Issuu

Vrazda_na_odpocivadle_obalka.indd 2

VRAŽEDNÁ CESTA Približná trasa cesty Jána Molnára a Ľubora Masára, ktorá sa začala rôznymi peripetiami na viacerých miestach na Slovensku. Keď sa im konečne podarilo dostať z Bratislavy do Viedne, pokračovali ďalej do Rakúska. Tam sa na niekoľkých odpočívadlách stali strojcami najväčších hrôz.

Pucking – odpočívadlo, na ktorom došlo k útoku na mladomanželov Kleinreith – v miestnom lesíku bol vyložený takmer na smrť dobitý René Sankt Georgen im Attergau – neďaleko mesta vyložili telo mŕtvej Gabriëlle na odpočívadle

ŠIALENÝ VÝLET NAPRIEČ EURÓPOU

Masár s Balážikom strávili na cestách sedemnásť dní. Navštívili Nemecko, Holandsko a Francúzsko. Trasu absolvovali na karavane Widdershovenovcov. Žiadna hraničná kontrola ich neodhalila. Cez niektoré mestá len prešli, niekde sa zastavili, až na jednu výnimku strávili v mestách maximálne zopár hodín. 21.2.2022 14:13:23

David Púchovský

VRAŽDA NA ODPOéÍVADLE Skutoêný príbeh prvých Slovákov odsúdených na doživotie a ich obetí

Autor textu © David Púchovský, 2022 DTP a obálka © František Jablonovský, 2022 Jazyková korektúra Adriana Matoľáková Vydalo Vydavateľstvo Dixit, s. r. o., 2022, www.dixit.sk ISBN: 978-80-89662-40-1 Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.

Na pamiatku Gabriëlle a Reného

DAVID PÚCHOVSKÝ (1990, Bratislava) vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského. V minulosti pracoval ako reportér Nového Času, posledné roky sa venuje sociálnym sieťam, marketingu a strategickej komunikácii. V súkromí organizuje zájazdy na zápasy NHL cez projekt Eurolanche. O svojich novinárskych zážitkoch napísal dve knihy: Unesené (2015) a Nehanebný bulvár (2020). Udalosťami z dávnej minulosti sa prvýkrát venoval v diele Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch (2019), ktorá vyšla aj v českom jazyku. Je autorom výstavy Pád lietadla v Bratislave na Zlatých pieskoch, na ktorej sú aj trosky z predmetného lietadla, vylovené v roku 2020 (Múzeum dopravy v Bratislave 27. júla 2021 − 31. mája 2022). Na fotografii je autor knihy na odpočívadle Pucking pár dní pred 31. výročím vraždy. V ruke drží snímku z videa Gabriëlle, ktorá zaznamenala polohu oboch karavanov niekoľko sekúnd po tom, čo bol v jednom z nich napadnutý jej manžel, o čom v tej chvíli netušila. david.puchovsky@eurolanche.com www.facebook.com/puchovsky

O B S A H

PROLÓG ................................................................................................ 9 Poďakovania .................................................................................................... 16 Béčkový horor 1 .............................................................................................. 19 PRVÁ ČASŤ: DVA SVETY ......................................................................... 22 Molnár ............................................................................................................. 24 INTERMEZZO ............................................................................................. 39 Šampusová Róža ............................................................................................. 39 POKRAČOVANIE PRVEJ ČASTI: DVA SVETY .................................. 71 Masár ............................................................................................................... 71 Gabriëlle a René .............................................................................................. 76 DRUHÁ ČASŤ: VRAŽDA NA ODPOČÍVADLE .................................. 86 Prepustení! ...................................................................................................... 88 Vysnená cesta na západ ................................................................................. 98 23. august 1990 ............................................................................................. 105 Návrat domov ............................................................................................... 114 Šialený výlet .................................................................................................. 121 TRETIA ČASŤ: NA CESTE K DOŽIVOTIU ....................................... 130 Pán neznámy Fritz ....................................................................................... 132 Dolapenie „beštií z diaľnice“ ...................................................................... 141 Zbohom, Gaby .............................................................................................. 150 To ten druhý .................................................................................................. 161 Súdny proces ................................................................................................. 193 Rozsudok ...................................................................................................... 225

8 ŠTVRTÁ ČASŤ: 31 ROKOV .................................................................... 244 Molnár .......................................................................................................... 247 Masár ............................................................................................................ 267 René ............................................................................................................... 290 PIATA ČASŤ: HRA SA SKONČILA? .................................................... 296 Posledné slovo .............................................................................................. 298 Moták ............................................................................................................. 301 EPILÓG ........................................................................................................ 305 Béčkový horor 2 ........................................................................................... 307 Bad Moon Rising/Vychádza zlý mesiac ................................................... 309 PRÍLOHY ..................................................................................................... 311 Obrúsok a báseň Jána Molnára Almanach Ľubora Masára Spomienky Štefana Mlynaroviča Spomienka ďalšieho spoluväzňa Reakcia ZVJS

PROLÓG D ROKA 1990 DO KONCA ROK A 2020 došlo podľa policajných štatistík na území Slovenskej republiky k 3 204 vraždám. Ďalších niekoľko desiatok, možno až stoviek vrážd spáchali osoby pôvodom zo Slovenska v zahraničí. Za každou jednou vraždou sa skrýva osobný príbeh. Príbeh obete či obetí, príbeh vraha či vrahov. Príbehy poškodených rodín – poškodených vraždou, stratou blízkej osoby, ale aj konaním svojho príbuzného, ktorého vinou budú už doživotne nosiť na čele nálepku „rodina vraha“. V roku 2021 si v slovenských väzniciach odpykávalo doživotný trest odňatia slobody päťdesiatosem väzňov, len mužov. Takmer všetci majú odlišné priezviská. Výnimkou sú nedávno odsúdené dvojičky, bratia Krátki, a Masár s Molnárom, čo je ďalšia perlička tohto príbehu. Narkoman Henrich Masár zavraždil troch ľudí, rukou Ladislava Molnára zahynuli dvaja dôchodcovia. Prekliate priezviská… V zostave najväčších slovenských zločincov môžeme nájsť sériových i masových vrahov, mafiánov, psychopatov, ale aj takých, ktorí síce nikdy nevraždili, no vďaka zásade „trikrát a dosť“ sa spoza mreží asi už nikdy nedostanú. Toľko vrážd, toľko vrahov, toľko na doživotie odsúdených väzňov… Prečo som si vybral práve prípad ešte z čias Českej a Slovenskej federatívnej republiky? Veď išlo „len“ o jednu obeť dvojice kriminálnikov. História kriminalistiky nám predtým aj potom ukázala oveľa väčšie zverstvá. Čím to je, že sa ma zmocnila takmer zabudnutá vražda a na niekoľko rokov mi opantala myseľ? O existencii vraždy na odpočívadle som sa po prvýkrát dozvedel pravdepodobne až v roku 2015, teda v roku jej dvadsiateho piateho

PROLÓG

výročia. Svoju krátku novinársku kariéru som pomaly končil v denníku Nový Čas. Za svoju poslednú veľkú reportáž som si zvolil dvojitý rozhovor s Jánom Molnárom a Ľuborom Masárom, právoplatne odsúdenými vrahmi. Rozhovor vyšiel pri príležitosti štvrťstoročia od hroznej udalosti, keď obaja muži mohli po prvýkrát požiadať o podmienečné prepustenie. Keďže nikto iný spomedzi slovenských väzňov nebol pred nimi odsúdený na doživotie, boli prví, ktorí sa dožili takejto životnej príležitosti. Ako sa neskôr ukázalo, o prepustenie mohli požiadať dokonca o päť rokov skôr. Zraky ostatných na doživotie odsúdených väzňov sa v roku 2015 upierali na Molnára s Masárom. Podarí sa im dostať z doživotia von alebo je to naozaj beznádejné? Keď som v uvedenom roku kontaktoval holandských novinárov, ktorí sa ako mladí reportéri priamo zúčastnili na súdnom pojednávaní v Bratislave začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, zostali v šoku. O inštitúte podmienečného prepustenia nemali šajnu. Šok sa postupne preniesol na rodinu zavraždenej, ako aj jej manžela, policajtov, sudcov, stále v službe či na dôchodku, a ďalších pamätníkov prípadu, ktorým v rokoch 1990 až 1992 žilo celé Holandsko. S jedným z holandských reportérov sme spravili vzájomne výhodný obchod. Ako prvý novinár som priniesol naraz dvojitý rozhovor s Molnárom a Masárom v jednom článku. Preklad som poskytol holandskému kolegovi. Ten na revanš vyhľadal manžela zavraždenej ženy v Holandsku a spravil s ním rozhovor. Až na jednu malú, nepatrnú výnimku spred mnohých rokov to bolo po prvýkrát, čo sa muž k tragickej udalosti verejne vyjadril. Ten muž sa volal René Widdershoven. V auguste 1990 žil šťastný život so svojou manželkou Gabriëlle. Ukončil ho jediný moment – keď ju dvaja Slováci zavraždili a jeho samého sa pokúsili rovnako skántriť. Slová, ktoré René adresoval holandskému novinárovi, ma emočne dostali. Napriek krátkemu pôsobeniu v médiách som mal (ne)šťastie na spracovanie mnohých reportáží, z ktorých časť mi trhala srdce. Ale to, čo povedal René, to, ako pôsobil na fotografii, mnou zamávalo. Do fotoaparátu hľadela tvár mŕtveho muža, ktorému sa život skončil pred dvadsiatimi piatimi rokmi stratou jeho jedinej životnej

PROLÓG

lásky. Tvár plná utrpenia. Tvár bez zmyslu života. Tvár človeka, ktorého osud poznačili moji krajania. Na Reného slová som nikdy nezabudol. Roky som sa pohrával s myšlienkou napísať knihu o celej udalosti. Musel dozrieť ten pravý čas. Písať nasilu by sa mi nevyplatilo. Nasledujúce roky som ostal v listovom kontakte s Jánom Molnárom a Ľuborom Masárom. Prvý z dvojice mi párkrát zatelefonoval. Aj keď sa napokon náš kontakt na istý čas prerušil, znovu som ho obnovil, keď som cítil, že do začiatku písania knihy mi zostáva čoraz menej času. Za poskytovanie rozhovorov som im nikdy nič nesľúbil, nikdy som im nič nezaplatil. Keď listová korešpondencia pokračovala a ja som dostával odpovede na svoje otázky, ponúkol som im ako formu vďačnosti finančný príspevok na poštovné, telefónny kredit či písacie potreby. Molnár odmietol, jemu som spravil iba prepis približne štyridsiatich strán jeho pohľadu na celý prípad. Masárovi som poslal pár eur na základné potreby, nie ako odmenu. K obom „darom“ došlo až potom, čo som mal od oboch získané všetky informácie, ktoré som potreboval. Molnárovi ani Masárovi som nikdy nehovoril, že táto kniha bude ich obhajobou. Obaja dodnes cítia krivdu. Molnár svoj podiel viny absolútne odmieta. Masár sa priznáva k spoluzodpovednosti, no účasť na najťažšom zločine popiera. Nikdy sme sa nerozprávali o tom, že by som mal knihu napísať tak, aby som napríklad našiel v súdnom archíve nezrovnalosť a prišiel na to, že buď sú nevinní obaja, alebo jediný vinník je ten druhý. Ak niektorý z nich nadobudol taký pocit, tak je to, bohužiaľ, jeho problém, lebo nič podobné som im nesľúbil. Svoj názor na celý prípad som im nikdy neuviedol – snažil som sa byť až do napísania takmer posledného slova tejto knihy maximálne objektívny. Nemôžem povedať, že som na začiatku mal pochybnosti o ich vine, ale bol som pripravený čeliť neočakávaným odhaleniam, ktoré by možno niektorému z nich reálne mohli pomôcť dostať sa niekedy von spoza mreží. Rozhovor, ktorý som publikoval v Novom Čase, nebol písaný v zmysle spochybňovania rozsudku či ľútosti voči obvineným. Išlo

PROLÓG

o suchý spravodajský rozhovor bez publicistickej vsuvky v podobe analýzy, komentára či inej formy názoru autora. K zaujatiu svojho názoru som sa rozhodol pri písaní tejto knihy. Spočiatku som si myslel, že môj názor by mal byť v úzadí a ten vlastný by si mal utvoriť každý čitateľ na základe mnou reprodukovaných dobových dôkazov, svedectiev a výsluchov. Lenže kniha nie sú noviny, pre ktorých spravodajskú časť by mala byť príznačná autorova nezávislosť. Kniha ponúka autorom pestré žánre a spôsoby sebarealizácie. Preto som sa rozhodol, že ako autor využijem neobmedzenosť knižnej publikácie a o svoj názor sa s verejnosťou podelím. Kniha mi garantovala aj omnoho väčší priestor na realizáciu ako jeden krátky novinový článok. Na rozdiel od verejnosti som mal jednu výhodu – pri tvorbe knihy som prečítal tisíce strán vyšetrovacieho spisu a stovky strán rozhovorov zo vzájomnej korešpondencie s odsúdenými. Zhováral som sa s pamätníkmi prípadu a dostal som sa k materiálom, ktoré už mali dávno zostať zapadnuté v archívoch. Toto všetko predstavuje dohromady možno aj desaťtisíc strán. Publikovať všetko do jednej knihy by bolo nemožné a pre čitateľa by to bolo tak či tak únavné a nezáživné. Preto je kniha iba výťahom kľúčových informácií, ktoré som považoval za vhodné pre tvorbu prirodzeného vplyvu na nezávislý názor čitateľa. Aby som čitateľov neobral o moment vyvrcholenia či nebodaj na nich po celý čas nevplýval, svoj názor som si nechal až na úplný záver publikácie. Prečo by vôbec mala existovať pochybnosť o rozsudku Mestského súdu v Bratislave z roku 1992, ktorý bol neskôr potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky? Každý rok sa zo zahraničných médií, hlavne zo Spojených štátov amerických dozvedáme, ako sa na slobodu dostáva na doživotie odsúdený väzeň, niekedy aj po tridsiatich či päťdesiatich rokoch, ktorý si svoj trest odpykával neprávom. Súd získal medzičasom nové dôkazy o starom skutku, ktoré jeho zodpovednosť vylučujú. Áno, pripúšťam, človek je tvor omylný a veľmi zriedka sa táto omylnosť vyskytuje aj pri vynášaní najprísnejších rozsudkov. Koľko nevinných životov vyhaslo pri trestoch smrti? Zopár určite. Prečo by to isté nemohlo platiť na Molnára a Masára?

PROLÓG

Rozhodol vtedajší senát pod tlakom zahraničných médií a vlád, ktoré sa na mladú demokraciu pozerali cez prsty? Chcel prokurátor vylepšiť renomé krajiny, ktorá sa po desaťročiach otvorila svetu? Aj tieto otázky som si uložil do hlavy počas akejsi spätnej kontroly vyšetrovacieho spisu. Spracovanie rozsiahleho spisového materiálu mi dalo zabrať. Bolo to ťažšie, než som si predstavoval. Molnár s Masárom sa vzájomne od začiatku obviňovali, fabulovali, zľahčovali, konštruovali. Veľmi dobre si po svojom zadržaní uvedomili, že tentoraz im nejde len o pár rokov v žalári ako v minulosti, ale o celý zvyšok života. Svojimi výpoveďami spôsobili informačný chaos, v ktorom bolo vtedajším sudcom, prokurátorom i obhajcom ťažko orientovať sa. Keď som si po rokoch čítal množstvo výsluchov oboch odsúdených, rozsudok senátu a napokon našu listovú komunikáciu, mal som v hlave mišmaš. Práve z tohto dôvodu sa každá z piatich hlavných častí knihy začína krátkou technickou poznámkou, v ktorej vysvetľujem spôsob spracovania nasledujúcich strán textu. Úprimne som sa snažil hľadať prieniky vo výpovediach v spojení s vlastným názorom, aby som priniesol komplexnú rekonštrukciu toho prekliateho augustového dňa a okolností, ktoré mu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali. Aby to bolo spravodlivé, na osobitných stranách som poskytol priestor na obhajobu odsúdeným – a aby necítili zaujatosť, nezvolil som štandardnú cestu napísania predhovoru akejkoľvek tretej osobe. Bola to pre mňa pavučina, ktorá sa mi rozpletala veľmi ťažko. Pri písaní som cítil obrovskú frustráciu. Frustráciu zo vzájomného nekonečného obviňovania Molnára a Masára. Bojovali o svoju slobodu za každú cenu. Ako sa k celej veci postavia po troch desaťročiach? Budú rovnakí? Prinesú nové informácie, ktoré zvrátia prípad v ich prospech? Alebo sa priznajú? Aj to je súčasťou záveru tejto knihy. Prípad vraždy na odpočívadle si ma získal aj tým, že priniesol niekoľko pozoruhodných rozmerov. Molnár a Masár sa stali iba druhou a treťou osobou na Slovensku, ktoré boli po páde komunistického režimu odsúdené na doživotný trest odňatia slobody. Prvou bol Čech Jiří Šouta, ktorý vraždil v Bratislave a doživotie si odpykáva v Čechách. Keďže Molnár je maďarskej

PROLÓG

národnosti, Masár sa stal prvým rodeným Slovákom, ktorý si vypočul verdikt o najťažšej forme trestu. Ako som rátal, stále mi vychádzalo, že pri spočítaní všetkých trestov Jána Molnára s veľkou pravdepodobnosťou neexistuje v histórii Slovenskej republiky a zároveň (minimálne) slovenskej časti Československa od roku 1918 väzeň, ktorý by strávil za mrežami viac dní ako on. Molnárovi patrí prvé miesto aj v tom, že sa do väzby v prípade vraždy na odpočívadle dostal o deň a pol skôr ako Masár. Pri Masárovi „hrozí“, že sa raz po smrti Molnára stane najdlhšie bez prestávky sediacim väzňom na Slovensku. Ak sa mu nepodarí dostať sa na slobodu a dožije sa vysokého veku, prekoná svojho dávneho kamaráta aj v počte dní svojho života, ktoré strávil za mrežami. Neboli to len suché štatistiky, zaujímavé čísla a prvenstvá, čo pritiahlo moju zvedavosť. Bolo to o šialenej hre osudu, ktorá 23. augusta 1990 spojila mladý manželský pár s dvoma neznámymi ľuďmi. Kombinácia, ktorá sa im všetkým stala osudnou. Boli to drobné čriepky a fragmenty, ktoré z tejto na pohľad štandardnej vraždy spravili pre mňa prípad neuveriteľných rozmerov. Už samotný fakt, ako si René pár hodín pred tragédiou spieval pieseň o smrti a blížiacej sa hrozbe, hovorí za všetko. Podobných momentov je tak veľa, že sa mi im ani nechcelo veriť. Prostredníctvom štúdia spisov som chcel poukázať aj na niekoľko dezinformácií, ktoré sa v súvislosti s týmto prípadom dodnes šíria. Áno, niektoré hrajú v neprospech vrahov. Ako profesionál pôsobiaci na pozícii bojujúcej proti hoaxom som sa musel vyrovnať aj s touto skutočnosťou. Písanie o takom zbytočnom a tragickom konci dvoch mladých životov mi ponúklo pohľad do najväčšieho zla ľudskej duše. Počas mesiacov, ktoré som strávil študovaním spisov a písaním textu, som to zlo cítil vo svojej hlave takmer neustále. Žiadna kniha sa mi nepísala tak ťažko ako táto. Niežeby nebolo o čom písať. Práveže bolo toho dosť, ale obsah bol strašný. Bolo by ľahké s tým prestať a na všetko zabudnúť. Nerýpať sa už v minulosti, žiť si radostný život bez starostí. Nešlo to. Dennodenne som mal pred očami fotografiu

PROLÓG

Reného z roku 2015. Zúfalosť, bezradnosť, výčitky. Tak sa na mňa cez objektív fotoaparátu pozeral. Nemohol som nechať jeho osud zapadnúť prachom v zabudnutí. Chcel som svetu zanechať jeho odkaz… Odkaz tragických rozmerov. Odkaz, aký vrtkavý je život. Odkaz všetkým, ako si treba dávať pozor. Odkaz všetkým budúcim vrahom, že na nich všetkých vždy dôjde. Odkaz ľudstvu, že toto by sa nemalo stávať.

V Bratislave 23. augusta 2021

Dav id P úchov sk ý

PROLÓG

Poóakovania A ROZ DI E L OD PR Í BE H U K N I H Y Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch o nehode lietadla v Bratislave v roku 1976 som v prípade vraždy holandskej turistky v Rakúsku rukami dvoch Slovákov bol už na svete. Písal sa august 1990. Mal som tri mesiace, takže na medializáciu ostro sledovaného vyšetrovania a napokon súdneho procesu z prelomu rokov 1991 a 1992 som nemal šancu pamätať si. Preto tak ako pri lietadle, aj pri vražde som sa musel spoľahnúť na ochotných pamätníkov, ktorí majú o čosi viac rokov ako ja a ktorí mi s tvorbou tejto knihy pomohli. V prvom rade sa chcem poďakovať bývalému holandskému novinárovi Henkovi Langenbergovi. Ako mladý novinár denníka De Limburger sa zúčastnil na súde v Bratislave. Ochotne odpovedal na moje otázky, priblížil mi atmosféru pojednávania a v neposlednom rade bol tým človekom, s ktorým som bol vyše šesť rokov v nepravidelnom kontakte, keď sme dumali nad tým, či sa pustíme do napísania spoločnej knihy, alebo to celé necháme tak. Henk bol pre mňa živým dôkazom, že záujem o dávny prípad krutého činu medzi holandskými pamätníkmi naďalej trvá. Taktiež sa mu chcem poďakovať za snahu opakovane oslovovať rodiny manželov Widdershovenovcov kvôli tejto publikácii. Napokon sa rozhodli neodpovedať na moje otázky, čo je po rokoch trápenia pochopiteľné. Nemôžem nespomenúť bývalého holandského vyšetrovateľa Berta Spoelstru. Keď sa v roku 2015 holandskí novinári odo mňa dozvedeli, že Ján Molnár a Ľubor Masár sa teoreticky ako prví na doživotie odsúdení slovenskí väzni môžu dostať na slobodu, nastala v ich krajine menšia panika. Jej následkom sa stala kniha Bad Moon Rising, ktorú napísal Bert na žiadosť rodín manželov Widdershovenovcov, aj keď samotný prípad ako policajt nevyšetroval. Kniha sa mala stať akýmsi mementom toho, čo sa v roku 1990 na rakúskom odpočívadle stalo, aby verejnosť, médiá i sudcovia na Slovensku nezabudli, koho by mohli pustiť spoza mreží na slobodu.

PROLÓG

„Tí bastardi boli odsúdení na doživotie. Tamojší sudca nás uistil, že doživotie naozaj znamená doživotie. A teraz sa oni dvaja pravidelne pokúšajú dostať na slobodu. A tu v Holandsku sú právnici, ktorí hovoria, že doživotné tresty sú nehumánne. Dobre, a čo teraz s príbuznými obetí? S obeťami? Aj oni dostali skurvený doživotný trest,“ rozčuľoval sa člen rodiny Widdershovenovcov, keď sa o ich žiadostiach o podmienečné prepustenie dopočul. Bertova kniha napokon vyšla až začiatkom roka 2021 a jej vydanie ma úprimne prekvapilo. Nevedel som, že sa niečo podobné chystá. S pomocou internetového prekladača som ju prečítal a nejasné pasáže som konzultoval priamo s Bertom. Chcem sa mu touto cestou poďakovať nielen za jej napísanie, ale aj za ochotu poskytnúť mi ďalšie informácie a fotografie z knihy na použitie do tej mojej. Keďže rodina manželov mala záujem o jej napísanie, poskytla mu prostredníctvom svojho člena veľmi cenné informácie, ku ktorým by som sa nijakým spôsobom nedostal. Bert sa, bohužiaľ, nedostal k slovenskému archívu, plnému tisícok strán dokumentov o prípade. Vďaka informáciám z jeho knihy som tak mohol dať dokopy text, ktorý, trúfam si povedať, poskytuje najkomplexnejší pohľad na prípad vraždy, ktorá šokovala niekoľko krajín Európy. Ďakujem ti veľmi pekne, Bert, za pomoc a ochotu. Napísali sme si toho viac. Aj o tom, aké je niekedy nevďačné písať knihy, no tá tvoja bude mať navždy svoje vlastné miesto v histórii holandskej krimiliteratúry. Keď som už spomenul archív, moja vďačnosť smeruje aj k archívu Krajského súdu v Bratislave a jeho ochotným pracovníčkam. Špeciálne pozdravujem sympatickú paniu, ktorá sa o moje bádanie zaujímala a pomohla mi so zabezpečením archiválií. Za dodatočné informácie z minulých čias ďakujem Jergušovi Sivošovi z Ústavu pamäti národa a kolektívu z Archívu bezpečnostných zložiek v Prahe a v Brne. Na chvíľu sa vrátim do Holandska. Istá forma poďakovania patrí aj novinárovi Josovi van den Campovi. Netýka sa priamo tvorby textu tejto knihy, ale roka 2015, keď som sa o vražde dozvedel a keď ma na ďalšie roky pohltila. Josovi som dodal rozhovor s Masárom a Molnárom, on pre mňa vyspovedal Reného a pripojil aj jeho aktuálnu fotografiu. Fotografia vo mne vyvolala zimomriavky a vnútornú depresiu.

PROLÓG

Ďalšie roky som sa k nej vracal a prežíval veľkú ľútosť. Istým spôsobom ma stále motivovala, aby som sa odhodlal napísať samostatnú knihu o tomto prípade, aby pamiatka a láska dvoch mladých ľudí nezostala zahrabaná kdesi v archívoch. Chcem sa poďakovať vtedajšiemu predsedovi senátu dnes už neexistujúceho Mestského súdu v Bratislave Jozefovi Kanderovi za poskytnutie spomienok a komplexného rozhovoru. Poďakovanie patrí všetkým čestným sudcom, prokurátorom, vyšetrovateľom, znalcom, tlmočníkom, svedkom a ďalším, ktorí na tomto prípade pracovali. Dôležité, či už rozsiahle, alebo čiastkové informácie, mi do knihy poskytol bývalý mestský prokurátor Juraj Trokan, advokáti Andrej Lehoťan a Peter Zelenay, bývalá Molnárova kamarátka z dávnych čias pani Magdaléna, fotograf Peter Brenkus, psychológ Anton Heretik, muž sprevádzajúci holandských novinárov v Bratislave, dvaja bývalí vyšetrovatelia prípadu, bývalá majiteľka karavanu, kde došlo k vražde, a ďalšie osoby, ktoré nechceli byť žiadnym spôsobom menované, či už zo strachu z pomsty dvoch odsúdencov, alebo len zo zlého pocitu, ktorý by nastal po spojení ich mena s prípadom vraždy. Všetkým im patrí moje úprimné poďakovanie. Za podporu a pomoc pri ceste do Rakúska za osobným spoznávaním tragédie na miestach, kde došlo k hrozným činom, ďakujem A. P. a M. K., opäť radšej bez menovania. Ďakujem Vydavateľstvu Dixit za ďalšiu profesionálnu spoluprácu a podporu mojej myšlienky napísať samostatnú knihu o tomto prípade. Na záver som si nechal jedno poďakovanie, pre ktoré nenachádzam osobitý prívlastok. Chcel by som sa poďakovať Jánovi Molnárovi a Ľuborovi Masárovi za to, že mi poskytovali odpovede na moje nekonečné otázky. Nepýtal som sa ich iba na rok 1990 a súčasný trest, ale aj na ich životy, na ich minulosť, na ich život za mrežami, na ich vyhliadky do budúcnosti, ktorá nemá asi žiadnu perspektívu…

PROLÓG

Béêkový horor 1 22. august 1990 Spím. Možno plačem. Možno pijem mlieko. Možno ma niekto prebaľuje. Na svete som tri mesiace. Môj život závisí od iných. Niekto môže mať o dvadsať rokov viac, byť zdravý, šťastný a dobrý, no aj tak jeho život závisí od iných. A nemôže s tým nič spraviť. Rovnako ako ja, batoľa. O tristo kilometrov ďalej hrá na gitare muž. Jeho manželka sa usmieva. Chytľavá melódia sa ozýva karavanom. Obďaleč nocujú dvaja Čechoslováci. Započujú hudbu. Anglickému textu nerozumejú.

Dnes večer nevychádzajte von, inak prídete o život, vychádza zlý mesiac, … zakončuje muž. Kontrast medzi hudbou a realitou je zrejmý. So ženou sa vrhnú do náručia. Konečne sú na dovolenke. O deväť mesiacov chcú byť traja. 23. august 1990 Spím. Možno plačem. Možno pijem mlieko. Možno ma niekto prebaľuje… Na parkovisku o tristo kilometrov ďalej je rušno. Cestujúci vodiči si dávajú krátke pauzy. Cigaretka. Výmena plienok. Venčenie psov. Čas na toaletu. Po chvíli všetci zmiznú. Takmer. Zostanú iba štyri hlavné postavy a jeden pes. Zvláštne vákuum. Akoby aj vrabce odleteli. Mravce sa schovajú do zeme.

PROLÓG

Spievajúci muž vchádza k Čechoslovákom do ich karavanu. Je šťastný. Nemusel doumývať riad. Radšej pomôže neznámym v núdzi. Žena sa smeje a nakrúca si parkovisko na kameru. „Akoby ho uniesli,“ povie, keď filmuje karavan Čechoslovákov. Muž v tej istej chvíli bojuje o život. Karavan sa azda mierne zachveje. Z diaľky to nevidno. Proti presile je bez šance a padá na zem. Žena odkladá kameru. Nemôže byť predsa paranoidná a ide do karavanu Čechoslovákov. Dvere sa zavrú aj za ňou. Obidva karavany odchádzajú. Na odpočívadle zostáva iba opustený a zmätený pes manželov. Bobo nechápe. Jeden z Čechoslovákov si z jeho obojka spraví náramok. 24. august 1990 Československý karavan s červenou tekutinou vo svojich obytných priestoroch oškrie iné vozidlo. Vodič sa ocitne na polícii. Je to hra nervov. Odhalenie je blízko. Nekoná sa. Československý karavan i karavan mladomanželov sa dostávajú do Československa. Na miestach štyroch ľudí sú v nich iba dvaja. Čechoslováci. August až prvá polovica septembra 1990 Jeden z dvojice sa začína túlať naprieč Európou. Na karavane mladomanželov. Ukradne aj čln na podvozku. Žiadna colná kontrola ho nezastaví. Pendler bez obmedzení. Druhý z dvojice je doma. Priateľke priniesol akosi veľa darčekov. Vraj sú od jeho mamy zo západného Nemecka. „Krv na nohaviciach si nevšímaj,“ podotkne. Muž je v kóme kdesi v Rakúsku. Keď sa prebudí, nevie komunikovať. Nikto nevie, kto to je. Po žene sa zľahla zem. Bobo spí na gauči neznámych ľudí. Spokojný a najedený. Polícia je stratená. Šampusová Róža sa otáča v hrobe v Slávičom údolí.

PROLÓG

Druhá polovica septembra 1990 Nemecký ovčiak sa zahryzne do zadku jedného Jana v plzenskom motoreste. Z rúk mu padajú fľašky vykradnutého a dobre vychladeného piva. Jano nie je hlúpy. Radšej začína hovoriť. Cesta bez cieľa začína naberať reálne kontúry. Rakúski diváci so zatajeným dychom sledujú v televízii žiadosť o pomoc od polície v kriminálnej relácii. Telefóny začínajú rinčať. Muž v nemocnici sa začína preberať. Stále nerozpráva. Keď uvidí fotku Čechoslováka na úteku v novinách, zvreskne. Slová nie sú potrebné. Kde je žena?

Dnes večer nevychádzajte von, inak prídete o život, vychádza zlý mesiac. Tento príbeh má mnoho znakov spoločných s béčkovým hororom či s akýmsi až gýčovým a expresívnym umením hollywoodskeho režiséra Quentina Tarantina. Je to príbeh, pre ktorý sú príznačné šialené dialógy na bezcieľnych potulkách po Európe, arogancia a drzosť kriminálnikov, naivita a dobro ich dvoch obetí, spájanie súvislostí tam, kde by podľa logiky nemali byť, pričom nechýba násilie, krutosť, neúcta voči ľudskému životu, láska, úsmevy, nádej, šťastie, utrpenie. Želal by som si, aby to bol obyčajný béčkový horor. Béčkový horor s koncom ako vo Vtedy v Hollywoode. Keď sa z obetí z reálneho sveta stávajú pomstitelia na filmovom plátne. Bohužiaľ. Tento príbeh sa skutočne stal. Mená postáv a priebeh udalostí nie sú vymyslené. Pozrite sa teraz von na oblohu, či uvidíte len jeden, náš biely mesiac. Či tam nebude aj ten zlý, ktorý sa objavil v noci z 22. na 23. augusta 1990. Mesiac, ktorý zničil životy mnohých ľudí.

P R VÁ é A S ċ :

DVA SVETY

„Preêo sa dva také odlišné svety stretli na rovnakom parkovisku? Jeden plný brutálneho násilia a bez akéhokoüvek rešpektu. Záležalo im iba na sebe samých. Nemali niê, tí na západe mali všetko, teraz prišiel ich êas. Druhý svet bol plný harmónie a mieru. Násilie v Āom nemalo priestor. Bol to svet plný lásky, romantiky a ideálov. Svet, ktorý mohol byČ pre niektorých trochu naivný.“ (švagriná Reného Widdershovena, zápisky z osobného denníka, podüa Bad Moon Rising)

A Ž DÝ PR Í BE H M Á SVOJ E H L AV N É POSTAV Y. Ten náš ich má štyri. Štyri hlavné postavy rozdelené na dva svety. Dvaja vrahovia na jednej strane, dve obete na druhej strane. Dokopy dve rôzne vekové generácie. Starší muž, mladší muž a mladý pár. Dvaja Čechoslováci z chudobných pomerov, zamilovaná dvojica z Holandska s veľkým potenciálom do budúcnosti. Ako sa také odlišné svety mohli v jednom momente spojiť? Čo spôsobilo, že sa ocitli jedného večera tak blízko seba bez toho, aby to ktokoľvek z nich plánoval? Než (ne)dostaneme odpovede na tieto otázky, pozrieme sa najprv na životy štyroch hlavných postáv. Na to, akí boli pred tragickou nocou na odpočívadle. V akých pomeroch vyrastali, čomu sa venovali, čo mali radi, čo plánovali robiť v budúcnosti.

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

Informácií o ich životoch som mal najprv málo. Rodiny zavraždených sa po rokoch nechceli k ničomu vyjadrovať. Našťastie, vznikla kniha Bad Moon Rising. V prípade Ľubora Masára a Jána Molnára som bol v prvej fáze príprav odkázaný na informácie, ktoré mi boli ochotní poskytnúť iba oni. Bolo vylúčené, aby som sa obrátil na ich rodiny. Jednak sme sa dohodli, že to nespravím, jednak som považoval za zbytočné obťažovať príbuzných právoplatne odsúdených vrahov, ktorí za ich činy nenesú žiadnu zodpovednosť, a tak či tak si prežili svoje. Ani hľadanie kamarátov z mladosti by pravdepodobne neviedlo k ničomu. Kto by sa chcel vracať do starých čias, keď sa kamarátil s budúcimi vrahmi? Kto by chcel dnes s nimi spájať svoje meno? Zdroje o minulosti Masára a Molnára boli výrazne limitované. Zatiaľ čo Masár bol ochotný rozpisovať svoju minulosť do detailov, Molnár bol stručný a do svojich mladších čias sa vracal nerád. Ak to aj spravil, už na prvý pohľad išlo o chaotické a výrazne subjektívne opisovanie udalostí. Našťastie je archív ohľadom oboch mužov bohatý. Vďaka ich dobovým výpovediam, svedeckým výsluchom a znaleckým posudkom som dokázal zostaviť obraz ich života, ktorý predchádzal vražde na odpočívadle v roku 1990. Nebude to pekné čítanie. V podstate sa dá pri nich oboch konštatovať, že boli časovanou bombou a bolo len otázkou času, kedy spáchajú ďalší a ďalší trestný čin. Otáznik visel len nad číselným označením paragrafu. Šok som zažil pri osobe Jána Molnára. Pochopil som, prečo sa radšej svojej minulosti vyhýbal. Bola to minulosť, na ktorú by nikto z nás nebol hrdý. Minulosť opakovaných trestov, šialených udalostí a jednej vraždy.

Molnár Ján Molnár sa narodil 8. apríla 1942 v Budapešti do robotníckej rodiny ako jediné dieťa Heleny a muža, ktorého nikdy nemohol spoznať. Z východného frontu druhej svetovej vojny sa domov nevrátil.

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

Mladá a okresaná rodina prežívala ťažké obdobie. Bez otca a s hrozbou postupujúceho východného frontu nemala najlepšie vyhliadky do budúcnosti. Koniec roka 1944 sa niesol v znamení bojov sovietskych vojsk v uliciach maďarskej metropoly. Išlo o život. Helena sa so svojím dvojročným synom rozhodla ujsť cez poslednú dostupnú únikovú cestu. Začiatkom roka 1945 sa nakrátko usadili v Nových Zámkoch. O pár mesiacov neskôr nasledoval presun do Bratislavy. Detské roky boli pre Molnára náročné. Vo svojich spomienkach dodnes, pochopiteľne, preferuje len to pozitívne. Opakovane sa vracia k svojej nevlastnej sestre, ktorú jeho mama počala v roku 1947 so svojím druhým manželom Jánom, ktorý si mladého Molnára osvojil. Dobrý vzťah súrodencov mohol byť pre neho jedným z mála svetlých bodov dospievania. Na druhej strane, otčimovi viac záležalo na jeho biologickej dcére. Na chlapca bol prísnejší, občas mu uštedril výprask. Ťažké časy zažíval nielen doma, ale aj v škole. Ako rodený Maďar sa musel naučiť nový jazyk, ktorý s jeho rodným nemal nič spoločné. Pre svoj počiatočný prízvuk a ťažkosti s dorozumením sa stával vďačným objektom školskej šikany. Útoky jeho rovesníkov vo verbálnej rovine typu „špinavý Maďar“ zásadným spôsobom formovali jeho osobnosť. Stali sa akýmsi základným pilierom povahy a negatívne ovplyvnili jeho život. Ak sa kedykoľvek v budúcnosti stal terčom nadávok pre svoj pôvod, už nemlčal ako malý žiak, ale útočil. Bol by pre slovné útoky schopný aj vraždiť? O niekoľko rokov neskôr ponúkol na túto otázku odpoveď. Zmena jazykového a kultúrneho prostredia mala na vývoj malého Molnára značný vplyv. Zásadným spôsobom ho nasmerovala na zlé chodníčky, ktorým nedokázal odolať. „Už od školského veku, ako chodil do školy, som s týmto mala ťažkosti v tom smere, že nechcel chodiť do školy, utekal zo školy, takže musel byť stále na neho dozor,“ uviedla o niekoľko rokov neskôr jeho mama do oficiálnej policajnej zápisnice. Molnár hľadal útechu v odborných a cestopisných knihách technologického zamerania. Sníval o slobodnom cestovaní, objavovaní nových kútov sveta, o dobrodružných výpravách. Neskôr si vyrábal modely (nielen) lietadiel, začal zbierať staršie vydania kníh. K čítaniu

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

a obľube písma ho inšpirovala mama. Svojim koníčkom zostal verný po celý život. Frustráciu a hnev si ventiloval aktívnou športovou činnosťou. Bol to šport, ktorý do jeho života priniesol ďalšiu formu úteku od každodenných domácich či školských problémov. Ako tínedžer začal plávať za školu a podľa vlastných slov sa dostal do širšieho výberu národnej reprezentácie (1958/59). „Plavecký oddiel U. N. V. Slovan ma prijal za čudných okolností. Plavčík ma chcel chytiť za to, že som skákal do bazéna z boku, no a ja som nechcel skončiť v pivnici, kde zatvárali chytených! Zašprintoval som kraulom a zmizol do polovice 50-metrového bazéna! Chytili ma za pomoci slovanistických plavcov! A tak po týždni som ako skúšku splnil časový limit! A mali rybku na háčiku,“ napísal mi. Neskôr sa venoval boxu, ktorý ho mal dostať až na súťažný zápas do Nemecka. Ako člen Zväzarmu pričuchol k parašutistom, keď ho matka poslala na banícke učilište do Novák. Odlúčenie bral ťažko. Začal si predstavovať, že by sa mu neotvoril padák. Bolo to prvý, no nie poslednýkrát, čo vo svojom živote premýšľal nad samovraždou. Až keď mal skutočné problémy s padákom, ktoré viedli k zlomenine nohy, mama sa ho rozhodla zobrať späť do Bratislavy. Nedokončil ani štúdium za automechanika – ladiča motorov. Tomuto remeslu sa venoval v štátnom podniku Tatrovka Regna. Na pracovisku sa podľa svojich slov stretával s vtedajším pracovníkom personálneho oddelenia Ladislavom Pittnerom, ktorý o mnoho rokov neskôr vykonával funkcie ministra vnútra a riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Mali prehodiť pár slov, o nič vážne nešlo. Dovŕšením dospelosti začal Molnára stretávať jeden problém za druhým. Jeho cesta životom nabrala smer strmhlav takých rozmerov, že o tridsať rokov neskôr mali vyvrcholiť odsúdením na doživotný trest odňatia slobody. Molnár mal osemnásť rokov, keď sa po prvýkrát ocitol pred súdom. Súd v Karvinej ho v roku 1960 uznal vinným z krádeže motocykla, k čomu pridal aj ďalšie, takpovediac dobové trestné činy (rozkrádanie národného majetku, sťažovanie prevádzky štátneho podniku, hrubá neslušnosť). Preložené do jazyka 21. storočia, Molnár

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

pravdepodobne ukradol motorku patriacu štátnemu podniku. Za mrežami si mal odsedieť desať mesiacov, na územie Karvinej a Ostravy dostal zákaz vstupu na tri roky. Na slobode bol iba pár týždňov, keď sa opätovne dostal do problémov. Podľa záznamov nepracoval a živil sa krádežami. Bratislavský súd konštatoval, že sa k protiprávnej činnosti uchýlil bezprostredne po prepustení z prvého výkonu trestu. Obeťami jeho činov sa mali stať aj jeho rodičia. Vo svojich výpovediach sa bránil „tiesnivými rodinnými pomermi“ a tým, že je sirota, čo nekorešpondovalo s realitou. Okrem šatstva sa do oblasti jeho záujmu dostali automobily a motorky. Súd tak nemal dôvod neuviesť, že jeho predošlý trest nemal výchovný efekt. Hrozili mu dva roky, napokon dostal šestnásť mesiacov. Sudca prihliadol na jeho nízky vek. Do konca druhého trestu zostával Molnárovi jediný mesiac. Napriek tomu ušiel. Pre zaradeného pravdepodobne do skupiny s najnižším stupňom stráženia to nebolo náročné. Spolu s ďalším väzňom ukradli motorku a vybrali sa do sveta. Vonku neboli ani dva dni. Molnár si od sudcu vypočul, že je „povahou ľahkomyseľný, svojhlavý až furiantský“ (namyslený, hrdý, vyzývavý človek, pozn. autora). Dostal dodatočný šesťmesačný trest, ktorý ukončil v Leopoldove na jar 1963. Po prepustení sa krátko živil ako osvetľovač v štátnom filme. Možno práve tam sa začala jeho ročná známosť s istou slovenskou herečkou. Neubehlo ani pol roka a stále iba dvadsaťjedenročný Molnár bol pred súdom po štvrtýkrát. Scenár bol rovnaký. Nikde nepracoval, bol považovaný za príživníka, živil sa krádežami, neboli mu cudzie ani vlámačky či krádeže v partii s mladistvými, teda nedospelými osobami. Molnár kontroval: nemal stály pobyt pre konflikt s matkou a trestnej činnosti sa dopustil v podnapitom stave. Matka mu vrátila úder, keď do zápisnice uviedla, že jej syn ju dvakrát vykradol, pokračoval v dobrodružnom živote a že sa od neho chce dištancovať. Sudca zhrnul, že Molnár pracoval iba krátko. Keď ho preradili na inú pozíciu, odišiel. Bol „drzej a nepravdomluvnej povahy“, skonštatoval muž v talári. Rozsudok bol nekompromisný. Koncom roka 1963 dostal dva roky, po ktorých si vypočul takéto hodnotenie: dvadsaťkrát disciplinárne trestaný; prudká povaha; často nerozvážny v chovaní; pobil sa, lebo ho niekto urážal, že je Maďar.

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

Molnár si trest odpykával vo väznici na Mírove v Olomouckom kraji. Ani tam nerobil nič preto, aby bolo jeho hodnotenie pozitívne a náprava úspešná. Tentoraz išlo o trestný čin obmedzovania osobnej slobody. Ako k niečomu takému mohlo dôjsť za múrmi väznice, kde je tak či tak osobná sloboda už dostatočne obmedzená? Podľa súdu Molnár „prinútil násilným spôsobom mentálne retardovaného spoluväzňa k homosexuálnym praktikám, o. i. k fellatiu (orálnemu styku, pozn. autora)“. Na tomto incidente sa podieľal aj ďalší spoluväzeň, ktorý sa takto nechával uspokojovať. Hlavnú rolu mal hrať Molnár, ktorý svoju obeť násilne nútil, a to tak, že „poškodeného chytil za krk a nútil k fellatiu“ so spoluväzňom. Vyšetrovanie prípadu bolo uzatvorené až po prepustení Molnára na slobodu z predošlého výkonu trestu. Za nekalé praktiky na spoluväzňovi si mal odpykať ďalších päť mesiacov. Prednosť dostala vojenčina, na ktorú ho povolali do Znojma. Do basy mal ísť až potom. Molnár sa na útvare v Znojme prihlásil začiatkom októbra 1965. Od prvého dňa sa dostával do ďalšieho a ďalšieho problému. „Prejavil sa ako slabý vojak so sklonmi vyhýbať sa výcviku a klamať veliteľov. Keď bol postavený do služby, vykonával ju nedbalo tak, že musel byť potrestaný veliteľom roty. Jediným kladom u neho je, že je nadaný športovec v ľahkej atletike, o ktorú mal záujem. Inak bol v kolektíve málo obľúbený pre svoju nekamarádsku a doternú povahu. Rozkazy nadriadených plnil ledabolo a bolo potrebné takmer plného úsilia veliteľov, aby pridelené úlohy splnil,“ uviedol veliteľ čaty. Okrem toho hovoril aj o tom, ako Molnár samovoľne opustil svoje stanovište, vybral sa na iné miesto, kde v noci tam prítomnému vojakovi svietil do očí, nereagoval na jeho výzvy a takmer bol zastrelený… Veliteľova oficiálna výpoveď sa uchovala v archíve bezpečnostných zložiek. Stala sa súčasťou vyše stostranového spisu, ktorý odkryl ďalšiu temnú kapitolu v živote mladého Jána Molnára. Písal sa 1. december 1965, keď sa Molnár zobral a z vojenčiny ušiel. O jednej hodine v noci prekvapil mamu v jej práci v nemocnici. Čudovala sa, že je zas v Bratislave, veď ubehlo len pár týždňov, odkedy dostal opušťák za prvé miesto v atletike. Žiadala preto od neho doklad, podľa ktorého by sa presvedčila, že aj tentoraz je doma oficiálne. Vlastný syn ju nie po prvýkrát v živote oklamal. Vraj jeden spoločný opušťák dostali

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

dvaja vojaci a papier má u seba práve ten druhý. A prečo má so sebou aj samopal? Lebo s kolegom eskortovali osobu do Bratislavy… Či mu uverila, alebo nie, nevedno. Viac sa ho nepýtala a dovolila mu zostať na nemocničnom pracovisku do rána. Po skončení služby sa vybrali domov. Molnár si ľahol spať, mama neskôr odišla na nákup potravín. Keď sa vrátila, neverila vlastným očiam. Pred bytovými dvermi stáli príslušníci Verejnej bezpečnosti a domáhali sa vstupu dnu. Od Molnárovho úteku po ňom pátrali všetky bezpečnostné zložky. Úrady po ňom vyhlásili celoštátne pátranie s poznámkou, že je ozbrojený. Molnár neotváral. Mama mu nechala kľúče, preto nemohla vojsť. Plakala, kričala, vyhrážala sa rozlámaním dverí sekerou. Až potom Molnár otvoril a pustil ju. Policajti zostali na chodbe. Nevedno ako Molnár napokon vybehol a stratil sa im. Mame sa naskytol ďalší hrozný výjav: v byte bol neporiadok, keďže Molnár hľadal vhodné civilné oblečenie, do ktorého by sa obliekol. Gauč bol prestrelený, projektil skončil v stene. Sklo na okne bolo rozbité. Dnu sa strieľalo. Ukradol jej pár vecí. Fotoaparát a zlato. Prezlečený a už neozbrojený Molnár navštívil v práci svoju osemnásťročnú sestru. Zašila mu gombík na baloňáku. Po pár minútach odišiel preč, no vtom ho už dobehla hliadka a zadržala ho. Nasledujúce týždne vojenská prokurátora viedla vyšetrovanie. Molnár bol obvinený z troch trestných činov: zbehnutie do cudziny (pokus), rozkrádanie majetku a nedovolené ozbrojovanie. „V mieste bydliska nepožíva dobrú povesť, nakoľko tomuto sa pracovať nechce, menil často zamestnanie a dopustil sa rôznej trestnej činnosti, či už na pracovisku, doma rodičom, ako aj na uliciach, prevádzal krádeže áut, motocyklov, vlámaním do výkladných skríň ako aj do novinových stánkov. Jeho chovanie jak doma tak aj na verejnosti má špatné, len čo môže zle spraviť,“ zistili vyšetrovatelia s tým, že bol okrem toho hľadaný kvôli vymáhaniu pohľadávky. Molnár sa aktívne bránil. Hovoril, že cieľom jeho cesty bola návšteva istej dámy, volajme ju Eva, s ktorou sa pred nástupom na vojenčinu priatelil. Vyspali sa spolu raz. Keď mu Eva oznámila, že je tehotná, nezmieril sa s tým. Neveril, že je to jeho dieťa. Odvtedy stihol spoznať ďalšiu ženu, ktorú si chcel vziať za manželku. Tá ho odmietala, lebo sa ani nepoznali. Ešte do Znojma na vojenský útvar

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

za ním prišla Eva aj s otcom. Dohodli sa, že pôjde na potrat, a potom mu to potvrdí v liste. List nechodil. Preto sa Molnár išiel za ňou presvedčiť sám, no doma ju nenašiel. Ale prečo ozbrojený? „Prehlasujem, že nemal som v úmysle trvalo sa vzdialiť od útvaru, prípadne so samopalom spáchať nejakú trestnú činnosť. Bol som však pevne rozhodnutý, že ak mi Eva povie, že jej tehotenstvo neprerušili, prípadne že si to nenechá prerušiť, bol by som sa týmto samopalom odstrelil, nakoľko nechcem do smrti platiť alimenty. Mám totiž vážnu známosť, na ktorej mi veľmi záleží a ťažko by som preniesol cez srdce, že by som musel celý život platiť na cudzie decko,“ povedal vyšetrovateľovi. Doma u mamy sa podľa svojich slov pokúsil od nervov zastreliť, ale minul. „Do zásobníka samopalu som dal štyri ostré náboje a niekoľko cvičných nábojov a na gauči som sa potom pokúsil zastreliť. Pretože som samopal držal za remeň u pažby nohou a druhou nohou som tiež stlačil spúšť, neudržal som rukami hlaveň samopalu tak presne na prsiach, aby som zasiahol,“ uviedol počas vyšetrovacej väzby, ktorá bola na neho uvalená. Počas jej trvania sa znovu pokúsil o samovraždu, keď sa porezal sklom z okna. Krik spoluväzňa postavil dozorcov na nohy. „Na otázku, prečo to spravil, povedal, aby sme ho nechali, že ak sa mu to nepodarilo dnes, tak že sa mu to podarí po druhýkrát,“ uvádzal oficiálny záznam. Eva potvrdila Molnárovu verziu udalostí. Na potrate bola, no schválne mu o tom nenapísala. Už s ním nechcela mať nič spoločné. Vyšetrovateľom zostávalo rozlúsknuť Molnárovo správanie v Znojme tesne pred útekom, keď mal dvoch vojakov nahovárať na zbehnutie do cudziny a od ďalších chcel kúpiť ostré náboje. Neraz im dve hodiny hovoril, ako si postavia bunker a vyčkajú v ňom na vhodnú príležitosť utiecť. Spomínal Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Taliansko, ale aj Poľsko a útek na lodi. Vojaci ho nebrali vážne a pre samoľúbe reči ho nemali radi. Vraj vyštudoval vysokú školu, bol zubným technikom a v base sedel za dopichanie istej osoby nožom… Molnár mal aj na toto svoje správanie vysvetlenie. Vraj od vojakov zisťoval, kto chce reálne utiecť a kto nelegálne obchoduje s nábojmi, aby takto získané informácie poskytol vojenskej kontrarozviedke. Akokoľvek nereálne to znie, bola to pravda. Molnár sa skutočne

Molnár krátko po zadržaní v súvislosti s útekom z vojny. Mal 23 rokov. Zdroj: Archiv bezpečnostních složek, Kanice

proaktívne nakontaktoval na príslušníka vojenských tajných v Znojme a absolvoval s ním jedno sedenie pár dní pred útekom do Bratislavy. Príslušník vojenskej kontrarozviedky uviedol, že Molnára mu odporučil istý vyšetrovateľ z Bratislavy, ktorému mal Molnár pomáhať pri vyšetrovaní rôznej majetkovej trestnej činnosti, teda bol jeho informátorom. Molnár skutočne prejavil na stretnutí záujem spolupracovať s tajnou službou. Chcel donášať na vojakov. Aj keď bol mierne dotieravý, na rozviedčika zapôsobil. Mali sa stretnúť opäť. Keby neušiel… Táto stať je pozoruhodná z hľadiska neskoršej, až doteraz trvajúcej Molnárovej averzie voči komunistickému režimu, donášaniu a ŠtB. Molnár sa chcel stať vojenským donášačom. Vyšetrovanie sa skončilo začiatkom roka 1966. Molnár bol na základe dôkazov oslobodený a vyviazol iba s disciplinárnym trestom. Psychiater skonštatoval: „Schopnosť poznávacia nie je znížená.

PRVÁ éASċ: DVA SVETY

Za svoje činy je trestne zodpovedný. Počas pobytu na oddelení neboli zistené známky duševnej choroby. Ide o ľahkú formu psychopatie, podmienenú predovšetkým vadnou výchovou.“ Najviac trpela Molnárova mama. Jej slová z oficiálnych dokumentov nepotrebujú ďalší komentár. „V minulosti mne veľa vecí z bytu odcudzil, aj peniaze, aj iné veci ako šatstvo a jedlo. Teda skutočne mne tento spôsoboval veľké škody, ktoré som ani nehlásila, lebo som sa hanbila, že mne toto robí vlastný syn. Hodne vecí som mu odpustila, dohovárala som mu, sľuboval, že sa polepší, ale toto nesplnil. Na základe toho, čo tentoraz vyviedol prehlasujem, že ho viacej domov nepustím a nechcem s ním nič mať, nech si zariadi už život ako sám chce, ale za to všetko čo tento spravil si iné ani nezaslúži, lebo mne spravil veľkú hanbu, jak mne aj celej rodine, čo veľmi ťažko znášam a toto veľmi vplýva na moje zdravie, ako aj na moju pracovnú morálku, ako aj na zdravie manžela.“ Molnárova sestra dodala: „Neviem si predstaviť, prečo nám takto robí hanbu celej rodine, prečo sa riadne nechová, veď mal všetko doma, čo potreboval, nič mu nechýbalo. Tento však od malička je taký neposlušný a nedá si povedať a neváži si toho, čo pre neho rodičia všetko urobili.“ Molnár sa k svojej ranej trestnej činnosti v našej vzájomnej korešpondencii príliš nevyjadroval. Keď niečo napísal, nezabudol zdôrazniť, že sa vtedajšie kádre na neho pozerali ako na nepriateľa režimu alebo že sa stal obeťou udania skutočného páchateľa, ktorý ho do všetkého zatiahol. Nebolo sa čím chváliť. Gro jeho života sa mi podarilo rozlúsknuť len vďaka archívnym dokumentom. Ináč by som sa k takým informáciám nikdy nedostal. Uvítal by som, keby bol jeho životopis pestrejší a záživnejší, ale realita bola stále rovnaká – ubehlo pár týždňov a znovu sa dostal pod dohľad polície, prokuratúry a napokon súdu. Tentoraz išlo o viac ako len nevinné krádeže či útek do Bratislavy. Molnár po návrate na vojenčinu do Znojma ukradol s ďalším vojakom motorky a obaja utiekli. Molnár mal vykradnúť dve chatky, kde si zaobstarali oblečenie. Po ceste dvojica prepadla náhodného okoloidúceho. Dostal výprask, a to taký, že krvácal a krvou si zašpinil oblečenie, ktoré tak páchatelia nemohli ukradnúť, ako pôvodne