28 Dňa 1. 9. 1939 napadli nacistické vojská Poľsko. Ako ich spojenec sa na ťažení zúčastnila aj slovenská armáda.
Na stôl prestrela som bielu servítku, na ňu položila červené ruže. Akási, trebárs i skromná harmónia farieb by už tu teda bola. Šaty povesila som na teleso ústredného kúrenia. Hneď vyzerala cela útulnejšie. Ešte treba oblok umyť a dlážku vydrhnúť. Nevidela vari vody, čo väzenie stojí. Obzerám sa tu po múroch a na svoje potešenie vidím, že sú celé popísané. Ak ti, reku, nedajú čítať, budeš aspoň nápisy lúštiť, a tak ti ujde čas. Úloha bude zábavná, lebo steny sú obsypané prózou i veršami vo všetkých stredoeurópskych jazykoch. Súmrak sa vkráda do cely. Steny temnejú, nápisy miznú. Potemneli i moje ruže i biela servítka. Na všetkom sa uhostila tma a akési nezvyčajné príšerné ticho. Sedím ešte stále na posteli, hlavu opretú v dlaniach. Vreckovka vlhne slzami, myšlienky zaletujú domov, za chorým synom a za mužom. Cítim, že aj oni myslia na mňa a sotva je im veselšie ako mne. Do cely vošiel strážnik a priniesol v šálke večeru. Ďakujem mu a odmietam pokrm. Vyzval ma, aby som vyšla na chodbu, prejsť sa a doniesť si na noc čerstvej vody. I chodba je úplne temná, lebo je z bezpečnostných príčin – vojna proti Poľsku – celé mesto zatemnené.28 Strážnik zbadá moju skľúčenosť a súcitne posmeľuje: „Nesmiete sa oddávať smútku a žiaľu! Nevydržali by ste to tu dlho. Buďte veselá a myslite si, že vaše utrpenie predsa len raz skončí a dostanete sa zase von. Dobrú noc!“ „Pán strážnik, nesvieťte na mňa v noci,“ hovorím mu, „som ešte rada na svete a uisťujem vás, že si nič neurobím.“ V tú noc som dobre spala. Ráno ma zobudilo to isté búchanie, klopanie a štebotanie upratovačiek, ako 97
m. janšáková, cela č. 20 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS244308