Issuu

Túto knihu venujeme nášmu úžasnému synovi Danielovi, ktorý s nami precestoval kus sveta ešte skôr, než sa narodil.

Chceme poďakovať našim rodičom za to, že nás nikdy nikam nechcú pustiť, že sa o nás boja každý jeden deň expedície, že napriek tomu všetkému sú nám veľkou oporou a vždy nás doma privítajú s otvorenou náručou. Ďakujeme.

Zuzana a Martin

Edícia Globálni nomádi Zuzana Remišová, Martin Remiš: Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír Copyright © 2018 Text: Zuzana Remišová Fotografie: Martin Remiš V roku 2018 vydalo vydavateľstvo Ultimo Press, Bratislava v edícii Globálni nomádi Redakčné úpravy: Sima Ravingerová Korektúry: Mgr. Katarína Ružičková Koncept, dizajn a mapy: Ultimo Grafix ISBN 978-80-974011-4-6 Dodatočné foto (pp/no): 30/02 Jacqueline Macou 34 Mahir Uysal 38/01 40-41 Tara Leighweir 62/01 Felibriu 65/04 Rita Willaert 99/04 Vamir Karabov 96 Togoontumur Khurelbaatar 111/01 Audrius Sutkus 112 Nadezhda Riakhovskaya 128 Zohar Bar-Yehuda 134 Wozny 156 Viktorija Sherina 234 Alex Levashov Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nemôže byť použitá alebo reprodukovaná, uchovávaná v informačných systémoch alebo šírená v akejkoľvek forme a akýmkoľvek spôsobom: elektronicky, mechanicky, kopírovaním, nahrávaním, skenovaním alebo inak, bez písomného súhlasu majiteľa autorských práv, s výnimkou citácií v rámci recenzií.

www.globalninomadi.sk

www.ultimopress.eu

UPOZORNENIE: Trasy a lokality popísané v tejto knihe nie sú určené pre každého cestovateľa, a kto sa ich rozhodne absolvovať, robí tak na vlastné riziko. Vydavateľ a autori knihy nepreberajú žiadnu zodpovednosť za prípadné následky takýchto činov. Mapy použité v knihe sú orientačné a majú prevažne informatívny charakter.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

BRONCO NAMIESTO HOTELA

MONGOLSKO A SIBÍR OBSAH 01

Začíname Financie Zoznámenie sa s trasou Hneď po štarte do šprintu Altajská republika / Katu-Jaryk (infobox) Blízke stretnutia česko-slovenského druhu Tragikomédia na hranici

9 12 12 15 24-25 26 27

Mongolsko V labyrinte okienok Ja som Mongol, teší ma Rituálna vražda každého motorového vozidla Mongolské kone (infobox) Mongolsko (infobox) Ulgii – falošná brána do Mongolska Severní vítr je krutý Jazero Uureg (infobox) Prísne chránené jazero im umrelo Jazero Uvs (infobox) Sladký Telmen Na poruchu sa nepripravíte Khangai (infobox) Uliastai Ovoo (infobox) Asi to tak malo byť ... Otgontenger (infobox) Nezvestný Otgontenger Návšteva posadnutej jurty Jurta (infobox) Kurča nad zlato Ulanbátar (infobox) Šok s názvom Ulanbátar (UB) Čo ponúka UB návštevníkovi

29 29 30 32 34 36-37 39 42 43 50 51 55 56 60 63 63 68 69 78 86 89 93 96-97 99 100

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Transmongolská magistrála (infobox) A čo ponúkol UB navyše nám Muž milénia - Čingischán Hľadá sa Gobi NÁDAM-ujeme Nádam (infobox) Roztopený Yolyn Am Gobi Gobi (infobox) Ohnivé skaly Zbohom Mongolsko

103 104 109 110 115 115 116 122 126 129 129

Sibír / Bajkal Bajkal musí byť Bajkalské jazero (infobox) Paštikári / Súboj o zmrzlinu Buryatský Bajkal (infobox) Posezónny polostrov Svätý nos Polostrov Svätý nos (infobox) Príliš veterný kemping Listvyanka alebo riviéra Bajkalu U stánků na levnou krásu Prechádzka po Krugobajkalke Irkutsk a plynový poplach / Oľchon a smola v Chužire Mystický Oľchon (infobox) Šamanka Peklo na Bajkale Mys Choboj / Žigalovo road Najstarší vekom, najmladší duchom Muži Sibíri / Dymno za oknom, deravo pod kapotou Zoznámenie v Severobajkalsku Rasim a Lena A zrazu bola tma ... Expedičné umývanie Horná alebo Vrchná Angara (infobox) Niekto to rád horúce Svätý grál menom Taksimo Univerzálny navigátorský jazyk Mosty, mosty, samé mosty Z kaluže do blata / A späť do kaluže Vitim Ráno hrozivejšie večera Poď rovno a nepozeraj dolu Kalarský rajón / Zabajkalský kraj (infobox)

131 131 134 136 139 142 143 144 146 147 148 150 156 158 159 160 165 169 170 171 172 173 173 174 176 180 182 184 185 187 190 192

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Biznis zvaný Kuanda / Brodiť či nebrodiť Duševný výlev pri jazere / Ale na druhej strane ... Perinbaba si nás našla / Khani – mesto duchov Ak nevieš plávať, do vody nelez Niekto sa tu rúca / ... No ... nie je. Šikmý, ale je Vyľudnené mestečko (infobox) Snehová nádielka Snehové nástrahy Neklesaj na duchu / A pod snehom blato Ľadové kráľovstvo / Smrtonosná rieka Sibírska perlička (infobox) Mesto poslednej nádeje / Život v Olekme Snehová radosť Vlaky nechodia / Zožeň prachy / Hlavou proti múru Konečne sa hýbeme Ruskými svalmi nepohrdneš / Konec jízdy, konec zábavy Valentín Z výletu na výlet / Prikúr trošku nech sa spotím Žeňa a Máša / Nedeľa Zázračný deduško večerníček Pirôžky (infobox) Hurá na palubu / Jazda na platforme / Juktali a náčelník Vlak nádeje (infobox) Je ti teplo dievčatko? / Lopča, prichádzame Tynda Tynda z Remčovho pohľadu / Vladivostok – „Vládca východu“ Vladivostok (infobox) Vymetáme múzeá Môj Vladivostok Remčov Vladivostok Vízové problémy Moja verzia cesty Remčova verzia cesty Len aby sme vedeli (infobox) Kazachstan / Policajné divadielko Platená cesta do pekla / TPS - Trvalo Protivná Súčiastka Zima ako v kazašskom filme Koleso si šlo vlastnou cestou Poď do bytu v Kostanay Jeden ultrazvuk poprosím Epilóg

Sumarizácia cesty

195 198 198 199 200 203 203 204 205 206 207 209 210 213 215 216 218 219 221 222 223 223 225 226 230 231 233 234 236 238 240 241 242 243 243 244 246 246 247 248 249 250 252-253

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Začíname

Už odmalička milujem knihy. Ako dieťa som bez rozprávky nevedela zaspať a hneď ako som sa naučila čítať, brával ma starý otec raz týždenne do knižnice. Ponoriť sa do príbehu, spoznávať nové miesta, krajiny či svety, prežívať zaujímavé príbehy spolu s hlavným hrdinom, bolo vždy mojou vášňou a nejedenkrát sa spánok odstavil na druhú koľaj až dovtedy, kým som neotočila poslednú stránku. Nikdy mi nenapadlo, že aj ja spolu s mojím manželom budeme raz hlavnými hrdinami v knihe plnej dobrodružstiev. Rozdiel je len v tom, že tie naše sú skutočné. Sme Hacka a Remčo a táto kniha ukrýva príbeh našej, vlastne svadobnej cesty z Bratislavy až na brehy Tichého oceánu. Počas šiestich mesiacov sme objavovali krásy ruského Altaja, zaujímavé, hoci sem-tam strašidelné mongolské zvyky, aj nevšednú prírodu Bajkalského jazera. Ale to nám nestačilo. Ako najväčšiu výzvu sme si stanovili zdolať BAM road, jednu z najnebezpečnejších ciest sveta, ktorá vedie naprieč drsnou sibírskou prírodou. Spoznali sme mnoho úžasných ľudí, ale rovnako sme si užili aj samotu, bez civilizácie, bez ľudí, hoci nie bez starostí. Len my dvaja uprostred Sibíri. Pero a papier sa stali mojím spôsobom ventilácie a relaxu, no v neposlednom rade našou pamäťou. Počas expedície sme boli takmer každý deň na novom mieste a s inými ľuďmi. Toľko príbehov sa zmestí do jedného dňa, že nie je možné si všetko zapamätať. Práve preto vzniklo toto dielo. Tak poďte a vydajte sa s nami na naše zatiaľ najväčšie dobrodružstvo v živote. Šťastnú cestu!

Cestovateľské začiatky K cestovaniu sme mali vždy veľmi blízko. Vlastne sme sa v zahraničí aj spoznali. Bol to síce školou organizovaný výlet, ale aj tak, akosi nám to zostalo. Počas vysokej školy sme spoznávali Európu vďaka lacným letenkám, prípadne sme sa natlačili štyria do auta a vyrazili do Chorvátska. Ale láska k autonomádstvu ako takému sa v nás prebudila viac-menej náhodou. Plán bol navštíviť Brusel. Osemeurové letenky s ubytovaním u kamošky – to sa neodmieta. Len škoda, že sme zmeškali lietadlo. Prebookovanie letu za 100 eur na osobu bolo pre nás neprijateľné. Vtedy sa zrodila myšlienka: „Veď za tie peniaze tam dôjdeme aj autom, hmm, tak teda poďme!!“ Až vtedy sme pochopili, čo znamená slávna Konfuciova veta: „Cesta je cieľ.“ Spoznali sme tú slobodu cestovania po vlastnej osi: zastaviť kedy potrebujeme, odbočiť kamkoľvek sa nám zachce, spať kdekoľvek schúlení na sedačkách... V roku 2009 sa k nám pridal cez e-bay vydražený Ford Bronco a zrazu sa nám otvoril aj svet mimo asfaltu a cestovanie sa stalo našou drogou. Už navždy budeme v každej mape vidieť rodiaci sa plán cesty. < To sme my - naplnení neskutočnou radosťou na slávnej spievajúcej dune v púšti Gobi v Mongolsku. Na začiatku sme celkom netušili, kam všade nás naše sny dovedú.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Veľká Bronco premena Fázu príprav sa mi popravde nechce ani len opisovať, najradšej by som na ňu zabudla a začala rovno opisovať zážitky z ciest a nie to, ako sme si trhali vlasy v garáži. Ale aj prípravy patria k cestovaniu. Po poslednej expedícii sme skonštatovali, že cestovať v strešnom stane je síce úžasne romantické, ale ak chceme zdolať Sibír, nesmieme tam zamrznúť. Je nutné počítať s netradične nízkymi mínusovými teplotami a veľmi krátkymi dňami. Preto je lepšie mať možnosť si vo vnútri uvariť, zahrať karty, umyť zuby a hlavne byť chránený. A tak prišiel Remčo s návrhom vyrobiť Bronco-camper – prvý a jediný svojho druhu. Bronco je 3-dverové SUV so zadným odnímateľným hardtopom. Toho sme sa hneď na začiatku zbavili a vytvorili tak miesto pre nadstavbu. Najskôr sme si podľa Remčových nákresov nechali pozvárať konštrukciu z hliníka, obaliť ju do 4mm topoľovej preglejky a tú potom potiahnuť laminátom. Výsledný produkt bol pre nás už obrovským krokom vpred oproti stanu, ale pri zdvihnutej streche dnu stále trochu fúkalo. Tak začal každodenný boj s časom. Ja som sa snažila premeniť laminátovú škrupinu na nepremokavé a zateplené obydlie. Čiže penetračný náter, parozábrana a na ňu 3 cm polystyrén. Vedela som, že ak mi bude na Sibíri zima, budem to môcť dávať za vinu len sebe. Tak som ten polystyrén pchala pre istotu všade. Remčo zatiaľ vyrezával otvory a osádzal okná, ventilátor, revízne dvierka. Potom prišiel čas na zapojenie skúsenejších. U rodičov na povale som vyhrabala starý šijací stroj a zapojila mamu do výrobného procesu. Dva týždne nepretržite, 10 až 16 hodín denne, sme šili obvodový plášť so všetkými oknami, sieťkami na hmyz a roletkami. Jeden „letný“ s okienkami a druhý „zimný“ s izoláciou. Remčo zatiaľ vyrábal drevenú časť interiéru. Poličky, skrinky, dvierka, šuplíky. Osádzal kúrenie, nádrže na vodu, bojler, ťahal plynové rozvody, vodovodné rúrky, riešil sprchu aj komplet kuchyňu. No bejvák na úrovni, so všetkým, čo k tomu patrí! Domov z garáže prichádzame úplne vyčerpaní. Ja sa snažím vždy zmyť riedidlom aspoň väčšinu farby, tmelu a podobnej pliagy, ktorá by nemala „zdobiť“ sekretárku. PUR penu vo vlasoch riešim nožnicami, na viac nemám silu a dúfam, že ofina je teraz in. Ráno budíček, do práce a po nej sa v garáži pokračuje. Posledné týždne už neboli náročné len fyzicky, ale hlavne psychicky. Neviem, či je to bežné alebo sa to deje len nám, ale časový plán akosi nikdy nekorešponduje so skutočnosťou. A úrazy nám na rýchlosti nepridávali. Najskôr sa Remčo nedohodol s karbobrúskou a vyslúžil si tri stehy a potom, asi aby mi nebolo ľúto, mi pustil skriňu na prst. Ale aj s obviazanými palcami sme sa pomaly posúvali k vytúženému cieľu – Bronco camperu. 01 Láska na prvý dotyk - už si náš 02 V plnej kráse pred veľkou transformáciou 03 Všetko sa ide demontovať 04 Ukáž, ako sa kamarátiš s blatom 05 Najskôr treba urobiť vzorový model nadstavby z dreva 06 Strešné okienka sú dôležité 07 Šijem, šijem kabátik 08 Fešák sa zmenil na nepoznanie 09 Interiér nám dal zabrať, na druhej strane, budeme v ňom niekoľko mesiacov žiť, tak musí byť účelný, ale tiež pekný.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Financie Každá cesta niečo stojí a keďže nie sme bankoví lupiči, musíme šetriť. Je pravda, že destinácia, do ktorej sa chystáme, nie je ekonomická samovražda. Bronco jazdí na LPG a v Rusku sa dá natankovať miestami aj za osem eurocentov za liter. Rovnako veľa ušetríme tým, že spávame v aute a varíme si sami z miestnych surovín, ktoré sú neporovnateľne lacnejšie ako u nás. Ale úplne zadarmo sa cestovať nedá. Keďže od predošlej cesty neubehol ani rok, tak sme si pochopiteľne nestihli našetriť dostatok peňazí. Táto skutočnosť prasiatku s nasporenými peniažkami život veru nezachránila. Išlo pod kladivo. Ale jednu super vec sme v predošlom roku spravili...a síce vzali sa:). Našťastie, v tejto dobe už nie je najväčšie terno darovať mladomanželom jedálenský servis, ale peniaze. A ako ich najlepšie minúť? Predsa na svadobnú cestu. Ak by rodičia tušili, že to bude na Sibír, asi by predsa len kúpili sadu tanierov a možno nám ju aj oplieskali o hlavu, nech nevymýšľame blbosti. Rovnako sme oslovili aj sponzorov. Mňa to tak trochu baví, vybaviť niečo zadarmo, mám tú konkrétnu vec potom akosi 12

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

radšej. A hlavne, mať auto polepené nápismi, podľa mňa k expedícii patrí. Opäť sme rozposielali tisícky mailov, absolvovali stovky telefonátov a sme vďační za tých pár pozitívnych reakcií. Pri takej ceste sa nezídu len peniaze, pomôcť dokáže aj darovanie produktu, zľava na službu či nakupovaný tovar a podobne. Ale peniaze sme, samozrejme, neodmietli :). Týmto chceme poďakovať všetkým, ktorí do toho išli s nami: JeepParts, VízaTravel, Curaprox, S´Botex, Ipecon, Eucal, Štúrbaks, Kompot, Dedoles, Ferrino, Drei Koenige Restaurant, Thermical, Tigerexped, Tikoki, Baltaxia, Albi, Blos, Čistiace práce KNM, Karavany PK. Zoznámenie sa s trasou Plánovanie nemám veľmi v láske. Teraz hovorím o tvorbe detailného itineráru. Mám pocit, že ma to tak trochu oberá o prekvapenie. Nechcem vedieť, čo všetko ma čaká. Jasné, že štáty a približnú trasu je potrebné poznať dopredu, najmä kvôli vízam a carnetu (colná zábezpeka za auto, vyžadovaná napr. v Iráne). Ale vedieť o každom „must see“ mieste, to nie

je náš štýl. No tentokrát sme popri náročnej prestavbe auta ani nestihli študovať bedekre a cestopisy. Preto sa spoliehame na to, čo sa nám už v minulosti osvedčilo, nemať plán. Nebyť fixovaný na konkrétny itinerár má svoje výhody. Jednak nie ste v strese, že niečo nestíhate, a hlavne, nič vám nebráni prijať výzvy či pozvania miestnych, prípadne odbočiť na zaujímavo vyzerajúcu cestičku... Jednoducho, nechať sa unášať prúdom príležitostí. A práve toto sú spravidla tie miesta a tie zážitky, na ktoré potom spomínate celý život. Cestopisy a bedekre si aj tak najradšej vychutnávame pri jazde. Remčo šoféruje, ja mu čítam a plánovanie začína. A kam to vlastne ideme? Ja som vždy chcela vidieť Mongolsko. Cestopisné seriály a knihy plné fotografií ma dostatočne navnadili a túžba vidieť tie rozsiahle pusté mongolské pláne obsypané dobytkom a jurtami, časom len rástla. Remčo do plánu pridal BAM road, čiže 1300 km nepoužívanej obslužnej cesty Bajkalsko-amurskej magistrály od Severobajkalska po Tyndu. Táto cesta bola postavená len kvôli potrebe postaviť železnicu a od uvedenia tohto úseku

do prevádzky v roku 1984 len chradne. Miestni ju nevyužívajú vôbec a robotníci prechádzajú na obrovských uraloch len niektoré úseky. Je zaradená medzi najnebezpečnejšie cesty sveta. Toto bude naša čerešnička. Adrenalínová výzva, ktorú hodláme splniť. A cieľ? Nič menšie ako Tichý oceán, ideálne na brehoch Magadanu. Keď tieto miesta spojíme, na trati sa objaví ešte jazero Bajkal. Dosť bolo plánov, poďme do toho.

Poznámky k prejazdovej mape Na to, aby sme sa dostali do Mongolska, bolo potrebné prekonať okrem Ukrajiny niekoľko republík a oblastí obrovskej Ruskej federácie. Týchto takmer 6500 km sme prešli za 21 dní. Väčšinou to boli obyčajné nudné prejazdy po federálke, lemovanej nekonečnými brezovými porastmi. Zastavovali sme častokrát bez plánu, a to sa ukázalo ako správny cestovateľský prístup. Život má tendenciu ponúknuť aj to, čo človek v danej chvíli potrebuje zažiť, len o tom netuší. Prípadne sa má niečo nové neočakávane naučiť. Ale o tom budú pochopiteľne nasledujúce strany.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Hneď po štarte do šprintu Keďže deň má len 24 hodín, nakoniec štartujeme o celý mesiac neskôr. Prepadli nám víza do Bieloruska, takže trasa povedie cez vojnovú Ukrajinu - tomu sme sa chceli vyhnúť. S nami je to už raz tak, najlepšie nič dopredu neplánovať, aj tak je vždy všetko inak. Prvých približne 6000 km musíme predefinovať zo spoznávačky na kruto prísny tranzit. Rýchla zastávka v Trebišove u kamaráta z detstva Mišišiho, skvelá sprcha v kempe pri jazere Vinné a už sme na Ukrajine. Zhltneme pár skvelých borščov, prídeme o dve pivá na výstupnej ukrajinskej hranici a sme v Rusku. A čo si pamätám z tranzitu Ruskom najviac? Kamikadze za kamiónmi – Neviem, či je to bežné v celom Rusku, ale tu sú až príliš rozšírené autá s pravostranným riadením a vodiči pri predbiehaní bočné zrkadlá jednoducho ignorujú. Jednoznačne najhoršia forma dopravy je mix pravo a ľavostranných áut. Je to dosť desivé, keď ide oproti vám kamión a spoza neho sa vystrčí auto, kde na mieste vodiča (pre nás) sedí dieťa a odhaduje, či sa schovať, alebo to risknúť. Prípadne to auto rovno celé vyletí do protismeru a vy iba s hrôzou sledujete, ako chlapík dupe na plyn a zároveň sa prežehnáva. Kolóny, kolóny a zas kolóny - Rusi vo veľkom opravujú, prípadne stavajú cestnú sieť. Čiže každú chvíľu narazíme na zúženie či obmedzenie, pred ktorým čaká niekoľkokilometrová kolóna. Treba byť trpezlivý a dúfať, že to niekde tam vpredu riadi semafór. Žiaľ, to je asi nedostatkový tovar, väčšinou je poverený najmladší člen robotníckej partie. Títo zelenáči si vôbec nedokážu zrátať autá a porovnať dĺžku kolóny na jednej a druhej strane. Takže verte tomu, že vy budete vždy v tej, ktorú doslova ignorujú. Ale je tu ešte jeden horší prípad, keď premávku riadi najstarší robotník, ktorý to už mierne nezvláda. A zaspí práve vtedy, keď má prísť na radu vaša kolóna. Jedlo naše každodenné – Boršč, šči, soľjanka, bliny, plov, šašlik a tie šaláty... veľké mňamky. Je jasné, že na tejto expedícii veru neschudneme. Výdatný, pravidelne trojchodový obed (polievka, hlavný chod a majonézový šalát) zaklincujeme kvalitnou ruskou zmrzlinou a tučiky veselo nabiehajú...no a čo!!

Permafrost – Áno, aj ja poznám poučku, ktorú nás učili v škole, že to je oblasť s trvalo zamrznutou pôdou, ktorá rozmŕza len na pár týždňov v roku a aj to len do hĺbky niekoľko cm. No akosi som si to vždy predstavovala tak malebnejšie. Podrobnosti mi nikto nevysvetlil. Mala som predstavu, že z permafrostu sa v tomto období nejakým zázrakom stane krásna kyprá úrodná pôda. Nič také. Ono vlastne rozmrzne voda vo vrchnej vrstve, a keďže nemá šancu dostať sa cez spodnú (stále zamrznutú vrstvu) hlbšie, ostáva na povrchu. A celá Sibír sa zmení na jeden veľký močiar. Všade kam dovidím, je len voda, voda a voda. Keď si odmyslím negatíva, je to celkom pekné. Pokojná vodná plocha kam oko dovidí a z nej vyrastajú brezy, tráva a iná zelená burina. Hmyzy – A teraz k tým spomínaným negatívam. S týmto permafrostovým javom sa ruka v ruke vlečú mračná komárov. Ten všadeprítomný močiar je pre ich rozmnožovanie ideálny a oni nezaháľajú, to mi verte. Permafrost rozmŕza len na krátke časové obdobie, čiže sa u všetkých týchto komárích slečien prebudí túžba po rozmnožovaní naraz. Samica komára, aby mohla naklásť vajíčka, potrebuje naraz vycicať presnú dávku čerstvej krvi. Ak ju odoženieš zavčasu, musí počkať, kým jej vytrávi a priletí znovu. A kto je tu, aby tejto budúcej „mamičke“ poslúžil ako živý gastronomický zážitok?? No predsa my dvaja. Ak by vám aj v hlave svitlo svetielko nádeje, že aspoň cez deň, keď je mega hic nelietajú a človek má kľud, vyvediem vás z omylu. Každý jeden deň nás naháňali, bodali a rozčuľovali obrie ovädá, asi dovoz z Černobyľu. Keď sa nám podarí nájsť miesto, kde je týchto potvor menej, ich miesto zaujmú minimušky ako napr. pri Malom jazere v meste Novosibirsk. Nonstop ich máme v očiach, ušiach, ústach, pod viečkami. Jediný spôsob ako ich nevdychovať, je fungovať so „štýlovou“ hlavovou sieťkou. 01 Nad Broncom sa blýska, hromy divo bijú ... 02 Hranica medzi Áziou a Európou 03 Kosák s kladivom nesmie chýbať za žiadnych okolností 04 Devočka vs matrioška 05 Gejzírové modré jazero je skutočný prírodný klenot horného Altaja blízko mesta Aktach 06 Krásny vysutý most v meste Tyumen s promenádou na brehu 07 Typická cirkevná architektúra vždy oku ulahodí 08 Takmer sme vymenili svoje Bronco, len spojka išla trochu tuhšie ...

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

... mnohí európski turisti týmto krajom len prefrčia. Netušia, čo skrýva odbočka z hlavnej cesty ... Horný Altaj – Rusi túto oblasť nazývajú malé Švajčiarsko. A ja s nimi musím súhlasiť. Akoby mávnutím čarovného prútika sa zdvihli kopce, brezy vystriedali borovice a smreky, v diaľke sa dokonca črtajú zasnežené štíty, močariská zmizli a vystriedala ich rieka. Na brehu vidíme rozložené desiatky piknikujúcich rodín. Vzduch je sviežejší, no hlavne zmizlo 90% komárov. Turistami sa to tu len tak hemží. V drvivej väčšine sú to samozrejme Rusi, ktorí sem chodia dovolenkovať, alebo len tak stráviť víkend s deťmi. Myslím si, že mnohí európski turisti týmto krajom len prefrčia. Netušia, čo skrýva odbočka z hlavnej cesty, že tu Rusi majú svojho vlastného Jetiho, gejzírové jazierko, vodopády... A tu sa vlastne dostávam k ďalšiemu bodu. Ulaganská oblasť. Katu-Jaryk a kaňon rieky Čulyšman. Stretli sme mladú ruskú rodinku na výlete. Toľko nám ospevovali toto miesto, že sme si ho predsa nemohli nechať ujsť. Najskôr viac ako 130 km po nespevnenej roletovej ceste a na záver ako bonus strmý zjazd po nie príliš dôveryhodne vyzerajúcom kopci. Brzdy sa varili, ja som šla radšej peši, nech nepridávam na váhe a v Remčovej tvári som po prvýkrát zazrela tieň strachu. Nakoniec to Bronco zvládlo, redukcia nás zachránila. Dolu nás vítali ostatní turisti potleskom a vodkou... vraj na nervy. Bolo ju treba. Ale stálo za to. 600 až 700 metrov vysoké steny kaňonu sú skutočne impozantné. Medzi nimi sa ukrýva zelené údolie, ktorého stred pretína divoká rieka. O pár km ďalej lákajú turistov ďalšie prírodné krásy - kamenné hríbiky. Tento výsledok veternej erózie sa ukrýva trošku v úzadí na opačnom brehu rieky. Domáci vás radi preplavia, no samozrejme za poplatok. A kto má rád veľmi dlhé túry, môže sa povodím rieky prejsť až k Teleckému jazeru. Neuveriteľné kammené formácie akoby hríbikov v oblasti Akkurum hľadia na porozlievanú rieku Čulyšman. Žiaľ, majú tendenciu sa zosúvať, preto netreba ich návštevu odkladať > STR 18-19 Nádherná krajina horného Altaja pripomína miestami vyšperkované výtvory modelárskych nadšencov.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Šialený muzeálny ranger. Cestou z Katu-Jaryk si pri ceste všimneme zaujímavo vyzerajúcu „bázu“ – miesto, kde sa dá oddýchnuť. Z podstavca hneď pri bráne nás víta červený Záporožec a nejaká stará trojkolka. (pozn. Záporožec bol niečo ako Trabant Sovietov, značne urýchlil motorizáciu Sovietskeho zväzu, pretože bol mimoriadne cenovo dostupný. Jeho cena sa vtedy pohybovala okolo 3000 rubľov, čo bola cca polovica z ceny Žiguli). Zastavujeme, len si ich pofotíme... No opäť sa nám deň naplánuje sám od seba. Z „dače“ vybehne ruský párik, s ktorým sme sa už párkrát stretli po ceste a zrazu máme polievku v ruke. Ucha – tradičná ruská rybacia polievka podávaná na studeno. Niečo, čo som nikdy netúžila ochutnať. Ale čo mám robiť, keď sa na mňa pozerajú...šupnúť ju Remčovi . Panuje tu úžasná rodinná atmosféra. Čo má ranger navarené, to nám servíruje a my mu na oplátku dopĺňame nejaké trvanlivé zásoby. Krabičku čaju, práškovú polievku, keksy... čokoľvek. Apropo ranger – nech sa páči, zo-

známte sa. Musím spomenúť, že bol vojak, lebo by mi to neodpustil. Vojenská čapica na hlave, kabát s výložkami a pod tým žlté tričko so sarkastickým nápisom (vieme aký?) a obrázkom kalašnikova. Kam sa obzriem, vidím veci hodné hlavnej vitríny v múzeu. Prilby, kabáty, zbrane, staré telefóny, rádiá, premietačky, foťáky. Najviac nás, samozrejme, potešila mapa Československa. S úsmevom na tvári si popíjam čaj, uvarený z okolitých kvetov, keď ma ranger chytí za ruku a posadí do jeho UAZu. Ostatní sú už tam, vraj sa ide na výlet. Dupne na to, až mi skoro vyletela kamera. Naša prvá jazda v UAZe nemôže byť šialenejšia. Na plný plyn, strmo oproti skalám. Ja čakám, že sa rozpľaštíme, no on to vylezie. Uprostred lesa autom trikrát cukne a stojí... došiel benzín. Vyhadzuje nás von, že on to na neutrále zbehne dolu do „dače“, natankuje a vráti sa. Akoby vystrihnuté z príručky: Ako okradnúť turistu. Pred očami mi behajú strašidelné výjavy vykradnutého auta, až ma z toho rozbolí žalúdok. Našťastie mu to

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

netrvá dlho a o pár minút ho s veľkým jasotom vítame späť. Šialená jazda môže pokračovať. Až na vrchol. Výhľad je krásny. 5 či 7 jazier naokolo, vlastne ani neviem koľko ich bolo, snažím sa udržať si polievku v žalúdku. Zdá sa však, že to nebol len taký nezištný výlet. Pred cestou späť treba (samozrejme) pomôcť rangerovi naložiť auto drevom, aby boli v „dači“ zásoby. Nakladanie nemá konca, nikto z nás netušil, koľko sa do takého starého UAZu zmestí. Cestou dolu nám trčia okolo hlavy ostré konáre a bodajú nás do chrbta. Bezpečnosť nadovšetko! Brzda, tri bodnutia do chrbta a ranger sa s mierne šialenou iskrou v oku otočí. „Hen na vrchole stromu rastú cédrové šišky, Martin, Iľja, nože pre ne vylezte.“ WTF?! Tie šišky sú tak vysoko, že ja ich ani nevidím. Všetci svorne to považujeme za vtip. No náš sprievodca zrazu vyskočí z auta, zloží kabát, opatrne naň položí vzácnu čapicu... a v momente lezie. Je ako opica, iba raz žmurknem a už je v polke stromu. Vôbec si nevšíma praskajúce vetvičky pod sebou. Do pár

sekúnd nás ostreľuje cédrovými šiškami z úplného vrcholu stromu, ktorý sa pod jeho váhou zlovestne kolíše zo strany na stranu. Nezrelé cédrové šišky nám káže rozkrojiť a vyjesť vnútro. Napchávame sa touto kyslo zvláštnou pochúťkou, kým nás dovezie späť k autu. Bronco je našťastie v poriadku. Ešte dostaneme vrecko šišiek na cestu a rozlúčime sa. Aj by som zostala na noc. Bude vatra, gitarka, možno aj nejaká ucha ešte zostala . Ale čas nepustí.

01 Posedenie s krásnym výhľadom do údolia Čulyšman na vrchole sedla Katu-Jaryk 02 Krajšie počasie sme si ani nemohli želať, všetko je tu svieže a chrumkavé 03 Ranger v polovojenskom úbore (červené trenírky majú skutočne svoje čaro) dokáže vyťažiť maximum z prostredia aj svojho auta 04 Toho dreva tu ešte vojde habadej, molodci 05 Procesia idúca oproti nám je v riadnej presile - čo teraz? 06 Už začínam mať toho trekovania akurát plné zuby 07 Nádherné skalné zákutia sú častokrát zdobené malými vodopádmi STR 22-23 Údolie Čulyšman v celej svojej kráse.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Altajská republika / Katu-Jaryk Altajsko je republika (92600 km2, asi 210 tis. obyvateľov, hlavné mesto je Gorno-Altajsk) na západnej Sibíri, ktorá má úžasnú rozmanitosť krajiny: od nekonečných stepí až po neprístupné tajgy. Ľudia tejto republiky sú prevažne etnickí Altajci, tureckého pôvodu. Vyznávajú širokú škálu náboženstiev vrátane ruskej ortodoxie, šamanizmu a budhizmu, takže tento región je najviac nábožensky rôznorodý v Rusku. Altajské hory sú najvyššie na Sibíri. Altajská republika a neďaleký Altajský kraj boli počas sovietskeho obdobia veľmi populárnymi turistickými oblasťami lovu, rybolovu a dobrodružstva. Región je obľúbený pre rafting, kajaky, horolezectvo, jazdu na koni, rybolov a poľovníctvo (okrem iného sem chodí dovolenkovať aj Vladimír Putin). Moderné hospodárstvo Altajska je založené predovšetkým na poľnohospodárstve, potravinárskom priemysle a ťažbe dreva, avšak v súčasnosti cestovný ruch zaznamenal exponenciálny rast. Napriek tomu je tento región jedným z najchudobnejších a najviac zaostalých oblastí v Rusku.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Katu-Jaryk je vysokohorský priesmyk v nadmorskej výške 1188 m, ktorý sa nachádza v republike Altaj a je bránou do údolia Čulyšman. Cesta k vrcholu je extrémna. Vzhľadom na úseky s 35% stúpaním je bezpečnejšie mať auto s pohonom 4x4 - uvoľnený štrk a nedostatok ochrany robia cestu jednou z najnebezpečnejších na svete. Je to skutočne náročná skúška nielen vášho vozidla, ale aj vašej vytrvalosti. Točenia v zákrutách bývajú spojené s kolesami takmer visiacimi nad ostrým zrázom, pričom samotný svah sa pod nimi poddajne sype. Na 3,5 km serpentínovej ceste (obr. Str. 22-23) je potrebné prekonať 9 otočení a 800 metrov výšky. Cestou nadol sa potrápia najmä brzdy, pričom nás zachránila redukcia. Nahor dostane zabrať prevodovka. Cesta pokračuje údolím a vedie k južnej časti Teleckého jazera, ktoré je najväčšie v Altajskej republike (dĺžka 78 km, šírka 5 km a maximálna hĺbka 325 m). Počasie v tejto zóne je drsné a hlavne nepredvídateľné. Za pár minút dokáže výrazne klesnúť teplota a jasný slnečný deň sa zmení na silné sneženie.

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

Blízke stretnutia česko-slovenského druhu Kým sa človek nezdržuje dlhodobejšie mimo rodnú krajinu, ani si neuvedomí, ako krásne znie jeho materinský jazyk. Objať rodáka, prípadne brata Čecha, je v takýchto odľahlých a častokrát aj nehostinných kútoch zeme vzácnosť. Máme skúsenosť, že tieto náhodné stretnutia sú neuveriteľne vrúcne a vzniknú často veľmi silné priateľstvá. Nádam – celonárodný mongolský sviatok – tejto náhode teraz pomohol. Všetky menšie hraničné prechody, vrátane tohto nášho pri meste Tašanta, sú počas jeho trvania uzavreté. A prečo? Aby ani statní colníci necítili krivdu a mohli sa zápasenia zúčastniť. Prípadne, aby mohli povzbudzovať svojich synov v pretekoch na koňoch, podotýkam bez sedla. Toto všetko človek tak nejako pochopí, ale skutočnosť, že Nádam trvá týždeň, kedy sa do Mongolska jednoducho nedostaneme, vie poriadne zatriasť psychikou. Výhody schengenského priestoru nás už asi príliš rozmaznali. A nie sme jediní

A my už len vidíme, ako ich traja uniformovaní páni zatýkajú, vraj za ohrozenie ruskej federácie. neinformovaní. Posledná možnosť ubytovania pred hraničnou zónou je v mestečku Koš-Agač, a to teraz praská vo švíkoch. Stretávajú sa tu turisti všetkých možných národností, veku a príbehov. Medzi nimi aj skvelý český párik Jirka a Ilona. Vyrazili z Čiech stopom, aby v Mongolsku vyzdvihli Jirkovu motorku. Pred rokom tu mal škaredú nehodu, trošku dolámaný putoval domov letecky a motorka tu musela zostať. Jirka nás sledoval cez Facebook a vďaka nášmu online trekovaniu zistil, že sme dorazili k rusko-mongolskej hranici. (Online trekovanie je spôsob, ako zabezpečiť, aby sa rodičia doma úplne nezbláznili od strachu. Prostredníctvom GPS zdieľame na webe svoju aktuálnu polohu a pohyb.) Odsledoval si nás a ako správny voyeur nás zrazu oslovil, kde inde ako na pumpe. Pred Mongolskom je to povinná zastávka. Ako sa tak zoznamujeme, náhody sa nekončia. Na scénu prichádza Lada svetom. Junior, Sitko a Andrej – traja blázni z Kysúc. Samozrejme sme vedeli, že sa rozhodli zdolať vlastný, sebou 26

Bronco namiesto hotela: Mongolsko a Sibír

vymyslený kysucký rýchlostný rekord z Horného Vadičova až na mongolskú hranicu na nesmrteľnej Lade menom Vasiľ. Ale že to stihnú len za 5 dní, netušili ani oni. Len sa nám zrazu začervenie pred očami lak ich Vasiľa 3. Vypadnú z neho traja pokrčení, nevyspatí Slováci, plní nadšenia z úspešne ukončenej misie. Rekord je na svete, môžeme to osláviť. Takže nakoniec sme sa tu stretli celkom početná partička. A že to bolo búrlivé stretnutie asi netreba zdôrazňovať. V sobotu ráno sa spolu s Laďákmi vyberieme k hraničnému prechodu už o ôsmej. Naivne si myslíme, akú veľkú časovú rezervu sme si dali, keďže ju otvárajú až o deviatej. Skoro sa nám to podarilo, skončíme piati v poradí ... ale od konca. Niekoľkokilometrová kolóna sa tiahne naprieč celou Tašantou. Všetci svorne dúfame, že sa do Mongolska dostaneme dnes. Že nás súdruhovia stihnú vybaviť. Ak nie, čaká sa až do pondelka, pretože v nedeľu sa nerabotajet. Ako sa zabaviť v takej kolóne? Tak v prvom rade je potrebné uvariť si kávu. Keďže autá sa z času na čas pohnú, treba zvoliť prenosnú formu „stolovania“. Ideálne rozložiť si plynový varič uprostred asfaltky a posadať si okolo neho. Skoro ako dvanásti mesiačikovia, lenže nás je iba päť. Pri posune kolóny si každý prenesie svoju šálku a snáď niekomu napadne zbaliť aj varič. Keď je káva dopitá, je čas na ponaťahovanie stuhnutých svalov. Dve autá a dlhé gurtne vo výbave umožňujú vyskúšať si slackline. Má to taký nonšalantný názov, ale je to proste chôdza po lane natiahnutom medzi dvoma autami. Zo začiatku to je celkom zábavné, svaly sa trasú ako želatína pri reproduktore, ale iba Sitkovi sa podarí spraviť viac krokov. Dlhšie to však našu pozornosť neudrží, pretože Lade nefunguje ručná brzda, tak musí vždy niekto držať stlačený brzdový pedál, aby sa auto nehýbalo. Sitko s Andrejom majú dnes energie príliš, rozhodli sa, že pohladkať ruského koňa prináša šťastie. Ale čakal ich presný opak. A my už len vidíme, ako ich traja uniformovaní páni zatýkajú, vraj za ohrozenie Ruskej federácie. Asi nejaký dôležitý kôň to bol. Znie to trošku bizarne, ale je to skutočnosť. Tašanta leží v ruskom pohraničnom pásme a turista sa v rámci celej dedinky môže zdržiavať len priamo na asfaltke. Ešte návštevu