Žena upierala zarazené oči na Evu. „Ja… Ja som si tiež myslela, že… Ale ten pôrod bol taký ťažký. Keby mi boli urobili cisársky rez, možno by Danka bola zdravá…“ „Manžel vás… obvinil?“ „Nie. To si iba ja… Ja už ani sama neviem. Jediné, čo viem, je to, že musím urobiť maximum, aby…“ „Naozaj robíte maximum, veď je to úžasné, že po piatich rokoch cvičenia vám dcérka urobila prvý krok.“ Žena akoby nevnímala Evine slová, pokračovala vo svojich úvahách: „… a možno sa i niečo vynájde?“ „Ale nemusíte mať pocit, že ste povinná niečo odčiniť.“ „Ale ja musím… urobiť všetko,“ hovorila zápalisto. „Nie je to vaša vina, pani Pažítková.“ „Neviem,“ riekla s prekvapivou tajuplnosťou. „Možno je. Lekári sami nevedia, čo to spôsobilo.“ „A toto nech je rozhodujúce! Nebojte sa pustiť na chvíľu Danku z očí. Nemáte prečo byť… trestaná. Tak, že nebudete vedieť, či svieti slnko, či prší, alebo že si naozaj nezájdete i do toho kina… Nie ste vinná!“ Pani Pažítková sa rozplakala. „Ale ja som!“ zakvílila do vreckovky. „Ja som to nikomu nepovedala… Ale ja som končila školu, učila som sa na štátnice a… Nevedela som, že som tehotná a dali sme si párkrát s kolegyňou dexík…!“ kvílila desivo, alebo to iba Evou prebehol krátky des, pokým sa spamätala a možno rýchlejšie, než bolo prirodzené, pevným hlasom riekla: „Neviem o priamej súvislosti medzi dexfermetrazínom a detskou mozgovou obrnou plodu.“ Riskla to, nič iné tu už však nemalo význam. „Nie?“ žena sa zachytila mokrými očami preplnenými nečakanou nádejou Evinej tváre. „Je mi ľúto, že vám to nemal príležitosť povedať manžel.“ „Ten? Ten si určite myslí, že na vine som ja!“ „I keď vám nič také nevytkol?“ „Určite tak zmýšľa!“ „Preto ste robili všetko… Zo všetkých síl ste chceli odčiniť, i keď ste nemali čo…“ „On si to vôbec nevážil.“ „Choval sa, akoby bol slepý a hluchý voči vašej snahe, viem.“ „Presne tak!“ „O tom je treba rozprávať.“ Pažítková si vyfúkala nos: „Možno… Možno keby vtedy, tak… Ale neviem. Som už všetkým veľmi unavená.“ 103
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS174999