k pánovi. Pre ňu asi upratovanie nebolo hrozbou, no ležať znudene doma tiež nemôže byť rovnaká zábava ako naháňanie kačíc v parku. Pohyb na čerstvom vzduchu je nielen zdraviu prospešný, ale zároveň okysličuje mozog a ten potom lepšie pracuje. Ja osobne krátku prechádzku vítam. Park sa pomaly zapĺňa mladými rodinkami, športujúcimi jednotlivcami aj pármi, kde-tu sa pomaly prechádza dôchodca. Idylické ráno. Nebyť nedávneho stretnutia, neboli by v mojej mysli žiadne chmáry. „Musím sa vám s niečím zdôveriť, než prejdeme k nášmu prípadu,” prihováram sa kolektívu. „Udiala sa taká vec… Ako by som to…” Pán Dobiš zjavne nemá dnes ráno zhovievavú náladu. „Veď už sa toľko neošívaj, nech stihneme aj dôležité veci prebrať,” súri ma. „Dobre teda, poviem vám to bez okolkov. Isté nevyjasnené okolnosti spôsobili, že som sa stretol s jednou dámou.” „Rolo mau rande. Ja neverím!” zopína Peter ruky k nebesám. „A jaké nejasnosti máš, chlapec mój? Si zabudou, jak sa to robí?” Nato sa zastavil a zarazene na mňa hľadí. „Rolino, očúvaj, že si ty vyčmuchau Marcélku?” „No dovoľte!” zostra sa ohradzujem. „Ja nemusím nikoho vyčmuchávať, ako vy vravíte. Ja som dostal pozvánku.” „Jáj, to sa takto robí u vás inteligéntov! Že rande na pozvánky. Kurňa, a já furt len na drzovku.” Roland ťažko skúšaný opäť prežíva krušné chvíle a niet nikoho, kto by mu pomohol. Ema sa samozrejme neveľmi zaujíma o môj intímny život a pán Dobiš by najradšej prešiel k prípadu strateného
98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS257560
náhrdelníka. Takže si tradične užívam pozornosť jediného človeka, ktorý o citlivom prístupe k ženám ani nechyroval. „Keby si niekto chcel vypočuť môj príbeh, budem k dispozícii,” neskrývam sklamanie z postoja mojich spoločníkov. Prvý zareaguje pán Dobiš: „Nebuď ješitný a spusti. Ako sa to celé prihodilo?” So zle zatajovanou náhlivosťou im rozpoviem všetko od nájdenia vizitky vo vrecku kabáta. Kaviareň som našiel poľahky. Nepraskala vo švíkoch, keď som sa dostavil na schôdzku, no nespozoroval som žiadnu známu tvár. Objednal som si zázvorovo-mätový čaj a, čuduj sa svet, po chvíli vošla do kaviarne žena, ktorú som veľmi dobre poznal z knižnice. Slečna Alžbeta. Pôsobila rozpačito. Poďakovala mi za pozvanie a váhavo si prisadla. „Určite chápete, že v tom momente som zneistel i ja sám. Pozvaný som bol predsa ja!” „Hádam si nebou totálny drbo a nevyhodeu si ju! Šak aspom kávu si jej mohou zaplatiť, keď už mosela trpeť s tebú.” „Pán kolega!” znovu sa rázne ohradzujem. „Samozrejme, že som jej tú kávu zaplatil. Som predsa gavalier. Ale nevidíte jasnú nezrovnalosť našich tvrdení? Ja som veril, že som pozvanie dostal od nej, a ona bola presvedčená, že našu schôdzku mám na svedomí ja!” „Jako takto. To je mi úplne jasné, ty gavaljér. Ale trápi ma to? Ne! Hlávne, že si mau rande. Sa volado nad tebú zlutuvau. Aj ste si vrzli? Či?” „Nemá význam sa s vami o čomkoľvek baviť!” rezignovane prehlasujem. 99
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS257560
Pána Dobiša už navonok opúšťajú aj posledné zvyšky trpezlivosti. Mierne zvýšeným hlasom ma žiada, aby som povedal, čo mám na srdci, nech konečne prejdeme k jeho novinkám. „Asi tušíte, že sme obaja obdržali rovnaký odkaz, akurát ten jej niesol ako podpis moje iniciály,” ukončujem svoj výklad. „Ani jeden z nás nepoznal rukopis na navštívenkách.” „Mne furt neni jasné, prečo si z teho na vetvy. Neni to jenno, do koho pozvau? Alebo slečna neni polla tvojeho gusta?” „Ach, to nie. Bol to príjemný rozhovor, keď sme prekonali prvotný ostych.” „A?” „Aké a?” „Jáj, ty drbo, a čo ďaléj? Bude kino, cukrová vata, muchluvačka?” „Prestaňte ma hádzať do jedného vreca s adolescentou mládežou!” „No tí aspom tušá, čo majú robiť. Tebe volado mosí dohodiť rande, aby si sa vóbec dostau bližší k žene, a ešte aj to dosereš. Hádam aj starý Košťál vytušeu, že potrebuješ trošičká ulaviť trenkách. Ale sprostého ani ovaliť po hlave občas nestačí.” „Dobre, zhrňme to,” prerušuje nás pán Dobiš. „Stretli ste sa so slečnou pri káve a čaji, porozprávali ste sa, porovnali čitateľské denníky. Doteraz prekonávaš traumu z neznámeho rukopisu. Pochopili sme. Ešte niečo by si rád dodal? Máme gratulovať, tešiť sa s tebou, alebo to bola prvá a posledná schôdzka naslepo?” „Pochopiteľne, že bola posledná.” Skôr, než môže kolega Bystrecký spustiť spŕšku oplzlých pripomienok, dodám: „Naslepo. Ďalšie už budú riadne dohodnuté po vzájomnom súhlase.” 100
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS257560