VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov
1
2
Knieža Matúš
3
Copyright © Ján ýomaj, Matúš Kuþera 2018 Prologue © Mišo Kováþ Adamov 2018 Cover design © ďubica Konþeková 2018 © VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov, spol. s r. o., Bratislava www.vsss.sk, e-mail: vsss@stonline.sk
Autora pri tvorbe diela podporil Literárny fond
Túto publikáciu z vćaky a úcty k profesorovi Matúšovi Kuþerovi ¿nanþne podporil jeho žiak PhDr. Anton Hrnko, CSc.
VYDAVATEďSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEďOV spol. s r. o.
Ján ýomaj: Knieža Matúš (Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kuþeru a výber z jeho štúdií a þlánkov) Predslov napísal Mišo Kováþ Adamov Zodpovedná redaktorka Ingrid Skalická Obálka a sadzba ďubica Konþeková Tlaþ P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Printed in Slovakia ISBN 978-80-8202-018-5
4
Ján Ján Čomaj ýomaj
Knieža Matúš Knieža Matúš Rozprávanie o živote a diele Rozprávanie profesora Matúša Kučeru o živote a diele a výber z jeho štúdií a článkov profesora K u þeru
5
6
Dejiny, história, to nie je náš osobný prepych. Sú však naším vlastníctvom. Kráþajú s nami a vedĐa nás, ako tieĖ. Postupujú s þasom v plnej svojej zákonitosti: od minulosti k prítomnosti (ktorá je, žiaĐ, zväþša veĐmi krátka) a smerujú do neistej budúcnosti... Kto o nej rozhoduje? Presne nevieme. Ale celkom isto þlovek. Matúš Kuþera
7
V diele sú so zvolením profesora Matúša Kuþeru výĖatky z jeho štúdií, vedeckých esejí a rozhovorov, poskytnutých tlaþi.
8
Tí dvaja Tí dvaja sa nemuseli hĐadaĢ sa nemuseli hľadať Kniha Jána ýomaja o Matúšovi Kuþerovi sprítomĖuje tvorbu dvoch naoko profesne odlišných majstrov vo svojom odbore, ale vnútorným zaujatím skutoþnosĢami o dejstvovaní i zápasoch o seba i so sebou ako rodných bratov. Nemuseli sa hĐadaĢ. Patria k sebe nielen generaþne. Matúš Kuþera nie je však len historik, profesor a tvorca literatúry faktu, aj pre deti, lež i (naþas) politik, diplomat a múzejník. V každej z tých „pridružených“ þinností využíval poznanie života a vývinu Slovákov v medzinárodných súvislostiach strednej Európy. Dejiny vníma a osvetĐuje celistvo ako pátranie po všetkých súþastiach života, komplexne, s dôrazom na osobnosti a udalosti, ale aj ich pôsobenie na celú spoloþnosĢ v širinách vzĢahov, spolþovania (od obce a župy poþnúc až po štát), hospodárstva i kultúry. Podmienila jeho šírka vzdelanosti, nadanie získavaĢ nové poznatky a uplatniĢ ich vo výuþbe. Ten istý celostný záber aplikuje aj Ján ýomaj v plastických reportážach o nielen životných osudov osobností a spoloþenskom dianí, ale aj o zložitých kontextoch aj ich vytrvalom sledovaní. U oboch sa to prejavuje ako bohatá publikaþná þinnosĢ. Rovnako v tlaþi i v knižných dielach. Ján ýomaj predstavuje Matúša Kuþeru citlivým pátraním, þo podnecovalo jeho vývin a záujmy, vćaka osobnému poznaniu, prostredníctvom dlhých spoloþných rozhovorov i štúdiom historických prác (aj s využitím ich citácie). Kuþerov zástoj v slovenskej historickej vede vyjadruje už názvom knihy, þím odkazuje na starší þas, ktorý spracúva i krajové súvislosti rodiska i rodnej krajiny. Sleduje svojho hrdinu, ale nezameriava sa len na biobibliogra¿cké skutoþnosti jeho personálneho vývinu, ale sa snaží objasniĢ „jedným dychom“ viacero rovín: 9
í život a osobný vývin i individualitu Matúša Kuþeru, aj to, kam ho všade úlohy þi osud povolali; í odborný proces historika o hlbšie poznanie, þo nás predchádzalo þi v akých súvislostiach sa ocitali naši predkovia a v þom korení naša súþasnosĢ; í profesionálny zápas s prekážkami, þím sa zároveĖ predstavuje história histórie, þiže metatextové sledovanie dejín odboru. Rovnako sa vrství aj plastický spôsob „vyprávania“, keć sa život i dielo predstavuje ako príbeh a stvárĖuje esejisticko-dokumentaþnými postupmi, spájajúcimi obraznosĢ s vecným argumentovaním. To zároveĖ odráža aj skúsenosĢ a nadanie autora životopisu, tvoriaceho knihu na základe osobných rozhovorov a poznania diela svojho hrdinu. Predstavuje ho aj vhodne vybranými ukážkami. ýo ma však oprávĖuje vstupovaĢ do tohto jedineþného stretnutia dvoch tvorivých osobností, keć nie som ani historik, ani odborník na literatúru faktu? Opovažujem sa odpovedaĢ, že sama podstata vydania knihy. Mal som možnosĢ poznaĢ text knihy ešte v stave zrodu. Som svedok toho, ako sa rodila na tvorivom pobyte v Tatrách. Lež obom som aj spolupútnik, generaþný druh, priateĐ od vysokoškolských þias. Môžem potvrdiĢ, že Matúš i Janko boli už na vysokej škole pre nás tým, þím sa stali þi dnes sú aj verejne známi. Obaja zvedaví a pátraví. Matúš po dávnych dobách a živote našich predkov, Janko po súþasných zápasoch slovenského þloveka. Obaja so snahou vydaĢ svedectvo. Aj s následnými dôsledkami uznania i znevažovania a postihovania. Nuž, môžem aj osobnými skúsenosĢami dosvedþiĢ, ako sa už v þase štúdia prejavovali osobito, ale zároveĖ aj to, ako ná tie isté tlaky snažili vnútorne „tvarovaĢ“ a zároveĖ ako sme hĐadali už vtedy cesty k oslobodzovaniu od nich. Zraþí sa to vo vstupných þastiach knihy. Mohol by som pridaĢ ćalšie zážitky, v akých podmienkach sa rodila naša orientácia pátraĢ po pravde a nedaĢ sa zvrátiĢ ideologickými konštrukciami. Nuž preto sa na knihu nemôžem nedívaĢ aj oþami mladosti – zároveĖ však vnímaĢ aj to, kam sme dospeli a þo kniha osvetĐuje o tej ceste... 10
Stretli sme sa na Filozo¿ckej fakulte UK v Bratislave v neþase prvej polovice päĢdesiatych rokov minulého storoþia. S Matúšom v jednom roþníku a Janko o dva roky neskôr. Sú mi zástupným sprítomnením, po odchode mnohých našich priateĐov z toho þasu mladosti, ako aj tých túh i snáh, preþo sme prišli na spoloþenskovednú fakultu a znášali útlaky primknutím k sebe. Postupným poznávaním, kto ako zmýšĐa. A ako sa vzpierame najprv ticho a potom aj istými pokusmi o vystúpenia protiviace sa ideológii triedneho boja, þo znamená nenávisti. Napriek tomu, že v tých þasoch prospech prinášalo skôr študovanie na technike, neprišli sme „obohatiĢ sa“ v tzv. vedeckom svetonázore, lež naopak, poznávaĢ naše dejiny, rodný jazyk, osvojiĢ si cudzie reþi, objasĖovaĢ zdedený odkaz, vzdelávaĢ sa v schopnosti poznávaĢ i tvoriĢ a odovzdávaĢ to. Tak ako Matúš i Janko ani ja nehĐadím na ten þas optikou dnešných poznatkov a skúseností. Myslím na to, þo v nás žilo už vtedy, neuspokojených s vonkajšími vnucovaniami. Potvrdzuje to taká zabudnutá (ba až potlaþená) akcia, akou bol ateistický aktív vnútený vtedy druhému roþníku našej fakulty pred Vianocami 1952, s výzvou, aby sme hromadne vystúpili z cirkvi a popreli náboženské vyznanie. Napriek hrozeniu postihmi nielenže nik nevystúpil, ale jediný s náboženstvom „nevyrovnaný“ Jurko Kadlec, poslucháþ literárnej vedy a zároveĖ významný futbalista-obranca, þlen reprezentácie, následne zatúžil študovaĢ teológiu. Dôsledok – postihy sa nekonali, naopak, muselo sa tajiĢ naše vzoprenie tlaku, aby to nepreniklo do verejnosti. Aj pyžamová revolúcia v 1956 sa udiala v internáte našej fakulty a veĐké protestné zhromaždenie sa zišlo v jedálni na Suvorovovej ulici. Aj jedineþný majáles v máji 1956, na ktorom, napriek predchádzajúcim postihom „pyžamových revolucionárov“, sa niesla truhla pochovávajúca akademické slobody, bol svedectvom našich postojov. Nemôžem aspoĖ v náznaku neodkázaĢ na tieto skutoþnosti nášho uvedomovania sa (aj s prejavmi na verejných vystúpeniach), pretože napovedajú, preþo sa „vynorilo“ z našich roþníkov toĐko význam11
ných vedcov a tvorcov (aj kĖazov – Miško Fedor, Jurko Kadlec, Šebo Labo) nepoddávajúcich sa tlaku. Napriek sledovaniam, kádrovaniam, hrozbám i vyhadzovaniu z vysokej školy. Tak od druhého semestra sa semináre z marxizmu-leninizmu zmenili v prudké diskusie predchádzajúce Jára Cimrmana, keć sme polemizovali s výrokmi vymyslených marxistických teoretikov a vedúca seminára, asistentka Rudašová (mimochodom tá, ktorá sa nám priznala, že sa jej sníva o Leninovi), nevedela, kam z konopí. Keć vyhadzovali z fakulty Kornela Földváriho, Dušana Slobodníka a Juraja Kadleca, nebáli sme sa protestovaĢ, ba ani búriĢ. Sú to javy ešte neosvetlené. Aj táto práca je osobitým príspevkom k tomu, ale aj výzvou k osvetleniu ćalších zabúdaných skutoþností. ýomajova kniha má dvojdomý rozmer. Jej podstatou je priblížiĢ život a dielo historika na základe pátrania reportéra, nie životopisca, hromadiaceho drobné fakty, ale rozprávaþa uceleného životného príbehu. Má však aj náležité odskoky do okolia udalostí, sprievodných postáv a kreovaných diel. A potvrdzuje autorove schopnosti overené mnohými jeho podobnými knihami. Matúš Kuþera už poþas štúdia na Filozo¿ckej fakulte UK bol „zreteĐnou“ postavou. Charakterizovala ho osobitá reþ, zvedavosĢ, nebojácnosĢ verejne vystupovaĢ a klásĢ zvedavé otázky pedagógom. Bol výrazný debatér. Spoznal som ho nielen na prednáškach slovenþiny, ktorú študoval ako druhý predmet, ale aj na „spoloþnom základe“, ako sa hromadne nazývali prednášky z marxizmu a dejín komunistickej strany, i z vojenských cviþení. Najlepšie však v internáte – vo „švédskych domoch“ pri Lafranconi i na Suvoráku. Chceli nás hromadne tvarovaĢ a my sme sa protireþivo sebauvedomovali voĐbou hĐadania vlastných poznatkov, þo nám bolo slobodou aj priateĐstvami. Už vtedy sa Matúš Kuþera prejavoval ako pohotový diskutér i rétor, jeho osobitý hlas mal cveng a zvláštny tembr. Z nášho literárnovedného krúžku sa v druhom roþníku „odpojili“ záujemcovia o vzdelávanie v knihovede a novinárstve. Tí rýchlo našli styk 12
aj s novinami, a tak po Slavovi Kalnom, keć prišiel na fakultu jej nový poslucháþ Ján ýomaj, smeroval do Smeny aj on. Obaja nás potom zapájali písaĢ recenzie, ba aj esejistické úvodníky. Na rozdiel od Matúša, Janko, tak sme ho oslovovali a dovolím si to robiĢ aj v tomto spomínaní, bol skromný, ako ucho pozorne poþúval rozhovory starších kolegov, ale už vtedy vedel „vylamovaĢ“ odpovede na svoje otázky, a utiahnutosĢ zmizla. Jeden i druhý boli už vtedy „pracanti“, mali nadanie, ale aj záujem rozširovaĢ svoj rozhĐad v teréne poznávania, v odboroch a veciach, ktorým sa venujú. Sú aj náležite vytrvalí a tvorivo nápaditý v hĐadaní námetov, hĎbaní i spracovávaní. Nielen poznaĢ, ale aj podeliĢ sa, poddaĢ. S presahom vecnosti aj so snahou o estetický úþinok. Matúš vo vede, Janko v žurnalistike a literatúre, no najmä v svojich reportážach, využívajúc rozliþné novinárske trópy, þo potvrdzuje i táto práca. Viažu ich viaceré skutoþnosti. Matúš sa venoval minulosti, Janko prítomnosti. Obaja boli postihovaní, potláþaní, obaja sa naþas stali manažérmi verejných záležitostí (Matúš v politike a diplomacii, Janko po novembri na predsedníctve vlády SR), obaja istý þas pôsobili aj v expoziþných zariadeniach a v nerovnakom þasovom rozpätí i ako vysokoškolskí pedagógovia. Najviac ich však spája starosĢ o Slovensko a Slovákov. Každý vlastnými prostriedkami, ale s dôsledkami pre sebauvedomovanie, poznávanie a hrdosĢ. Kniha rozhĐadene dokladá, že nejde iba o stretnutie dvoch majstrov vo svojich kognitívnych odboroch (pretože vede i novinárstvu ide o nadobúdanie þi zverejĖovanie poznatkov, pravda, im vlastnými postupmi), ale doslova o príbuzné vzĢahy v ponore do bytostných daností a prejavov našich predkov i súþasníkov. Matúš Kuþera narážal aj na výhrady, þo podmieĖuje už predmet jeho odboru a výskum, ale aj pedagogické pôsobenie. Nemôže sa nepriznávaĢ k slovacike a starým predkom, þo však niektorým publicistom je protireþivo tĚĖom v oku. A ešte smutnejšie je, keć sa k ich „výhradám“ pripájajú odborníci na novoveké obdobia. Aké deji13
ny to skúmajú? Vykoreneného národa, ktorý nemá predkov? Kde sa vzal? Na tom, ako sme sa postupne vyvíjali, sebauvedomovali a tak vlastne aj spoloþne vnútorne tvarovali, majú významný podiel aj susedné národy a styk s nimi, ale aj rozdielnosti. Každý z nich, aj vzhĐadom na sebauskutoþĖovanie a sebapoznanie, využíva tieto prirodzené danosti cez príhlas k rodnému. ýo sa nevyluþuje. Aká je to súdnosĢ a kto je pokrivený, keć upiera právo svojim, þo pririeka plne druhým? Kto nezjednodušuje a vidí, sleduje i dopovedáva plnosĢ jestvovania duchovných, jazykových, hospodárskych, kultúrnych a spoloþenských daností vlastného rodu... Ján ýomaj reĢazí roky života i trvalé kroky poznatkového sveta Matúša Kuþeru, zaznamenáva jeho radosti z objavov i starosti z prekážok. ZároveĖ biogra¿cké zretele zaraćuje do širších súvislostí, „odskoþí si“ do vlastných úvah alebo zindividualizuje i drobnokresby, napríklad koĐko osobností nám dala dedina, aké slovenské osobnosti pôsobili v Chorvátsku a podobne. Opakovane nemôžem nezdôrazniĢ, že súvislosti sú to, þo prítomnú prácu ozvláštĖuje a robí zaujímavým þítaním. Tí, þo ten þas žili, môžu do príbehu vkladaĢ aj seba. Tým, ktorým je táto doba už dejinnou, môže do nej priam vstúpiĢ. Reportér s bohatými skúsenosĢami sa nezaprel pri životopisnom príbehu, hoci ten by ho bol mohol spútaĢ do linajky toku diania. On však prináša a z neho vynáša vždy viac, iné, þasto protireþivé. Bez zatajovania sporov aj rozporov s takou príbuznou osobnosĢou. Matúš je osobnosĢ celistvá, hoci ho život þi oslovenia „poslali“ aj mimo profesionálneho poĐa histórie a pedagogiky. Aj v tejto kĐúþovej role bol rovnocenne vedec, pedagóg i publicista. ýo spoznal, snažil sa i vedel odovzdávaĢ. Keć bolo treba, zaĢal zuby (trochu aj zvedavý, þo to prinesie) a šiel do politiky a stal sa svedkom prirodzenej premeny – osamostatnenia Slovákov. Ako minister školstva sa dostáva do konÀiktov, ujíma sa diplomacie a viaže uzlíky dávnej spolupráce Chorvátov a Slovákov. A to, že bol doþasne aj generál14
ny riaditeĐ celonárodného zbierkového pracoviska pokladov našej prírody a dejín – SNM, bolo naplnením tej prezentaþnej vôle, ktorú vytrvalo sledoval celým pôsobením. Kuþerove historické diela pátrajú po dochovaných stopách našej minulosti a ýomaj to sprítomĖuje. Prirodzene, lebo þo sa stalo v minulosti, neuskutoþnilo sa samo, ale priþinením vedomia a konania Đudí. Pátrajú a vykladajú, nevymýšĐajú si, ale domýšĐajú. Aj ako a þím sme prispeli do inštitucionalizácie úsilí našich predkov s vrcholom štátnosti. Pretože Ėou sa spoloþnosĢ nielen spája, ale aj uvedomuje. Poznanie þi odkaz týchto uskutoþnení nezostávajú len dávnym þasom, lež aj v prítomnosti uvedomovaním poznania toho, þo nás predchádzalo, ale aj þo nás vnútorne tvaruje. ýi to priznáme, alebo nie. V tom pramení aj príklon Kuþeru k rodu. Z toho zreteĐa sa nepodal služobníþkovaniu totalitnej ideológii, ale priam vynášal z minulosti, þo je živé a potrebné napĎĖaĢ i dnes. ýomaj zasa to, þo dnešok prináša i hatá, vytrvalo mapuje. V živote historika, tak ako v predmete jeho poznávania – v dejinách a ich podaní, nechýbala dramatickosĢ. Zápas našich predkov nielen sprítomĖoval, ale dostával sa ním aj do konÀiktov. Nechýbali ani obvinenia, ktoré ho nemohli neprovokovaĢ. ZvlášĢ keć kritiku dostával od polovzdelancov. Janko ýomaj po tom všetkom pátra, vytvára ústrednú linajku životných zápasov a spoloþne s rozpomínaním historika chtiac-nechtiac sa dotýka aj metatextovej disciplíny historického bádania. Tak po „obzretí sa“ po životoch i dielach umelcov (Bartfay, Raþko, Kristinová, Bizmayer, Kvietik, Berky-Mrenica) a publicistov (Zamarovský, Gryzlov) i po ćalších osobnostných portrétoch vydal sa sledovaĢ život vedca – historika a pedagóga (s pridanými odskokmi, dobrovoĐnými i prijatými) – argumentaþným jazykom, skrze obrazné vyjadrenia i vecnými dôvodeniami, zaraćovaním do širšieho okolia diania, v súvislostiach. Tým všetkým nielen získava þitateĐa, ale ho aj navodzuje prijaté dopovedávaĢ. ByĢ spoluúþastný a rozmýšĐaĢ o obsiahnutom. Historik s týmito zre15
teĐmi pracuje akoby v pozadí. Dôležitejšie sú zhromaždené a vykladané fakty. Reportér naopak emotivitou zvýrazĖuje ich úþinok. OsobitosĢ prípravy i výsledného tvaru knihy napovedáva aj zamyslenie o jej žánri. Viaže viaceré druhy þi literárne trópy i žurnalistické postupy. Vychádza rovnocenne zo spomienok, tlmoþených v rozhovoroch, ale aj z osobného poznávania historických diel. Tretím prameĖom boli spoloþné myšlienkové pochody a skúsenosti. Prvý zreteĐ má ráz autobiogra¿e, druhý aj personálnej bibliogra¿e spracovanej do súvislého textu ako reportáž. Tretí prameĖ knihu dotvára. Kećže autor využíva aj odkaz na dielo citovaním historických príspevkov Matúša Kuþeru, vhodne komponovaných i vo vývinovom sledovaní prvých tvarovaní spoloþného presadzovania našich predkov, kniha nie je len bioportrétom, ale aj akoby výberovým zborníkom Kuþerových historických prác. Ján ýomaj tak vytvoril osobitú knihu, ktorá na princípe synergie integruje celú množinu þasopriestorových, osobnostných i spoloþenských zreteĐov vo výnimoþnom podaní životopisného príbehu vedca i vedy – ako sa vedec tvaroval a zároveĖ ako sa vynárali naše dejiny. Mišo Kováþ Adamov
16
Kým sa začítate... Kým sa zaþítate... PäĢdesiat rokov prednášal dejiny stredovekého Slovenska a Slovákov na bratislavskej a trnavskej univerzite. Už to je þo povedaĢ. Napísal veĐa zaujímavých a múdrych kníh o koreĖoch, poþiatkoch a osudoch nášho národa v búrkach þasu. OveĐa viac, pravdaže, bolo štúdií a þlánkov, lebo nielen cítil povinnosĢ þo najskôr oznámiĢ svetu svoj nový objav alebo dôkaz doterajších tvrdení o udalostiach, okolnostiach a þinoch Đudí z þias nášho národného dospievania, ale istotne mal aj radosĢ z nového zistenia. Nadchýnal sa rovnako ako digger, þo dni a noci ćaleko od Đudí, možno aj zabudnutý, presýpal kopce hliny alebo ryžoval rieþny piesok – a zrazu sa mu zablysne oslepujúci nuget. A hoci by bol ten kamienok drobný ako svätojánska muška, ligotal sa mu viac ako všetky hviezdy na oblohe! 17
A kto by zrátal jeho prednášky! Po celé roky boli predsa zmyslom jeho profesie. Ak sa zaþiatkom tretieho tisícroþia þosi v slovenskej historiogra¿i oþividne zmenilo, ak vychádzajú objavné knihy o nepoznaných alebo úþelovo, teda falošne vykladaných úsekoch našej minulosti, je to dôkaz, že neúplatní starí páni, Matúš Kuþera medzi nimi, vychovali prekvapujúco múdru a nekompromisnú generáciu historikov. Taký þlovek si predsa zaslúži, aby sa v rade jeho kníh ocitla aj knižka o Ėom. Vćaþím všetkým, ktorí pomohli, že vám ju môžem ponúknuĢ. Matúšovi Kuþerovi predovšetkým. Za súhlas a vzácnu ochotu vpúšĢaĢ ma do svojich komnát. Hrdinom tejto knihy je teda profesor Matúš Kuþera, vedec s tromi doktorátmi a tromi najvyššími štátnymi vyznamenaniami, nenapraviteĐný zvedavec, uþiteĐ, publicista a spisovateĐ literatúry faktu. Zaslúži si našu pozornosĢ. Ak už pre niþ iné, tak aspoĖ pre dve hodnoty: oþistil slovenské dejiny od nánosu historikov veĐkej ýechie a ich pomocníkov v slovenských dejinách a vychoval hrdú vzdelanú družinu súþasných vedcov, priþom im vštepil úctu k dejinám, pokoru k vede, rešpekt pred dôkazom a lásku k národu. Nemohol inak: úcta k dejinám, pokora k vede, rešpekt k dôkazom a láska k národu sú jeho vlastné základné þrty. DesaĢroþia zdanlivo tichého pôsobenia za dejepiseckou katedrou neboli ani zćaleka také tiché, ako sa to zdá. Principiálny þlovek sa aj nechtiac dostáva do konÀiktov. Matúš navyše vedel zvýšiĢ hlas, ak bránil historickú pravdu, a to v totalitných þasoch neslobodno. Ak ho, obrazne povedané, niekto kopol do þlenka, kopol ho aj on, a obyþajne vyššie... VytĚþal názormi, a to sa nenosilo. Bol osihotený, pomaly nikto v tých rokoch nepracoval na starších dejinách Slovenska, iba profesor Varsík, o generáciu starší a už odstavený. Pre jedných bol zlý, lebo pracoval s prameĖmi a odmietal þeské úþelové pohĐady na minulosĢ, posvätené stranou pre tých, þo prišli po18
tom a radi prijímali legendarizované dejiny nášho národa, bol málo slovenský... Profesor Kuþera našĢastie oplýva vzácnym darom – rozprávaþským umením. ġažko vydolované historické skutoþnosti vie vyrozprávaĢ Đahko a mäkko, ako zaujímavý príbeh. To je vo vede dar bohov. Práve rozprávaþskou schopnosĢou si v škole získaval poslucháþov a z poslucháþov zanietených nasledovníkov. A svojimi knihami vćaþných þitateĐov – već istotne aj preto sa mnohé jeho diela doþkali v priebehu jedného-dvoch desaĢroþí troch i štyroch vydaní. Boli roky, pravda, keć aj táto jeho vlastnosĢ bola tĚĖom v oku vedúcich kádrov univerzity – napríklad za celé tie roky na fakulte nedostal ani raz odmenu. Kuþerovi? A naþo? Nech si vypíše! Tak písal. A neustúpil zo svojich tvrdení, lebo mal argumenty, ktorými aj v þasoch nevćaþných napokon presadil pravdu. Zoznam Kuþerových kníh je úctyhodný. Neþudo, že ho nevnímame len ako historika, ale aj ako spisovateĐa literatúry faktu. Dokonca v druhej polovici minulého storoþia patril medzi prvých, þo tento literárny druh u nás formovali. ġažisko záujmu mal v dobách, keć sa z veĐkej rodiny Slovanov oddelili budúce národy, v našom prípade Sloveni (kým sme neprijali pomenovanie, ktorým mužov oznaþili naši západní susedia a ktoré nám už naveky prischlo – Slovák, Slováci). Pozná nás teda od kolísky, detailne od þias, keć si naši praotcovia vybudovali štátny útvar. Nevtieravo nás poúþa, že to nebol štát hocijaký, ale bol v tom období veĐmocou, siahajúcou takmer od Baltiku po Jadran, a reþ, ktorou sa v Ėom hovorilo, sa stala jedným zo štyroch liturgických jazykov svetového kresĢanstva – s Jehovom i trojjediným Bohom sa dalo komunikovaĢ len po hebrejsky, grécky, latinsky alebo staroslovensky. Niekedy aj to staþí, aby þlovek stratil prísloveþný pocit našej malosti a bezvýznamnosti. Aby zdvihol hlavu a spomenul si hoci aj na výrok básnika Svatopluka ýecha: Malý ten, kdo má malý cíl. Pre dôvernú znalosĢ tamtých þias mu mnohí hovoria aj „historik VeĐkej Moravy“. Presvedþivú mozaiku veĐkého dejinného obdo19
bia budoval na znalosti našich, maćarských, viedenských, vatikánskych a európskych archívov, na objavoch starších slovenských archeológov (Andrej KmeĢ, Jan Eisner, Štefan Janšák a i.), ale najmä na poznatkoch veĐkej povojnovej generácie archeológov, historikov i jazykovedcov, akými boli Daniel Rapant, Branislav Varsik, Alexander Húšþava, Ján Dekan, Ján Stanislav þi Šimon Ondruš, aby sme spomenuli aspoĖ najznámejších. Sledoval našu minulosĢ od praslovanských koreĖov. A keby len sledoval! On v jednej chvíli do našich dejín priamo zasiahol. Strhol ho vír na sklonku roku 1989 – ako ponovembrový poslanec parlamentu ýeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky hlasoval za slovenskú štátnosĢ. Historik zasiahol do dejín. Ak si uvedomíme, že za každou takou knihou, akými sú Kuþerove diela, nie je len literárna práca autora, ale najmä snorenie v diplomatároch, archívoch a knižniciach, triedenie a porovnávanie dôkazov, skladanie þo najvernejšej mozaiky z kamienkov zistení, je už aj to, þo teraz struþne spomeniem, úctyhodná bilancia. Pritom vymenujem len tituly Kuþerových knižne vydaných dvadsiatich diel, nespomínajúc uþebnicové práce, štúdie þi skriptá: VeĐkomoravská ríša v obrazoch (mal len tridsaĢtri rokov), Slovensko po páde VeĐkej Moravy, Pater patriae, Slovensko v dobách stredovekých, VeĐká Morava – spoloþnosĢ, kultúra, tradícia, Postavy veĐkomoravskej histórie, Slovensko v obrazoch, Cesta dejinami – Slovensko na prahu novoveku, Cesta dejinami – Stredoveké Slovensko, Slovensko okolo roku tisíc, Kalendár Jána z Lefantoviec, Cesta dejinami – Novoveké Slovensko, Proglas: Konštantín Filozof, Slovenské dejiny I – Od príchodu Slovanov do roku 1526, Bratislava a starí Slováci, KráĐ Svätopluk, výber z vedeckej a publicistickej tvorby pre odborné þasopisy a kultúrnu tlaþ, ktorý zostavil Kuþerov mladší kolega profesor Martin Homza v spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme a Katedrou slovenských dejín Filozo¿ckej fakulty UK: State a þlánky k slovenskému stredoveku, veĐkoryso komponovaná kniha z vy20
davateĐstva Perfekt Môj štát – moja vlasĢ, široko koncipovaný pohĐad na dejiny dvoch slovanských národov Slováci a Chorváti a kniha esejí a historických glos, ktorými nás Matúš Kuþera vovádza do zaujímavých období našich národných dejín – Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu z VydavateĐstva Spolku slovenských spisovateĐov. V tejto zatiaĐ ostatnej knižke autor tvrdo reaguje na omyly þi schválnosti þasti slovenskej politickej reprezentácie a historiogra¿e. Najmä však na darebácke interpretovanie našich dejín v súþasných médiách, aspoĖ na najväþšie bludy, lebo na všetky þas nedochodí a hlúposti je priveĐa. Hovorí aj o veciach, o ktorých sa mlþí – þi už naschvál alebo z nevedomosti. Vyznáva totiž onú starú rímsku múdrosĢ: Veritas nihil veretur nisi abscondi. Pravda sa nebojí niþoho okrem utajovania. Vćaka rozprávaþskému umeniu pána profesora nebolo Ģažké napísaĢ knihu o þloveku, þo si tróni na jednom z kniežacích stolcov slovenských dejepiscov. Staþilo mi len sedávaĢ s ním. Hodiny. Dni. TýždeĖ. A znova. PoþúvaĢ. PoþúvaĢ. Potom sa už len vynasnažiĢ, aby – povedané s Danielom Hevierom – koþiar Kuþerovho príbehu priveĐmi nehrkotal.
21
Motýľ MotýĐ Pred rokmi som šiel autom z Bratislavy na Myjavu. Keć sa cesta hustým lesom prestala skrúcaĢ dohora a auto sa vyšplhalo na jeden z karpatských kopcov, þakali nás serpentíny do najbližšieho údolia. Zrazu stála pri ceste tabuĐa: Košariská. Rodisko jedného z najvýznamnejších Slovákov, generála PhDr. Milana Rastislava Štefánika. Po pravej strane sa už vynorila obnovená evanjelická fara – Štefánikov rodný dom, dnes malé múzeum. Posledne som tu bol v máji roku 1968, pri prvej veĐkej národnej púti na Bradlo po vyše dvadsiatich rokoch sloty, lebo v roku 1990, keć boli na Bradle znova povznášajúce pietne slávnosti, bol som len na Bradle, do Košarísk som sa nedostal. Vtedy mi napadlo: Panebože, v akej zápaþi sa rodili veĐkí Đudia! 22
Myšlienka mi zišla na um znova, keć som písal úvahu o osudoch slovenských osobností. Na chvíĐu som si vyskúšal pamäĢ, kto odkiaĐ pochodí. Hybe, dakedy kráĐovské mesteþko, neverili by ste, þo známych Đudí sa tu narodilo. Dobroslav Chrobák, Rudo BrtáĖ, Július Lenko, Peter Jaroš i Slavo Marušiak, architekt Ján Svetlík, manžel Rázusovej dcéry Vierky, herci SND Ondriš Jariabek, Slavo Záhradník aj Ivan Rajniak, divadelný vedec Rudolf Mrlian, literárny vedec Ondrej Marušiak, skvelý prekladateĐ Jozef Marušiak, významní lekári – profesor otorinolaryngológie Július Breza, po ktorom je pomenovaná aj jedna planétka našej slneþnej sústavy, a profesor Ján Breza, známy urológ... z malého kúska údolia Bieleho Váhu, neuveriteĐné! Vzápätí si spomeniete na Uhrovec, tu sa dokonca v jednom dome, rovno pod zayovským kaštieĐom a nad potôþikom Radiša, na tej istej evanjelickej fare narodili dvaja z najvýznamnejších Slovákov všetkých þias – ďudovít Štúr a Alexander Dubþek! Ak by sme troje Plachtiniec – Dolné, Stredné, Horné – brali za jednu dedinu, tak dala divadlu štyroch parádnych hercov: Pántik, Filþík, Kvietik, KĖažko. Ak nám už pamäĢ niþ nehovorí, siahnime za najbližšou encyklopédiou: v Paludzi sa narodil básnik Ján ýajak aj Fejérpataky-Belopotocký, v Diviackych Hájoch Dr. Jozef Lettrich, prvý predseda povojnovej SNR, v Tajove vynálezca Jozef Murgaš i Jozef Gregor Tajovský, v Spišskej Belej Petzval, v Zemnom ćalší vynálezca – Jedlík, v Turanoch Miloš A. Bazovský, v Antole legendárny Karol L. Zachar, v Hlbokom Svetozár Hurban Vajanský, v Deviþí maliar Ervín Semian aj architekt Eugen Kramár, vo Vyšnom Skálniku Ján Botto, vo Voderadoch sochár Ján Koniarek, v Sobotišti štúrovský martýr Viliam Šulek, v Suþanoch štátnik Milan Hodža, prvý Slovák v kresle premiéra ýSR, vo Vyšnom Kubíne Hviezdoslav, v Záborí Jonáš Záborský, v Gajaroch Dominik Skutecký, vo Vlkanovej Alexander Matuška, v Plevníku Dominik Tatarka, v Príbovciach legendárna teta Hela – spisovateĐka Hela Krþméryová, v Slavošovciach Pavol Dobšinský, v Staškove Jožko Kroner, v Beckove Jozef Milo23
slav Hurban... a tak by sme mohli pokraþovaĢ azda až do konca tejto knihy, staþí si pozrieĢ Rezníkove Túry do literatúry. Jednoducho je to tak. Väþšina významných slovenských osobností sa narodila v podobnej zápaþi, akou sa vám budú zdaĢ Košariská, keć do nich vojdete z listnatej karpatskej hory. Príþin je niekoĐko. Slovenské mestá boli až do polovice minulého storoþia málo poþetné, väþšina Slovákov žila na dedinách a lazoch. Vo viacdetných roĐníckych rodinách – ak im to len ¿nancie dovoĐovali – sa rodiþia usilovali þasĢ chlapcov daĢ do škôl, aby na majetku zostalo len toĐko synov, koĐko mohla pôda uživiĢ. Mládenci, þo šli na štúdiá, niesli v batôžku okrem nadania aj húževnatosĢ a skromnosĢ, dedenú po stároþia a vypestovanú výchovou. Môže byĢ veĐa iných vysvetlení, preþo dedinská mládež vyþnievala z priemeru, no nijaké jednoznaþné vysvetlenie nejestvuje. Ale základný dôvod bude istotne v tom, þo sme si povedali. Platí to aj v prípade nášho Matúša. Spomenul som si na malý príbeh zo živej prírody. Záhradkár si po rannej námahe sadol na laviþku a zrazu zaþul tichuþké „puk“. V zámotku na halúzke vedĐa neho sa zjavila tmavá bodka. Zaujalo ho to. Pochopil, že zrejme uvidí moment zrodu motýĐa – a ešte tak zblízka! Netušil, že to bude dlhý proces. Otvor sa nezväþšoval – motýĐ si ho zrejme bude musieĢ vyhrýzĢ, možno roztiahnuĢ silou krídel, vydraĢ sa nasilu. So záujmom pozoroval ćalej. Bol to úžasný zápas: motýĐ sa zrejme zo všetkých síl tlaþil, a niþ! Až zrazu z otvoru vykukla hlaviþka a kúsok drobného tela... MotýĐ už voĖal svet, len sa nevedel vyslobodiĢ z väzenia. Prišlo mu ho Đúto. Zašiel po nožniþky a zámotok rozstrihol. MotýĐ vypadol na konár, sedel tam ako prilepený. Telíþko bacuĐaté, krídla scvrknuté. To pominie, predpokladal muž, o chvíĐu naberie síl... Nedoþkal sa. MotýĐovi sa už nikdy nepodarilo vzlietnuĢ. 24
ýlovek pochopil: nepoddajný zámotok mal svoj význam, v zápase s ním motýĐ silnel. Bez zápasu nemal síl na svoj let. NašĢastie to nebol Matúšov prípad. Strážovské vrchy. Rozhranie medzi stredným a západným Slovenskom nad údolím Váhu. Prírodné vzácnosti urobili tento kus zeme chránenou krajinnou oblasĢou. Najvyšší vrch Strážov, vyše tisícdvesto metrov vysoký, dal meno pohoriu, ktorému panuje. Pohorie leží medzi Trenþínom, Dubnicou, Ilavou a Bojnicami. A hoci ide o husto osídlenú oblasĢ, skrývajú sa tu štyri prírodné rezervácie s najvyšším stupĖom ochrany. Bukové, lipovo-javorové, smrekovcové a jedĐové kvitnúce lesy. O pár sto metrov nižšie, na potoþných nivách, topoĐ, jelša, vĚba, borievky... a za ich oponou skalnaté steny, ba vyhúkajú ešte aj z rovnej zeme, dokonca na miestach, kadiaĐ vedú pradávne cesty, spájajúce považskú kotlinu s vejárom dolín a roztrúsenými dedinami. Vladimira Nabokova by zaujalo, že je tu aj raj motýĐov, mihoce sa tu ohniváþik, modráþik, jasoĖ þervenooký i chochlaþkový, spriadaþ kostihojový a neviem, ako sa všetka tá mihotavá krása volá. Zasvätený milovník prírody objaví aj þudesný svet netopierov, poskrývaných v trhlinách skál a temnote jaskýĖ, len v Strážovskej doline ich narátali sedem druhov... A, pravdaže, žijú si tu medvede, ešte neskazené kontajnerovými zlozvykmi, vlk, rys, diviak, jeleĖ, srnec, vydra, kuna, bobor, nespoþítateĐné množstvo drobných živoþíchov, medzi nimi aj vzácne pimprlíky a kunky, chrobáþiky – bystrušky, fúzaþe a plocháþe... Hotový raj. Aj názvy vrchov a lokalít melodicky lahodia uchu, posúćte: HomôĐka, Rokoš, Vápeþ, ýierna Keþka, Ostrá Keþka, Temešská skala, Ostrá Malenica, Tupá Malenica, DrieĖový vrch, Suchý vrch, Javorina... Povedal by som – hudba slov. Ani nie tak dávno sa Đućom zdalo, že je tu kraj sveta. Neprekážalo im to. Skôr boli celkom radi, že je to tak. Žili si tu samí svoji, iba kedy-tedy sa sem niekto priženil alebo mládenec si doviedol neves25