Víťazí vždy rodina Erika Mokrý: Chcem byť najlepšou mamou pre Eliasa

SPRACOVALA: Kristína Majerová FOTO: archív E. Mokrý, MEMO photo agency, PhotoGuys

AK BY SOM SA ZAČALA NA SVET POZERAŤ NEGATÍVNE, NEMALO BY TO ZMYSEL.

CHCEM BYŤ NAJLEPŠOU MAMOU

PRE ELIASA

SLOVENKA ŽIJÚCA ŠESŤ ROKOV VO FRANCÚZSKU. DIAGNÓZA RAKOVINA PRSNÍKA. AJ VĎAKA TOMU SA NAUČILA ŽIVOT ŽIŤ APOZERAŤ SA NAŇ, AKO SAMA HOVORÍ, TAK TROCHA INAK. DNES SA ERIKA MOKRÝ TEŠÍ ZKRÁSNEHO SYNČEKA ELIASA, KTORÝ SA NARODIL PÁR DNÍ PRED VIANOCAMI.

Erika, mali ste 28 rokov, keď vám diagnostikovali rakovinu prsníka. Asi ste vtedy netušili, že sa vám život obráti úplne naruby...

Myslím, že je úplne jedno, koľko má človek rokov. Ak mu lekár oznámi vážne ochorenie, jeho život, jeho svet sa behom sekundy zmení. Arovnako to bolo aj umňa. Presne vdeň mojich 28. narodenín mi lekárka oznámila, že tie dve hrčky vprsníku sú rakovina. Nečakala som to, nečakal to nikto. Mali sme pripravenú svadbu, plánovali sme dieťa, žiť aužívať si život. Bez choroby, bolesti atrápenia. Azrazu bolo všetko inak.

Váš manžel vás musel dvakrát požiadať o ruku, keďže ste mu prvýkrát snubný prsteň vrátili.

Nemusel. On to chcel, rozhodol sa tak a stál pri mne aj vtých najťažších chvíľach. To ja som mu niekoľko dní po diagnostikovaní rakoviny vrátila prsteň so slovami, aby ma nechal odísť, našiel si inú, zdravú ženu. Nechcela som, aby sa trápil aj on.

Našu pôvodnú svadbu sme hneď po oznámení diagnózy zrušili. Lekári nás upozorňovali, že vzhľadom na to, že nevieme, ako budem reagovať na chemoterapiu, nie je vhodné ani cestovať, ani sa vystavovať stresovým či náročným situáciám. Ato by nám predsa len svadba priniesla, nakoľko žijeme 2 000 kilometrov od rodiny a cesta na Slovensko by mohla byť rizikom. Nakoľko som však na prvú chemoterapiu zareagovala dobre, po dohode s lekármi nám bolo umožnené vycestovať na Slovensko. A presne vtedy mi manžel navrhol, aby sme sa vzali. Nie tak, ako sme si to možno naplánovali, ale presne tak, ako sme to vtedy cítili, so všetkým, čo nám život priniesol. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe...

Ak sa obzriete teraz späť, čo vám choroba dala a čo vzala?

Nielen rakovina, ale každá jedna situácia, náročnejšia, ale aj tá menej náročná, v ktorej sa človek ocitne, ho niečo naučí či posunie ďalej. Hoc sa niekedy zdá, že ho práve vracia späť.

V mojom prípade mi rakovina a jej liečba okrem prsníka nevzala nič. Dostala som však šancu uvedomiť si, že život nie je o tom, čo bolo, ako bolo. Ani o tom, čo možno bude. Jednoducho, život je tu a teraz. Keď sme sa práve nadýchli. Lebo sme mohli. Ešte stále...

O svojej skúsenosti ste začali blogovať. Chceli ste poukázať na to, že život onkologickým ochorením nekončí. Podarilo sa vám to?

Myslím, že áno. Často sa mi ľudia a to nielen pacienti, ale aj ich blízki ozývajú a ďakujú za to, že som im ukázala, čo ich približne bude čakať, ako liečba prebieha, ale aj to, že ono to je vlastne niekedy naozaj tak trocha inak. Strach z neznámeho je prirodzený. A je úplne jedno, či ide o rakovinu, iné ochorenie alebo akúkoľvek situáciu, ktorá sa nám v živote objaví a je pre nás nová, nepoznaná. Aj preto je dôležité o mnohých veciach hovoriť, otvárať tieto témy a ukazovať ich žitie. Nie prežívanie. Ale žitie.

Váš prístup k životu je veľmi pozitívny. Je pozitivizmus vašou prirodzenou súčasťou, alebo ste na tomto postoji cielene pracovali?

Pozitívnejší pohľad na život som získala nielen vďaka prežitej chorobe a jej liečbe, ale tiež vďaka môjmu manželovi, ktorý ma naučil a neustále učí mnohým veciam. Predsa len, ak by som sa začala na svet pozerať negatívne, nemalo by to zmysel. Zbytočne by som sa utápala v niečom, čo vôbec tak nemusí byť.

Aj preto sa teraz snažím na veci pozerať „tak trocha inak“. Hoc to nie je vždy jednoduché a sama s tým mám mnohokrát problém. Vtedy sa zvyknem obzrieť späť, siaham po mojej knihe či po mojich starých blogoch a statusoch.

Nemali ste obavu, či vám bude umožnené stať sa matkou? Napríklad dôsledkom liečby?

Otázka plodnosti bola jednou z prvých, ktorú sme s mojimi lekármi riešili. Chemoterapia totiž výrazne ovplyvňuje plodnosť. Ato nielen u žien, ale aj u mužov. Aj preto som ešte pred začiatkom liečby podstúpila zmrazenie vajíčok.

Vďaka rakovine ste sa naučili mať sa rada, vážiť si samu seba. Prečo je to taký častý problém nás žien? Často sme nespokojné, frustrované. Veľakrát, až keď nám život visí na vlásku, si uvedomíme, že to nie je také zlé.

Erika vo svadobný deň so svojím manželom

Nemyslím si, že choroba nám pomôže uvedomiť si, že život, aký sme žili, bol vlastne v poriadku. Aspoň v mojom prípade tomu tak nebolo. Pretože, ak raz so svojím životom nie sme spokojní, tak sa to nezmení len tak. Vďaka chorobe som si však uvedomila, že život, ktorý som žila, nie je taký, ako by som mala, ako by som chcela. Atak som sa snažila a neustále snažím zmeniť ho, neschádzať z cesty a žiť ho tak, ako si želám ja. Nie podľa iných či pre iných. Hoci to nie je vždy jednoduché.

Počas liečby a návštevy lekárov ste piekli torty a nosili ich zdravotníckemu personálu. Asi to nie je úplne bežné. Zároveň je to neskutočne ľudské a milé gesto, ktoré dýcha človečinou.

Piecť torty bolo pre mňa určitým odreagovaním sa a spríjemnením toho, čo ma čaká. Predsa len, chemoterapia nie je jednoduchá liečba. No ja som sa na ňu z určitého uhla pohľadu začala každý týždeň vďaka tortám tešiť. Premýšľala som, akú upečiem, ako ju dozdobím, nad jej príchuťou. Popri práci to bolo pre mňa dokonalé vypnutie mysle.

Založili ste občianske združenie Tak trocha inak, kde sa snažíte pomáhať a zlepšovať kvalitu života onkologických pacientov. Ľudia vám veria, píšu vám, pýtajú rady. Stalo sa už, že ste nevedeli pomôcť?

V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že ja nie som lekár, špecialista, poradca ani odborník. Nikdy som sa do tejto pozície nestavala a ani nebudem. Nemôžem ľuďom radiť, čo majú, respektíve nemajú robiť, aké prípravky užívať a podobne. Hoc tieto otázky sa mi v správach objavujú často. A to je obrovská chyba. Ľudia neveria svojim lekárom, odmietajú sa s nimi radiť, počúvať ich odporúčania. Ale keď sa pripoja na internet, uveria čomukoľvek, čo tam nájdu. A to mnohokrát zneužívajú rôzni ľudia, sľubujúc im zázračné vyliečenie sa.

Vždy, keď ma niekto požiada o radu, snažím sa mu vysvetliť postup, aký má zvoliť, na koho sa obrátiť, prinášam mu môj pohľad na prežitie danej situácie. A je už len na ňom, ako sa ďalej rozhodne. Pretože každý máme svoj život

a žiť si ho musíme my sami. Radiť nám môže hocikto... Nakoniec sa rozhodujeme len sami za seba.

Dnes už takmer každý pozná niekoho, koho súčasťou života sa táto choroba stala. Ak sa to však stane niekomu v našej bezprostrednej blízkosti, ostávame akoby paralyzovaní. Ako môžeme najviac pomôcť človeku v takejto situácii?

Zmôjho pohľadu je veľmi dôležité človeka počúvať anesnažiť sa ho neustále presviedčať onašom názore apostoji, či mu hovoriť, čo by mal robiť. Práve toto je najčastejší problém, sktorým sa stretávam. Okolie začne na daného človeka vyvíjať neuveriteľný tlak aabsolútne nevníma jeho potreby. Ačím viac na neho tlačí „svojou pravdou“, tým viac sa onkologicky chorý pacient uzatvára do seba. Následne vzniká napätá situácia, ktorá by vôbec nemusela byť. Stačilo by len komunikovať. Nenásilne.

U mnohých onkologicky chorých pacientov som si tiež všimla jednu zásadnú vec. Ato, že okolie je často viac vystrašené z ochorenia a jeho liečby, ako pacient sám. Ato je obrovská chyba. Práve okolie by malo pacienta podporovať. Nie, aby pacient uisťoval svoje okolie, že je v poriadku a zvládne to.

Pred liečbou ste podstúpili zmrazenie vajíčok. Podarilo sa vám otehotnieť prirodzene alebo formou asistovanej reprodukcie?

Pred začatím liečby som podstúpila hormonálnu terapiu a boli mi zamrazené vajíčka, ako rezerva v prípade, že by sa mi nepodarilo prirodzene otehotnieť. Taktiež som počas chemoterapie dostávala pravidelne, každý mesiac injekcie na ochranu vaječníkov. Tento proces bol u mňa možný vzhľadom na typ nádoru ako aj progres ochorenia. Otehotnieť sa mi nakoniec podarilo prirodzene, hoci lekári už nepredpokladali, že to bude možné. Aj z toho dôvodu bolo u mňa plánované IVF, ktoré sa nakoniec neuskutočnilo.

December 2020 bude pre vás navždy nezabudnuteľný. Narodil sa vám syn Elias. Ako prežívate bežné starosti materstva? Čo je pre vás zatiaľ najväčšou výzvou?

Zatiaľ nevnímam a nemyslím si, že by mi materstvo prinášalo a bude prinášať nejaké starosti. Všetko, s čím sme sa doposiaľ za ten krátky čas stretli, považujem za bežnú súčasť rastúceho a vyvíjajúceho sa života a osobnosti.

Akou mamou chcete byť? Často sa hovorí o „zázračnej“ francúzskej výchove.

Myslím, že žiadne dieťa nie je možné vychovať presne podľa návodu, odporúčaní či kníh. Každé dieťa je predsa tak individuálne, iné, náš prístup k nemu je iný, dané situácie sú rôzne. O zázračnej francúzskej výchove som počula. Ale mám pocit, že viac sa o nej hovorí v zahraničí, ako je reálne aplikovaná pri francúzskych deťoch. A akou chcem byť mamou? Tou najlepšou pre svoje dieťa.

Plánujete pre Eliasa aj súrodenca?

Je príliš skoro na hodnotenie toho, čo bude alebo čo plánujeme. V súčasnosti sme nesmierne vďační za tohto nášho, ako my vravíme „miničloveka“, a venujeme mu všetku svoju lásku.

Viete si predstaviť vrátiť sa a žiť na Slovensku?

Už niekoľko rokov žijeme s manželom vo Francúzsku. Máme tu vybudované zázemie, prácu, priateľov. Som v rukách lekárov, ktorí dokonale poznajú môj zdravotný stav. V súčasnosti nevidím žiadny dôvod uvažovať nad tým, aby sme sa vracali na Slovensko, alebo aby sme si túto otázku vôbec kládli.

Čo by ste odkázali čitateľkám MAMA a ja?

Môj obľúbený citát je od Marka Twaina a znie: „Daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom Tvojho života.“ 