Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Preklad podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Published with the support of the Institute for Literary Translation (Russia)
Boris PilĖak Stroje a vlky Preklad © Ivana Kupková 2022 Preklad doslovu © Valerij Kupka 2022 Návrh prebalu a gra cká úprava © Martin Vrabec 2022 Sadzba © Milan Beladiþ (www.beeandhoney.sk) 2022 Ako šesĢdesiaty prvý zväzok edície Premena vydalo © VydavateĐstvo Európa, s.r.o. 2022 Prvé slovenské vydanie www.vydavatelstvo-europa.sk ISBN 978-80-8237-002-0
edícia zväzok 61
STROJE A VLKY Kniha o kolomnianskej zemi, o vlþom hlade a strojoch, o þiernom chlebe, o Riazani-jablku, o Rusku, Raseji, Rusi, Moskve a revolúcii, o Đućoch, komunistoch a vedomcoch, o štatistikovi Ivanovi Alexandroviþovi NepomĖašþom a o mnohom ćalšom, napísaná v rokoch 1923 a 1924.
Priemerná dĎžka Đudského života je šesĢdesiat rokov, t. j. toĐko a toĐko (30 krát 60) dní, t. j. toĐko a toĐko (60 x 360 x 24) hodín, t. j. toĐko a toĐko minút – t. j. toĐko a toĐko – konkrétne 60 x 360 x 24 x 60 x 60 = 1 892 160 000 sekúnd, t. j. menej než dve miliardy, menej než mal koncom roka 1923 každý ruský obþan rubĐov na cigarety. – Takto kolosálne – takýmito kolosálnymi pojmami vtedy Rusko žilo: a taký niþotný sa – v tejto kolosálnosti – zdal Đudský život. Áno. Lenže žiĢ v tejto kolosálnosti musel tak þi tak iba þlovek. _______ V Anglicku, v Barry Docks, som sa v auguste 1923 rozprával s ruským námorníkom Kuzmiþovom, komunistom, ktorý poþas našej VeĐkej revolúcie nebol v Rusku. Ako to býva, keć þlovek hovorí o tých najdôvernejších a najkrajších veciach, nepozeral sa mi do oþí, kým spýtavo vravel: „Najskorej bolo v Rusku veĐmi dobre v tom dvadsiatom, keć ste tam žili bez peĖazí, najskorej veĐmi dobre... Boli tam také potravinové výbory, kam každý nosil svoje pracovné jednotky a bral si odtiaĐ všetko, þo potreboval, podĐa tých jednotiek...“ Odpovedal som: „Áno, bolo tam veĐmi dobre.“ Nemohol som odpovedaĢ inak, lebo som sa neodvážil tohto þloveka uraziĢ a nechcel som byĢ proti Đudstvu a Đudským dejinám – a vlastne by mi Kuzmiþov ani neuveril, keby som povedal nieþo iné. Barry Docks je miesto na brehu oceána, v ktorom žulové naberaþky vnútorného prístavu spolu s vodou oceána naberajú lode, a na tieto lode sa nakladá uhlie – elektrickými žeriavmi – tak, že vagóny vlakov skáþu po žeriavoch nad loćami ako veveriþky, a tieto vagóny sa vždy odlomia od reĢaze vlakov a potom sa s kúzelníckou šikovnosĢou vznesú do vzduchu. Na lodiach v Barry Docks sa za deĖ usadí vyše centimetrový þiernouhoĐný prach; slnko v tom prachu svieti ako medená panvica a dá sa naĖ pozeraĢ voĐným okom; o piatej sa ten prach zmýva – tisíckou hadíc: elipsovito padá fantastický dážć – slnko, ktoré sadá za oceán, sa triešti na milión dúh. – Vtedy som veþer premýšĐal o tom, že beda þloveku, ak vie viac, než d o k áže – niekedy to býva otázka výšky; ale ak to nie je výškou, tak to je k o n i ec.
9
________ Ja sám nemôžem hodnotiĢ svoje prednosti. Ale mám právo hovoriĢ o svojich nedostatkoch. Moje texty so mnou žijú tak neusporiadane, že keć zaþínam písaĢ nieþo nové, staré veci používam ako materiál, niþím ich, aby som tie nové urobil lepšie; oveĐa cennejšie ako moje texty je pre mĖa to, þo chcem momentálne povedaĢ, a tak obetujem starú prácu, ak sa mi hodí. Nie je dôležité, þo som ja (a my) urobil (urobili) – dôležité je, þo urobím (urobíme), posudzovaĢ nás je ešte skoro; spoloþné úsilie je v našej práci nevyhnutné (vždy bolo, je aj bude), ja som vyšiel z Belého a Bunina, mnohí robia mnohé veci lepšie ako ja a myslím, že mám právo zobraĢ si to najlepšie alebo to, þo dokážem robiĢ lepšie. Na tom, þo po mne ostane, mi veĐmi nezáleží – ale pripadla nám úloha robiĢ ruskú literatúru spoloþne a to je veĐký záväzok. „Ciele“ sú aj naćalej nevyhnutné – je potrebné, aby „cielili“ aj „celili“. A je mi zo dĖa na deĖ jasnejšie, že svoje spisovateĐstvo vôbec nepotrebujem na to, aby som bol slávny, uznávaný, aby som sladko žil, – spisovateĐstvo – to je neveselá vec a – takmer fyzická tvrdá práca. ________
ÚVOD. Úryvok prvý. Les, háje, moþiare, polia, pokojná obloha – poĐné cesty. Obloha je niekedy zatiahnutá, plná tmavosivých mraþien. Les niekedy kriþí a stoná, v niektoré letá horí. Bahnisté moþariská so sestrami-zimnicami topia. Plazia sa, vinú sa poĐné cesty ako krivá niĢ, bez konca, bez zaþiatku. Niekoho to takto nudí, chce ísĢ trochu rovnejšie – odboþí, chvíĐu blúdi, vráti sa na pôvodné miesto... Dve koĐaje, skorocel, chodník – a dookola okrem oblohy raž, sneh alebo les – poĐná cesta bez zaþiatku, bez konca-kraja. A po tých poĐných cestách chodia Đudia s tichými piesĖami: niekoho tie piesne nudia ako tá poĐná cesta – Rusko sa zrodilo v nich, s nimi a z nich. – To putovanie po poĐných cestách bolo a je. Celé Rusko je posiate poĐnými cestami, poĐami, hájmi, moþiarmi a lesmi. Boli tu však aj títo iní, þo ich nudilo chodiĢ po moþiarnych chodníkoch, þo si zmysleli postaviĢ Rus na zadné, prejsĢ cez moþiare, vyrovnaĢ hlavné cesty podĐa pravítka, prekliaĢ drevenicové Rusko a okovaĢ sa žulou, železom a oceĐou – a tak sa do toho pustili... Niekedy sa poĐné cesty spoja do hlavnej cesty – a po hlavných cestách, po hradských – „šašách“, po štrekách – z poĐných ciest – prišla, pustila sa po hradských Đudom dávno ospievaná – vzbura , Đudová rebélia, aby spustošila tie železnice a hlavné cesty a – aby sa dokaliþila o betón a železo, o oceĐ miest, aby sa opäĢ stratila na poĐných cestách – þože, vari navždy? Aká iná – a silná – sila povstala na hlavných cestách z miest? – „Š a -ša !“ – Z nevedomosti sedliaci volajú automobil: furufuz... Naþo krášliĢ rozprávanie menami – nech „opravdivá lož“ – – Magistrála je stará, volá sa Astrachanská. V Riazani na Astrachanskej ulici, v Kolomne na Astrachanskej ulici – pri hoteloch Gavrilovovcov-Gromovovcov pred štyridsiatimi rokmi zadebnili okná, keć starú Astrachanskú magistrálu zahubila Kazanská železnica. V Kolomne je to od mýta s orlami po mýto s hviezdami dve a pol versty – kolomnia nska v ers t a: furmani boli veru náramne rýchli! Magistrála ani nie je obklopená vĚbami a v podstate nie je ani Astrachanská, ale rozbehla
11
a tiahne sa celým Povolžím. Od Riazane po Kolomnu – smerom na Moskvu – sa magistrála tiahne Pooþím. V Rusku bolo veĐa strašných liet: leto tisícdeväĢstodvadsiateho prvého – to bolo strašné leto. Od Riazane po Kolomnu sa magistrála tiahne þiernorieckymi lesmi, zarajskými moþiarmi – a celá bola zahalená do sivého dymu z tráv, bršlenov a lesov spaĐovaných lesnými požiarmi. Keć þlovek odboþí z magistrály doprava – na zarajskú okolicu, tam u pánaboha za rajom-za pecou bude dedina ýertanovo – a dedina ýertanovo už nie je: pod dedinou vyhorela rašelina, dedina sa prepadla do zeme, do pekla, ako bájne mesto Kitež v Nižnonovgorodskej gubernii, do pekla, prosím pekne. ýierny dym nad ýiernorieþím. – – Magistrála ani nie je obklopená vĚbami a nie je Astrachanská: v drôtoch na stĎpoch dunela Tretia internacionála, Kominterna, v júli – a pri pohĐade vpred, do diaĐky vierst: v belasej diaĐke vierst sa objaví továrenský dym – dym Kolomzávodu, Gomzy, ocele a betónu. A pri pohĐade tam – z automobilu – riazanský, nie astrachanský výkonný výbor a štáby armád si to šinú po magistrále do Moskvy na Đudové komisariáty, na kolégiá – je cholera, vyhýbajú sa vlakom. „Tra-trak-trak-tra!“ automobilí krok. – – Keć þlovek odboþí z magistrály doprava, je tam – zarajská zem, u pánaboha za rajom – hory v Pooþí a lúky ako stepi – beloomutské lúky, dedinovské lúky – a ešte viac napravo je Rasþislavov Pogost – Rasþislavské Hôrky... Rachotí motor po magistrále, zdoláva versty, neodoláva mostom – versty naháĖajú dvaja šoféri, Pugin – þi ako sa volá, a Šurinov, automobil sa stretáva so zatúlanou ovcou: hlúpa ovca, uteká rovno, neodboþuje, – automobilom ovcu uštvú, zrazia, hodia na korbu, v Riazani si ukradnuté rozdelia po bratsky na polovicu a potom s pôžitkom zjedia. – – Šurinov prišiel na sviatky domov do Rasþislavských Hôrok, mal tam hospodárstvo; po þaji ho žena zaviedla do izby, aby si oddýchol. „ýo je nové?“ „Onehda dáki lotri ukradli ovcu.“ „?!“ – – – (dala by sa napísaĢ celá poviedka, ako súdruh Šurinov od súdruha Pugina v meste Riazani žiadal naspäĢ druhú, svoju vlastnú, polovicu ovce.) – – 12
„Tra-trak-trak-tra!“ furufuzí krok. „TreĢou Internacionálou zuneli drôty na magistrále – do Riazane.“ „TreĢou Internacionálou – vo výkonných výboroch – chlapcov nezastrašíš.“ ... Voz s dvoma kolesami sa volá – ká ra ... ... Po tých našich cestách Đudia chodia – s piesĖami tichými ako tie naše cesty, – niekoho tie piesne nudia, ale my žijeme a žili sme z nich, cez ne, nimi. Široká cesta z Povolžia – šaša – obloha, les, háje, polia, páĐava a prach: prach sa podobá na š a páĐava na ž. Tam, v žírnych krajoch, v Samarskej a Saratovskej gubernii, na jar tohto roka prekopali oziminy a jariny spálilo tak, že sa zemiaky v zemi u p i e k l i . Nie je to klopota, keć je v raži loboda, ale sú trampoty, keć nieto raže ani lobody, a celkom zle je, ak ani štiav nie je. Júl údolie odhalil naše slzavé – slovanské, údel dlhých radov chalúp: za štiav, ktorý nežerú ani kone, za kôru zo stromov, za hrnþiarsku hlinu sa v tom roku platilo, lebo ich Đudia jedli, a Volga v tom roku vyschla tak, že sa pri Zelenom ostrove nećaleko Saratova dalo cez Ėu prebrodiĢ. Dlhé kolóny drevených chalúp po hradských – naše slzavé: slnko v tom roku vychádzalo v dyme a v dyme zapadalo, páĐava bola ako ž, rozzúrení roĐníci hrozili nebesám pánombohom i päsĢami, triasli ikonami a upaĐovali bosorky. A kolóny chalúp sa vydali po širokých poĐných cestách: kára na dvoch kolesách v prachu, nad károu prístrešok, vzadu košík s husou, v ojach dve mitrhy, pod prístreškom sedem slivák a detiþky – a þoskoro dostali aj prezývku – r u s k í C i g á n i : išli, k a m i c h o þ i v i e d l i , preþ od hladu, od smrti, lebo tam, na Povolží, v Samarskej, Saratovskej, v Astrachanskej gubernii – b o l h l a d , jedli tam hlinu. Po našich cestiþkách chodia Đudia s piesĖami ako naše cestiþky. V ýiernorieþí horeli lesy, dediny sa prepadávali do pekla ako také Kiteže – a tak išli – kam ich oþi viedli. Zaþiatkom júla toho roka sa biedne kolóny chalúp dovalili do zarajskej – za rajom u pánaboha – zeme! Prach – ako š – na šaši... „Tra-trak-trak-tra!“ tak kráþa automobil. Tretiu Internacionálu trúbili drôty na hlavnej ceste – do Riazane.
13
Riazanská zem, zarajská (u pánaboha za rajom) bola sýta: prežrala sa cez tie zimy zemiakmi! Hlad. – Nebudú o tom rozprávaĢ hradské – o hlade, núdzi a horúþave: tie to rozpovedia. Tam, v „žírnom kraji“, v nejakom Kurćume, Nurlate alebo v nejakých tých Kuracích Kôpkach – všetko zaradom vyhorelo, do tla – Đudia ani dobytok nemajú þo jesĢ, zemiaky v zemi sa zosušili, máj bol ako júl, dva pudy obilia – za koĖa, a za polovicu domov v dedine – pud. Náš sedliak ako divoch, – Slo-van! – sa musí rozhodovaĢ, rozhodnúĢ sa, rozhodnúĢ; – þajsi nebudem prvý, þo bude chodiĢ po kraji, koþovaĢ, behaĢ. Rozhoduje sa deĖ, rozhoduje sa druhý, celý život hrdlaþil – a tu musí chodiĢ bez roboty, dotýkaĢ sa zeme – aj rukou, aj špiþkou krpca (naboso zem páli!), pozeraĢ do oblohy, pozeraĢ do stepi, v chalupe celé hodiny sedieĢ pred miskou s kravským trusom (aj také jedli), naverímboha chodiĢ do sýpky vyleštenej ako plešina – a rozhodnúĢ sa, rozhodnúĢ. „Naþim... sa poberaĢ... žena,“ prvý raz žene povie žen a, a nie DuĖa, nie suka, bez rany do zubov. PozvláþaĢ do káry všetok majetok – dve prikrývky, perinu, ikonu, sekeru, hus, deĢúrence, – za deĖ pozarezávaĢ, predaĢ, vymeniĢ – kravu, teĐa, ovcu: – celý deĖ pracovaĢ, drieĢ, ako vždy, ako celý život. A veþer (veþer nám treba stoj þo stoj vyraziĢ!), keć sú už všetci kopcom na káre, na ulici, kone sklonili hlavu pre dlhou púĢou a vráta sú dokorán – p o s l e d n ý r a z vojsĢ do chalupy, ako po desiatky rokov sa pozrieĢ do kúta s obrazmi – do prázdneho kúta, lebo ešte aj cári, generáli a dezertéri sú už na káre, zvinutí do rúrky, – ani sa neprežehnaĢ, lebo kút je prázdny, – v halene, þiapke a palþiakoch, – plesnúĢ sa zamyslene biþiskom po kolene (ten biþ má namiesto ovsa!), štuchnúĢ biþiskom – zamyslene – do švába pri peci, vzdychnúĢ si – a hrmotne vyjsĢ z chalupy – dvere nechaĢ roztvorené dokorán. „Nuž, þože, pohni kone, žena!“ a sám pôjde vedĐa, pešo, tisíce vierst – až po hrob. A – najprv noþné poĐné cesty a potom hradské – kam ich oþi povedú, bez zaþiatku, bez konca... Hradské nebudú rozprávaĢ o hlade, núdzi, páĐave ako ž a prachu ako š, šaša... Tisíce vierst: nebude to prvý raz, þo sa tie tisíce rozplynú v tisícoch 14
vierst, v hlade, chlade, temných veciach – lebo: kto ich prichýli a kde? – Šaša! ... Astrachanská hradská leží – tak ako všetky ruské hradské. Obloha, prach a malátnosĢ. A dediny a obce. A mosty. A kopce, rieky, pahorky. Keć þlovek odboþí doprava – tam už nie je dedina ýertanovo, keć odboþí doĐava – tam sú Rasþislavské Hôrky, vzadu je RiazaĖ, vpredu Moskva, vpredu je Kolomzávod, þierny továrenský dym, – a pri pohĐade tam – z automobilu: riazanský výkonný výbor a štáby armád si to šinú po magistrále do Moskvy na Đudové komisariáty... A – noc. – Zem bola ako kameĖ, celá ponorená v dyme, horeli þiernoriecke lesy, ani v noci sa nedalo vydýchnuĢ, slnko vychádzalo a zapadalo ako drak, ako ohnivé prekliatie a jeho suché, zakalené východy boli zahmlené a zaprášené ako okná v riazanskom väzení pre vyhnancov. – Starý nákladiak – furufuz – hltal magistrálu ako sviĖa veĐkosti hrocha – hystericky, – ktorej ktosi pod chvost natrel terpentín, – predbiehal, sácal rusk ý ch C i gá n o v – na komisariáty, do kolégií, v noci, za mdlého júla, – až sa mu kdesi pri mostíku do brvien mostíka zasekli kolesá, až v diaĐke uvidel žiaru Kolomzávodu a tu pri moste, v jarku – uvidel káru, popol z vatry pri káre, sedliakov pri vatre, hydru detských hláv pod prikrývkou. Sedliaci boli radi, keć sa nejaký nákladiak zasekol na moste: – predseda guberniálneho výboru vtedy písal hlásenia na guberniálny výkonný výbor a „guby“ most za dvadsaĢštyri hodín obnovili, inak by hnil roky. A vzadu na nákladiaku sedel þlovek, kondenzovaná vôĐa, komunista, celý od továrenskej sadze revolúcie, celý nato, aby vybudoval svet pomocou pravítka a ocele. – To on až do skrvavených pier kriþal o Kominterne po drôtoch – na starej magistrále – do Riazane, – to on bol unavený od nespavosti a tu pri jarku, na moste pred úsvitom stretol – bez schôdze, ticho – ruských C i g án o v a chorých na choleru na svojich siedmich slivkách, pri povoze zvanom kára: – za úsvitov, hoci aj zakalených ako okno v riazanskom väzení pre vyhnancov, treba premýšĐaĢ a rozprávaĢ ticho a správne... (A šoféri – tí predávali petrolej!) „A odkiaĐ to ste?“ „Zo Simbirskej gubernie. Je tam hlad, núdza. KôĖ napríklad stojí dva pudy obilia, – trávy nieto...“
15
„Taák... A kam idete?“ „Sami nevieme. Kam nás boh napríklad povedie. A toto tu je þo za kraj?“ „Taák... Toto tu je riazanský kraj, Zarajský okres... Taák...“ ýo povedaĢ, – þo povedaĢ na úsvite, keć tam nad Okou, nad Beloomutom slnko vychádza, keć svet zatíchol pred novým dĖom a rosný úsvit chladí na lopatkách – ? ... tam – vpredu – je þierna oceĐ Kolomzávodu, tovární, strojov, miest – prekliatie pre obilie! – – – ... a šoféri – predávali petrolej. Amerika zostrojila nákladiak White, aby jazdil na benzín, v Riazani prešiel White na petrolej – a keć RiazaĖ zohnala benzín, šoféri vyhlásili, že sa White odnauþil jazdiĢ na benzín, lebo: za benzín sa nedávali zemiaky. – VeĐká je matka Rus, þert aby ju vzal! Šaša! – Ako to povedaĢ – obvyklý, jediný – môj aj jeho – sen je sen, v ktorom sa mi sníva, že slnko sa taví vo vysokej peci – nenadarmo pri vysokých peciach cítiĢ síru, – že obilie sa vyrába v továrĖach, – a vtedy sa mi vo sne objavujú – bolestne zreteĐné tvary a vzorce – továrne, geometricky presné tvary továrne: – priamky, kruhy, kružnice, elipsy, paraboly, – noc, – iba dve farby – þervená a biela, – noc, a na oblohe kruhy svetiel; aby osvietili celú zem, podopierajú ich žeriavy, z komínov sa stali trojuholníky k žeriavom a spoza komínov ku kruhom svetiel smerujú po polomeroch nové svetlá, – a tam, v továrĖach je: – proletár, geometricky presný a obrovský ako vzorec! – ... a šoféri – predávali petrolej a opekali tu, pri moste na úsvite, zemiaky na baraĖom loji, prispôsobili sa životu, – a úsvit bol tichý. Podišiel k nim taký sedliaþik, zložil si þiapku, poklonil sa a po otrocky povedal: „Toto je tedy zarajský kraj... VoĐáke drobné by sa u vašej milosti nenašli? – Tak sme to ošacovali, že by sme vaše auto vedeli vytiahnuĢ z mosta na šašu, takto ako...“ Keć þlovek zíde z hlavnej cesty doprava, prejde cez pole, prebrodí sa cez ýiernu rieþku, prederie sa najprv cez þierny osikový les a potom cez þervený borovicový, obíde úžĐabiny, prejde cez dedinu, trochu sa potrápi v údoloch, znova sa pretrmáca cez les po trþiacich koreĖoch, potom sa na kompe – ako pred tristo rokmi – preplaví cez Oku, prejde po lúkach vo vĚbových hájoch, – potom – tam sa už poĐná cesta stratila, zmizla, 16
rozplynula sa v zelenej pažiti – dôjde do Kadanka, na Kadanský moþiar. Nie sú tu cesty. Tákajú tu divé kaþky. CítiĢ tu žaburinu, rašelinu, bahenné plyny. Žije tu trinásĢ sestier-zimníc. Na piesoþnatých ostrovþekoch tu bujne rastú borovice, – pri trasoviskách sa tesne zomkli jelšiny, zem popretkával vres, – a po nociach, keć tu blúdi trinásĢ sestier-zimníc, v mokrinách, po vode behajú nehluþné, nepálivé zelené bahenné svetlá, strašné svetlá, keć vzduch páchne po síre a v tákaní šalejú kaþky. Nie sú tu chodníky ani cesty, – potulujú sa tu vlky, poĐovníci a nerestníci. Dá sa tu uviaznuĢ v trasovisku... Úryvok o sedliakoch, z kapitoly „o predpokladoch tohto príbehu“1 S e d l i a ci. Pred legendami o období zmätkov a po uplynutí dní þasu deja tohto príbehu treba rozprávaĢ o sedliakoch, o tejto historickej – zemeguĐovej – legende bez histórie, v ktorej poþas deja príbehu, tak ako pred tristo rokmi, orali radlom, bránili bránami a na jar priväzovali dobytok za brucho k povale, aby stál, a žili na priþniach nad pecou a pod priþĖami chránili teĐatá pred chladom, a bývali v tých príbytkoch – nie že od doby kamennej, ale od doby drevenej, a stavali svoje príbytky ako koþovníci na noc stavajú svoje rady povozov. Žili a niþ nevedeli – vedeli, že: – – ... na Nový rok o slepaþí krok, na Tri krále o krok dále, – na Tri krále zima stále, – trikráĐovú zimu vlk nezožerie. Ale predsa: na Hromnice zadúva ulice; na Pavla napoly peceĖ; aké fašiangy, taká VeĐká noc; ak je február mierny, je jarný þas potom biedny; prešli Hromnice, koniec sanice; keć v apríli hojne vietor duje, stodola sa zaplĖuje, ranný dážć, ženský plaþ, panská láska a aprílová chvíĐa, to všetko na zajaþom chvoste visí; na jar za voz dažća, za hrsĢ blata, cíbiky prileteli, už sa k jari chýli. Máj, chleba daj! – májové blato – pre hospodára zlato, studený máj – v stodole raj... Zore sú zapálené, bude vietor... – – niþ viac nevedeli – rodili sa a rodili, žili a zomierali. Sedliaci bili jeden druhého, sedliaþky, deti 1
Úryvok o sedliakoch vznikol podĐa údajov štatistika Ivana Alexandroviþa NepomĖašþieho.
17
i dobytok, – sedliaþky bili jedna druhú, deti, dobytok – a sedliakov, keć sa títo opili z pálenky, Ģahali ich vtedy za bradu po pitvore. Mládenci strašili dievky – „holub za pšenicou, šuhaj za dievþicou“; dievky mládencov šteklili až hrôza a strkali im sneh do gatí. Sedliaci platili dane, sem-tam chlapov a mládencov odchytili a poslali do armády, a vtedy išli bojovaĢ, šikovatelia sa s nimi morili: „Ty si þo – naozaj Rus alebo þo?“ „Nie, my sme zarajskí...“ a šikovatelia nemohli daĢ sedliakom – ruskému historickému predpokladu nijaké „historické predpoklady“ ................................................... ... A – znova se d l i a c i – – ... vedeli, že: – – þo júl a august nedovarí, to september neupraží. September – z poĐa ber! August k zime hĐadí a rád vodu cedí. Azda – to je náš gazda, akosi bolo, akosi bude, – náhodou aj obilie vyrastie, náhodou aj kobyla kopne, – Rus na náhode vyrástol, – kto má šĢastie, tomu sa pošĢastí, – náhoda je veĐká pani, – lepší funt šĢastia ako cent rozumu, – hádam a azda, to sú rodní bratia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . ... A ešte bez dátumov a termínov, ako na zaþiatku, tak aj na konci – „ruský historický predpoklad“: ... hádam a azda, to sú rodní bratia a jedenáste prikázanie (len pre Rusko) je neprepasieš chvíĐu svoju! Pomôž si, þloveþe, aj pánboh ti pomôže, – od roboty kone dochnú, – nie je to zlodej, þo ukradne, ale þo zle schová, a vec má v Rusku dva úþely: jeden podĐa svojho urþenia a druhý – byĢ u k r a d n u t á , a kto sa hanbí, má prázdne gamby, i tenký vlas má svoju tôĖu, svätí boli a hrešili a od klaĖania krk nebolí. – A keć Ģa prichytili: kto chce psa biĢ, palicu si nájde, Đahko sa koleþko zvrtne, lebo každý má þierne za nechtom? Pánboh dal, pánboh vzal, – priatelia bućme, dlhy si plaĢme, kto sa rád dĎži, málo slova drží, a ty zapredanec, koĐko si dostal zaplatené? lebo: zákony a pravidlá dajú sa naĢahovaĢ ako koža. A doma: žena je ako drevená nádoba, ak ju nepobiješ, rozsuší sa: – baba je od þerta horšia, nedal pánboh svini rohy ani žene mužské nohy; – baba z voza, vozu Đahšie, – psa nepreštekáš, vlka 18
neprevlþíš, babu nepreškriepiš; keć umrie stryná, bude iná, – keć sa sedliak opije, s pánom sa pobije, a keć ráno vstane, aj svine sa zĐakne, opitý najskôr pravdu povie a veselie Rusi pitie jest... – to je historický ruský predpoklad, bez dátumov a termínov, na konci i na zaþiatku, od šĐachticov po sedliakov, jeden z desiatich je: buć hlupák, alebo zlodej, každý je švindler a všetci kĐajú, až sa hory zelenajú. V kolomnianskej zemi sa dalo kúpiĢ a predaĢ: þesĢ, svedomie, muža, ženu, kravu, psa, miesto, právo, panenstvo. V kolomnianskej zemi sa dalo zamordovaĢ, opĐuĢ: þesĢ, svedomie, dieĢa, starca, právo, lásku. V kolomnianskej zemi pili všetci: vodku, denaturák, politúru, benzín aj Đudskú krv. V kolomnianskej zemi kliali: do všetkého – do boha, do duše, do svedomia, do všetkých orgánov, do všetkých svätých, do matky božej aj matky ako takej, dlho, ako kolomnianska versta. V kolomnianskej zemi sa modlili: k trom bohom (otcovi, synovi a duchu), k þertovi, k štyridsiatim veĐkomuþeníkom, k desiatke božích matiek, k hromniþným aj sedembodovým sviecam, k vrchnosti, k peniazom, k strigám, k vodníkom, k nehodným žienkam aj ku krivým plotom. Zlodej, obyþajný hlupák aj Ivanko hlupáþik, chrapúĖ, pochlebovaþ, smerćakov, gogoĐovec, šþedrinovec, ostrovskij – a s nimi blázni-pre-Krista, AĐošovia Karamazovovia, Julianie Lazarevové, Sera movia Sarovskí – žili spolu, natlaþení, v smrade, v opilstve, verili v boha, v þerta, vo vrchnosĢ, v urieknutie, v štyri vetry, vo svoju Đavú nohu – a o nej, o kolomnianskej zemi Nekrasov povedal: Tam sa on modlí, vieru berie, a tam aj moþí, tam aj s...!
Tu je príklad životopisu každého. – Narodil sa buć pod kožuchom v dedine („pokrývadlá“ u sedliakov neboli zaužívané), alebo pod handrou z kartúnových zdrapov (pokrývadlo), alebo na pôrodníckom oddelení zemskej nemocnice, kde na chodbe domovník drnkal na balalajke. Matka vstala na tretí deĖ po pôrode a kĚmila ho materským mliekom (a vo sviatky požutým praclíkom) dva roky, aby sa nemusela staraĢ o jedlo a aby znova neotehotnela, božeuchovaj (je taká povera: keć dojþíš, nepoþneš). Tri týždne po narodení dostal prvé zaucho a keć mal
19
tak sedem rokov, už poznal všetky druhy zvrhlosti a týrania: aj korbáþom, aj kutáþom, aj polenom, aj noci na mraze, aj celý deĖ bez chleba, aj nosom do vlastného trusu (uþeĖ – muþeĖ). Zavše ho, asi v siedmich rokoch, odvedú do školy, ale þasto aj za pastierika, aj za þašníckeho uþĖa do krþmy alebo strážiĢ sliepky a mladších bratov, – celý život sa uþí podĐa príslovia: – þlovek sa do smrti uþí a aj tak umrie hlúpy. Tak do pätnástich rokov sa už dokonale nauþil, kde si treba zložiĢ þiapku a pokloniĢ sa po pás. Tak v sedemnástich už prišiel o panictvo s opitou sedliaþkou (vtedy, tej noci mala piatich) a tej noci spieval s harmonikou a s vodkou – clivotou buch o zem – o tom, že: ĕaĖova som piata, milého desiata, – niþ nás tak nesúži jak láska prekliata!
a keby sme sa mu vtedy, tej noci buch o zem, pohrabali pod rebrami, kde sa podĐa neho nachádza jeho duša (rebrá mu tej noci jeho kamaráti pekne pomastili), našli by sme tam aj drobnú zlodejþinku, aj zradu, aj zbabelú obavu zo sveta a jeho zlomyseĐnej nezrozumiteĐnosti, aj už neochvejné vedomie, že na zemi treba držaĢ hlavu k zemi a pamätaĢ, že najsprávnejšie je „mĖa do toho niþ“, aj takú tú dobrosrdeþnú ruskú, lenivú krutosĢ – þo sa asi tak stane s maþkou, keć ju zavesím za chvost na strom? V devätnástich už bol ženatý, vtedy sa zaþína život, treba pracovaĢ zo všetkých žíl, aby mohol cez veĐký pôst chovaĢ kravu, priviazanú motúzom k povale, aby nakĚmil deti, aby zaplatil dane, – bolo treba pracovaĢ a klaĖaĢ sa – všetkým a pred všetkými, þiapku mohol aj nemaĢ, lebo všetci museli – pred všetkými – þiapku zložiĢ. Vo sviatky – koláþe, vodka a bitá žena, a ešte pieseĖ buch o zem, – a v pondelok – Ģažký deĖ – opica, že by þlovek radšej strþil hlavu do sluþky (a štatistika2 zistila, že najviac sa vraždilo cez sviatky a vešali sa v pondelky). Tak to šlo dvadsaĢpäĢ rokov, synovia vyrástli (a zavše bili otcov a matky za svoje bité detstvo) – a prišla smrĢ. Pochovali ho na cintoríne a postavili drevený kríž s nápisom: „pod kameĖom týmto spoþíva telo“ atć. 2
Konkrétne Ivan Alexandroviþ NepomĖašþij.
20
– ak to bolo na dedinskom cintoríne, za vþasnej jari v marci, keć sa vyháĖa dobytok na pašu, jalovica sa poškrabkala o už spráchnivený kríž, zvalila ho a on sa tam povaĐoval zo dva roky, – a v meste kríž pokojne ukradol strážca cintorína na kúrenie, – o ćalší rok si naĖho syn ani nespomenul a nepamätal si už otcovo otcovské meno, – ale s istotou sa dalo povedaĢ, že dotyþného dvakrát zbili na smrĢ a na veþný odpoþinok odišiel zo zlomeným rebrom, že on sám – inému – zlomil lícnu kosĢ, že ho trikrát oklamali tak, že musel zaþínaĢ úplne od zaþiatku, raz vyhorel, raz sedel vo väzení za dlžoby, dvakrát ochorel buć na týfus, na choleru, na kiahne, alebo na šarlach, urþite na svrab, celé dediny na sy lis, bol v nemocnici, a keć vyzdravel, nesužovala ho choroba, na ktorú trpel, ale preležaniny. A ešte môžeme povedaĢ, že každý mal svoje þudáctvo: jeden rád lovil vtáky, druhý naháĖal holuby, tretí miloval lyžice a vyrezával ich z dreva, štvrtý, desiaty, stý (stý rád po sobotách mlátil syna, stoprvý pochopil, že celý svet je þertovo dielo, a tak sa presĢahoval do kúpeĐa, aby tam toho þerta preskúmal), – o štvrtom, desiatom, stom sa dalo povedaĢ a pomyslieĢ si, že premrhal – že vyšiel nazmar – celkom dobrý Đudský „taĐent“... Talenty boli v kolomnianskej zemi nato, aby vyšli nazmar! Ivan Alexandroviþ NepomĖašþij, štatistik, z kapitoly Zoznam postáv a autorov príbehu (hrdinov, Đudí dobrých aj zlých, obmedzencov a i.) Princíp zoradenia postáv príbehu: princípov a systémov môže byĢ dlhý rad, nie náhodou majú tieto slová – „princíp“ a „systém“ – cudzojazyþný koreĖ. Hrdinovia a postavy sa dajú zoradiĢ podĐa princípu „vstupu do deja príbehu“; dajú sa zoradiĢ podĐa abecedy; dajú sa usporiadaĢ – v týchto hraniþných rokoch Ruska – podĐa roku úmrtia, to by odhalilo jeden z koreĖov – nie slova, ale príbehu; nebolo by od veci rozložiĢ hrdinov na základe princípu triednych a skupinových znakov, podĐa spoloþenského rebríþka; vyznelo by to strašne, keby boli postavy zoradené podĐa princípu „skyvy chleba“ a práva na Ėu v týchto metelicových rokoch; – princíp
21
abecedného poradia a „vstupu do deja“ už oþividne zastaral. Princíp smrti, a teda aj narodenia (morálneho aj fyzického), vyrovnaný „skyvou chleba“, ukrižovaný na spoloþenskom – vyleštenom – rebríþku, je správnejší. V príbehu, ktorý za týmto nasleduje, však jednoznaþný princíp usporiadania hrdinov napokon predsa len nie je, a to pre technické problémy. Úlohu dobrého režiséra bude nevyhnutne hraĢ princíp „jednoty miesta a deja“ a asociácie paralel a antitéz.
I v a n A l e x a n d r o v i þ N e p o m Ė a š þ i j , štatistik. Hlavný hrdina príbehu. Miesto trvalého pobytu, staroby aj úmrtia – mesto Kolomna, štvrĢ Gonþary. Za celý život (po skonþení univerzity) vycestoval z Kolomny iba dvakrát – po múku – do Nurlatu, do Kazanskej gubernie, a do Kustariovky, do Tambovskej – poþas hladomoru, v tisícdeväĢstodevätnástom a dvadsiatom, keć Đudia v Kolomne jedli ovos a štiav, krmivo pre kone. Ak chceme Ivana Alexandroviþa charakterizovaĢ, musíme opísaĢ jeho veci – on sám je malý, šĢúply, vždy rozpráva šepkom, hlavu má medzi plecami, hrbí sa, nosí dámsky pléd a þaj má rád s malinovým džemom –; Ivan Alexandroviþ má na nose okuliare, bez okuliarov nevidí, okuliare sú vždy v predvoji, þierne vlasy na ježka, brada sa mu neurodila, – fúziky nad bledou perou – veĐmi tenké, veĐmi vrtké, nahrádzali oþi, namiesto oþí hovorili, akú má Ivan Alexandroviþ náladu, þo si myslí, z þoho sa smeje. – A tu je jeho dom: – v dome je kachĐový prípecok so vzorom jahniatok a obrázkami lodí, vedĐa prípecku je veþné svetielko (aby si od neho þlovek bez vstávania mohol pripáliĢ šúĐané cigarety hrubé ako prst – v žiadnom prípade nie pre boha, – lebo Ivan Alexandroviþ za celý svoj život ani raz nebol u boha a nedokázal sa nauþiĢ, prsty ho neposlúchali, šúĐaĢ cigarety; a keć sme už pri rukách: ruky mal Ivan Alexandroviþ žabacie – ) – vedĐa prípecku je veþné svetielko, na prípecku – knižka (obligátna), útržky papiera, pléd, váĐanky, vankúš a – Ivan Alexandroviþ NepomĖašþij, v pléde a váĐankách, s knižkou v rukách; vedĐa prípecku je – podĐa toho kedy – buć iba veþné svetielko (vtedy sú okuliare nad veþným svetielkom), alebo svieti lampa (vtedy Ivan 22
Alexandroviþ píše Štatistiku), alebo je deĖ a je tam veĐmi jasno od okienok, a okienka, takisto podĐa toho kedy, sú buć samá zeleĖ letnej záhradky, alebo samé Đadové prasliþky na sklách (vtedy je na prípecku veĐmi teplo); a okrem prípecka sú v izbe knihy, iba ruské knihy (Ivan Alexandroviþ nevedel žiadny cudzí jazyk), zvláštne knihy – staré knihy: jedna stena je ruské osemnáste storoþie, druhá – prvá štvrtina devätnásteho, v zásuvkách a na poliþkách sú rukopisné knihy; súþasné knihy sú v ostatných izbách, v predsieni, v kôlni, na pôjde, kopy, štôsy, balíky, zoradené po sériách a celé zaprášené; – tieto dnešné knihy spravovala Maria Ivanovna, tiež štatistiþka, manželka, matka a živiteĐka Ivana Alexandroviþa, u nej sa nachádzal aj zoznam týchto kníh a v jej izbe, kam nik nesmel vstúpiĢ, sa nachádzala aj manželská posteĐ (Maria Ivanovna bola o dvadsaĢ rokov mladšia ako Ivan Alexandroviþ a bola trikrát väþšia než on, absolútne obrovská, rubensovská žena, ale zato bola pokojná a þervenolíca, v každom ohĐade dobre živená žena). Chodník pred domom Ivana Alexandroviþa vždy þistila Maria Ivanovna – ale Ivan Alexandroviþ nerád vychádzal z domu. Všetky knihy, ktoré mal, Ivan Alexandroviþ – poznal, – Ivan Alexandroviþ nemal rád: ani trávu, ani pole, ani slnko; rozprával – zo svojho prípecka, oþi za okuliarmi, iba podĐa fúzikov þlovek zistí, þi žartuje, alebo sa vysmieva, – rozprával vždy šepkom a všetci, þo k nemu prišli, takisto šepkali, – iba Maria Ivanovna sa pokojným basom pýtala – þo chce Ivan Alexandroviþ – vykala mu – dá si þaj? alebo zemiaky? – a kde bude dnes v noci spaĢ, teda kam mu má na noc postaviĢ veþné svetlo, džbán s pramenitou vodou, a þi nemá ochladiĢ manželské ležovisko. – Pred prípeckom, v podstate pod okienkami (lebo izba bola maliþká, Ivan Alexandroviþ nemal rád veĐké priestory) stál stôl – pracovný stôl – Ivana Alexandroviþa; bol zasypaný tabakom, jeho nedofajþenými cigaretami, prachom (Maria Ivanovna – þistota – sem mala vstup zakázaný), útržkami papiera; boli tu fĐaštiþky s atramentom všetkých farieb, ležala tu navždy roztvorená rysovacia súprava, ležala tu Kniha žitia môjho, NepomĖašþieho, ležali tu papiere všetkého druhu, spoþívali tu škvrny od atramentu všetkých farieb, od pirôžkov, od krúžkov po pohároch aj od dymu, – a na tomto mieste vznikali – neuveriteĐne presné a þisté – diagramy všetkých 23
možných farieb a rozmerov a všelijaké štatistické tabuĐky – – Roky ani revolúcia nezmenili spôsob života a myslenia Ivana Alexandroviþa. Ivan Alexandroviþ NepomĖašþij – poþas deja príbehu – nezomrel, celý þas bol presne taký živý a zdravý ako pred týmto príbehom. Hrdinom príbehu vlastne ani nie je on, ale jeho Kniha Žitia môjho, NepomĖašþieho, jeho zápisky a štatistické výpoþty.3 On osobne v príbehu neúþinkoval, ale veĐa Đudí by ho chcelo zahrdúsiĢ, dokonca vlastnoruþne, – keby ho bolo zaþo zahrdúsiĢ, – ale on niþ nerobil, a tak nebolo zaþo. So všetkým súhlasil a všetkému sa vždy podriadil – a nerobil n iþ okrem svojich štatistických tabuliek. – –
3
Tu je príklad záznamu v Knihe Žitia môjho: ŽIADOSġ Súdruhovia v Okresnom výbore. My ako komunisti ktorí sme sa pred revolúciou oženili s predstaviteĐkami kontrarevolúcie Avdotiou Semionovnou Merinovovou s deĢmi a Arinou Ivanovnou Merinovovou s deĢmi, ako my sme teraz bratia jeden Predseda a druhý Tajomník Komúny ROďNÍK. Prosíme anoluvaĢ naše manželky Avdotiu Semionovnu a Arinu Ivanovnu; s deĢmi. Ako narodenými pred revolúciou. RSFSR. KOMUNISTICKÁ BUNKA RKS pri Komúne ROďNÍK v dedine Rasþislovo
ýlenovia Strany R. K. S. PREDSEDA lipat merinov. Tajomník login merinov. v roku tisícdeväctodvadsaĢjeden. ___________ V dome Starikovovcov žil pred revolúciou daĖový úradník Kerkoviþ, brat þlena súdu, ešte v roku 1914 odišiel do vojny. Nedávno sa vrátil, už ako inšpektor robotnícko-roĐníckej kontroly, po svoje veci – a vysvitlo, že ešte v osemnástom roku, keć dom zoštátnili, jeho veci zhabali ako veci bez majiteĐa. Inšpektor robotnícko-roĐníckej kontroly vyhĐadal v archívoch komunálneho družstva zoznamy a zaþal zhromažćovaĢ svoje veci: ukázalo sa, že kožuch postúpil okresný výkonný výbor doktorovi Oskolkovovi; – doktora Oskolkova predvolali na okresný výkonný výbor a vyzvali ho, aby v priebehu dvadsiatich štyroch hodín kožuch odovzdal. Inšpektor Kerkoviþ našiel aj svoje koberce, na kobercoch boli postavy Đudí, Španielov, veĐkého formátu, a polovice kobercov s nohami sa našli v klube komsomolu – polovice kobercov s hlavami sa zasa našli v byte politického komisára.
24
ýím Ivan Alexandroviþ je: je jedným z autorov tejto knihy, priþom ćalej bude uvedené, ktoré kapitoly boli napísané pod vedením Ivana Alexandroviþa. Na prípecku Ivana Alexandroviþa – sedelo a ošedivelo – veĐmi veĐa Đudí.
25
ýASġ KNIHY MIMO PLÁNU ROZPRÁVANIA Keć þlovek odíde za mája z Moskvy – – v Moskve už zasfaltovatel vzduch, belavý súmrak vyprázdnil podstatu moskovských domov a veþerov, – opachy domov sa štverajú na opachy domov, z KremĐa sa stala rozprávka, námestia spriestranneli, v domoch – nevedno – þi o desiatej treba alebo netreba zažínaĢ svetlo – a medzi zubami škrípe prach zbytoþného dĖa a mimózy pri Arbatskej bráne sú – ako mĚtvoly. Úsvity – z piateho domu Moskovského sovietu, v Gnezdnikovskej uliþke – prichádzajú o druhej a práve vtedy sú v prachu po noci také zreteĐné továrenské komíny, ktoré majú nariadené dymiĢ, a slnko sa láme nad hrbmi striech. Vtedy sa treba zamyslieĢ: – kde je s rdc e Moskvy? v Kremli? – tamto, pod kremeĐskými múrmi, kde sa v hmlách stráca rieka Moskva? alebo tam, kde komíny vyfukujú dym? alebo v Zariadí? – alebo v Trubnikovskej uliþke, na Arbate? – – A tu je ešte jeden opis Moskvy, iný, dôležitý pre tento príbeh: V dni Dibbuka: – bol moskovský – arbatský – veþer, s prvým októbrovým sniežikom, s tichom v tmavých uliþkách, keć si každý – prvý, druhý, desiaty –, þo bol moskovským študentom, musel spomenúĢ na prvý roþník na vysokej, nie na revolúciu, a na rukávnik svojej susedy študentky vyššej dievþenskej školy (cez revolúciu rukávniky zmizli, lebo ženy zmužšteli), – v taký veþer si každý krátkozraký þlovek musel spomenúĢ na svoju krátkozrakosĢ, lebo snehové vloþky zo skiel okuliarov rozmazávajú pouliþné lampy na rohoch ulíc. Vtedy þlovek – ty – musí pochopiĢ, že ho nikto nepotrebuje a že nemá domov. Vo dne bola – denná Moskva, – cez deĖ sa zabezpeþovala zima, aby sa prvá zima po revolúcii dala prežiĢ; lebo Đudia si vtedy þasto mysleli, že sa zore revolúcie rozplynuli. Vo dne padal tichý – arbatský – sniežik, mrzlo a sneh okamžite zahalil ruch, až do prvých jarných rámov. Veþer treba rozsvietiĢ lampu pri stole a – cez knihy – ponoriĢ sa do spomínania, do pochopenia, do vyrovnávania s minulosĢou, – a za súmraku za oknom rapotali þeþetky, ktoré prileteli spolu so snehom z Vrabþích hôr a zo Zvenigorodu. Ale cez deĖ sa v krámoch predávalo – mäso, víno, hrozno, kaviár, ako v Európe v tom roku a ako pred desiatimi rokmi aj v Moskve, – po starom, – a predavaþi ubezpeþovali kupujúcich: „Ale kdeže, prosím úctivo, zo starých þias!“ – a dlážka bola posypaná pilinami. ýlovek by si pomyslel, že Rusko zostúpilo z Pamíru,
26