Skip to main content

EB1104637

Page 1

VYDAVATE STVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATE OV

Edícia próza

1


2


Stanislav

Háber

k Mäké„F“ (Kniha bola ocenená hlavnou cenou českej Literárnej vysočiny Quo vadis za rok 2009)

VYDAVATE STVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATE OV 3


Copyright © Stanislav Háber 2010 Cover design © 2010 Dušan Babjak Slovak edition © 2010 by Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss@stonline.sk http://www.vsss.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV spol. s r. o. Stanislav Háber: Mäkké „F“ Zodpovedná jazyková redaktorka Jana Hájska Obálka Dušan Babjak Sadzba a tlač ETERNA Press Vydanie prvé Printed in Slovakia ISBN 978-80-8061-416-4

4


Venujem manželke Júlii, našim deťom Jankovi, Dominike a Jurkovi

5


6


Zablatená história

Keď som nastupoval do televízie, musel som prejsť lekárskou prehliadkou. Na túto udalosť som sa patrične vystrojil. Dal som si tvídový oblek sivej farby k sivým mokasínam. Cítil som sa veľmi komfortne. Takto vyparádený som sa vybral na zdravotnú prehliadku. Vystúpil som z električky. Cestu k zdravotnému zariadeniu som sa rozhodol skrátiť krížom cez blízke parkovisko. Načo by som chodil dookola po chodníku? Deň predtým pršalo. Nevšimol som si, že parkovisko je zaplavené blatom. Mne nad hlavou krásne svietilo jarné slnko. Razantne som vykročil z chodníka na parkovisko. Nízka mokasína na pravej nohe mi čudne čľupla. Zaborila sa až po členok do riedkeho blata. Nestihol som včas zareagovať. A vhupol som z chodníka do hlbokého blata aj ľavou nohou. Skúsil som si pravú oslobodiť. Ako som ju dvíhal, mokasína sa mi vyzula. Zostala trčať v blate. Skoro som spadol pri balansovaní na jednej nohe. Rýchlo som vyzutú nohu strčil do hnedej mazľavej kaše vedľa prázdnej a v blate utopenej topánke. Začal som nacvičovať podobný manéver aj s ľavou nohou. Takto som sa z duševnej pohody, aký som fešák, ktorý kráča na zdravotnú prehliadku, aby nastúpil pracovať do televízie, dostal až na samé dno zúfalstva. Stál som po členky zaborený v lepkavej kaši. V nej boli kdesi hlboko utopené moje topánky – sivé mokasíny. V ruke som zvieral v zúfalstve aktovku. Nemohla ma však v tej tristnej situácii v žiadnom prípade zachrániť. Strčil som si ju pod pazuchu. Snažil som sa voľnou pravou rukou šmátrať v blate. Okrem nohavíc s topánkami som si tak zafŕkal aj moje krásne tvídové sako. Nakoniec som vylovil pravú mokasínu. Nastrčil som si ju na nohu. Potom aj ľavú. Po špičkách som vycúval z bahna. Stál som na chodníku a obzeral tú strašnú spúšť. Oblek s topánkami – všetko bolo beznádejne zablatené. Takto som nemohol ísť k lekárovi. Obrátil som sa na spiatočnú cestu domov. V električke si ma ľudia obzerali. Doma manželka horekovala, že čo sa mi to stalo? Musel som vtedy môj jediný oblek nechať doma. K lekárovi som sa vybral v rifliach a teniskách. Ledva som stihol prísť do televízie načas. Hneď som dostal „pucung“, že prvý deň v práci, a už meškám. Moju zablatenú históriu som nespomínal. Vlastne som o nej vôbec nehovo7


ril, až kým som sa nespoznal s baťkom Vladom Mináčom. Stal som sa členom jeho kruhu. Ten k nemu pravidelne chodieval do Hasprunky (dedina na Záhorí, správne pomenovanie znie Studienka) do záhrady vždy 10. augusta na jeho narodeniny. Baťko sedával v hojdacom kresle pod slivkou. Nás usadil okolo stola na trávniku. Začala sa debata. Právo prvého slova mal baťko. Ako prozaik hovoril zaujímavo. Nik sa ho neodvážil prerušiť. Jeho monológ plynul päť, desať, pätnásť, dvadsať, ba vydržal by aj tisíc minút. Lenže za baťkom chodievali samí prozaici. To sú ľudia uvravení minimálne tak ako on. Z úcty k jeho dielu vydržali mlčať prvých tridsať minút. Pritom si vytrpeli muky. Prozaik musí rozprávať o vlastných príbehoch, aby ich potom lepšie napísal. A tak baťka po pol hodine prerušil vždy prítomný najstarší gratulant, ktorý si to mohol dovoliť. Baťko mu na dlho slovo neprenechal. Začali sa prekrikovať. Do toho sa pridávali ďalší a ďalší. Skončilo to tak, že rozprávali všetci páni spisovatelia jeden cez druhého. Nik nikoho nepočúval. Tak tu v Hasprunke v jeden augustový deň som vyrozprával aj ja tento príbeh.

Vinetou pre zomierajúcu

Mal som kamaráta. Bol diakonom. Rok po skončení bohosloveckej fakulty mu vo veku dvadsaťtri rokov Svätý Otec udelil výnimku. Vďaka nej ho mali vysvätiť za kňaza o dva roky skôr, ako predpisovala veková hranica dvadsaťpäť rokov. Vravelo sa tomu, že dostal dišpenz od pápeža na vysviacku. Pozval ma spolu s jedným mojím známym. Pre kňaza je tento deň dôležitejší ako pre iných po skončení vysokej školy promócia. Nuž sme rozmýšľali, čo mu kúpiť? Dôstojný pán Stanko Fedor bol veľmi skromný. V izbe mal len skriňu, stôl, jednu stoličku, bibliu, kríž a posteľ. Viac nič. Nakoniec sme dostali nápad. Cez víkendy brával deti mnohodetným rodinám v Košiciach. Chodil s nimi na výlety. Tak sme sa rozhodli, že mu kúpime niečo praktické. Spací vak a turistické nádoby – tzv. ešus. Vysviacku mal v kostole zasvätenom sv. Mikulášovi v Banskej Bystrici na hlavnom námestí. Z Košíc sme cestovali už v noci. Moja manželka nám nabalila vyprážané kuracie rezne. 8


Vo Zvolene sme prestupovali. Tu na stanici som si kúpil žltú malinovku. Bola pokazená. V tej rannej zime som to postrehol až neskoro – po jej vypití. S kombináciou so studenými mastnými kuracími rezňami u mňa vyvolala náležitú reakciu. V krásne vyzdobenom kostole to na mňa prišlo. Celú vysviacku som strávil v akútnom stave s riadnymi kŕčmi na toalete fary. Ale aspoň som ju počul. Keď sa blížila k záveru, kostolník mi práve dovaril čierny čaj. Vypil som ho na ex. Popálil som si ústa, ale vbehol som do kostola včas. Práve sa od oltára pohol sprievod. V ňom oslávenec, čerstvo vysvätený kňaz Stanko, spolu so svätiacim biskupom. Dostali sme k pozvánke aj lístky na biskupský obed. Zhodli sme sa, že naň nepôjdeme. To sa patrí rodine. Tú mal Stanko dosť veľkú. Nebolo mu treba ešte naše dva hladné krky navyše. Preto nám zrazu vznikol problém. Kedy mu tie naše dary dáme? Nič nám nenapadlo. V strede chrámu sme preto zastavili biskupa. Vrazili sme Stankovi do jednej ruky ešus, do druhej spací vak a popriali mu veľa šťastia. Ľudia na nás zo špaliera veriacich vyvaľovali oči. Stanko na nás tiež pozeral vyjavene ako na zázrak. Nakoniec pochopil, o čo ide. Vrátil nám spací vak a ešus späť so slovami: „Chlapci, dáte mi to potom. Ja mám vonku prvé kňazské požehnanie ľudu.“ Tak sme vzali naše dary a rýchlo si sadli do jednej z kostolných lavíc. Tam nám to došlo. Smiali sme sa potajomky. Veď sme boli v kostole. Lenže slzy nám tiekli po tvárach. Niektoré staršie vedľa stojace panie sa už aj začali nad nami pohoršovať. Preto sme radšej z kostola rýchlo vybehli. Stanka som spoznal za mierne bizarnej situácie. Zomierala mi v nemocnici mama. Šiel som utrápený za ňou. Mala štyridsaťštyri rokov a ja som bol vtedy ledva dvadsaťjedenročný. Mama zomierala na rakovinu. Mala bolesti. Musel som často zháňať od sestričiek injekcie, či inak som sa jej snažil pomôcť. Raz sa mi naskytol nezvyčajný pohľad. Mama v posteli polo ležala – polo sedela. Ruky pozdĺž tela na perine. Tvár vyjasnená. Vedľa nej sedel na stoličke pri posteli mladý vysoký muž. Bol na hladko oholený. Vystrihané vlasy na ježka mal ryšavej farby. Vyzeral veľmi solídne. Pod krkom mal biely kňazský golierik. Inak bol v čiernom. Chodil dávať smrteľne chorým prijímania. Pritom sa zoznámil s mamou. Obľúbil si ju. A tak po prijímaní za ňou zaskočil na izbu. Tu som ich našiel. Mama počúvala a Stanko so svojím solídnym výrazom jej pri posteli hral na ústnej harmonike známu pieseň zo slávneho indiánskeho filmu Vinetou. 9


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook