28 Dňa 1. 9. 1939 napadli nacistické vojská Poľsko. Ako ich spojenec sa na ťažení zúčastnila aj slovenská armáda.
Na stôl prestrela som bielu servítku, na ňu položila červené ruže. Akási, trebárs i skromná harmónia farieb by už tu teda bola. Šaty povesila som na teleso ústredného kúrenia. Hneď vyzerala cela útulnejšie. Ešte treba oblok umyť a dlážku vydrhnúť. Nevidela vari vody, čo väzenie stojí. Obzerám sa tu po múroch a na svoje potešenie vidím, že sú celé popísané. Ak ti, reku, nedajú čítať, budeš aspoň nápisy lúštiť, a tak ti ujde čas. Úloha bude zábavná, lebo steny sú obsypané prózou i veršami vo všetkých stredoeurópskych jazykoch. Súmrak sa vkráda do cely. Steny temnejú, nápisy miznú. Potemneli i moje ruže i biela servítka. Na všetkom sa uhostila tma a akési nezvyčajné príšerné ticho. Sedím ešte stále na posteli, hlavu opretú v dlaniach. Vreckovka vlhne slzami, myšlienky zaletujú domov, za chorým synom a za mužom. Cítim, že aj oni myslia na mňa a sotva je im veselšie ako mne. Do cely vošiel strážnik a priniesol v šálke večeru. Ďakujem mu a odmietam pokrm. Vyzval ma, aby som vyšla na chodbu, prejsť sa a doniesť si na noc čerstvej vody. I chodba je úplne temná, lebo je z bezpečnostných príčin – vojna proti Poľsku – celé mesto zatemnené.28 Strážnik zbadá moju skľúčenosť a súcitne posmeľuje: „Nesmiete sa oddávať smútku a žiaľu! Nevydržali by ste to tu dlho. Buďte veselá a myslite si, že vaše utrpenie predsa len raz skončí a dostanete sa zase von. Dobrú noc!“ „Pán strážnik, nesvieťte na mňa v noci,“ hovorím mu, „som ešte rada na svete a uisťujem vás, že si nič neurobím.“ V tú noc som dobre spala. Ráno ma zobudilo to isté búchanie, klopanie a štebotanie upratovačiek, ako 97
m. janšáková, cela č. 20 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS244308
deň predtým. Osviežená a posilnená dobrým spánkom, robím si program na celý deň. Predovšetkým požiadam strážnika, aby mi dovolil dať umyť oblok a dlážku. Ešte som ani nedomyslela, šťukol kľúč vo dverách a strážnik vstúpil. Predniesla som mu svoju žiadosť. Ohľadom dlážky ochotne súhlasí, podáva mi šálku s čiernou kávou a hneď za sebou zamyká. Môžem sa ja načakať, kým mi dlážku umyjú, myslím si. Ak neumyjú oni, umyjem si sama. V takej špine predsa bývať nebudem! Natiahnutá pod pestro kvetovaným paplónom dopíjam kávu. V tom sa znovu otvoria dvere. Chytro sa prikrývam a aby som sa vyhla rozhovoru, zatváram oči. Miesto ťažkých bôt strážnikových ozvali sa však akési tiché ženské kroky pri mojej posteli. „Hja, pod takým paplónom sa to pekne spí,“ počujem švitorivý hlások. Otvorím oči. Pri posteli stojí mladé dievča, v ruke vedierce s vodou a kefa. Zvedavo pozerá na mňa a ja sa snažím vyčítať z jej veľkých šedivých očí, čo si asi o mne myslí, do akej kategórie väzňov ma zaraďuje. Chtiac nadpriasť rozhovor, pýtam sa: „No, a vy sa čím prikrývate?“ „Ničím! Ktorá stihla uchytiť kabát, má aspoň ten. Ale mňa vzali z kina a bola som bez kabáta.“ „A prečo vás vzali?“ „Ale, to ma isto konkurentka udala.“ „A prečo vás udala?“ pýtam sa. „To tie staré majú na mladé zlosť a preto ich udávajú,“ odvetila. „No, ale keď sa ja dostanem von, ja tej veru hlavu roztrieskam, ja jej to veru nedarujem,“ pokračovala a oči jej len tak nenávisťou horeli. V tom bolo počuť kroky strážnika. Moja nová známa rýchlo pokľakla na zem a začala drhnúť. Strážnik strčil hlavu do dverí a volá: 98
m. janšáková, cela č. 20 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS244308
29 Povaľač, príživník, tu v zmysle „pasák“.
„Ponáhľajte sa!“ „Vám je ľahko rozkazovať,“ odsekla mu dievka rýchle a nebojácne. Pozerám na štíhle, k zemi sklonené telo, na strapatú. Boh vie koľko dní nečesanú hlavu, na jasnomodré hodvábne šaty, celé dokrčené a došpinené. Keď zanikli kroky strážnika, dievka sa napriamila a pokračovala v hovore. „Ja mám strašný život. Už to nie je na vydržanie. Ale ja som tomu nie na vine!“ „A kto teda?“ spytujem sa, hoci nechápem, o čo vlastne ide. „Nuž, moja mama. Našla som si dobrú službu, ale každého prvého prišla za mnou mama a zobrala si celý plat. A ja si nemám ani čo obuť, ani čím sa zaodieť. A čo ja budem len na teba robiť? – myslím si. Nechala som službu tak a hybaj do fabriky. Na moje nešťastie povesil sa mi na krk jeden štricák.29 – Čo budeš sama?! – povedá. – Najmeme si byt a vo dvoje bude nám veselšie. – Ja hlúpa som súhlasila a tak robím teraz aj na neho. Veru tak, on stačil premárniť to, čo som vo fabrike zarobila, i to, čo po nociach, a ešte ma za všetko bil, ako psa.“ Pomaly mi svitalo v hlave, koho mám pred sebou. Ale aby som mala úplnú istotu, pýtam sa nevinne: „A čo po nociach?“ Uprela na mňa svoje šedivé, veľké oči, s akousi nemou výčitkou, že nechápem. Mrdla plecom a pokračovala v drhnutí. Uplynulo niekoľko minút a opäť sa ozvala. Cítila som, že sa mi chce zdôveriť, keď zbadala môj záujem, a nenašla v ňom pohŕdanie, na aké bola asi zvyklá. „Ja s tým veru praštím, dlho by som to i tak nevydržala. Už som i tak celá znivočená. Srdce slabé, dych
99
m. janšáková, cela č. 20 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS244308