VYDAVATEĔSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĔOV
1
2
:ASÉBIA: umenie pamäte
3
Copyright © 2020 Ján MiĀko Ilustrations © 2020 Slavomír ÿapek Slovak edition © 2020 Vydavateĕstvo Spolku slovenských spisovateĕov, spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss.s.r.o@gmail.com www.vsss.sk
Román vznikol s nanĀnou podporou Literárneho fondu
Vydanie knihy nanĀne podporil Fond na podporu umenia
VYDAVATEĔSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĔOV, spol. s r. o.
Ján MiĀko: Asébia: umenie pamäte Zodpovedná redaktorka Zuzana HuĊová Gra cká úprava a sadzba Ĕubica KonĀeková Ilustrácie a obálka Slavomír ÿapek TlaĀ P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie VytlaĀené na Slovensku
ISBN 978-80-8202-137-3
4
JÁN MIÿKO
:ASÉBIA: umenie pamäte (román)
5
6
ve n ovan é r o d i Ā o m
7
Všetky postavy románu sú vymyslené, akákoĕvek podobnosĨ s reálne existujúcimi osobami je Āisto náhodná.
8
„Je otázkou , Ā o je význa mnejšie: zn alosĨ faktov, Ā i fa nt á z ia .“ (Albert Einstein)
„V šetko so všetk ým súvisí, to je prvý zá k o n epik y. A le dru hý z á k o n z nie: o všetkom po chybuj.“ (Rudolf Sloboda)
„B lahosla vení t ichí, lebo oni budú dediĀ mi z eme.“ (Evanjelium podĕa Matúša, 5. kapitola, 5. verš)
9
10
I. KOMEDIANT V KUBRICKOVEJ KOCKE
11
12
6.54 „Moje vety objasěujú prostredníctvom toho, že ten, kto mi rozumie, ich na konci rozpozná ako nezmyselné, keĊ pomocou nich – po nich – vystúpil nad ne. (Musí takpovediac odhodiĨ rebrík po tom, Āo po ěom vystúpil hore.) Musí tieto veci prekonaĨ, potom uvidí svet správne.“ (Ludwig Wittgenstein: Tractatus logico-philosophicus)
1.
D
nes ráno ma oslovil bezdomovec a vypýtal si odo měa cigaretu. Prekvapil ma a zároveě pretrhol niĨ mojich myšlienok. Trocha som zneistel. Štrukturálny mechanizmus môjho uvažovania, zvyknutý analyzovaĨ všetko, pre všetko a vo všetkom, sa takmer automaticky, mimovoĕne, samochodným pohybom uviedol do chodu a snažil sa vypátraĨ v tejto jednoduchej vete – Kamarát, nenašla by sa jedna cigaretka? – kamu áž, nebezpeĀenstvo alebo aspoě ukryté náznaky ohrozenia. Prešla hodná chvíĕa. Z oblasti predlaktia som nechcene naĀúval prerušovanému tikotu sekundovej ruĀiĀky pozlátených hodiniek, ktoré mi darovali rodiĀia. Do raěajšieho vánku zacinkala elektriĀka a niekde blízko zahrešil prebúdzajúci sa spolupútnik môjho bezdomovca. A práve jeho basový hlas vo mne prebudil obrazy starých Āias. Vybavil som si svojho prastarého otca z otcovej strany. Akože to presne bolo!? Snažím sa oprášiĨ si spomienky... „Bol navyknutý neprieĀiĨ sa a vydržaĨ,“ vravieval jeho blízky priateĕ Melquisedec, pri ktorom som nevedel, Āi je jeho meno skutoĀné, rozprávkové, alebo iba obyĀajná šifra. Najzaujímavejšie boli 13
rozprávania o Japonsku. Škoda len, že boli z druhej ruky. Tokio je jedeným z najzaujímavejších prístavov na svete. NevzĨahuje sa to iba na súĀasnú pätnásĨmiliónovú metropolu, ale platilo to aj v Āase, keĊ toto cisárske mesto s tajne znejúcim názvom Edo lákalo konšpirujúcich japonských aristokratov. Pradedo v tom Āase postával na rohoch preĕudnených ulíc a pozoroval útle Japonky v širokých kimonách, ako cupkajú sem a tam a nikdy neprestanú pobehovaĨ, dokonca mu svojím pohybom pripomínali kaĀice, ktoré sledoval na dvore rodného domu v roku pána tisícdeväĨstoštyri, za vlády cisára Františka Jozefa. Ešte vždy som bezdomovcovi neodpovedal. „Nie je to trápne?“ prebehlo mojou nepokojnou mysĕou. Nebol som navyknutý nechávaĨ pýtajúceho sa dlhšie ĀakaĨ. Výchovou do měa vštepili zmysel pre pohotovosĨ a na položenú otázku nevyhnutne odpovedaĨ Āo najskôr. Pohotoví vyhrávajú! Najrýchlejší žne úspech! A to za každých okolností. ÿasto som sa spytoval sám seba, Āi je predchádzajúci výrok pravdivý. OdpoveĊ však neprichádzala. Možno šlo len o zvnútornenú kciu nesprávnej predstavy môjho okolia, že pomalosĨ Āi dokonca mlĀanie môžu vyvolaĨ v oĀiach vplyvných ĕudí nesprávnu mienku o mojej osobe – jednoducho povedané zdeformovaĨ môj obraz, môžu ma vnímaĨ v negatívnom svetle, a nikdy nemôžem s úplnou istotou vedieĨ, Āi náhodou práve toto jedno zaváhanie, tento nepatrný lapsus nepresvedĀí môjho šéfa o nutnosti nahradiĨ ma niekým pohotovejším, neutvrdí ho v presvedĀení o nevyhnutnosti mojej nahraditeĕnosti. A tak dostanem padáka. Bez dlhého vysvetĕovania, zbytoĀných reĀí, okamžite! 14
Bezdomovcovu tvár zdeformovala netrpezlivosĨ. Niekoho mi pripomínal...
2.
N
áhle som sa rozpamätal na Melquisedeca. V tej chvíli som jeho tvár vnímal celkom jasne, len som si nedokázal presne vybaviĨ jej jednotlivé detaily. Tepal zlaté rybiĀky z roztaveného zlomkového zlata a následne ich darúval rôznym charitatívnym spolkom, alebo chudobným deĨom. Bol to vlastne ĕudomil, klasický prípad oznaĀovaný termínom podivín. Nikdy som sa nedozvedel kedy a kde sa vlastne narodil, ale predsa len ktosi nezabudol podotknúĨ, že pochádzal z Nového sveta. O jeho osobe kolovali pravdepodobne nepravdivé chýry, v ktorých bol zlými jazykmi oznaĀovaný hodnosĨou plukovník, inokedy ako svetobežník, promiskuitný šíriteĕ pohlavných chorôb, asketický guru, rojko Āi magický mudrc nastávajúceho milénia, ktorý dokáže lietaĨ. Tento tajomný muž vyĨukával vychádzkovou paliĀkou z ebenového dreva neurĀitý rytmus na žulové kocky v okolí prezidentského paláca, keĊ sa vracal z lmového festivalu národnostných menšín a etnických skupín. Uvažoval o Sibel, Turkyni narodenej v Hamburgu koncom roka tisícdeväĨstoosemdesiattri. Film ho nesmierne zaujal, pretože sa režisérovi Faith Akinovi podarilo netradiĀným spôsobom vykresliĨ zvláštny vzĨah muža a ženy u ešte zvláštnejších nemeckých Turkov. „Láska robí zázraky!“ zahundral starec a pokraĀoval v objavovaní záhadných spojitostí medzi životmi hlavných protagonistov lmu a tým svo15
jím. Trápil sa s tým už hodnú chvíĕu, no ešte vždy nebol schopný rozpoznaĨ a vyjadriĨ ani najmenší náznak nejakej podobnosti, no aj napriek tejto mrzutosti neprepadal panike, pretože si bol stopercentne istý tajomnou paralelou tejto veĕmi Ĩažko vyjadriteĕnej zhody. Ani si nestihol všimnúĨ, ako rýchlo prešiel Dietlovou ulicou, míěajúc stánky s rozvoniavajúcim kebabom. Rytmickou chôdzou skoro automaticky smeroval k nikdy nekonĀiacej Krakowskej, najdlhšej ulici v stredoeurópskom hlavnom meste. Tu v Kazimierzi sa zaĀínal chronický problém všetkých jeho prechádzok. Práve v týchto miestach sa ho pravidelne zmocěovala bezdôvodná, úzkostlivá nostalgia. To ona spôsobovala, že sa dostával do nepríjemnej dilemy, Āi zahnúĨ vpravo, navštíviĨ malebné námestie so sochou sediaceho básnika Hviezdoslava a tak svoje putovanie umocniĨ pozorovaním jagajúceho mesaĀného svitu na hladine Dunaja, alebo odboĀiĨ vĕavo a vinúĨ sa pozdēž mestskej zelene, vysadenej na mieste zbúraných mestských hradieb, prechádzaĨ spleĨou nádherných úzkych uliĀiek a prechádzku zakonĀiĨ triumfálnym výhĕadom na blikajúce veĕkomesto z dvorany Wawelu. Svoju nerozhodnosĨ rozriešil teóriou párnych a nepárnych dní. KeĊže bol trinásty november, Melquisedec odboĀil vpravo a pobral sa k Hviezdoslavovmu námestiu pozrieĨ si opadané lístie v jesennom parku. „Zajtra pôjdem k Wawelu,“ zahundral a prehodil si paliĀku do druhej ruky. Nábrežie Dunaja lemovali milenecké páry, Āo mu opäĨ pripomínalo Paríž, noĀnú Seinu, Montmartre a dni jeho mladosti. „NiĀ sa nezmenilo, mladosĨ je stále rovnaká!“ potešil sa práve objavenou krásou. 16
S ĕahkosĨou prechádzal metropolou osvetlenou sliepěajúcimi lampami a s neskrývanou radosĨou pozoroval romanticky pôsobiacu výletnú loĊ prechádzajúcu popod lomený Karlov most, pomenovaný po rovnomennom panovníkovi, kde to bolo, mimochodom, zakázané, pretože neskúseného kormidelníka mohli prekvapiĨ malé, ale prudké pereje, Āo sa už mnohokrát vypomstilo stroskotaním alebo poškodením lodí. Zĕahka sa obrátil, zhlboka sa nadýchol bahnitého, Ĩažkého rieĀneho vzduchu, privrel vieĀka a zašepkal: „Ó, dolce vita!“ Obrátil sa a pobral sa rovnakým smerom, odkiaĕ prišiel... ÿo spôsobilo tento náhly obrat? Žeby sa starcovi podarilo objaviĨ vnútornú spojitosĨ medzi životmi lmových postáv a jeho vlastným? Isté je len to, že sa plný prekvapenia intenzívne snažil rozpamätaĨ na svoju prvú ženu. Toĕko rokov na ěu nemyslel a zrazu… Nechápal z akého dôvodu nemôže na ěu prestaĨ myslieĨ. „Chantal María García de Cruz,“ zašepkali s bázěou jeho pery. „Chantal María...“ Náhle sa ho zmocnil taký silný pocit vzrušenia, ako keĊ sa s ěou poslednýkrát, pred mnohými desiatkami rokov, miloval. Intenzívne, vášnivo, strašidelne. Bez predohier. Rýchlo, ihneĊ... „Chantal Marí... áaach!“ Tieto nežné slová však s chuĨou prehltol náhliaci sa novembrový vietor, snoriaci vo všetkých kútoch tisícroĀného mesta. Zrazu na to Melquisedec prišiel. Objavil príĀinu zrodu tak neodbytne krásnej myšlienky na ešte nádhernejšiu bytosĨ Chantal Maríu García de Cruz, 17
jeho prvú ženu; ženu, ktorú naozaj miloval a ktorá umrela spolu s ich ešte nenarodenou dcérkou, vĊaka neodbornému zásahu fušerského doktora Hectora Zamalloa Buéndiu v kolumbijskej džungli Guayanskej vysoĀiny, v pohraniĀnej oblasti blízko Río Hache... Vlastne mu ju pripomenula Sibel, orientálna krásavica narodená v Hamburgu v roku tisícdeväĨstoosemdesiattri, umelecký výtvor jedného mladého režiséra, ktorého meno odfúkol ten nezbedný, jesenný, nepríjemne studený vietor a odvial ho do nenávratna. „Presne tak, je to kvôli nemu!“ hundral starec. „Sibel, Sibel, Sibel!“ vyrevoval s takou intenzitou a poskakovaním, až si takmer polámal protézu ĕavej nohy. Po chvíli sa jeho prejav zmenil. „Chantal. Chantal María García de Cruz, Chantal!“ šepotal rozjarený, opájajúc sa rytmikou vypovedaného, skackavou melodikou slova, každou precízne vyslovenou hláskou, celkovou frekvenciou hovoreného, kadenciou hlások. Šepot sa menil na klasický hovorený prejav, aby po niekoĕkých sekundách opäĨ prerástol do hlasného piskĕavého falzetu. V oĀarenosti zabudol na Āas i cieĕ svojej púte. Novoobjavená akustická lexikálna hra ho úplne pohltila a, Āo je dôležitejšie, zaĀalo ho to baviĨ. „Cha-n-tal, Si-bel, Siíí-bel, Chan-taál!“ vykrikoval rozjarený invalid a obidve mená, aj keĊ precízne vyslovované, sa zaĀínali zlievaĨ do súvislého celku, a tak mohli vytvoriĨ doposiaĕ neznámy hybridný útvar starcovej radosti Sibelchantal. Veĕmi dobre vedel, o Āom hovorí. RadosĨ v jeho vnútri gradovala a jeho prísne, unavené oĀi sa z náhlej explózie šĨastia rozosmiali. Nenápadne ich pri18
vieral, až ich napokon úplne zatvoril. Snažil sa sústrediĨ na svoje vnútro. Na jeho zvuky. Hodiny odbili desiatu, hustá tma sa plazila po opustenom bulvári ako utrápený pes, no v jeho duši prebývala skutoĀná Chantalsibel, živá, sediaca pri koreěoch obrovského mangrovníka rovníkovej džungle, po ktorom lenivo liezol pestrofarebný šantiaci ara, pozorujúci prichádzajúceho mladíka s dlhými ebenovými vlasmi uviazanými do drdola, v zafúĕaných kaki maskáĀoch a Āervenou páskou na ramene, cez ktorú plával zlatistý nápis „Liberté“. Chantalsibel, už viac Chantal ako Sibel, roztvorila svoju náruĀ a privítala prichádzajúceho partizána horúcim, temer nekonĀiacim bozkom. „Koĕko som mohol maĨ vtedy rokov, hm? Bol som urĀite veĕmi mladý! Možno takých dvadsaĨ... DvadsaĨ, presne.“ Zasiahol ho nádherný, mikroskopický okamih šĨastia, ktorý náhle prekryl horiaci obraz baskickej Guernicy s utekajúcimi civilistami, bombardovanej nepriateĕským letectvom v Āase Španielskej obĀianskej vojny. Zjavne ho prechádzka unavila a prebudené spomienky sa ako zvlnené pásy strihaného lmu v strižni štúdia mihali, vlnili, krútili Āi groteskne poskakovali a takto sa snažili pretlaĀiĨ cez pomyselnú hrádzu udržateĕnosti. Potom sa bez náležitej logickej Āi lokálnej nadväznosti nekontrolovane valili von, mimo rámec aktuálnosti a v mužovi vyvolávali totálny zmätok. Hrozilo, že ho rútiace sa, neroztriedené spomienky zabijú; ba Āo viac, hrozilo, že sa mu pomieša pamäĨ. Chladnými dlaěami si pošúchal spánky, prikrĀil sa, privrel oĀi a opäĨ sa na niekoĕko minút ponoril do prežitého života. Nad Dunajom preletel 19
buĀiak. Jeho charakteristické „bu-bú“ ohlásilo nového vládcu noci. Melquisedec otvoril vlhké hnedé oĀi. Porozhliadal sa, zamával buĀiakovi a zapálil si camelku. ÿoraz intenzívnejšie si uvedomoval svoju samotu, skutoĀnosĨ, že je tu na svete už pridlho. ħažko dýchal a prial si jediné: pokojne umrieĨ… (Vedel však, že to nebude jednoduché.)
3.
Z
amotával som sa, unavovalo ma to. Bol som so sebou nespokojný! Presne ako vtedy, keĊ som ako malé dieĨa túžil Āo najlepšie spoznaĨ svoju budúcnosĨ! Veštecké karty, Āítanie z ruky, hádanie z kávy Āi z vnútorností obetovaných zvierat boli pre měa v tomto období naozaj veĕkým lákadlom a venoval som tomuto pokušeniu obrovské množstvo svojho životného Āasu. U nás v dedine žiadna veštica nežila, stará matka vravievala, že sme si ich v stredoveku všetky upálili. Tú poslednú niekedy v poslednom storoĀí. Trochu si na to pamätám – bolo tam veĕa ĕudí a všade bola tma. Nedovidel som si na špiĀku svojho bledého, dlhého detského nosa, a to sa mi Āasto nestávalo. Tma sa dala krájaĨ, noc bola bezmesaĀná. PáĀilo sa mi to. Atmosféra umocěovala moju fantáziu. Mohol som snívaĨ! Zrazu som uvidel obrysy voza a na ěom vílu v nádhernom bielom rubáši. Vlastne iba jej náznaky, priezraĀnú siluetu prízraku. Nepoznané vo mne vyvolávalo pocit tajomnosti. Presnejšie samotnú tajomnosĨ. To však viem až dnes, keĊ si s urĀitosĨou, pomocou slovníka, dokážem striktne zade 20
novaĨ tento pojem. Ale Āi naozaj viem, Āo je skutoĀným obsahom skúmaného slova?! Dokáže ho obsiahnuĨ a následne komplexne vymedziĨ krátky slovník? Dá sa o fenoméne tajomnosti objektívne vypovedaĨ?! Víla nebola sama. Na voze stál muž, pohoniĀ. Matka zvolala: „Aha, básnik!“ Bard sa uklonil a zarecitoval báseě, ktorej deě sa zhodoval s dnešným. Povedal: „MlĀiaca chvíĕa. Cúvajúci Āas. Na hladine opustené veslo. Akýsi Ċaleký a chvejúci sa hlas, spievajúci smutnú pieseě bez slov. Noc. Noc. Zlatý hviezdny prach. Zlatá luna roztopená v jazerách.“ Zrazu sa zastavil. Uhládzal si vlasy, pozrel na hodinky, skontroloval voz. Akoby niekoho hĕadal, alebo na nieĀo zabudol. Od rieky sa ozýval najprv buĀiak, potom zakuvikal iný noĀný vták. Básnik sa preĕakol, voz sa zastavil. Víla sa stala neviditeĕnou. Rebrinák neĨahali vraníci, ale sila veršov. ÿím kvalitnejšie básne, tým rýchlejší pohyb. PohoniĀov biĀ bol syntax, odmenou metafora, lexika druhom, morfológia mapou, verše záprahom. Bolo to fascinujúce. Jeho tvár blĀala v odraze plameěa, jas oĀí mu konkuroval, ale ten zjav... Impozantný Ferlinghetti v slovenskej koži... „Predbiehajú nás autá naložené cementom a pieskom, elektriĀky vynárajúce sa z hmly a alových bleskov, ale my zastavujeme sa v hustom prúde chodcov temer bezradní, krútime klobúk v rozpaĀitých prstoch, poĀítame hodiny a dni: pondelok, nedeĕa, sobota, piatok a tak Ċalej až k tomu ránu zo 14. na 13. novembra. Až k tomu ránu cúvajúci Āas. Krútime si klobúk v rozpaĀitých prstoch. Nie, nezatajíš srdcu, Āo sa stalo. Akýsi Ċaleký a chvejúci sa hlas, mlĀiaca chvíĕa a všetko to nevyslovené Ĩa zrazu zaplaví. Vypnite rádio! Noc. Noc. Voz letel... 21
NevidieĨ do tváre Āasto znamená nepoznaĨ skutoĀný obraz. NepoznaĨ pravú tvár. Neuzrel som jej tvár! Svojimi sedemroĀnými oĀami som v diali uvidel len jej kontúry, žiaru. Avšak poznal som jej meno. Veronika. Vera ikona, pravý obraz, kdeže si? Kto si, krásna žena? Kto si, ty moja tajuplná silueta Āarodejnice s nádherou víly? Kam si sa podela? Naozaj tvoje biele rúcho pohltili pahltné plamene? Neudialo sa to opaĀne? Kto koho pohltil? Kto koho oĀistil? Plamene oĀistili tvoju dušu, alebo ty si oĀistila oheě? Nedokázala si bojovaĨ? PreĀo si neuskutoĀnila jeden zo svojich jedineĀných zázrakov, na ktoré sme boli zvyknutí? PreĀo si sa ty, Āarodejná víla, odela do rúcha bezmocnosti? Z akého dôvodu? PreĀo!? Až neskôr som pochopil: najdôležitejšou udalosĨou tvojho života bolo práve toto splynutie s plameěmi. OĀistili ste sa navzájom. A zároveě preniesli do iného sveta, inej dimenzie, možno priamo do siedmeho, najvyššieho neba. Nerozumiem však, preĀo práve takýmto spôsobom! Kvôli komu si si zvolila práve takúto formu?! Kvôli komu si trpela? Azda kvôli sebe?! Táto možnosĨ pôsobí nelogicky… Ibaže... by to bolo kvôli nám?! VýluĀne kvôli nám. Pre lepšie zajtrajšky, ako nám o nich svojho Āasu referoval nejeden zánovný súdruh kapitán, páchnuci vodkou a marskami, na jednej z premnohých výchovných besied v rámci cyklu So súdruhom Partizánom, ktoré sme povinne absolvovali na pionierskych schôdzkach v Āasoch môjho detstva. Lenže, v podstate si vyhrala. Áno, zvíĨazila si! Nad katmi, nad sebou, nad nami, nad plameěmi 22