Ivan Čičmanec Proč je stagnace cílem „konzervativců“? Priznávam sa, že nikdy som nechápal ľudí, ktorí sa otvorene, neraz dokonca s hrdosťou označovali za konzervatívcov. Väčšinou v tom vidím pohodlné zriekanie sa jedného z ústredných elementov ľudského mentálneho vybavenia, ktorým je neustále skúšanie nových foriem žitia, vedomé zhadzovanie obnosených masiek a rozširovanie individuálneho aj kolektívneho poznania. Pre istotu dodávam, že nie som ani nejaký fanatický pokrokár. Neverím v nijaké pozemské utópie, som skeptický voči viacerým stránkam historického vývoja a ani ma nejako mimoriadne nenadchýňajú mnohé výdobytky modernej techniky. Ale ešte menej sympatií pociťujem voči dobám minulým s ich autoritárskymi politickými systémami, spoločenským kastovníctvom, patriarchálnymi stereotypmi, háremami a eunuchmi, najrozličnejšími poverami a fatalistickým postojom k životu. Keby som si niekde v kozmickom nadskutočne musel vybrať, do ktorej doby sa mám narodiť, bez váhania by som si zvolil ten najčerstvejší novovek, hoci ani ten nejako zásadne nezmenil človeka a nezmier nil jeho tragický údel. Považujem však za nesporné, že v našej dobe má prinajmenšom priemerný európsky človek podstatne viac možností voliť si svoj osud v porovnaní s ľuďmi v ktorejkoľvek z predošlých dôb. Dnes je pomerne dobre postarané o naše zdravie, primerané pohodlie aj možnosti vzdelania, kultúrneho www.pritomnost.cz 97
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS284690
vyžitia sa aj profesionálneho uplatnenia. V našej časti sveta už človek neriskuje trest či represálie za verejne vyslovenú kritiku vedúcich politikov, ľudia majú slobodnú možnosť plánovať si aj niečo také dôležité, ako je rodičovstvo, zákonmi sú chránené nielen práva zdravých a dospelých mužov a žien, ale aj detí, zdravotne postihnutých ľudí, ako aj príslušníkov sociálnych, etnických a svetonázorových menšín. Napriek všetkým týmto výdobytkom modernej doby sme svedkami, ako v dnešnom svete narastá vlna či už uvedomeného alebo (najčastejšie) čisto pudového konzervativizmu, ako keby sa mnohým ľuďom cnelo po nejakom vybájenom stratenom raji niekde v dávno zarastenom lone stredoveku. Po celom svete sa presadzujú reakčné politické hnutia, občania si volia psychopatických premiérov a prezidentov, veľké skupiny ľudí sa vracajú k doktrinárskym a autoritárskym formám náboženstva, znova rozkvitajú malomeštiacke predsudky, o ktorých sme si mysleli, že sú navždy prekonané. Neklamným svedectvom tejto kolektívnej mentálnej regresie sú agresívne a nenávistné útoky, ktorými frustrovaní jednotlivci zaplavujú internetový priestor, ako aj nekritické prijímanie najrozličnejších konšpiračných fám. Nápadná je tiež rastúca nedôvera nielen voči etablovaným politickým inštitúciám, ale aj voči serióznej vede a žurnalistike. Pre úplnosť dodávam, že existuje aj konštruktívny a autentický konzervativizmus, ktorý napríklad dbá o zachovávanie zdravého životného prostredia, vedome sa stará o kontinuitu národnej a regionálnej kultúry a zasadzuje sa o to, aby sa v spoločnosti dodržiavali 98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS284690
zákony, ako aj pravidlá slušnosti a všeobecne uznávanej etiky. Tento druh konzervativizmu má určite svoje opodstatnenie a slúži všetkým ľuďom aj všestrannému pokroku vo svete. Ja tu však mám na mysli hlučnú, agresívnu a intolerantnú formu konzervativizmu, ktorá sa v čoraz väčšej miere dostáva do prvých línií medziľudskej komunikácie. Pre nás, čo pochádzame zo strednej Európy, je obzvlášť deprimujúce, že táto vlna populistického neokonzervativizmu nadobúda nápadne veľkú intenzitu práve v krajinách ako Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Česká republika. Počas celých štyroch desaťročí komunistickej diktatúry sa zraky týchto národov s obdivom a nádejou upierali k západným demokraciám. Naši ľudia zdôrazňovali civilizačnú príslušnosť k liberálnemu západnému svetu. Písalo sa o „únose strednej Európy“ despotickou východnou veľmocou, no keď sme sa po rokoch politického nevoľníctva konečne znova ocitli v spoločenstve demokratických krajín, odrazu nevieme, čo s tým máme robiť. Formálne sme sa síce stali členskými štátmi spoločenstiev ako Rada Európy, Európska únia a NATO, v mentálnej integrácii sme však zostali prinajlepšom iba na polceste. Mnohí naši občania sa stále nedokážu úprimne stotožniť so západnými hodnotami, neraz dôvodiac, že tie predstavujú pre nich niečo „cudzie“, čo je vraj v rozpore s ich národnými tradíciami. Viac ako zreteľne sa toto neprincipiálne lavírovanie prejavuje v oblastiach, ako je skeptický postoj voči rovnoprávnosti žien, neochota prijímať azylantov, neporozumenie dôležitosti mimovládnych organizácií, intolerancia voči sexuálnym menšinám, ale aj vlažný postoj www.pritomnost.cz 99
Ukázka elektronické knihy