Vydavateĕstvo Spolku slovenských spisovateĕov
1
2
Júlia Voznesenská
JULIANNA a l e bo
HRA NA Ú N O S
3
Copyright © 2004 by Júlia Voznesenská Translation © 2018 by Vanda Rybanská and Irena Košírerová Illustrations © 2018 by Martin Kellenberger Cover Design © 2018 by Ĕubica KonĀeková Slovak Edition © by Vydavateĕstvo Spolku slovenských spisovateĕov, spol. s r. o., Bratislava http://www.vsss.sk, e-mail: vsss@stonline.sk
Realizované s nanĀnou podporou Fondu na podporu umenia
VYDAVATEĔSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĔOV spol. s r. o. Z ruského originálu Júlia Voznesenská: JULIANNA ili Igra v kidnepping preložili Vanda Rybanská a Irena Košírerová Zodpovedná redaktorka Iva Vranská Rojková Ilustrácie Martin Kellenberger Obálku s použitím ilustrácie Martina Kellenbergera spracovala Ĕubica KonĀeková Gra cká úprava a sadzba Ĕubica KonĀeková TlaĀ P + M, s. r. o., Turany Vydanie prvé Printed in Slovakia
ISBN 978-80-8202-037-6
4
V eno v an é m o je j v n uĀk e Ka te nke Lo se vo ve j
5
6
Prvá kapitola
Z
boĀného vrecka plášĨa anjel ochranca vytiahol guĕu zo zelenkasto-mlieĀneho skla – komunikaĀné – a napriamil remence. Na prvý pohĕad remence vyzerali ako konce úzkej brokátovej stuhy, pridržiavajúcej zlaté kuĀery anjela. Boli to však anjelské antény. – Anjel-ochranca Johann volá ochrancu Svätého Petrohradu. V hēbke zrkadla sa zjavila žiariaca postava. – Som ochranca mesta Petrohrad, – zaznelo z podivnej gule. – Blahoslov, ochranca mesta. Som hosĨ a prosím Ĩa o stretnutie. – Aj ty blahoslov. Kde sa nachádzaš? – Zdá sa, že som zaviazol nad samotným centrom Petrohradu. – Vidíš pod sebou širokú rieku? – Vidím, ochranca mesta. – To je Neva. Južne od nej sa nachádza zlatá kupola, najväĀšia v meste. Vidíš ju? – Vidím. – To je Izakievský chrám. LeĨ k nemu a Āakaj ma na galérii pod kupolou. HneĊ som tam. Svetlo vnútri gule pohaslo. Anjel schoval zrkadlo, spustil remence a rozprestrel krídla.
7
Zakrúžil nad chrámom, zapikoval na kupolu a po nej sa ako po strmom vĠšku spustil na širokú kamennú galériu, ktorá lemovala bubon kupoly. Po celej balustráde, ktorá obkružovala galériu, stáli sochy anjelov v životnej veĕkosti. Strážca si ich zaĀal prezeraĨ s chápavým záujmom. Anjel Johann nestihol ani obísĨ zástup bronzových spolubratov, keĊ akoby po sivobelasom nebi preletela ohnivá kométa a pred skromného anjela-ochrancu zo Pskova predstal veĕkolepý ochranca imperátorského mesta. Prevyšoval hosĨa o dve hlavy, jeho bohato zdobený biely šat vydával matný perlistý lesk. Dlhé sklady plášĨa sa sfarbovali od svetlobelasa do sýtomodra a kríže na leme mali v sebe všité drahokamy a brilianty. Anjelovi visel na opasku meĀ, a ten vyzeral ako do žerava rozpálený biely lúĀ. – Petrus, ochranca Svätého Petrohradu, – vyslovila svoje meno veĕkolepá bytosĨ. – Johann. StaĀí jednoducho Ivan, – skromne sa predstavil hosĨ. – Veĕmi ma teší. Skadiaĕ si k nám ráĀil prísĨ, brat Ivan? – spýtal sa Petrus a prisadol si na okraj kamennej balustrády. – Sme PskovĀania, – nesmelo sa usmial anjel-ochranca Ivan. – Poznám, bol som tam. Slávne miesta. Monastiere, svätyne, Pskovsko-PeĀerská Lavra, starec Nikolaj Zalitský. A sú tam u vás aj mnísi známi po celom svete – ikonopisec Zenon, Roman sladkopevec... A aké záležitosti Ĩa priviedli k nám do Svätého Petrohradu, anjel Ivan? Povedz že, bratku. – Som tu z rodinných dôvodov, – odpovedal anjel, prešĕapujúc bosými nohami po kamennej dlážke galérie. – Som ochranca: mám dievĀatko, sirôtku, volá sa AniĀka, žije so starou mamou. Vlani jej zomrela matka a už je tomu desaĨ rokov, Āo ich opustil otec. Žije v Petrohrade. AniĀku odmala vychovávali matka i stará mama ako pravoslávnu kresĨanku: postili sa, chodili na prijímanie, navštevovali Boží chrám. Nedávno sa naša starká dozvedela, že trpí nevylieĀiteĕnou chorobou v poslednom štádiu a neostáva jej už veĕa života. Rozhodla sa Āo najskôr sa postaraĨ o vnuĀku. Vypátrala adresu AniĀkinho otca v Petrohrade a napísala mu list, v ktorom mu odhalila všetko o svojej chorobe a poprosila ho, aby porozmýšĕal o Ċalšom osude svojej dcéry. Otec sa hneĊ ozval: poslal telegram, že na druhý deě zavolá do Pskova na hlavnú poštu. Starká vymyslela, že pošle vnuĀku na celé leto do Petrohradu, aby sa dcéra zoznámila s otcom a privykli si na seba. A toto majú zajtra riešiĨ telefo8
nicky. Tak som sem priletel, aby som na mieste zistil, Āo je zaĀ ten AniĀkin otec, aká je duchovná atmosféra v jeho dome. K nám do Pskova prichádza množstvo pútnikov z Petrohradu, a cesta na PeĀory, do Lavry prechádza priamo povedĕa nášho domu: okolo letiaci petrohradskí anjeli niekedy rozprávajú o svojom meste také historky, že aj anjelská duša tĠpne strachom. Veĕmi sa obávam o svoje, Pánom mi zverené, dieĨa... Nedotkol som sa Ĩa, Petrus? – V mojom meste je všetkého dostatok – zlého i dobrého, hriechov i svätosti. Mesto je obrovské, ĕudí veĕa, život kypí ako vo veĕkom kotle. A démoni, veĊ tí milujú megapolisy. – ÿo milujú? PrepáĀ, nepochopil som ... – Obrovské mestá – megapolisy. A vieš, brat môj ochranca, práve na takýchto miestach sa rozhoduje o osude Ruska, a teda aj celého sveta. – Oj, Petrus! Ty máš také mesto pod krídlami a ja k tebe prilietam s našimi malichernými rodinnými problémami... – Dúfam, že si nemyslíš, Ivan, že ma trápia len problémy historického rozmeru? Poznám každého žobráka, snažím sa spasiĨ duše banditov aj každú chudobnú pravoslávnu starenku osobne hýĀkam a pripravujem na Prechod. Pre anjelov-ochrancov niet malicherností tam, kde ide o ĕudí, nech by mal anjel akúkoĕvek hodnosĨ. Neochraěujem predsa mestské kamene, ale ĕudské duše. Navyše, tvoje obavy sú mi veĕmi blízke a rozumiem im, brat ochranca. VeĊ v minulosti som sám býval osobným ochrancom a viem, aká je to Ĩažká služba. – Veĕká vĊaka za milé slová, Petrus ... – Vieš, Āo urobíme, anjel Ivan? HneĊ teraz sem zavoláme ochrancu otca tvojho dievĀatka a priamo s ním posúdite vaše pozemské záležitosti. Súhlasíš? – Súhlasím. No to ešte nie je všetko, – anjel Ivan zosadil priamo na kamennú dlážku galérie a zdola vzhliadal na Petrusa. Chystal sa mu priblížiĨ celkové okolnosti. – S AniĀkiným otcom žije aj jej sestra Júlia. Otec sa volá Dmitrij Mišin... – A kde žijú? – trošku netrpezlivo ho prerušil Petrus. – Starká NasĨa hovorila, že na Krížovom ostrove. – Mám pod ochranou taký ostrov. Kedysi na ěom panovala sestra Petra Veĕkého cárovná Natália, potom gróf Christofor Minich, po ěom gróf Razumovský a potom a do najtemnejších Āias kniežatá Beloseĕské-Belozerské. Teraz je to v duchovnom zmysle nároĀné miesto. ÿo tam len 9
v temných Āasoch pohania nenastavali! Štadióny, jachtové kluby aj nemocnicu pre straníckych funkcionárov – podlahy z dreva, lekári zvuĀného mena. A teraz si ostrov prisvojujú novorusi. Stavajú si tam svoje vily – nedostupné bašty. Ostrov niekoĕkokrát premenovali, ale ako ho na poĀiatku nazvali Krížovým, tak sa volá i dnes, a v tom, brat môj ochranca, spoĀíva naša nádej. Ale spolu si radšej vypoĀujeme, Āo nám povedia anjeli ochrancovia z Krížového ostrova. Petrus sa cez zrkadlo spojil s ochrancami rodiny Mišinovej a predvolal si ich. Zakrátko na galériu Izakievského chrámu pribudli ešte dvaja anjeli. Popri velikánskom ochrancovi mesta a Āervenolícom Ivanovo anjeli, ktorí prileteli, vyzerali poblednuto a akoby napoly priezraĀne; Ivanovi sa dokonca zazdalo, že cez ich telá presvitajú zlaté odlesky z hrotov. Anjeli sa predstavili:
10
– Dimitrius. – Július. Johann uviedol svoje meno a hneĊ prešiel k veci: – Moja zverenkyěa má zajtra dostaĨ pozvanie, aby strávila prázdniny u Mišinovcov. PoraĊte, bratia, môžem ju pustiĨ do toho domu? Je chrám vášho domova silný? Bledí anjeli si mlĀky vymenili pohĕady. – A Āo tvoja zverenkyěa? Poslúchne, keby si si, povedzme, neželal, aby cestovala do Petrohradu? – opýtal sa Július a zapýril sa. – Doteraz ma vždy poslúchla. Anjeli si opäĨ vymenili pohĕady. – V Āom je problém? ÿo znamenajú tie tajnostkárske pohĕady? PreĀo neodpovedáte hosĨovi na otázky? – stroho sa opýtal Petrus. – Odpovedajte, je rodina Dmitrija Mišina malým chrámom, ako sa to patrí u pravoslávnych kresĨanov? Anjel Dimitrius zopäl prsty rúk, podoprel si nimi bradu a skrúšene predniesol: – Ochranca veĕkého mesta a ty, hosĨ pskovský, nemôžeme vám povedaĨ niĀ potešujúce. – VeĊ porozprávajte všetko tak, ako je, – navrhol Ivan. – Vidím, že niĀ iné nám ani neostáva. Nuž: dom máme – a ešte aký! Tri poschodia s garážou, saunou a sadom. Dom je, ale domácim chrámom nie je, a ani nikdy nebol. Dmitrij SergejeviĀ Mišin je biznismen, novorus, ako sa teraz hovorí. Peniaze, peniaze, peniaze – najlepšie v dolároch, a všemožné zábavy a radovánky, aké len možno získaĨ za peniaze – to sú jeho ideály. KeĊ sa môjho MíĨu spýtajú na vieru, odpovedá, že verí len sebe samému a dolárom. Je pokrstený, ale sotva si to pamätá, a o mojej existencii ani len netuší. Bratia, keby som vám teraz zaĀal rozprávaĨ, koĕko zármutku mi priniesol od siedmich rokov podnes, do rána by som neskonĀil a celú túto kupolu by som poumýval horúcimi slzami! – ÿím by si veĕmi ulahodil nášmu gubernátorovi: práve si hlavu láme, ako k jubileu mesta oĀistiĨ kupolu. Má však prideleného démona Prekopa, a to zapríĀiěuje, že túto vec odsúva na druhú koĕaj. Navyše ani peěazí v mestskej kase nie je dosĨ – ako vždy: jednými dverami donesú, druhými odnesú, – smutne sa pousmial Petrus. – No povedz že mi, Dimitrius, ty sám sa snažíš vplývaĨ na svojho zverenca, alebo len upadáš do zármutku? 11
– Nebolo děa, Petrus, aby som sa nesnažil dokriĀaĨ sa mu do duše! Koĕkokrát upadal do nešĨastia, a ja som mu mohol aj chcel pomôcĨ, no len zriedka Āosi vyšlo. Neverí vo měa, a preto ma ani nepoĀuje. Ako sa mám teda dokriĀaĨ do jeho hluchej duše? Nevníma, a tým to konĀí, ani keby si mu zavolal na mobil! – VeĊ to skús, – poradil Petrus. – Myslíš?... Len kedy-tedy ma môj MíĨa zapoĀuje. A z akéhosi dôvodu len keĊ má vypité. Vtedy poĀuĨ, to on poĀuje, ale vykladá si všetko po svojom! Tak, napríklad, vlani si jeho opití kamaráti zmysleli, že sa pôjdu v zime kúpaĨ do prieruby. Vyrazili na svojich autách po ĕade do stredu Nevy, prerúbali sekerami dieru a poĊho si zaplávaĨ sĨa morské zvery. Boli strašne opití. Snažil som sa mu vnuknúĨ: „Ale ty, Mítenka, nelez do prieruby!“ A on ma akoby aj zaĀul: nahý sa zastavil na kraji prieruby a kriĀí priateĕom: „Nie, ja do prieruby nevleziem!“ Už som sa zaradoval, ale on pokraĀoval: „Nevleziem – ja skoĀím hlaviĀku!“ No a aj skoĀil s rozbehom. – A Āo bolo potom? – Dostal sa hlavou pod ĕad. Samozrejme som skoĀil za ním. Podávam mu pravicu – no on si to nevšíma; ukazujem mu, kade treba plávaĨ k prierubu a on vypúli oĀi a hrabe sa na opaĀnú stranu. TĠpol som od strachu: veĊ vôbec, ale ani v najmenšom nebol pripravený na Prechod! A zrazu poĀujem, môj MíĨa plaĀe: „Pomôž!“ – sám si, samozrejme, ani neuvedomoval, koho vlastne v Āiernej vode volá na pomoc. No ja som vtedy nezaváhal – volá, to znamená volá měa, v blízkosti pod ĕadom nikoho iného i tak niet! Schmatol som môjho MíĨu do náruĀia a vymrštil hore priamo cez ĕad... – PoĀkaj! A nebol si to ty, anjel môj, kto rozbil ĕad na Neve pred Petropavlovskou pevnosĨou presne na silvestrovskú noc? – zvolal Petrus. – Veru, ja ... A ako inak som mal zachrániĨ môjho Mišina? Prebil som ĕad hlavou, a on za mnou cez nový prierub aj vyskoĀil. Tam sa ho už chopili jeho opití kamaráti, zakutrali ho do kožucha a odviezli – do noĀného klubu pokraĀovaĨ vo vítaní Nového roku. – Uvedomuješ si, anjel Dimitrius, aký poplach si mi spôsobil v meste prerazením nevského ĕadu? A ešte si aj zanechal za sebou dieru v ĕade s roztavenými okrajmi! Mestskí policajti lietali hore-dolu, aby vypátrali páchateĕov, ktorí uložili pod ĕad Nevy bombu. Šírili sa chýry jeden horší od druhého: alebo teroristi chceli s pomocou výbuchu vyvolaĨ záplavu, 12
alebo chceli vyhodiĨ do vzduchu Dvorcový most, alebo že to dokonca bol pokus o vojenský prevrat prostredníctvom podvodnej výsadky. Došlo to až po mimozemšĨanov! Ak chceš, môžeš sa pohrabaĨ v starých novinách – dozvieš sa o sebe veĕa zaujímavého. Nehanbíš sa, anjel-terorista? – Hanbím sa, Petrus, veĕmi sa hanbím. Previnil som sa, prepáĀ! Dlho som sa potom nemohol spamätaĨ, všetku svoju silu som vyĀerpal tým prelamovaním ĕadu, inak by som Ĩa, samozrejme, vyhĕadal a vo všetkom sa priznal. Dva týždne som musel vylihovaĨ v oltári Joannovského monastiera, mnísi ma privádzali k životu modlitbami... Ach, koĕko tam bolo blahodaru, bratia! Akoby som bol v duchovných kúpeĕoch! – Pochopiteĕné, – usmial sa Petrus, – akoby mohla nebyĨ záplava blahodaru nad miestom hrobky Joanna Kronštadtského? Takže to vyzerá tak, že ty, úbožiaĀik, si po svojom hrdinstve upadol do bezvládnosti... No, to Ĩa sĀasti ospravedlěuje. – A mimochodom, MíĨa ani len neprechladol! Nie, bratia, nedokážete si predstaviĨ, Āo s ním zažívam: ja nad ním mávam krídlami ako lastoviĀka nad mláĊatkom vypadnutým z hniezda, ale on sa ma stále zrieka a zrieka! Ach, Āo vám budem hovoriĨ... – Dimitrius mávol rukou a, odvrátiac sa, trpko sa zahĕadel na najbližšieho bronzového anjela, akoby od neho oĀakával súcit. Anjel Július sa nesmelo usmial, vystúpil vpred a tiež zaĀal vypoĀítavaĨ svoje trápenia, a pritom postupne vystieral prst za prstom: – A moja Julka, odkedy žije s otcom, ani raz nebola v chráme na prijímaní – to po prvé. Verí v UFO a psychotronikov – to po druhé. KeĊ sa nenauĀí do školy, prosí macochu, aby jej z kariet vyveštila, Āi ju vyvolajú, alebo nie – to po tretie. Nechodí do chrámu – to po štvrté... – Tvoja Júlia chodí do chrámu s otcom a macochou, – povedal Dimitrius a prestal sa smutne pozeraĨ na bronzového spolubrata. – Dokonca veĕmi rada chodí na honosné svadby novorusov. Teraz je to u nich v móde – svadby v chráme. No pritom ju nedojíma samotný sviatostný obrad alebo krása služby, ale šaty a šperky nevesty a hostí. – Ale veĊ je to dievĀa a všetky dievĀatá obdivujú šaty. To ešte nie je hriech, – neĀakane sa svojej zverenkyne zastal anjel Július. – Prázdna nádoba je tá tvoja Júlia, hoci zapeĀatená! – Veru zapeĀatená! A keĊ je nádoba zapeĀatená peĀaĨou Ducha Svätého, ešte nie je všetko stratené: Duch v nej sám môže zažaĨ oheě, keĊ sa Mu zachce! VeĊ moja Julinka má len necelých dvanásĨ rokov, ešte sa 13
môže napraviĨ. Prázdna nádoba... Ako možno dieĨa nazvaĨ „prázdnou nádobou“, keĊ bolo pokrstené, myropomazané a do dvoch rokov chodilo správne na prijímanie?! – Ach, brat môj Július, Āo to hovoríš? SlovíĀko „správne“ platí len pre bábätko. VeĊ to ju do Božieho chrámu a na prijímanie vodila starká NasĨa! Ale, samozrejme, vravíš pravdu: aj v mojom MíĨovi sa zachovala Božia iskra, lebo jeho tiež pokrstili. To mu až potom otec zakázal chodiĨ do chrámu, aby to synĀekovi neuškodilo. Len si to predstavte, bratia, – nepustiĨ dieĨa do Božieho chrámu z lásky k nemu! ÿo je to za život, Āo je to za štát, Āo sú to za ĕudia? – Život ako život a ĕudia ako ĕudia. Ty by si, anjel môj, aj za hranicu letel za útechou... A ty sa Āo tak rozhorĀuješ, ochranca Dimitrius? – napomenul ho Petrus. – Raz mávaš rukami, raz krídlami, dokonca ti vytryskli slzy... Ako tak pozerám, si na hrane zúfalstva, a veĊ to je hriech, bratku môj. – Nie, nie! – zamával krídlami anjel, – neupadám do zúfalstva, bratia, to nejde. A to, že zalamujem rukami, tak to preto, aby som názorne vyjadril svoje trápenie. Keby ste tušili a vedeli, ako mi je môjho Mítenku ĕúto... Keby bol celkom stratený, Āi by som preěho svojou nebeskou hlavou lámal ĕad? – Myslím, že v takom prípade by si ten ĕad lámal o to skôr, – usmial sa Petrus. No Dimitrius, akoby ho nepoĀul, pokraĀoval: – MíĨa nie je v duši zlý Ālovek. Od prírody je dobrosrdeĀný, štedrý: nikdy neprejde pomimo žobráka bez toho, aby mu dal peniaze, iba ak by sedel vo svojom mercedese. Ty sa neboj, Ivan, tvojej zverenkyni niĀ nebude chýbaĨ. Skôr naopak – rozmazná ju, zasype darĀekmi. – MíĨa je Ālovek dobrého srdca – skutoĀne je to tak. No teraz porozprávaj nášmu hosĨovi o macoche, to sa bude ĀudovaĨ, – trpko sa uškrnul Július. – ÿo za macocha? – naježil sa ochranca Ivan. – ÿo je zaĀ a kde je jej ochranca? – Och, naša nevesta-macocha menom Žaneta je kapitola sama osebe! – NaĀo sa treba o nej obšírne zmieěovaĨ? Možno sa s ěou MíĨa ani neožení, rozmyslí si to, – odbil tému anjel Dimitrius. Ochranca Ivan sa vážne znepokojil: – PoĊme, braĀekovia, rozprávajte, Āo to tam máte za macochu, a preĀo s vami neprišiel jej ochranca? 14
– Ona nemá anjela-ochrancu, – riekol Dimitrius. – Nemá, a ani maĨ nemôže, lebo nie je pokrstená. Zato má prideleného osobného besa s prezývkou Žan, odporne sa na ěu podobá... Alebo ona na neho – kto to už teraz zistí. Tak ten je aj jej duchovným vodcom. – Od toho Žana vychádza taký smrad, že si to obĀas všimnú aj ĕudia: rozmýšĕajú, Āi pod parketami nie je zdochnutý potkan, – pokraĀoval Július. – Od tých Āias, Āo sa Žaneta so svojím Žanom usídlila u Mišinovcov, do domu už takmer ani nos nestrĀíme. Prebývame nablízku a prelievame horké slzy, ale nemôžeme niĀ urobiĨ. Mišinovci – otec a dcéra – nás nepozývajú, a preto nás besi ani na prah nepúšĨajú. S príchodom tejto Žanety sa náš dom zmenil v skutoĀný brloh besov: za Žanom ich do domu prenikla celá svorka. Lezú a lezú... – Aká hrôza, – pokrútil hlavou anjel Johann, chmúriac husté zlaté brvy. – Nie, ja svoju AniĀku do toho dúpäĨa nepustím! – AniĀku? – spĕasol krídla Július. – Takže ty, môj braĀek, si ochran15
com Anny Mišinovej, sestry mojej Júlie? Akosi som to hneĊ nepochopil a nespoznal som Ĩa. Stal si sa taký autoritatívny – hneĊ vidno, že tvoja anjelská služba prebieha tak, ako sa patrí. A ty Āo, vôbec sa na měa nepamätáš, braĀek? VeĊ naše dievĀatá sú sestry – dvojiĀky! ÿi si zabudol, ako nás dvoch k nim vyslali, celkom maliĀkým, keĊ ich krstili? Ešte sme si ich na zaĀiatku plietli, kde je Āia. Ivan, brat-ochranca! Zdravím Ĩa! – Áno, som to ja, braĀek Július. PoĊ, nech Ĩa objímem! Anjeli sa objali a trikrát si priložili líce k lícu. KeĊ sa ocitli vedĕa seba, stalo sa oĀividné, že majú veĕmi podobné Ārty, ibaže popolavé lokne anjela Júliusa smutne padali na chuduĀké plecia, a zlaté kuĀery Ivana sa mu dvíhali na hlave v kope takých úžasných kruhov, že ani slnko cez ne nepresvitalo. A aj postavou bol pskovský anjel silnejší než jeho brat. – Ja som Ĩa spoznal hneĊ, – povedal Ivan, – a chcel som sa potom s tebou po bratsky privítaĨ, pospomínaĨ na to, Āo bolo. No najprv som musel vyplniĨ svoju službu – pochopiĨ, Āo to tam máte za dom. Zdá sa mi však, že som už všetko pochopil: dom jestvuje a domáceho chrámu niet. To znamená, že dom je pustý... A Āo sa týka sestriĀiek, tie sme si skutoĀne spoĀiatku mýlili. No ako si spomínam, prepáĀ mi moju prostotu, že moja AniĀka bola od prvých dní trošíĀku svetlejšia a nebola taká nezbedná ako tvoja Júlia. – Veru meno sme jej vybrali... A aká je teraz, tá tvoja AniĀka? – Zlaté dievĀatko. Dobrá, poslušná, s Āistou mysĕou a srdcom. SkutoĀná kresĨanka! – Vidno, že je po tebe – veĊ aj ty si aký bohatier! AniĀka ti, iste, ani nerobí starosti, nezarmucuje Ĩa. – Starostí je so zverencami vždy dosĨ, ale zarmucovaĨ – to ma AniĀka vôbec nezarmucuje. Od raného veku ma vníma a teší tou radosĨou, ktorá nám, anjelom prináša zdravie. Preto som aj tak zmocnel, – a anjel Ivan vystrel mocné plecia. – No teraz je v našom živote veĕa smútku. Mama Nina umrela, odišla od nás do rajského obydlia a starká NasĨa zaĀala chorĕavieĨ. Predtým bývala moja AniĀka veselá a jašila sa ako maĀiatko, teraz zosmutnela. A tebe tvoja Júlia, ako vidím, dáva poriadne zabraĨ. – Ani nevrav, bratku! Otec ju rozmaznáva, vo všetkom jej pritakáva, a ona to všade využíva. KeĊ sa objavila v dome Žaneta, Julka sa celkom pokazila: farbí si tvár šminkami – nazýva sa to „make-up“, celé hodiny telefonuje s kamarátkami o hlúpostiach. Budúca macocha vytvára dojem, že ju má rada, a tiež ju rozmaznáva. Ibaže toto rozmaznávanie je 16
diabolské: Žaneta dovoĕuje Julke práve to, Āo dievĀaĨu vôbec neprospieva. Neverím v jej lásku. Tá nešĨastnica nevie maĨ rada nikoho okrem seba. A najhoršie je, že Žaneta si zaumienila, že moju Julku nauĀí kadejaké ohavnosti – veštiĨ zo sklenenej gule, vyslovovaĨ prekliatia, komunikovaĨ so zlými duchmi. Už sa aj zaĀali zaoberaĨ špiritizmom a podobnými strašnosĨami. A v dôsledku toho sa k mojej Julke pripojil besíĀek Skokan. Chystá sa z nej urobiĨ maliĀkú ĀarodejníĀku. U súĀasných pohanov je to módne a nazýva sa to „staĨ sa pokroĀilým“. Dokonca aj píšu a vydávajú knižky pre malé ĀarodejníĀky a Āarodejníkov. Bojím sa o Julku, a niĀ nemôžem robiĨ. – A aj ten tvoj Mišin má svojho besa? – spýtal sa Ivan Dimitria. – Pre zmilovanie Božie! Môj MíĨa je pripravený poslúchnuĨ akéhokoĕvek náhodného besa, poddá sa mu na Āas: raz sa opije, inokedy sa v kasíne oddáva hazardu, a najĀastejšie zo všetkého upadá pre hlúposti do hnevu. Stáva sa, že ho besi oblepia ako ovady spiaceho medveĊa, no MíĨa sa zobudí, otrasie sa, pozrie na svet nezakaleným zrakom, obdarí ĕudí dobrými skutkami, a už na ěom niet ani jedného besa, ani v jeho blízkosti! Nie, môj MíĨa nedovolí, aby nad ním mali temní duchovia neustálu moc: hoci má dušu zaspatú, no zdravú a Āistú. – Je to tak, – potvrdil Július. – PoĀuj Ivan, a možno predsa len prídete k nám s AniĀkou na prázdniny. Za jedno leto sa tvoja AniĀka nepokazí. VeĊ bude pod tvojou záštitou. A moja hlúpuĀká zverenkyěa možno prilipne k sestre a odíde od macochy. Porozmýšĕaj, veĊ sú to naše dievĀatá – sestry-blížence. – Ani nepros, brat Július, a neprehováraj ma! Ja svoje vtáĀatko do besovského hniezda ani za niĀ nepustím. Aj teraz som ju opustil len na jednu noc a už sa o ěu tak znepokojujem, tak obávam! Priam sa chvejem. Ja tu s vami besedujem, a sám sa obĀas zamyslím: Āi moje dievĀatko spokojne spí, neprisnil sa jej bezo měa zlý sen? AniĀka veĀerné modlitby preĀítala, sám som sa s ěou modlil, a starká NasĨa ju na noc prežehnala, ako obvykle, ale měa aj tak stále premáha obava: nikdy predtým som sa od nej nevzdialil tak Ċaleko a na tak dlho. ÿi je toho málo, Āo sa môže prihodiĨ? Prejde okolo hrešiaci opilec, ženúc pred sebou temný smrad, – dieĨatku sa Āosi Āudné prisnije. BabiĀkin anjel je zamestnaný naplno, veĊ k babiĀke Naste prišla smrteĕná choroba, a oni teraz spolu dávajú do poriadku posledné pozemské záležitosti. Prosil som ho, aby dozrel na AniĀku, a aj sĕúbil, no ja sa i tak o ěu chvejem. Prosto, zbohom, brat Jú17
lius, aj tebe zbohom, ochranca Dimitrius. Dobrý si ty anjel, odvážny, lenže sa ti ušiel nároĀný zverenec. Je mi vás ĕúto, bratia, trúchlim spolu s vami nad otcom s dcérou, no už sa musím vrátiĨ domov, na PskovĀinu. Zbohom, a nevolajte! Zbohom aj ty, ochranca veĕkého mesta, rád som Ĩa spoznal... Už roztiahol doširoka krídla, aby vzlietol, no anjel Július ho schytil za krídlo a úpenlivo ho prosíkal: – Postoj, braĀek, neodlietaj! No tak, prisadni si na minútoĀku, kam sa náhliš? Pozri sa, aká noc, aká krása je naokolo. VeĊ je biela noc – kde ešte také nieĀo uvidíš? A mesto – len sa pozri, aké mesto je pod nami! No, nie je naše Petrovo mesto zázrak? – Ako to tak anjel Július hovoril, pokorne klesol pred bratom na kolená, nepúšĨajúc mu pritom krídlo. – U nás je tiež krásne, všade dookola príroda, – podivil sa Ivan, no spustil sa na kamenné platne. Július sa posadil vedĕa neho, objal Ivana a položil mu na plece svoju poblednutú popolavú hlaviĀku. – PoĀuj, Āo ti poviem, braĀek Ivanko, – povedal prenikavo. – Prirodzene, že AniĀku ĕúbiš, ako ani každý otec neĕúbi svoje deti. Ty jej teraz nahrádzaš aj matku, aj otca a Āoskoro aj babiĀku. Všetko to, braĀek, chápem. No vcíĨ sa aj do situácie mojej Julky, zmiluj sa nad ěou, veĊ celkom hynie moje dieĨatko. ÿi je ona na vine, že takmer celý svoj detský život rástla bez babiĀky Nasti, bez jej svetlej starostlivosti? ÿi je ona na vine, že ju nemal kto uĀiĨ modlitby a vodiĨ do Božieho chrámu? A veĊ ona je babiĀke Naste rovnako rodná vnuĀka, ako tvoja AniĀka. BraĀek Ivanko, povedz mi podĕa svojho anjelského svedomia, od vekov Āistého, Āi sa nemohlo staĨ, že by odviezli tvoju AniĀku do Petrohradu, a my s Julkou by sme ostali žiĨ v Pskove, pod pokrovom Pskovsko-PeĀerskej Lavry, s mamou Ninou a starou mamou NasĨou? RodiĀia by prosto vzali dievĀatá a vymenili by si ich. VeĊ si ich vtedy, keĊ sa rozvádzali, vyberali celkom náhodne: matka – AniĀku a otec – Julku. – ÿo to vravíš, bratku! Už len pomyslieĨ na to je príšerné. Ja by som si bez starkej Nasti neporadil, to ona bola vždy teplom a svetlom v dome. – A u nás v dome je moĀiarna tma, – vstúpil do rozhovoru anjel Dimitrius. Spustil sa na kolená vedĕa Ivana z druhej strany, a tiež mu položil hlavu na plece, doslova akoby sa bál, že sa zdvihne a odletí. Ivan k nemu obrátil tvár a zahĕadel sa do nej. – Naši Mišinovci sa modlia k peniazom, klaěajú sa autám a kázne poĀúvajú z televízora, – povedal Dimitrius. – Sú to pohania. No a vzde18