Prestavba Londýna trvala celých 30 rokov. Miesto, kde Veľ ký požiar vypukol, dodnes pripomína vysoký obelisk: Monument. Ale k požiaru sa viažu aj nenápadnejšie dôkazy v uliciach, napríklad plakety (fire marks), ktorými sa začali označovať poistené domy. Požiar totiž dal vzniknúť prvým poisťovniam, ktoré chceli vyťažiť zo strachu ľudí z nebezpečenstva. Tieto plakety sa dodnes na niektorých veľmi starých domoch dajú nájsť.
98
Ako sivá myš
Vyhriaty autobus z letiska Gatwick ma vypľúva na Victoria Station. Autobusová stanica je v túto neskorú hodinu ľudoprázdna a tichá, taká tichá, ako to len centrum Londýna dovolí. Londýnske ticho totiž vždy zahŕňa monotónny šum dopravy, ktorá sa uprostred noci skladá prevažne z taxíkov firmy Uber a motorkárov rozvážajúcich pártychtivým Londýnčanom pizzu a pivo. Samozrejmosťou je aj tlmený rev pristávajúcich lietadiel. Ten väčšinou vôbec nevnímam, zvykla som si naň tak veľmi, že bez neho prakticky nezaspím. Stevard so zafunením vykladá môj gigantický kufor na chodník a premeriava si ma neveriacim pohľadom, ktorý jasne pochybuje o mojej schopnosti odtiahnuť ho (kufor, nie stevarda) čo i len o piaď. Ja sa však potrebujem dostať na nočný autobus domov, takže neváham a o chvíľu už bojujem s lenivými kolieskami, ktoré sa vykrúcajú horšie ako nahnevaný tínedžer. Kufor zaparkujem na zastávke a ospalo lovím vo vrecku platobnú kartu, aby som ju mala po ruke, keď budem nastupovať. Vedľa mňa stoja ďalší dvaja ľudia, ktorí podľa batožiny tiež dorazili z letiska – unavený Ind a černoška v krásnom farebnom kabáte. Som cudzinka medzi cudzincami a už mi to nepríde zvláštne, keďže žijem v meste, kde sa zhruba každý tretí človek narodil niekde inde než v Spojenom kráľovstve. Aj keď obaja moji zastávkoví susedia môžu pokojne patriť ku generáciám, ktoré v Londýne vyrástli, aby som im nekrivdila. Nechcem, aby si o mne pomysleli, že neslušne zízam, tak rýchlo obraciam pohľad k zemi a skoro vyskočím z kože. Koliesko môjho kufra totiž práve spokojne obhryzkáva sivá myš. A nie je sama – tri jej kamarátky cupkajú po zastávke a hľadajú omrvinky, ktoré cez deň vypadli z vreciek cestujúcim.
99
Samozrejme, že začína pršať a ešte samozrejmejšie nemám dáždnik. Zabudla som si ho doma, aj keď v Londýne ho potrebujem skoro každý deň. Začiatočnícka chyba! Neostáva mi nič iné než solidárne moknúť spolu s myšami, než dorazí autobus a zachráni ma. Strkám si do uší slúchadlá s dlhokánskym playlistom, keďže autobus bude stáť každých pár metrov a než budem doma, napočítam na prstoch dobrých tridsať zastávok. MHD je oveľa lacnejšia než taxík, ktorý si beriem len v krajných prípadoch. Cena za jazdu v legendárnom black cab (čiernom taxíku) je taká vysoká, že si ju môžu dovoliť len bohatí turisti a manažéri na služobke. Aj preto sa tu doslova roztrhlo vrece s dostupnejšími alternatívami od Uberu po Bolt. Ktovie, ako dlho v Londýne prežijú svojrázni cabbies – taxikári, ktorí si v rámci svojho povolania musia spamäti osvojiť názvy až 25 000 ulíc a ich presnú pozíciu. Toto umenie sa nazýva The Knowledge63 a patrí vraj k najťažším skúškam na svete! Ja si veru neviem zapamätať ani kde sme nechali auto, keď ideme do Tesca, takže ich za to dosť obdivujem. Taxikári to v dnešnej dobe veru nemajú ľahké a tí londýnski pomaly začínajú patriť do inej éry. Ich remeslo pritom siaha do viktoriánskych čias a spájajú sa s ním niektoré zaujímavosti, ktoré si bežný turista v Londýne nevšimne. Napríklad historické zelené búdky (cabmen‘s shelters), ktorých v Londýne stojí už len 1364, z toho 10 dodnes funkčných. Vznikli v roku 1875, čo znamená, že prežili prvú aj druhú svetovú vojnu. V búdkach si môžu taxikári posedieť počas pauzy, zanadávať si na počasie a dať si teplý čaj a raňajky. Dokonca v nich majú svoje vlastné hrnčeky. Nesmú sa v nich hrať karty ani hazardné hry a jediné, čo chýba, sú toalety.
63
nytimes.com/2014/11/10/t-magazine/london-taxi-test-knowledge.html
64
hidden-london.com/nuggets/cabmens-shelters
100 Ukázka elektronické knihy