Rozhovor s bačom

Ako sa žije s ovečkami v beskydských kopcoch

O tom, aké to je byť skutočným bačom, sme sa rozprávali s Michalom Milerskim, ktorý je chovateľom pôvodných valašských oviec a tiež výskumným pracovníkom v ústave živočíšnej výroby.

Vedeli ste odmalička, že váš profesijný život sa bude točiť okolo ovečiek? Tušil som to. Ako to? Niekoľko oviec sme doma chovali už počas môjho detstva. Okrem toho pochádzam z oblasti Jablunkovsko, kde má chov oviec dlhú a bohatú tradíciu. Čo obnáša byť pastierom oviec? Byť pastierom obnáša byť neustále pri stáde, starať sa o neho a brániť ho. V tomto ohľade sme teda dnes skôr chovateľmi oviec než pravými pastiermi. Ako sa táto profesia zmenila v priebehu rokov? Vyzerá práca baču tak ako predtým? Tu musím podotknúť, že pôvodne bol ako bača označovaný ten, koho si panstvo či salašnícky spolok najímali na letnú pastevnú sezónu. Bača si potom zjednával pomocníkov – valachov a honelníkov, riadil činnosť na salaši, určoval, kde sa budú pásť ovce a hlavne sa zaoberal spracovaním mlieka a výrobou syra. V tomto ohľade tu v našom kraji profesia baču začala zanikať už niekedy v polovici 19. storočia, keď panstvo tlačilo na opätovné zalesňovanie beskydských pastvín, aby sa získalo drevo pre rozvoj priemyslu a stavebníctva. S bačami v pravom zmysle slova sa doteraz môžeme stretnúť na súkromných salašoch na Slovensku, v južnom Poľsku či v Rumunsku. Môžeme si to predstaviť ako romantickú prechádzku po beskydských kopcoch? Áno, aj taká predstava je možná. A skutočne, keď občas pri preháňaní stáda idete niekde po lesnej ceste a 300 oviec vám cupitá za chrbtom, to sú chvíle, ktoré v človeku ešte aj dnes prebúdzajú tie prastaré pastierske inštinkty. A venujú sa tejto profesii aj ženy? Áno, venujú sa, a aj z minulosti máme správy o tom, že salaše riadili aj ženy – bačovky.

Aké plemeno chováte vy? A prečo? Chovám valašské ovce, pretože toto plemeno má svoj pôvod tu v Karpatoch, zohralo významnú rolu pri osídľovaní týchto oblastí a formovaní miestnych spôsobov hospodárenia aj ľudovej kultúry. Je to plemeno, ktoré sem patrí a dnes je vnímané ako cenný genetický zdroj. Čím sú valašky špecifické? Sú to ovce do nepohody, do tvrdých horských podmienok. Majú ľahšiu stavbu tela, ktorá im umožňuje pohyb v ťažkom teréne. Majú hrubú splývavú vlnu zmiešaného typu, ktorej chumáčiky sa skladajú na chrbte oviec na spôsob šindľov na strechách goralských dreveníc a zaisťujú tak „nepremokavosť“ valašiek. Majú suchú ušľachtilú hlavu s úzkymi čeľusťami, čo im umožňuje vypásanie porastov aj medzi kameňmi. A aké sú najideálnejšie podmienky pre ovečky? Stále mladá, ľahko orosená tráva, hrudka soli na lízanie, polotieň, svet bez parazitických hlístovcov, kliešťov, múch a vlkov a mierny vánok do chrbta . V reáli je to ale skôr o prispôsobovaní sa zvierat takým podmienkam, aké práve panujú. A ovčiar by im v tom mal pomáhať. Koľko ovečiek máte v stáde? Cez zimu chováme 150 – 160 bahníc a jahníc a k tomu 4 – 6 plemenných baranov. V lete sa spolu s jahňatami naše stádo rozrastá na viac než 300 zvierat. Rozoznáte od seba jednotlivé ovečky? Áno, rozoznám a nie je to nič zvláštne. Každý z nás predsa dokáže úplne ľahko rozoznať 150 svojich známych, najmä ak sa s nimi pravidelne stretáva. Spoznávajú a poznajú sa aj ovce medzi sebou a výskumy ukázali, že jedna druhú si môže pamätať aj po uplynutí napríklad šiestich rokov. Chovajú sa u nás plemená na vlnu? Snáď jediným u nás chovaným typicky vlnárskym plemenom sú šetlandské ovce. Akostnú jemnú vlnu merinového typu je možné získať aj od kombinovaného plemena merinolandschaf. Čo všetko sa dnes vyrába z vlny? Vyrábajú sa rovnaké výrobky ako v minulosti? Okrem tradičnej výroby oblečenia a kobercov je dnes zrejmá snaha o rôzne spôsoby alternatívneho využitia vlny, z ktorej sa vyrába napríklad stavebná izolácia, rôzne rohože na spevnenie trávnatých svahov a bohužiaľ sa vlna dnes používa aj ako hnojivo, ktorého výhodou je dlhý čas rozkladania a s tým spojené postupné uvoľňovanie živín. Vnímate dnes vlnu ako nedocenený materiál? Je o vlnu stále záujem? Zákazníci Ovečkárne isto vedia oceniť kvality vlny, v každom prípade vo všeobecnom meradle je vlna, ktorá bola kedysi strategickou surovinou, v dnešnej dobe v značnej miere nahrádzaná umelými vláknami. Pre ovčiarov je u nás v súčasnosti odbyt vlny veľkým problémom, najmä s ohľadom na veľmi obmedzené kapacity na pranie a ďalšie spracovanie vlny tuzemskej proveniencie. A čo je na na tejto práci najkrajšie? Čo vás najviac teší? V chove oviec je stále z čoho sa radovať. Máte radosť z narodenia jahniat aj z toho, keď sa vám ich potom podarí predať. Teší vás, keď ovce dobre vypasú pastvinu a aj to, že tam následne vyrastie nová tráva. Mal som, dnes bohužiaľ už nebohého kamaráta, pravého baču tu kúsok na poľskej strane Slezských Beskýd a vždy ma bavilo pozorovať, akú veľkú radosť má pri jarnom vyháňaní oviec na pašu, a potom mal rovnakú radosť pri „rozsode“ na jeseň, že pasenie sa končí. Ovčiarska radosť je radosťou z kolobehu života. Uvažovali ste niekedy, že zmeníte profesiu? Nie! Prečo by som mal? Veď ako sa u nás hovorí: „Gdo mo owce, tyn mo co chce.“

Celý rozhovor nájdete na blogu Ovečkárne:

www.bit.ly/ako_sa_zije_s_oveckami