98
miestom, kde sa jedincovi dostáva všeobecné poznanie, ktoré má v sebe intelektuálne určenie. Ak by jej určením bola „náboženská výchova, tak neviem, ako by mohla byť sídlom písomníctva a vedy“ (tamže, s. 29). Newman sa pochopiteľne k tejto myšlienke vracia na viacerých miestach a hlbšie ju rozvíja v súvislosti s filozofiou, k čomu sa ešte dostaneme. Cieľom univerzity je kultivácia intelektu a mysle, nie cibrenie cnosti alebo zbožnosti (ale je rovnakou chybou zaťažovať poznanie mechanickými zručnosťami, napr. ako riadiť parný stroj), nie pestovanie morálneho charakteru (MacIntyre, 2009b) a dvojnásobne to platí pre katolícku univerzitu, pretože katolíci na ostrovoch doposiaľ nemali príležitosť usilovať o vzdelanie, a tým aj o spoločenské a intelektuálne postavenie. Prišiel teda čas zbaviť sa tohto bremena. Ideálom katolíckej univerzity nie je dosiahnutie spôsobov gentlemana, ktorý ich napokon má možnosť a povinnosť získať z ciest alebo z dobrej spoločnosti, ale „sila, pevnosť, vnímavosť a všestrannosť intelektu, vláda nad našimi vlastnými schopnosťami, inštinktívne presné hodnotenia vecí okolo nás“ (tamže, s. 33). S Newmanom sa často spája predstava gentlemana, a hoci ho viackrát ako ideál spomenie, občas sa objaví aj malé spochybnenie. „Poznanie je jedna vec, a cnosť iná; zdravý rozum nie je svedomie, vycibrenosť nie je pokora a šírka a presnosť pohľadu nie je viera. Filozofia, aj tá seba-osvietenejšia a sebe-hlbšia, neposkytuje žiadne ovládanie vášne, žiadne účinné podnety, žiadne oživujúce princípy. Slobodné vzdelania nerobí kresťana ani katolíka, ale gentlemana. Je dobré byť gentleman, je dobré mať kultivovaný intelekt, vycibrený vkus, otvorenú, vyrovnanú, triezvu myseľ, šľachetný a zdvorilý spôsob správania – to sú rysy prirodzene vyplývajúce zo širokého poznania; to sú ciele univerzity“ (tamže, s. 118). Takáto koncepcia vyznieva pre katolíckeho intelektuála v dnešnej dobe paradoxne, najmä vzhľadom na zväčša oprávnený predsudok, ktorý spája náboženstvo s mravnou krásou. Nie je celkom jednoduché zhodnotiť do akej miery sa Humboldt prekrýva v tomto určení s Newmanom. Nesmieme zabúdať, že idea „Bildung“ nie je len myšlienkovým produktom osvietenstva, a taktiež aj to, že aj medzi Humboldtovými súčasníkmi existovali rozdiely. Napríklad pre Fichteho má byť učenec mravne najlepší človek svojej epochy (Fichte, 1971). Humboldt favorizuje vedu pre jej potenciál hľadať pravdu a tým pestovať intelektuála, avšak v dvoch vyššie uvedených citátoch apeluje aj na mravnú vzdelanosť, ktorú Newman ako cieľ univerzity odmieta. Iným podstatným rozdielom v uvažovaní oboch mysliteľov je prostriedok, ktorým sa intelektuálna znamenitosť pestuje.
99
Pre Humboldta je ním nepochybne veda a vedecké skúmanie, Newman uvádza na scénu staronový koncept slobodného vzdelania (liberal education). Slobodné alebo filozofické vzdelávanie/vzdelanie je zároveň nástrojom aj výsledkom kultivácie intelektu, pri ktorom sa pravda chápe ako celok vo všetkých jej odvetviach, vzťahoch medzi jednotlivými vedami, ich vzájomných spojitostí a hodnôt každej z nich. Toto poznanie má hodnotu samé v sebe a v gramatickom zmysle je opakom neslobodnej práce – telesnej alebo mechanickej, pri ktorých sa myseľ používa málo, ak vôbec. Newman špecifikuje, že aj niektoré duchovné činnosti môžu byť neslobodné a telesné naopak slobodné – kritériom pri rozhodovaní je práve určenie cieľa. Ak činnosť slúži niečomu mimo nej samej, je to už neslobodná činnosť. Existuje totiž poznanie, ktoré je žiaduce, aj keď k ničomu nevedie, pretože je samé o sebe pokladom. „Takéto poznanie nie je obyčajnou vonkajšou alebo náhodnou prednosťou, ktorá dnes patrí nám a zajtra niekomu inému, ktorá sa dá vyčítať z knihy, a potom zasa ľahko zabudnúť, ktorú môžeme podľa ľubovôle privolávať alebo sprostredkovávať, ktorú si môžeme príležitostne vypožičať, vložiť si ju do ruky a odniesť na trh; je to nadobudnuté osvietenie, je to návyk, osobný vlastníctvo a vnútorný dar“ (tamže, s. 112). V tejto súvislosti sa musí Newman vyrovnať s námietkami o užitočnosti takéhoto poznania, resp. mieste profesijného vzdelania. A dokáže to so značným šarmom, aj presvedčivosťou. Ak teda slobodné vzdelanie neformuje a neobetuje intelekt pre nejaký konkrétny účel, profesiu alebo povolanie, pre odbor alebo vedu, ale cvičí sa kvôli sebe, kvôli kultivácii seba samého, ako preukáže svoju legitimitu v požiadavke rentability? Tento pojem vôbec nebol Newmanovi cudzí, pretože doba 19. storočia uvažovala v kategóriách nákladov, trhovej hodnoty, obchodu či rastu ekonomiky. Ako nám pomôže slobodné vzdelanie, ak nás neučí ako zdokonaliť naše továrne? Tento spor prebehol už v roku 1810 v časopise Edinburgh Review, kde proti sebe stáli v oponentúre Oxfordská univerzita (jej poslanie hájili E. Copleston a J. Davison), ktorá sa mala podľa časopisu premeniť na základe filozofie užitočnosti, z čoho je evidentné, že tieto diskusie nie sú len záležitosťou neoliberálnej situácie. Škóti zastávali špecializáciu vedných odborov na úkor „nepraktických“ štúdií ako literatúra a klasické jazyky. Naopak, Oxfordčania obhajovali význam slobodných štúdií, pri ktorých sa myseľ môže špecializovať na partikulárnu disciplínu, pričom sa nezužuje (Newman, 1996). Newman však nezabúda ani na Lockov (1693/1984) spis O výchove, v ktorom odmietal predmety, ktoré chlapci v budúcom živote nebudú potrebovať, čím užitočnosť vzdelávania
100
meria úspešnosťou povolania či profesie. Locke sa čuduje otcom, ktorí sú ochotní míňať peniaze a čas na to, aby si ich synova učili latinčinu – vzduch na Parnase „je príjemný, ale pôda neúrodná“ (1984, s. 194). Newman konštruuje protiargument takto: ak užitočným nebudeme rozumieť iba v zmysle dobrého, ale ako to, čo k dobrému smeruje , čo je jeho nástrojom, potom je zrejmé, že slobodné vzdelanie „je najlepšou prípravou pre profesijné alebo vedecké štúdium a vzdelaní ľudia môžu robiť to, čo nevzdelaní nemôžu“ (2014, s. 149). Ak si raz niekto zostrí vnútorné videnie, nemusí sa stať okamžite právnikom alebo lekárom, ale jeho intelektuálny stav mu umožní venovať sa ktorejkoľvek profesii so silou, eleganciou a mnohostrannosťou. Newman si nemyslel, že právo alebo medicína nepatria na univerzitu, ale veril, že ak bude štúdium obohatené o slobodné vzdelanie, umožní to týmto profesiám uchopiť ich z nadhľadu, byť nad svojimi vedomosťami, nie pod nimi, aby nás nezavalili, lebo čím viac ich je, tým to bude väčšia ťažoba. K otázke užitočnosti univerzitného vzdelávania Humboldt vyjadruje rovnaký postoj, avšak nevenuje tejto téme zvlášť veľký priestor. „Jedným z najlepších spoločníkov je človek, ktorý k precíznosti a odbornosti svojej profesie pripojil aj všetku voľnú oboznámenosť s rozličnými odbormi a získal z nich ducha celkového pozorovania“ (tamže, s. 153). Slobodné vzdelanie je nielenže istou ochranou pred tým, čo dnes pomerne vulgárne označujeme za „fachidiotizmus“, ale aj ochranou pred nepredpojatosťou voči ostatným odborom. Tu sa dostávame k otázke celistvosti poznania, jednote vied a postaveniu filozofie, s čím súvisí aj posledná veľká téma – teológia. Keď sme vyššie opisovali princípy stredovekej univerzity, bola spomenutá jednota v rôznych oblastiach – vedenia, vied, poznania. Práve tento princíp robí inštitúciu univerzity jedinečnou a špecifickou, a preto je pri diskusiách o jej obnove veľmi často zmieňovaný a obhajovaný (napr. Jaspers, Pieper, Oakeshott, Hejdánek, Palouš, Neubauer, Fiala, Pelikán, Příhoda, Fiala, Smetana). Hejdánek (1993) to vystihuje formuláciou, že univerzita je programom, ktorý by mal zabrániť rozpadu a roztrieštenosti ľudského poznania. Newman na opis tohto problému používa metaforu – ak sa začneme zaoberať obrovskou stavbou, obchádzame ju dookola, pozeráme sa z rôznych uhlov, aby sme obsiahli celok. Tieto čiastkové pohľady, ktoré mysli pomáhajú pozerať na predmet sa nazývajú vedami a zahrňujú rôzne široké pole poznania – každá z nich rozpráva iný príbeh. Hovoria nám aké veci sú, aké sú medzi nimi vzťahy, usporiadania, zákonitosti. Avšak každý pohľad vedy je čiastkový, a preto každá potrebuje vonkajšiu pomoc, ale aj pomoc vzájomnú, čím si vedy
Ukázka elektronické knihy