9 minute read
Spisovateľka a prekladateľka Lucia Duero: Keď sa unavím v jednom jazyku, od-dýchnem si v druhom
Spisovateľ ka a prekladateľ ka Lucia Duero: Keď sa unavím v jednom jazyku, od- dýchnem si v druhom
Lucia Duero je slovenská spisovateľka a prekladateľka žijúca už takmer sedem rokov v Mexico City. Rozprávali sme sa o živote v mexickej metropole, o tom, čo znamená „slovenské“, o Fride Kahlo, aj o existovaní vo viacerých jazykoch.
Advertisement
Pamätáš si svoj prvý dojem z hlavného mesta Mexika, keď si vystúpila z lietadla?
Vystúpila som z lietadla v úplne inej životnej nálade, než v akej som sa neskôr v meste ocitla. Prišla som v európskom lete, v auguste, zo 43 stupňov v Madride, do tropicky vyzerajúceho nočného dažďa v Mexico City. Pamätám si obrovské zelené rastliny na ulici Amsterdam v štvrti Condesa, ktorých listy hovo rili: „Pršalo.“ A ja som sa pýtala: „Prečo tu stále prší?“ A zhodou okolností mi práve vtedy začalo do života intenzívne pršať.
Aký je teda tvoj život v Mexico City?
Taký, ako som ho opísala pre magazín Words Without Borders: Na okraji okamihu. Intenzívna intenzita bytia: vieš, že svet sa rozpadol a držíš sa ho pevne, s radosťou.
Všetko na teba padá, no zároveň máš pocit, že mesto ťa vie pozdvihnúť.
Z mojej skúsenosti si každý pri spomenutí Mexika predstaví gangy a drogy a automaticky sa spýta, či je nebezpečné tam žiť. Ako reaguješ na podobné otázky?
Každý je zodpovedný za svoju vlastnú predstavivosť. A neviem, kto je každý. Poznám toľko každých. A každý každý hovorí iné veci. A áno, žiť je dosť nebezpečná záležitosť.
Nechcem odpovedať a existovať v konceptoch a tvrdeniach iných. Často treba zmeniť otázky, nie odpovede, aby sme sa dostali k inému pohľadu na svet.
Drogy putujú do Spojených Štátov a Mexiko za to platí tak, ako platia mnohé krajiny Latinskej Ameriky, v podobe korupcie, narkotrafikantov, destabilizovaných režimov, zlej distribúcie
bohatstva, extrémnej chudoby. Prítomnosť zločinu je len jedným z prirodzených dôsledkov takýchto udalostí.
Cez deň prekladám pre organizácie, ktoré bojujú proti nútenému zmiznutiu, texty o vojenských diktatúrach, prípady o zmiznutiach. Večer sa prechádzam štvrťami Roma, Condesa či Polanco, pomedzi jedny z najlepších reštaurácií Ameriky, listujem kníhkupectvami, pijem Prosecco na terase Hotela Condesa, s výhľadom na Parque España. Realita je vždy nejaká nepochopiteľná zmes utlačená v definíciách, ktoré na ňu nestačia.
V marci 2017 si v rámci tvojho projektu „Hranice“ cestovala na mexicko-guatemalskú hranicu. Čo sa ťa tam ako ženy— Európanky najviac dotklo?
V zásade to pre mňa neboli nové informácie, len priamy dotyk s nimi. Zaujíma ma otázka žien, ktoré nemajú prístup k vzdelaniu, k privilégiám, ku kapitálu (či už vo forme národnosti, farby pleti či financií). Bola som na hranici 8. marca, a pomyslela som si: „Šťastný Deň žien, hlavne tým ženám, ktoré ani nevedia, že existuje.“
No pri rozhovore s nimi sa ocitám na skutočnej hranici, tá geografická je len ilustratívna. Je to stret iných skúseností, no zároveň cítim, že precítenie života sa nedá nijako zmerať, a je mimo všetkých hraníc, rodov či farieb pletí. Schopnosť cítiť život je mimo merania, mimo počítania, mimo rozdielov medzi nami, našla som v nej absolútnu rovnosť.
Tento pocit je často ignorovaný v rámci spoločenských tried, do ktorých sa ľudia sami zaraďujú, alebo ktoré v ich identite prevažujú. Toto formálne zaradenie je jedným zo smutných deformácií Mexika, ktoré žije negáciu samého seba prostredníctvom svojich predkov. Napríklad, Frida Kahlo je dnes len karikatúrou toho „mexického“, pretože sa obliekala ako domorodé obyvateľstvo v dobe, keď sa mexická vláda snažila zjednotiť Mexiko a určitým spôsobom glorifikovať domorodých a prezentovať ich ako to skutočné Mexiko, a tak ich hodila do jedného vreca, čo je samo o sebe absurdné, keďže Tarahumarovia na severe Mexika nemajú nič
spoločné s domorodým obyvateľstvom na polostrove Yucatán či v Oaxace. Sú tmaví, nezápadní a diskriminovaní, a tak podľa tohto spôsobu myslenia patria k sebe. No toto „hodenie do jedného vreca“ hovorí o politike štátu, o tom, kto má akú úlohu, kto rozhoduje o kom. Domorodé obyvateľstvo tu podlieha téme statusu: Kto chce byť kým? Chcel by byť privilegovaný domorodým, ktorého často glorifikuje, keď si od neho kupuje suvenír? Koľkí domorodí by pokračovali vo výrobe remeselných výrobkov, ak by mali iné možnosti? Nevieme.
Frida je dobrým príkladom tohto myslenia: svet obdivuje, ako sa oblieka, no nemá rovnaký obdiv pre tých, ktorých kopíruje. A ako dôsledok akákoľvek blúza, pochádzajúca z akejkoľvek z mnohých kultúr v Mexiku, stráca identitu a je z nej „mexická blúza“. Samozrejme, Frida za to nie je zodpovedná, ona to žila svojím autentickým spôsobom, tak ako Kafka nie je zodpovedný za to, že na nás vykukuje spoza každého rohu v centre Prahy.
V čom je teda problém?
Problém je skôr v tom, že sa na tých spoločensky nižšie postavených, na tých iných, pozerá z okcidentálnej diaľky, nie zblízka, študuje sa ich tak, ako sa počas kolonializmu študovali africké kultúry: dehumanizovane, lebo sa spredmetňujú a píšu sa o nich príbehy, v ktorých vystupujú ako exempláre v európskej zoo. Preto sa nikto nepýta, čo chcú oni, lebo momentálne nie sú tými, ktorí vlastnia moc slova a rozprávania príbehu. Niekedy mnohými glo rifikovaná aktivita, ako je to v prípade domorodých venujúcim sa tradičným remeslám, pramení z chudoby, nie zo záujmu.
O fragmente skúsenosti so „slovenským“ Akí sú v tvojich očiach Mexičania a Mexičanky?
Sú uvoľnenejší v čase a v bytí. Trpíme tu časom menej, možno práve kvôli stresu z nedostatku času. Protiklad je niekedy riešením: byť š ťastný, napriek všetkému tomu nešťastiu.
Majú Mexičania iný vzťah k umeniu — literatúre ako Slováci? V čom?
Nerada by som vyhranila len na porovnanie o „nich“ a o „nás“,
veď v globalizovanom svete sa mnohé krajiny stretávajú s rovnakými problémami.
Navyše, ešte stále sa snažím definovať, kto sú Slováci. Aj so Slovákom aj s kýmkoľvek iným môžem zažiť hlboké duševné spojenie a podobne aj hlboký názorový rozkol, ktorý dokáže priviesť pocit, že sme „z iného sveta“. Mexičania, ako ostatné kultúry, či to pripúšťajú alebo nie, sú zmesou mnohých spoločenských tried, neprávostí, kultúr, histórie, zmesou viacerých nepochopení. Umenie podľa mňa nezodpovedá pochopeniu založenému na národnosti, a pochopenie nie je vždy zodpovednosťou ani zámerom umenia.
Ešte stále sa snažíš definovať Slovákov, prečo?
Žijem mimo Slovenska jedenásť rokov, no ešte keď som ako študentka strednej školy žila na Slovensku, cítila som sa byť mimo niečoho . Cítila som sa ako v prostredí, ktoré ma nútilo prispôsobiť sa, imitovať, opakovať a nie objavovať, spochybňovať či rozmýšľať, ktoré nemalo pochopenie pre iné videnie sveta, a ktoré žilo strachom z cudzieho, väčšieho, iného, v simplexnej dualite dobrého a zlého. A to je to, čo som nikdy nepochopila, pretože pre mňa je práve opak tohto motiváciou, dôvodom zobudiť sa: rozmýšľať, vytvoriť život podľa vlastných definícií, vytvoriť samú seba, a definovať realitu. A rozmýšľať bez hraníc, lebo len tak sa dá rozmýšľať. James Baldwin to opisuje trefne, keď hovorí, „… aby si ľudí naučil rozmýšľať, musíš ich naučiť rozmýšľať o všetkom. Nemôže exis tovať niečo, o čom by nemohli rozmýšľať. Ak existuje jediná vec, o ktorej nemôžu rozmýšľať, čoskoro nebudú môcť rozmýšľať o ni čom…“
No hovorím len o osobnom fragmente skúsenosti s tým, čo tu, v tejto chvíli a v tomto rozhovore, nazývame „slovenské“.
Stalo sa ti niekedy, že by si niečomu doma na Slovensku začala lepšie rozumieť vďaka tomu, že si žila niekde inde vo svete?
Áno. Ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi, často som v dospievajúcom veku mala pocit, že Slovensko je akosi mimo
sveta, bola som zahrnutá zahraničnou literatúrou a filmom, a cítila som, že netvorím časť sveta, o ktorom čítam, no nevedela som tento pocit nijako racionálne zdôvodniť. Pred niekoľkými mesiacmi som bola zarazená, keď som v novinách zbadala titulok, nepamätám si presný názov, niečo ako „Slovensko obdivujú aj vo svete“. A tam to bolo: tá separácia medzi Slovenskom a svetom, ktorú som pred rokmi vnímala, vyjadrená slovami. Ten výraz, ktorý niečo prezrádza. Ak Slovensko obdivujú aj vo svete, znamená to, že Slovensko nie je vo svete? Kde je to, vo svete?
Dnes už rozumiem aj tej uzavretosti, v ktorej sa krajina nachádzala alebo ešte stále v niektorých regiónoch nachádza, a do ktorej sa už nezmestím. A všimla som si aj, že mnohí vnímajú zahraničie z finančnej perspektívy, viac než z tej kultúrnej či jednoducho skúsenostnej.
Dnes sa to už mení, po toľkých rokoch už vidím Slovensko ako oveľa otvorenejšie, no niektoré časti krajiny žijú stále v inej dobe.
Aký máš dnes vzťah k rodnému Slovensku?
Som oslobodená od krajín, aj od idey „mať krajinu“, a sem spadá aj Slovensko. Je to taký paradox, ja sa asi nikdy necítim poriadne doma a zároveň sa doma cítim všade.
Myslím, že neustále nás niečo definuje a musíme rozhodnúť, do akej miery sa necháme ovplyvniť.
Žila som v niekoľkých krajinách a v každej z nich sa na mňa niečo nalepilo, premodelovalo ma. A identita je zložitá, nevyjadruje sa jedným slovom. Môžem len spätne vycítiť, že som sa vzdala takých jednotlivostí ako národ v prospech celku.
Zároveň zbožňujem čítať po slovensky a česky a práve cez jazyk a preklad som so Slovenskom v neustálom kontakte a nikdy by som sa ho nechcela vzdať. Existenciu Československa pova žujem za neskutočný osobný prínos v podobe českého jazyka a kultúry, ktoré sa mi automaticky stali druhým „domovom“.
O existovaní v španielčine Prečo píšeš svoje knihy v španielčine a nie v slovenčine? Nie je rodný jazyk najjednoduchší na vyjadrenie sa?
Podľa mňa neexistuje nijaký jednoduchý spôsob vyjadrenia sa, sám jazyk sám seba vždy komplikuje. A ja žijem na hranici nie koľkých jazykov, a v nijakom jazyku nenachádzam pokoj a hranicu možného, možno preto si stále hľadám existenciu v nových jazykoch. Zachytiť myšlienku v akomkoľvek jazyku je zázrak. Mať pokoj v akomkoľvek jazyku je zázrak (zázrakom tu pre uľah čenie nazývam mnoho vecí).
Zároveň je jednoduché vyslovovať vety v rodnom jazyku a nevšimnúť si, že vlastne nemajú zmysel. A sú to práve slová, pod ktorými sme tými, čím možno nie sme.
Dáva španielčina väčší priestor na sebavyjadrenie?
Nejde o veľkosti ani malosti.
„ Bola som unavená v jednom jazyku a šla som si oddýchnuť do iného.“ (Základný Problém)
Jednoducho teraz existujem viac v španielčine ako v slovenčine.
Hovorí sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Ty vravíš, že sa vyjadruješ vo viacerých jazykoch, koľkokrát si teda človekom?
Nejde len o nové jazyky, ani o nové znovuzrodenia v rámci nových jazykov. Je to skôr hľadanie pôvodu a významu jedného cez mnohé, sú to len prostriedky, a vo všetkých mojich jazykoch sa stretávam sama so sebou. Veci nie sú oddelené, jeden jazyk je prítomný v inom, tak ako sa prekrývajú histórie krajín či osudy ľudí. Je to jedna prítomnosť v inej.
Líši sa v niečom tvoja španielska ty od slovenskej?
Už sú zmiešané. Keby sme ich chceli oddeliť: Španielska je otvorenejšia, pri konverzácii udržiava kontakt aj dotykom, vyjadruje sa prostredníctvom skúsenosti so Španielskom a Latinskou
Amerikou na jazyku, teda flexibilita jedného jazyka roztiahnutého cez dva kontinenty, v jednom živote. Slovenská si drží odstup, vyberá si, čo prezradí, uskakuje, uteká.
Ako by si popísala tvoj vzťah k literatúre a ktorý jej žáner je ti najbližší?
Nie vždy sa venujem literárnym žánrom. Rozmýšľam a nechám myšlienky vybrať si jazyk aj formu. Najbližšia je mi literárna sloboda.
Spomínaš literárnu slobodu. A čo literárna zodpovednosť?
Predpokladám, že vychádzaš z myšlienky „sloboda bez zodpovednosti neexistuje“. Aby som ti mohla odpovedať, museli by sme sa najskôr zhodnúť na tom, čo znamená sloboda a zodpovednosť, aby sme ustanovili rámec debaty a bolo jasné, o čom sa vlastne bavíme. Slová a koncepty sú komplikované pasce: Veď: A v neslobode človek nemá zodpovednosť? A v nezodpovednosti človek nie je slobodný? Nechám ti slobodu rozhodnúť o tom.
Odkiaľ najčastejšie prekladáš?
Z domu. V samote, v nerušení, oslobodená od nastolenia vonkajšej reality.
Obľúbená šálka, obrazy mojich príbehov na stenách: Švédsko, Taliansko, Praha. Neotvorené fľaše vína, Viognier, Barbera, napä tie otvorenia.
Kto je Lucia Duero? Spisovateľka a prekladateľka žijúca v Mexico City, jej preklady a texty vyšli v časopisoch a novinách na Slovensku, v Čechách, v Španielsku, v Latinskej Amerike a v USA. Je autorkou poetického románu El Problema Principal (Základný Problém, Amargord, 2018).
V roku 2017 vydavateľstvo F.A.C.E. vydalo jej preklad mexickej prozaičky Amparo Dávila Roztrhaný čas a iné poviedky, momentálne pracuje na preklade pôvodne guatemalského avantgardného spisovateľa Arquelesa Velu, ktoré takisto vydá vydavateľstvo F.A.C.E. pod názvom Slečna Atakďalej. Z angličtiny preložila kanadskú poetku Anne Carson ( Krátke rozhovory, Vlna) a pracuje na Carsonovej ďalšej zbierke, Krása Manžela.
Prekladá aj do španielčiny. Mexické vydavateľstvo Argonáutica v jej preklade predstavilo slovenských básnikov Ivana Štrpku zbierkou Mantengan el pánico (Zachovajte paniku) a Michala Habaja antológiou Nostalgia o Invierno en Bratislava (Nostalgia alebo Zima v Bratislave ), obe v októbri 2018. Autori sa zároveň v októbri 2018 predstavili na knižnom veľtrhu v Mexico City spolu s Katarínou Kucbelovou, ktorej Una pequeña gran ciudad (Malé veľké mesto) vydavalo španielske vydavateľstvo Olifante Ediciones de Poesía, tiež v preklade Lucie. Je preklad Luljety Lleshanaku do španielčiny, Lunes en Siete Días (Olifane Ediciones de Poesía, 2017), dostal cenu za preklad „II Premio Marcelo Reyes a la traducción“.
