Vyzula som si teda topánky a slušne ich položila na kôpku k ostatným. Rozlúčila som sa a ešte stále trochu urazená, že tu vôbec musím byť, som vošla dnu. Miestnosť za tmavými dverami nebola väčšia ako moja spálňa. Pôsobila útulne vďaka farebnému vlnenému kobercu a bielym vyšívaným závesom, cez ktoré prenikalo len málo svetla. Po celej šírke miestnosti boli nerovnomerne rozložené štvorcové stolíky a spoločne vytvárali polkruh. Za každým sedel jeden školák. Vošla som ticho ako myš, spočiatku nikto nezaregistroval moju prítomnosť. Všetci len sústredene hľadeli na veľký kus drevenej tabule v druhej časti učebne. Malý plešatý muž na ňu písal akési obrázky. Vyzeral veľmi staro, oblečené mal vyťahané modré sako a spoza ufúľaných svetlých nohavíc mu trčali zablatené nohy. Neustále nakláňal tabuľu zo strany na stranu, aby v pochmúrnom šere našiel kúsok svetla. Nakoniec to však vzdal a nevrlo zapálil niekoľko sviec. Zlatisté svetelné plamienky dopadli až ku mne. Cítila som, ako sa červenám, keď sa starcova tvár rozžiarila. Pristúpil ku mne a ako každý Katónčan sa pokorne uklonil. „Vítam vás, adet, volám sa Katasijar.” Prikývla som a podala mu ruku. Posadila som sa za jediný prázdny stôl najďalej od drevenej tabule. Zároveň mi Katasijar strčil do rúk hrubočizné knihy, papier, brko s atramentom a uhlíkovú kriedu. Šokovaná, čo za pomôcky to držím, som sa rozhliadla. Deti okolo mňa mohli mať asi desať rokov. Niektoré sa zdali staršie, no ani jedno nemohlo mať viac ako trinásť. Každé malo na stole otvorené knihy a fľaštičku s atramentom, z ktorej mali väčšinu vyliatu na lavici. Keď som sa zahľadela do ich tvárí, všetky boli ufúľané domodra alebo dočierna. Bol to komický pohľad. „Takže, kto mi povie, čo znamená toto,” ozval sa náhle prísny hlas. Všetky hlavy sa odo mňa odvrátili. 98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS237662