Desať hrdzavých klincov (Ukázka, strana 99)

KAPITOLA XXI.: ČIERNEJŠIE DOHADY „Pomoc...“ ozval sa hlas zo snehu.

Verit sa snažil zakričať, ale mal strach že ho za počuje starší strážnik. Vždy sa kúsok plazil a potom zopakoval to znovu potichu zopakoval. Keď to spravil asi po desiate, uvidel pred sebou malé slabé svetlo z baterky ktoré sa pomaly približovalo k nemu. „Pomoooc!“ zopakoval ešte raz, no tento krát hlasnejšie, a vtedy sa svetlo začalo približovať rýchlejšie. „Niekto tu leží!“ ozval sa jemný ženský hlas.

Verit vtedy zatvoril oči a snažil sa len počúvať čo sa okolo neho deje. „Kto to je?“ „Verit?“ povedala ďalšia žena, a jej hlas Verit rozoznal ako hlas Rini. „Ten strážnik... nie je.. strážnik.“ vykoktal sa.

Sami ho pre istotu otočil, a oprel ho o strom aby sa mu posediačky lepšie rozprávalo. No, v momente keď urobil krok späť, všetci ostali len ticho hľadieť.

Verit mal celý hrudník aj z častou krku od krvi, ale pretože bol zašpinený od snehu, nebolo možné zistiť odkiaľ krv tečie.

98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS214435

„Mobil!“ otočil sa Sami k ostatným. „Mám vybitú baterku.“ povedala Rina.

V tom sa Sami pozrel na Jinsila aby sa ho spýtal to isté, lenže jeho nikde nevidel. „Kde je ten ďalší?“ isté.

„Neviem.“ povedala vydesene Rina, a Yoki tiež povedala to „Ja som ho nevidela od vtedy čo sa predstavil.“ „Vy mobil nemáte?“ spýtala sa Rina, Samiho a Yoki naraz.

„Romantická prechádzka, žiadne veci čo by nás mohli rušiť.

Vieš, prax.“ odpovedal. „Ten strážnik... on nie je strážnik! Jinsil... on vie...“ prerušil ich Verit, a aj keď v bolestiach, sa snažil postaviť.

Rina sa stále rozhliadala či niekde neuvidí Jinsila, dokonca na moment začala mať v tvári pocit zúfalstva, ale dievčatko si toho všimlo a podalo jej Rytiera.

Keď natiahla ruku smerom k nej aj z plyšovým psíkom, povedala iba. „Neboj sa... HAF!“ a druhou rukou ju chytila bundu. „DO RI...zadku..“ ozvalo sa z tmy, a z diaľky bolo vidieť ako sa k ním blíži Jinsil.

Rine preletelo hlavou že ho zastaví aby nevidel to čo sa stalo jeho bratovi, ale jej sústredenie prerušilo jeho vysvetlenie. „Musel som sa vyčurať!“ a vtedy uvidel miesto kam dopadalo svetlo z baterky.

99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS214435

„Verit!? Čo.. čo..“ spanikárene povedal. „Ten strážnik je...“ „Kto?“ „Mapa...“ povedal Verit. „Mapa? O čom melieš?“ „Nič mi nie je, len ma bolí hrudník... ťažko sa mi rozpráva...

Mapa a tam je fotka.“ povedal po každé z hlbokým nádychom Verit.

Jinsil zhodil batoh z chrbta, a začal z neho vyhadzovať veci na zem do snehu. Ako tretiu vec vytiahol baterku a zasvietil dnu. chvíľu sa pozeral a prehrabával obsah batohu, než našiel divne poskladanú mapu. Rýchlo ju rozložil, a prstom prechádzal po prilepených článkoch a fotografiách. „A, do riti.“ tento krát si ani nedal pozor na jazyk, keď našiel jedinú fotografiu tváre človeka, ktorá bola prilepená vedľa náčrtu vrahovej chatrče. „Čo tam je?“ zvedavo sa spýtala Yoki, a hneď ako to urobila, Rina stlačila uši dievčatku.

Sami chcel reflektivne urobiť to isté Yoki, ale potom si uvedomil že to bola ona kto sa pýtal.

Jinsil sa nadýchol, a ako spomalený prečítal. „Jediná známa obeť ktorá bola potvrdená, bol bývalí obyvateľ ulice. Presťahoval sa asi dva roky pred udalosťami, ktoré iba urýchlili plány k výstavbe parku.“ a ukázal na fotku k článku pod ktorou bola ešte fotografia miesta, kde údajne našli jeho telo. „Nechápem.“ znovu sa ozvala Yoki.

100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS214435