Skip to main content

EB1104577

Page 1

Vydavateºstvo Spolku slovensk˘ch spisovateºov


Anton Habov‰tiak

ORAVSKÉ CHODNÍâKY

Vydavateºstvo Spolu slovensk˘ch spisovateºov


Copyright © Anton Habov‰tiak – dediãia 2004 Illustrations © Miroslav Strnadel 2004 Cover design © Anna Chovanová 2004 © Vydavateºstvo Spolku slovensk˘ch spisovateºov, spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss@stonline.sk http://www.vsss.sk

Vy‰lo s finanãn˘m príspevkom Ministerstva kultúry SR

VYDAVATEªSTVO SPOLKU SLOVENSK¯CH SPISOVATEªOV spol. s r. o. Anton Habov‰tiak: Oravské chodníãky Slovníãek náreãov˘ch a zastaran˘ch slov zostavili Ingrid Skalická a Miloslav Smatana Zodpovedná redaktorka Ingrid Skalická Ilustrácie Miroslav Strnadel Obálku s pouÏitím ilustrácie Miroslava Strnadela graficky spracovala Anna Chovanová Sadzba Anna Chovanová Tlaã ETERNAPress Vydanie druhé, vo Vydavateºstve Spolku slovensk˘ch spisovateºov prvé Printed in Slovakia ISBN 80-8061-181-5


Keì Keì e‰te e‰te stáli stáli drevené drevené domy domy


KEë E·TE STÁLI DREVENÉ DOMY

Keì som sa v jesenné popoludnie vybral v krivskom chotári po starej Behuliakovej ceste nahor, Ïe popod Skalicu vyjdem nad Pa‰kovo, spod nôh sa mi prihováral star˘ chodník, z ºavej strany v‰e po‰kuºoval do zeme vrezan˘ závoz. Dobre som ho poznal. So star˘m otcom sme tadiaº neraz vy‰li do Griap. Slnko sa akoby zavesilo nad Magurou, tak na dve kopije ch˘balo, Ïeby sa rozÏeravená guºa utopila za jej chrbtom. Pretrel som si oãi, a zrazu som sa nevedel ãomusi priznaÈ. âo sa stalo, kde je na‰a dedina? Azda som zablúdil, alebo ju nebodaj dakto zamenil za inú? A predsa by mala byÈ tu, pod v⁄‰kom... Veì naºavo je Holica, vrchom sa prtí cesta na v˘chod, dobre vidno aj obidva LúÏky, KepeÀovo i Mackov kút, v diaºke je Javorovô, kde mávali Krásniãania najlep‰ie lúky. Hej, v‰etko dookola je tak, ako b˘valo, iba starej dávnej dediny niet, dnes tu stojí iná, akosi sa málo podobá tej, ão v nej Ïili na‰i starí rodiãia a ão v nej matere vykolísali na‰e detské roky. Ale aká to bola vlastne dedina, kde sa v rokoch po prvej svetovej vojne zaãalo rozvídÀaÈ v na‰ich oãiach a kde sa rodili aj prví poslovia snov o budúcnosti? NuÏ akáÏe by bola? Len taká ako aj jej ostatné sestry v Oravskej stolici. V mnohom sa podobala svojmu príbuzenstvu roztratenému po Orave, jej vnútorn˘ i vonkaj‰í Ïivot bol poznaãen˘ zápasmi, ão musí preÏívaÈ kaÏd˘ ãlovek i celé spoloãenstvo v priebehu svojho Ïivobytia. I na‰a dedina sa stala kriÏovatkou v‰akov˘ch síl a protisíl, rozmanité zápasy v nej zanechali svoje stopy. Ako in˘m dedinám na Orave aj na‰ej dedine urãila polohu príroda, preto celkom zákonite zaãala vyrastaÈ pod Skalicov˘m v⁄‰kom a pod Holicou pozdæÏ potoka, ão vyvieral na hraniciach troch chotárov. Dobre ho poznali uÏ aj Thurzovci, lebo práve tade neraz uháÀali na Majer, kde stálo ãosi ako letohrádok a okolo neho prekrásne hlboké lesy s mnoÏstvom najv‰akovej‰ej zveri. Potok sa po celej ceste vrtel, ani len chvíºoãku sa neuberal rovno, azda práve preto mu páni z Oravského zámku dali meno Kriv˘ a takto ho zaznaãili aj v listinách e‰te prv ako dedinu. Sotva potok opustil krivskú dolinu a dobehol na kúsok roviny, zrazu sa ako svojvoºn˘ záprah skrútil doºava na Ilje‰, a hybaj si potom priamo cez kapustniská do Cickova a tak do Oravy. Na kolene tohto potoka sa ãasom skríÏili aj dve pretiahnuté ulice a utvárali jej ‰tyri charakteristické ãasti: na jednej osi stáli proti sebe Závoz a niÏn˘ koniec, na druhej zas

8


Ulica a Krivô. Dedina v toku stároãí menila svoju podobu i odev, no pred na‰imi oãami sa vynára tvár, akú mávala kedysi dávno. Iba meno nezmenila, Krivá sa volá dosiaº. Ako takmer v‰etky dediny na Orave i tá na‰a bola v rokoch môjho detstva celá z dreva, celá doãista. Krãma pri kolene potoka i ‰kola s do‰tenou verandou a ‰tebºov˘m plotom boli zrubové stavby pokryté ‰indºom. Hasiãská „búda“, kde sa skr˘vala ruãná protipoÏiarna striekaãka, voÀala celá drevom, i jej ohrada z olúpen˘ch Ïrdí. No a domy... Tie v‰etky do jedného mali zruby a na nich sedlovú strechu s odkvapov˘mi strie‰kami. Na vrchole ‰títov sa kde-tu konãili polokuÏeºovou hálkou. A také boli v‰etky domy, domãek pri domãeku, jeden ako druh˘, a predsa len aj trochu in˘. Drevené boli aj stodoly a vôdre, z dreva sa stavali aj chlievy i ma‰tale, väã‰ie a men‰ie ciene, popri stenách rozvoniavali do stôsov naukladané triesky. Ba aj ‰opy a záãiny, kde sa dalo spávaÈ na suchom sene a vymlátenej slame, v‰etko boli zazrubené brvná, zväã‰a znútra zahasprované, sem-tam na vonkaj‰í zámok. ZdriemnuÈ si tak na krme pre statok, z ktorého voÀalo leto, bol pôÏitok najmä vtedy, keì po ‰indºoch lupkali kvapky daÏìa alebo keì v sparn˘ch dÀoch previeval pomedzi ‰káry vetrík. Dedina mala aj dva obchodíky, volali sme ich sklepy, i dva mlyny s rá‰tubÀami a v nich velikánske vodné kolesá. Pri potoku sa hrbila kováãska vyhÀa, v ulici pri chodníku do Moãiara si ãupela zostarnutá pastiereÀ. Na okraji dediny i kde-tu po dvoch v⁄‰koch nad dedinou sa pokojne dívala na svet sypárniãka, kaÏdá bola z dreva a bez oblôãikov a, pravdaÏe, pokrytá iba ‰indºami, zastrúhan˘mi v odkvapovej ãasti doostra na vrabäcí pysk. ·indle sa vtedy pribíjali dreven˘mi klincami, tak dlh‰ie vydrÏali. Ale ani slamené strechy na zadn˘ch stavoch neboli v˘nimkou. Star˘ otec mával ustaviãne poruke babky, ãi vlastne snopky zo slamy, ktor˘mi vÏdy zaplátal presvitajúce miesto v streche. ·indºová krytina vpredu a na zadn˘ch stavoch slamená strecha, to boli tie mie‰ané dachy, známe i po in˘ch dedinách. Do dvojobloãn˘ch do ulice hºadiacich domov sa vchádzalo cez drevenú bránku, alebo sa mohli otvoriÈ aj vráta so strie‰kou, pod ktorou sa vetrík neraz pohrával s nezatvoren˘mi dvercami alebo verajami. Drevené strie‰ky pokr˘vali pri cestách za dedinou aj BoÏie muky, ktoré vraj zamedzovali vstup démonick˘m silám do dediny. K domácej architektúre patrilo e‰te ãosi viac: jamy na zemiaky a repu s mal˘mi strie‰kami, s jedn˘m i dvoma radmi ‰indºov, na ktor˘ch sa dalo jazdiÈ ako na koni. No a váhové studne s drevenou i kamennou ohradou i zrubové studniská na kºuku. Drevené boli aj lavice a laviãky cez potok a ãi skôr vlastne iba prevesené brvná. Takého lavice boli pre chlapãiská osobitne príÈaÏlivé – dali sa totiÏ ºahko rozhojdaÈ. Keì sa v‰ak potok rozvodnil, a tak sa stalo neraz, prechod z jedného brehu na druh˘ mohol byÈ aj nebezpeãn˘. Raz pred Miku‰ovcami ãºuplo z laviãky do mútnych jarn˘ch vôd ‰tvorroãné chlápä. Na‰Èastie Kravskova tetka zazrela, ako sa z væn vynorili noÏiãky, potom aj hlaviãka a na chvíºu aj tielko. Popadla chytro ostrvku spod steny, rozbehla sa k potoku a neboÏiatko vytiahla z prúdu.

9


„Keby nie tá, nechodil by chlapec viac po svete,“ bolo poãuÈ v ten deÀ i neskôr po dedine. Dreven˘ch laviãiek ponad potok bolo viac, ale najviac starostí chlapom zapríãinila lavica naproti krãme, na ktorej dlho nebolo operadla. „Ako len cez Àu prejsÈ?“ kládli si otázku pomútené hlavy, keì sa preÏrelo daão viac pálenky ãi inej drgºavice. „Mal by ju dakto pridrÏaÈ, aby sa tak nehompáºala.“ Pred Baranãekovcami bol väã‰í mostík a na Àom drevené dyliny, ktoré vÏdy zhrmotali, keì cez ne prebrnkol konsk˘ záprah s vozom. Ale aj most vy‰e dediny bol z dreva: piliere alebo skôr izbice vbité na dno rieky boli vlastne stæpy z dreva a, pravdaÏe, aj v‰etky mostnice. Ani na tomto prechode nebolo vari kúska Ïeleza. V dedine bol murovan˘ iba kostol, ten sa belel uÏ z diaºky a veÏou zafarbenou na ãerveno sa zabodával do belasej oblohy. ·Èastie, Ïe nebol z dreva, uÏ by ho bol istotne zhltol oheÀ, najväã‰í nepriateº dreven˘ch stavieb. Taká, hºa, bola na‰a dedina navonok! Anonymní architekti zuÏitkovali domáci stavebn˘ materiál: na základy domov svedomite vybrúsené Èapkasté ‰ufáky z potoka, na stavbu zdravé, vetrami a mrazom zo‰ºachtené kmene, na krytinu drevo a slamu. Pri murovaní a omietkach sa pouÏívala hlina, ‰káry sa upchávali machom, na izbové steny sa pálilo vápno. ·indºové strechy odolávali náporu oravsk˘ch vetrov, ºahk˘ a pruÏn˘ materiál vzdoroval aj krupobitiu, nával snehu strechu nepreboril, nikdy nebolo poãuÈ, Ïe by bola dakde kºakla pod jeho Èarchou, ba skôr e‰te ‰kridºami opatrené strechy nezniesli väã‰iu vrstvu snehu. Architektúra na‰ej dediny vyrastala vedno s prírodou, niekoºko stároãí viedla s Àou dialóg. I v na‰ej obci dotvárali neznámi a nemenovaní majstri povestn˘ karpatsk˘ areál, o ktorom odborníci nezabudli pripomenúÈ, Ïe v Àom ãlovek nevypustil z rúk niã, v ãom by neprejavil svoj zmysel pre to, ão je uÏitoãné i pekné zároveÀ. V priebehu stároãí sa tak bez veºk˘ch teórií utvorilo útulné sídlisko so zaúden˘mi strechami bez komínov, s osobitn˘m spôsobom Ïivota i s mnoh˘mi zvlá‰tnosÈami, ão tak ostro kontrastujú s charakterom teraj‰ieho Ïivotného ‰t˘lu. V rokoch po prvej svetovej vojne bolo na Orave viac ako osemdesiatpäÈ percent v‰etk˘ch domov iba z dreva. No nielen vonkaj‰í vzhºad oravsk˘ch dreven˘ch dedín sa navzájom veºmi podobal, ale aj vnútorn˘ Ïivot urãovali ãinitele, ão podmienili moÏnosÈ Ïitia v oravskej doline i v susedn˘ch dolinkách zavrznut˘ch medzi vrchmi. Takmer kaÏdého ãloveka na Orave Ïivili odpradávna hora a zem. Nejedného Oravca v‰ak e‰te skôr ako pôda uÏivila hora, hora smreková a jedºová, ãi v lete ãi v zime zelená, i taká, ão sa zmie‰ala s listnat˘mi stromami. Tak tu bolo od nepamäti: mojich predkov a ostatn˘ch ºudí na Orave pridájala hneì odmaliãka zem, na Ïivobytie im prispeli ovce a statok i hlboké neprehºadné lesy, role a lúky, ãriedy rohatého statku a stáda oviec rozpasen˘ch po stráÀach a úboãiach, stromy

10


rovné ako svieãky i kadejako pokrivené, neraz podobné rozprávkov˘m obrom. Popri gazdoch a pastieroch dedina vyÏivila niekoºk˘ch remeselníkov, pravda, bez podaktor˘ch si ani nedala rady. V dedine boli dvaja i traja ‰ustri, na Kamenci a v krivskej doline hrkotali dva mlyny, pri potoku Zajac, kováã a skú‰an˘ podkúvaã vykonával svoje remeslo. V dedine vyrástli tesári a kolár, ão si vedeli poradiÈ s ak˘mkoºvek drevom, i murári si zastali svoju robotu. Star˘ otec bol koÏu‰ník i kachliar, staval ‰poráky i pekárske pece, ão ich volali aj baziliky, a tzv. káplnky na jeden hrniec. KratoÀ plietol z bielych lupcov ko‰íky, Tokarãík zas z vrbiny oválne opálky na om˘vanie drobn˘ch zemiakov i ‰upiek alebo skôr ‰krobiek pre statok. Na potok sa s t˘m chodilo. Pôrody mala na starosti babica. Dobytok, ão dakedy prechorel, lieãili domáci vedomci; iba keì uÏ väã‰í kus mohol naozaj dod˘chaÈ, privolal sa k nemu kur‰mid z mesta. Vytknuté kæby i polámané konãatiny naprával i lieãil ·urinov svák. V dedine boli aj dva sklepy, ão sa úradne naz˘vali „obchod so zmie‰an˘m tovarom“. Ako deti sme v‰ak tomuto zoskupeniu slov nikdy nerozumeli, ale kedykoºvek vkroãiÈ do obchodu bol pre nás záÏitok. V dedine mal kaÏd˘ obãan primerané povinnosti, kaÏdej vrstve sa prisúdila istá úloha i patrila úcta, ão sa mala prejavovaÈ aj navonok. Star‰í mlad‰ím vÏdy a v‰ade tykali, mlad‰í poslu‰ne poãúvali ich prejavy, na odvrávanie ani pomyslieÈ. „A ãi som ja s tebou husi pásol?“ zaãul naskutku nepríjemnú v˘ãitku kaÏd˘, ak sa v spoloãnosti správal nemiestne. V zmysle starej overenej pravdy, Ïe viac oãí viac vidí, hodnotili sa v dedinskom prostredí povahové vlastnosti. Dedina vedno a jednohlasne, neraz priam v pozoruhodnej jednote kadeão zakazovala a nariaìovala, no aj odporúãala, ako napríklad v piesni: Nepozeraj, môj ‰uhajko, ako ona tancuje, ale pozri do kuchyne, ako hrnce pucuje! ªudia sa v dedine vedno te‰ili, no v ãase potreby priam s neãakanou samozrejmosÈou zachraÀovali jeden druhého, v‰etci si tu pomáhali bez nároku na odmenu, takmer v‰etk˘ch prejal strach pri ne‰Èastí iného, odchod do veãnosti sa dotkol mlad˘ch i star˘ch, nebolo tu ãloveka, ão by sa nepozastavil nad smrÈou niekoho z dediny. Rokmi overen˘ úzus urãoval v dedine Ïivot kaÏdého ãlena dedinského kolektívu a ten sa nesmel iba tak svojvoºne meniÈ. Riadil ho richtár s predstavenstvom obce ãi úradsk˘mi, ão sa stretávali na hromadách alebo obecn˘ch schôdzkach. On mal právo duriÈ ºudí do roboty, vydávaÈ pasy na dobytok, zmierovaÈ rozvaden˘ch susedov a gazdov, ak si odorali z role, on dozeral aj na majetok obce, aj na to, ãi nebodaj dakto nekradne drevo. Za túto funkciu mal roãne päÈdesiat i sto korún, no Ïeny zvolen˘ch richtárov sa nie vÏdy te‰ili takejto pocte a zvyãajne vravievali: „Teraz uÏ naisto upadneme do biedy, keì Èa zvolili za richtára. Málo zarobí‰, a v˘davkov bude vy‰e hlavy.“

11


A naozaj tak b˘valo, Ïe richtár nezbohatol, nebolo na to ãasu ani príleÏitosti, z richtárskej funkcie okrem honoru nebol veºk˘ osoh. ZastupovaÈ richtára mohol podrichtár, obecnú pokladnicu spravoval kasír. Dedina mal noãného stráÏnika ãi vartá‰a, bubeníkom bol obecn˘ sluha, ão mal byÈ richtárovi ustaviãne poruke. O siroty sa staral obecn˘ tútor, zahájené pole, kde sa nesmelo pásÈ, stráÏili obecní hájnici. Statok, ovce a kone opatrovali na vyhraden˘ch miestach pastieri, ktor˘ch vedno s hrobárom, vartá‰om a bubeníkom volili na Jána pred Nov˘m rokom. Na dedine sa bolo treba vÏdy privravieÈ, tak˘to prejav bol viac ako pozdrav, a vlastne staãilo sa aspoÀ pozrieÈ druhému do oãí a prihovoriÈ sa: „Ide‰, Marka, ide‰?“ „Veì hej, idem...“ znela odpoveì a hneì sa vesel‰ie kráãalo. Ako v‰ade inde na svete i na dedine sa vedelo, Ïe mlãanlivosÈ zlato doná‰a, no poznala sa aj sila slova. Tak˘ ãlovek, ão v príhodnej chvíli neprehovoril, dával na vedomie, Ïe in˘ch nemá za niã a Ïe z neho trãí p˘cha. Ba mohli si pomyslieÈ o Àom e‰te hor‰ie: „Nepovie niã, lebo nevie...“ PrihovoriÈ sa bolo treba aj v poli a na cestách, na pozdrav sa nesmelo zabudnúÈ ani pri práci na lúkach a v poli a, pravdaÏe, na pozdrav bolo treba aj primerane odpovedaÈ. Dedina jazykom prekazila nejeden zl˘ úmysel, kadeão okolo usmerÀovala do rovn˘ch koºají, zahradila prístup mnoh˘m zlám, pretrela cestu k nejednému sobá‰u. Ale zas nie je celkom pravda, Ïe dvoch mlad˘ch ºudí zviazali dovedna iba rodiny. Napriek tlaku rodiãov, blízkeho príbuzenstva i in˘ch ºudí z dediny mladí mali svoju hlavu a hºadali si ‰Èastie vlastn˘mi cestami. Veì naisto by nebola vznikla pieseÀ, ão raz zanôtilo neznáme dievãa: Ja by som za teba, chlapãe, ne‰la, ão by ma dedina nahováraÈ pri‰la... A ktor˘si mládenec tieÏ dal najavo, Ïe sa oÏení len podºa vlastnej chuti: Ja by som Èa, dievãa, ja by som Èa nevzal, ão by mi otec tvoj dva domy s tebou dal. A nielen dva ãi viac domov núkala dajedna rodina; mladí v‰ak nepovolili, rad‰ej v‰elião zniesli a ‰li za hlasom srdca aj cez prekáÏky. LenÏe neslobodno v‰etko iba idealizovaÈ, ani z dedinsk˘ch úst nevyletúvali vÏdy iba premyslené slová. I z t˘ch vybuchlo nejedno niãomné slovo, slovo zlé a jedovaté, dedina sa nevyvarovala reãiam, ão zraÀovali a uráÏali, no poãuli sme aj slová ºudí dobrej vôle a tak˘ch, ão by láskav˘m slovom utí‰ili aj napajedeného vlka. âlovek, ktor˘ sa narodil v dedine i ktor˘ v nej natrvalo ostal, mal tu svoje miesto a podºa tohto zaradenia sa k nemu správali aj ostatní. Nebolo mu v‰ak slobodno vzísÈ tam, kde ho nezasiali. MládeÏ nesmela poãúvaÈ akékoºvek reãi, tzv. bos˘m, ãiÏe veºmi mlad˘m chlap-

12


com a nedorastenej ‰u‰omäti sa nedovoºovalo zbytoãne sa pliesÈ pomedzi star‰ích. Deti sa nevpú‰Èali do krãiem, a keì sa predsa len daktoré do nej ponáhºalo, bola to v˘nimka. Po veãernom zvonení mal drobizg sedieÈ doma, a ak dajak˘ neposedník pobehúval po ulici, star‰í ãlovek ho bez rozpakov zavrátil domov, rovno do postele. A dieÈa uÏ aj pálilo, len mu tak päty odskakovali. Ak sa doma o tom dozvedeli, muselo zniesÈ v˘ãitku: „Hanbi sa, Ïe Èa iní musia uãiÈ poriadku!“ Ani dorastajúci chlapec sa nemohol vykºuÈ kdekoºvek. Ak chcel okolo sedemnásteho roku mládenãiÈ, treba sa mu bolo vedieÈ podºa toho aj drÏaÈ, a prv neÏ vstúpil do mládenstva, zaplatil budúcim spoloãníkom „vstupnô“ – liter pálenky. Potom uÏ mohol chodiÈ aj na zábavy, v zimn˘ch mesiacoch nav‰tevoval vedno s nimi priadky, pri slávnostn˘ch príleÏitostiach nosil zástavu, spolu s ostatn˘mi vyberal za oblievaãku na Veºkú noc i za postavenie májov pred domami. Mládenecké zdruÏenie dodávalo dorastajúcim chlapcom odvahu vo chvíºach, keì si sami nevedeli rady. Medzi mládencov prijatému chlapcovi sa uÏ nezakazovalo chodiÈ za dievãaÈom ani na vohºady, pred zrakmi in˘ch ho neÏiãlivec nesmel pokorovaÈ. Ak by predsa len do neho ktosi zab⁄dal, posilÀovalo ho ubezpeãenie ostatn˘ch mládencov: „Neboj sa, my mu ukáÏeme!“ Keì sa mládenec oÏenil, zaradil sa medzi chlapov, vãlenenie do spoloãnosti Ïenáãov ho v‰ak zaväzovalo správaÈ sa dôstojne a váÏne; viacer˘ch mládensk˘ch spôsobov sa musel navÏdy znechaÈ. Îenat˘ muÏ uÏ nespieval po poli, na reã kládol väã‰í dôraz, váÏnosÈ v prejavoch a správaní mali byÈ v˘razn˘mi ãrtami dozretého muÏa. Ale aj ãiny v‰etk˘ch jednotlivcov v dedine museli vypl˘vaÈ z povedomia príslu‰nosti k istej skupine ºudí i z vedomia cti, ktorá sa vzÈahovala nielen na jeho osobu, ale aj na príslu‰níkov celej rodiny i na ostatné príbuzenstvo, ba aj rod. Dievka sa mala dievãiÈ, keì bol na to ãas, a byÈ Ïenou v právoplatnom manÏelstve. Vydaté Ïeny nosili na hlave ‰atku, starenám prisúdili tmav‰ie farby a také roboty, ktoré e‰te vládali vykonaÈ. Ale nemali sa zbytoãne mie‰aÈ medzi mlad˘ch, aj pre ne bola záväzná skúsenosÈ, Ïe vrana k vrane sadá, rovn˘ rovného si hºadá. Dedinu v‰ak nemoÏno zdobiÈ gloriolou bezhrie‰nosti. Aj ona bola sociálny útvar, v ktorom dobro a zlo stáli neraz proti sebe. I dedina v‰e bolestne zacítila prehru dobra, poãula rehúÀaÈ sa zlé sily, videla na vlastné oãi jasaÈ temné mocnosti, keì sa im podarilo zvíÈaziÈ. A koºkokrát iba málo staãilo na to, aby tak˘to dedinsk˘ zväzok ºudí zacítil úder práve tam, kde to najmenej oãakával. Zloãinná ruka podpaºaãa priviedla do ne‰Èastia a na mizinu mnohé rodiny, bezohºadná reã ãiernej du‰e nav⁄‰ila priam kopcom utrpenie osôb, ktor˘ch bolesÈ uÏ aj tak pretekala. Koºko ráz jeden jedin˘ bitkár na zábave ãi svadbe vedel dokonale pokaziÈ dlho oãakávané chvíle radosti. I závisÈ, ten nezriaden˘ smútok z úspechu druhého, na‰la si po dedinách svojich prívrÏencov, ovocie neprajníkov tu dozrievalo neraz ako plod v jeseni na konároch stromov. Vari kaÏdá dedina mala svojich tartuffov, rodili sa v nej lakomci a Ïiarliví ºudia, ako Za vy‰n˘m mlynom, ako kdeinde odohrávali sa i tam drámy.

13


Dedina mala svoje vychodené cesty. Nielen po poli, ale aj v my‰lienkovom svete sa kráãalo po známej sieti chodníkov, ktoré tu vy‰liapali veky. âlovek by ani neveril, ako sa práve tam stretával so zvy‰kami stredovek˘ch my‰lienok i manier. Pre dedinu bol vÏdy záväzn˘ ãas, ão sa viazal na prírodu, a ten nebolo treba meraÈ hodinami. Rob, k˘m vidí‰ i koºko vládze‰, len nie v noci! bola jednoduchá zásada a kaÏd˘ ju zachovával. Noãn˘ ãas naozaj nebol vhodn˘ na roboty. Po lúkach ãi grúÀoch mohol ãlovek neraz zbehnúÈ do jarku, záprah si ºahko skaliãil údy v závoze, i voz ºah‰ie druzgol, keì sa ‰lo v noci po neist˘ch cestách. Slab‰ím náturám sa mohli v noci zjavovaÈ kadejaké prí‰ery, v noci vládli neznáme a temné sily, a t˘m sa bolo vÏdy najlep‰ie vyhnúÈ. A tak poºné práce sa vykonávali za vidna, preto sa v lete odchádzalo na pole ão najvãa‰‰ie, e‰te pred v˘chodom slnka. Tak okolo tretej, pred úsvitom, sa zaãínal pracovn˘ deÀ a trval do samého veãera, k˘m tma celkom nezalepila ºuìom oãi. V poli sa jedávalo, keì uÏ bolo slnko hodne vysoko. NajesÈ sa v‰ak mal kaÏd˘ uÏ doma, aby sa na pole nemuselo veºa niesÈ, a aj preto, Ïe na vysedúvanie pri jedení jednoducho nebolo kedy. âas okrem slnka udával aj miestny zvon, ktor˘ sa cez deÀ ozval trikrát. Po rannom zvonení mal byÈ uÏ ãlovek na nohách, na poludnie bol signálom, Ïe pri robote si treba vyd˘chnuÈ, veãer zas zaháÀal deti domov. Neskôr nadobudla váÏnosÈ siréna z podbielskej píly OFA, ão trúbila na fajront. No a, pravdaÏe, aj vlaky pripomenuli, ak˘ je ãas, len ich ãlovek musel maÈ v dohºade, lebo v na‰om chotári na kaÏdom mieste zacláÀal vrch. „UÏ ide na ‰tvrtú...“ preru‰ila maÈ pracovn˘ rytmus, a to znaãilo, Ïe sa ãochvíºa bude deÀ ch˘liÈ ku koncu a Ïe sa nová robota do veãera uÏ nebude zaãínaÈ. Hej, urãovanie ãasu na dedine bolo svojrázne. Základné ãasové kategórie boli síce roãné obdobia, ale tak sa nám videlo, Ïe rok akoby sa ani nedelil na mesiace, dni sa veºmi nerátali, a ak boli daktoré z nich známe, niesli si so sebou aj svoje meno. Okolo Hromníc sa vyváÏal hnoj na sánkach, na Vavrinca sa uÏ varilo z nov˘ch zemiakov a kolo Michala zi‰li z hôº ovce. V priebehu roka mali osobitné miesto i v˘znam nedele a podaktoré sviatky, presn˘ dátum bol v‰ak akoby zbytoãnosÈou. „Joj, Hanka, veì ja ti neviem ani v‰etky mesiace... Nemohla by som ti ich vyrátaÈ,“ priznávala sa starej materi Zubajova tetka, a to bola múdra Ïena. NauãiÈ sa v‰etk˘ch dvanásÈ mesiacov naspamäÈ nepokladala za potrebné, azda by takéto vedomosti ani nezuÏitkovala, preto od starej matere poãula: „Oj, to niã, dበsi preto rady!“ Ani hodiny neprichodili do úvahy, minúty a sekundy boli zbytoãnosÈou, dôleÏitej‰ie bolo poãuÈ práskanie biãom a pískanie daktorého z pastierov, alebo aj trúbu, a to vÏdy znaãilo, Ïe treba vyháÀaÈ statok, vypustiÈ z chlievov ovce, otvoriÈ husiam dvercia. „Merkuj, chlapãe, aby mi neuhnali kravy,“ upozorÀovala nás maÈ, prv neÏ podojila rohaãku, ináã by ju potom musela sama zaháÀaÈ do k⁄dºa, duriÈ ju hore ulicou. A tak boli aj chvíle, keì sa muselo v‰etko robiÈ naãas a v pravú chvíºu. âlovek z dediny sa musel pú‰ÈaÈ do roboty iba vtedy, keì bol na to ãas. Niã sa nesmelo preme‰kaÈ, a kto ne‰iel

14


s ºuìmi zarovno i zaostával za nimi, ºahko mohol pri jarn˘ch ãi letn˘ch prácach utrpieÈ ‰kodu. Nezobratú úrodu neraz ne‰ianal náhliv˘ pohoniã, na nezoÏaté obilie sa oborilo vtáctvo, v neodvezen˘ch kôpkach obilia sa zahniezdili my‰i. „Rob vÏdy, ão iní!“ opakúvala ãasto maÈ vo chvíºach, keì sa vajatalo v dome a nevedelo sa hneì, ãoho sa chytiÈ i kde zaãaÈ s robotami. A to znaãilo ísÈ kosiÈ a hrabaÈ ta, kde aj iní uÏ robili, zváÏaÈ úrodu, ak ulicou hrmotali naloÏené vozy, zaãaÈ kopaÈ ‰vábku vedno s ostatn˘mi. „Idú sa sekaÈ kapusty!“ rozhlásilo sa raz v jeseni po dedine. A v ten deÀ sa razom zobrala celá úroda z kapustn˘ch hrád, nebolo rodiny, ão by sa bola pribrala k takejto robote dakedy inokedy. Napokon na povinnosti roºníka v priebehu roka upozorÀovali aj pranostiky, ão tvrdili, Ïe po svätom Gregore kaÏd˘ sedliak leÀoch, ão neorie, a prikazovali: September, v‰etko z poºa ber! „Do fru‰tiku by si ta za‰iel...“ tak sa hodnotila dæÏka istej cesty, ão znamenalo, Ïe pôjde asi o vzdialenosÈ, ktorá sa dá prejsÈ za dve hodiny. Vzdialenosti sa porovnávali aj známymi, viackrát prekonan˘mi cestami: „Tak ìaleko je to ako pod Lysec alebo na KepeÀovo.“ Alebo: „Zájde‰ ta za ameÀ...“ A to uÏ ãlovek vedel, Ïe sa má neodkladne vybraÈ, ão by bol aj ustat˘, lebo cesta nebude trvaÈ dlh‰ie. Ak sa v‰ak predsa len muselo ãosi zmeraÈ presnej‰ie, tu uÏ prevládali prirodzené miery. V na‰om detstve sa e‰te meralo na palec i na piaì, ãosi bolo dlhé na lakeÈ alebo toºké na siahu, teda veºkosÈ meranej veci sa dala obsiahnuÈ dvoma rukami. Kus role sa jednoducho odkrokoval, ak bola potrebná väã‰ia presnosÈ, kusy poºa sa zmerali Ï⁄dkou, ‰írka role biãiskom, alebo sa premerala koncovou plachtou. DæÏka úzkych a pretiahnut˘ch honov, horekonãiat na stráni a medzi sebou rozdelen˘ch táºov sa ani veºmi nemerala, hocião sa odhadlo tak od oka. Takejto veºkorysosti sa kládli aj medze, z daktorej role by sused za niã na svete nebol popustil ani piaì, veì akoÏe by potom mohlo vzniknúÈ spojenie za jednu brázdu by si dal aj ruku odÈaÈ alebo lakom˘ ãlovek sa bude pravotiÈ aj pre piaì zeme. Vari kaÏdá dedina mala medzi sebou ºudí, ão priam striehli, kedy sa vychytiÈ na pole, akási zdravá netrpezlivosÈ prúdila im v Ïilách. „E‰te dva-tri dni musíme poãkaÈ. Zem je mokrá, lepí sa...“ oznamoval po prvom oraní presvedãivo Záhora, ktor˘ rok ão rok prv˘ vyÈahoval pluh i prv˘ sa chytal kosy a e‰te pred Petrom-Pavlom uháÀal na lúky. Patril k ºuìom, ktorí stoj ão stoj medzi prv˘mi chceli zhltnúÈ kaÏdú robotu a ãím skôr ju ukonãiÈ. Dedina zaãínala i konãila poºné roboty spoloãne. Táto korporatívnosÈ bola pre Àu príznaãná a tvorila jednu z v˘razn˘ch ã⁄t dedinského spoloãenstva. Mala v‰ak aj negatívny charakter. Hromadn˘ prístup k práci zabraÀoval dakedy zbytoãne rozvoju progresívnej‰ích síl, spútaval iniciatívu ºudí, ão poznali aj iné, produktívnej‰ie postupy v práci a ão v starnúcej dedine kadeão chceli zlep‰iÈ. Koºko ráz sa musel samostatne mysliaci jednotlivec podriaìovaÈ stereotypu i zvyãajom, ão sa nemali narú‰aÈ.

15


„Iba by vym˘‰ºal, zavádzal svet...“ hodilo sa medzi oãi tomu, kto nechcel nasledovaÈ vzory gazdov s dominantn˘m postavením v obci i t˘ch ºudí, ão boli zbytoãne presvedãení, Ïe sa nemôÏu m˘liÈ. A tak neraz aj akási statickosÈ spoloãenského vedomia dediny bola jej charakteristickou ãrtou, my‰lienky po inom ako vÏitom, ale aj preÏitom postupe i po dynamickej‰om napredovaní si ãasto nemohli nájsÈ miesto. âo sa len napresviedãal mlad˘ a jednostaj neúnavn˘ BaláÏ svojho otca i jeho rovesníkov, Ïe trojpoºné hospodárenie patrí minulosti, Ïe lúky, role a cel˘ chotár treba inak‰ie zuÏitkovaÈ, ako ho daÈ pod pastvu! „Mlad˘ si, treba sa ti e‰te uãiÈ, potom si môÏe‰ zavádzaÈ iné spôsoby...“ vyriekol otec neúprosn˘ názor a ten sa nemal meniÈ. V dedine Ïili ºudia, ão si boli sebou príli‰ istí a boli so sebou spokojní. Známi tam boli v‰akoví horenosi a ºudia s tvrd˘m srdcom i mysºou presiaknutou p˘chou, ºudia s chôdzou a prejavmi „jednoosobovej procesie“. Joj, hrozne, prehrozne ich nemala rada dedina! Viac ako pozoruhodn˘ bol aj postoj ãloveka k prírode, vychádzajúci z racionalistického utilitaristického hºadiska. O kráse oravsk˘ch vrchov a bizarn˘ch skalísk a útesov sa na‰i otcovia nezmieÀovali; strmé grúne a nebotyãné bralá sedliaka nepriÈahovali, ani sa o nich nehovorilo. Pre gazdu mala hodnotu lúka, kde sa dalo nakosiÈ sena, sedliak si cenil roºu, z ktorej sa mohla zobraÈ úroda. Mládenec bol pekn˘, keì bol zdrav˘ a mocn˘, dievãa malo oãarúvaÈ dobrotou. Tak bolo, oravsk˘ ãlovek mal k vrchom kritické stanovisko, a star˘ otec sa veºmi ãudoval, keì sa dopoãul, Ïe sa neìaleko od ná‰ho chotára v Roháãoch ktosi ‰mykol zo skaliska a spadol. „Po ão ta len ‰iel?“ krútil hlavou. „Naão sa driapaÈ na vrchy, keì chleba nedávajú?“ Prírode sa neholdovalo len tak pre niã za niã, tá si úctu musela zaslúÏiÈ. Keì sme dakedy odcestovali z dediny inam, stará maÈ sa nikdy nevyzvedala, aká tam bola príroda, no keì ju premohla zvedavosÈ, vykºula sa z nej otázka: „AkôÏe tam majú pole, urodí sa?“ Potom ju zaujímalo, ako sa obliekajú ºudia a ãi sa prihovoria druhému, ãi vedia in˘ch ponúknuÈ. O vlastnom chotári vravievala, Ïe je v Àom dobrá voda, ale pole nehanila, ão by sa v Àom ako zle bolo robievalo. „Joj, milô moje pole!“ opakovala do konca Ïivota. Viackrát sme poãuli i ãítali názor, Ïe vrchárske sídliská, skôr v‰ak vari domy s vy‰‰ími strechami a s prítmím v ich príbytku mali ãosi zo stredovekej gotiky. I na‰a dedina mala veºa z nej. Aj ºudia boli chudí, chud‰í ako v in˘ch krajoch. Ani nemohli byÈ iní, chudobná strava, dlhé cesty do vrchov, namáhavé roboty na príkrych svahoch formovali Ïilovaté postavy. Medzi vrchmi aj ºudia rástli skôr do v˘‰ky ako do ‰írky. V pomere k mestu bola dedina odjakÏiva chudobnej‰ia, ãlovek práve v nej v‰ak v‰elião ºah‰ie zniesol, chudoba bola tam prijateºnej‰ia, jakÏiv tam nebolo okázalého bohatstva. Ak sa aj na‰li trochu zámoÏnej‰í gazdovia, zaplatili to tvrdou robotou, ÈaÏkou drinou. T˘mto ºuìom nebolo veru ão závidieÈ, nejeden z dedinãanov ich skôr ºutoval a v duchu sekol v˘ãitku: „A musí tak hrdlaãiÈ? Veì si môÏe ako iní!“

16


Neraz sa o tak˘chto ºuìoch vyjadrovali, Ïe sú zadrheli, predrenci a habáni. Mesto vo vedomí dedinãana bolo miestom prepychu, bláznivej módy, zbytoãného natierania púdru, vládla v Àom ãudná studená krása, ão nepriÈahuje, ãosi ako v˘kladná skriÀa bez náleÏitého obsahu. A bolo vraj preplnené neresÈami, preto oddávna potrebovalo biblick˘ch Joná‰ov, aby sa prebudilo z hriechov. Do mesta utekalo, ão sa nevedelo zÏiÈ s dedinou, aspoÀ tak sa na to pozerali iní, ta zacielili iba takí, ão sa nasilu chceli skryÈ pred prenikav˘mi zrakmi svojich rovesníkov. Dedina v‰ak zo svojho spoloãenstva nikdy nikoho nevyluãovala, ak dakto ostal na okraji, stalo sa tak jeho vlastnou vinou. Staãilo nemaÈ záujem o ºudí, nechcieÈ sa nikomu privravieÈ, obracaÈ sa chrbtom k ostatn˘m alebo sa pozeraÈ ºahostajne na osudy in˘ch. Na dedine mal vedieÈ kaÏd˘ o kaÏdom a v‰etko o v‰etkom, v nej sa nikto nemohol robiÈ t˘m, ãím nebol. VystupovaÈ v úlohe herca sa dlh‰ie nedalo, spoluobãania akékoºvek kamuflovanie chytro odhalili, neÏiaduca maska sa neraz strhla pred tvárou v‰etk˘ch. V meste sa vÏdy cítil v˘razn˘ rozdiel medzi kráºom a Ïobrákom, na dedine sa takáto odli‰nosÈ ani neuvedomovala; králi do nej zriedka zavítali. KrẠMatej bol v˘nimkou. Po dedinách sa aj tí najbiednej‰í ºah‰ie roztratili, nikde nebolo nápisov: „Tulákom a Ïobrákom vstup zakázan˘!“ âlovek priam zdúpnel, keì ãítal tieto slová na kraji Oravského Podzámku. Také mesto som si potom vÏdy predstavoval ako ºudskú bytosÈ s chladn˘m srdcom. Dedina prijala kohokoºvek, mohol v nej prenocovaÈ aj najbiednej‰í chudák, sám richtár obce sa musel o to postaraÈ. Hej veru, ºudí bez nocºahu prenocúvali povinne a z radu. V meste sa ustaviãne odohrávali zápasy o rovnosÈ, zvyãajne v‰ak bez v˘sledku; v na‰ej dedine tak˘chto zápasov bolo menej, ale rovnosÈ bola viditeºnej‰ia. Napríklad aj odev a architektúra sú toho dokladom. Îeny i muÏovia, mládeÏ a deti nosili odevy podºa jednotného ‰t˘lu, v celom spoloãenskom Ïivote prevládal ak˘si ‰tandard príznaãn˘ pre v‰etk˘ch. Isté rozdiely b˘vali azda v jedení, vÏdy sa na‰li rodiny, ão si museli odt⁄haÈ viac jedla od úst, i také, ão sk˘vraÏili. Beda v‰ak bola famílii, v ktorej dakto zaãal prevracaÈ poháriky hore dnom a preplachoval hrdlo pijatikou. Dedina skr˘vala v sebe veºa zvlá‰tností, ão sme ich dostatoãne nevedeli, ale ani nemohli vnímaÈ a pochopiÈ. Rozmanité návyky a zvyãaje boli pre nás samozrejmosÈou, stali sa napokon t˘m, ãím boli pre ºudí voda alebo vzduch. A práve tie najv˘raznej‰ie vonkaj‰ie a vnútorné osobitosti Ïivota na dedine si nás spútali, ich sila prenikla do v‰etk˘ch zákutí na‰ej bytosti, preto náklonnosÈ k nej je neodmysliteºnou súãasÈou ná‰ho pokraãujúceho bytia.

17


V NA·EJ ULICI

Na svete je mnoÏstvo vecí navlas rovnak˘ch alebo tak˘ch, ão sa navzájom odli‰ujú iba maliãkosÈami. Koºko ráz sa pozeráme na domy podobné ako vajce vajcu, sledujeme oãami do diaºok uháÀajúce vlaky, doma i v cudzine prechádzame takmer cez jednaké roviny, ão majú v‰ade rovnak˘ horizont, iba vrch je vÏdy kaÏd˘ in˘. Domy v na‰ej ulici boli tieÏ jeden ako druh˘, aspoÀ zdanlivo bezmála v‰etky také isté, postavené v dvoch radoch. „·tít vedºa ‰títu, domec vedºa domca, v‰etky rovnaké ako chlapi a Ïeniãky kºaãiace v kostole,“ tak to raz napísal o oravsk˘ch dedinách Karel âapek. Ale jedna ulica bola pre nás vÏdy iná ako tie ostatné vo svete: tá rodná, naozaj vÏdy jediná a jedineãná, ãlovek by ju medzi spleÈou stovák i tisícok ulíc razom poznal. Bola ako matkina tvár, nedala sa stotoÏniÈ s in˘mi tvárami. Ako ostatné ãasti dediny i ona bola v ãasoch, keì sme zaãali vnímaÈ svet, celá z dreva. Najv˘znaãnej‰ou budovou bola ‰kola na rohu ulice, ale i tú starí otcovia postavili z otesan˘ch brván a pokryli ‰indºom. Iné v˘znaãnej‰ie budovy v ulici neboli. Táto ãasÈ dediny sa zaãala stavaÈ v rovnom smere, bokom od hlavnej cesty, a nevedno, kedy dostala hrdé meno Ulica. Preto nás chlapcov, ão sme v nej Ïili, naz˘vali UliãÀania, ale skôr by nám bola pasovala prez˘vka uliãníci. âo moÏno e‰te spomenúÈ, bol obchod u Kováãa, skliepok s dreven˘mi stenami i vrátami, dom ako iné domy, medzi ostatn˘mi nijako nevynikal. I Karolova vyhÀa na konci ulice pri moãidlách, ktorá akosi predãasne zmækla, bola tieÏ len drevená kutica, ão mohla hocikedy vzbæknuÈ ako kôpka suchého raÏdia. O dajakej architektonickej dominante v na‰ej ulici dlho nemohlo byÈ ani reãi, iba ak tá trochu nezvyãajná veÏiãka na Sta‰ovom dome padla v‰e cudzincom do oãí. „A tamto, hºa, je ão?“ zabodli sa t˘m smerom ich zraky, keì sa prechodili ulicou. Tento prílepok na streche bol vlastne vetern˘ mlyn. Star˘ Sta‰, majster nad majstrami, stolár nad stolármi, technik a vynálezca, chcel si zapriahnuÈ do roboty ako pomocníka oravské vetrisko, ão tu preÈahovalo pomedzi úzku ‰trbinu vrchov od Poºskej. Vietor mu Èahal pílku pomocou veternej ruÏice. Popravde treba povedaÈ, Ïe div nad divmi v t˘ch ãasoch. Pred Michalov˘m domom vzbudzovala pozornosÈ hasiãská búda, skladi‰te ohradené Ï⁄dkami, no a e‰te tri váhové studne so Ïeriavmi. Z na‰ej dávnej ulice spred päÈdesiatich rokov prihovárajú sa k nám v dvoch radoch stojace dreveniãky, ão mrkali na seba hneì zrána zaspat˘mi oblôãikmi. Takmer pred kaÏd˘m domom bola záhradka, len pred ·kovránkov˘m ch˘bala. AÏ celkom k ceste pre-

18


tiahnuté stavisko slúÏilo na b˘vanie dvom gazdom, a tak na záhradku s kvitnúcou fazuºou v letnom ãase uÏ nezostalo miesta. K prieãeliu kaÏdého domu patrila brána, ãi skôr dvojkrídlové vráta s v⁄zgajúcimi dvercami a nad nimi strie‰ka s jedn˘m radom ‰indºov. Vráta zvyãajne nesiahali aÏ po zem, preto sa mohli popod ne kedykoºvek pretiahnuÈ maãky ãi kocúr. V‰e práve tadiaºto zjari povybehúvali na ulicu aj Ïltuãké kurãiatka a za nimi aj kvoka-opatrovníãka. Husi sa popod vráta ani nepokú‰ali prepchaÈ, akoby tento prechod bol pod ich dôstojnosÈ. Pred záhradkami hneì vedºa cesty si gazdovia vyhæbili men‰ie priekopy, garádmi ich volali. KaÏd˘ dvor sa konãil môstkom alebo veºkou ploskou skalou ãi ‰ufákom ponad vyhæbeninu. Z krivskej doliny na kolesách dováÏali tieto kamene. Garád pre nás chlapcov nebol hocião, nie ver! Jeho hodnota v oãiach na‰ich rovesníkov bola nepredstaviteºná, lebo studniãka pred Michalovou záhradkou vypºúvala do garádu ãosi vody, preto v Àom ustaviãne tiekol tenulink˘ pramienok, aj keì nepr‰alo. Vode v priekope sa v‰ak mohla zahataÈ cesta, dala sa tu vymurovaÈ zo skál a blata priehrada, ão mala v na‰ich chlapãensk˘ch hlavách takú istú cenu ako akákoºvek iná stavba tohto druhu vo svete. Keì sme múr razom uvoºnili, vyrazil úval, z ktorého sme mali vedno s Blahov˘mi chlapcami hrozitánsku radosÈ. ZahrádzaÈ úvaly, stavaÈ v garáde hate i mosty znaãilo pre nás nesmierne mnoho. V tak˘chto chvíºach sa dala na pochod na‰a fantázia, po plynúcej vode sme plávali na papierov˘ch lodiãkách do ìalek˘ch svetov. Mne sa videlo, Ïe cestujem cez more do kanadsk˘ch baní za otcom, ktor˘ tam kopal rudu a rok ão rok sme sa ho nemohli doãkaÈ. Paºo medzit˘m ‰úºal z blata a hliny roÏky a chlieb, pos˘pal ich nadrobno utlãenou ãervenou hlinou a sníval o dobr˘ch jedlách. „âo robí‰, Pavko?“ p˘tal sa ho ktosi váÏne a dôstojne. „Haba pepem...“ odpovedalo chlápä. „A dበmi?“ dobiedzal doÀ okoloidúci. A chlapec neodpovedal. Bolo iba vidno, Ïe naozaj zvaÏuje, koho najprv ponúknuÈ... Priestor pred domom bol pre nás chlapcov vzácny, tu sa nikto nemohol niãím zastrájaÈ. Staãilo iba pripomenúÈ: „To nie je pred vás...“ Protivník rad‰ej odi‰iel inam, musel predsa rátaÈ s t˘m, Ïe z domu môÏe vyjsÈ star‰í brat, maÈ ãi otec. Do ulice nesmel iba tak pre niã za niã hocikto vojsÈ. Mládenci z niÏného konca alebo zo Závozu sa nemali v nej ponevieraÈ, vedeli, Ïe ich tu môÏe ktokoºvek napadnúÈ a hnaÈ do ich ulíc. „Tu nemበão hºadaÈ, pakuj si pred vás!“ pripomenulo sa hociktorému chlapcovi, ak sa zbytoãne a dlho presmrádzal po ulici. Ale ani v in˘ch dedinách nebolo inak‰ie. Napríklad aj v Krásnej Hôrke. Keì ta do‰iel Podbielan, pre istou zaboãil rad‰ej poza dedinu, lebo tu bola iba jedna hlavná ulica. VÏdy sa rad‰ej prekæzol cestou-necestou, len aby ho Krásniãania neprepadli. JoÏo Michalec na to dodnes spomína.

19


Jednou zo zvlá‰tností ulice bolo aj poÏiãiavanie. V na‰ej ulici sa naozaj poÏiãiavalo v‰etko. Dnes ja tebe, zajtra ty mne, to tu platilo. Koºkokrát zavolala tetka Mi‰utkova na mater: „Tereza, noÏe mi poÏiãaj tú zbaÀuÀônku!“ MaÈ vlastnila najmen‰iu zbanku v ulici, sadnuté mlieko sa v nej raz-dva zmútilo. Preto putovala jednostaj po ulici, patrila síce materi, ale zároveÀ v‰etk˘m. No poÏiãiavali sa aj hrnce, misky, najmä v‰ak veºké misy pre niekoºko osôb, keì sa mlátilo, alebo ak bola v daktorom dome svadba. Ak nestaãil domáci inventár, ‰li sa po ulici zháÀaÈ Èap‰e na peãenie, tiesk na vyhrabávanie uhlia i lopata na sádzanie chleba. V piesni sa vyjadrovala pravda pravdovitá, ak sa nôtilo: Jedna druhej riekla, keì koláãe piekla: PoÏiãaj mi lopatu, ak si uÏ napiekla! V ulici sa neraz na‰lo, ão sa práve nemohlo kúpiÈ v obchode, alebo ão sa zabudlo kúpiÈ na ostatnom jarmoku: burgyÀové i ºanové semená, rasca i kôpor, ‰korica i ìumbier, do susedov sa zabehol po voÀavé lístky, keì sa tlaãila kapusta. Stará maÈ vo‰la k susedom bez rozpakov poÏiãaÈ soº i cukor, ba aj kabáã a chlieb, ak si nevedela daÈ rady. A keì pri‰iel dajak˘ nepredvídan˘ hosÈ i keì sme boli veºmi hladní a v dome nebola zásoba, u Kubaºov alebo kdeinde v ulici sa vÏdy na‰lo, ão bolo treba. Ako len chutil práve ten poÏiãan˘ kabáã. Ale aj tí, ão nás takto zratovali, napokon sa sami zaradovali, keì sa im to vrátilo. Veì aj im sa Ïiadalo premeniÈ, jedlo z druhého domu bolo vÏdy o ãosi iné i lep‰ie. V na‰ej ulici si zahnal hlad vari kaÏd˘. Ak vandrovník ãi Ïobrák klesal od únavy, ulica ho zratovala, vracala mu silu, k⁄mila hladn˘ch i smädn˘ch napájala. Ech, ão v‰etko sa v tej na‰ej ulici robilo, akí ºudia po nej pre‰li! MnoÏstvá vozov a fúr uháÀajúce nadol i vleãúce sa raz hore, inokedy dolu ulicou. Zjari po nej drbolili orné vôzky, obìaleã duneli váºky na urovnávanie zoran˘ch rolí a v lete zas drabiniaky plné sena ãi obiln˘ch snopkov. V jeseni tu vzdychali pod Èarchou nákladu vozy s kapustn˘mi hlavami, v⁄zgali osi, keì sa po zablatenej ceste teperili a do mlák zabárali kolesá pod Èarchou vriec so zemiakmi. A ako len v drabinách vozov ‰u‰Èalo lístie na stelivo, ako ‰krípali kolesá, keì do dvorov zaboãovali náklady paliva na zimu, haluzie i Ï⁄dky, kúsky buãiny i odpad z rúbaniska. V zimnom ãase sa zas cez ulicu ‰m˘kali vrchárske sane, krivské koníky sa tadiaºto mocovali s hrubizn˘mi klátmi, furmani ich teperili z Blata a spod Priekovej na breh Oravy. No lízali tu cestu aj iné sane a sánoãky so v‰akovak˘m nákladom, najmä vlaãuhy, na ktor˘ch sa na snehu ako po masle vyváÏal hnoj z dvorov. O autách na boãnej ulici vedºa hlavnej cesty nebolo ani chyrovaÈ, nemali tu v t˘ch ãasoch po ão chodiÈ. Len trocha neskôr, keì sme uÏ podrástli, z Kubína prikvitol znezrady Geºaj na nosatom nákladnom autisku, vozil do skliepka u Kováãa tro‰ka tovaru. I Duschnitz tu zastal, v‰e doviezol zapeãaten˘ trúnok, ktor˘ predával vedno s tabakom

20


·tipkalov svák, lebo bol invalid z prvej vojny. No a podbielsky pekár tu zastal na sivom ‰imºovi, keì do‰iel s roÏkami a chlebom do obchodu. Dakedy zrána, ãastej‰ie v‰ak predveãerom, v‰e aj inokedy cez deÀ podºa potreby zarachotil v ulici bubon. Jeho hrmot bol pre nás signálom, aby sme vybehli na ulicu. Star˘ Holub zaãal: „Dáva sa na v‰eobecnú známosÈ! Prvô... Bude sa deliÈ kostená múãka... Nech si kaÏd˘ donesie vrece...“ Veãermi v letnom ãase pre‰iel ulicou roj mládencov, ich radosÈ z mesaãného svitu vystrekla v piesni. Veãerné i noãné ticho kaÏdú hodinu preru‰il odpískaním hodín noãn˘ vartá‰. Len ão sa dali vyháÀaÈ na pa‰u kravy, voly, jaloviãky i kone a kobyly so Ïriebätami, pastieri ich medzi ‰iestou a siedmou hodinou zvolávali na ulicu práskaním biãa. Ak na ovce pastier, skôr azda valach, uÏ pískal prenikav˘m zvukom, husiar zas zavolal do dvora: „Gazdiná, husi!“ Na tie v‰ak nebolo treba povolávaÈ, vy‰li aj samy na ulicu, ak gazdiná za sebou nezapleskla dvercia. Pastier ich potom hnal hore ulicou a ‰iroko-ìaleko rozliehal sa husí gagot. „Tetko, a máte ten kabáã, ão mi patrí?“ zaÏiadal si husiar od pasenia; cez leto bol takto z radu, z domu do domu chodil. „Joj, Jano, mám, mám, len nech sa trochu e‰te dopeãie. Poãkaj! AspoÀ chvíºoãku potrp!“ nástojila gazdiná. „To niã, len dajte, veì on aj na chrbte dôjde!“ dobiedzal pastier husí. Bez toho kabáãa by aj tak ìalej ne‰iel. âoÏe by potom jedol do veãera. Zajtra mu ho pririchtuje zas iná Ïena. Po dedinách trielilo mnoho sveta zov‰elikadiaº, ãlovek by ich uÏ dnes hádam ani nevyrátal. Mnoho ich bolo, chudoba i remeselníci, ãetníci, kupci, podomoví obchodníci, kve‰tári z Trstenej, vandrovníci i nocºaÏníci, ão nemali kde spaÈ a hºadali nocºah. Daktorí pri‰li iba prv˘ i ostatn˘ raz, nikdy viac ich ãlovek potom nevidel. No podaktor˘ch sme uÏ aj poznali, handrári chodievali viac rokov vÏdy tí istí, ich prenikav˘ hlas sa niesol po celej ulici: „Handry, handry, handry! Za ‰álky, za poháre, za taniere... Handry!“ ·matár alebo koÏkár trulikal na kostenej pí‰Èalôãke a v‰e si aj skoãil do svojej nôty: „Handry, kosti, handry, kosti! KoÏky, koÏky, koÏky! Kosti, koÏky!“ Domáci odpad vymieÀal nielen za nádoby, ale aj za ‰pendlíky, bro‰ne a prstienky pre deti, za pártiãky a ihly. Kadeão mávali takíto ºudia poruke, ão sa mohlo v dome pridaÈ. „Ide traparapa, vyná‰ajte handry!“ bolo poãuÈ od susedov a hneì nato ãlovek zachytil známe chrapºavé zvuky rozheganého vozíka, do ktorého handrár ukladal nazbieran˘ tovar. Z hornej Oravy chodievali na do‰ten˘ch vozoch vápenári, z Liesku boli a vymieÀali vápno za zrno ãi inú strovu. Na ‰tvrtníky ho merali. „Vápno, pnova-pnova, pnova-vápno!“ kriãal pohoniã a z dvorov vybehúvali gazdiné s nádobami, aby mali ãím maºovaÈ steny pred sviatkami. Aj pod svinské chlievy sa dávalo nehasené vápno, svine vraj potom nedostali chorobu. V ulici zjari i v lete zastali na voze s veºk˘m ãiernym sudom kolomaÏiari, ão

21


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook