Skip to main content

EB1104365

Page 1

Dušan Dušek

NÁPRSTOK Zopár idylick˘ch fotografií po‰tmajstra Emanuela, poÏiãan˘ch zo starého albumu a vydan˘ch vlastn˘m nákladom ako pohºadnice.


© Du‰an Du‰ek 2005 Slovak Edition © Vydavateºstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava 2005 ISBN 80-8085-058-5 Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s.r.o., 2010


Historka nechce byÈ históriou. J. G. Rosa Prach je pln˘ star˘ch a zabudnut˘ch k˘chnutí. Ramón Gómez de la Serna


PIESOK

Iba taká uliãka. Tenká, úzka a kºukatá ako steh krajãíra na zvlnenej sukni. Ústila na mostík so zábradlím len na jednom boku: z druhého sa padalo do potoka. Vºavo bola sódovkáreÀ, vpravo továreÀ na papierové kvety, ão voÀali voskom. Zrazu sa z nej dalo ísÈ aÏ na tri strany: vºavo syãal kysliãník, vpravo sa roztápal vosk. A bolo v nej kino. A bolo v nej bezvetrie. Chlapci v nej pú‰Èali mydlové bubliny. Z námestia sa vracal Gejza a nadával svojej mamiãke. Nemal by. Gejzova mamiãka bola ako suchá slivka: maliãká a ãierna. Gejza v‰etk˘m nadával: aj mydlov˘m bublinám. Hovoril mamiãke: „Zaspievajte, lebo vás priloÏím do sporáka!“ Mamiãka mu zaspievala, ale na druh˘ deÀ ju videli s ãiernou ‰muhou na ãele: v sporákoch sú sadze. Ale inokedy poslúchal. Chlapci naÀho volali: „Gejza, ukáÏ tágo!“ Gejza si ich nev‰ímal: „NemôÏem, mama zakázala.“ Vracal sa z námestia domov a te‰il sa na halu‰ky, ktoré mu mamiãka e‰te ráno sºúbila. Pú‰Èal na námestí ‰arkana a smial sa. V uliãke sa stretol s mamiãkou. Niesla mu sºúbené halu‰ky. Sadol si oproti kinu na 7


zem, hrniec si dal medzi kolená a pustil sa do jedla; mamiãka sa usmievala. Z roboty sa vracal Ferino. Odboãoval k sódovkárni – a potom uÏ vedºa potoka a smutn˘ch v⁄b, kde sa z uliãky stal chodník. „Gejza, Gejza,“ volal na Gejzu. „Ty by si najrad‰ej vysypal do rybníka vagón múky, vagón fazule, potom by si pod t˘m zakúril, pridal vrece soli, zobral lyÏicu a jedol tú polievku najmenej dva roky!“ Gejza blaÏene poãúval. Ferino ho vedel pote‰iÈ: rozprával mu somariny, v ktor˘ch sa vÏdy hovorilo o Gejzovi. Nato zahol k sódovkárni. A hneì cítil zmenu: vo v⁄bach bol vietor. Za vysok˘m plotom syãal kysliãník. Aj keì chodil pomaly, bolo v jeho chôdzi nieão náhlivé: rozhadzoval ruky. Za ním sa ‰írila vôÀa halu‰iek. Potom cez uliãku pre‰iel obuvník a ãiÏmár Filo. Aj za ním sa tiahla vôÀa: koÏe. Nijako ináã, iba takto, vôÀami a pachmi sa uliãka mohla na chvíºoãku predæÏiÈ. Potom cez Àu pre‰li dvaja chlapci. I‰li zo ‰koly. Men‰í v rukách niesol fºa‰ku a v nej lenivého ãmeliaka. „A ty nevie‰, kde je nበstareãek,“ povedal. Väã‰í mu ãmeliaka závidel. „V Malackách,“ povedal. Nato men‰í odvetil: „Mm.“ Väã‰í kopol do kamienka: „A kde?“ Pod odkvapom strechy vyliezali z piesku pekné kremenáãe; hodili sa do praku. „Obesen˘!“ zakriãal men‰í. Obaja zaboãili k fabriãke na papierové kvety, ão voÀajú voskom a takisto pohrebmi. 8


Za nimi sa zjavil Drekige. Vrátil sa z Rakúska – a v‰etko mu bolo: dreckige. Niã sa mu nepáãilo. Ani voda. Ani víno. A predsa ich pil. Mal rád revolvery a ostatné kvéry. Smrdel moãkou. A takisto uliãka. Na bicykli do nej vletel maliar a natieraã Brko. Na jednom pleci drÏal rebrík s vedrom a hust˘mi ‰tetcami, druhou rukou riadil. Mal vysoké ãelo. A maºoval obrazy. VÏdy tie isté: diviaky, ão beÏia z lesa do vinohradu. Namaºoval ich uÏ najmenej sto, ale aj dvesto by bolo málo; od pondelka do soboty líãil a v nedeºu maºoval. Niekto od neho chcel, aby namaºoval diviaka, ão beÏí z vinohradu do lesa, ale to by Brko nevedel. Na bicykli nebolo vidno, Ïe na jednu nohu kríva. Vo vzduchu po Àom ostala farebná ‰muha: cel˘ bol zaf⁄kan˘ od farieb. Potom sa v uliãke zotmelo. Ale e‰te predt˘m sa v nej stretli dve paniãky so psami a dovolili im, aby sa oÀuchali. Niã viac. A e‰te predt˘m sa v uliãke zaleskli topánky Gregora Petyho; vÏdy ich mal ako zrkadlo. Volal ich: „·pigl-ligl.“ Topánky – to bolo jeho. A kolínska voda. I‰iel od holiãa; vykraãoval do strán, vyhadzoval nohy – a t˘m akoby sa zmen‰oval. Podºa tvaru topánok, podºa ich rozãaptania a v⁄zgania sa dá ºahko usudzovaÈ na spôsob a r˘chlosÈ chôdze: veliteº Ïandárov Pecivál sa o tom uÏ neraz presvedãil. AÏ potom sa v uliãke zotmelo. Otvorili kino. 9


ZaÏali nad vchodom. Dlho do noci zalievalo uliãku modré svetlo z okienka na premietaãovej kabíne. Hrali ·aplina. Drekige tvrdil, Ïe sa to po slovensky ãíta âeplin. Somár. V uliãke nikto neb˘val. Na druh˘ deÀ popoludní sa v nej Gejza napchával halu‰kami a ãakal na Ferina. Ale mamiãke niã nepovedal. Ako vÏdy: v uliãke bolo bezvetrie. Chlapi si v nej radi zapaºovali cigarety. Gejza iné ani nejedával: iba halu‰ky. Dal aj mamiãke: tri. Nato sa v uliãke zjavil Ferino. „Gejza, Gejza,“ volal na Gejzu. „Ty by si najrad‰ej upiekol makovník veºk˘ ako dom, do toho makovníka by si spravil dieru, do tej diery by si r˘chlo zaliezol – a potom by si liezol hore sladk˘m makom a jedol ho aÏ do Vianoc!“ Gejza od radosti pustil do gatí. Ferino zahol k sódovkárni. Gejza podal hrniec s halu‰kami mamiãke a napºul si do dlaní. E‰te vÏdy sa radoval: od radosti vzal mamiãku na chrbát a odniesol ju domov. Mamiãka kriãala: „Hijó!“ A v uliãke sa na chvíºu pohol vzduch: potuloval sa v nej vietor. Nikto v nej neb˘val a nikto v nej neÏil, ani meno nemala, bol v nej len zadn˘ vchod do dvora krajãíra Dominika Dropa; spájala námestie s ulicou za potokom. Tá uÏ meno mala: volala sa Zubatá, lebo kaÏd˘ dom vyãnieval ináã ako jeho sused. No a ão? 10


Niã. Iba taká uliãka. * Na zaãiatku Zubatej ulice spal opit˘ Demeter. Na‰iel si tieÀ za kríkmi bazy: vÏdy si ho tam na‰iel. Mal pred sebou dlhú cestu: aÏ na koniec ulice. Nikto ho tam nevidel, iba jeho pes, ão mu olizoval tvár. Demeter zo spánku volal: „HoliÈ nie! HoliÈ nie! Iba strihaÈ!“ Z druhej strany cesty bolo zábradlie, za ním tiekol potok, no najprv bol stav. Chlapci z neho skákali hlaviãky, najsmel‰í aj saltá – a chytali hru‰ky, ão priniesla voda. Inokedy zase jabæãka. A niekedy slivky. VÏdy zo Siebelovej záhrady. V prvom dome b˘val Jano Rakár, ão mal najdlh‰í nos v okrese a moÏno aj v republike; raz sa chválil, Ïe mu vlak utiekol iba pred nosom, keì bol e‰te dobrého pol kilometra od stanice, ba moÏno aj ìalej. Po chodníku i‰li dvaja chlapci. Vracali sa zo ‰koly. Z papierov˘ch vrecú‰ok vyjedali pukance. Zrazu jeden povedal: „Poìme si vyloviÈ hru‰ky.“ „Musím si prepísaÈ zo‰it.“ „Z ãoho?“ „Ani neviem.“ „·koda.“ Druh˘ fúkol do vrecú‰ka, buchol si ho o ãelo a povedal: „Ja mám pekné písmo, ale mne sa nepáãi.“ Pre‰li pod oknami Sopºavého Vila. Vedºa b˘val Edo Baretka: aj v ìal‰ích dvoch domoch b˘vali Edovia. 11


Baretka nosil len baretku, nikdy si ju nezloÏil, ani na pohreboch, rad‰ej na ne nechodil. Nebol na pohrebe ani svojmu tatkovi. A keì i‰iel k holiãovi, vÏdy sa najprv ohlásil, aby zatemnili okná, aj ich skontroloval, ãi nevidieÈ dovnútra, aÏ potom si sadol a nechal sa ostrihaÈ. Iba holiã vedel, ão má Edo na hlave, no bol jeho bratanec a nechcel niã prezradiÈ. ëal‰í dom v ulici trafil blesk, e‰te dobre, Ïe mal hromozvod; susedn˘ dom ho nemal. Patril Emilovi Totkovi, ão sa uãil po francúzsky a v‰ade si opakoval slovíãka. Najmä na záchode, lebo inde nemal pokoj. Vreckov˘m noÏíkom rezal novinov˘ papier na úsporné ‰tvorce: kaÏd˘ ‰tvorec bolo jedno slovíãko. MoÏno preto jeho francúz‰tina v‰etk˘m smrdela. Volali ho Mesjé. Totkov syn sa volal Edo a mal také isté iniciálky ako jeho otec: pri‰iel na to pri prepisovaní zo‰ita. Pred vedºaj‰ím domom stál stæp s elektrickou lampou. A pri stæpe stál opit˘ Demeter. Vytiahol si z vrecka kºúã a skú‰al stæp odomknúÈ. Nadával mu: „Ach, ty pes!“ Mal aj psa, ale tomu nikdy nepovedal, Ïe je stæp, ani ho neskú‰al zamknúÈ. Z okna ho videla Zlatka Ple‰ivá. Zaãínala kaÏd˘ deÀ rovnako: niekoºk˘mi kvapkami korenia Maggi. Nakvapkala si ich na lyÏiãku, nemohla si pomôcÈ, musela si daÈ. Aj keì sa z fºa‰e odlieva len pomaly a po mal˘ch tro‰kách, aj keì sa zdá, Ïe z nej neubúda, nakoniec je prázdna. Vedºa b˘val ãiÏmár Filo. 12


Chodieval na raky: vyrobil si ãiÏmy aÏ po rozkrok – a chytal ich na smradºavé mäso. Potom ich varil a kaÏdému hovoril, aké majú mäsko: najmä v klepetách a na chrbte. Ale jedával aj ãrievka: tie mal e‰te rad‰ej. Akési dievãatko, ktoré nikdy nevidel, sa ho sp˘talo: „Koºko rokov má vበpes?“ Demeter sa zamyslel: „DesaÈ.“ „Ako ja!“ pote‰ilo sa dievãatko. „Keby chodil do ‰koly, bol by z neho ‰tvrták!“ Okolo sa na bicykli prehnal star˘ Habán: nebolo väã‰ieho pytliaka. Na bicykli mal aj kladivo: na zajace. Veì sa ho aj báli. Habán si niã nev‰ímal, ‰liapal na pedále, no keì mu do cesty vbehol zajac, trafil ho kladivom aj na dvadsaÈ metrov. Niekedy aj hus, ale tá sa Èaωie ukr˘vala, preto mal okolo pása aj tenuãk˘ mech. V ìal‰om dome b˘val Alojz Py‰n˘. Mal ãervené vlasy – a k nim aj dve mená. Mohol si vyberaÈ: prvé bolo Zlatovláska, druhé bolo Moriak. Medzi dvoma medzerami stál dom veliteºa hasiãského zboru Kapka. Keby v‰etky domy zhoreli, jeho by urãite nezhorel: medzery by ho zachránili lep‰ie ako voda. Pani Kapková pestovala mu‰káty; nijaké iné kvety nevydrÏali jej lásku. MoÏno e‰te kaktusy. Ale v‰etky drobné kvety, ktoré sa jej páãili, vädli od jej citov. Nesmela sa na ne ani pozrieÈ. Kapko nevädol. Deti nemali – a tak svoju Ïenu volal krstná mama. Na hasiãskom prápore mala vlastnú ma‰ºu. „Vie‰, koºko mám kíl?“ op˘tal sa Kapko. „Teraz som bol na váhe.“ 13


„SedemdesiatpäÈ.“ „Presne!“ zaãudoval sa veliteº. „Veì aj ja som tvoja váha,“ zasmiala sa pani Kapková, krstn˘m menom Henrieta. V ìal‰om dome b˘vala rodina Dolová. Mali pätnásÈ detí. A divého kohúta. Na záchod chodili s metlou, aby ho mali ãím zaháÀaÈ, ináã by museli kaÏdú chvíºu praÈ. Ich susedom bol Imri‰ko Vajco. Vo vlasoch mal lupiny: lieãil si ich stojkami na hlave. Po horúcich dÀoch kropieval chodník pred domom; v piesku sa rozpili ornamenty. A takisto ostatní. Vodu do krhliãiek brali z potoka alebo z obecnej studne; volala sa Huãiak. Na laviãke pri nej pofajãieval cigán Jakub. Namiesto pierka nosil za klobúkom precviknut˘ lístok z vlaku. Spomínal si na starého otca: „Ket ten nበstareãek umírali, e‰ãe tri svaté slová povidali: moãka, boroviãka, piãka. A ta jejich du‰a byla bíla jak ta kafka a vyletela na plot, zakriãala gháj, sedla na krídliská a víc sme ju nevideli!“ AÏ posledn˘ dom v ulici bol Demeterov. V jeho dvore b˘vala aj tetka AlÏbeta, známa ako tetka Líza, vdova po troch muÏoch. Mala rada maãky. Ale maãky mali rady kocúrov: hocikedy mali mladé. Demeter sa tetky Lízy sp˘tal: „Tantina, ão robíte s t˘mi maãencami, topíte ich?“ Tetka Líza si utrela nos; vÏdy jej z neho kvapkalo. „To by som ja nemohla,“ povedala Demeterovi. „Lopatou po hlave – a zakopaÈ v záhrade.“ Demeter jej poslal bozk. Doma si sadol na stoliãku v kuríne – a zrazu sa mu zdvihol Ïalúdok. Dobehli sprosté sliepky a zobali, ão 14


sa dalo: netrvalo dlho – a uÏ boli opité. Tackali sa a spievali; kohút chcel zatrepaÈ krídlami, no vtom zaspal a zvalil sa na zem. Za Demeterov˘m domom bola Ïelezniãná traÈ; cesta viedla ìalej, do lesov, ale uÏ nebola taká zubatá. Zaãalo sa stmievaÈ. V Zubatej ulici bolo cez deÀ veºa svetla, v noci zase veºa tmy: svietila v nej iba jedna lampa. Zato na námestí boli ‰tyri. A moÏno aj päÈ. No a ão? Niã. Demeter si zaspieval: „OdpusÈte, mamuli, odpusÈte, tatuli, Ïe sa vám narodil Demeter bez gulí!“ * Fenka Tina od maliãka chodila poza ‰kolu. A keby len to: chodila tam so psami. Mala dvoch: jedného malého, takého truºa, ktor˘ na Àu stále skákal a váºal ju na zem – a potom Laja, zväã‰a tichého a málovravného, zato dobrého beÏca, ktor˘ ju vÏdy zaÀuchal, pribehol aj z desiatej ulice a ponúkal sa, Ïe s Àou pôjde poza ‰kolu. Tina si nevedela vybraÈ; ja‰ili sa v trojici, sem-tam na Àu vyskoãil Lajo, inokedy mal˘ Suk, dobre sa im Ïilo. Po dvoch t˘ÏdÀoch sa ich láska skonãila a nikdy viac sa nevideli. Deti nemali. * Námestie bolo zároveÀ aj hlavnou ulicou: vybiehala z neho ako z lievika, ãoraz uωia a uωia – a keì bola 15


najuωia, stretla sa so ‰tátnou hradskou. Po nej sa námestie a s ním v‰etky ulice poberali do sveta. Na námestí b˘val doktor Metz, potom pekár Gajda, takmer v‰etci obchodníci, skoro v‰etci krãmári. VydláÏdili ho talianski zajatci. Preto sa chodníkom hovorilo trotoáre. VÏdy vo ‰tvrtok b˘val na námestí trh, krãmy boli plné – a doktor mal robotu. V‰etky bitky sa konãili u neho. Doktor Metz bol tak˘ chud˘, Ïe ho volali Plechov˘ Kristus. Sám o sebe hovoril, Ïe je ãlovek prost˘ a zároveÀ zloÏit˘. Ako kaÏd˘. A navy‰e roztrÏit˘. Ako také hodinky: k˘m sa nepokazia, nikto nevie, koºko koliesok a osiek, pruÏín a blázniv˘ch zotrvaãníkov do nich e‰te bláznivej‰í hodinári poschovávali. No hodinky boli iba málokedy roztrÏité. Zato doktor hocikedy: ako kaÏd˘. Zobral ostr˘ noÏík a nakukol pod ich ligotavé vieãko, takÏe hneì sa ukázalo, Ïe v hodinkách je len jeden zotrvaãník, veì aj hodinára mali iba jedného. Odvtedy hodinky ne‰li, ale doktor ich aj ìalej nosil na retiazke vo veste a obãas aj pozrel, ãi je ‰tvrÈ na sedem ráno, ‰tvrÈ na sedem poobede alebo ‰tvrÈ na sedem v noci, keì ãas svetielkoval v zelenom fosfore ruãiãiek a tenuãk˘ch ãíslic. Pomaliãky osprostieval: patrilo to k Ïivotu. Ale do chorobopisu by si zapísal, Ïe má zaãínajúcu sklerózu – a niã viac; pritom ho uÏ roky trápil pruh. Takisto aj Ïena: patrila k Ïivotu. Mávala nezlomné migrény a malajské zimnice, urãite to niekde vyãítala, lebo kaÏd˘ t˘ÏdeÀ mala nieão iné. 16


Dnes mala narodeniny. Doktor sa jej posmieval a predpisoval jej len aspirín, ãi uÏ ako prá‰ky, alebo pilulky, ale vÏdy pod in˘m menom; mali s lekárnikom dohodu – a lieky vÏdy pomohli. SÈaÏovala sa na muÏa, Ïe s Àou nemá súcit, ão mohla byÈ pravda pre v‰etk˘ch, no nie pre neho; súcit e‰te nikdy a nikomu nepomohol. Doktor si uÏ dávno pripísal svoju Ïenu do svojho chorobopisu. Pozrel na hodinky, r˘chlo sa s Àou pohádal a potom bez gratulácie, na ktorú tak ãakala, odi‰iel do ordinácie. Za dverami jej povedal: „A ão menzes?“ Obaja uÏ boli po prechode. Doktor vÏdy so svojou Ïenou trpel; keì mala men‰truaãné bolesti, ozvala sa jeho zlatá Ïila, ale potom, ako pre‰la klimaxom, mal s pokladmi pokoj. Îeny posudzoval podºa palca na ruke a podºa ãlenkov: museli vyãnievaÈ. Potom boli dobré do postele. Mal to od tureck˘ch pa‰ov – a v hostinci U dvoch anjelov tomu v‰etci verili. Iba o tri domy ìalej b˘val pekár Gajda. OÏenil sa s vdovou, ão mala dve dcéry – a kaÏdému hovoril: „Ja nemám deti. Ja som maliãk˘. Tam, kde sa to robí, tam som nikdy nedoãiahol.“ Na v‰etko mal meno: chleby boli otcovia, vianoãky mamy, roÏky boli chlapci a puknuté Ïemle boli jeho dievãatká. Poplakal si do múky a mal slané cesto na praclíky alebo na pagáãe. Vonku bolo bezvetrie – a v Àom takisto. UÏ tri dni. 17


Na to by mu doktor povedal: „Lep‰í jeden prd ako päÈ korún.“ Vedºa b˘val Holas. Zbohatol na kukurici, zemiakoch a obilí. A potom na slivkách. Vo dvore mal pálenicu. Okrem toho mal aj synov, Laca a mlad‰ieho Ernesta, ktorého volali Ero. Laco Holas nosil domov aÏ po piatu triedu samé jednotky; mal ich plnú kapsu. No niã nevedel: pán uãiteº bol krstniatko jeho mamy. Potom pre‰iel na me‰tianku a hneì na polroka rachol z piatich predmetov. Pre istotu ostal v internáte, ale tatko si objednal taxík a i‰iel ho hºadaÈ. Laco sa uÏ potrestal: vyãistil si topánky, ão by ináã nespravil, e‰te ich aj vyle‰til a dal si ich pod posteº. Vtom sa otvorili dvere a Laco si vzdychol, lebo zacítil pach riaditeºky, ktorá sa s ním rada maznala; vÏdy sa odÈahoval. Nemusel sa ani obzrieÈ, aby vedel, Ïe je za ním, ale keì sa obzrel, zbadal tatka – a aÏ za ním riaditeºku. Tatko sa ho sp˘tal: „Preão si nepri‰iel domov?“ Laco hladkal kefu na topánky a hlúpo sa usmieval: „Bolo mi ºúto peÀazí na vlak.“ „No, zbaº sa.“ Na zadnom sedadle auta ho aj s mlad‰ím bratom Erom bili, aÏ k˘m znova nezastali pre domom, ale Laco ani nemukol; plakal iba Ero, ktor˘ ho nechcel biÈ, lenÏe musel, inak by mu tatko struhol poza u‰i. Medzi chlapcami mal najviac peÀazí farárov syn Lojzo. Nemohol byÈ farárov – a predsa bol. Ináã by ho nevolali Farár. V‰etci hovorili: „Ako by mu z oka vypadol.“ Zuby mal rovnaké ako otec, jednu ãeºusÈ pred dru18


hou, takÏe keì si odhryzol z dvoch zlepen˘ch krajcov chleba, ostali mu na nich schodíky. B˘val s mamou na fare a po ãase dostal brata. Lojzo Farár mu dal meno Kaplán. Chodievali s Lacom, Erom a Kaplánom na ryby. Brali najmä pri mlyne. Mlynár ich vÏdy nechal, nech si robia, ão len chcú: potajomky ich ‰pehoval a potichu ka‰lal. Mlyn mu zatiaº aj tak mlel. Volal sa Imrich Slamka alebo aj Imibáãi – a potom len Imbo; bol to star˘ mládenec a trpel na záduch. Opilci mu spievali: „Bol by mlynár dobrej módy, keby mal toºko vína, ão mu teãie vody!“ Doktor Metz sa stretol s dedom Podobom. Podali si ruky a dedo hneì spustil: „Volám do neba – a nikto ma nepoãuje! Tí vrabci! Dávajú si to na komínoch, na ceste, na plotoch! Kurník ‰opa, len ja niã! A potom – vraj máj!“ Na námestí b˘val aj obchodník Fridrich so zmie‰an˘m tovarom. Grosse kvalität, kleine preis! Mal rodn˘ list od kaÏdého dubáka. Vedºa neho stála trafika. Predával v nej Patrón, ão mal iba jednu nohu, smrkal a hovoril hrub˘m hlasom: „Chlapci, kde to na fronte búchalo, tam som bol ja!“ Za doktorom pri‰iel Gregor Pety. Nieão sa mu nezdalo. „Stiahnite si nohavice,“ povedal mu doktor. „Staãí?“ „Celkom. Kde to máte?“ „Tu, pán doktor.“ „Kde? Stiahnite si predkoÏku.“ „Tu a tu.“ 19


„Niã tam nemáte!“ „A ão tento fliaãik?“ Doktor si z boãného vrecka vybral atramentovú ceruzku. Op˘tal sa: „Tento?“ A uÏ ãmáral ceruzkou. „Tento?“ A uÏ znovu ãmáral. V pekárni sa rozkrikoval Demeter. Pom˘lil si dvere: vedºa bol hostinec Rybiãka. Demeter sa p˘tal ºudí, ão ãakali na chlieb: „Ako to môÏete jesÈ? Veì je to Ïivé cesto!“ Vyhodila ho Elvíra Frimláková, ktorá zabila uÏ nejedno prasa: jej tatko bol mäsiar Puk. Aj na námestí bola pumpa. Vlastne dve: cigán Jakub si pri kaÏdej vyfajãil dve cigarety. Okolo po‰ty vÏdy behali bicykle. Pri nej b˘val cukrár Eska. Mal najkraj‰ie komíny: vyzerali ako hlavy s ãiapkami. Za kostolom sa z námestia vytrácala slepá uliãka Cyrila a Metoda. Iba taká uliãka. Hody v nej b˘vali v júli, hoci vo v‰etk˘ch ostatn˘ch b˘vali aÏ v septembri. No a ão? Niã. Iba taká uliãka. Z druhej strany po‰ty stál Ïlt˘ dom hodinára Berku. Volali ho Sekunda, ale bitkár Alino mu aj toto meno zmenil: zjedol mu prvé dve písmená. Alino sa chválil, Ïe kaÏdého zbije; jeho najväã‰ím obdivovateºom bol Cecil C. Lopatka, ktor˘ chcel byÈ hercom. Raz o Alinovi povedal: „Keì mi dal facku, hneì som vedel, Ïe ma chce biÈ! Utekám k plotu, vytrhnem latu – a fuk tou dierou preã!“ Doktor Metz o‰etril malú Alicu, ktorá v studni obja20


vila osie hniezdo a pichla doÀ prst: dal jej mentolov˘ cukrík. Mamiãke pobozkal ruku. Zapuchlo – odpuchne. Na Ïihadlá niã poriadne nemal. Iba na komáre: ‰típanec si treba potrieÈ tro‰kou rozpustenej soli alebo nasliniÈ. Na koãi sa viezol koãi‰ Béla v cylindri. Po‰tmajster Emanuel ho uÏ t˘ÏdeÀ ãakal. V‰etko mal nachystané: otvoril okno a urobil fotografiu. Vyvolal ju na sklo. Z kolkárne sa vracal Vojtu‰ Ohar. Pred cukrárÀou stretol svoju sesternicu Kity; pozval ju na kávu. Vojtu‰ Ohar ‰tudoval za zememeraãa. Pri‰iel na prázdniny. A mal dobr˘ deÀ: vyhral alpakovú tabatierku. Dvoma guºami urobil macao: prvou zrazil predn˘ kolok a s ním ºavú prvú dámu, ão bol veºk˘ ‰láger, druhou predn˘ kolok a s ním pravú prvú dámu, ão bol mal˘ ‰láger. Ukázal tabatierku Kity. E‰te pred rokom si spolu tykali, no potom sa vydala za Vojtovho str˘ca zo ‰tvrtého kolena a stala sa jeho tetkou: pred str˘com jej musel vykaÈ. Pri potoku mal záhradu chrom˘ a zúriv˘ Siebel. Niektoré konáre ako nároãky trãali aÏ nad vodu. Chlapci mu chodili kradnúÈ ãere‰ne. Strieºal po nich zo vzduchovky, ale nemal oãko; narobil si papierové broky, namoãil ich do soli a nechal ich stvrdnúÈ. ·típali ako komáre. Doktor Metz sa zamyslel; práve podal injekciu. Îena mu raz povedala: „Pri tebe som prestala maÈ tajnosti.“ 21


Nechal striekaãku zapichnutú medzi dvoma vráskami; trãala zo zadku tetky Lízy. Sestra Mari‰ka r˘chlo priskoãila. Na námestí v‰etko spalo. Mala by prísÈ búrka; vyprala by vzduch. Doktor i‰iel na prechádzku. Îivot niektor˘ch ºudí – a zrazu aj jeho vlastn˘ – sa podobal letu hrdliãky. Najprv prudko mávajú krídlami a stúpajú do v˘‰ky, aby nieão dosiahli, e‰te to a e‰te to, potom krídla roztiahnu a bez jediného pohybu aÏ do smrti plachtia. Za‰iel aÏ za rieãku Myjávku; po hladine na plytãinách sa kæzali r˘chle pavúky. VáÏky sa volali sklenáre. Mal by sa hneì vyzliecÈ donaha a trochu si zaplávaÈ; no ºahol si do tieÀa a zaspal. Na spiatoãnej ceste stretol Hektora. Sp˘tal sa ho: „Bol si na vojne?“ Hektor chodil vo vojenskej ãiapke. Zasalutoval: „Jedni hovoria, Ïe bol, druhí hovoria, Ïe nebol, ão ja viem?“ Doktor mu dal korunu. Pre‰iel okolo záhrady zúrivého Siebela, ktor˘ sa raz vlani alebo predvlani zahryzol do jazyka koÀovi, lebo si myslel, Ïe sa mu kôÀ smeje. Pozdravil sa so Ïenou lekárnika Weissa: chcel si zloÏiÈ klobúk, ale zistil, Ïe ho nemá na hlave. Nechal si ho na ve‰iaku v ordinácii. Vo vzduchu bol dym. A takisto komáre. Îena mu raz povedala: „Ani plávaÈ si ma nenauãil.“ Doktor za‰iel do záhrady a odtrhol jednu astru. Pomaly sa stmievalo. 22


V dome sa vyzliekol donaha a zaklepal na dvere Ïeninej spálne. In˘ darãek nemal. * No a ão? Niã. Pod oknami beÏal mal˘ cigán a volal na v‰etk˘ch chlapov, ktor˘ch stretol: „Str˘c Anton, str˘c Anton, vy ste si tie vlasy kúpili?“ Smial sa: „Str˘ãko, vy ste policajt?“ Mával rukami: „Str˘c Rudo, mali ste uÏ blchy vo vlasoch?“ Spieval: „Str˘c Paºo, vy ste z vajca?“ âudoval sa: „âo si to mám nakresliÈ do rozumu?“ Radoval sa: „Ja mám novú sestru! Ja mám novú Etelu!“ Dobehol aÏ na koniec hlavnej cesty, zvrtol sa a uháÀal späÈ. * Vedºa kriÏovatky stála ‰kola. Uãiteºsk˘ byt mal kuchyÀu, dve izby a predsieÀ: spolu ‰tyri okná. Pán uãiteº Tepl˘ opravoval slohy Ïiakov piatej triedy. Ëahalo mu na nohy; k˘chol a zlomil si tuhu v ãervenej ceruzke. Otvoril zásuvku stola a hºadal v nej noÏík. Do rúk sa mu dostal mal˘ zo‰it. Na prvej strane bolo niekoºko slov, ktoré si napísal v prvom t˘Ïdni, ako sa sem so Ïenou prisÈahovali. Zemiaky: grumbír. Lopta: habán. 23


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook