PRESS
ISBN 978−80−89452−70−5
Bratislava jún 2013
Copyright © Eva Urbaníková 2013
MONIKA
Na úvod V roku 1998 sme si prvýkrát podali ruky. V roku 1999 sme spolu strávili Silvestra a ona sa za nás (mòa a môjho muza) ospravedlòovala èašníkom, lebo sme, netrafiac do vlastnej hotelovej izby, prespali v ich sluzobnej... A v roku 2000 prišla za mnou do pôrodnice, a keï zbadala moju èerstvo narodenú dcéru, povedala: „Ty si celý otec, chúïa moje...“ V roku 2001 som ju presviedèala, ze jazva na pere, ktorú dodnes má, lebo spadla z kolobezky, urèite zmizne do mesiaca. V roku 2002 nemohla ísf so mnou na jesenný last minute do Turecka, lebo sa stala poslankyòou. V roku 2003 sme si potykali, lebo uz to bolo èudné, ze si vykáme. 5
Eva Urbaníková V roku 2004 zaèala pravidelne odchádzaf za prácou do Bruselu a naše telefonáty sa odvtedy vzdy zaèínajú mojou otázkou: „Si tu alebo tam?“ V roku 2005 sme sa stali susedkami. Vymieòali sme si recepty na koláèe a ona mi dávala rajèiny zo svojho skleníka. V roku 2006 som na jej svadbe recitovala básnièku Dvom od Jána Kostru. Ale az po polnoci. V roku 2007 bola prvá, ktorá vedela, ze moje manzelstvo je v troskách, a odvtedy nemôzeme becherovku ani cítif. V roku 2008 sme si povedali, ze do roka a do dòa vypadneme spolu na výlet do New Yorku. V roku 2009 ju jej pes Max (nemecká doga) proti jej vôli fahal celou svojou silou hore našou ulicou a ja som ju pri tom odfotila. (Tou fotografiou ju vydieram. ☺) V roku 2010 mi darovala krásne èierne hodvábne Hugo Boss šaty, ktoré som ešte nikdy nemala na sebe, lebo si ich šetrím na špeciálnu prílezitosf. V roku 2011 sa nám ten New York stále nepodaril. V roku 2012 som jej ako vegetariánke na kazdú grilovaèku v mojej záhrade objednávala z ta6
MONIKA lianskej reštaurácie špeciálne cestoviny plnené riccottou v hruškovej omáèke a ona si dodnes myslí, ze je to môj tajný recept. V roku 2013 koneène prikývla, keï som ju uz desiatykrát prosila, aby sme urobili túto knihu. Lebo sa poznáme uz pätnásf rokov. A stojí za to, aby ste ju lepšie spoznali aj vy. E V I TA
7
Eva Urbaníková
8
MONIKA
O detstve, o babke a o rodičoch Kto fa v detstve viac ovplyvnil – mama alebo otec? Urèite obaja rodièia a okrem nich asi najviac otcova mama, babièka Gizela. Polovièná Maïarka, tak trochu Zidovka. Bola zenou v domácnosti. Mala štyroch synov, dvaja zomreli, keï boli ešte malièkí, a môj otec s bratom ostali. Bola fascinujúca, nosila èierne dlhé vlasy, èesala si ich do vysokého drdola, nosila dlhé èervené nechty a aj pery si rúzovala na èerveno, vzdy bola dokonale upravená, nechodila v zástere, ale v šatách, aj keï bola len doma. Dodrziavala šábes, všetko robila s nesmiernou elegan9
Eva Urbaníková ciou a vyzarovala z nej neuverite¾ná sila, energia, sebavedomie, ktoré ma prifahovalo. Nech sa dialo èoko¾vek, mala vzdy hlavu hore, bola hrdá. Na tú dobu bola iná a ja som to vnímala. Bola som jej jediná milovaná vnuèenka, tak mi hovorila. Vlastne, ona mi vštepovala, ze zena musí za kazdých okolností vyzeraf upravene, šila mi šaty, parádila ma, prosto... bola to dáma starého Prešporka. Ale nebývali ste spolu pod jednou strechou. Nie, vtedy sa hovorilo, ze bývame na jednom dvore. My sme s rodièmi bývali v jednom èinziaku, oni s dedom hneï vo ved¾ajšom, takze som to k nim mala na skok. Dedo po nás s bratom chodil do školy, takze popoludnia sme trávili u nich. Babka kazdý deò ráno o šiestej vstala, pekne sa obliekla, upravila, urobila raòajky, vypravila dedka do Dimitrovky, navarila obed, potom poupratovala, poèkala na nás, kým prídeme zo školy, a venovala sa nám. A v piatok dala dedovi do kúta hokerlík, na dlhé fúzy mu previazala svoju šatku, lebo musel zamiesif cesto na koláè, o šiestej si sadla do kresla a uz nerobila niè.
10
MONIKA To znie ako vo filme. Bola taká trochu ako z filmu. Vysoká, silná zena. Mala pod kontrolou celú rodinu. Keï som mala štrnásf rokov, diagnostikovali jej nádor na zalúdku a ona sa nechcela daf operovaf, nepamätám si uz preèo. Preto ju choroba zmáhala a zmáhala. Pamätám si, ze keï uz bolo ve¾mi zle, lezala v Podunajských Biskupiciach, tam jej moja maminka nosila kazdý deò teplé jedlo, aby nemusela jesf nemocniènú stravu. A keï nestíhala mama, chodili sme za òou ja alebo brácho, kàmili sme ju, lebo uz nevládala sama jesf A nezabudnem na to, ako ma tesne predtým, ako umrela, to uz bola len kosf a koza a lezala v tej posteli so sivými vlasmi, chytila raz za ruku a povedala mi, nieze ma pochováte s takýmito vlasmi, musíte mi kúpif parochòu! V tej jej tenuèkej ruke bola taká sila! Všetko dala do toho, aby mi zdôraznila, ze nechce byf pochovaná, ako vravievala, neupravená. A splnili ste jej to? Jasné, kúpili sme èiernu parochòu, ale bola jej ve¾ká, lebo od choroby ve¾mi schudla, takze sa jej stále zošmykovala a mala ju posunutú nabok ako Mafo Landl v Paneláku... Ale v mojich spo11
Eva Urbaníková mienkach je to práve ona, ktorá mi vliezla pod kozu. Bola iná, protiprúdová, svojím výzorom, vyzarovaním, správaním. Bola mojím vzorom. Bola ona tá, ktorá fa motivovala? To urèite. Minimálne tým, ako sa správala. Alebo ako vedela prijaf všetko, èo ju v zivote stretlo. Jej mama bola dvakrát vydatá. V tom èase to nebolo bezné. Vychovával ju otèim, ktorý mal panstvo. Tak si predstav, ze som ako dievèa sedávala na gauèi, poèúvala upravenú babku s brošòou a s èervenými nechtami, ako rozpráva o tom, ze hrávala ako diefa na klavíri, a vzápätí po maïarsky vynadala dedovi za nieèo, èo nespravil pod¾a jej predstáv. Bola ve¾mi dominantná. A potom ma ešte dosf vyprovokovali otcove pochybnosti o mne a o mojich schopnostiach. Dookola opakoval, ze v zivote niè nedosiahnem. Poèkaj, to, ze ti neveril, ti dodalo sebavedomie? Bola to taká výzva. Hovorieval mi, ze nikdy niè nedosiahnem, a to ma paradoxne hnalo dopredu. Hovorila som si, ze mu dokázem, ako ve¾mi sa v tomto vo mne mýlil.
12
MONIKA No dobre, ale keï videl, ze si šikovná, ze sa ti darí, ze dokázeš postavif firmu, musel fa aspoò raz pochválif. Ale áno, keï uz sme mali rádio. Zia¾, zomrel ve¾mi skoro. Mala som tridsafjeden rokov, veï si to pamätáš, takze mnohé veci nestihol. Bol však ten najlepší otec, manzel a dedko na svete. S mojím synom boli dvojka na poh¾adanie. A musím povedaf, ze kazdé ráno prišiel ku mne do roboty a dali sme si spolu kávu. Nikdy však nezabudol okomentovaf, ze ani jedna moja kolegyòa nevie varif dobú kávu. Jemu sa jednoducho nedalo vyhovief. (smiech) Bol na mòa prísny, chcel, aby som aj ja bola na seba prísna. Ale poviem ti pravdu, niekedy ma to vedelo pekne naštvaf, lebo všetkých ostatných vedel vychva¾ovaf do nebies za kazdú hlúposf. Mozno práve toto jeho mudrovanie ma motivovalo k väèším výkonom. A naše raòajšie kávièky mi ve¾mi chýbajú. Vidíš, to je pre mòa novinka. Myslela som si, ze ste mali podobný vzfah, ako mám ja s otcom. To je aký?
13
Eva Urbaníková Keï poviem, oci, toto a toto sa mi podarilo, on prikývne a povie, no a komu inému sa to malo podarif? Tak to je super. Takto to u nás celkom nefungovalo, aj keï som mu èasto videla v oèiach, ze je na mòa hrdý. Len on o tom nejako nevedel rozprávaf. Vieš, vy ste si vlastne ve¾a vecí nestihli povedaf. On zomrel náhle a neèakane. Áno, v roku 1999, pár týzdòov po Ve¾kej noci, keï sme boli všetci spolu aj s maminou a Mafkom v Tatrách. Ráno bol ešte u mòa na „klasickej“ kávièke, ktorá mu opäf raz neobvykle nechutila, avšak s radosfou ju ako vzdy vypil. Pamätám si, ze sme sa bavili o jeho nápade zalozif si vlastnú bezpeènostnú sluzbu. Uz ani neviem, preèo chcel skúsif práve toto podnikanie. Celé to mal uz premyslené a takmer pripravené a myslím, ze si tak nejako plnil chlapèenský sen èi èo... A pamätám si, ze uz v apríli bolo ve¾mi teplo, mal taký ¾ahký svetlý oblek, hovoril mi, ze má obed v Tarpane s nejakými kolegami. Boli to posledné slová, ktoré som od neho poèula.
14
MONIKA Ten deò si pamätám, akoby to bolo vèera. Áno. Išla som namiesto obeda na hrádzu na korèule, bolo krásne, tak som si chcela daf trochu do tela. Mobil som si nechala v aute, a keï som sa vrátila, mala som osemdesiattri neprijatých hovorov. Z toho polovica bola odo mòa a od tvojej asistentky, pretoze nám medzitým volal tvoj muz, èo sa stalo. Nechápala som vôbec, èo sa deje. Nikomu som sa nevedela dovolaf, dokonca ani tebe, a ani naspäf do práce. Az po hodnej chvíli mi to zdvihla moja asistentka. Áno, sedeli sme v aute, h¾adali fa po všetkých hrádzach, a keï si zavolala, úplne sa mi to vybavuje, stáli sme na krizovatke na Šafárikovom námestí. Hej. Ona mi do telefónu s plaèom povedala, ze mi zomrel otec. Rozumela som, ze jej, nie mne. Tak jej hovorím, preboha, a èo sa mu stalo, idem naspäf do rádia, tam sa stretneme, objímem vás.
15
Eva Urbaníková Tak to bolo. A ona ti musela znovu zavolaf a povedaf ti, ze si zle rozumela a ze hovorila o tvojom otcovi... Áno, prvé, èo som sa spýtala celkom nelogicky, èi je úplne màtvy. Ona, ze áno. Tak som sa spýtala, v ktorej nemocnici. No a potom si uz len pamätám, ako som bola v nemocnici, mama tam uz pri òom stála, èo ti poviem, bolo to strašné. Šok pre všetkých. Praskla mu brušná cieva, zomrel za chví¾u. Niè sa uz nedalo robif. Mal päfdesiatštyri rokov, športoval, bol plný sily. Neèakala som to, bola to pre mòa ve¾ká rana. Hlavne som nevedela, ako to poviem Mafkovi. Mal vtedy len desaf rokov a dedka nekoneène a bezhraniène miloval. A ja som vlastne vtedy prvýkrát spoznala Fedora trochu inak. Celý ten veèer sme sedeli v trojici na lodi na Dunaji – on, ja a tvoja asistentka, pozerali sme do vody, èakali, kedy zavoláš, a on celý èas len potichu rozprával, ako fa má rád. Potichu rozprával? Fedor?
16
MONIKA Áno. Bolo to také smutné. On, pochopite¾ne, nemohol byf s tebou, ale ve¾mi sa ho to dotýkalo. Vieš, ja som vtedy myslela na mamu a na Mafka. Smrfou otca sa mojej mamine akoby skonèil zivot. Napriek tomu, ze bol tvrdohlavý, prísny a obèas panovaèný (ale ktorý chlap nie je), maminu nadovšetko miloval a ona zila svoj zivot len preòho. Po jeho smrti sa z nej stal iný èlovek. Všetku svoju lásku presmerovala uz len na môjho Mafka. Zomrela desaf rokov po otcovi a celých tých desaf rokov uz bola len najmilujúcejšou babkou na svete. Hneï po otcovej smrti sa prisfahovala ku mne, kúpili sme si psíka a vïaka starostlivosti o Mafka a o moju domácnosf sa z toho postupne spamätávala. Stále mám však pocit, ze ocina tak ve¾mi milovala, ze do konca zivota sa s tým nevyrovnala. Našla si však jednu ve¾mi dobrú kamarátku Zdenku, s ktorou spoloène chodievali obèas na bingo. Keïze Zdenka mala rada borovièku s pivom a mamina bola celý zivot zarytá abstinentka, boli výstavná nerozluèná dvojica. U mamuta ich poznal kazý. Predstav si, ko¾ko ony dve spolu vyhrali peòazí, to by si neverila. (smiech) A Zdenka je dodnes aj moja priate¾ka. Vzdy keï má mamina meniny 17
Eva Urbaníková alebo narodeniny, tak si tú borovièku dám so Zdenkou ja. Pritom bola mladá, veï mala päfdesiat rokov. Pamätám si, ze nejakých šesf rokov po otcovej smrti chceli ísf aj so Zdenkou na dovolenku. Autobusom po Beneluxe. Rozumej, dvadsafštyri hodín denne sedem dní nonstop v autobuse. Zdenka však múdro usúdila, ze vzh¾adom na jej korpulentnú postavu to nebude asi to pravé orechové, a za dve sedadlá sa jej platif nechcelo, tak mamina Zlatica vyrazila so štyridsiatimi cudzími ¾uïmi úplne sama. Potešil ma najmä telefonát z Amsterdamu. Vytiahla ma z porady, ze mi musí nieèo súrne povedaf. Zastalo mi srdce, tak som sa z¾akla. Vybehla som von z kancelárie a to urgentne súrne a extrémne dôlezité bolo, ze ju okakal holub a ze uz teda asi bude maf zasa šfastie. Bola kúzelná zena. To šfastie sa prejavilo obratom, keï mi nasledujúci deò volala, ze ju poziadal o ruku miestny seladón, majite¾ penziónu, v ktorom nocovali. (smiech) Poèula som, ze Amsterdam je zázraèné mesto.
18
MONIKA A potom sa stalo to, ze jej diagnostikovali nádor na mozgu a zaèal sa kolotoè liekov, operácií a nemocníc. To boli fazké dva roky. Pre vás všetkých. Vieš, keï tak teraz nad tým premýš¾am, otec umrel náhle, ze nikto nebol na jeho smrf pripravený. Ale dokázeš sa vôbec pripravif na smrf svojho blízkeho? Mama umierala pomaly a nikdy som nebola na jej odchod pripravená dostatoène. A ani som sa nikdy s jej smrfou nezmierila úplne. Iste, viem si predstavif, ze keï niekto ve¾mi trpí a je to nezvratné, zeláš mu pokoj. Nechceš, aby sa viac trápil. A tak som to na konci cítila aj ja pri mamine. Keï bola v umelom spánku, lebo bolesti boli neznesite¾né, snazila som sa viac-menej vyrovnaf s tým, ze odchádza, a pre òu som chcela pokoj... Nedá sa na to pripravif. To je nezmysel. Pamätám si, ako si mi spomínala, ze lekár ti pred jej druhou operáciou hovoril, ze to chceš viac pre seba ako pre òu, ze ju tu chceš maf len dlhšie pri sebe, ze jej to uz ve¾mi nepomôze. Áno, bolo to sebecké. Snazíš sa urobif èoko¾vek, lebo sa nevieš zmierif s tým, ze v týchto prí19