HAŠTERIVÉ

Rozpr Vka

Sliepočky na dvore u Lipovcov si žijú ako v rozprávke. Majú veľký výbeh, plný šťavnatej zelenej trávičky a krásny drevený kurín, ktorý pán Lipa nedávno celý vymaľoval, takže vyzerá ako vystrihnutý z plagátu. Každý deň im gazdiná nasype zrno a gazda nosí zvyšky zeleniny, ovocia či buriny, ktorú vyplel v záhradke. V kuríne majú svoje bidielka, na ktorých v noci spia, ale aj hniezda, ktoré gazda vyrobil zo starých včelích úľov a vystlal voňavou slamou. Tam znášajú sliepočky vajíčka, ako odmenu za dobrú starostlivosť. Pani Lipová z nich potom robí na raňajky praženicu, alebo ich dáva do cesta, keď pečie chlieb alebo koláče. Každú svoju sliepočku pozná po mene. Najväčšia, hnedá sliepka je Milka. Ostatné sliepky si ju vážia, lebo je na dvore zo všetkých najdlhšie. Malá biela sliepočka je Snehuľka. Znáša o čosi menšie vajíčka ako ostatné, no chutia rovnako dobre.

Jozefínka je celá strakatá a neustále pobehuje sem a tam. Ľubica je celá sivá ako holub, preto dostala aj svoje meno – holubica Ľubica. Posledná sliepočka pribudla iba tento rok. Volá sa Zlatka a má tak našuchorené perie, že vyzerá ako guľôčka s nožičkami. Každé ráno vyjdú z kurníka, jedna za druhou, na čele s najstaršou Milkou. Nazobú sa zrna a vyberú sa na prechádzku po záhrade. Pozdravia sa s lenivým kocúrom Filipom, ktorý sa vyhrieva na streche garáže, skontrolujú, čo dnes robia zajace v králikárni a vrátia sa späť na svoj zelený výbeh. Tam sa hrabú v zemi, ozobávajú sviežu trávu a užívajú si krásny deň. Nikdy sa nehašteria, teda až na včerajšie popoludnie. Vtedy sa uprostred trávnika zjavila obrovská dážďovka. Dlhá, tučnučká a ružová. Prvá ju zbadala Jozefínka.

„Aha, aká chutná dážďovka! To bude výborný dezert po dnešnom obede.“

„Prepáč, ale práve som si ju chcela uchmatnúť ja!“ ozvala sa Snehuľka.

„Akože ty? Veď ja som ju videla prvá!“ nedala sa Jozefínka.