: J. Haráni

46

Výskum jaskýň na Salatíne v Nízkych Tatrách Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka

Keď sa zdá, že v mori hôr Slovenska už naozaj nie je čo objavovať a všetky „podstatné“ jaskyne v Nízkych Tatrách boli objavené, oplatí sa zobrať mapu a ešte raz sa dobre pozrieť, či boli vyčerpané naozaj všetky možnosti. Presne takto sme si všimli masívny vrchol Salatína. Nachádza v západnej časti Nízkych Tatier a tvorí veľké spádové územie, ktoré má už na prvý pohľad speleologický potenciál ako Krakova hoľa, Ohnište, Kozie chrbty a Veľký bok. Preto neušiel našej pozornosti a neustále sme sa sem vracali skúmať niečo nové a neznáme.

Na hrebeni Malého Salatína sa nachádzajú krasové útvary a jaskyne. Vrchol je pokrytý kosodrevinou, smerom na východ a západ spadajú strmé lavinózne svahy. V okolitých dolinách žije množstvo zveri - medvede, diviaky, vlky. Salatín stojí osamotený a oddelený dolinou od hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Práve táto poloha, výška cez 1600 m n. m., v sebe skrýva netušené možnosti.

Po predchádzajúcich prieskumoch nám zostali mapy dvoch jaskýň a zmienky o jaskyniach. Dokumenty však nemali žiadnu lokalizačnú hodnotu a preto sme prakticky začínali od nuly. Oblasť Salatína skúma Oblastná speleologická skupina Ružomberok po častiach už od roku 2001.

Nejde preto o žiadny expedičný, rýchlo kvasený prieskum, pri ktorom sa v každej jaskyni niečo vykope, potom sa zbežne zamerajú a následne sa hneď utekajú robiť foto prednášky s potleskom.

Postupne si, popri grafickej prílohe charakteru povrchu, stručne popíšeme jednotlivé jaskyne. Oblasť obsahuje množstvo jaskýň, ale tento článok sa špecializuje len na úzko špecifickú oblasť Malého Salatína.

Zbojnícku jaskyňu sme našli po neľahkom hľadaní v masíve Malého Salatína, ako prvú ešte v lete 2001. Nachádza vo výške 1360 m n. m. Jej portál je umiestnený 95 m kolmo pod vrcholom Malého Salatína na súradniciach WGS: 48°59‘54.147“N, 19°22‘5.340“E. Jaskyňu sme určili ako bivak, tak ako kedysi pravekí lovci. Popri tom, že jaskyňa ponúkala útočisko, sme jej bočnú chodbu priebežne sondážne prekopávali.

Koncový zával javí známky slabšieho prievanu. Môže sa však jednať aj o rozsadlinu, komunikujúcu s povrchom. Jaskyňa môže pokračovať cez hrebeň na druhú stranu Malého Salatína. Tu sú závrty, naznačujúce

Lumok veľký (Rhyssa persuasoria). Foto: L. Tábi

47

Začiatok akcie na mieste, kde sa najvyššie dostane auto - 1200 m n. m. Foto: J. Salák

prítomnosť podzemia, padajúceho cez hrebeň do severných, výverových častí potoka Štiavnička v Komorníckej doline.

Jaskyňu v Salatíne II. sme v neprehľadnom horskom teréne a nie práve vhodnom opise hľadali celé roky a takmer

bezvýsledne. Nakoniec ju po dlhom hľadaní našiel vtedajší študent Katolíckej univerzity Michal Drobný, ktorý sa ku nám občas pridal. Našiel ju len tak, že skoro do nej spadol. Nachádza sa 110 m južnejšie od Zbojníckej jaskyne na súradniciach WGS: 48°59‘50.689“N, 19°22‘4.297“E . Tak, ako os-

Miroslav Jurečka pri spracovaní nameraných meraní. Foto: Ľ. Ivančík

48

3D mapa terénu a pozícia jaskyne

Lidar mapa terénu a pozícia Sliačanskej jaskyne

tatné jaskyne v tejto lokalite, má podobný profil horskej jaskyne, ktorú na okraji skalného útesu tvorí puklina padajúca priečne na svah smerom do južného žľabu. Jaskyňa v charaktere typického horského krasu po strmom klesaní a komíne končí zúžením.

Fričov tunel sa nachádza v okrajovom pásme vrstiev Fričových skál na súradniciach WGS: 48°59‘46.056“N, 19°22‘2.028“E. Tvorí ho prepojovacia chodba cez skalné rebro o dĺžke 6 metrov. Jedná sa o fragment chodby zrútenej jaskyne medzi útesom centrálnych skál a žľabom. Je

dosť možné, že sa jedná o „utajenú“ jaskyňu Antona Droppu, ktorá sa všade spomína, ale nikto nevedel, kde sa presne podľa nejasného popisu nachádza.

Sliačanskú jaskyňu objavil Peter Sliačan v lete 2015, podľa ktorého nesie aj svoj názov. Nachádza sa na okraji centrálneho útesu Fričovej skaly v súradniciach WGS: 48°59‘42.974“N, 19°22‘1.235“E. Pri vzdialenom pohľade nám vstup vôbec nepripadal ako jaskyňa a nebolo vôbec jasné či sa nejedná len o skalné abry za rohom v hlbokom skalnom útese. Pred nami to 49

určite videlo veľa prieskumníkov, ale práve pre toto tam nikoho nenapadlo zlanovať a otvor preskúmať. Bolo treba vyniesť lano a zlanovať 10 m do nejasného terénu. Pri týchto podmienkach to nepochybne vzdali aj takí jaskyniari, ako P. Mitter, A. Droppa a Z. Hochmuth. V ten deň sa však Peter Sliačan len tak nevzdal a pozrel sa na to očami, ako žiaden prieskumník pred ním.

Odvážne zliezol cez neďalekú sklonenú skalnú terasu vo výške 100 m nad terénom.

Následne sa už dostal k jasnému, čiernemu otvoru v skale, ktorého charakter sme nápadne poznali z Krakovej hole. Po svojich skúsenostiach na druhej strane masívu, kde na neho vybehol z jaskyne medveď už nič neriskoval. Zavolal teda Mira Jurečku a ten do diery horolezecky nebojácne naliezol.

Jaskyňa pokračovala voľne a na plný profil ďalej. Vyzeralo to sľubne a tak optimisticky

R. Belko st. pri inštalácii doplnkového vetrania.

Foto: M. Jurečka

50

zakričal na ostatných. Objaviteľsky sám postupoval vpred nedotknutým, krásne modelovaný priestorom, ale po 15 m ho zaskočilo zúženie. To už za ním liezli aj ostatní účastníci akcie. Prirodzene nás napadlo do úzkeho priestoru hodiť kameň, či to pokračuje ďalej. Po vhodení kameňa do zúženia sme však na prvýkrát neverili svojim ušiam.

Cez malú dieru s prievanom padal kameň s veľkým dunivým rachotom a napokon čľupol do vody pri veľkej akustickej ozvene.

Otázka bola, kde to tak hlučne čľuplo? Do jazera vo veľkej sieni? Začala obrovská eufória potencionálneho objavu po ktorej sa začali plánovať ďalšie akcie.

Jedna s prvých akcii sa tu uskutočnila dňa 13. 9. 2015. Vystúpali sme chodníkom cez Úplaz ponad Hučiaky na Malý Salatín. Jaskyňu sme zamerali a prieskumne sme v na jej dne vykopali 1.5 m. Zdalo sa, že jaskyňa má tvar zasypaného komína, ktorý sme začali prekopávať. Objavili sme tu asymetricky rozhádzané kosti medveďov, ktoré sem boli v minulosti pravdepodobne prirodzene splavené. Možno jaskyňa v minulosti slúžila ako neprístupný medvedí

brloh. Už vtedy nám práce znepríjemňoval čudesný hmyz, pripomínajúci osy. Tento podzemný živočích si tu medzi medvedími kosťami zriadil podzemné hniezdo, ktoré evidentne nehodlal opustiť. Pri každej príležitosti nám znepríjemňoval prieskumné práce. Osičky vychádzali po desiatkach a odvšadiaľ. Dokonca aj z navŕtaných dier po prevŕtaní skalnej dutiny. S týmto druhom sme sa ešte nestretli a tak nikto nevedel či nás živočích, pripomínajúci osu, nezačne aj reálne napádať. Odobrali sme teda vzorky hmyzu a kostí medveďov. V múzeu Slovenskej ochrany prírody a jaskyniarstva určili odborníci hmyz, ako neškodný Lumok, ktorý síce paraziticky kladie do zvierat larvy, ale na človeka neútočí. Kosti boli z medveďa obyčajného, ktoré neboli ničím výnimočne. Staré len pár stoviek až tisíc rokov. V každom prípade boli niektoré exempláre medvedích kostí podivne obrúsené a doslova popílené. Je teda možne, že to má niečo spoločné so starovekými lovcami obývajúcimi Zbojnícku jaskyňu.

Prvá veľká akcia sa uskutočnila 14. 8.

2016 v zložení Miroslav Jurečka, Lubomír 51

Večer na bivaku v Zbojníckej jaskyni. Foto: M. Jurečka

Ivančik, Pavol Jurečka a Peter Sliačan. Všetok materiál sme vytiahli na chrbte od obce Lipovské Sliače a prespali sme v Zbojníckej jaskyni. Už vtedy sme prieskumom zistili, že jaskyňa sa na konci zužuje zo slabým prievanom a pri ďalšom prieskume tu bude potrebný agregát.

V lete 2017 sme skúšali aj akumulátorovú vŕtačku, ktorá sa však ukázala ako málo účinný nástroj. Podarilo sa navŕtať len dve diery a baterky zapožičané od horolezcov boli následne vybité. Do budúcnosti bolo potrebné zabezpečiť stabilný zdroj energie a akciu podrobne logisticky rozplánovať. Počas neskorej jesene organizujeme ešte jednu akciu, pri ktorej horolezec Marek Fábry zlaní celú Fričovu skalu na 100 m dlhom lane. V miestach popod jaskyňu preskúma ďalšie potencionálne otvory do podzemia. Bezvýsledne. Žiadne ďalšie jaskyne tam nie sú.

Následne sme preto začali pripravovať väčšiu akciu, ktorá sa podarila zorganizovať v dňoch 13. - 15. 7. 2018. Tentokrát v zostave Pavol Jurečka, Ľubomír Ivančík, Miroslav Jurečka a Peter Sliačan. Vyniesli sme 700 Wattovú centrálu, vŕtačku a sprie52

vodný materiál do Zbojníckej a následne do Sliačanskej jaskyne. Celé akcia sa uskutočnila za výdatnej pomoci miestneho poľovníka z Lipovských Sliačov Joža Saláka ml.

Celý materiál aj s osadenstvom vyviezol do výšky 1200 m n. m. a to až nad lúku, kde je na Sliačanskej Magure kríž. Takto posilnený výdatnou pomocou sme na chrbtoch transportovali materiál vážiaci desiatky kíl.

Na ďalší deň sme za pomoci centrály a vŕtačky odvŕtali v extrémne tvrdej hornine 27 dier a postúpili sme cca 2 m. Na tejto akcii bolo však kľúčové, že sa inštaloval vzduchový systém odvetrania čelbových splodín, ktorý vypočítal a skonštruoval banský inžinier Ivančík. Fungoval skvelo a bez jeho pomoci by sa ďalšie práce nemohli realizovať v takom rýchlom tempe. Večer za dobrého počasia posielame úspešný svetelný signál demänovským jaskyniarom, ktorí majú podobnú akciu o 14 km východne na Jame pod vrcholom Sinej. Odblikajú nám späť a priateľsky poprajú cez SMS veľa úspechov, tak ako by to medzi správnymi jaskyniarmi malo byť. Aj takto dávame svetu znať, že napriek závistlivo šíreným klamstvám naša jaskyniarska skupina bez

problému naplno funguje. A to aj napriek cirkusovým predstaveniam extrémnych prežívačov speleológie, takzvaných „významných“ jaskyniarov, ktoré sa okolo nás v tom období diali.

Ďalšia väčšia akcia sa uskutočnila o mesiac neskôr a to v dňoch 10. - 12. 8.

2018. A opäť nám pomohol terénny automobil Joža Saláka ml. Posilnená zostava Miroslav Jurečka, Rado Belko, Pavol Jurečka a Rado Belko ml. vyniesla aj novú invertorovú, 1 kW elektrickú centrálu. Práve táto centrála však spôsobila celkové technické zlyhanie akcie. Po transportovaní materiálu do Zbojníckej jaskyne centrálu nie a nie v tejto nadmorskej výške pri zmenenom atmosférickom tlaku nakopnúť. Celá akcia skončila len pri čistení a príprave čelby na ďalšie práce v Sliačanskej jaskyni. Po ceste na Zbojnícku jaskyňu sme ešte lokalizovali a podrobne preskúmali jaskyňu v Salatíne č. 2. a následne prespali v Zbojníckej jaskyni. Po príchode domov centrála vo výške 500 m n. m. bez problému naštartovala. Do budúcich prác bolo treba zabezpečiť nielen stabilný, ale aj plne spoľahlivý zdroj energie, fungujúci za akýchkoľvek atmosféric-

kých podmienok.

Nasledujúca akcia bola až o rok neskôr v termíne 11. - 13. 7. 2019 v zostave Miroslav Jurečka, Rado Belko, Pavol Jurečka a Rado Belko ml. Znovu za podpory auta Joža Saláka ml., ktorý všetok materiál vyviezol autom až nad kríž do výšky 1200 m n. m. Na chrbte Paľa Jurečku už bola pre zmenu novučičká 2 kW invertorová centrála Honda za 1400 €, vážiaca „len“ 25 kg.

Každý mal batoh plný dielov na vŕtačku, paliva, vody a proviantu na celý víkend.

Toto všetko transportujeme na náš bivak do Zbojníckej jaskyne. Tu všetko opravujeme, zrovnávame podlahu pre lepšie spanie a renovujeme ohnisko na provizórny krb pre lepšie odvetranie dymu. Bivak sa stáva zase o niečo útulnejší. Je pripojený na wifi internet cez mobilnú sieť 4G o rýchlosti 15 Mbit. Inštalovaná je audio súprava JBL a prvýkrát v histórii je plne osvetlený cez elektroinštaláciu pripojenú na benzínovú hydrocentrálu 230 V/ 2000 W.

Počas nočného programu v improvizovanom poľnom bare prezentujeme akciu a prípravu na prienik do jaskyne na sociálnych sieťach. Vyžívame nekonečné dáta

Podrobná 3D ortomapa terénu a pozícia Sliačanskej jaskyne

53

mobilného internetu, ktoré sme si trikom zaregistrovali ako potencionálni návštevníci festivalu Pohoda pri Piešťanoch. Napodiv dobre fungujú aj na Liptove. V ten teplý letný večer to nalákalo veľké množstvo ľudí a napokon akciu v priamom prenose sleduje viac ako 24 000 ľudí z celého sveta. Aj takto sme spropagovali slovenskú speleológiu a od toho večera nám Taliani s Francúzmi fandia dodnes.

Dňa 12. 7. 2019 sa s plnou vervou púšťame do precízne naplánovaných finálnych prác v koncovej úžine. Paľo Jurečka v extrémne tvrdej hornine a v ťažkých podmienkach odvŕtal 40 a Rado Belko starší 5 dier vrtákom o dĺžke 0,5 m o priemere16 mm. Rado Belko ml. a Miro Jurečka pracovali ako servisáci pri rozvodoch elektriky, príslušenstva a pomocného materiálu.

V prvom rade však priebežne vynášali vyťaženú hlušinu, aby sa nezdržovali práce na čelbe. Paľo Jurečka čistil pracovisko, vŕtal, strieľal čiernym prachom a neúprosne postupoval vpred. Všetko fungovalo ako namazaný stroj. Za jeden deň sme v extrémne tvrdých podmienkach prerazili nekonečné 2 m a dlhú úžinu sme napokon zdolali. Celkovo sme prerazili chodbu po plnom profile v dĺžke viac ako 5 m.

Podvečer, po tvrdej práci, sme konečne prerazili do voľného priestoru. Cez úžinu preniká do prieleznej chodby najtenší Rado Belko ml.. Chodba vpredu je po dlhom suchu našťastie už bez vody. Opatrne prelieza ešte 2 m dopredu chodbou plnou pizolitov. Vlieza do neveľkého priestoru v tvare zvonu. V ňom bola tá ozvena, ktorú sme počuli pri objave jaskyne. Do budúcna máme poučenie, že keď počujeme ozvenu, nemusí sa primárne jednať o veľký priestor.

Na dne priestoru je malý komín zo slabým prievanom. Popri ňom sú skaly, ktoré sme tam predtým nahádzali. Dopredu je vidieť asi tak 2 m, no pokračovanie je neprielezné. Nad dnom je spomínaný zvonovitý komín. Vysoký je 1,5 m a to umožňuje, aby sa v tomto mieste človek otočil.

54

Žiaľ, jaskyňa slepo končí a pokračuje len úzkym komínikom na hrúbku ruky.

Balíme preto veci a presúvame sa do Zbojníckej jaskyne. Sme unavení. Pri táborovom ohni a tuhej pálenke hodnotíme celkovú situáciu prieskumu. Prečo sa na konci jaskyne striedavo objavuje a mizne voda? Odkiaľ fučí občasný prievan, ktorý vytvára veľké pizolity na stenách? To sú otázky, ktoré bude treba v budúcnosti zodpovedať a kto vie...

Celkovo môžeme skonštatovať, že do výskumu Sliačanskej jaskyne sme investovali veľa energie a aj nemalé finančné prostriedky. Hnala nás však prirodzená ľudská zvedavosť a museli sme to preto skúsiť. Za ten prieskumný zážitok nám to stálo a nemuseli sme za ním ani cestovať do divočiny na druhú stranu zeme. Tentoraz to na tomto mieste nevyšlo a príroda nezačarovala, tak ako sme si predstavovali.

No už teraz je jasné, že dier, ktoré si v tejto oblasti ešte nikto nevšimol, je možno ešte veľa a tá ďalšia nás už čoskoro pustí ďalej.

R. Belko ml. v prekopanej chodbe. Foto: M. Jurečka

ZIMNÉ KRÁSY ORAVY Nikolaj Bonda

Zimná nádhera Malatinskej magistrály s Veľkým Chočom v pozadí. Foto: N. Bonda

Krásy Oravy ospievané v piesňach zrobeného ľudu i v poézii barda slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava lákajú turistov po celý rok. Mám za sebou veľa potuliek po jej chotároch. Ako turistovi mi je zaťažko uprednostniť niektoré ročné obdobie. V každom z nich Orava vyžaruje svoju neopakovateľnú krásu. Farby jari, leta i jesene rozihrajú a zahrejú každé srdce. Keď ich sýte farby vystrieda jednoduchý zimný biely šat, človek si uvedomuje aj krásu línií, ktorú v hre rozmanitých farieb v iných obdobiach nepostrehol.

Hoci som krásy Oravy spoznával už v útlom detstve a s pribúdajúcim rokmi som odhaľoval čoraz viac jej čarovných zákutí, radosti z bielej stopy na bežkách som si začal vychutnávať oveľa neskôr. Postupne ako som spoznával biele vŕšky Oravy, uvedomil som si, že každý chotár Oravy má bežkárovi čo ponúknuť a akokoľvek sa budem snažiť, nikdy neobsiahnem všetku tú krásu.

V posledných rokoch býva na Slovensku pre bežkárov núdza o sneh. Organizátorom mnohých zimných podujatí to pri ich

plánovaní komplikuje život. Už aj na Orave, donedávna vždy bohatej na sneh a známej svojimi snehovými rekordmi, občas stŕpajú, či bude dostatok snehu a či budú musieť prispôsobovať a meniť plánované trasy.

Našťastie je Orava pre komunitu bežkárov stále veľká a ponúka neobvykle veľa pekných akcií. Ak je núdza o sneh, stačí si vybrať lokalitu s vyššou polohou, vyjsť kúsok za dedinu a hajde na lyže. Keď je snehu vo všetkých kútoch Oravy nadostač, býva výber z pestrej ponuky ťažký. Na prechody na bežkách zväčša nechodíme sami a na výbere miesta sa treba kolektívne zhodnúť.

Mnohí poznajú zimné krásy oravskej zeme, ale nie všetci poznajú rozmanitosti „bežkárskej Oravy“. Ak nepatríte k „zasväteným“, zoznámte sa so slovenským bežkárskym unikátom BEŽKY NA ORAVE. Zanietení oravskí turisti - lyžiari si krásy svojej rodnej Oravy nikdy nenechávali pre seba a s hrdosťou medzi seba pozývali každého vyznávača bielej stopy. Pozvaným hosťom obetavo pripravia nielen bežkársku stopu, ale často i milé pohostenie. Postupne sa k turistickým klubom pridávali a stále 55

pridávajú obce a ich starostliví starostovia svojou činorodosťou už dávno prekročili turistický charakter bežkárskych podujatí.

V kalendárnom roku 2020 mali bežkári počas zimy v ponuke až 47 lyžiarskych prechodov uvedených na stránke http//bezkynaorave.sk.

Na každom podujatí, ktoré som doteraz na Orave absolvoval bolo niečo slávnostné. Začína sa to vľúdnym prijatím a pokračuje príkladnou starostlivosťou o návštevníkov počas lyžiarskeho prechodu, ktorý na záver prerastie do akéhosi festivalu ľudskosti a vzájomného porozumenia.

Ak nemáte radi masové podujatia, nech vás zdanlivý nával účastníkov neodradí. Na šírych chotároch sa aj ten najväčší dav rýchlo roztratí a v cieli vás pocit ľudského zomknutia zahreje. Niekedy je človeku zaťažko odísť a vracať sa do normálu. Netreba však smútiť. Veď až do konca zimy máte každý týždeň možnosť „osedlať“ svoje bežky. Obyčajne sú v ponuke dve pozvánky.

V deň nášho prvého výletu na Oravu ich bolo až úctyhodných osem. Pre niekoho ťažký výber. Pre mňa jasná voľba.

08. 02. 2020 Malatiná - 19. ročník lyžiarskeho a pešieho prechodu Malatinskou magistrálou Pešia trasa 9 km (Malatiná – Pajta – Malatiná) Lyžiarske trasy: 14 km (Malatiná Svorad – Pajta – Malatiná) 22 km (Malatiná Svorad – Pajta – okolo Eliáša - Malatiná)

Konečne sa mi podarilo zlákať na takúto hromadnú akciu aj kamaráta Ivana, ktorý je v prírode vyznávačom ticha a uprednostňuje skôr samotu mimo obvyklých turistických trás. Verím, že ho Malatínska magistrála očarí, tak ako mňa, so všetkým, čo s ňou súvisí.

Zozbierali sme sa do dvoch áut – 56

Milada (Mia), Peter (Peťo), Ivan, Mikuláš (Miki), Matúš (Maťo) a ja. Piati z nás sú členovia Mestského klubu KST. V Malatinej sa máme stretnúť s ďalším členom klubu Vladom. Upaľujeme na dolnú Oravu, až na jej dotyk s Liptovom. Vystupujeme pred kultúrnym domom asi v osemsto metrovej výške nad morom v malebnej oravskej obci Malatiná. Je natoľko malebná, že si ju už dávno vyhliadli filmári a nakrútili tu už niekoľko filmov. Prvým bol film Tri gaštanové kone. Účinkovali v ňom, v tom čase vychádzajúce filmové hviezdy, Michal Dočolomanský a Juraj Kukura. Drevenice sa už nezachovali. Najznámejšia Malatinská drevenica, slúžiaca ako škola a krčma bola často využívaná filmármi a dnes zdobí Múzeum oravskej dediny v Zuberci. Známy bol aj rozľahlý nízky zrub Pajta z polovice minulého storočia. Filmoví diváci ho poznajú ako rodný dom sokoliara Tomáša vo filme Sokoliar Tomáš, či kolibu z legendárnej filmovej rozprávky Perinbaba. Kolibu využívanú filmármi dávno poznačil zub času.

Malatínčania si ctia svoje valašské tradície a postarali sa o jej návrat. V krátkom čase ju nahradili novou. Teraz je táto ojedinelá stavba ešte vyššia a rozľahlejšia. Jej vynovená obdoba sa stále skvie ako dominanta Grúňa. Dnes pre nás bude významnou zastávkou. Nebude tam chýbať blčiaca vatra, ľudová muzika, spev, čajík a kopa skvelých ľudí. Nepredbiehajme však. Treba sa prezentovať. Kultúrny dom je otvorený dokorán. Rozvoniavajú čerstvé šišky a pariaci sa čaj. Takto nás tu vítajú. Poruke je aj bufet.

Ponúka rôzne nápoje na zavodnenie pred štartom alebo do batohu niečo na cestu, ak ste si doma zabudli pribaliť. Účastníkov popri plnení organizačných úloh pozdravuje všadeprítomný a zhovorčivý starosta Malatinej Zdenko Kubáň. Po príjemnom privítaní v kultúrnom dome, prezentácii a prevzatí účastníckej visačky sa uberáme na okraj obce. Mia s Peťom idú pešiu trasu ku Pajte. Ostatní štyria odbočíme a vystúpime strmou ulicou o čosi vyššie. Máme veľ-

Malatinská vyhliadka na Západné Tatry. Foto N. Bonda

kolepý výhľad na Veľký Choč. Z diaľky nás pozdravuje majestátna Babia hora s novým bielym klobúkom. Čaká nás štrnásť kilometrový okruh. Je to naša prvá tohoročná bežkárska túra a tak sme akosi prirodzene poľavili z nášho vlaňajšieho predsavzatia.

Predĺžený okruh okolo Eliáša vynecháme.

V duchu sa ospravedlňujem sám sebe. Našiel som si aj dobrú výhovorku. Veď máme so sebou nováčika a nemôžeme mu to na prvý raz znechutiť. Kým sa ostatní spoločníci kochajú okolím, ja ako posledný voskársky Mohykán v našej partii mažem sklznice.

Hotovo. Svižne sa uberáme vpred. Počasie je vydarené. Čo si viac môžeme priať? Viac ako tretinu trasy máme zakrátko za sebou.

Vyťahujeme termosky čaju a niečo pod zub. Kto by chcel, môže zamieriť skratkou k Pajte. Jej polohu prezrádza dymový signál. Každého však lákajú krásne výhľady na končiare Západných Tatier a tak pokračujeme ďalej. Dosahujeme najvyšší bod nášho putovania. Občerstvíme sa čajom a maškrtami. Čaká nás dlhý a krásny zjazd.

Odmena za vynaložené úsilie. Pred nami sa rozprestiera liptovská osada Veľké Borové a nad ňou sa čnie hrebeň Západných Ta-

tier. Už neviem koľký raz sa dívam na tú nádheru a vždy ma to láka vrátiť sa, hoci viem, že takto nikdy nespoznám ostatné chotáre Oravy. Nedá mi nezájsť sem, hoci sa núkajú aj iné pekné kúty Oravy a vyzývavé akcie v kalendári. A naviac, nedá mi sem nepriviesť ďalšieho kamaráta, aby som sa aj s ním podelil o nádhery Malatinskej magistrály. Zas poškuľujem na neďaleké Veľké Borové. Raz sa patrí aj na bežkách zájsť až tam, nevracať sa späť a pokračovať ďalej na Liptov. Na Oblazy a Kvačianskou dolinou domov. Možno inokedy. Hýbeme sa ďalej krátkou rovinkou. Silný odpich palíc a môžeme veselo rušať s vetrom v ušiach až dole do údolia k božím mukám. Prícestný kríž nad náhornou planinou Svorad dotvára duchovno týchto končín, ukotvuje génius miesta a nabáda nás k návratom. Asi polovica trasy je za nami. Sme všetci. Opäť sa zoradíme. Naša malá výprava môže pokračovať ďalej. Vlastne nepokračujeme ďalej, ale vraciame sa späť južnou stranou planiny v podhorí Chočských vrchov. Našim cieľom je bod nášho štartu. Pred nami sú rovinky a krátke zjazdy. Nič náročného, ale to neznamená, že sa to zaobíde bez pádov. A už sa aj padá do mäkkého. Pády nie sú bolestivé. Zákony gravitácie nepustia.

Ako rýchlo a ľahko sa padá, tak sa pomalšie a ťažšie vstáva. Hromženie nepomáha. Po zjazdoch nasledujú plytšie i strmšie stúpania. Tie nás všetkých zahrejú. Mňa obzvlášť.

Sklznice nedržia. Uberá to na silách. Treba prevoskovať. Prirodzená súčasť bežkárov - klasikov. Pred nami sa objavujú peší turisti. Neklamný znak, že Pajta je už blízko.

Opäť krátky zjazd a pred nami sa vynorí dominanta Grúňa. Neobvykle veľká vatra v blízkosti Pajty veselo praská a okolo nej je veselá vrava, spev a smiech. Je čas odopnúť lyže a doplniť stratené sily. Mia a Peťo už na nás netrpezlivo čakajú. Koštujeme domáce výrobky v tuhom i tekutom stave. Ten ponúka toho a ten zas toho, čo je nablízku.

Akoby tu nebolo nikoho cudzieho. Len samí svoji. No a ako by to bolo bez všadeprítom57

ného starostu? Aj tu nás osloví len tak na pozdrav. Tentoraz je z toho dlhšia debata.

A nie hocijaká. Tak to býva, ak sa stretnete s tým pravým človekom na tom pravom mieste. Aj k vôli takýmto ľuďom sa sem hodno vracať. Starosta nás nezabudne pozvať na festival valašskej kultúry Bačovské dni. Mali sme sa tu stretnúť s kamarátom Vladom. Nebolo ho tu pri našom príchode a akosi stále neprichádza. Azda sa vychytil na osemkilometrový okruh okolo vrchu Eliáš? Tak či tak sa stretneme v cieli. Ešte sa poobzeráme okolo Pajty, vstúpime aj dnu.

Prečítame si informácie o histórii bačovstva v Malatinej. Posilnení na tele i na duchu sa kĺžeme k cieľu. Pred nami je mierne stúpanie a ďalej už len stále dole. Na lesnej ceste je to tvrdšie. Pád by tu bol bolestivý. Našťastie sa mu každý vyvaroval. Odbočíme z lesnej cesty a pred nami je posledný dlhý zjazd. Na bežky je to dosť prudké. V takomto snehu sa to nedá zjazdiť celé v jednej línii. Každý má svoju techniku. Niekto pluhuje, niekto sa pokúša o slalom. Osvedčená je aj technika cik-cak. Treba si to vychut-

nať. Blíži sa záver. Všetci sme to zvládli bez ujmy. Odopíname lyže a veselo vykračujeme k dedine. Opäť nás víta dokorán otvorený kultúrny dom. Šíri sa z neho dobrá nálada. Vstupujeme ako domov. Rozvoniava kapustnica. Sadáme si za jeden stôl. Chutí nám znamenite. Navôkol posedávajú skupinky bežkárov i peších turistov v družných rozhovoroch o svojich zážitkoch i plánoch.

Za nami dobehol aj kamarát Vlado. Absolvoval dlhšiu trasu, ako sme predpokladali.

Chvíľu posedíme a pobesedujeme, ako sa na družnú družinu patrí. Neradi si to uvedomujeme, ale patrí sa odísť domov. Cestou domov sa zastavíme v Dolnom Kubíne. Pre bežkárov dosť neobvykle zavŕšime športový deň návštevou historického cintorína. Pristavíme sa pri dvoch blízko seba umiestnených hroboch veľkých synov Oravy. Najskôr pri hrobe štúrovského básnika Janka Matúšku, autora našej štátnej hymny, ktorá najmä v ťažkých a pohnutých časoch stmeľuje slovenský národ. O kúsok ďalej pri hrobe Pavla Országha Hviezdoslava, poeta nad poetov, ktorý sa za svoje protivojnové

Chotár Zákamenného z turistickej rozhľadne máme na dlani. Foto: N. Bonda

58

Krvavé sonety stal našim prvým kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. V čase písania tohto článku (10. 01. 2021) si pripomíname 200. výročie narodenia Janka Matúšku. V roku vydania tejto ročenky (08. 11.

2021) si pripomenieme 100. výročie úmrtia P. O. Hviezdoslava. Ak velebíme krásy Oravy, hodno velebiť aj jej krásnych synov, ktorí svoje životy zasvätili službe národu. Ak budete prechádzať cez Dolný Kubín, spomaľte na chvíľu svoje uponáhľané životy a pristavte sa na tomto významnom, priam pútnickom, národnom mieste a vzdajte hold dvom oddaným synom slovenského národa. Je to azda len dvesto metrov od kruhového objazdu cez Aleju slobody. Takže zastavme sa bratia a sestry. Skloňme sa k pamiatke našich národných buditeľov a spoločne s nimi ZASTAVME ICH bratia...

Pekný deň sme zavŕšili u Ivana. Nedalo sa neprijať srdečné pozvanie jeho manželky na šálku kávy. O Malatinej som sa rozpísal viac. Ako inak. Veď je to magnet priťahujúci naše (nielen bežkárske) srdcia.

Ak som opísal krásy dolnej Oravy, nemožno nechať bokom aj tie na hornej Orave.

Aspoň v krátkosti.

O týždeň na to si vyberáme z troch ponúk. Sme len dvaja. Ostatným sa nedá.

Voľba padne na osvedčený Zákamenský chotár. V CHKO Horná Orava budú snehové podmienky určite dobré a už to tam dobre poznáme. Pribudlo tam turistické lákadlo – 15 metrov vysoká turistická rozhľadňa blízko trasy. Jasná voľba.

15. 02. 2020 Zákamenné -14. ročník prechodu Zákamenským grúňom Trasa pre lyžiarov: ľahšia 23 km a ťažšia 25 km Trasa pre peších: ľahšia 10,5 km a ťažšia trasa 20 km

Už doma v predstihu si spoločne s Vladom zvolíme ľahšiu trasu. Neodrádza nás krátke stúpanie na hraničnú čiaru s Poľskom. Ustupujeme našim vnútorným

obavám z prudkého zjazdu úzkou zvážnicou. Toto dvojkilometrové predĺženie trasy prenecháme statočnejším.

Cesta pod Oravské Beskydy v rozhovore ubieha rýchlo. Už pri vystupovaní na parkovisku badať, že záujemcov o tento lyžiarsky prechod pribúda každým rokom.

Okolo kultúrneho domu je rušno. Treba dodať – staršieho kultúrneho domu, lebo v tejto rozrastenej obci ich majú hneď dva.

Prezentujeme sa. Dostávame účastnícke visačky, nálepky, magnetky, čaj a uvítací pohárik. Je tu trma-vrma, ako na orientálnom trhovisku. Ale všetko je, ako má byť.

Z kotlov sa dymí a parí. Už teraz sa tešíme na bitkom nabitú sálu, kde si všetci plece pri pleci pochutnávajú na výbornej kapustnici. A bude aj muzika. I moja obľúbená goralská pieseň s textom - Hej goraľe nebiče še, ma goraľka dva varkocky, podželiče še. Miestni muzikanti ju spievajú trochu inak a namiesto dvoch „goralkiných vrkôčkov“ spievajú o veľkom „goralkinom srdci“, o ktoré sa môžu Gorali podeliť. Takže Goralov môže byť aj viac. Náš štart presúvame k neďalekým potravinám. Popri voskovaní zvládneme aj jedno pivko. Základné voskovanie nemôžeme predsa len tak odflákať.

A ide sa. Krátky zjazd. Ide to. Nasleduje stúpanie. Nejde to. Takže voskujeme inak. Je to lepšie, ale stále sa trápime. Možno vyššie bude sneh inej kvality. Prechádzame okolo historickej pamiatky Zákamenskej Kalvárie.

Sneh sa asi naozaj zmenil. Alebo sa zlepšujeme my? Asi po dvoch kilometroch máme na dohľad vyhliadkovú vežu. Odbočujeme k nej. Patrí sa ju oprobovať. Veď je tu aj pre nás. Na hornej plošine veže Vlado vyberá flautu a nôti o dušu. Okoloidúci sa usmievajú a niektorí i pospevujú. Jemný vetrík unáša do okolia jemné tóny z flauty – Na Orave dobre, na Orave zdravo... Z výšky sa poobzeráme navôkol. Z vtáčej perspektívy každého očaria dominanty Babej hory a Pilska. Dnes pre oblaky nie je vidieť hrebene Západných Tatier, Oravskej Magury a Malej Fatry. Skúsime inokedy. Keď Vlado 59

zahrá clivú pieseň Goraľu, cy či ňe žaľ..., telefonicky s touto zvukovou kulisou pozdravím môjho kamaráta Viktora, tunajšieho rodáka, ktorý sa usadil v našom Turci, ale na svoje rodisko nedal nikdy dopustiť. Hovoril o ňom vždy veľmi krásne. Aj to bolo dôvodom, prečo som sa tu pred rokmi zatúlal a rád sa sem vraciam dodnes. Flauta dohrá. Môžeme pokračovať. Vychutnávame si hornooravskú bielu stopu so šíro-šírymi rozhľadmi lemovanými vencom hôr. Tentoraz už zo žabej perspektívy. Ako na dlani máme celý chotár Novote. Prechádzame lesom na lesnú zvážnicu. Nápadný výstražný trojuholník nastriekaný oranžovou sprayovou farbou na snehu s tabuľkou uprostred nás upozorňuje, že sme pod Veľkým kopcom a o dva kilometre vľavo nás čaká chutná klobáska a vychladená borovička. To azda preto, aby sme sa po namáhavejšom stúpaní zbytočne neokúňali a nenajedli z toho, čo si nesieme v batohoch. Potom by nám chutná klobáska už asi veľmi nechutila. Takéto upozornenia navádzajú nielen na správny smer, ale tiež nadchýnajú bežkárov k väčším športovým výkonom. Podmienené reflexy zrýchľujú obrátky priečne pruhovaných svalov. Pridali sme do kroku. Miestami sa vynárajú pekné výhľady do údolia. Už počuť vravu z „tábora kočovníkov“. Ďalšia tabuľa oznamuje, že sme na Krížnych cestách – Kaňovky a máme 10,5 km v nohách.

Najskôr aperitív s čajom. Potom avizovaná chutná klobáska. Tu uprostred lesa po zdolaných kilometroch znamenite chutí. Blízko nad nami je štátna hranica s Poľskom, po ktorej prechádza úsek ťažšej trasy a nazýva sa Delené vody. Vody z vyvierajúceho prameňa tečú na dve strany. Časť vody tečie na sever do Baltického mora a druhá časť na juh do Čierneho mora. Ani tento prírodný úkaz nás nenaláka na vrchol Úšustu.

Dolu úšustom je to úzke a dnes, aspoň sa nám tak zdá, pritvrdé. Pokračujeme lesnou cestou a potom dlhou otvorenou pláňou zvažujúcou sa k obci. Kratšie i dlhšie zjazdy striedajúce sa s rovinkami sú veľmi 60

pohodlné. Vyjasnilo sa a bonusom pre nás je trvalý otvorený výhľad na slnkom ožiarené Západné Tatry. Do kultúrneho domu prichádzame s veľkou chuťou na horúcu kapustnicu. Sála je plná bežkárov a turistov. Konzumuje sa aj pri stoloch na javisku.

Zaželáme si dobrú chuť, hoci vieme, že tu vždy všetko veľmi chutí. Najmä po dobrom športovom výkone a za zvukov ľudových piesní. Cestou domov hudieme, čo by sme ešte mohli stihnúť na Orave počas tejto zimy.

Tak ako sme sa dohodli, vyrážame spolu s Vladom po dvoch týždňoch opäť na hornú Oravu. Pridal sa Rasťo a Ján. Rasťo je tiež členom nášho Mestského klubu KST Martin. Takže malá klubová akcia. Snehu tu zaručene bude. Inde je to so snehom biednejšie. Z ponúkaných akcií uprednostníme chotár Mútneho pred Veselovskými rovňami v susednom chotári Oravského Veselého. Tu to už poznáme a žiada sa nám dať tých ponúkaných 25 kilometrov.

07. 03. 2020 Mútne – 7. ročník Mútňanského prechodu chotárom pod Pilskom Trasy: lyžiarsky prechod 25 km, peší prechod 12 km.

Registrujeme sa v kultúrnom dome po uvítacom poháriku s bieloruskou vodkou Buľbaš a tradičných syrových korbáčikoch. Prečo bieloruská vodka na Orave?

Sme predsa v starostlivých rukách starostu obce Mariána Murína a ten vám je honorárnym konzulom Bieloruskej republiky pre stredné a východné Slovensko. Už som mal tú česť na predchádzajúcich ročníkoch pripiť si s pánom starostom s Buľbašom čistým, chlebovým i s brezovými lístočkami.

A zakaždým chutil. Vlado veselo zanôti na flaute. Pripneme si visačky a presúvame sa do doliny na miesto štartu. Sneh vhodný na bežky vidíme až v doline. Voskujeme a vyrážame. Lesom stúpame vyššie a vyššie. Zakrátko nás očakávajú organizátori s prvým pohostením na trase. Čerstvo napečené

koláče s čajom padnú dobre každému. Iba Vlado odmieta sladké a my ho dnes ochotne a „obetavo“ zastúpime. Kým my žujeme, Vlado nôti na flaute ľudové pesničky. Veď nám na Orave je naozaj dobre, ako v tej piesni. Na želanie spustí aj Kde je dům holubí a už aj odlietame vyššie. Biela stopa sa kľukatí lesom a striedavo ponúka výhľady do okolia. Obchádzame Mútňanským chotárom stále hore a bližšie ku Pilsku. Až kým nás nepristavia niekde v polovici starostliví a pohostinní organizátori s druhým lesným bufetom. Čajík a klobáska s chlebíkom príde vhod. Kto môže, pripije si Buľbašom. Tu na Orave sú účastníci hosťami a na hosťoch nešetria. Účastnícky poplatok mávajú len symbolický. Organizátori majú plné ruky práce, ale s každým vedia stratiť dobré slovo. Navôkol je veselo. Vlado opäť rozozvučí svoju flautu. Napadne mi, ako je dobre, ak niekto prinesie takéto drevo do lesa. Za nami prichádzajú ďalší a ďalší účastníci. Odovzdáme im svoje miesto pri stole a ideme ďalej. Ešte kúsok stúpania a potom všetky tie metre, čo sme nastúpali, treba zjazdiť dole východným oblúkom chotára. Na poslednom kilometri trasy sa sneh miestami na ceste stráca a treba to odkráčať bez sklzu, či radšej odopnúť bež-

ky. Najmä ak sú novšie a bolo by vám ľúto urobiť na nich ryhy. Prichádzame do cieľa.

Stálo to zato. Aj tu nám ponúkajú pečené buchty a čaj. Opäť ochotne zastúpime Vlada. Presúvame sa autom ku kultúrnemu domu. Treba sa tu „odregistrovať“. Organizátori chcú mať istotu, že sa im nikto nezatúla a nestratí v lese. Zatúlať sa v týchto lesoch a zablúdiť, nie je žiadny problém.

Zahlásime náš príchod do cieľa. Berieme si svoj prídel kapustnice s chlebíkom a usadneme za stôl s prestretým ovocím a čajom.

Podebatujeme pri čaji. Poďakujeme sa organizátorom za ich starostlivosť a vraciame sa domov.

Zimné krásy Oravy 2020 sme si užili v „našich“ troch osvedčených chotároch. Ak máte možnosť, pridajte sa niekedy k bežkárom na Orave. Neoľutujete. Je to kraj ako stvorený na takýto pobyt v prírode. Okrem prírodných krás zažijete aj krásu ľudského ducha a aj v najväčšom chlade pocítite teplo ľudských sŕdc. V tomto kraji zaručene precítite, ako vám „srdce hupká vozvysok“.

Ak mi neveríte, verte Hviezdoslavovi a príďte aj vy pozdraviť tieto lesy, hory.

Kto neholduje bežkám a zima mu nič nehovorí, môže si to všetko skúsiť v lete pešo alebo na bicykli.

Koncert na rozhľadni. Foto: N. Bonda

61

Evidencia krasových javov juhozápadnej časti Veľkej Fatry Andrej Bendík

Vstupný otvor do Jaskyne v Zemskom, Mošovce. Foto: A. Bendík

Úvod

Krasové formy pohoria Veľká Fatra sú všeobecne známe už od polovice 19. storočia, kedy sa objavujú prvé systematické výskumy jaskýň (napr. P. Križko, J. Petrikovich, A. Zipser). Do dnešných dní je evidovaných viac ako 500 jaskýň a priepastí, ktoré sa nachádzajú vo Veľkej Fatre (Bella et al., 2018).

Napriek tomu sú oblasti, okrem všeobecne známych (napr. kras Šípskej Fatry, Belianska dolina, Gaderská dolina, Blatnická dolina, Harmanecký kras a iné), ktoré sa minuli záujmu jaskyniarskych skupín, operujúcich v regióne Turca. A práve oblastiam s maloplošným výskytom karbonátových hornín, náchylných na vznik krasu sme venovali pozornosť v posledných 3 – 4 rokoch.

Hlavným cieľom bolo uskutočnenie povrchového a podzemného výskumu, zameraného na zmapovanie krasových javov na týchto plošne obmedzených územiach, kde sa na geologickej mape nachádzali stredno-vrchnotriasové karbonátové horniny, v ktorých vznikol kras aj v hlavných známych krasových oblastiach Veľkej Fatry.

Prieskum sa uskutočnil v oblastiach: 1. oblasť medzi obcami Blatnica - Mošovce; 62

2. oblasť extravilánu obce Rakša; 3. oblasť extravilánu obce Háj.

1. Oblasť Mošovce – Blatnica

Extravilán obce Mošovce zaberá pomerne veľkú oblasť JV časti Veľkej Fatry. Ide o priestor vedúci od štátnej cesty Blatnica – Mošovce ponad kóty Tisová, Večeradná hrebeňom až na Drieňok, Veľký Rakytov, Smrekov, ponad Kráľovu studňu, cez Krásny kopec k sedlu na Malom Šturci a Dlhou dolinou, okolo vlakovej stanice na Čremošnom skoro pod odbočku do obce Čremošné, kde sa stáča do Žarnovickej doliny a cez hrebeň do Nedozorskej doliny ktorou stúpa popod Jakubkovú, Hlboké, Pri studničkách, Žatkové, po hrebeni schádza do doliny Mača a SZ smerom sa vracia cez lúky k štátnej ceste medzi Turčianskym Michalom a Mošovcami. Po geologickej stránke je územie budované prevažne triasovými wettersteinskými dolomitmi a vápencami a gaderskými vápencami s izolovanými výskytmi rauvakov. Všeobecne pri wettersteinských a gaderských vápencoch ide o izolované výskyty, kde sa pri prieskume neočakávali významnejšie podzemné kra-

sové planiny, skalné okná, dutiny a previsy ako prejavy povrchového krasu. Podzemné krasové javy sú v skúmaných oblastiach zachované pomerne v malej miere, buď ako korózno-kryogénne jaskyne, alebo jaskyne ktoré sú pozostatkom staršieho, deštruovaného podzemného krasu a nedosahujú výraznejšie rozmery.

sové javy. Predovšetkým z iniciatívy Petra Holúbeka (SMOPAJ, Liptovský Mikuláš) boli v minulosti zaregistrované jaskyne v doline Mača (spomínané ako Jaskyňa v Rakšianskej doline a Jánošíkova jaskyňa) a niekoľko jaskýň v Žarnovickej doline (Veľká previsová jaskyňa, Krátka diera, Plazivá jaskyňa, Komín, Puklinová jaskyňa, Medvedí brloh, Janova chyža, Jaskyňa nad občasným výverom vôd, Občasný výver vôd a Partizánska jaskyňa). Podľa viacerých údajov miestnych obyvateľov sa v oblasti doliny Mača nachádza viacero ďalších jaskýň. Pri našich prieskumoch sme sa zamerali na spomínané izolované výskyty vápencov náchylných na krasovatenie. Konkrétne išlo o oblasti Tisovec, Háj, Pod Červeným, Sádok, Vlčanová, Javorie – Zajavorie, Malinie, Zrážky, Venclová, Padalová, Hlboká, Pod Jankovskou, Suché vrchy, Dolný Mičín, Havrania skala, Za Markovým, svahy Holíša, Malý a Veľký salaš, Hrubá noha, Šuhajová, Hermanovo a Kmínovo. Všeobecne sa dá zhodnotiť, že na územiach s výskytom wettersteinských a gaderských vápencov sú vyvinuté skalné bralá, veže, bralné pásma (až galérie), kra-

1. 1. Oblasť okolia obce Mošovce

Do tohto územia zahŕňame oblasti, ktoré sú viac či menej v bezprostrednej blízkosti okolia obce Mošovce, predovšetkým SV, V a JV smerom od obce. Ide o oblasti Tisovec, Háj, Pod Červeným, Sádok, Vlčanová, Javorie – Zajavorie. Oblasti Tisovec (aj Za Tisovcom), Háj, Vlčanová, Javorie a Sádok boli z hľadiska prítomnosti podzemných foriem krasu negatívne. V niektorých častiach, predovšetkým vo väčších bralám (napr. Sádok) sú vyvinuté korózno – kryogénne dutiny a previsy, ktoré však nedosahujú výraznejších rozmerov a neboli ani samostatne dokumentované. Samotné jaskyne boli zaregistrované v oblasti Zemské a neďaleko oblasti Pod Červeným.

Srnčia jaskyňa Pod Červeným

V širšej oblasti Pod Červeným sa nachádza pomerne veľké množstvo bralných pásiem, ktoré vystupujú v strmších svahoch nad dolinou smerom na samotný hrebeň, ktorý oddeľuje oblasť Mošoviec od Blatnickej doliny. Srnčia jaskyňa sa nachádza v SZ svahu, v nadmorskej výške 781 m n. m., vchod má polkruhový tvar otočený na JZ. Jaskyňa je vyvinutá vo wettersteinských vápencoch, vo výraznom bralnom pásme.

Jaskyňa je korózno-kryogénneho charakteru a pozostáva len z jednej väčšej dutiny veľmi nepravidelného tvaru s veľmi nepravidelnými stenami aj stropom s celkovou dĺžkou 6 metrov. Jaskyňu využíva ako útočisko srnčia zver, je bez väčšieho významu a má len dokumentačný charakter.

Samotná oblasť pod Červeným je zaujímavá prítomnosťou výrazných brál 63

Vstupný otvor Srnčej jaskyne, Mošovce. Foto: A. Bendík

tvorených rauvakmi. Vytvárajú veľmi nepravidelné tvary, v ktorých vznikajú dutiny vplyvom mrazového zvetrávania. Rauvaky obsahujú ostrohranné úlomky dolomitov,

ktoré ľahko podliehajú erózii a vypadávajú zo základnej stavebnej hmoty. V samotnom skalnom brale Pod Červeným, v jej spodnej časti sa nachádza výrazná dutina – previs, ktorá bola evidovaná len fotograficky a nedošlo k jej zameraniu. Menšie dutiny sa nachádzajú aj v následných bralných pásoch.

Zaujímavosťou je vrcholová plošina tejto oblasti, ktorá má z jednej strany charakter zníženiny, ktorá mohla v minulosti slúžiť na odvodňovanie planiny do masívu. Avšak oblasť je bez ďalšej perspektívy výskytu podzemných foriem krasu.

Jaskyňa v Zemskom (Pod Červeným)

Jaskyňa sa nachádza v malej izolovanej troske gaderských vápencov, na konci malého krasového údolia, pod skalnou stenou v nadmorskej výške 697 m n. m.

Vchod má približne elipsovitý tvar veľkosti 3 × 0,6 m, pričom šírka značne prevyšuje jeho výšku. Za týmto nízkym vchodom jaskyňa pokračuje rovnou, mierne stúpajúcou chodbou s celkovou dĺžkou 12 m. Dno tvorí hlina, v zadných častiach skalný masív

64

Koncová časť Jaskyne v Zemskom so sintrovými nátekmi. Foto: A. Bendík

s nátekmi sintra, ktorý je pomerne hojne prítomný aj na stenách jaskyne. Jaskyňa slúžila pravdepodobne ako výtokový kanál pôvodne ucelenejšieho, dnes už deštruovaného krasového územia, ktoré odvodňovalo oblasť doliny Pod Červeným.

1. 2. Oblasť okolia obce Rakša

Ide o územie, ktoré patrí do extravilánu obce Mošovce, ale nachádzajú sa výraznejšie JJV – JV smerom, pričom vzdialenosťou sú bližšie k obci Rakša. Patria sem oblasti Malinie, dolina Mača, Zrážky, Venclová, Padalová, Hlboká, Pod Jankovskou, Hlboká – Hrubá noha, Šuhajová, Hermanovo a Kmínovo. Po geologickej stránke je územie budované stredno-vrchnotriasovými horninami chočského príkrovu, konkrétne gutensteinskými vápencami, ramsauskými dolomitmi, gaderskými vá-

pencami a wettersteinskými vápencami a dolomitmi. Z pohľadu geologického zloženia sa preto javí územie ako ideálne na vývoj krasových foriem, ktoré sa uplatnilo viac v podobe povrchových foriem krasu.

Povrchový kras je zastúpený množstvom previsov, ktoré sa vyskytujú v podstate v každej skúmanej oblasti, skalných veží a brál (napr. Malinie, Padalová). Výraznejšie sa uplatnilo krasovatenie v gaderských vápencoch. Z evidovaných jaskýň je známa Jaskyňa v Rakšianskej doline (pri prieskume bola nezávisle zameraná od predchádzajúceho zamerania P. Holúbeka z roku 2011 a autorom príspevku pomenovaná Jaskyňa vo Venclovej, Bendík 2019) a Jánošíkova jaskyňa. Ako uvádza P. Holúbek v správach zo služobných ciest podľa neho aj iných zdrojov sa v oblasti nachádzajú ďalšie jaskyne, čo potvrdil aj náš prieskum. Avšak pre ich malý význam (išlo iba o kryogénno-korózne jaskyne dĺžky do 2 – 3 metre) z pohľadu vzniku krasu nebola vykonaná ich dokumentácia. Išlo predovšetkým o oblasť bralných častí Malinieho, v ktorom sa nachádzali aj mnohé previsy, či skalné okná (vzniknuté mrazovým zvetrávaním na výrazných tektonických diskontinuitách). Pri prieskume bola zaregistrovaná Jaskyňa v Dolinke pod Hlbokou a viditeľ-

Zadné priestory Jaskyne v Dolinke pod Hlbokou.

Foto: A. Bendík

65

ný vyššie položený skalný otvor v brale vo Venclovej (nie je opísaná v texte, lebo do uzávierky príspevku autor nestihol vykonať lezecký prieskum – zlaňovanie do viditeľného otvoru).

Vchody do Jaskyne v Havranej, Rakša. Foto: A. Bendík

66

Jaskyňa v Dolinke pod Hlbokou

Jaskyňa sa nachádza v doline Dolinka, pod kótou Hlboká (995 m n.m.) v oblasti zvanej Hrubá noha, cca 30 m nad dnom doliny, približne 100 m pred chatou pri ceste, pod malým samostatným bralom.

Portálový otvor otočený na JJZ má široký a nízky portálový vstup 12,5 × 2,6 m, ktorý pokračuje zúženinou do jednoduchého pokračovania, ktoré je rovnobežné s priebehom samotného brala, v ktorom jaskyňa vznikla. Dno tvorí hlina, steny sú z časti pokryté nátekovým sintrom. Zaujímavosťou jaskyne je silne skrasovatenie stropných vchodových častí stropné škrapy a menšie spojovacie skalné okno medzi portálom a vnútorným priestorom. Jaskyňa má veľmi jednoduchý priebeh, viazaný na tektonické zlomy a vrstevnatosť gaderských vápencov, pozdĺž ktorých sa uplatnilo modelovanie vodou (v minulosti pravdepodobne miestnym potokom) aj mrazové zvetrávanie. V koncových častiach je vyvinutý osamotený stalaktit a pizolity.

Dĺžka jaskyne je 14 m a neboli v nej nájdené žiadne paleontologické, ani archeologické nálezy. Previsový vchod býva vy-

užívaný predovšetkým srnčou zverou ako prechodný úkryt.

2. Extravilán obce Rakša

Extravilán obce Rakša zaberá pomerne malé územie, resp. po geomorfologickej stránke ide o hladšie modelované kopce, bez výraznejších tektonických diskontinuít, ktoré by podmienili vznik bralných pásiem. Do tohto extravilánu patria oblasti Grófsky bok, Suché vrchy, Pri studničkách, Mičín, Havrania skala, Za Markovým, Nedozorská dolina a jej západné svahy, svahy Holíša, Malý a Veľký salaš a Temný kút. Po geologickej stránke je územie budované strednotriasovými horninami chočského príkrovu, konkrétne gaderskými vápencami a wettersteinskými vápencami a dolomitmi (v ktorých je situovaný veľký lom na konci obce).

Wettersteinské vápence sú zastúpené v malých fragmentoch v oblasti Janíkovej kopanice, kde sa vznik krasu neuplatnil a vo väčšej miere na JZ – Z – SZ svahov Suchých vrchov. Na samotnom vrchole je vyvinutá nevýrazná skalná plošina s „odtokovou“ zníženinou, s výraznejšími menšími bralami na jej okrajoch, pričom sa na vápencoch uplatnili procesy krasovatenia v podobe jamiek a žliabkov, ako základ pre vznik škrapov (dĺžka škrapov je do pár desiatok cm, šírky cca 1 – 3 cm). Na svahoch sa nachádzajú nevýrazné bralné pásma, kde krasové formy absentujú (až na niekoľko nevýrazných previsov). Väčšie územie extravilánu obce Rakša zaberajú gaderské vápence. Na JZ svahoch kopca Holíš sa nachádza oblasť menších/nižších skalných pásiem a izolovaných braliek a veží. V jednom prípade bola v jednom izolovanom brale zaregistrovaná neforemná dutina, ktorá by spĺňala kritéria jaskyne, ale nebola zameraná (schovávajú sa v nej srnky, jej dĺžka ja max. 3 m). Zaujímavým miestom je bralná časť Temného kúta, kde sú v samotnom brale vyvinuté nevýrazné dutiny a na planine nad bralami sa vyskytujú otvory do podzemia (diery

v smere vrstevnatosti), ktoré majú viditeľnú dĺžku 1 – 2 metre a sú zasutené (zahlinené).

Môže sa jednať o pozostatky krasovatenia v najvyšších častiach výskytu gaderských vápencoch na hrebeni vedúcom z Temného kúta na S k obci Rakša (Rúbane, Kopanice, Maršalová), ale pre izolovanosť územia nepredpokladáme väčšie rozmery prípadných podzemných priestorov (je možné, že erózia prechádza len do skalných puklín v masíve, ako súčasť odvodnenia menších plošín na hrebeni, resp. ide o výhraby divo žijúcich zvierat do priechodného podložia).

Na ostatnom skúmanom území sa vonkajší kras uplatnil obmedzene, len vo forme nižších brál a skalných pásiem (výšky rádovo 3 – 8 metrov).

Jaskyňa v Havranej skale

V extraviláne obce Rakša bola zaregistrovaná len jedna jaskyňa, ktorá sa nachádza na začiatku bralného hrebeňa z Capáša na Havraniu skalu v nadmorskej

67

Vstupný otvor ľavej chodby Jaskyne v Havranej, pohľad z vnútra. Foto: A. Bendík

výške 720 m n.m. Jaskyňu tvoria dva samostatné, výrazné vchody v malom brale (3,3 m, resp. 4 m na výšku). Vchodom vľavo sa vchádza do v podstate priamej, pomerne vysokej chodby, ktorá stupňovito pokračuje do zadných častí. Vchodom vpravo sa vchádza do mierne zakrivenej chodby, ktorá sa približne za polovicou zatáča stupňovito doľava na malú plošinku, z ktorej vedie 4 m dlhá viditeľná úzka štrbina (šírky 30 cm, výška 120 cm), ktorá prechádza do ľavej vetvy jaskyne. Dĺžka ľavej vetvy je 10,5 m, dĺžka pravej vetvy 19 m a so spojovacou štrbinou dosahuje jaskyňa celkovú dĺžku 33,5 metra. Dno jaskyne tvorí hlina premiešaná s kamennou mrazovou drťou. Na stenách jaskyne sú vyvinuté nátekové formy sintra, ojedinele brčká a pizolity. Jaskyňa je známa (nájdené ohniská, fľaše), ale nebola evidovaná. Je vyvinutá na zlome mrazovým zvetrávaním za prítomnosti priesakov vody z povrchu, čomu nasvedčujú aj hladko erodované steny jaskyne so sintrovými 68

nátekmi. Jaskyňa je bez pokračovania a má len dokumentačný charakter.

3. Extravilán obce Háj

Kataster obce Háj budujú spodnokriedové horniny krížňanského príkrovu (fatrikum; Kašková), spodno – strednotriasové horniny chočského príkrovu (hronikum; oblasti Tlstá hora, Rúbane, Temný kút, Záhradky, Strážna hora a Kašková) a horniny kvartéru. Z nich majú význam pre vznik krasových foriem gutensteinské a gaderské vápence a wettersteinské dolomity chočského príkrovu. Krasovatenie sa uplatnilo v obidvoch typoch vápencov, zatiaľ čo wettersteinské dolomity sú náchylné skôr na mechanický (tektonicko-kryogénne zvetrávanie) rozpad. Všeobecne je priestor extravilánu obce hladko modelovaný, bez výrazných vertikálnych stupňov s hojným stupňom prekrytia hlinami a vegetácie, čím bol do značnej miery obmedzený procesy krasovatenia, ktorý sa tu viditeľne nepre-

javil. V priestore extravilánu obce Háj neboli zaznamenané žiadne povrchové, ani podzemné krasové formy a do budúcna sa vylúčila možnosť na ďalšie speleologické objavy.

Zhrnutie

Detailný prieskum územia, ktoré v minulosti nebolo objektom intenzívnejšieho záujmu jaskyniarov, priniesol nové poznatky o stave a vývoji krasu v okrajových častiach Veľkej Fatry. Boli zaznamenané hojné povrchové formy krasu a niekoľko jaskýň, ktoré sa vyvinuli v krasovo vhodných karbonátoch, ktorými sú wettersteinské, gaderské a gutensteinské vápence.

Zaujímavý je výskyt menších krasových planín (napr. Rúbaň, Uhliská, Pod Červeným,

Suché vrchy), ako iniciálne štádium vývoja a odvodnenia krasu.

Celkovo bolo na skúmanom území zaregistrovaných 4 jaskyne a väčšie previsy (niektoré menšie dutiny dosahujúce rozmery 2 – 4 m neboli pre ich malý význam zaevidované). Všeobecne išlo o krasovo geneticky nevýznamné jaskyne a majú skôr dokumentačný význam. Osobitne sú však zaujímavé jaskyne Jaskyňa v Zemskom a Jaskyňa v Havranej skale, ktoré majú sintrovú výzdobu a viditeľné procesy činnosti tečúcej vody. Mohlo by to nasvedčovať významnému pôsobeniu krasových činiteľov na krajinu v minulosti, kedy z pôvodne väčších a výrazných krasových oblastí ostali len eróziou izolované územia, ktoré sú dokázateľné predovšetkým v oblasti Venclovej (výskyt kvapľov v previsoch vo vyšších častiach brál, cca 200 metrov nad dnom doliny).

V rámci perspektívy, skúmané územia pokladám za dostatočne preskúmané a nepredpokladám objavenie významnejších, predovšetkým podzemných foriem krasu.

Veríme, že ďalší detailný výskum územia, ako je napríklad aj oblasť Slovenského Pravna (pôvodná odtoková oblasť rieky Turiec) prispeje k poznaniu vývoja krasu regiónu Turiec.

Poznámka: publikovaný text je súčasťou obsiahlejšieho článku Bendík A.: Výskyt povrchových a podzemných foriem krasu v maloplošných krasových územiach Veľkej Fatry.

In Zborník SNM v Martine, Kmetianum, roč.

XV, 2020, in press.

Literatúra BELLA, P. – HLAVÁČOVÁ, I. – HOLÚBEK, P., 2018. Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 31. 12. 2017). Liptovský Mikuláš: Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva. 528 s. ISBN 978-80-89933-03-7.

Vstupný otvor pravej chodby Jaskyne v Havranej.

Foto: A. Bendík

69

Pochody Turčianskou záhradkou 2020 Jozef Minárik

Výhľad z Katovej skaly. Foto: J. Gergišák

Jubilejný 20. ročník IVV Výstup Katova skala 927 m n. m.

Výstup pripravili, za pomoci viacerých sponzorov, turisti TK Fatra Vrútky,.

Nastal večer 31. 7. 2020. Vzdialení turisti sa znovu stretávajú na poslednej medzinárodnej turistickej akcii IVV v športovej hale na Podháji, kde budú ubytovaní.

Stretávajú sa tu starí známi. Po celodennom cestovaní spravia očistu, najedia sa a potom pri pivku, dlhšie do noci sa preberajú predošlé ročníky.

Prichádza dlho očakávané ráno 1. 8.

2020. Je to posledný ročník tohoto podujatia a zároveň jubilejný. Aj tento rok je krásne, slnečné ráno. Dúfam, že vydrží celý deň. Tento rok nám zastrešenie tejto akcie zabezpečila pani Drobková, starostka obce Sklabinský Podzámok. Prezentácia je v miestnej krčme, kde bude aj cieľ. Za veľkej pomoci pani starostky obce, majiteľa pohostinstva a dobrovoľníkov z obce sa v jednom kotli varila turčianska fazuľovica a v druhom kotli kapustnica. Bol zabezpečený aj výčap. Prví turisti začínajú prichádzať okolo 7.30 hod. Po zaprezentovaní a vyzdvihnutí občerstvenia sa vydávajú na 70

trasu. Z pohostinstva sa vydávajú cestou v smere Turčianska Štiavnička. Pri minerálnom prameni odbočia na Teplické serpentíny. Tie dal v rokoch 1870 – 75 vybudovať gróf Révay. Táto dômyselná sústava rybníkov a vodných serpentín bola nefunkčná od roku 1955. Po 44 rokoch ju v roku 1999 spojazdnil obecný úrad v Turčianskej Štiavničke. Dielko je to pekné a naozaj zaujímavé. Zhruba po polhodine serpentíny skončili a odtiaľ je to už len 15 min. na vyhliadku

Spokojní usporiadatelia. Foto: J. Gergišák

Kríž. Z nej je celkom pekný výhľad. Zo sedla pod Krížom na Katovú skalu je veľmi slušne značená trasa. Značky spočívajú v malých oranžových štvorčekoch. Z väčšiny trasy sú výhľady na Kriváňsku Malú Fatru. Zanedlho prídu na hrebeňovú červenú turistickú značku, ktorá vedie na Katovu skalu. Po nej zídu do obce Sklabinský Podzámok. Tu je už pripravené občerstvenie v podobe spomínanej fazuľovice a kapustnice. Dobre padnú aj chladené čapované nápoje. Pripravená bola aj cyklotrasa, ktorá viedla z Martina do Sklabinského Podzámku.

Každý turista v cieli dostal pamätný list s odznakom alebo medailu. Tohto ročníku sa zúčastnilo 126 účastníkov. Ako každý rok aj teraz je bola pripravená bohatá tombola. Boli odmenení aj naj účastníci.

Najstarší účastník: Jarmila Kučerová, ročník 1936, Praha Najmladší účastník: Adelka Marcineková, ročník 2020, Sklabinský Podzámok Najvzdialenejší účastník: Miroslav Lipinski, mesto Legnica, Poľsko

Odovzdávanie cien. Foto: J. Gergišák

Chcem sa poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa zaslúžili o dobrý priebeh akcie ako aj sponzorom. Boli to Daniela Mináriková, Janka Mináriková, Jozef Hogh a Jozef Gergišák. Ďalej chcem ešte raz poďakovať pani starostke obce Boženke Drobkovej. Ďalej sponzorom Zdenkovi Kozákovi, p.

Budzová fy, Quick Sport, fy CBS maľované mapy Banská Bystrica, p. Marian Horváth fy Eurocompany, p. Rudolf Bakala fy Attack.

Vrcholová siesta na Katovej skale. Foto: J. Gergišák

71

Zlatokopi a šutráci Ľubomír Ballo

Rieka Hron. Foto: Ľ. Ballo

Pred rokom ma oslovil vydavateľ tejto ročenky a tak vznikol môj prvý príspevok Zlatí muži. Rok si s rokom podal ruku a máme tu zasa viac jaskyniarskych plesnivcov, ktorí so mnou navštevujú rôzne mineralogické lokality a ryžujú zlato v studených vodách slovenských potokov a riek. A tak môžete čítať voľné pokračovanie dobrodružstiev Zlatých mužov.

Žijeme v dobe, kde si spomienky a zážitky z hôr a výletov okrem hlavy ukladáme na pamäťovú kartu, ktorá sama o sebe nemá až takú výpovednú hodnotu.

Prejde deň, týždeň, mesiac a s odstupom času upadne do zabudnutia. Iné je však, keď si z výletu prinesieme plný batoh ťažkých zážitkov, tých hmatateľných, ktoré si môžeš doslova chytiť do dlane. Majú svoju váhu, farbu, lesk, vôňu a nezriedka sú potečené krvou, keď z pukliny v skale vysekávaš geódu plnú ametystov.

Z Martina to máme na všetky smery rovnako, ale obľúbili sme si najmä Štiavnické vrchy. Fascinujú nás hlavne rôzne variety kremeňa: ametysty, záhnedy, krištále, opály a chalcedóny. Veľmi pekné nálezy máme z Pukanca, Hliníka nad Hronom a Banskej Belej. Na každej akcii pri hľadaní minerálov 72

nevynecháme blízke potoky a pokúšame sa vyryžovať zlato. Neskromne podotýkam, že ho takmer vždy nájdeme... mierne modifikovaná veta istého diktátora z obdobia 40. rokov min. storočia. Lokality ako Vyhne a Šobov nám dali nádherne čisté krištále kremeňa. Pukanec ametysty, ktoré treba prácne vykopávať z rozpadajúcej sa horniny. Lokalitu Bralce s vrchom Kečka sme opakovane navštívili kvôli nádherným čistým záhnedam na ryolite.

Vo štvorici po opici plus pes sme v lete znova prišli do Hajnáčky na Gemeri

Zlatinky z rieky Nitra. Foto: Ľ. Ballo

pozrieť vychýrenú lokalitu zafírov. Cestou do starého lomu sa nám v dubinách stratil kamarát Ľudo. Poriadne sme sa zakopali v starej jame a nazbierali pár čadičových platní s lesklými sivo-modrými očkami v hornine, dúfajúc, že sú to zafíry. Doteraz mi ležia na kôpke v skalke a keď dozrie čas pozriem sa, čo sme to vôbec vykopali. Cestou k autu sme našli Ľuda, ktorý sa pásol na jahodách. Silná búrka, ktorá nás naháňala až do Martina nám prekazila prehliadku hradov Hajnáčka, Fiľakovo a Divín, ktoré sme mali cestou.

K minerálom... nedá sa nespomenúť sekundárne minerály medi. V krátkosti a zjednodušene. Tvoria sa v oxidačnej zóne v puklinách hornín, bohatých na medenú rudu. Na Slovensku máme krásne miesta Špania dolina a Ľubietová. Práve v Ľubietovej, v jej strmých haldách Podlipa a Reiner, ktoré som opakovane navštívil, sa dajú nájsť krásne vzorky. Okolie doslova dýcha

po dedinke Ľubietová. Zbery týchto minerálov sú na hrane zákona, či už podľa miesta zberu, alebo veľkosti krištáľov, alebo ich plochy na hornine. Tie sa mi však doposiaľ nepodarilo presiahnúť a preto je to zatiaľ v najlepšom poriadku a nejde o chránenú vzorku. Minerály a zlatinky vyryžované v potoku som venoval občianskemu združeniu Libethen do ich miestneho múzea.

Klasické ryžovanie zlata. Foto: M. Ballo

Azurit zo Španiej doliny. Foto: Ľ. Ballo

baníckou históriou. Svedčí o tom náučný banský chodník s informačnými tabuľami a drevenými ukážkami dobovej banskej techniky a banských tradícií, o ktoré sa príkladne stará občianske združenie Libethen.

Na haldách, prípadne v starých štôlňach sa dajú nájsť minerály ako Euchroit, Malachit, Azurit a iné. Práve minerál Libethenit, ktorý svoje meno dostal v dobovej nemčine, bol prvýkrát nájdený na svete a pomenovaný

Prejdime k zlatu. Nedá sa napísať, či som radšej nalezený v úzkej jaskyni, lome či v starej bani, alebo sa trasiem od zimy a ryžujem v studenom potoku. Zlato bolo odjakživa veľkým lákadlom a moja zlatá horúčka stále trvá. S Maťom, ktorý dlhodobo žije v Plzni a na Slovensko domov chodí cez dovolenky, sme spravili pár pekných šutrovačiek a hľadali zlato v Štiavnických vrchoch a na Pohroní. Raz cestou z Hodruše – Hámrov, kde sme cielene pásli po zafíroch, sme sa zastavili na toku Hrona povyše Banskej Bystrice. Pretože voda bola vysoká, nedalo sa moc hľadať. Skúšali sme na úseku nie veľmi vhodnom na výskyt zlata.

73

Kryštály kremeňa na hornine ryolit Foto: Ľ. Ballo

Záhneda, Štiavnické vrchy. Foto: Ľ. Ballo

Kryštály kremeňa potiahnuté limonitom. Foto: Ľ. Ballo

74

Ja som čakal v aute a po chvíli dobehol ku mne Maťo s panvicou, v ktorej bolo zlato s veľkým Z. Dá sa povedať, že je to miesto, po akom prahnú všetci amatérski zlatokopovia. Krásne veľké žlté zlatinky s veľkosťou aj do pol centimetra. Pekne hrubé a veľa. Keďže nie sme sebci, už si to miesto boli vyskúšať takmer všetci, ktorí sa venujú tejto nevšednej záľube a boli spokojní.

Doteraz sa mi podarilo nájsť zlato v 45 lokalitách najmä Slovenska, Čiech a Poľska. Niekde viac, niekde menej, niekde len pár zlatiniek, ale každá vzorka je pre mňa rovnako cenná. Teší ma, že sa k tejto záľube pridal aj syn Michal a je omnoho veselšie, keď to pri vode ťaháme viacerí.

Nejde len o samotné ryžovanie zlata, ale aj štúdium máp, satelitné snímky riek a aj samotná cesta za zlatom je vzrušujúca.

Keď sa ti v panvici objavia prvé zlatinky... si zlatokop. Pri vode sa stretávame partia ľudí s vášňou k tejto nevšednej záľube a je viac menej jedno, či sa nám podarí niečo nájsť, alebo nie. Si v prírode. Zlato v Turčianskej kotline máme. Ale malé a veľmi málo. Najviac sa ho dá nájsť v okolí Turčeka a Skleného. Ide však o malé prachovité zlatinky. Potom v potoku Valčianka, Trebostovo a Bystrička. Na opačnej strane pod Malou Fatrou v potoku Hoskora a údajne aj v potoku v Šútove, kde sa skrýva aj iný poklad.

Zlatokopectvo a šutráctvo je vlastne láska k dobrodružstvu a poznaniu. Máme to v génoch z dávnej minulosti. Bola to možnosť ako doslova prežiť v nehostinnej a divokej prírode. Je otázka času a okolností u koho a kedy sa táto vášeň prejaví, hoci aj o pár generácií neskôr. Zlato je magický kov a ťahá mužov od žien z teplých postelí do studených potokov a baní. Dnešní zlatokopovia sa však už vracajú domov. Napriek tomu by nejeden z nás rád ostal možno i naveky v malom drevenom zrube pri divokej rieke pod vysokými bralami.

Výr skalný – nočný kráľ vtákov Ján Obuch

Jordánsko, rezervácia Dana. Roklina, v ktorej sa usadil výr v roku 2012. Foto: J. Obuch.

V rozprávkach mojej mladosti (teraz deti čítajú iné) bol kráľom vtákov orol skalný. Tento mohutný dravec vládne počas dňa ríši zvierat, ale na nočné tvory nemá dosah. V noci kraľuje výr skalný. Loví nielen aktívne druhy, ale vyhľadáva aj nocoviská dravcov a krkavcovitých vtákov. Keď sa objaví na voľnom priestranstve za bieleho dňa, tieto vtáky na neho zúrivo útočia. To využívali poľovníci na výrovkách: posadili ho na kôl uprostred lúky a z úkrytu strieľali útočiace dravce, vrany, či straky. Táto veľká sova loví v noci všetko živé. Aby sa uživila, tak zámerne likviduje potravných konkurentov: menšie druhy sov, dravcov, ale aj šelmy do veľkosti mladej líšky. Je to skutočný nočný vládca.

Sovy lovia v noci hlavne rôzne druhy drobných cicavcov, o ktorých výskyte vieme my ľudia len málo. Ako študent na lesníckej fakulte vo Zvolene som ich 3 roky chytal do sklápacích pascí. Rozmiestnil som ich

v rôznych typoch lesa od potokov v Gaderskej a Necpalskej doline až po kosodrevinu na vrchole Smrekova a Čierneho Kameňa.

Zistil som 12 druhov hlodavcov a hmyzožravcov. V rámci komplexného výskumu Gaderskej a Blatnickej doliny v rokoch 1974 až 1975 som mal možnosť riešiť podobnú úlohu. V brale pod Blatnickým hradom som pozbieral zvyšky potravy z hniezda výra, z ktorých som zistil 28 druhov cicavcov. Výr sa ukázal ako skúsenejší lovec!

Ako sa menila potrava výra na Slovensku?

Teraz, keď bilancujem svoje 45-ročné výsledky z výskumu potravy výra na Slovensku, tak zo 256 zberov na 136 lokalitách z 11 oblastí som určil vyše 105 000 kusov jeho koristi. Vo výsledkoch bolo 65 druhov cicavcov a vyše 140 druhov vtákov, ale aj žaby, plazy a ryby. Hlavne v prvých 10 rokoch počas môjho pôsobenia v Považskom 75

76 Výr skalný, kráľ noci. Foto: S. Harvančík

múzeu v Žiline som systematicky vyhľadával hniezda výrov na skalách. Niektoré zbery kostí z tohto obdobia som dourčoval až teraz v posledných rokoch, keď mi ubúda síl na potulky v teréne, ale pribúdajú skúsenosti z určovania kostrových zvyškov.

Zbery som roztriedil do troch období: kapitalistického pred viac, ako 70 rokmi, socialistického pred 30 až 70 rokmi a súčasného postsocialistického. Zmeny v zložení potravy výra počas týchto troch období som načrtol na príklade Liptova a Turca v minuloročnej ročenke Jaskyne a Hory 2019 (Obuch 2019).

V súčasnosti je väčšina hniezd, ktoré výry trvalo využívali pred 30 rokmi, už opustená, hoci na tých miestach občas húkajú. Ťažké je nájsť také skaly na okraji hôr, kde by neliezli horolezci, nemali vyhliadku turisti, alebo výletné miesto obyvatelia okolitých obcí. Skaly hlbšie v horách výry opustili po zalesnení okolitých svahov, lebo nedokázali loviť v lese. Teraz, po vyťažení smrekov, trpiacich kôrovcovou kalamitou, sa tam možno vrátia.

Za sovami do Ázie

Skúsenosti z vyhľadávania hniezd výrov, získané na Slovensku, som využil pri výskumoch v iných krajinách. V rokoch 1988 a 1990 som sa zúčastnil výprav do južnej Kirgízie na pozvanie tamojšieho parazitológa S. N. Rybina. S kolegom J. Červeným z Prahy sme po nociach chytali do sietí netopiere. Cez deň som lozil po skalách a vyhľadával hniezda výrov. Rybin nás vodil na miesta, na ktorých pravidelne chytal myši do pascí, odoberal z nich parazity a zisťoval prenášačov infekčných chorôb.

Počas 20 rokov chytil 14 druhov cicavcov.

Ja som ich v potrave výrov zistil 32 druhov.

Po páde „železnej opony“ v roku 1990 sme s J. Červeným začali systematicky vyhľadávať výry v pohraničí južných Čiech od Třeboňska po Klatovsko. Zvyšky ich potravy som zbieral na 73 lokalitách. Na južnej Morave v rakúskom pohraničí vznikol

v tom čase Národní park Podyjí. Aj v tomto, dovtedy neprístupnom území, som skúmal tamojšiu faunu zberom kostí z potravy výra a sovy obyčajnej.

V roku 1992 som sa zúčastnil výskumníckej výpravy do Turecka, na ktorej boli hlavne entomológovia, zberači rôznych radov hmyzu. Prvý týždeň som nevedel nájsť žiadneho výra, kým som nezistil, že na rozdiel od Slovenska sa tam musia ukrývať hlbšie v skalných komínoch, či jaskyniach. Po tomto zistení som už nemal problém nachádzať ich na vhodných skalných lokalitách. Na dvoch miestach vo východnom Turecku som našiel v ich potrave malého plcha Myomimus setzeri. Predtým, ani potom tento druh v Turecku nikto iný nezistil. Aj v iránskom severnom Zagrose som ho nachádzal len v horách od 1800 m vyššie. Chrček Mesocricetus brandti bol v potrave výra hojne zastúpený, ale do pascí bol dovtedy chytený len jeden exemplár.

Pri poslednej výprave do Iránu v roku 2002 som na skalách pod Araratom nad mestečkom Dogu Bajazit našiel vo vývržkoch výra pišťuchu Ochotona rufescens. Bol to prvý nález tohto druhu pre územie Turecka.

V rokoch 1996 až 2002 som sa zúčastnil na piatich výpravách do Iránu, ktoré organizovali výskumníci z Prírodovednej fakulty Karlovej univerzity. Cestovali sme autobusom Karosa. Expedície trvali mesiac, z toho 10 dní zabrala cesta na iránsku hranicu a späť. Medzi odborníkmi rôzneho zamerania sa niektorí zameriavali na odchyt živých myší, s ktorými robili v pražskom laboratóriu rôzne pokusy. Na každej výprave ulovili maximálne 5 druhov malých cicavcov. V mojich zberoch kostí od sov ich bolo aspoň 30 druhov. Na každej skúmanej lokalite som sa rozhliadol, či sú v okolí nejaké skaly. Dohodli sme sa na hodine odjazdu a ja som vyrazil hľadať sovy. Nazbieral som vzorky od 7 druhov sov, ale väčšina nálezov bola od výrov. Zbery z 34 lokalít som vyhodnotil osobitne pre severný, stredný a južný Zagros, pohoria Elborz a Kopet Dag 77

Skala v Čatnom v Komorníckej doline, kde výry hniezdili pred zalesnením pasienkov smrekom. Foto: J. Obuch

Mapa Iránu s lokalitami zberov potravy výra. A. Severný Zagros a Elborz, B. Stredný Zagros, C. Južný Zagros, D. Kopet Dag a Baludžistán.

78

a pre Baludžistán na juhovýchode Iránu.

S Karosou som sa zúčastnil aj na výpravách do Sýrie, Egypta a naposledy do Jordánska. Tam som sa vracal ďalších 10 rokov, nakoľko tam pôsobila moja dcéra Zora s rodinou na kresťanskej misii. Sprostredkovala mi kontakt na Kráľovskú spoločnosť pre ochranu prírody, pre ktorú som robil výskum potravy sov v ich prírodných rezerváciách. Na východe Jordánska žije výr púštny Bubo ascalaphus, ktorý okrem cicavcov a vtákov často loví aj plazy, jedovaté škorpióny a solifúgy. Výr skalný Bubo bubo obýva vlhšiu časť krajiny na hornom okraji svahov nad údolím Jordánu a Mŕtveho mora. Dva páry hniezdia aj v roklinách v tesnej blízkosti hlavného mesta Ammán.

V rezervácii Dana prvé roky žili 3 druhy sov.

Zmizli, keď sa tam nasťahoval výr.

ne ohrozeným druhom a vyžaduje si od človeka osobitnú ochranu. Najmä v kultúrnej stepi, v ktorej loví aj na Slovensku, dochádza ku stretu záujmov s poľovníkmi, či holubiarmi. K úhynom sov dochádza pri používaní rodenticídov proti hrabošom na poliach, alebo potkanom v hospodárskych dvoroch. Vyrušovanie na pôvodných skalných hniezdiskách ho núti využívať menej vhodné stanovištia, na ktorých častejšie dochádza k úhynu mláďat.

Je to krásny vták, ktorý si zaslúži náš obdiv a ochranu. Aj preto, že vie lepšie, ako my, kde čo žije. Aj nám to prezradí, pokiaľ vieme, ako na to.

Literatúra: Obuch J. 2019: Podnebné premeny počas 30 000 rokov. Jaskyne a Hory 2019: 134-137.

Skúsenosti z Nórska

V teplých krajinách Blízkeho Východu som nemal problém s vyhľadávaním úkrytov sov na skalách. Moja druhá dcéra Barbora žije v chladnom a vlhkom Nórsku.

Tam boli moje pokusy neúspešné. Záujem o spoluprácu však prejavil Georg Bangjord, pracovník štátnej ochrany prírody v Trondheime v strednom Nórsku. Doteraz sme spolu určili okolo 50 000 kusov koristi výra. Po Slovensku ide o najväčšiu vzorku jeho potravy. Na našom území je závislý od lovu v poľnohospodársky využívanej krajine. Na severnej hranici svojho rozšírenia je nútený inak zabezpečovať výživu pre svoje mláďatá. Na ostrovoch sú to morské druhy vtákov. Často vyhľadáva ich hniezdne kolónie a vyberá z hniezd mláďatá. V horách sú to viaceré druhy hrabošov a lumíky, z kurovitých vtákov snehule, ale aj v riedkych lesoch žijúce hlucháne a tetrovy. Často hniezdi v blízkosti jazier, kde loví vodné a močiarne druhy vtákov.

Ochrana výra v súčasnosti

Hoci je výr krutý nočný vládca, predsa patrí v súčasnosti v Európe ku sil-

Výr s prehľadom uloví všetko živé vo svojom revíri.

Foto S. Harvančík.

79

Splav dvoch riek – írečito slovenských Miroslav Brežný

Romantika pod Oravským hradom. Foto: M. Brežný

Orava Veď biedna je tá naša Orava: namiesto chleba ušlo sa jej skaly, zač potom je i ,celá boľavá‘, jak pieseň ľudu trpko nad ňou žiali.

No, ak je prípustné, že zrovnáva sa malé s veľkým, tak bez samochvály, to bohatá i slávna, šťastná zem: jej Slanica — toť, druhý Betlehem!

P.O. Hviezdoslav

Tak ako každý rok, aj teraz sa stretávame 10. 7. 2020 v Tvrdošíne pod hrádzou neďaleko múzea Márie Medveckej. Maliarka, ktorá je známa svojim dielom a hlavne nám, ktorí si pamätáme starú, socialistickú, papierovú desaťkorunáčku. Sme tu všetci, známi aj neznámi. Štvorčekovci zabezpečili lode a my svoju prítomnosť. Je nádherné počasie, slniečko svieti a my celí nedočkaví balíme batožinu do lodí, v očakávaní trojdňového dobrodružstva.

So zborovým výkrikom „ahóóóój“ sa odrážame od brehu a pomaly necháme unášať tichou riekou popod mosty Tvrdo80

šína. Rieka je pokojná, strieda sa s perejkami, ktoré sú dosť rýchle. Tohto roku je málo vody a ten zvuk pod kýlom ma dosť znervózňuje. Som na svojej lodi, pracoval som na nej štyri mesiace a teraz keď počujem, ako sa kamene kĺžu po bruchu lode, až mi chodí mráz po chrbte.

Pred nami sa otvára prenádherná krajina. Každú chvíľu sa mení a mne to pripadá ako by som listoval v obrázkovej knihe. Míňam kanoe kamarátov, s ktorými sa občas vzájomne predbiehame. V zákrute vidím perej, nad ktorou sa vpravo dvíha rovno z vody, obrovská holá skala. Takto z vody je to úchvatný pohľad. Perej syčí, vzdúva sa a rieka mi mizne na horizonte. Čítam vodu nech viem kade ísť. Občas vidím, ako rieka predo mnou odhalí veľký balvan.

Kajak to zatiaľ zvláda. Počúva ma napriek tomu, že som riadne naložený. Tu si človek naozaj uvedomí silu vody v rieke, tej, ktorá roztočí kolesá mlynov, turbín a dejín. Míňame mosty a husté lesy, ktoré striedajú zelené rovinky a opäť lesmi zarastené kopce.

Rieka sa upokojí. Oddychujeme a lode pomaly splývajú do farebného chuchvalca. Niekto vyťahuje sladkosti

a veru poviem, že dobre padnú. Blížime sa k brehu a vystupujeme. Lode treba vytiahnuť na breh. Sme v Sedliackej Dubovej na ihrisku. Vybalíme, postavíme stany a hor sa variť guláš. Tu sa patrí poďakovať starostovi, ktorý nám umožnil, aby sme mohli bez starostí a v kľude prespať. Počúvam svrčky, šum stromov, šplechot vody... Bobo zabezpečil mäsko a ingrediencie. Ja so strachom prijímam funkciu guľášmajstra. Ešte som nevaril pre dvadsať hladných vodákov.

Pomáha mi Roman s Lenkou. Nie je ľahké pochystať drevo na oheň, nakrájať mäsko, cibuľu, ale zvládli sme to a vraj guláš bol dobrý. Sedelo sa a debatovalo dlho do noci...

Ráno všetko pobaliť, upratať a hor sa na vodu. Rieka nám ukazuje stále nové a nové pohľady, v diaľke už vidíme pltníkov s návštevníkmi z Hornej Lehoty. Kývame si, kričíme vodácky pozdrav „ahoooj“ a v diaľke už vidíme na vysokom brale Oravský hrad. Vybavujem si zážitok spred pár rokov, keď som bol prvý raz na splave Oravy. Bolo

Účastníci zájazdu. Foto: M. Brežný

Bralo pod Oravským hradom. Foto: M. Brežný

to pod Hornou Lehotou.

Na vode bolo množstvo lodí. Aj nafukovacie Pálavy. V jednej z nich pred nami sedela pani a vedľa nej vo vode chlap, trčala mu len hlava. Tlačil loď, alebo skôr loď ťahala jeho. Sediac s Ľudom v našej lodi sa nám to nezdalo. Chlap mal už modré pery, bol dobre podchladený. A vtedy sme si všimli, že loď je dosť sfúknutá. To už k nám dopádloval aj Ďuri, zobral k sebe do lode toho pána a my sme vzali pani. Nechcela sa s nami moc baviť, ale potom sa rozhovorila.

Boli z Trnavy, celý autobus z nejakej fabriky na výlete. Z požičovne mali zabezpečené lode a pánovi sa hneď nezdalo, že loď je mäkká. Zriadenec mu povedal, že do Oravského podzámku dôjdu. Došli, ale s nami a ich loď na špagáte. V Dolnom Kubíne, v Gecli, sme rozbalili bivak a šli sa najesť do reštiky. Zrazu sa pred nami objavili poldecáky. Pozrieme a to ten pán so slovami „ chlapci ďakujem...“

Blížime sa k zákrute a nad korunami stromov už vykúka Oravský hrad. Je to 81

nádhera. Nad vodou sa vypína obrovské skalisko a na jeho vrchole je učupená malá kamenná chalúpka. Čím viac sa blížime, tým viac sa aj skalisko zväčšuje a s ním aj tá malá chalúpka sa mení na obrovskú stavbu. Hlavy máme vyvrátené dozadu a nevieme sa vynadívať. Je to zážitok. Z lode je to úplne iné ako z mosta alebo z cesty.

Sme úplne pod hradom a už mi ani periférne videnie nestačí na to, aby som videl kompletný obraz. Čo to boli za ľudia, ktorí ho stavali, aké mali vedomosti, odvahu?

Prirazíme k brehu a vystupujeme. Treba sa najesť, napiť, oddýchnuť. Začína sa ochladzovať a pomaly prší. Najprv len tak osieva.

Dávame lode na vodu, musíme sa dostať do Kubína. Navliekame pršiplášte. Dávam si pončo, ktorým prekrývam kokpit. V lodi mám zatiaľ sucho. Spúšťa sa riadny lejak, to sme nečakali. Ostatná predpoveď počasia vyšla. V priebehu hodiny sa ochladzuje asi o 15°C. Liať neprestáva. S Paťom a Aďkou sa skúšame schovať pod mostom, ale je nám to prd platné. Lejak a vietor si k nám nachádzajú cestu. Ja ako tak, v kajaku mám sucho, ale oni dvaja v kanoe s holými nohami. Dážď mi bubnuje po lodi a po tvári sa mi valí voda. Popod bradu mi steká po prsiach až do slipov. Veslujem čo sa dá, už nevnímam krajinu. Dostať sa rýchlo do Kubína a tam sa uvidí. Je mi zima. Síl je dosť, len ten chlad a mokro sú neskutočné.

Už vidím vodácke bránky, už som blízko.

Chrapot lámajúcej sa preglejky ma vracia do prítomnosti. Jasné! Prerazil som loď na skalách pod hladinou. Ten cieľ, dostať sa čo najrýchlejšie z vody, mi utlmil pozornosť do takej miery, že som prehliadol kamene.

Už som pri brehu, ale nemôžem vystúpiť.

Od chladu so úplne stuhnutý, paralyzovaný. Už to voľáko dám. Nevadí mi ani, že sa prevraciam s loďou a som po pás vo vode, len sa dostať do sucha. Keď dávam loď na breh, stále leje. Vybaľujem sa a na záchode v kempe sa prezliekam do suchých vecí. Trasiem sa ako osika. To ma ani v jaskyni takto nedrgľovalo. Už je dobre, nie je nad suché 82

oblačenie. Dívam sa na chalanov, ktorí tam stoja len v slipoch a nemajú si čo prezliecť.

Niekomu tam dávam suchú deku. Nič viac už nemám.

Hľadám mobil a volám manželke, nech pre mňa príde. Vzdávam to. Zdravie je prednejšie a Orava tam bude aj na rok.

V nedeľu som doma a večer volám Ďurimu, či pokračovali až do Kraľovian. Dali to, a bolo pekne...

Váh

Priatelia, prepáčte mi, no dnes nebudem písať článok. Chcem dať na papier len prepis z môjho cancáku, ktorý som mal na splave Váhu a do ktorého som v stane pri čelovke písal tieto postrehy...

Je 21. 8. 2020 a my s Ďurim nakladáme lode v Tepličke nad Váhom. Ideme pre Boba, prepíname príves a valíme do Trenčína. Cestou vymýšľame logistiku, ako čo najlepšie prejsť danú trasu. Pôvodný plán Trenčín – Sereď.

Ďuri v „prístave“. Foto: M. Brežný

Trenčiansky hrad - sídlo Matúša Čáka. Foto: M. Brežný

Prichádzame do Trenčína. Tu som strávil ako vojak pol roka v PŠ. V Trenčíne pri plavárni sa vybaľujeme pod novým železničným mostom. Hlavne sa však stretávame s ostatnými účastníkmi splavu. Štyria chlapci zo Žiliny, Ďuriho kamaráti. Vynášame lode na hrádzu a sledujeme tréning rýchlostných kanoistov na športových pramiciach. V diaľke počujeme bubnovanie a za chvíľu odpočítavanie, na čo sa ukáže pramica, dračia loď a v nej som napočítal osemnásť postáv. Mladí aj starší chlapi a dievčatá, pádlujú do rytmu ostošesť.

Veliteľ ráta od desať do jednej a vo veľkej rýchlosti prestávajú pádlovať.

Prichádza Kika s Ľubom z Brna. Sú to starí známi. Zvítame sa, kladieme lode na vodu a opúšťame Trenčín s pekným večerným výhľadom na Trenčiansky hrad. Lode prenášame dvakrát cez hrádze, ktoré sú súčasťou Vážskej kaskády. Prvý raz aj cez golfové ihrisko, kde nás jeden pán skoro trafil loptičkou. Ani sme o tom nevedeli, až keď sa nám ospravedlňoval. Asi sa im naša prítomnosť s naloženými kanoe moc nezdala. Ešte že som zobral kolieska. Prenášame ich cez druhú hrádzu a oceňujeme

kolieska. Bolo to menej namáhavé. Zvečerieva sa a my hľadáme miesto, kde s loďami na vodu. Ideme tam, kde je najmenej kríkov a tam sa boríme s loďami až do vody. Plavíme sa v šere. Niekde treba pristáť a pohľadať miesto na bivak. Našli sme štrkovú pláž a od nej zhruba 50 m, divokú nepokosenú lúku. Má metrovú, voňavú trávu, ktorú pretína dávno zabudnutá poľná cesta. Rozpoznateľná je len dvomi zarastenými koľajami. To je miesto ako stvorené na nocľah. Staviame stany pri čelovkách, už je tma. Ešte niečo zjesť, podebatiť a spať.

V spacáku si užívam teplo, ticho a vôňu lúky...

Je ráno 6.00 hod a ukazuje sa nádherný deň. Padla rosa a my sušíme stany.

Raňajky v tráve a 8.45 hod sme už na vode.

Prechádzame Biskupice, podľa mapy Trenčianske Biskupice 2. Míňame Opatovce. Na vode je krásne, úžasná rieka, príroda, kochám sa. Dobiehame dve kanoe s dvoma manželskými pármi. Pýtame sa odkiaľ idú, oni že z mesta. A kam idú, oni že do mesta. Robia si z nás srandu? Keď vidia naše rozpaky, tak zo smiechom dodajú, že oni sú z Nového Mesta nad Váhom a idú do 83

84 Pokojný Váh. Foto: M. Brežný

Nového Mesta nad Váhom. So smiechom sa lúčime a prajeme šťastnú plavbu.

Rieka je nádherná a raz tak široká ako Malý Dunaj. Striedajú sa tu perejky s kľudnou vodou ako olej. Divočina, nádherná príroda neskorého leta. Popod most nad nami míňame diaľnicu. Niekde vľavo je Beckov, ale nevidíme ho. Zelená voda a za chvíľu je nad nami diaľničný privádzač do Nového mesta Nad Váhom. Po pravej strane sa vinie Biskupický derivačný kanál. Na brehoch sú vysoké násypy betónových blokov. Váh počas lejakov asi nebol len dáky potok.

Blížime sa k sútoku Váhu a kanála pred Piešťanmi. V diaľke rozoznávam kolonádový most a vpravo pred ním známu postavu, lámajúcu barly. Míňame paneláky Piešťan, krásne nábrežie s parkom a už vidíme lodenicu, kde vyťahujeme lode na breh. Sme hladní a smädní. V rukách máme 52 riečnych km. Dávame si výbornú večeru.

Počúvame trampskú kapelu, ktorá hrá, mne známe, skladby zo 70. rokov, ktoré som hrával na učilišti v Bystrici. Stmieva sa a asi bude búrka. Riadne sa zatiahlo, dúfam že nás to obíde. Sťahujeme lode nižšie k cípu lodenice, staviame stany pri čelovkách. Ešte posedieť, pokecať a spať. Treba včaššie

vstať aby sme boli o 8.00 hod na vode. Budím sa na búrku, ale to nevadí. Som v suchu, tak spím pokojne ďalej až do piatej.

Ešte som si spomenul, že keď sme sedeli medzi stanmi, tak nás stále niečo v kríkoch mátalo. Stále to dupotalo a tráva sa vlnila ako vo vetre. No samozrejme bol to ježko, ale taký veľký, ako mačka.

Ráno včasný budíček, po búrke ani stopa, len mokré stany. Najesť, pobaliť, lode na vodu a už pádlujeme po pokojnej hladine Sĺňavy. Míňame Vtáčí ostrov a po chvíli sme na brehu pri hrádzi. Lode zasa von a preniesť do pôvodného koryta Váhu. Bola to fuška. Pokračujeme, no už sa tak nenáhlime. Kocháme sa prírodou, užívame si počasie. Na brehoch sú často štrkové pláže, kde sa vypekajú dospeláci a deti samozrejme vo vode. Občas rybári a zasa štrkové pláže a veľa ľudí. Pri Leopoldove sa kocháme súbehom kanála a Váhu.

Už z diaľky počuť hukot vody až z toho ide strach. Prechádzame popod železničný most a už sme v Hlohovci. Ďalšia fuška, vytiahnuť lode na breh a preniesť všetko na parkovisko, kde čakáme na autá, ktoré včera večer Bobo s Jankom pochystali. Je 23.8.

2020. Nakladáme a končíme so splavom.

Bolo nám dobre.

Bobo v perejkách. Foto: M. Brežný

85

Brest na Vachotách Ján Obuch

Stromy sú jedinými pamätníkmi na zaniknutú osadu Vachotovice. Foto: J. Obuch

V posledných rokoch čoraz viac cyklistov využíva cesty 3. triedy, spájajúce obce v strednej časti Turca. Patrí k nim aj horšie udržiavaná cesta zo Socoviec do Blažoviec.

Hneď pri vstupe do Blažoviec sa nachádzajú dve zemianske kúrie. Staršia, hlinená, patrila pôvodne rodu Rakšány, druhá, kamenná, rodu Smrečány (Janura et al. 2014).

Bežný návštevník netuší, že za budovou s obchodom a obecným úradom sa začína pôvodná obec Bodovice, ktorá bola zlúčená s Blažovcami v roku 1952, keď založili spoločné JRD (Jednotné roľnícke družstvo).

Ešte menej ľudí vie o tom, že obe obce vznikli na území pradávnej osady Turiec, ktorej počiatky sa datujú ešte do čias Veľkej Moravy (Beňko 1996). Podľa písomných správ sa nachádzala na sútoku Žarnovice s Turcom (teraz je v mapách pomenovanie potoka Závodie, alebo Dolinka).

V roku 1241, po bitke na rieke Slaná, utiekol uhorský kráľ Bela IV pred Tatármi až do Dalmácie. V prístave Trogir sa nachádzali lode, ktoré tam zanechal jeho otec Ondrej II po križiackej výprave do Svätej zeme (Segeš 2003). Zo svojho sprievodu vymenoval Bela IV za admirála flotily lodí Máriusa (Ma86

rinusa) Blažovského z Turca. Prvá písomná zmienka o Blažovciach sa však objavuje až o 250 rokov neskôr. Za panovania Belu IV sa uvádza zem terra Othmar, ktorá sa neskôr podľa zemana Bodu premenovala na Bodovice. V listine z roku 1258 sa medzi spolumajiteľmi v tejto osade spomína tiež Vahoy, predok vachotovických zemanov.

Prvá písomná zmienka o samostatnej osade Vachotovice je z roku 1392. V roku 1663 poslali Vachotovci pešiaka na tureckú vojnu. Posledný zeman Imrich Vachot zomrel v roku 1861 (Šikura 1944).

Ku zaniknutej osade Vachotovice sa dá dostať nespevnenou cestou z Bodovíc smerom na Borcovú. Ešte v 50. rokoch 20. storočia bol vo svahu za Bodovicami vachotovický cintorín so zachovanými hrobmi. Pod cintorínom bola upravená studnička. Potom začali družstevníci tadiaľ vyháňať kravy na pašu a areál cintorína zničili. Na jeho mieste stojí jediný smrek.

V osade vtedy stál kamenný podpivničený dom. Z domu najprv urobili družstevníci slepačiareň, potom ho zbúrali. Dlhšie sa zachovalo humno, v ktorom skladovali poľnohospodárske stroje. Archeologický

výskum tejto osady uskutočnil M. Slaninák zo SNM v Martine.

Nad humnom sa vypínala stará lipa, do ktorej v 60. rokoch 20. storočia udrel blesk. Zlomil sa vrchovec a zapálené vnútro kmeňa tlelo niekoľko dní. Okyptená lipa tam stojí dodnes. Obďaleč, pri bývalom kamennom dome, sa však hrdo vypína obrovský starý brest horský (Ulmus glabra) ako pamätník zašlej slávy zaniknutej osady. Obvod jeho kmeňa v prsnej výške je 6,2 metra.

Mnoho brestov podľahlo v 20. storočí grafióze, iné motorovým pílam. Tento, jeden z posledných mohykánov, si určite zaslúži osobitnú ochranu ako pamätník na zaniknutú osadu na Vachotách.

Literatúra: Šikura J.,Š. 1944: Miestopisné dejiny Turca.

Bratislava, 166 pp.

Beňko J. 1996: Starý Turiec. Martin, 279 pp.

Segeš, V. a kol. 2003: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov.

SPN Bratislava, 299 pp.

Janura T, Zvedelová K. & Sobola M. 2014: Vidiecke šľachtické sídla v Turčianskej stolici.

198 pp.

Lipa, ktorá odoláva „zhubním až dosavádě časům“.

Foto: J. Obuch

Pri kmeni mohutného bresta. Foto: J. Obuch

87

Krym ...desať rokov po

Branislav Turčina, Jozef Haráni

Rozprávkový krymský hrad – Lastovičie hniezdo. Foto: J. Haráni

V roku 2020 uplynulo presne 10 rokov od návštevy gubernií za východnými hranicami našej vlasti. Táto výprava zanechala v našich srdciach hlboké stopy a boli sme priamymi svedkami a účastníkmi predprevratovej atmosféry v šírinách Ukrajiny v oblastiach Zakarpatska, Ivanofrankivska, Černovicka, so zachádzkou cez Moldavsko a Podnestersko, ďalej Odeska, Mykolajivska, Chersonska až po samotný Krym. Chceme sa, milí čitatelia, o tieto dojmy a spomienky s vami podeliť.

Je príjemné popoludnie 10. mája 2010 a partia štyroch kamarátov pózuje pred autom s majestátnym Veľkým Chočom v pozadí. Po mesiacoch príprav nastal deň D a táto partia sa chystá spoznávať krásy Krymu. Po posledných kontrolách batožiny, cestovných a iných možných dokladov nasadáme do Jožovho Volva a po diaľnici vyrážame smer Vyšné Nemecké. Cesta cez Slovensko ubieha relatívne rýchlo a po pár hodinách sme na hraniciach. Kontrola 88

na našej strane prebehla bez zbytočného zdržania. Na ukrajinskej strane sme si to vynahradili. Po kontrole batožiny sme vypĺňali imigračné kartičky a colné vyhlásenia, že neprevážame zakázaný tovar. Colníkov zaujal Jožov ruský, lovecký nôž. Našťastie si nechali vysvetliť, že sa nejedná o vojenskú zbraň, hoci svojim vzhľadom v nich mohol evokovať asociácie z výcviku. Po všetkých colných procedúrach sme si ešte zmenili eurá za hrivny a pokračovali sme ďalej.

Cesta Zakarpatskou Ukrajinou prebiehala monotónne a dlho. Zastaviť nás prinútila noc. Tesne pred Chustom sa ubytovávame v moteli. Po dlhej ceste sme sa rozhodli zrelaxovať v motelovej reštaurácii, kde okrem dvoch zrelaxovaných domácich a nervóznych devušiek z personálu nebolo nikoho. Prijali sme teda pozvanie domácich a objednali sme si z tradičnej regionálnej ponuky. Moji parťáci víno a ja s domácimi vodku. Ľubomír, ako sa jeden z domácich predstavil, sa nás pýtal kde máme namierené. Po odpovedi, že na Krym cez Moldav-

sko, tak sa začudoval, že prečo chceme ísť cez Moldavsko, veď tam nič nie je. Nechcelo sa nám to vysvetľovať, tak sme len nezáväzne klábosili.

Po ubytovaní, keď som neriskoval sprchu, lebo v záchode tiekla červená voda, sme si ešte posedeli v hotelovom bare. Ďalší hosť, Ukrajinec Ľubomír, chcel s nami debatovať a samozrejme aj piť. Zobral fľašu vodky a ako obete si vybral Mira s Braňom. Ja s Gabom sme si cuckali červené, polosladké víno a tí dvaja sa zlomili ako haluze. Proste ukrajinská vodka sa im dostala pod kožu a Braňa v noci na kolená.

Po nejakom čase nás sympatická mladá čašníčka upozornila, že reštaurácia sa zatvára. Bolo nám to čudné, lebo zatvárať sa mala až o hodinu. Presne o tú hodinu, o ktorú sme si zabudli posunúť hodinky na hraniciach. Na druhý deň pokračujeme do Chustu, kde si robíme prehliadku mesta.

V reštaurácii si dávame miestnu špecialitu, bravčové mäso s hubovou omáčkou a zemiakmi. Po výbornom obede sa Jožo snažil zistiť v miestnom archíve niečo o svojich predkoch, ale nepochodil. Po prehliadke

pokračujeme naprieč Poloninami smerom na Rachiv, kde sa nachádza jeden z geografických stredov Európy. Po prehliadke expozície pozostávajúcej z náučných panelov vyrážame ďalej do Černovíc. Cestou okrem Hoverly, najvyššieho vrcholu Ukrajiny, obdivujeme bohaté bukové lesy.

Prestávku si dávame na jednom z trhov na hranici Zakarpatskej a Ivanofrankivskej oblasti. Sortiment pozostáva najmä zo suvenírov v podobe pekne opracovaných drevených výrobkov alebo bohato zdobených výšiviek. Po rýchlom občerstvení a pár hodinách jazdy prichádzame do metropoly Bukoviny, Černovíc, kde sa ubytovávame.

Hotel je na vyššej úrovni a cena je prijateľná. Vzhľadom na pokročilú hodinu sa ideme najesť do príjemnej záhradnej reštaurácie. Tesne pred odchodom nám volajú z recepcie a pýtajú sa či sme zo Slovenska, alebo Slovinska. Nechápali sme, prečo to chcú vedieť. V hotelovej reštaurácii si dávame vínko a polievku. Ukrajinské polievky sú sýte a vynikajúce. Pôvodne som chcel vyskúšať okrošku, no nebola v ponuke, tak mi bola ponúknutá soljanka. Vynikajúca kyslá

Nastal deň „D“. Tesne pred odchodom. Foto: J. Haráni

89

Prvý nocľah na Ukrajine. Foto: J. Haráni

nášho záujmu a tak nasadáme do auta. Odchádzame v smere na moldavské hranice.

Po rýchlom prejazde Černovicami prichádzame k moldavskej hranici. Po odovzdaní ukrajinských imigračných kartičiek nás miestni colníci poprosili o 5€ na pivko.

Aspoň si slušne vypýtajú a nerobia zbytočné teatro ako vo Veľkom Bereznom. Po obdržaní požadovanej sumy nás pustili ďalej.

Moldavskí colníci nás nijak dlho nezdržovali a tak po colných formalitách pokračujeme do pohraničného mestečka Criva. Z prostredia som mal dojem, že tu zastal čas pred 30 rokmi. Zo sledovania prašnej vozovky a neudržiavaných domov ma vytrhol Jožo,

polievka s cibule, olív a údeného mäsa.

Jednoducho láska na prvé sústo. Na druhý deň pri nakladaní batožiny do auta sme si všimli slovenskú vlajku nad vchodom do hotela. To bol dôvod večerného telefonátu z recepcie. Podobne si uctili aj ďalších hostí z Nemecka, Grécka a Ukrajiny, ktorí tam s nami nocovali.

Fotíme hotel s okolím a zisťujeme, že na hoteli vyvesili aj slovenskú vlajku. Je to fakt príjemný pocit, keď pre nás v takomto zapadákove vidí človek kúsok domova. Všímame si ešte jednu vec. Je ranná špička a zo všetkých áut je v okolí hotela celkom slušný smogový oblak. Nie toto je však predmetom

Pred bránami mesta Chust. Foto: J. Haráni

Centrum mesta Chust. Foto: J. Haráni

ktorý krútil hlavou nad tým, že vitamín D sa v lekárni predáva iba vo forme injekcií.

Dvojprúdovou cestou, pokračujeme smerom na Balti. Cestou sme sa zastavili na lesnom odpočívadle, kde si robíme konzervový banket. Odpočívadlo bolo nové, pekne urobené so štýlovou studňou. Odvahu napiť sa z nej nemal nikto. Po občerstvení pokračujeme na juh a v Balti odbočujeme doľava. Okolitá krajina pripomína Ukrajinu, akurát dvadsať rokov pozadu. Moldavsko je najchudobnejšou krajinou Európy, kde priemyslu je minimum a poľnohospodárstvo predstavuje významný príjem do štátneho rozpočtu. Ako zachádzame ďalej na

90

Prechádzame popod Hoverlu (2061 m n. m.), najvyšší bod Ukrajiny a náš cieľ roka 2009. Foto: J. Haráni

východ, pribúda viac áut so zaujímavými ŠPZ-kami, pripomínajúcimi bieloruské. Nakoniec po pár hodinách opäť prichádzame v mestečku Rezina k hranici, ale tentokrát k žiadnej ukrajinskej, ani k rumunskej. Bola to vnútorná hranica medzi Moldavskom a odštiepenou Podnesterskou moldavskou republikou. Po pár zákrutách prichádzame k moldavskej kontrole, kde sa nás colník už

z diaľky pýta, či máme dačo na preclenie.

Ešte za jazdy mu hovoríme, že nie, tak mávol rukou, aby sme pokračovali. To je všetko? O hraničných kontrolách na tejto hranici sa hovoria legendy. Ako prechádzame po dlhom moste spoza horizontu sa začala vynárať podnesterská colnica a nám bolo jasné, že tu to tak jednoduché nebude. Doprava cez colnicu bola relatívne rýchla, ale

Rachiv – ukrajinský stred Európy. Foto: J. Haráni

91

T – 34 v centre Tiraspolu. Foto: J. Haráni

Vládna budova Podnesterska. Foto: J. Haráni

modrý pásik na našej ŠPZ-tke bola pozvánka na odstavný pruh. Jožo ako majiteľ auta sa hneď porúčal do kancelárie riešiť colné deklarácie okolo auta a my ostatní sme čakali von. S Mirom a Gabom som sa snažil dohodnúť ohľadom dĺžky pobytu v Podnestersku, v čom ma prerušoval nervózny colník vyzývajúci nás na pasovú kontrolu.

Keď to už zopakoval v treťom jazyku, tak sme sa radšej pobrali ku kontrole. Úradníka sme sa spýtali, či sa môžeme zdržať do zajtrajška obeda. Odpovedal kladne za podmienky, že sa pôjdeme prihlásiť na políciu, v opačnom prípade máme krajinu opustiť do polnoci. Čakanie na Joža sme si krátili sledovaním okolitej krajiny. Zarastené pobrežie Dnestra na jednej strane a obrovské bytovky na strane druhej. Spestrením boli budovateľské heslá na plagátoch v modernom štýle. Aspoň sme si zaspomínali na ranné detstvo. Asi po hodine vyšiel Jožo z kancelárie rozmeniť peniaze. Keď sme mu rozmenili, tak odišiel do kancelárie na ďalších desať minút. Nakoniec opúšťame colnicu a rýchlo pokračujeme na juh.

Konečne sme sa vyhupli na dobrú cestu a tesne pred Dnestrom nás zastavili moldavskí colníci. Skontrolovali pasy a pustili nás ďalej. Celí natešení sme sa pohli na most a prejdúc ponad Dnester sme sa dostali k podnesterským colníkom. No a tu nastali iné tanečky. Hodinu a pol sa s nami

miestni colníci vyhrali. Len ja som okolo auta vypisoval papiere skoro hodinu. Na mierne urýchlenie som mu daroval štátnu vlajočku Podnesterska. Dal som ich vyrobiť u nás doma pred našou výpravou. Chlap po dlhom ochkaní, hmkaní a gúľaní očami vypýtal odo mňa za auto 26 €. Chcel som mu dať 25 a 1€. On však chcel papierové euro. Vysvetľoval som mu, že papierové nie sú. Buď bol taký sprostý, alebo sa ním len robil. Nakoniec som mu tam hodil celých 30 € v bankovkách a spýtal sa, či je to ok.

Zakrochkal a očividne bol spokojný.

Na návštevu polície kvôli predĺženiu víz sme už po čakaní na colnici nemali náladu. Prvá zastávka v medzinárodne neuznanej republike bola na pahorku nad mestom Rybnica. Silueta druhého najväčšieho mesta pozostávala z metalurgického závodu, panelákov a nového pravoslávneho chrámu so zlatými vežami. Práve spomínaná oceliareň je najväčším priemyselným podnikom v Podnestersku. Po pár záberoch pokračujeme ďalej. Počas jazdy si všímame okolitú krajinu, ktorá sa príliš nelíši od tej moldavskej, akurát je udržiavanejšia. Po ceste, ktorá tvorí os sever-juh sme sa priblížili k najužšiemu hrdlu krajiny. Na pravej strane stále dominuje rieka Dnester, ktorá tvorí prirodzenú hranicu s Moldavskom a žlto-modrým ukrajinským pohraničným kameňom na ľavej strane.

92

Ako v každej postsovietskej krajine je tu mnoho vojenských pamätníkov v podobe tankov, migov a inej vojenskej techniky. Asi po hodine prichádzame do hlavného mesta Tiraspol. Auto parkujeme pri hlavnom bulvári a vyrážame na prehliadku mesta.

Prvou zastávkou je pamätník padlým vojakom s večným plameňom. O kúsok ďalej sa nachádza vládna budova so sochou Lenina v popredí. Podnestersko býva považované za komunistický skanzen. Môj dojem bol skôr ako z postsovietskej krajiny zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia tesne pred rozpadom ZSSR, keď pod transparentami so socialistickými heslami vznikajú prvé súkromné podniky a s nimi aj oligarchovia. Príkladom môže byť konglomerát Sheriff vlastnený rodinou bývalého prezidenta Smirnova, ktorý prevádzkuje supermarkety, čerpacie stanice a podobné služby. Tesne pred vládnou budovou vyťahujem fotoaparát a opatrne ju fotím. Čakám, že každú chvíľu sa objaví policajt a bude mi vysvetľovať, že sa to bez povolenia nesmie. Našťastie nikto si nás nevšímal, tak sme pokračovali ďalej. Ďalšou zaujímavou stavbou je budova republikovej banky, ktorej moderný dizajn ostro kontrastuje so šedivými panelákmi v pozadí. Okrem zaujímavej zmesi architektúry ma zaujali aj smerové tabule, ktoré sú dvojjazyčné.

Jeden nápis je v ruštine, druhý v rumunčine. Spoločné majú to, že sú oba v azbuke.

Ak rumunský návštevník neovláda azbuku, má smolu. Okrem úcty k nedávnej histórii sa úcte tešia aj dejiny staršie. Príkladom je pekná socha generála Alexandra Suvorova na koni. Tento vynikajúci ruský veliteľ sa preslávil tým, že neprehral žiadnu bitku a považuje sa za zakladateľa mesta. Úcta k Rusku je tu silná. Práve územie dnešného Podnesterska bolo základom dnešného Moldavska ako Moldavská ASSR. Po pripojení prevažne Rumunmi obývaného územia Besarábie na druhom brehu rieky Dnester došlo k vytvoreniu sovietskeho Moldavska. Po rozpade ZSSR sa Moldavsko snažilo

Anjel alebo Lenin? Foto: J. Haráni

o užšie vzťahy s Rumunskom a dochádza k romanizácii. To sa nepáčilo prevažne slovanskému obyvateľstvu na ľavom brehu Dnestra a došlo k intenzívnym bojom, čo malo za následok okrem tisíc obetí na oboch stranách aj kapituláciu moldavských vojsk, a vytvorenie medzinárodne neuznaného Podnesterska. Aby nedošlo k invázii Kišiňova, Rusko vyslalo do Podnesterska pár tisíc vlastných vojakov, ktorí tam dozerajú na poriadok.

Prakticky večer sme prišli do Tiraspolu a tak na nejakú veľkú prehliadku nie je moc času. Fotíme si túto postsovietsku dŕžavu a nevychádzame z úžasu. Ľudia si nás obzerajú ako exotické endemity. Evidentne tu veľa turistov nechodí. Keď sme prešli zhruba všetky veci, čo sme chceli, ideme ďalej. Mierime na Kišiňov, späť do Moldavska.

Po exkurzii nasadáme do auta a vyrážame na západ. Okrem opustenia krajiny do polnoci, musíme nájsť ubytovanie.

Na hranici sa s nami nezáväzne dal do rečí mladý colník a okrem toho odkiaľ sme sa zaujímal aj na menu, ktorou sa platí u nás.

Po mojej odpovedi iba nadšene zopakoval „Euuraaa!“ a už sa črtal ďalší bakšiš. Na93

Najvyšší bod Moldavska Dealul Balanesti (428 m n. m.) Foto: M. Jurečka

Sme späť na Ukrajine. Dotyk s riekou Dnester. Foto: J. Haráni

šťastie mu jeho staršia kolegyňa naznačila, aby namiesto klábosenia išiel radšej skontrolovať moldavský autobus. Prechod späť do Moldavska sa inak zaobišiel bez väčšieho zdržania a po pár desiatkach minút vchádzame do Kišiňova. Snažíme sa nájsť hotel, ale nedarí sa nám. Nakoniec sa nám jeden podarí nájsť, ale recepčná nám oznámi, že ostáva voľná už len jedna trojlôžková izba. Nakoniec sa to vyriešilo tak, 94

že ja som ostal spať na gauči na chodbe.

Našťastie únava bola silná a gauč pohodlný. Na druhý deň vyrážame na prechádzku Kišiňova. Mesto sa nelíši od iných sovietskych miest, má rumunský nádych. Zaujímavosťou je veľa zelene, ale inak nás moc nezaujalo. Po výmene peňazí pokračujeme k poslednému moldavskému cieľu, najvyššiemu kopcu Dealul Balanesti. Po výjazde z Kišiňova sme v aute debatovali na tému

rýchlostné radary v Moldavsku. Jožo tvrdil, že tu sa netreba ničoho obávať a viac dupol na plyn. Po pár minútach sme stáli na krajnici. Po odľahčení Jožovej peňaženky pokračujeme na sever. Ako sa vzďaľujeme od hlavného mesta, mení sa aj charakter vozovky. Od popraskaného asfaltu až po prašnú cestu. Podobne to vyzerá aj v odľahlejších moldavských dedinách, kde obecná studňa je jediným zdrojom pitnej vody, našťastie elektrina nechýba v žiadnom dome. Po príjazde do Balanesti parkujeme auto a pešo pokračujeme listnatým lesom na kopec vysoký 428 m n. m.. Pri stúpaní lesom ma milo prekvapili prístrešky pre posedenia, o ktoré sa miestni vzorovo stavajú. Po vystúpení na vrchol, ktorý pripomína pole na pahorku hocikde na Liptove nás víta vysielač. Domáci žartujú, že tu by sa dal televízny signál chytiť aj bez antény, tak je tu vysoko. Okrem vysielača sa tu nič zaujímavého nenachádza. Fotíme sa pri drevenom klátiku, ktorý by mal označovať vrchol kopca. Po spoločnej fotke sa vraciame späť a pokračujeme do Odesy.

Pred Kišiňovom sme sa naobedovali v celkom slušnom moteli a tam aj míňame moldavské lei. Po obede nasleduje strastiplná cesta po vnútrozemí až na prechod Palanca. Strastiplná preto, lebo cestovať po tejto krajine znamená neustále blúdenie, odbočovanie a vracanie sa späť. Tieto všetky prekážky nám paradoxne uľahčujú domáci.

Sú ochotní a ústretoví. Vždy, keď zablúdime, ochotne nám vysvetľujú a ukazujú správnu cestu. Neveril som, že sa raz budeme tešiť na Ukrajinu, no tešili sme sa. Späť na Ukrajinu vchádzame cez najvýchodnejší prechod Moldavska Palanca. Colníci nás zdržali pomerne krátko. Boli takí vyhúkaní, že nás ani neprezerali. Očividne nie sú zvyknutí na autom prechádzajúcich cudzincov.

Hranicu s Ukrajinou prekračujeme večer pri meste Palanca na juhu krajiny. Po pár kilometroch vchádzame do Odesy, kde sa hneď ubytovávame v štvorhviezdičkovom hoteli Čierne more. Večer vyrážame do

mesta spláchnuť moldavský prach niečím dobrým. Taxikár nám ponúka za 40 € nočnú prehliadku mesta spojenú s masážou.

S úsmevom ponuku odmietame, hoci to neznie zle, ale v meste ako Odesa treba byť opatrný. V najbližšom bare si dávame vytúžené chladené pivo a hneď na to aj s arménskym koňakom pre vyrovnanie teploty.

Na druhý deň, ktorý bol upršaný, si dávame raňajky v jednom bare. Sýrniky s dránikami a kyslou smotanou so silným čajom nás zasýtili. Po typicky miestnej kalorickej bombe sme navštívili miestny prístav, s peknými výhľadmi na more. Potemkinove schody sme si vyšliapali tiež a po pár fotkách v historickom centre opúšťame toto krásne prímorské mesto a pokračujeme popri pobreží ďalej na východ.

Po prehliadke vyrážame na cesty. Teraz je to na Mikolajev. Opäť ďalšia perlička.

Na tejto ceste sú také úseky, že miestami musíme zísť vedľa a ísť po poli ujazdenou trasou. No proste, ako som to nazval na začiatku, „ukrajinské safari“. Z Mikolajeva pokračujeme na Cherson a odtiaľ na Krym.

Hneď po vstupe v Armiansku som chytil pokutu. Obehol som cez plnú čiaru storočné nákladné auto s asfaltom, ktoré išlo rýchlosťou 10 km/hod. Ukecal som to bez bumážky na 300 hrivien.

Na Krym prichádzame až večer.

Ubytovávame sa v jednom hoteli v Alušte.

Večeru si dávame v šalátovom bare, kde si dávame špeciality ruskej a ukrajinskej kuchyne. Studená polievka okroška a peľmene boli výborné. Na druhý deň po krátkej prehliadke Alušty nasadáme do auta a pokračujeme na Jaltu. Snažíme sa nájsť palác, v ktorom sa konala známa Jaltská konferencia, ale neúspešne.

Na nábreží v Jalte fotíme jeden z paradoxov, ktorých je po celej krajine neúrekom. Socha Lenina v nadživotnej veľkosti a zľava nejakí agitátori rozdávajú vlajky Európskej únie. Z pravej strany je opäť Mc Donald, kde sa všetci presúvame a vedome zhrešíme.

95

Historické centrum Odesy. Foto: B. Turčina

Krymské letoviská sú veľmi atraktívne, ale turistická infraštruktúra tu nie je dostatočne rozvinutá. Chýba hlavne turistické značenie. Zažili sme to o necelú hodinu neskôr, keď sme sa snažili nájsť lanovku na horu Ai-Pietri. Po hlavnej ceste sme od Jalty nenašli žiadnu poriadne označenú smerovú tabuľu a nakoniec sme sa zastavili tesne pred Sevastopoľom. Nakoniec sme ju so šťastím našli pri ceste späť, keď kabína prešla tesne pred nami ponad cestu. V údolnej stanici pri Alupke si s Mirom a Gabom kupujeme lístky na lanovku a nasadáme do kabíny. Jožo sa rozhodol ostať dole a zmapovať pobrežie. Lanovka sa pohla a z kabíny sledujeme úžasné výhľady na vinice pod nami a pobrežie. Na medzistanici, kde sa vykonáva kontrola lístkov, dochádza k menšiemu zdržaniu, lebo Gabo nevedel ten svoj nájsť. Nakoniec sa mu to podarilo 96

a cesta pokračovala ďalej. Vinice tu vystriedali skalné bralá a steny. Úchvatný pohľad do všetkých strán podobne ako na Lomnickom štíte. Na vrchole sa nachádza náhorná plošina s malým trhoviskom. Okrem kúpy suvenírov tam môžete ochutnať miestne špeciality v podobe opekaných šašlíkov, rôzneho mäsa, vynikajúceho pečiva, či vína.

Hneď po výstupe z lanovky ideme chodníkom na skalnú vežu, ktorá tvorí vrchol Ai-Pietri. Je z nej nádherný výhľad ako na pobrežie pod nami, tak aj náhornú plošinu za nami. Ako si tak vychutnávam krajinu, zrazu začujem vetu „Ako na Lomnickom štíte, že?“ Stretnutie s krajanmi ma potešilo. Priznali sa, že tiež pricestovali cez Moldavsko. Po pár záberoch sa vraciame späť na lanovku, lebo v údolí nás čakajú ďalšie atrakcie. Po návrate dole nás čaká nedočkavý Jožo, že pokračujeme na Lastovičie hniezdo. Tento ikonický hrad sa nachádza priamo na útese a patrí k hlavným atrakciám polostrova. Zaujímavá je jeho architektúra, ktorá vytvára atraktívnu siluetu. Dal ho postaviť posledný ruský cár Mikuláš II. a dnes slúži ako reštaurácia. Deň ukončujeme v štýlovom bare, pripomínajúcom jaskyňu, kde dávame pivnú bodku.

EÚ a Lenin – dva nezlučiteľné pojmy. Foto: J. Haráni

Priehrada Izobilnenskoe napájaná z rieky Salgyr. Foto: J. Haráni

Na ďalší deň máme v pláne zdolať najvyšší vrch Krymu Roman Koš, ktorý sa nachádza v národnom parku. Vstup do neho nie je voľný, preto Jožo objednal sprievodcu. Turistika na Kryme sa realizuje starým štýlom, že na námestiach v letoviskách si v stánku kúpite výlet na konkrétne miesto a turistická agentúra zariadi dopra-

vu, sprievodcu, povolenia a podobne.

Odchádzame do mesta na adresu, ktorú sme včera získali. Je to adresa Zapovednika, t. j. našej alternatívy Národného parku, ul. Partizánska 42, Alušta. Prichádzame tam po nevyhnutnom blúdení a vyhľadávaní pár minút po ôsmej hodine. Službu konajúca pani nám povedala, že máme

Krymskij Zapovednik - prezidentský altán pri cárskych rybníkoch. Foto: J. Haráni

97

Vyhliadka Aľtanka Vitriv na mesto Alušta pod Roman Košom. Foto: J. Haráni

98 My a vyhliadka Aľtanka Vitriv (1436 m n. m.). Foto: B. Turčina

smolu a že môžeme ísť až závtra. Na moje naliehanie nakoniec telefonicky zohnala sprievodcu, ktorý pôjde s nami v našom aute. Je to Lev Ľvovič Grigoriev. Za všetkých sme spolu zaplatili 390 hrivien, ale stálo to za to.

My sme na nášho sprievodcu počkali pri vstupe do parku a išli sme vlastným autom. Hneď na úvod sme ostali sklamaní, lebo náš sprievodca nám oznámil, že dnes kvôli problému s pytliakmi je chodník na Roman Koš uzavretý. Kvôli hajzlom netrpia len zvieratá, pomyslel som si. Našťastie nebol to jediný bod návštevy. Prvou zastávkou bol Chrám Kozmu a Damiána s priľahlými rybníkmi.

Ďalej sme prešli k cárskym rybníkom. Sú to vzácne a naozaj ojedinelé chvíle.

Od Leva sa ďalej dozvedáme, že v parku je v priemere 4 000 návštevníkov ročne, z toho je 300-400 cudzincov. Zo sto áut, ktoré žiadajú o vstup, ho dostane maximálne 20-30.

Pri rybníkoch, kde pestujú vzácne cárske ryby farrell, dovezené pred sto rokmi z Kalifornie, je ďalšia rarita. Stojíme v altánku, ktorý bol špeciálne urobený pre súkromnú rybačku dvoch prezidentov. Pred pár rokmi tu sedeli Putin s Kučmom a chytali spolu ryby. Za stolom v altánku, kde stojíme, ich upravovali a grilovali.

Pri rybníkoch sme si pozreli ako prebieha chov rýb. Zaujímavá bola starostlivosť o rybiu mlaď vo vnútorných nádržiach.

Nakoniec sme si posedeli v altánku ako prezident Putin o pár rokov skôr. Chrám alebo monastyr Kozmu a Damiána je v skutočnosti malý kostolík s pár sakrálnymi budovami schovaný v lese. Náš sprievodca sa priznal, že je ateista, ale napriek tomu zapálil sviečku v kostole. Jeho príklad sme nasledovali a tiež sme zapálili tenkú sviečku za niekoho blízkeho. Zvyšok návštevy národného parku bol aj o histórii, kde nám sprievodca opisoval cárske poľovačky, ktoré takmer zdecimovali stavy poľovnej zvery, ako aj o druhej svetovej vojne, kde ma zaujali príbehy o rumunskej armáde, ale aj

Po ceste k vyhliadke. Foto: J. Haráni

Lev Ľvovič Grigoriev v krasových škrapoch pri vyhliadke.

Foto: J. Haráni

99

Prehliadka prístavu Sevastopoľ. Foto: J. Haráni

Brežnevove návštevy spojené s hodovaním. Najkrajšie však boli výhľady a miestna stepná krajina. Milovníci jaskyniarstva si prišli na svoje na rozsiahlych škrapových poliach. V ich puklinách sa aj napriek horúcemu letu udržal sneh. Nakoniec sme sa pod Roman Košom s naším sprievodcom rozlúčili a pokračovali sme do Sevastopoľu. Do Sevastopoľu prichádzame podvečer.

Zvažujeme návštevu ponorkovej základne Balaklava, ale vzhľadom na pokročilú hodinu od nápadu upúšťame a vychádzame na večernú prehliadku mesta. Sevastopoľ ako hlavný prístav čiernomorskej flotily má v rámci Ukrajiny štatút federálneho mesta, to znamená, že je pod priamou kontrolou ukrajinskej, v súčasnosti de facto ruskej vlády. Ubytovávame sa v hoteli, kde nám sympatická recepčná dáva ako darček grigorijevské stužky. V čase našej návštevy bolo 65. výročie Veľkej vlasteneckej vojny.

Po tradičnej prechádzke a večeri si dávame opäť pivnú bodku.

Potom pár kilometrov do Sevastopoľu a hľadáme ubytko. Nachádzame slušný 100

Kvas dľja vas (Kvas pre vás) – ruská Coca cola je zdravšia. Foto: J. Haráni

hotel Zuid /Juh/. Tu som zjednal opäť spoločnú izbu za 600 hrivien. Dozvedáme sa, že sme prví Slováci v trojročnej histórii hotela, ktorí tu bývajú. Sme poctení a na recepcii opäť visí naša vlajka. Po tradičných úkonoch na izbe nasleduje návšteva blízkeho centra.

Zajtra vyrážame domov.

Na druhý deň vyrážame do prístavu a rozmýšľame, či sa tam dostaneme, nakoľko je to vojenské územie. Naše rozmýšľanie našťastie prerušuje babuška, ktorá nám za 5€ ponúka výlet loďou po prístave.

Problém vyriešený, tak nasadáme do člna.

Kormidelník a sprievodca v jednej osobe s nami krúžil po prístave a vysvetľoval nám čo vidíme okolo seba. My sme boli zaujatí fotením, tak sme si ho moc nevšímali.

Po pár kolieskach po zátoke prístavu, kde okrem lodí sa ponúkali aj pekné výhľady na mesto sme si dali v stánku plov a pohárom kvasu priamo z cisterny na ulici sme urobili bodku za výletom na Kryme.

Po zdravom odgrgnutí nastala hodina H a my vyrážame v smere domov. Hneď za Sevastopoľom ma stopli policajti a to bola posledná pokuta na území Ukrajiny.

Odteraz len šoférovanie, zastávka a opäť šoférovanie. Ťaháme späť na Simferopoľ, Armiansk, Cherson a Mikolajev. A tu sa púšťame na severozápad. Nová Odesa, Voznesensk a Južnoukrajinsk. Ešte stále na sever na Uman a potom sa stáčame na západ.

Cez Vinicu už ideme potme a keď som chlapom navrhol, že potiahneme domov v kuse, súhlasili. Uvidím dokedy vydržím.....

Je utorok ráno, 18. 5. 2010. Celú noc som ťahal a pomáhali mi v tom kamaráti z Red Bullu. Navigácia celou cestou, až na pár úsekov, ani neťukla. Frčíme cez Chmeľnickij, Ternopil, Rohatyn na Strij. Potom Mukačevo a blízky Užhorod na nás konečne dýchli vôňou domova. Tu sa aj začíname obliekať, lebo nám začalo vykrúcať palce na nohách. Z 25°C sme klesli na 6°C.

Obišli sme Užhorod a tesne pred hranicou dávame pauzu. Míňame posledné hrivny na jedlo a benzín. Nasleduje hranica.

Tu nás colníci prekvapujúco rýchlo a vlažne odbavili. U nás prší a všade sú záplavy.

Domov som dorazil okolo 15.00 hod.

Za osem dní sme absolvovali 4 500 km. Tento záverečný úsek je môj osobný rekord. Skoro v kuse som odšoféroval 1 800 km za cca 27 hodín.

Sevastopoľ, mesto-hrdina. Foto: J. Haráni

Čestná stráž z kadetov námornej školy pri pamätníku hrdinskej obrany Sevastopoľu. Foto: J. Haráni

Jeden z mnohých pamätníkov slávy oslobodenia od fašistov. Foto: J. Haráni

101

Rozprávanie o zaujímavej knižke Peter Cabadaj

ÚTULNE A CHATY - MALÁ FATRA Turistické objekty postavené do roku 1949 Bratislava: DAJAMA, 2019. 131 s.

Človek si azda od nepamäti kladie otázku o svojom rodokmeni, o rodokmeni širšieho spoločenstva, hľadajúc vo svojom i v jeho príbehu univerzálny ľudský príbeh.

V takýchto úvahách zohráva nezastupiteľnú rolu aj osudový vzťah človeka ku krajine, vrchom, končiarom, holiam, dolinám...

Možno tiež preto sa kedysi ľudia rozhodli bližšie objavovať a spoznávať majestát nespútaného prírodného sveta. Akoby citli-

vejšie a presnejšie chceli cítiť pod svojimi chodidlami mágiu krajiny, akoby sa im na obuvi predierala podrážka; možno to je z poznania, že na koniec každý prichádza bosý. Pokolenia prichádzajú i odchádzajú, prírodné krásy trvajú. A dokiaľ trvá príroda, trvá i ľudský príbeh. Je to jeden príbeh. Preto je ľudské pýtať sa seba i vecí dookola: kto si a odkiaľ prichádzaš?

Kto sa bojí tejto otázky, nie je čistý. Niet archaických tém. Nech berieš do dlane čokoľvek, máš iba dve možnosti: alebo na to vidíš, alebo nevidíš. Všetky ostatné prívlastky zahaľujú podstatu.

Takéto pocity vo mne vibrovali po prečítaní publikácie autorského kvarteta Andrej Bendík, Ľubomír Bernát, Miroslav Herchl a Ladislav Khandl o malofatranských turistických útulniach a chatách, ktoré boli postavené do roku 1949. Výpravná kniha, pozoruhodná z viacerých aspektov, vznikala niekoľko rokov. Tvorcovia oslovili široké spektrum zainteresovaných osôb zo Slovenska i Čiech. Mnohí prispeli spomienkami, zápiskami, rozličnými reprodukciami a najmä unikátnymi historickými fotografiami.

Krajina šťastia

Do začiatku 19. storočia sa v horských oblastiach Malej Fatry vyskytovali poväčšine len pastieri, drevorubači, pytliaci, bylinkári, k Veľkému Rozsutcu smerovali kroky hľadačov bájnych jánošíkovských pokladov. Prvá polovica 19. storočia však predstavuje zlom, lebo do tejto oblasti začínajú prichádzať ľudia, pre ktorých sa objavovanie prírodných krás stalo neodmysliteľnou súčasťou životného štýlu. Z tých čias

102

Jedna z posledných fotografií útulne na Meškalke (20. 6. 1943). Zdroj – recenzovaná kniha

pochádza aj sugestívny článok, uverejnený v roku 1835 na stránkach almanachu Zora.

Autorom textu s názvom Krajina šťastia (publikovanom v bernolákovskej slovenčine) je žilinský rodák, spisovateľ, publicista, profesor na právnickej fakulte a neskôr advokát v Budapešti Anton Ottmayer.

Nádherné prírodné scenérie Turca taktiež vytvárali optimálne podmienky na rozvoj turistiky. Korene tejto činnosti siahajú do éry slovenského národného obrodenia, keď spolky vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine organizovali poldňové výlety na Stráňe, Osikovú, Bôrovú a inde. Od roku 1862 – v dátume 6. alebo 7. júna – sa martinská verejnosť pravidelne stretávala na Stráňach pri oslavách na pamiatku Memorandového zhromaždenia.

Prelomové udalosti

Kľúčovým faktorom pri postupnom zriaďovaní útulní a chát (aj) v horách Malej Fatry bol vzrastajúci záujem ľudí o turistiku a lyžovanie. Z historického hľadiska nesmieme obísť vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice (1871) i Šalgotariánsko-vrútockej železničnej trate (1873). Spomínaný fakt logicky vyústil vo svojich dôsledkoch i do všestrannej činnosti organizovaných turistických spolkov, ktorým vlakové spoje-

nie umožňovalo bezproblémové navštevovanie vzdialenejších lokalít.

Najstarším objektom svojho druhu postaveným na teritóriu Malej Fatra bola Majláthova útulňa, ktorú odovzdali do užívania v roku 1895. Zrubová chatka pozostávala z dvoch malých izieb, v každej boli štyri postele. Útulňa sa nachádzala na severnom svahu Veľkého Kriváňa v nadmorskej výške 1 250 metrov – v časti Majláthove polianky pod Červenou hlinou.

Fundamentálny prelom vo všetkých sférach dobového života znamenalo konštituovanie prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov (28. 10. 1918), ktoré viedlo aj k ďalekosiahlym zmenám v organizovanej turistike na Slovensku. Postupne začali vznikať rôzne kluby a spolky, v oblastiach Krivánskej Fatry a Lúčanskej Fatry sa stavali nové objekty. V recenzovanej knihe je venovaná bližšia pozornosť existencii nasledujúcich útulní a chát: Útulňa Andreja Halašu, Révaiova útulňa, Bošániho útulňa, Lamošova útulňa, Chata pod Chlebom, Chata pod Rozsutcom, Bagarova chata, Útulňa pod Fatranským Kriváňom – na Meškalke, Flochova chata, Chata na Martinských holiach, Longrif búda, Chata mieru, Chata pod Suchým – na Plešeli, Dvořáčkova útulňa, Chata na Kľačianskej Magure, Útulňa pod Reváňom.

Okrem známych chát a útulní v oblasti Krivánskej Fatry využívali miestni turisti, lyžiari a ich hostia rôzne súkromne postavené objekty. Tieto mali často skromnú rozlohu aj vybavenie a slúžili skôr na núdzové ubytovanie počas celoročných výletov. Autori publikácie ich predstavujú v kapitole Ďalšie chaty v Krivánskej Fatre.

Najvychytenejšími zariadeniami boli Vendovka, Dolejšího chata, Révaiova chata na Mojskom grúni, Pongrácka a Chata nad Šútovom (Romanna). Popri privátnych objektoch alebo chatách v správe turistických spolkov boli záujemcom k dispozícii aj nocľahárne vo Vrútkach a Martine (viac v kapitole Ubytovne v Turci).

103

Doplnenie chýbajúcich faktov

Uvedené informácie o súkromných zariadeniach rozšírime o fakty, ktoré v knihe nefigurujú, nakoľko nimi autori nedisponovali. Potrebám cestovného ruchu a zvýšeného záujmu o turistiku, horolezectvo a lyžovanie sa v druhej polovici 30. rokov začali prispôsobovať i niektorí obyvatelia Terchovej. Krčmár Michal Hanuliak postavil v časti Vyšné Kamence ubytovňu a stanicu Klubu slovenských turistov. V centre obce prevádzkoval Ondrej Cingel ubytovací hostinec Pod Kriváňom, kde podávali celodennú stravu. Pri zariadení bola nainštalovaná tabuľa s užitočnými informáciami o dedine a jej okolí. Obchodník Štefan Križo vydával vo vlastnej réžii pohľadnice Terchovej a Vrátnej, oproti obecnému úradu sa nachádzala veľká prehľadná orientačná mapa.

Ťažiskovú líniu textovej časti knihy predstavuje ozrejmenie pozadia vzniku a budovanie jednotlivých malofatranských útulní a chát, nevynímajúc zaujímavé informácie o všakovakých problémoch, peripetiách, nepredvídateľných okolnostiach, vynaložených financiách, personálnych, vlastníckych, respektíve majetkovo-právnych vzťahoch, lôžkových kapacitách, návštevnosti, cenových reláciách poskytovaných služieb, vypálení väčšiny objektov na sklonku druhej svetovej vojny... Pozornosť je, samozrejme, venovaná aj zakladaniu a činnosti turistických klubov, rôznym športovým, spoločenským, duchovným a iným akciám. Čitateľovi pred očami defiluje plejáda zväčša neznámych alebo v prúdení času zabudnutých mien, ktoré písali interesantné kapitoly skúmanej látky.

Zhutnený informatívny charakter textu umocňujú rôzne dobové udalosti, zaujímavosti, kuriozity, nechýbajú ani náznaky silných ľudských príbehov, korešpondujúcich s danou témou. Napríklad s Bagarovou chatou je spojený tragický príbeh z čias SNP, ktorého hlavnými aktérmi boli medik Evžen Karvaš a študent ekonómie Vladimír Blahovec. Obaja nerozluční 104

Bagarova chata pod Minčolom s viditeľnou terasou pred chatou, v pozadí hrebeň Krivánskej Fatry (1943).

Zdroj – recenzovaná kniha

kamaráti položili svoje životy vo vrútockom chotári v nerovnom boji proti fašistickej presile. Traduje sa, že údajne večer pred osudným bojom prijali statoční mládenci v Bagarovej chate sľub, že sa neopustia, nech príde k čomukoľvek. Napokon obaja zomreli tesne po sebe a pri sebe – akoby v symbolickom objatí. Preto môžeme na ich spoločnom pomníku vo Vrútkach čítať pôsobivé slova: Verní v živote – nerozluční v smrti.

Karol Skřipský

Andrej Bendík v Predhovore na strane 6 spomína v súvislosti so Štefanovou „drevený penzión Karola Skřipského, ktorý bol postavený v roku 1934, mal 25 postelí a roku 1937 ho majiteľ rozšíril o trakt s pätnástimi lôžkami“. Viac údajov o tomto mimoriadne obľúbenom turistickom

zariadení, jeho majiteľovi a prevádzkovateľovi už v knihe nenájdeme. Keďže som sa v minulosti zaoberal osobnosťou renomovaného filmového režiséra, scenáristu a fotografa Karola Skřipského (15. 7. 1908 – 10. 3. 1993), môžem spresniť a doplniť citované slová o niekoľko informácií. Ako brniansky vysokoškolák a v tom čase už známy horolezec Skřipský neodolal vábeniu malofatranských hôr, zanechal štúdium a v roku 1933 sa usadil v Terchovej – osade Štefanová, kde na jej okraji postavil chýrny Horský hotel (tak nazval vyššie spomenutý „drevený penzión“). Mimochodom, ako vôbec prvý zliezol povestnú vežu Dbenka v „skalnom meste“ pod Veľkým Rozsutcom. Štýlový objekt, ku ktorému v roku 1937 počas rozširovania lôžkovej kapacity pribudol aj malý bazén, predstavoval na tie časy nezvyčajný komfort. Spomenúť treba i fakt, že práve Skřipský presvedčil slávneho českého režiséra Martina Friča a riaditeľa produkcie Karla Hašlera, aby druhého filmového Jánošíka nakrúcali vo Vrátnej (pôvodne ho chceli realizovať v Slovenskom raji). Dôverný znalec horského prostredia a uznávaný fotograf Skřipský fundovane argumentoval tým, že Vrátna a okolie disponujú najpô-

Chata pod Rozsutcom, v pozadí Veľký Rozsutec (asi 1960). Zdroj – recenzovaná kniha

sobivejšími autentickými exteriérmi. Film Jánošík (1936) s nezabudnuteľným Paľom Bielikom v titulnej role – aj vďaka magickej prírodnej scenérii a atmosfére – zožal mimoriadny divácky úspech a bol obrovskou medzinárodnou reklamou Terchovej a Malej Fatry. Platilo to i v prípade Horského hotela, kde bol ubytovaný filmový štáb a neskôr tiež mnohí spisovatelia, výtvarníci, športovci, členovia vedeckých expedícií...

Svoje zariadenie v Štefanovej prevádzkoval Skřipský necelých sedem rokov.

Za Slovenského štátu ho z rasových dôvodov prenasledovali, útočište našiel v horách Malej a Veľkej Fatry, bol aktívnym účastníkom SNP. Horský hotel viedol do roku 1944 Milan Šaradin. Počas vojnových udalostí bol obľúbený turistický objekt – rovnako ako viaceré iné chaty a útulne v Malej Fatre – vypálený. Rodák z Brna, celoživotný milovník a oduševnený propagátor hôr K. Skřipský, už po oslobodení v Štefanovej nepôsobil. Naplno sa venoval realizácii dokumentárnych titulov (reflektujúcich najmä slovenské, európske aj svetové prírodné témy), pričom v dejinách československej kultúry a umenia figuruje ako jeden z priekopníkov línie autorského filmu. Bohaté dielo mu prinieslo niekoľko prestížnych domácich i medzinárodných ocenení. Karol Skřipský žil od roku 1968 v exile, kde napokon vo Švajčiarsku (Urdorf) aj zomrel.

Jožo Weider

Hoci rozsahom neveľkú, ale kvalitne spracovanú obsahovú stránku knihy sprítomňuje, dopĺňa, rozširuje a umocňuje bohatá a nesmierne vzácna vizuálna dokumentácia. Pozostáva z úctyhodných takmer 300 dobových obrazových jednotiek a tvoria ju čiernobiele i farebné fotografie, pohľadnice, tablá, kresby, karikatúry, grafické návrhy chát, reprodukcie máp, stavebných plánov a vizualizácií, znakov turistických a lyžiarskych klubov, artefaktov, rozličných druhov propagačných materiálov, reklám, suvenírov, kovových príveskov, pozvánok, 105

oznamov, pamätných listov, hlavičkových papierov, pečiatok, zápisníc, textov z návštevných kníh, rukopisov, archívnych dokumentov a iných memorabílií. Z logických dôvodov nebolo možné uviesť presný popis každej historickej fotografie – najmä snímok s väčším počtom ľudí. Čitateľ sa takto napríklad na strane 40 (fotografia hore) nedozvie, že muž hrajúci na harmonike je legendárny organizátor spoločenského diania v Jánošíkovom kraji, športovec, fotograf, publicista a muzikant Jozef (Jožo) Weider, ktorý v rokoch 1932 a 1933 postavil svoju privátnu Chatu pod Rozsutcom. Ako je faktograficky správne uvedené na strane 50, Weider z obáv o vlastný život (mal židovský pôvod) odišiel hneď po rozpade Československa (1939) do exilu, kde urobil fascinujúcu kariéru. Blízko Toronta (Blue Mountain v Collingwoode) vybudoval renomované lyžiarske stredisko s množstvom vlekov, ktoré patrilo medzi najväčšie a najmodernejšie v Kanade i celom zámorí.

V roku 1983 Weidera zaradili do Siene slávy Kanadského múzea lyžovania, pomenovali po ňom veľký lyžiarsky klub a na pamiatku niekdajšieho majiteľa Chaty pod Rozsutcom sa dlhodobo organizujú populárne lyžiarske preteky.

Medzi riadkami

Tvorcovia knihy v Poďakovaní, ktoré nasleduje v závere po zozname literatúry a prameňov, vyjadrili nádej, že „táto publikácia osloví tých, ktorí majú vo svojich archívoch ďalšie výnimočné fotografie a informácie o histórii útulní a chát z okolia Turčianskej záhradky, o ktoré sa budú v budúcnosti ochotní podeliť s priaznivcami a milovníkmi života v horách“. Pevne verím, že k tomu príde a záujemcovia budú mať raz k dispozícii doplnené (aj o menný register), rozšírené a upravené vydanie atraktívneho titulu značnej historickej hodnoty.

Mňa už kniha oslovila a rád poskytnem svoj osobný archív, poznatky, kontakty a odporúčania.

106

Vrchy sú ako vzťahy, ktorých sa v živote dotkneme. Každý nás ovplyvní, niečo v nás prebudí, vyprovokuje, niečo pochová, niečo nám vezme, niečo dá, dlho v nás doznieva a ak je výnimočný, formuje z nás lepšieho človeka. To všetko sa môže stať – aj vďaka turistike. Zásluhou prírody žijeme farebnejšie a plnšie životy. Spoznávanie hôr, vrchov či dolín nám umožňuje fantastické veci, uletieť a odstrihnúť sa od každodennej reality a stereotypov, zažívať nevídané a počuť neslýchané. A v časoch, keď kulminuje trend super zdravého životného štýlu, je turistika tou najdokonalejšou fit potravou pre naše telo i dušu. Aj takýto odkaz som si našiel kdesi medzi riadkami v knihe o turistických objektoch postavených v Malej Fatre do roku 1949.

Martinský bača 1951 Ilustračné foto: Archív Milana Stuchlého

SPOLOČENSKÁ RUBRIKA v ROKU 2020 SKUTOČNÉ HODNOTY ZOSTÁVAJÚ Nikolaj Bonda

Pred štyridsiatimi rokmi som si ako študent kúpil drobnú ale na informácie bohatú knižku. Vyšla vo vydavateľstve Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava v náklade 15 000 kusov.

Písal sa rok 1980. V novej edícii Turistický sprievodca ČSSR vyšiel v poradí ako prvý sprievodca Malá Fatra. Za knižku som zo svojho študentského vreckového zaplatil 26 Kčs (korún československých). Vyplatilo sa.

Poskytla mi cenný zdroj informácií, z ktorých čerpám dodnes. Sprevádzala ma pri spoznávaní Malej Fatry. S jej pomocou som mohol spoľahlivo a bezpečne plánovať náročnejšie túry. Nečudo. Pripravili ju znalci hôr, členovia horskej služby Jozef Gargulák a Vladimír Križo v spolupráci s kolektívom odborníkov. Dodnes som im vďačný za užitočné informácie nielen pre letné turistické aktivity, ale aj zimnú turistiku, lyžovanie na zjazdovkách i vo voľnom teréne, lezenie, vodácku turistiku a mototuristiku. Odhaľovala mi i dejiny, pozoruhodnosti a pamiatky v obciach roztrúsených pod Malou Fatrou.

Z končiarov Malej Fatry som s ňou spoznával a pomenovával nielen okolité vrcholy ale i vzdialenú Lysú horu v Moravsko-sliezskych Beskydách. Považujem ju za univerzálnu malú vlastivedu.

Koncom roka 2020 sme si pripomenuli 10. výročie úmrtia Jozefa Garguláka, horolezca, lyžiara, publicistu a fotografa.

Dňa 1. februára 1958 prišiel Jozef Gargulák do Vrátnej za svojim prvým zamestnaním. Bol prijatý do Horskej služby.

Od roku 1964 až do odchodu na dôchodok v roku 1989 bol náčelníkom Horskej služby Malá Fatra vo Vrátnej. Slúžil oddane ľuďom

v horách. S pokorou prijímal všetky životné skúšky v horách. Jeho pozoruhodný životný príbeh ho zaslúžene doviedol do Terchovskej siene slávy. Mnohí ho poznajú ako autora viacerých populárnych turistickým sprievodcov. Zaujímavá je však aj jeho literárna tvorba, v ktorej pretavil svoje zážitky z hôr, svoj pohľad na krásy prírody a život v horách.

Jeho rozprávanie je hlboko ľudské.

Jozef Gargulák neodmysliteľne patrí do sveta hôr. Sme radi, že z jeho pozostalosti môžeme čitateľom poskytnúť malú ukážku z jeho tvorby. Vybrali sme dva príbehy z krásneho a nepodplatiteľného sveta hôr v publikácii PRÍBEHY NIELEN Z VRÁTNEJ vydanej in memoriam.

Jozef Gargulák (03. 03. 1928 – 14. 12. 2010) Pôrod

Niečo ma zobudilo. Vstal som a pozerám na hodiny. Je pol jednej v noci. Opäť som si ľahol. Keď som už zaspával, znovu sa ozvala z dolnej stanice sedačkového výťahu siréna. Jedenkrát, dvakrát – šesťkrát.

Aj-jej, niečo sa deje. Treba vstať, obliecť sa do chladného počasia a zobudiť vedúceho výťahu.

Volám na neho, búcham na dvere. Otvorí mi rozospatá manželka. „Nie je doma, je na porade v Ružomberku.“ Tak budím kolegu Milana. „Vstávaj, siréna volá o pomoc.“ Schádzame do dolnej stanice výťahu. Krútim kľučkou staručkého telefónu, ten je však na hornej stanici zamknutý.

Odpovedajú znovu sirénou. Beriem kľúč od služobnej miestnosti na hornej stanici.

Mali sme vtedy s výťahármi takú dohodu.

Milan púšťa výťah, hodí na mňa výťahársky ovčí kožuch a so slovami: „Dávaj pozor, ro107

Jozef Gargulák pri lezení v Tatrách.

Foto z rodinného albumu

bíme všetko proti predpisom,“ sa strácam aj so sedačkou v tme. Je to zvláštny pocit sedieť na sedačke niekoľko metrov nad zemou, zdá sa mi, ako by obloha bola bližšie ako terén podo mnou, ktorý nevidím.

Prešlo dlhých dvanásť minút a sedačka vbehla s hukotom do hornej stanice.

Brzdením nohou po dlážke som ju zastavil. Šiesti zimou skrehnutí chlapi sa zhŕkli okolo mňa a rozprávali, mleli jeden cez druhého. „Ticho,“ zavolal som. „Najprv otvoríme služobnú miestnosť, aby som sa mohol telefónom ohlásiť, že som už tu a potom sa budeme rozprávať.“ Milan zastavil výťah.

Chatára som zobral do služobnej miestnosti a ten s radosťou, že už zodpovednosť prevezme zaňho niekto iný, vysypal zo seba. „To dievča, taká hanblivá Kača, rodí. Treba ju rýchlo stiahnuť dole. Voda už odišla.“

Dievča sme preložili zo saní tak, ako bola zakrútená v záchrannej deke , na se108

dačku. Ešte som ju priviazal k operadlu sedačky, aby nemohla vypadnúť. Zavolal som Milanovi. „Sme pripravení, veziem dievča ktoré rodí, zožeň nejaké staršie ženy, čo už rodili, aby mi pomohli, ja o pôrode nič neviem. Zavolaj sanitku a pusť výťah.“ Vyšli sme z hornej stanice. Na prvých dvoch stožiaroch so sedačkou riadne zatrepalo.

Dievča, ktorému som doteraz nevidel tvár, začalo riadne kričať. Žiadne utišovanie nepomáhalo. Ani som nevedel, či bola v chate ako hosť, alebo je z personálu.

Dolu čakal Milan. Nosidla pripravené. Dievča sme odviazali zo sedačky a preniesli do malej ošetrovne v Horskej. Milan hovorí: „Bol som zobudiť vedúcu chaty, je to bývalá zdravotná sestra, ale nevstala. Idem zobudiť Terezku.“ A odišiel. Keď som rozhrnul hrubú, nie práve najčistejšiu záchrannú deku, našiel som v lone ženy malý, hýbajúci sa uzlíček. „Och, čo ja teraz?“ Vedel som, že novorodencovi treba dať po zadku, aby začal plakať. Vreckovkou som mu trochu vyčistil ústa, chytil za nožičky a capol po zadočku. Ale nič. Žiaden krik, alebo plač. Capol som ho ešte raz a ešte raz silnejšie a na moju radosť dieťatko začalo vrieskať. Chvíľku som zmätkoval, ale vedel som, že treba odstrihnúť pupočnú šnúru.

Pot mi stekal po celom tele, hádam až do topánok. Našiel som kancelárske nožnice, ruky sa mi triasli, ale som ju odstrihol a zaviazal na oboch koncoch. Chcel som dieťatko položiť späť do lona matky, lebo v miestnosti bolo dosť chladno, ale už to nešlo. Mamička mala zakliesnené nohy, zatiahla deku a bola rozhodnutá neodhaliť sa pred cudzím chlapom. Zvesil som z vešiaka nie práve čistý plášť, poutieral a zabalil doň dieťa. Po chvíli som si uvedomil, že v ošetrovni je asi poriadne zima, to len ja zo strachu som sa potil. Vyzliekol som svoju páperovú vetrovku a zabalil dieťa do nej.

Pred dverami nastal dupot. Vrátil sa Milan s Terezkou. Zhlboka som si vydýchol. Terezka rozbalila a popozerala dieťa. „Ja by som tiež nevedela nič iného urobiť.“ Vrátila sa

domov, doniesla staré plienky po svojich deťoch a vankúš. Teraz to už vyzeralo ako dieťa v perinke. Milan doniesol elektrickú piecku a čakali sme na sanitku. Viedli sme zbytočné reči, či bude voľná sanitka, či dovezie aj pôrodnú babu a podobne.

Začalo sa rozvidnievať. Prišla sanitka a pôrodná baba ma pochválila. Bol som hrdý na svoj výkon. Hneď som si povedal, že musím presadiť na zdravotnej komisii, aby zaradili do zdravotných prednášok pre všetkých členov Horskej služby aj prednášku o pôrode.

Dievča porodilo a odišlo. Nevedeli sme jej meno ani nič o nej. Vankúš, ktorý dala Terezka, sme našli asi po polroku pri dverách ošetrovne. Chatár z chaty nám povedal jej údaje a že bola zamestnaná na chate. Tiež sa priznal, že ešte nikdy sa tak neponáhľal na stanicu výťahu ako s tou dievčinou. No a taška, ktorú mala dievčina so sebou, bola údajne plná vecí, ktoré sú potrebné k pôrodu.

Terchovskí jaskyniari a jaskyňa vo Vrátnej

Na Slovensku je viac ako tritisícšesťsto jaskýň. Aj keď iba dvanásť z nich je sprístupnených pre verejnosť, ani ďalšie neuniknú pozornosti obyvateľov a záujemcov. Najväčší záujem o jaskyne prejavujú jaskyniari. Sú to zvedaví ľudia, ktorých zaujíma, čo sa v podzemí nachádza. Jaskyne sa vyskytujú vo väčšine pohorí Slovenska.

Výnimkou nie je ani Malá Fatra. Výdatná krasová vyvieračka v Krivánskej rizni vo Vrátnej vzbudzovala oprávnenú nádej, že vytekajúce vody vytvorili v podzemí jaskynné priestory. Mnohí jaskyniari sa už dávno pokúšali preniknúť do podzemia vyvieračkou alebo niektorou z menších jaskýň na okolí, avšak výsledky neboli úmerné vynaloženej námahe.

Až raz sa vedúci jaskyniarov v Terchovej Adam Vallo s niektorými ďalšími členmi chytili do práce. Začali kopať na mieste voľakedajšieho vyvierania vody.

Prekopali zanesený otvor starej vyvieračky vo svahu asi dvadsať metrov nad dnom Krivánskej rizne. Keď po roku práce za rozbitým balvanom zaznela ozvena, vari najkrajší zvuk pre jaskyniara, otvoril sa vchod do novej neznámej jaskyne. Bolo to vo februári 1972. Tvrdá a špinavá práca bola korunovaná úspechom. Postupne preskúmali približne stopäťdesiat metrov. Na konci narazili na vodný sifón, ktorý sa im nepodarilo odčerpať. Správne usúdili, že sifón má vlastný prítok vody a musí súvisieť s vyvieračkou.

Po niekoľkých rokoch pozorovania sa raz Adam Vallo odhodlal, že sifón prepláva na nádych. Podplával ho a tak objavil ďalšie priestory a riečisko, ktoré zásobovali sifón vodou a preto ho nebolo možné odčerpať.

Do súčasnosti sa jeho výkon považuje za jeden z najodvážnejších v histórii slovenského jaskyniarstva.

Nie celých tridsať metrov voľnej chodby však znova ústi do sifónu. Tento si už nedovolil podplávať. A tak bolo treba opäť čakať. Čakať na vhodný výstroj a potápačov. Uplynulo niekoľko rokov, kým sa na prieskume jaskyne začalo znova pracovať. Medzitým sa zdokonalila technika speleopotápania a do vyvieračky boli pozvaní potápači z Demänovskej doliny, ktorí mali skúsenosti s prekonávaním podobných sifónov zo zaplavených častí demänovského systému. Prvú orientačnú akciu uskutočnili v lete 1983 a po zhodnotení situácie vypracovali plán, ako podplávať ďalší sifón.

Za pomoci špeciálnych prác, vykonaných pod hladinou vody, sa potápačom V. Žikešovi a L. Kokavcovi podarilo uvoľniť cestu za prvú úžinu v treťom sifóne a preplávať ďalších dvadsaťpäť metrov. Tam však narazili na úzku puklinu, ktorú bežne používanou potápačskou technikou nebolo možné prejsť. Až prvého júla 1984 sa podarilo V. Žikešovi prekonať najužšie miesto v sifóne a postúpiť o ďalších dvadsaťpäť metrov.

Po vytvorení špecializovanej potápačskej skupiny pri vtedajšej speleologickej spoločnosti opäť pokračovali v prieskume.

109

Aj potápači z Košíc a Trenčína prekonali v tejto jaskyni dva sifóny. Ani oni sa však do širších priestorov nedostali. Pre mnohé ďalšie prekážky sa im nepodarilo postúpiť ďalej. Doteraz je preskúmaných stodeväťdesiatdva metrov, do ktorých sa dá vojsť bez potápačského výstroja. S potápačským výstrojom prešli potápači do vzdialenosti deväťsto metrov.

Jaskyňa nemá doteraz takmer žiadnu sintrovú výzdobu, iba malé ostré výrastky sintra. Terchovských jaskyniarov tu čaká ešte veľa práce. Možno, že to už bude robiť mladšia generácia. Ale ľudia budú vždy zvedaví na tajomstvá, ktoré sa ukrývajú pod zemou. Doteraz objavené priestory nie sú vhodné na sprístupnenie, je to však vzácny prírodný jav, rozširujúci krásy Vrátnej. ŤAŽKO UVERITEĽNÉ JUBILEUM Peter Cabadaj

V umení niet pokroku ako vo vede – človek nemôže maľovať lepšie ako starí majstri, môže len maľovať inak. Tieto slová v plnej miera platia aj v prípade výtvarníkov, ktorí sa razantne prihlásili o slovo v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. Nechýbali medzi nimi ani členovia legendárnej Skupiny Mikuláša Galandu (prvú verejnú spoločnú prezentáciu mali v decembri 1957 v Žiline).

Zdeno Horecký Maliar malofatranskej prírody

Išlo o reflexívne typy rozhľadených tvorcov, ktorí za žiadnych okolností nikdy nič neponechávali hrám náhody. Naopak, neúnavne zvádzali poctivý, neľahký zápas o konečný tvar a myšlienkovú vyhranenosť každého svojho obrazu, grafiky, sochy, inštalácie... Neodmysliteľnou súčasťou tejto silnej generačnej vlny je aj čerstvý deväťdesiatnik akademický maliar ZDENO HORECKÝ – najstarší aktívny výtvarník na Slovensku, obdivovateľ prírody a dlhoročný 110

Zdeno Horecký v roku 2016. Foto: M. Kosec

dobrovoľný člen Horskej služby Malá Fatra. Širokospektrálny tvorca

Narodil sa 27. novembra 1930 v dnešnej žilinskej mestskej časti Bytčica. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave – na oddelení krajinárskeho maliarstva u profesorov Jána Mudrocha, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho (1950 – 1955). Venuje sa komornej krajinárskej maľbe, kresbe, ilustrácii a grafike; v minulosti zhotovoval aj diela, ktoré sa uplatnili v spojení s architektúrou. Navrhol a realizoval monumentálne mozaiky, smalty, reliéfy, fontány a priestorové objekty.

Zdeno Horecký: V Tiesňavách vo Vrátnej (olej, 1957 – 1959; v súkromnej zbierke)

Popri výtvarnej tvorbe sa venoval aj publicistike a organizačnej činnosti pretavenej, napríklad, do rôznych projektov Umeleckej besedy slovenskej, medzinárodných sochárskych sympózií a maliarskych plenérov v Terchovej a Zázrivej... Ako pedagóg založil v roku 1961 spolu s kolegom Františkom Behúňom výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia – dnes Základná umelecká škola Ladislava Árvaya v Žiline.

Zdeno Horecký mal nespočítateľné množstvo individuálnych a kolektívnych výstav doma i v zahraničí, jeho diela tvoria súčasť fondov mnohých domácich, európskych aj svetových galérií, súkromných zbierok fyzických a právnických osôb. Maľba Zázrivá – Ukrižovanie bola odovzdaná pápežovi Jánovi Pavlovi II. ako dar Slovenskej republiky k Vianociam 1994. Umelec dlhodobo striedavo žil a tvoril v Bratislave

Zdeno Horecký: Jeseň v Zázrivej (olej, 1999; v zbierkach Oravskej galérie Dolný Kubín)

Zdeno Horecký: Zimný deň pod Rozsutcom (olej, 1998; v súkromnej zbierke)

a Zázrivej, v súčasnosti v Žiline.

Zdeno Horecký: Drotár (olej, 1957; v zbierkach Považského múzea Žilina)

Virtuózny farebný koncert

Námety pre svoje diela čerpá z prírodných scenérií, tradície, zvykoslovia, reálií a duchovných prameňov oblastí severného Slovenska – Oravy, Kysúc, Horného Považia a najmä krajiny pod Malou Fatrou. Autorove prepracované maliarske postupy a kompozície zreteľne signuje hlbší myšlienkový 111

kontext, v ktorom sa vždy slobodne pohyboval, programovo rozvíjal a v súradniciach ktorého dodnes vytrvalo hľadá a nachádza nevyčerpateľné inšpiračné zdroje.

Ide o kontext bytostnej zviazanosti s mikrokozmom svojho života a krajiny, pričom Horeckého maliarsky svet sa rokmi pôsobivo menil na veličinu, v mene ktorej citlivo prehlboval princípy vlastnej tvorby smerujúcej od pocitu, vnemu či javu k podstate – a naopak. Nenahraditeľnú „službu“ mu v naznačenom ohľade a úsilí zabezpečuje a poskytuje zobrazený motív. Jedným dychom však na druhej strane musíme zdôrazniť, že vo výtvarníkovom umeleckom programe nikdy nechýbala túžba vyskúšať si nosnosť farby, jej vzťah k tvaru či línii.

Správa o vnútornom individuálnom svete, dychu a pulzovaní krajiny je na jednotlivých obrazoch zároveň aj univerzálnou výpoveďou o živote, videnom a prežitom optikou vysokého stupňa citovej zaujatosti.

V koloračnom riešení dominantných motívov prevládajú veľké plochy čistých žiarivých tónov základných a komplementárnych farieb. Zostava a štruktúra použitých farieb je namiešaná precízne i kompaktne, akoby navonok, bez priamej súvislosti a zreteľnej konfrontácie s optickou realitou. Možno to povedať aj tak, že v Horeckého kumšte výtvarná krása spočíva v neakcentovaní zbytočných efektov a lacnej exhibície ťažkých kalibrov. Hoci si tvorca ponecháva slobodu pri voľbe kolorovanej škály, nevládne s farbou ľubovoľne, pretože si stále a permanentne udržiava silnú väzbu k východiskovému motívu.

Niekde tu pramení príťažlivosť a životnosť jeho maľby, ktorú možno pokojne vnímať ako virtuózny farebný koncert založený na osobitej, prepracovanej rukopisnej štruktúre svojich diel.

Vášeň zvaná Rozsutec

Znie to možno neuveriteľne, ale Zdeno Horecký, čestný občan Terchovej, prezentoval vlastné obrazy už na „nultom“ 112

ročníku Jánošíkových dní, konanom 15. – 16. augusta 1959. Podujatie malo vtedy názov Jánošíkovská Terchová a okrem výstavy spravil umelec aj plagát a scénu javiska.

Hlboký, doslova osudový výtvarníkov vzťah k vrchu Rozsutec či Malej Fatre potvrdzuje množstvo expozícií, uskutočnených doma i v zahraničí. Nateraz posledná sa konala v Terchovskej galérii umenia začiatkom augusta 2016. Výstava s veľavravným názvom Môj život s Rozsutcom bola reprezentačným výberom z umelcovho diela, ktoré vznikalo v úctyhodnom časovom rozpätí šesťdesiatich rokov (1956 – 2016).

Podľa kunsthistorika Ľudovíta Petránskeho dokáže Horecký „úspešne zachytiť určitú atmosféru krajiny, ktorá je poznačená jeho vnútornými pocitmi. Lyrické tóny striedajú dramatické polohy, a to všetko v kultivovanej tvarovej mäkkosti.“

Vďaka jubilantovej iniciatíve, obetavosti a vytrvalému úsiliu sa plnohodnotne rozvinula kooperácia obce Terchová s Umeleckou besedou slovenskou. Ako jej dlhoročný predseda kardinálne prispel k realizácii sochárskych sympózií (2005– 2009) a maliarskych plenérov (2011–2015).

Zavŕšením úspešnej spolupráce, ktorá mala silný medzinárodný rozmer, bola prezentácia vytvorených opusov (2015). Konala sa ako vôbec prvá akcia v novovzniknutej Terchovskej galérii umenia. Zhotovené sochárske diela môžu záujemcovia obdivovať v areáli farskej záhrady, ako i v exteriéri centra Terchovej.

Charizmatický človek aj umelec Zdeno Horecký nedávno rozšíril rady deväťdesiatročných „mládencov“. K celému zástupu gratulantov sa so želaním pevného zdravia, neutíchajúceho životného aj tvorivého elánu pripájajú aj redakcia, redakčná rada a čitatelia ročenky Jaskyne a hory. Pevne dúfame, že si po uvoľnení protipandemických opatrení budeme môcť s jubilantom pripiť na jeho počesť. Isteže, najlepšie pri príležitosti maestrovej reprezentatívnej výstavy.

Športoví veteráni Turca Ivana Poláková

(venované s vďakou všetkým krásnym a vzácnym „bláznom“ Turčianskej kotliny, žijúcim i nežijúcim, ktorí obetovali svoje pohodlie a čas, aby mohli sebe aj tisíckam ľudí prinášať pocity radosti a úspechov z pohybu) – Martin Ferenčík

V krásny júnový deň, cestujúc vlakom a listujúc Turčianske noviny som natrafila na článoček, v ktorom Turčianska knižnica v Martine informovala, že odovzdávala v stredu 3. 6. 2020 ocenenia 12. ročníka čitateľskej ankety o najzaujímavejšiu regionálnu publikáciu uplynulého roka „Kniha Turca 2019“. Uviedla, že v 12. ročníku tejto súťaže bolo nominovaných 42 knižných titulov, 19 nominácii v kategórii Beletria a 23 nominácií v kategórii Odborná literatúra. Jednoznačne s veľkým náskokom v kategórii Odborná literatúra zvíťazila publikácia Športoví veteráni Turca od Martina Ferenčíka.

Preblyskli mi hlavou spomienky na uvádzanie do života tejto výnimočnej publikácie. Taktiež bolo teplé letné popoludnie (12.7. 2019) a vyskytol sa mi neobvyklý úkaz – pred Turčianskou knižnicou dav ľudí, žeby nedočkaví čitatelia? Mýlila som sa, boli to priaznivci športu! Približujúc k budove som spoznávala A. Lilgu, A. Maťovčíka, A. Petríčka, M. Bartoša...Pri vchode nás vítala stále usmiata Ľubka Ferenčíková s básničkou v ruke. Spoločenská miestnosť na poschodí sa v momente zaplnila do posledného miestečka. Tí „pomladší“ museli veru aj stáť. Prezentácia mohla začať.

Originálne bolo aj privítanie – pesničkou – Buďte všetci vítaní, ktorú sme obdržali pri vchode.

Autora publikácie – Martina Ferenčíka (nášho Maroška) - poznáme najmä ako športového pedagóga, organizátora, dokumentaristu, moderátora, publicistu, komentátora, vynikajúceho zabávača, mu-

Martin Ferenčík - kniha roka 2019. Ľ. Ferenčíková

zikanta, amatérskeho fotografa, verného kamaráta, milujúceho otca a môjho príbuzného. Ale aj zakladateľa a organizátora behu do vrchu v Turci – Beh na Zniev. Stál pri zrode Martinskej celoročnej olympiády rekreačných športovcov, kde v súčasnosti pôsobí ako hlavný rozhodca. Je držiteľom zlatej medaily z Turčianskych hier mládeže, na ktorých existencii má veľkú zásluhu, či už svojou priamou účasťou v súťažiach alebo neskôr ako ich organizátor, riaditeľ, moderátor a hlavne autor publikácie - 50 rokov Turčianskych hier mládeže, ktorú vydal v r. 2010. Rodák z Kláštora pod Znievom, ktorý v zdraví oslávil svoje sedemdesiatiny (27. 3. 1949) vydal v r. 2017 publikáciu Beh a bežci spod Znieva, s ktorou získal 2. miesto v ankete čitateľov Kniha Turca.

Ako vášnivý cestovateľ a dlhoročný sprievodca poznávacích zájazdov spísal svoje spomienky na púť do španielskeho Santiaga de Compostela do knižnej podoby pod názvom – Na ceste bez konca... (2018). Publikácia v ankete Kniha Turca 2018 získala 1. miesto. (Autor ešte netušil, že prvenstvo sa zopakuje aj v nasledujúcom roku) 113

Karikatúra Jána Bojmíra (pôvod. Bornemisza) od Bruna Horeckého sa nachádza na str. 31 uvedenej publikácie.

Po úvodnom predstavení samotného autora publikácie nasledoval príhovor pani Kataríny Adamicovej, tentoraz vo funkcii recenzentky publikácie. Inak majsterky SSR v plávaní, plávaní s plutvami, tretej najúspešnejšej bežkyne Československa, viacnásobnej držiteľky zlatého odznaku zdatnosti. Vo svojom príhovore zdôraznila, že: „ Prezentovaná publikácia vyniká vysokou odbornosťou, nepredstaviteľne bohatou zbierkou faktov, už tradične krásnym jazykom a dnes tak veľmi chýbajúcou ľudskosťou. V dnešnom svete, ktorý si cení rozličné, zväčša nepodstatné a nedôležité črty osobností, je autorov významný dar spoločnosti aj v tom, že vyzdvihol ľudí, ktorí svoj život venovali sústredenej a náročnej práci, zväčša kontinuálnej činnosti v športe, čo už v antickom Grécku pokladali za prostriedok na skvalitnenie osobného rastu. Všetci opísaní športovci svojím životom obohatili spoločnosť nielen tým, že sami športovali, ale reprezentovali mesto, región alebo Slovensko a boli príkladom iným...“

Ján Danko, primátor mesta Martin 114

spolu s Alenou Schimíkovou – vedúcou oddelenia školstva, mládeže a športu mesta Martin, s Katarínou Adamicovou a s autorom - uviedli do života publikáciu originálnou čistou vodou z Turca. Zaželali knižke, aby robila radosť všetkým Martinčanom i Slovákom!

My môžeme skonštatovať, že čitateľ v nej nájde 269 športovcov, ktorí pôsobili dlhé roky v Turci (aj za jeho hranicami) najmä v druhej polovici 20. storočia. A hlavne ktorých navzájom spájalo a spája veľké športové puto. Kritériom na zaradenie športovca do zoznamu veteránov turčianskeho športu bol vek 60 rokov a desiatky rokov pôsobenia v oblasti športu a telovýchovy.

Výnimku tvorí iba niekoľko osobností, ktorí žili športom až do svojej smrti, ale nebolo im dopriate dožiť sa tohto životného jubilea. V súpise nestorov športu je zahrnutých aj 16 žien. Je smutné, že až 107 športovcov zo zoznamu je už nežijúcich.

V publikácii nájdeme biografické profily všetkých športových osobností Turca – Lucie Hrivnák Klocovej, Miroslava Vanka, Pavla Koppa, Michala Berana, Štefana Balošáka, Jaroslava Katriňáka, Ivany Brozmanovej, Michala Franeka a ďalších, ktorí vekovo do kategórie veteránov ešte nepatria.

Dočítame sa o ľuďoch, ktorí žili a mnohí stále ešte žijú športom a pre šport v našej krásnej Turčianskej záhradke. Niektorým z nich sa podarilo obliekať reprezentačný dres a dosahovať úspechy aj na vrcholných športových podujatiach, iným úspešne reprezentovať náš región a svojím športovým umením zapĺňať dnes, bohužiaľ, poloprázdne hľadiská a tribúny. Sú medzi nimi aj takí, ktorí stále v uplynulom storočí pri zrode niektorých športov v Martine či v Turci. Pravdou je, že väčšina z nich nikdy nestála na stupňoch pre víťazov a nezískali žiadnu medailu. Napriek tomu do toho zoznamu patria títo usilovní snaživci – môžeme ich nazvať mravcami. Bez nich a ich obetavosti by šport už dávno zanikol!

Bez ohľadu na to, či čitateľ niektorého športovca pozná, alebo nie, autorom vybrané charakteristiky sú také pútavé, že ho prinútia pokračovať ďalej. Treba zdôrazniť, že publikácia je príťažlivá aj bohatými postrehmi autora, ktorý väčšinu opísaných športovcov osobne poznal a to je vzácnosť!

Na posledných stranách publikácie sa dokonca nachádzajú prehľady ocenených pri príležitosti stretnutí nestorov Turčianskeho športu a telovýchovy (za roky 2003-2018), ale aj zoznam stretnutí turčianskych športových nestorov v Jasenskej doline s pozdravmi pozvaných a neprítomných. Treba si oceniť autorovu mravčiu archivačnú prácu. Kniha bude určite slúžiť na doplnenie histórie Turca z hľadiska športového života.

Je doplnená aj kariakatúrami od Bruna Horeckého, takže o zábavu je postarané!

Prezerajúc menný register nachádzame aj známe priezviská turistov – Jána Bojmíra, Milana Bartoša, Ľubomíra Gottwalda-st., Štefana Hudáka, Vladimíra Povodu, Jána Pullmana, Milana Stuchlého, Ivana Štefku, Rudolfa Žideka a ďalších.

Športoví veteráni Turca sa prostredníctvom tejto publikácie prihovárajú čitateľom – svojím osobným príkladom a životným postojom dávajú nepriamo návod, ako sa na svet a dianie v ňom dá pozerať optimisticky, i na to, ako možno prežiť aj jeseň svojho života plodne, zaujímavo a zdravo... Životné príbehy ľudí, ktorí ignorujú svoj vek, berú ho iba nič nehovoriace číslo a držia sa zásady: „Nikdy nie je príliš neskoro na to, aby si si vytýčil ďalší cieľ alebo začal snívať nový sen..“

Uvádzanie do života publikácie bolo radostné, svieže – nieslo sa v duchu posledných veršov piesne, ktorú všetci zúčastnení spievali s nadšením – V zdravom tele zdravý duch – na pamäti maj! Úsmev, radosť rozdávaj, nikdy nezúfaj! Čitateľov knihe dnes veľa prajeme.

Pri jej druhom vydaní zas sa stretneme!

Každý účastník prezentácie dostal od autora knižku spolu s krásnym venovaním ... Maroš Ferenčík pevne verí, že časom sa publikácia dožije aj ďalšieho vydania, v ktorom sa objavia nové mená vynikajúcich športovcov, ktorí ešte len dozrievajú, alebo sa mu ich nepodarilo objaviť... Budeme len radi!

Na záver už len upozornenie - Publikáciu si môžete už len zapožičať v Turčianskej knižnica a Slovenskej národnej knižnici v Martine.

110. výročie narodenia Peter Cabadaj Milan Šaradin Fotograf a veľký milovník hôr

Začiatkom novembra 2020 uplynulo 110 rokov od narodenia fotografa, publicistu, horolezca, lyžiara, chatára, fundovaného ochrancu prírody, spoluzakladateľa moderného cestovného ruchu v Žilinskom kraji, dôverného znalca, veľkého milovníka a odu-

Milan Šaradin na portrétnej maľbe Františka Muchu z Terchovej (2018). Archív Petra Cabadaja

115

ševneného propagátora slovenských hôr Milana Šaradina (3. 11. 1910 Žilina – 17. 12.

1984 Terchová).

V rokoch 1930 – 1939 bol typografom v tlačiarni Fraňo v Žiline, následne (1939–1944) prevádzkoval po Karolovi Skřipskom obľúbený Horský hotel v Štefanovej. Prežil ťažké časy SNP, vypálenie svojho hotela i vrátňanských chát. Za nezištnú pomoc prenasledovaným ho perzekvovali aj uväznili.

Tvorca obrazových kníh

Hneď po vojne Milan Šaradin organizoval a priamo budoval novú Chatu pod Chlebom, zasadil sa o sedačkovú lanovku a organizačne zabezpečoval jej výstavbu.

Stál pri vzniku Horskej služby Malá Fatra, participoval na realizácii lyžiarskych vlekov (všetko precízne fotograficky dokumentoval), dlhodobo viedol ako náčelník miestne lanové dráhy... Vrátna bola tiež jeho výrazným pričinením v roku 1962 zaradená do kategórie stredísk cestovného ruchu me-

Milan Šaradin: Zimná krajina (rok neznámy).

Zdroj – dedičia

116

dzinárodného významu, neskôr (1967) kľúčovo prispel k vyhláseniu Krivánskej Malej Fatry za chránenú krajinnú oblasť.

Ako uznávaný fotograf vydal niekoľko samostatných obrazových publikácií (Vrátna – dolina Malej Fatry, 1950; Wintersonne im Gebirge Roháče, 1953; Vrátna, 1953, 1956 a 1961), spoluautorsky sa podieľal na knihách Postavili sme výťah (1950), Vrátna (1954), Malá Fatra a Martinské hole (1956), Vrátna – turistický sprievodca (1958), Zima v slovenských horách (1961), Malá Fatra (1962 – 1963), Da Tal der Naturschonheiten Vrátna (1966)... Časť zo Šaradinovej bohatej fotografickej tvorby bola prezentovaná v rámci výstavy Vrátna – dolina Malej Fatry, ktorá sa ako programový celok Jánošíkových dní konala v roku 1996. Pri tejto príležitosti vyšla aj knižná publikácia Veď je tá Terchová... s jeho čiernobielymi snímkami.

Fascinácia krajinou

Videnie a definovanie pojmu krajina môžeme interpretovať aj ako uhol slobody a odvahu prejaviť vlastnú osobitú vnímavosť. Alebo tiež ako schopnosť „zarámovať“ to, čo poctivý tvorca vidí v hľadáčiku či na displeji – „zvečniť“ okamih a ponúknuť ho ako postoj, svetonázor, posolstvo, odkaz. Pod tlakom rôznych zlomov, otrasov a protirečení sa krajina rozvážne preskupuje do nových vrstiev, súradníc a významov.

Milan Šaradin to ako fotograf registroval s vysokou mierou empatie a osobnostného zaujatia. Na pozadí postupného umierania starého hodnotového systému sa snažil byť korektný či tradičný zároveň. Napriek všetkému a všetkým si dokázal uchovať vlastný vnútorný čas, rytmus, respektíve nenechal si pod tlakom okolností vnútiť tempo, ktoré pozná iba „tu a teraz“, bez pamäti, reminiscencií, zážitkov a očakávaní.

Ako nezainteresovaní pozorovatelia sa stávame svedkami Šaradinových dobrodružstiev, počas ktorých si lepšie ozrejmujeme, preciťujeme a dešifrujeme to vlastné vi-

Milan Šaradin: Chata pod Chlebom (1931). Zdroj - dedičia

denie a chápanie krajiny s jej atmosférou, chuťami a vôňou. V konečnom dôsledku sa fotografovo vizuálne posolstvo stáva v tom najlepšom zmysle slova provokatívnym a naliehavým. Činorodý, hĺbavý Šaradin ani omylom nepotreboval zachytávať a reflektovať vyzývané masky ulíc či námestí. Naopak! Vlastné upokojenie, katarziu i slasť našiel v objavovaní navonok skrytých autentických krás, jaziev i vrások na tvári krajiny, ku ktorej ako tvorca aj človek pristupoval s posvätnou úctou a pokorou. Práve preto jeho fotografie prirodzeným spôsobom vzbudzujú očarenie, nepokoj, súcit, clivotu... Zároveň sa ale vždy snažil minimalizovať vklad seba samého a vlastného estetického vkusu do výsledného tvaru jednotlivých fotografií. Akoby chcel vnímavému recipientovi nevtieravo naznačiť, že (nielen) fotograf by mal vedieť byť ticho, aby sme naplno mohli precítiť autentické zvuky, akordy a liečivé ticho krajiny vôkol nás.

Jedinečné série

Nateraz posledná výstava Milana

Šaradina sa pod názvom Fotografie muža mnohých tvárí konala 15. júla až 18. augusta 2019 v priestoroch známeho veľkého obchodného centra v Žiline. Vďaka ústretovosti dedičov – majiteľov autorských práv – mohli byť Šaradinove pôsobivé čiernobiele snímky uverejnené v nástennom kalendári Terchová 2020, ktorý vyšiel pri príležitosti 440. výročia prvej písomnej zmienky o tejto obci. „Jánošíkov kraj bol náplňou môjho života a znamenal pre mňa najkrajšie obdobie vôbec. Dal mi vlastne všetko, čo som mohol sústavne obdivovať“ (M. Šaradin).

Aspoň v maximálnej skratke uvedieme, že hlavný obsahový rozmer rozsahom neveľkej publicistickej činnosti tvorí fundovaná propagácia prírodných krás, zákutí i rarít, respektíve environmentálna ochrana malofatranského prostredia a zobrazovanie života v ňom.

Rozmanité fotografické dielo Milana Šaradina má dnes najmä z pohľadu Terchovej (Jánošíkovho kraja) hodnotu nezastupiteľného historického a kultúrneho dokumentu so silnou lyrickou dimenziou. Autor zanechal jedinečné série čiernobielych kra117

TrI VÝROČIA V Žabokrekoch...

Ivana Poláková Ján Vaňo

Populárna turistická akcia s názvom „Chodníkom Jána Vaňa“ (CHJV) je široko-ďaleko známa, usporadúva sa pravidelne poslednú júlovú sobotu. V tomto roku sa uskutočnil už 47. ročník - aj v období pandémie ochorenia COVID-19. Trasa turistického výstupu ostala nezmenená - Balcierovo – Chata pod Borišovom –Ploská - Kýšky – Dolný Borišov. Tento výstup bol jedinečný – slávnostnejší, lebo prítomní si pripomenuli sté výročie narodenia Jána Vaňa (19201944) – ochrancu -(symbolu) tohto podujatia.

Starostka zoznámila prítomných s jeho životom, pričom čerpala z historicFotografia z knihy Milana Šaradina Vrátna – dolina Malej Fatry (1950)

jinárskych a zvykoslovných záberov, ako i cykly abstrahovaných extraktov prírody (hory, doliny, skalné útvary, voda, kvety...).

Oprávnene možno konštatovať, že sa prostredníctvom svojej tvorby usiloval kreatívne zistiť, z akých prvkov je zložená terchovská krajina. Vytrvalo šiel po stopách jednoduchých ľudí, ktorí v nej žili, pracovali, snívali svoje sny... Napokon dospel k prekvapivému záveru, že tie stopy majú vo viacerých ohľadoch charakter a formu autentického umeleckého prejavu. Citlivý tvorca akoby nám chcel vlastnými fotografiami odkázať, že umenie je harmonické usporiadanie pôsobenia vplyvov chaotického sveta vôkol nás, pričom táto harmónia ponúka svojou fascinujúcou krásou skutočnú pastvu pre vnímavé oči i ďalšie ľudské zmysly.

Všestranne orientovaný a rozhľadený Milan Šaradin, aktívny člen horolezeckého zväzu IAMES, získal viacero ocenení, ktoré súviseli s jeho aktivitami v Horskej službe, cestovnom ruchu, lyžiarskom a horolezeckom športe.

118

Ján Vaňo - ceruzka. Autor neznámy

kých prameňov, ktoré sú zaznamenané v monografii obce – Žabokreky (12822012), ktorá vyšla v roku 2012 pri výročí obce. „Ján Vaňo pochádzal z roľníckej rodiny. Po vychodení ľudovej školy pomáhal otcovi zabezpečovať rodinné živobytie. Ako ochotník hrával v priestoroch cirkevnej školy divadelné predstavenia, venoval sa futbalu, lyžovaniu a turistike. V októbri 1941 narukoval do Prešova, neskôr ho po absolvovaní základného parašutistického výcviku prevelili do Bratislavy, odkiaľ bol začiatkom apríla 1942 odvelený na východný front do Kyjeva. Počas zdravotnej dovolenky, ktorú trávil v rodnej obci, ho zastihla správa o vypuknutí SNP. Na základe výzvy sa išiel okamžite prihlásiť na vojenské veliteľstvo v Martine. Spolu so svojou jednotkou bojoval v okolí Korytnice, Bieleho Potoka a Liptovskej Osady. Po potlačení SNP a ústupe povstalcov zahynul pravdepodobne v októbri 1944 v horách pri Revúcej. Dňa 28. apríla 1945 boli jeho telesné pozostatky prevezené a pochované

v rodnej obci“.

Vďační občania, na znak úcty k obetiam druhej svetovej vojny a povstaleckého odboja v r. 1978 umiestnili Jánovi Vaňovi pamätnú tabuľu na Kýškach, ktorú s láskou udržujú členovia KST Žabokreky v spolupráci s Obecným úradom (OcU). V rokoch 1987 – 2006 podujatie CHJV organizačne zabezpečovali najmä členovia oddielu turistiky TJ Slovan Žabokreky - Miloslav Bernát, Jana Bernátová, Milan Bartoš, Ing. Ján Bartoš a Ľubomír Polonec.

Dvaja z nich - Miloslav Bernát a Milan Bartoš – dlhoroční organizátori CHJV sa dožili v tomto roku krásneho životného jubilea. Majú veľkú zásluhu na tom, že tri z množstva podujatí organizovaných ich klubom sú dlhodobo zaradené v celoslovenskom i regionálnom turistickom kalendári podujatí. Populárna turistická akcia s názvom „Chodníkom Jána Vaňa“ , taktiež Pochod požiarnickou stopou (31. ročník) na bežkách po trase: Žabokreky – Ďanovnianske háje – Sebeslavce – Necpaly - Žabokreky. A najmladšie podujatie – Trojkráľový výstup (7. ročník) na Borišov.

M. Bartoš, I. Poláková, E. Rišian, M. Bernát - 27. 4. 2013, výstup na Šíp. Foto: Ľ. Polonec

119

Z kroniky obce Žabokreky sa dozvedáme, že: „Dňa 1. 8. 1987 sa uskutočnil XIV. ročník pochodu Chodníkom Jána Vaňu. Po dlhšej dobe sa nám podarilo oživiť tento pochod pod gesciou turistov(v predchádzajúcom období ho zabezpečoval Zväzarm pod vedením Ladislava Katriňáka, otca Jaroslava Katriňáka). Odvoz turistov bol zabezpečený autobusom TJ. Z Balcierova viedla pešia túra na Kýšky a odtiaľ k pomníku, kde sme si uctili jeho pamiatku minútou ticha. Najmladší, najstarší a najpočetnejšia rodina boli odmenený vecnými cenami. Každý účastník pochodu dostal pamätný list a deti sladkosti.

K našej veľkej radosti sa pochodu zúčastnilo 50 účastníkov, z toho 5 turistov z NDR.“ (zapísal M. Bernát) Miloslav Bernát

Narodil sa 6. mája 1950 v Žabokrekoch (okres Martin), nevieme ako bolo, ale bol to určite šťastný deň. Zaujímavá je aj skutočnosť, že už od narodenia bol v priamom rodinnom „prepojení“ s Jánom Vaňom, ktorý mu bol ujcom (mamin brat).

Základnú školu navštevoval v Košťanoch na Turcom. V štúdiu pokračoval v rokoch 1956-1969 na strednej odbornej škole v Martine ( Priekope), ktorú ukončil maturitnou skúškou. V mladosti bol vášnivý futbalista, hrával za žiakov - dorast. Hneď po ukončení štúdia v roku 1969 nastúpil pracovať do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) Martin, kde pracoval do odchodu na dôchodok, aj keď už pod inou hlavičkou.

V roku 1974 sa oženil sa o dva roky sa mu narodil syn Peter, má jedného vnuka Mareka. V rokoch 1970-1980 bol referentom pre preventívnu požiarnu ochranu a predseda Dobrovoľného hasičského zboru v Žabokrekoch.

Neúnavný turista je mimoriadne činný aj na prahu svojej sedemdesiatky. Zapája sa do brigád pri čistení a údržbe turistických chodníkov pod Borišovom či Ploskou.

Nezabúda na sadenie stromčekov, čistenie lesa a studničiek. Náš Milko je vitálny 120

Miloslav Bernát, Lysec 31. 12. 2020. Foto: J. Duchaj

človek, oduševnený a zanietený turista, skvelý organizátor turizmu a hlavne vynikajúci kamarát.

Počas 46. ročníka CHJV (27. júla 2019) za daždivého počasia - Pavol Královanec, člen výkonného výboru Klubu slovenských turistov Turca, odovzdal Miloslavovi Bernátovi ocenenie v turistike – strieborný odznak KST za dlhoročnú obetavú prácu v prospech turistiky.

Milan Bartoš

(30. október 1950), dnes 70-ročný obyvateľ Žabokriek sa pred vyše štyridsiatimi rokmi zapísal zlatými písmenami do análov martinskej a turčianskej atletiky.

Pohybovo nadaný chlapec žil športom od detstva. Svoju všestrannosť a húževnatosť dokazoval ako 14 ročný, keď prvé úspechy dosahoval v Duklianskych pretekoch brannej zdatnosti, v zime na lyžiach v Sokolovských pretekoch a tiež vo futbale.

Na martinskom štadióne utvoril v r. 1971

československý juniorský rekord v chôdzi na 30 km, o rok neskôr sa stal majstrom Slovenska v chôdzi na 50 km, následne titul majstra Československa a účasť na majstrovstvách Európy v Ríme. Milan Bartoš sa úprimne vyznal: „Šport mi dal veľa.

Dal mi možnosť realizovať sa o otestovať svoje morálno-vôľové vlastnosti. Nemôžem sa ani sťažovať, že by mi bol niečo zobral...“ Pri atletike si našiel aj manželku Anežku, dlhoročnú telocvikárku, atletickú rozhodkyňu, s ktorou žije vyše 40 rokov a spolu vychovali tri deti (Anežku, Stáňu a Ľubomíra). Žiaľ, v čase najväčšieho výkonnostného rastu a ďalších úspechov sa ohlásili zdravotné problémy. Po nedobrovoľnom ukončení chodeckej kariéry nezanevrel na šport. V rodisku v rokoch 1978-1995 bol vo futbalovom oddiele TJ Slovan –Žabokreky (člen výboru a asistent trénera dorastu Ing. Ivana Rišiana), nezabúda ani na turistiku ...

V poslednom období vidíme Miňka skôr v kulturáku – čiže na doskách, ktoré znamenajú svet ako v žabokreckom chotári. Ochotnícke divadlo je nádherná vec,

v ktorej sa našiel aj náš oslávenec, ktorý robí radosť druhým a oni sú šťastní! Žabokreky patria v Turci k obciam s najstaršou divadelnou tradíciou, už sto rokov sa tu hráva divadlo, ktoré má za sebou množstvo sezón a celohraných hier. Spoluobčania si uvedomujú jedinečnosť Milana Bartoša v anketovej súťaži obce bol vyhlásený za Žabokreckú osobnosť 20. storočia... Čo zaželať našim jubilantom?

Každé životné jubileum, nech už je malé a či väčšie, je príležitosťou aby sme Vám poďakovali za Vašu činnosť v každej oblasti! V mene nás turistov želáme Vám ešte mnoho rokov silné zdravie tela aj ducha, aby sa Vám darilo objavovať neprebádané priestory, chodníčky i cesty v našej krásnej prírode! Prajeme Vám nevysychajúcu životnú silu, veselý úsmev a spokojný úsmev...

Mnoga ljeta, mnoga ljeta, mnoga ljeta, živijó!

1987 Veľký Choč - zľava: M. Bartoš, v strede Ing. J. Barto, nad ním Ľ. Polonec, sprava M. Bernát.

121

POSOLSTVO JÁNA KOSTRU Nikolaj Bonda

V decembri 2020 sme si pripomenuli 110. výročie narodenia Jána Kostru, jedného z najväčších lyrikov slovenskej poézie.

Narodil sa 4. 12. 1910 v Turčianskej Štiavničke. Je známy najmä svojou milostnou poéziou. Patril medzi najprekladanejších slovenských autorov 20. storočia. Písal eseje a články o poézii a modernom slovenskom výtvarníctve. Prekladal z francúzštiny, nemčiny, ruštiny a španielčiny. Okrem prekladu zo svetových jazykov sa venoval aj prekladu českej poézie do slovenčiny.

V jeho literárnej i výtvarnej tvorbe je hlboko zakorenený vrúcny vzťah k rodnému kraju a domovine. V roku 1969 získal titul národného umelca. Čitateľom prinášame jeho stále aktuálne verše.

Prezident ČSSR L. Svoboda udeľuje J. Kostrovi titul národný umelec - r. 1969. In: Ladenie- Ján Kostra, Bratislava: Tatran, 1981. - str. 267.

Jesenná vyhliadka Kríž nad Turčianskou Štiavničkou. Foto: B. Hrabovský

122

Každý deň Ján Kostra

Každý deň stretnúť človeka, to stačí.

A nech sa všetko mení, nech čas uteká, nech zosýpa sa staré a nech sa taví v novom vare nech tuhne v odolnejšie tvary – a keď aj prídu miesto splnov zmary: nech sa páči, dáš všetko bez ľútosti do kotla premien, do taviacej pece – svoj ošúchaný päták starý, ale každý deň stretnúť človeka.

No nie v plači.

Nie strachopuda, ktorý narieka.

Každý deň stretnúť človeka, obráteného tvárou do diaľky vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.

Každý deň stretnúť človeka na palube, ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý obzorov nových za obzorom, kým raci spätkujú sami ku záhube.

Každý deň stretnúť človeka, to stačí.

Každý deň stretnúť človeka, ktorý bremä vláči, klesá, a z prachu vzletí

Deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je.

Deň, v ktorom nestretneš ho, prepadáš sa o stupeň nižšie medzi smeti, medzi relikvie.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

Jedno, či náhliš sa, jedno, či ležíš chorý, jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory, jedno, či neprijímaš návštevy, jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou, jedno, či sedíš na lavičke v parku alebo trpíš obrátený k stene.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

Lebo ak sa ti stratí, ak len pulz počuješ jak echo krokov v pustom nádvorí, deň stratený je. Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije.

Ak toho stratíš na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.

KOSTRA, Ján. Každý deň.

In: Každý deň. Bratislava: Smena, 1964. 115 s.

123 Zimná vyhliadka Kríž. Foto: B. Hrabovský

Zomrel horolezec a jaskyniar Slavomír Chmela Peter Cabadaj

Dňa 21. 1. 2021 zomrel v Žiline vo veku 88 rokov všestranný športovec, horolezec, speleológ, folkorista, majster tanca, fotograf, filmový dokumentarista, publicista a organizátor Slavomír Chmela. Pochádzal z Moravy (svetlo sveta uzrel 18. 8.

1932 v mestečku Chropyně) a od detských liet sa intenzívne venoval športu – gymnastike, hokeju a od roku 1950 dlhodobo horolezectvu. Keď mal 22 rokov, trvale zakotvil v Žiline, kde rozvinul obdivuhodne širokospektrálnu činnosť.

Ako člen slovenských horolezeckých tímov absolvoval niekoľko náročných prvovýstupov, viedol expedície na Kaukaz, Pamír, do Sahary (Hoggar), Álp, Fanských hôr a inde. Udelenie titulu majster športu (1968) bolo najvýznamnejším ocenením jeho aktívnej horolezeckej kariéry, dosiahnutých výsledkov a úspechov.

Mimoriadne úsilie a energiu venoval Slavomír Chmela propagácii a zabezpečovaniu rozvoja horolozeckého športu v domácich podmienkach. Každoročne neúnav-

124

Všetky foto: rodinný archív Slavomíra Chmelu

ne organizoval Horolezecké dni v Porúbke, bol spoluzakladateľom Horolezeckej školy IAMES so sídlom vo Vysokých Tatrách (v rokoch 1964 a 1967 – 1975 ju ako riaditeľ viedol), členom Slovenskej speleologickej spoločnosti, založil jaskyniarsku skupinu (1980)...

Bohatá fotografická a filmová tvorba Slavomíra Chmelu je spojená s troma kontinentmi – Európou, Afrikou a Áziou. V roku 1978 začal systematicky točiť v neprístupných jaskynných komplexoch. Celkovo nakrútil vyše 400 dokumentárnych snímok, reportáží, odborných a popularizačných filmov z oblastí speleológie, horolezectva, prírodných krás, krajinných útvarov, ochrany životného prostredia, ekológie, historických pamiatok (Rozprávanie o Moravskom krase, Hrad opäť ožil!, Chceš vidieť draka?, Jaskyňa nad Vyvieračkou, Liskovská jaskyňa, Otcova jaskyňa, Blázni v podzemí, Jaskyňa Zlá diera, Dvojaká tvár Punkvy, 40.

Jaskyniarsky týždeň, Tajomstvo Amatérskej jaskyne, Labský traverz a iné).

Blízka mu bola aj tematika ľudovej kultúry, tradičných remesiel a folklóru, čo

potvrdzujú cenné filmové dokumenty ako Terchovské korbáčiky, Terchovskí košikári (oba 1987), Redikanie, Terchovskí rezbári (oba 1988), Fero Mucha (1989), Majstri drotári (2007)...

Viaceré Chmelove snímky boli oce-

nené nielen vo vtedajšom Československu a potom na Slovensku, ale tiež zahraničí.

Dovedna ide o úctyhodných 148 rozličných cien a uznaní! Medzi úspešné diela patrí napríklad aj krátkometrážny filmový dokument Sme super! (2006), ktorý vtipnou, satiricky trefnou formou otvorene poukazuje na bezohľadné likvidovanie zelene v Žiline, ako i na ďalšie necitlivé zásahy do životného prostredia.

Blízky priateľ, kolega a spolupracovník Dušan Mrmus pri príležitosti Chmelových 85. narodenín v jubilejnom článku uviedol: „Ja osobne, a môžem to povedať i za svojich priateľov od lana, mu určite vďačím za všetko, čo pre nás spravil ako predseda Horolezeckého oddielu v Žiline. Naučil nás vážiť si hory a bezpečne sa pohybovať pri dosahovaní cieľa. Zásluhou jeho osobnosti a manažérskych kvalít sme určite patrili v 70. rokoch medzi úspešné oddiely v Československu – organizovaním malých horolezeckých expedícií do svetových horstiev.”

Slavomír Chmela bol pochovaný 25. januára 2021 na Starom cintoríne v Žiline. Česť jeho pamiatke!

Filmovanie v Liskovskej jaskyni v roku 2001. Foto: J. Haráni

125

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2020 Pavol Pokrievka ml.

Veľká Fatra: Blatnický kras:

Na podnet M. Belláka sme preskúmali novú lokalitu v masíve Tlstej. Jaskyňa sa nachádza približne sto výškových metrov nad ústim doliny Selenec, na svahu Tlstej. Vchod sa nachádza vo výraznej skalnej stene. Za vchodom pokračuje pohodlná chodbička, ktorá je ukončená 4 m hlbokou priepasťou. Nad touto priepastkou zastal M. Bellák, nakoľko nie je jaskyniar a informoval nás o tejto zaujímavej lokalite. Po zdolaní priepastky sme sa dostali do neveľkej sienky, kde je ďalšie pokračovanie žiaľ zasintrované. Jaskyňu sme zamerali v dĺžke 17,2 m. Je zaujímavé, že na lokalite je citeľný prievan, na ktorý nás upozornil aj objaviteľ jaskyne. Pravdepodobne však ide len o cirkuláciu vzduchu medzi vstupnou chodbičkou a úzkou chodbičkou, ktorá sa vracia späť ku vchodu, z dna priepasti. Bolo by dobré však preskúmať túto chodbičku, aby sme vylúčili jej možné pokračovanie do hĺbky. Hoci Belláková jaskyňa nedosahuje veľké rozmery, je ďalším dôkazom o skrasovatení masívu Tlstej. Vykonali sme aj povrchové prieskumy v Žihľavnej a Sokolovej dolinke na Tlstej.

Belianský kras:

V Suchej jaskyni č. 3 sme pokračovali v kopaní v závale. Ten sa nám na veľké prekvapenie podarilo prekonať a objaviť mohutné priestory. Po prekonaní závalu sme sa dostali do siene 5 x 15 m. Z ktorej vychádzala nízka chodba s jazierkom, za ktorým sa strop opäť zdvihne a pokračuje pohodlne až ku koncovému závalu. Na lokalite sa 126

nachádza množstvo kostí jaskynných medveďov, ktorých prieskumom sa zaoberá A. Bendík. Po objave sa naše úsilie sústredilo na prekonanie koncového závalu. Ťažké kopanie v blate a vode však postup spomaľovalo. Skúsili sme zakopať pár metrov

Lebka medveďa hnedého v Belákovej jaskyni.

Foto: P. Pokrievka ml.

Zostup priepasťou v Belákovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

pred závalom pod stenu, odkiaľ sa zdalo, že vychádza prievan. Postupne tu vznikla jama hlboká takmer 5 m, z ktorej sa podarilo objaviť nízku sienku 7x5 m. Z nej však ďalší postup nebol jasný a tak sme sa vrátili späť ku kopaniu v závale. Jamu máme v pláne zasypať materiálom z koncového závalu.

Zaujímavé na tejto lokalite je prítomnosť vápencových okruhliakov s rozmermi do 30 cm.

Nakoľko sme v koncovom závale v Suchej jaskyni č. 3 postupovali pomaly, rozhodli sme sa skúsiť pokopať na dne neďalekej Pražskej jaskyne. Tá smeruje do priestorov za koncový zával Suchej jaskyne č.3 a dávala nádej na jeho obídenie.

V Pražskej jaskyni kopali pôvodne členovia OS Martin a neskôr členovia Speleoklubu Malá Fatra. Tým sa podarilo na konci jaskyne vykopať klesajúcu plazivku, ktorá sa na konci stočila kolmo dole, ba priam až späť.

Nakoľko bola plazivka a výkop na kon-

ci robený na úzko, rozhodli sme sa najprv zväčšiť koncový výkop a až následne klesať dole. Najprv išla práca od ruky a poľahky sme sa zakopali asi 1,5 m dole v poriadnom profile. Tu sme však narazili na zasintrované štrky, ktoré zužovali priestor. Skúsili sme vykopať všetko, čo sa dalo, ale dno v celom profile uzatvoril zasintrovaný štrk. Vyzeralo to, že práce tu ukončíme, ale pri odchode sme skúsili ešte zabiť sekáč popri stene a zrazu sa otvorila malá diera, za ktorou sa javil priestor. Nasadili sme teda na lokalitu centrálu a zbíjačku a skúsili sme zasintrované štrky rozrušovať. Práca šla značne pomaly ale po 4 akciách sa nám tento úsek podarilo prekonať a objaviť voľné pokračovanie v dĺžke 13 m. Nové priestory sú tvorené horizontálnou chodbičkou, ktorá ústi do sienky s výškou 4 m. Sienku sme nazvali „Vytúžená penzia“, nakoľko tento rok Mirko s Ľudkom nastúpili na dôchodok a pri ťahaní vaničiek sa z toho riadne 127

Vľavo Nová sonda na Dubnej skale1, vpravo vybágrovaný zárez so slepým previsom. Foto: P. Pokrievka ml.

Vchod do Sondy v hrebienku 2. Zľava: B. Morávek, M. Brežný, J. Nereča, F. Petrovič. Foto: P. Pokrievka ml.

128

tešili. Priestory sú vyplnené čistým sypkým riečnym štrkom. Nastáva tu však problém s transportom materiálu. Pre ďalšie práce je nutné vybudovať na lokalite lanovku.

Po objave v Suchej jaskyni č. 3 sme pri mapovaní nových priestorov, spolu s P. Holúbekom, rovno zamerali všetky jaskyne na okolí, nech máme ucelenú predstavu o situácii. Pri meraní nás zaujala Suchá jaskyňa č. 7, ktorá bola ukončená neprieleznou priepastkou. Začali sme tu sondovať.

Hneď na prvej akcii sme si všimli, že prievan, ktorý bolo cítiť vo vchode, nevychádza z priepastky, ale derie sa popri stene zo sute hneď za vchodom. Začali sme teda vypratávať vstupnú sienku. Po chvíli sme mali pred sebou úzku klesajúcu chodbičku s výrazným prievanom. Po rozšírení úžiny do hĺbky 2 m sme prenikli do priepastky hlbokej 3 m. Neskôr sme postúpili ešte o 3 m hlbšie, kde sme narazili na gravitačnú puklinu. Asi 15 m v pôdoryse od vchodu do Suchej jaskyne č. 7, smerom k vodopádu, sme zaregistrovali puklinu s prievanom. Dymovou skúškou sme potvrdili komunikáciu so Suchou jaskyňou č.7 a tak sme práce vo výkope ukončili.

Keď sme minulý rok pracovali v Žiarnej jaskyni č. 2, všimli sme si náznak pokračovania nad Veľkonočnou priepasťou.

Vraveli sme si, že by bolo dobre tam ísť pokopať. Vybrali sme sa teda preveriť náš odhad. Pretraverzovali sme ponad priepasť a začali rozoberať zával. Po asi 1 ½ hodine kopania sa nám podarilo dostať do voľných priestorov v dĺžke asi 25 m. Ďalšie pokračovanie tu predpokladáme po prekonaní zatopenej plazivky a taktiež po prekonaní závalu na konci. Priestory sú vytvorené na tektonickej poruche ako zvyšok jaskyne a smerujú k Žiarnej jaskyni č. 4.

Okrem prác na hore uvedených lokalitách sme navštívili Perlovú jaskyňu, Žiarnu jaskyňu č.3, Líščiu jaskyňu, Jaskyňu Čičiareň a jaskyne na Chlme. Vykonali sme povrchové prieskumy v závere Belianskej doliny a na Tisovom.

Malá Fatra: Dubná skala:

Pokračovali sme v prácach v Sonde v Hrebienku 2. Ukončili sme práce v pravej vetve a začali sme rozoberať zával v ľavej vetve. Tu sme však nemali pevný strop a tak sme museli vybudovať paženie. Po zhotovení paženia a odťaženia zvyšného závalu sa nám ukázala chodbička s rozmermi 0,8 x 0,5m vyplnená nekrasovým štrkom a pieskom. Jej čistením sme zatiaľ postúpili 3 m. Vedľa vchodu do Novej sondy sme, na základe merania virgulou, bágrom odkopali násyp. Odkryli sme pevnú stenu a pod ňou sme objavili len asi 1,5 m hlboký previs, ktorý vznikol pri ťažbe. Vykonali sme taktiež povrchový prieskum. Zamerali sme všetky krasové javy na Dubnej skale a pripravujeme ich spoločnú mapu.

Chleb a Veľký Kriváň

Vykonali sme povrchový prieskum Veľkého Kriváňa a Chlebu. Pod stenami Chlebu sme zaregistrovali dve jaskynky.

Neskôr sme zistili, že sú známe a navštívili ich členovia Speleoklubu Malá Fatra, ale nevykonávali tu žiadne práce. Plánujeme ich zamerať a vykonať sondážny prieskum.

Ostatné:

Uskutočnil sa povrchový terénny prieskum zameraný na evidenciu krasových javov v oblasti medzi Fačkovským sedlom a obcou Vrícko, konkrétne išlo o hrebeňové časti a severné svahy vrcholov Reváň, Bukovec, Vrania skala a Holica. V pomerne ťažkom a exponovanom teréne sa nachádzalo veľa bralných pásiem a izolovaných brál s výskytom nevýrazných krasových povrchových a podzemných foriem, ktoré pre svoj malý význam neboli evidované.

Spolupráca

Zúčastnili sme sa odberu vzoriek sedimentov z jaskýň v Kraľovianskom meandri pre Prírodovedeckú fakultu UK. Podieľali sme sa na prieskume 46 m hlbokej Vlčej priepasti v Chočských vrchoch, takmer 170 m hlbokej Beňovej medvedej priepasti v Strážovských vrchoch, Samovej diery v Jánskej doline a Žiarnej jaskyne č.4 v Belianskej doline. Exkurzne sme navštívili Veľkú Stanišovskú jaskyňu a Malužinskú modrú jaskyňu.

Celkovo členovia klubu uskutočnili doma 53 pracovných akcií, pričom objavili 146 m priestorov a zúčastnili sa na 6 akciách iných klubov.

Pohľad na vápencové steny Chlebu. Foto: P. Pokrievka ml.

129

SPRÁVA O ČINNOSTI OS Ružomberok - 2020 Miroslav Jurečka

Aby sme ukázali, ako to v našom klube žije, rozhodli sme sa svoju aktivitu priebežne publikovať v médiách. V časopise Jaskyne a hory 2019 vyšiel článok o našom objave jazera v Liskovskej jaskyni. Každá knižnica, verejná inštitúcia a aj posledná knihobúdka na každom sídlisku v Ružomberku priebežne dostávala tento časopis zadarmo. Celá várka časopisov sa takmer vždy hneď rozobrala. Keďže televízia je dnes už značne obmedzené médium, naše snaženie sme prezentovali priebežne aj na moderných sociálnych sieťach. Miliarda ľudí z celého sveta na Instagrame určite aspoň raz videla naše fotky, ktoré pridávame každý deň. Na Facebooku státisíce jaskyniarov v uzavretých skupinách začali iniciatívne zisťovať, kde je Slovensko a ich zaujímavé podzemie. Reprezentovali sme tak našu speleológiu bez toho, aby sme prekročili hranice okresu, ocitnúc sa dovtedy v netradičnej karanténe. Toľko jaskyniarskych zaujímavostí, aké sú kon-

Na jaskyniarskej základni. Foto: M. Jurečka

130

centrované na Liptove nenájdete len tak hocikde vo svete. Je preto naša povinnosť ich uvážene prezentovať verejnosti a zdravo užívať.

Tento rok si pripomenieme niekoľko významných udalostí. Dňa 21. 1. 2021 bude dvadsať rokov od objavu Camberových chodieb v Liskovskej jaskyni a rovnaké obdobie novodobých dejín Oblastnej speleologickej skupiny. V regionálnej tlači sme sa pri tejto príležitosti po takto dlhom čase dozvedeli od miestnych jaskyniarov o tom, aká je to škoda, že navzájom nespolupracujeme. Je to pre nás výzva do budúceho obdobia, ako nájsť pri výskume diplomatický kompromis a spoločný záujem.

Rok 2020 bol mimoriadne bohatý na akcie a tak aspoň v skratke spomenieme tie najzaujímavejšie.

V Liskovskej jaskyni sa podarilo významné zistenie potencionálnych, doteraz neznámych priestorov o ktorých sa dlho predpokladalo, ale ich existencia nebo-

Mapa prameňov v Nízkych Tatrách

la overená. Dňa 2. 3. 2020 sme počas večernej akcie nakládli na severnom závale Liskovskej jaskyne veľký oheň, ktorý po pridaní haluziny a sena generoval obrovské množstvo dymu. Prievan bol okamžite odvetrávaný a natoľko silný, že oheň v tlakovom prievane doslova dunel. Unikal do pukliny, ktorá robila komínový efekt. Oheň sme dlho priživovali. Hore, o necelých 36 výškových a 50 dĺžkových metrov, sme v Krížovej sonde a Jaskyni Camberka čakali na dym, ktorý sa mal matematicky objaviť o pár desiatok minút. Márne. Nevyšiel ani smrad spáleniny a po piatich hodinách čakania stále fučal len kryštáľovo čistý ľadový prievan. Takisto opačne prebehol test pri spätnom prúdení prievanov 1. 9. 2020 v hornej Krížovej sonde smerom do Liskovskej jaskyne. Dym cucal prievan do úzkej pukliny celé hodiny. Preliezli sme celú Liskovskú jaskyňu a Camberovu jaskyňu. Po dyme a jeho charakteristickom zápachu nebolo ani po 6 hodinách v silnom prievane ani náznaku. Pri pohľade na 3D mapu Liskovského rozvetveného systému kilo-

metrov chodieb je zrejme, že tam niekde pod planinou Martinčeka sa nachádza systém chodieb pokračujúcich do neznáma.

Tento systém nekomunikuje len cez starý horný vchod, ale úplne nezávisle v rôznych vetvách aj cez Krížovú a Camberovu sondu.

Naše snaženie sa práve z tohto dôvodu orientovalo v roku 2020 hlavne na Krížovú sondu. Tu fučí ďalší veľký prievan z nezávislej vetvy Liskovskej jaskyne. Celkovo sa len tu v roku odpracovalo 53 akcií. Od 3. 3. 2019 sme tu odrobili 91 akcií.

Strávili sme tu toľko hodín, ako keby tu na jednu smenu baníci od pondelka do piatku pracovali celé mesiace. Nainštalovali sme trojnožku a dňa 23. 2. 2020 aj konštrukčnú Hipmanovskú závesnú lanovku, ktorú sme ešte technicky vylepšili. Tá umožnila vynášať z hĺbky celé kubíky materiálu o veľkej transportnej rýchlosti. Nečudo, že už 30. 3.

2020 objavujeme dutinu cez ktorú sa 6.

4. 2020 prekopávame do ďalšieho voľného priestoru. Postupujeme o 13 m dopredu, kde nás zastavuje ďalší zával so skutočne obrovským prievanom. Bolo treba ale 131

Slovenský raj v liptovskom podzemí. Foto: M. Jurečka

postupovať mimoriadne opatrne. Ďalších nekonečných 23 akcií sme venovali spevneniu, zahĺbeniu a vyčisteniu závalu až na povrch. V priebehu leta sme prekonávali rôzne problémy a výsledkom je jedinečné technické prieskumné dielo pripravené na ďalší bezpečný postup. Dňa 23. 11. 2020 už vŕtame na konci objaveného priestoru a neúnavne postupujeme vpred. Na konci zo zrútenej pukliny vanie zdola veľký prievan. Puklina sa pomaly otvára a treba vytrvať v tomto tempe vyťahovania materiálu aj v roku 2021. Príroda je zatiaľ neoblomná a teraz už bude len vec spriaznených podmienok, či sa prekopeme a aké prekvapenia ešte prichystá skôr, ako prenikneme do pokračovania jaskynného systému.

Počas celosvetovej pandemickej situácie sme rozdelili sily jednotlivo, alebo sme operovali v uzavretých bublinách a namiesto karantény doma sme ju vykonávali hlavne v prírode. Typickým pilotným pandemickým projektom je zameriavanie vyvieračiek a celkovej hydrológie na dolnom Liptove. Po tom, ako sa zamerali všetky údolné pramene v kotline Liptova od Demänovskej doliny až po Kraľovany, sme pokračovali smerom do hôr. Tento projekt, ktorý pred nami ešte nikto nikdy nerealizoval si vyžadoval nemalé prostriedky a zložitú logistiku. Spolu s jaskyňami tvorí hydrológia nesporne jednotný ekosystém rozsiahleho navzájom prepojeného územia. Pokiaľ sme po minulé roky stretávali v lesoch desiatky ľudí, tak tento rok to bola skôr výnimka. Dôležité je však spomenúť neustály stret s medveďom hnedým.

Ak poľovníci tvrdia, že v lesoch je veľa medveďov, tak majú pravdu. Minimálne raz mesačne sme stretávali buď veľkého naštvaného medveďa, alebo medvedicu s mladými. Medializované strety v Komorníckej a Ludrovskej doline sa udiali prakticky súbežne v ten istý deň, keď sme tam boli aj my. S tým rozdielom, že medveď každého poľovníka nekompromisne a bez debaty roztrhal. Na jaskyniarov však na

zadných labách len hlasno zareval a následne zmizol. Tento zoologický fenomén je nesporne zaujímavý, ale už sa nikto neodvážil ďalej skúmať a spätne overovať prečo je tomu tak.

Výjazdové akcie sme smerovali popri iných aj do Červených vrchov, kde sme sa v spolupráci so Speleo klubom Turiec a Červené vrchy podieľali na spoznávaní miestneho vysokohorského krasu.

Šípska Fatra je pohorie západne od Chočských vrchov po Malú Fatru. Bolo to prvé územie ktoré na jar dostalo plošné pokrytie súradnicami prameňov a vyvieračiek. Doplnené boli postupne pramene popod Čebrať, Radičinú, Dubovských lúkach, Kečky, Zacharky a Studničnej. Pokračovali sme na Ostré, Hrdoš a samotný Šíp.

Sprievodným výsledkom bol objav a dokumentácia novej jaskyne v Kečke, priepasti v Zacharke a Zaťkovej Jame.

Veľká Fatra v Liptove začína Korbeľkou pri Kraľovanoch a ďalej smerom do Liptova ju tvoria stovky doliniek. Oblasť tvorí komplikovaná vodná sieť. Mravčia práca prebiehala v Bystrej a Čutkovskej doline popod Meškov a známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Popod Vlkolínec a Smrekovicu. V týchto oblastiach sme pri podrobnom prieskume našli mnoho doteraz určite neobjavených krasových javov, ktoré budeme postupne dokumentovať.

Nízke Tatry sme začali doplňovať postupne od Brankova, cez Ludrovskú dolinu. Nielen na Lidare a aj po prelezení doliny je možné skonštatovať, že povrchový reliéf sa najviac podobá na Demänovskú dolinu. Niektoré zákutia sú skutočne nádherné a obsahujú všetky znaky krasu od skalných okien až po vyvieračky a jaskyne.

Pokračovali sme v Hlavačke, kde sme našli legendárne staré bane. Následne až na Tiesňavy okolo Liptovskej Osady. V Šturci ponad Liptovské Revúce sme takto objavili menšiu jaskyňu. Zameriavanie prebiehalo aj v Zelenom, kde sme sa zúčastnili exkurzie vo Vodojemoch a obdivovali sme 133

vodopády Suchej doliny. Preskúmať okolie Nízkotatranskej Tlstej sa javilo jednoduché, ale len tento kopec má desiatky doliniek v totálnej divočine. Chodiť celé leto do Ráztok popod Salatín bol nezabudnuteľný a dobrodružný zážitok. Potom prišla na rad Ľupčianska dolina, ktorá je jedna s najväčších dolín na Slovensku.

Tu bola nájdená nová jaskyňa v Červenom grúni. Aj tu sme mohli pozorovať následky katastrofickej povodne, ktorá prišla 26. 7.

2020 a doslova zdevastovala oblasť Salatína, zrovnala zo zemou dolinku Salatínka a zničila celú Ludrovskú dolinu. Bolo zaujímavé sledovať akumuláciu podzemných vôd a ich ničivý vplyv po ich vyrazení na povrch. Anton Droppa tu realizoval pred päťdesiatimi rokmi porovnávací hydrologický výskum a práve preto sme si priamo v teréne, pri vyvieračke, pripomenuli sté výročie jeho narodenia. Skutočne zaujímavé to začalo byť od výšky nad 1600 m n. m. Prešli sme všetky dolinky veľkej Krížskej doliny, ktorá je oproti zničenej Demänovskej doline takmer nedotknutá a kde je úplne iný, divoký svet. Kováčová, Solisko, Tanečnica, Kliny, Zákľuky, Litvorec, Kotliská, Ostredok a žľaby Chabenca. Za pomoci Lidaru sme sledovali aj stopy banskej činnosti popod Pojavorie, Pekelnú, Rakytovú a Čertovú. Hydrológia bola zameriavaná aj popod skalné okno Vraženej v Kľačianskej a Ľubeľskej doline. Preliezli sme bane na Magurke a sledovali, ako starí baníci regulovali a používali technologickú vodu v žľaboch. Boli sme pri každom prameni a zamerali sme banské vodovody v Širkovej, Viedenke, Kilianke, Klinčeku, Kapustičke, Močidle a Latiborskej. Pokračovali sme Turánskom, kde sme presne podľa popisu profesora Sladkého našli kusy zlatonosného kremeňa po ťažbe zlata. Tento podrobný a plošný výskum vyústil do objavu starej bane v Banskej Šindliarke pod Skalkou.

Zdokumentovaných bolo veľa dovtedy neznámych jaskýň a podzemných objektov.

Ukázalo sa, že za pomoci Lidaru 134

Členovia pri inštalácii trojnožky. Foto: M. Jurečka

a mapy hydrologického prieskumu je dnes možné nájsť aj na povrchu ešte veľa zaujímavých miest, ktoré treba preskúmať. Táto vec dokonale vyvracia v speleológii doteraz zavedenú doktrínu, že na povrchu je už všetko objavené a už nemá čo ponúknuť.

Opak je však pravdou.

Všetci členovia OS Ružomberok sa tešia na rok 2021, lebo môžu úspešne nadviazať na výsledky toho predchádzajúceho. O tom, že to bude rok ďalších veľkých objavov nie je pochýb.

135 Hipmanova jaskyniarska lanovka v Krížovej sonde pri Liskovskej jaskyni. Foto: M. Jurečka

SPRÁVA O ČINNOSTI TK FATRA VRÚTKY - 2020 Jozef Haráni

Členovia TK Fatra Vrútky zorganizovali alebo sa zúčastnili v roku 2020 na celkom 41 peších túrach a 4 cyklo túrach. TK FV mal k dátumu výročnej členskej schôdze /26. 2. 2021/ 30 kmeňových členov. Klub naďalej zastupuje trojčlenný výbor.

Svoju činnosť sme v januári zahájili Trojkráľovými výstupmi na Žiar a Borišov. Ďalej to boli výstupy na Maguru, Suchý, Nolčovské lúky, Nolčovskú Mogoru a Minčol.

Vo februári sme sa zúčastnili XI. Medzinárodného zimného zrazu turistov v Rýmařově v Čechách, v rámci ktorého sme vystúpili na Praděd v Hrubom Jeseníku.

V druhej polovici februára sme vystúpili na Veľkú homoľu v Malých Karpatoch.

V marci sa uskutočnil iba jeden výstup a to na domáci Minčol.

V apríli sme vyšli na Lysec a Lučenec. Potom Kopu a Ploskú. Nasleduje Drienok a mesiac uzatvárame výstupom na Malý Fatranský Kriváň.

Máj sme začali výstupom na Rozsutec a následne na Kľak z Vrícka. V druhej polovici mája sme prešli cez Kozol a Čipčie.

Začiatkom júna padol Malý Rozsutec a Téryho chata. Tradičný prechod sme preložili. Pár dní nato sme vyšli na Trojicu v Kremnických vrchoch a koncom mesiaca na Vtáčnik.

Júl nezačal tradičnou účasťou na celoslovenskom turistickom zraze, ktorý mal byť v Slovenskom raji v Hrabušiciach, lebo sa nekonal. Napriek corona šialenstvu sme sa do Slovenského raja vypravili a absolvovali dve túry. Jeden deň na Kláštorisko zo Spišských Tomášoviec a druhý deň z Le-

Prechod z Temniaku cez Stoly do Tomanovho sedla. Foto: J. Haráni

136

Pohľad na Temnosmrečinské plesá pri stúpaní do sedla Závory. Foto: J. Haráni

Záver Bielovodskej doliny pred Poľským hrebeňom. Foto: J. Haráni

Zamrznuté pleso z Poľského hrebeňa. Foto: J. Haráni

137

tanoviec cez Biskupské chyžky a opačným smerom cez Suchú Belú na Podlesok. Pár dní na to vystupujeme z Lysej Poľany na Poľský hrebeň až do Starého Smokovca.

Potom vystupujeme na Malý a Veľký Grič v pohorí Vtáčnik. Mesiac končíme výstupom na Ďurkovú z Jasenia s návratom cez Zámostskú hoľu a túrou v Malých Karpatoch v okolí Zochovej chaty.

V auguste sa koná, vraj posledný krát, klubová akcia Jožka Minárika výstupom na Katovu skalu. Nasledujú túlačky po Pilišských vrchoch v Maďarsku a výstup na Zniev. Prvá polovica mesiaca sa uzatvára výstupom do sedla Závory vo Vysokých Tatrách cez Kôprovskú dolinu s odbočkou na Kmeťov vodopád a Temnosmrečinské plesá. Dole schádzame Tichou dolinou.

V druhej polovici augusta sa zúčastňujeme túlačiek po Západných Tatrách. Absolvujeme prechod Červených vrchov s bivakom v Pyšnom sedle a na druhú deň zostupom

Hrad Zniev, Silvester 2020. Foto: J. Haráni

138

Vilo a Maja v Rozprávkovom lese pri augustovom Detskom výstupe na Hradište 2020. Foto: J. Haráni

dole Kamenistou dolinou. Hneď na to stúpame na Sivý vrch v Západných Tatrách.

Koniec mesiaca sa nesie v duchu posunutého 7. ročníka Detského výstupu na Hradište, ktorého sa zúčastnilo vyše 70 turistov.

V septembri vystupujeme na Kráľovu hoľu v Nízkych Tatrách a na Roháčske plesá v západných Tatrách. Koncom prvej polovice septembra sme boli spolu s KST Vrútky organizátori 42. zrazu cykloturistov KST vo Vrútkach za účasti viac ako 130 bicyklistov.

V novembri vystupujeme na Ondrašovské skaly.

December. Na Štefana vystupujeme na Kýčerku nad Terchovou. Medzi sviatkami sme sa vybrali na Bôrovú nad Turčianskou Štiavničkou. Na Silvestra sme vystúpili na Zniev.

Ďakujem všetkým členom TK FV za turistické aktivity, ktoré v roku 2020 absolvovali a zároveň im do roku 2021 prajem veľa zdravia a času na kilometre našliapané v našich horách.

Vo Vrútkach 26. 2. 2021

139 Rozoklané Hlinské sedlo pod Smrečinami spod Veľkej Kamenistej. Foto: J. Haráni

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2021

Vážení čitatelia. Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 sa nám tentoraz scvrkla na dve snímky, ktoré samozrejme aj uverejňujeme. Nejdeme nad tým lamentovať. Stránka www.tkfatravrutky frčí, no priebeh súťaže nie. Aj vďaka „pandemickej“ fabule a s ňou spojenými sprievodnými javmi, sme opäť zanedbali celoročnú prezentáciu tejto súťaže. V redakčnej rade sme opäť urobili drobné korekcie a do ďalších čísel tohto periodika si dávame záväzok, že tento rok bude lepší ako ten predtým.

Redakcia ročenky Jaskyne a hory opäť vyhlasuje pre svojich čitateľov a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky fotosúťaž aj na rok 2021 v už tradičných kategóriach.

Prvá kategória má názov “Hory, kras a príroda Slovenska očami jaskyniarov a turistov“ s dvoma podkategóriami. Prvá je „Slovenské jaskyne a kras“ a druhá „Slovenské hory a príroda“.

Druhá kategória má názov „Hory, kras a príroda sveta očami turistov a jaskyniarov zo Slovenska“ tiež s dvoma podkategóriami. Prvá je „Jaskyne a kras sveta“ a druhá „Hory a príroda sveta“.

Všetky súťažne fotografie budú postupne umiestnené na webstránke www.tkfatravrutky.sk , kde bude počas roka prebiehať samotné hlasovanie. Na tejto stránke bude koncom roka uverejnené miesto a čas konania finále tejto súťaže, spojené aj s prípadným premietaním filmov s tématikou uvedenou v jednotlivých kategóriach. Do finále postúpi po 10 fotografií z každej podkategórie, čiže spolu to bude 40 finálnych fotografií. Tie budú fyzicky umiestnené na pripravených paneloch. Fotografie budú hodnotené anonymne anketovým lístkom účastníkov a prvé tri miesta z každej podkategórie budú ocenené peňažnou čiastkou 50 – 30 – 15 €.

Podmienky fotosúťaže: Súťaž je určená pre čitateľov ročenky a všetkých členov a priaznivcov jaskyniarstva a turistiky. Súťažiaci sa môže zúčastniť súťaže s max. počtom jedna (1) fotografia na jednu podkategóriu, čiže spolu max. štyri (4) fotografie do súťaže. Fotografie je potrebné zasielať e-mailom (alebo osobne dodať) v digitálnej forme na e-mailovu adresu speleo@stamaxplus.sk alebo adresu redakcie Jozef Haráni /0905 641 325/, ul. Dielenská Kružná 48, 038 61 Vrútky do 31. 12. 2021. K zaslaným súťažným fotografiám je potrebné pripojiť údaje autora: meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo, mailovú adresu a krátky popis / názov fotografie a podkategóriu, do ktorej sa prihlasuje/.

Pri neúplných údajoch daná fotografia nebude zaradená do súťaže. Svojou účasťou v tejto fotosúťaži autori víťazných fotografií udeľujú súhlas redakcii a vydavateľovi ročenky Jaskyne a hory na ich bezodplatné použitie - na ich zverejnenie v ročenke Jaskyne a hory vyhotovením rozmnoženiny diela tlačou a elektronicky s uvedením mien výhercov a uverejnenie v regionálnej ročenke Žilinského kraja Jaskyne a hory 2021 v printovej i elektronickej forme a takisto aj na webstránke TK Fatra Vrútky S pozdravom Horám zdar.

140

Jozef Haráni, šéfredaktor

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 Kategória „Slovenské hory a príroda “ - Čarovná Veľká Fatra.

Cesta na Ploskú. Foto: K. Skuhrová

Fotosúťaž Jaskyne a hory 2020 Kategória „Hory a príroda sveta“ - Cinque Torri, Dolomity.

Ferratový výjazd do Dolomitov. Foto: K. Skuhrová

141

Ilustrácie z turistického kalendára, kresby Ľubomír Juhász

142

143

144

Medvedia I - riečny profil chodby. Ilustračné foto: P. Cvacho

Kosodrevina v Malej Fatre. Foto: J. Šparec

TÚTO ROČENKU FINANČNE PODPORILI: Ing. Ivana Poláková a Ing. Emil Rišian Ing. Ján Obuch, PhD.

ORGANIZÁCIE:

MESTO TURANY:

FIRMY: Mgr. Pavol Pokrievka ml. - CLIMBTECH s.r.o.

Ing. Ján Buchanec - TECHNIK, s.r.o.

147

148

CLIMBTECH výškové lezecké práce - montážne práce - stavebné práce - výrub a orez stromov - čistiace práce

www.CLIMBTECH.sk

0902 263 520

149

  

viac ako 20 rokov na slovenskom trhu moderne vybavená hárková ofsetová tlačiareň so sídlom v Martine kompletná predtlačová príprava, kvalitná ofsetová a digitálna tlač, vlastné knihárske kapacity

  

ÚV lak, úpravy lakom, číslovanie, perforovanie, slepotlač, ražba, laminovanie noviny, knihy, časopisy, brožúry, katalógy,

krabičky z pohľadnicových kartónov a hladkých lepeniek o plošnej hmotnosti

.sk

200-500g, šedo-šedé, bielo-šedé

int apr



lf w.a

samoprepisovacie tlačivá, samolepky

ww

letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre,

s rôznymi povrchovými úpravami

www.alfaprint.sk, tel.: +421 43 400 1610 e-mail: alfaprint@alfaprint.sk

150

151

АННОТАЦИЯ

Журнал «Пещеры и горы 2020» является уже XII выпуском регионального ежегодника Жилинского района. Это периодическое издание, которое один раз в год, по окончании календарного года, оценивает и освещает деятельность спелеологов и любителей туризма по открытию и изучению карста, природы не только в Турчианском бассейне, Жилинском крае, но также и по всей Словакии и за рубежом. В последние годы содержание ежегодника пополнилось культурными и социальными новостями. Издание стало альманахом и важным документом нашей деятельности, журнал рассказывает о усилиях и реалиях нынешнего поколения, исповедующего красоту природы.

Ежегодник в этом выпуске предлагает следующие статьи нижеперечисленных авторов. Главный редактор Йозеф Гарани в своей редакционной статье обращается к спелеологам и любителям туризма со своим традиционным вступительным приветствием. Павол Цвахо знакомит нас с карстовой зоной Гоблик в горах Лучанска Мала Фатра. Йозеф Гарани и Любомир Гоферица описывают свои путешествия по Западным Татрам. Павол Покриевка младш. нас знакомит с новыми открытиями в пещерах Бельянской долины в Большой Фатре. Николай Бонда пишет о юбилейном 20-м переходе через Малую Фатру. Ян Пуллманн и Йозеф Гарани вспоминают 42-ю встречу велосипедистов Словацкого туристического клуба, которая состоялась во Врутках. Мирослав Юречка и Павол Юречка делятся с нами своими исследованиями пещер горы Салатин в Низких Татрах. Николай Бонда восхваляет зимнюю красоту Оравы, которая идеально подходит для катания на беговых лыжах. Андрей Бендик показывает нам следы карстовых образований в юго-западной части Большой Фатры. Йозеф Минарик делится с нами интересной историей о юбилейном 20-м походе через Турчанские сады, который должен был быть последним. Любомир Балло описывает 152

деятельность по поиску золота и кристаллов в словацких реках и горах. Ян Обух пишет о жизни птичьего короля ночи – Филина обыкновенного. Мирослав Брежны подготовил для нас статью о слиянии двух словацких рекОравы и Вага. Ян Обух знакомит нас с историей Турчанской области через описание вяза в Вахотах. Бранислав Турчина и Йозеф Гарани вспоминают о своем путешествии в Крым десять лет назад. Петер Цабадай пишет об интересной книге о приютах и дачах в Малой Фатре, построенных до 1949 года. В социальной рубрике Николай Бонда первым напомнил нам о Йозефе Гаргулаке по случаю 10-летия со дня его смерти. Петер Цабадай пишет о невероятном 90-летнем юбилее Здена Горецки, художника малофатранской природы. Ивана Полакова подготовила интересную статью о книге Мартина Ференчика, ветерана спорта Турчанского края. Петер Цабадай напоминает нам о 110-летии Милана Шарадина, фотографа и большого любителя гор. Ивана Полакова рассказывает еще о трех юбилярах, связанных с туризмом в Жабокреках. Николай Бонда пишет также о 110-м юбилее известного словацкого поэта Яна Смрека, уроженца Турчянской Штявнички. В заключении социальной рубрики Петер Цабадай пишет о смерти альпиниста и спелеолога Славомира Хмела. Павол Покриевка младш. публикует отчет о деятельности клуба спелеологов «Speleo Turiec». Мирослав Юречка пишет о деятельности Региональной спелеологической группы «Ružomberok». Йозеф Гарани представляет краткий отчет о деятельности Туристического клуба «Fatra Vrútky». Также в журнале представлена презентация фотоконкурса «Пещеры и горы 2021». В конце альманаха размещена краткая аннотация к изданию, которую Вы читаете прямо сейчас.

Составил Йозеф Гарани Перевела Prekladateľňa.sk

Záverečná sieň v nových častiach Suchej jaskyne č.3. Foto: P. Pokrievka ml.

SUMMARY

The caves and the mountains 2020 is 12th anniversary grade of regional almanac of Žilina region. This almanac is a periodical issue, which, once per year, after calendar year is over, evaluates and propagates the activities of speleologists and tourists at the discovering and at recognizing the beauty and the nature not only in the confines of Turčianska kotlina, Žilina region, but within Slovakia itself and even abroad. In recent years, its content has been enriched with cultural and social news It has become an almanac and important document about our activities, efforts and the realities of current generation that adores the beauties of the nature.

This issue of the almanac offers following articles made by following authors.

The editor in chief, Mr. Jozef Haráni, addresses in the editorial the cavers and the tourists with his traditional editorial. Pavol Cvacho presents us the carst area in Hoblík peak in Lúčanská Malá Fatra mountains.

Jozef Haráni and Ľubomír Hoferica describe wanders in the West Tatras. Pavol Pokrievka jr. takes us into recently discovered caves in Belianska dolina valley located in Veľká Fatra mountains. Nikolaj Bonda returns again with news about 20th march through „Turčianska záhradka“. Ján Pullmann and Jozef Haráni remember 42nd meeting of KST cyclists in Vrútky. Miroslav Jurečka and Pavol Jurečka present research in caves of Salatín peak in Low Tatras mountains. Nikolaj Bonda writes about winter beauty of Orava region. Andrej Bendík presents us registry of carst phenomena in south–west part of Veľká Fatra mountain. Minárik reports on march through „Turčianska záhradka“2020, which should be the last one ever. Ľubomír Ballo writes about the activities within gold digging and looking for crystals in Slovak riv-

154

ers and mountains. Ján Obuch presents the life of the night king of birds - Eurasian eagle-owl. Miroslav Brežný shares with us his experience within canoeing on two Slovak rivers Orava and Váh. Ján Obuch describes the history of Turiec region as he writes about elm in Vachoty. Branislav Turčina and Jozef Haráni remember trip to Crimea they made ten years ago. Peter Cabadaj reports on the interesting book about shelters in Malá Fatra mountains built before 1949. In social section Nikolej Bonda reminds us Jozef Gargulák and the 10th anniversary of his death. Peter Cabadaj writes about hard to believe jubilee – 90th birthday of Zdeno Horecký, painter of nature in Malá Fatra mountains. Ivana Poláková presents Martin Ferenčík’s book – Sports veteran in Turiec region. Peter Cabadaj also reminds us Milan Šaradina’s 110th birth anniversary. He was photographer and he loved nature. Ivana Poláková presents three touristic anniversaries in Žabokreky. Nikolaj Bonda writes about another 110th birth anniversary. It is 110 years that Ján Smrek was born in Turčianska Štiavička. At the end Peter Cabadaj writes about the death of climber and caveman Slavomír Chmela. Pavol Pokrievka jr. reports about the activities of the speleological club „Speleo Turiec“ Miroslav Jurečka describes the activities of speleological club „Oblastná skupina Ružomberok“. Jozef Haráni brings the brief information about the activities of the tourist club Fatra Vrútky. After that follows the presentation of photographic competition Jaskyne a hory 2020. And as a closure of this almanac you can find the final summary you are reading right now.

Written by Jozef Haráni Translated by Jana Gráfová