INŠPIRÁCIE A ODDYCH Spomienky na Afriku

V jednom z najkrajších romantických filmov Spomienky na Afriku, ktorý vznikol na motívy rovnomennej knihy Karen Blixenovej, sa v hlavných úlohách predstavili Meryl Streepová a Robert Redford. Snímka: internet

Na farme som väčšinou medzi deviatou a desiatou pracovala ako lekárka a ako to už s mastičkármi býva, o pacientov som núdzu nemala. Pred domom na mňa vtedy zvyčajne čakali dvaja alebo traja chorí, niekedy ich bol dokonca celý tucet.

Kikujovia sú zvyknutí na nepredvídané udalosti a ničím nečakaným sa nedajú vyviesť z miery. V tom sa líšia od Európanov, ktorí sa radi proti osudu dávajú poistiť. Afričan má k osudu priateľský a dôverný vzťah, pretože sa po celý svoj život ocitá v jeho moci – osud je preňho domovom, dôverne známym prítmím v jeho domci, je hlbokou úrodnou zemou pre jeho korene. Životné zmeny prijíma s veľkým pokojom a pochopením.

Medzi vlastnosťami, ktoré očakáva od svojho pána či lekára alebo od Boha, stojí na jednom z popredných miest fantázia. Azda práve preto tejto črte afrických obyvateľov vďačí kalif Harun al Rašíd za to, že sa mu v srdci Afriky a Arábie podarilo udržať postavenie ideálneho vladára. Nikto pri ňom netušil, aký pohyb urobí, ani nevedel, na čom s ním je. Keď Afričania hovoria o osobnosti Boha, pozastavujú sa predovšetkým ako my pri Knihe Jób nad jeho nevyčerpateľnou obrazotvornosťou.

Práve z tohto dôvodu som zrejme nadobudla povesť uznávaného lekára. Keď som sa po prvýkrát plavila do Afri30 | Príbeh ky, zoznámila som sa na lodi so slávnym nemeckým prírodovedcom, ktorý cestoval už devätnásty raz do Nemeckej východnej Afriky, aby tam skúmal a premáhal spavú nemoc. Na hornej palube si viezol niekoľko stoviek krýs a morčiat. Rozprával mi, že u domorodcov sa nikdy nemusel sťažovať na nedostatok odvahy, pretože bolesť znášajú bez bedákania a pokojne sa podrobia náročnej operácii. Veľkou prekážkou v jeho práci bol však ich hlboký odpor voči akejkoľvek pravidelnosti, opakovanej alebo trvalej liečbe a vôbec voči systému. To nedokázal veľký nemecký lekár pochopiť, považoval to u nich za istý druh pochabosti. Keď som však Afričanov sama spoznala, zamilovala som si ich práve vďaka tejto vlastnosti. Mali v sebe skutočnú odvahu, nefalšovanú lásku k nebezpečenstvu, a to je odpoveď ľudského tvora na zvestovanie osudu, je to ozvena zeme v okamihu, keď prehovorí nebo. Počas mojej lekárskej praxe sa mi niekedy zdalo, že Afričania sa pri nás Európanoch z hĺbky duše najviac desia pedantnosti. V rukách pedanta mrú žiaľom.

Pacienti na mňa zvykli čakať na kamennej terase pre domom. Čupeli tam na kosť vychudnutí a úporne kašľajúci starci so zaslzenými očami, štíhli mladí bitkári s napuchnutou tvárou a rozbitými ústami a matky s deťmi, ktoré im rozpálené horúčkou viseli okolo krku ako povädnuté kvetinky. Často som ošetrovala popáleniny, pretože Kikujovia si vo svojich domcoch líhali tesne k ohnisku a počas noci na nich padalo nakopené horiace drevené uhlie. Niekoľkokrát mi došli lieky a vtedy som zistila, že na popáleniny sa miesto masti veľmi hodí včelí med. Nálada na terase bývala veľmi rušná a nabitá elektrinou ako v kasíne. Akonáhle som vyšla von, tlmený, živý tok rozhovoru náhle ustal a už samotné ticho sľubovalo nebývalé možnosti. Nastal okamžik, keď sa mohlo stať čokoľvek. V hlbokom tichu vyčkávali, kým si vyberiem prvého pacienta, pretože všetko má predsa svoje hranice.

V skutočnosti som o liečení vedela pramálo – nie viac než to, čo pochytíte na kurze prvej pomoci. Našťastie sa mi podarilo uskutočniť niekoľko zázračných liečebných kúr, vďaka ktorým sa rozšírila moja lekárska povesť, a osudové chyby, ktorých som sa dopustila neskôr, jej ani v najmenšom neublížili. Ktovie, či by sa zástup okolo domu nestenčil, keby som každému z nich mohla zaručiť isté uzdravenie.

Celkom iste by som dosiahla vysoké profesionálne uznanie – mali tu predsa študovaného lekára z Volaia – ale mohli si byť ešte istí, že je s nimi Boh? Boha totiž poznali z nezabudnuteľných suchých rokov hladu, spoznávali ho pri pohľade na levy z plání a na leopardy pri chatrčiach, na lesné rúbaniská, kam deti chodievali pásť kozy, na roje kobyliek, ktoré sa prihnali z ničoho nič a nevedno odkiaľ ako čierny mrak a nezanechali po sebe jediné steblo trávy. Poznali ho aj z nádherne šťastných chvíľ na farme, keď sa kobylky na polia s kukuricou nezniesli a leteli ďalej alebo keď začalo na jar pršať skôr a výdatnejšie, než očakávali – všetky políčka sa rozelenali a urodilo sa na nich dvakrát toľko. Ak však šlo o skutočne veľké a významné veci života, stál zrejme tento neomylný a schopný lekár tak trochu bokom.

Úryvok z knihy Karen Blixenová: Spomienky na Afriku, Academia, Praha 2007 pripravila Jana Palkovičová.