Skip to main content

EB1102511

Page 1

Halka Marâeková Ilustroval Jakub Cenkl

STRAŠIDIELKA

1


tâ ç¼þ ÙÜ ÷ àí ÷þ«Ü Æ Ȏ D®¹ ¼ àé ç ¹çÍ ¼Æ®«þ à Æ àÅ® ą® ÆþÅ àÙÐàÍ ÍÅ ¼ÍÙ°ÜÍ÷ é ÜÍăâ®ÜÍ÷ é ă ÙÜ « ă ¹í «Í àí«¿ àì Å ¹®ç ÁÍ÷ ìçÍÜà¼ÿ « ÙÜ ÷Ȏ ÍÙþÜ®¦«ç ʤ ƦƞƢǃ þ + ¿¼ C Ü ¼Í÷ .¿¿ìàçÜ ç®ÍÆà ʤ ƦƞƢǃ þ 9 ¼ì Ƽ¿ à®¦Æ ʤ ƦƞƢǃ þ D þ C® ]¿Í÷ ¼ ®ç®ÍÆ ʤ ƦƞƢǃ þ .; Yȏ ȎàȎ ®çÍܼ ÜȎ ¿ Æ +Íâ¼Í÷ 9 ăþ¼Í÷ íÙÜ ÷ ¿® uìÜàç ÜÍ÷ D ÷Ü«¿ ȏ ¦Ü č ¼þ ìÙÜ ÷®¿ ă ¿ÍÅ®¿ D þ C®Ȏ tþ ¿Í ÷þ ÷ ç Áàç÷Í .; Yȏ ȎàȎ Ȱ ]çÍÆÍą¼ ȏ Ü ç®à¿ ÷ ÷ Üͼì ƦƞƦƯ ¼Í à÷͹ì Ʀ ƫƿǃȎ Ùì ¿®¼ ®ì ÷ ¿ ¼çÜÍÆ® ¼ ¹ ÙÍ Í Ȏ VÜ÷ ÷þ Æ® Ȏ .] D ǃƻƿȭƿƞȭƳƳƢȭǃƿƷƫȭƻ

2


1. „To je nuda!“ zahlásili dvojiâky Strašisliz a Strašibreâka. Boli zo súrodencov najmladší, ale boli dvaja, a to im dodávalo sebavedomie. „Poďme nastrašiť aspoň Karčiho,“ povedal otrávene najstarší Strašihnát a zahrkotal zväzkom hrdzavých konzerv. Strašimora kvílivo zívla a Strašiharaši prevrátil oči: „No dóóbre. Aspoň sa trochu vyvetráme.“ „To bude ešte väčšia nuda!“ zahundrali jednohlasne Strašisliz a jeho sestra Strašibrečka. Rozhegané dvere na starej búde so záhradným náradím zavŕzgali a päť súrodencov vyhopkalo do noci a zamierilo k strážnemu domčeku pod hradom. Pootvoreným okienkom naskákali dnu a obkľúčili chrápajúceho dedka Karčiho, nočného strážnika hradnej zrúcaniny. Strašiharaši vykúzlil na stenách z blikajúceho svetla nočnej lampy stra-

3

3


šidelné tiene a dvojičky bleskovo namaľovali chudákovi Karčimu zeleným slizom fúzy. Strašihnát zahrkotal konzervami a Strašimora strašidelne zavyla. Dedko konečne otvoril oči: „Zase vy? Že vás to ešte baví! A vôbec: strašidlá nie sú!“ obrátil sa na druhý bok a spokojne ďalej odfukoval. Päť súrodencov vyšlo s ovisnutými nosmi späť do noci. „Že vraj nie sme. Ale veď my sme! Sme naozaj!“ „Hu-húúú!“ ozvalo sa nad nimi na konári. „Áno, moji milí, pravdaže ste naozaj. Už dávno som vám však povedal, že si musíte hľadať svoje miesto v živote. A nie trčať v búde s náradím a strašiť starého Karčiho.“ „To sa ti ľahko povie, Bubo-Bubo, ale kam máme ísť?“ rozčúlil sa Strašihnát.

4


„Patríte do hradnej zrúcaniny. Húúúú!“ „Hrozne tam fúúúka,“ zakvílila Strašimora. „Ideme spať!“ zahlásili jednohlasne dvojičky. Veľký výr zamával krídlami: „Tak teda dobrú noc, moji milí. A ja som si myslel, že by ste sa mohli trochu zabaviť, nakuknúť do stanu pod lesom.“ „Do stanúúúú?“ Strašimora urobila od radosti vo vzduchu salto. „Pod lesom?“ neveril Strašiharaši. Výr pokýval múdrou hlavou: „Je plný ľudských strachopudov.“ Súrodenci viac nečakali, s bujarým nadšením trielili k lesu. Strašihnát veselo hrkotal konzervami, Strašimora piskľavo zavýjala a zvyšní traja si trénovali čo najstrašidelnejšie:

BU-BU-BU!

5


2. Benko opatrne vykukol zo stanu. Ešte raz sa obzrel dovnútra: „Mami, nejdeš so mnou?“ Mama so zaspávajúcim bábätkom Betkou v náruâí pokrútila hlavou. „Tatko, netreba ti?“ urobil Benko posledný pokus. „Nie. Len choď sám, si už veľký.“ A tak Benko vykročil do noci a mama s otcom sa na seba usmiali. „Možno si s ním predsa len mal ísť.“ „Len nech sa zoceľuje. Ďaleko určite nezájde. Dúfam, že nám neociká stan, ha-ha.“ Chlapec Benko, ktorý sa vlastne volal Benjamín, ale nikto mu tak nehovoril, urobil presne tri kroky od stanu. Zastal a započúval sa do zvukov noci. Zo všetkých strán sa ozývalo tajomné šušťanie a cvrlikanie, v diaľke zaškriekalo nejaké zviera. Vlkolak! napadlo Benkovi, ale snažil sa zostať pokojný. Vlkolaci sú len vo filmoch a v počítačových hrách.

6


Nie naozaj. Chystal sa rýchlo vycikať. Neďaleko v húštine sa objavili malé svetielka. Niekto ho sleduje! Určite škriatkovia! Nie! Tí sú len v rozprávkových knižkách. Nie naozaj. Svetielka vyleteli z húštia a zakrúžili okolo neho. Benko si uľahčene vydýchol. Jasné, sú to predsa svätojánske mušky! Už-už sa chystal vbehnúť späť do stanu, keď vtom začul za chrbtom tiché „Bu-bu-bu!“. Potom hlasnejšie „BU-bu-bu!“. Benko sa od strachu nedokázal ani pohnúť. Vzápätí čosi hrozne zaškrípalo, zakvílilo a ozvalo sa naozaj poriadne hrmotné:

BU-BU-BU!!!

7

7


„Áno, prosím, tu sme, Bubákovci! Hľadá nás niekto?“ zo stanu vykukol otec a žmúril do tmy. „Benko, niekto nás volal? Počul si to?“ Benko sťažka vyjachtal: „Á-áno, po-počul“. A rýchlo vbehol dovnútra. „Niečo sa vám zdalo,“ podotkla mama. „Kto by nás tu už len hľadal? Uprostred noci v lese v stane?“ „Niekto z práce, napríklad,“ zamrmlal nepresvedčivo otec. Benko zaliezol do spacáka, schúlil sa do klbka a triasol sa ako rôsol na obľúbenej malinovej torte. Jeho strach sa menil na priesvitné modrasté obláčiky, ktoré ako para za starou lokomotívou prúdili von zo stanu.

8


Tam ich ukrytí v tráve slastne vdychovali piati spokojní súrodenci. A ako bolo ich zvykom, keď sa im niečo podarilo, dali si všetci navzájom frčky do nosa. „He-he-he. Počuli ste, volajú sa Bubákovci!“ Strašihnát prvý prerušil ticho. „To je osúúúúúd!“ zavyla Strašimora. „Dnešná noc sa vydarila!“ zhodnotil Strašiharaši. „Konečne bola zábava!“ uzavreli debatu strašidvojičky a dojato hľadeli na modré obláčiky, ktoré prúdili a prúdili... A stúpali hore na oblohu.

9


3. Zo starej búdy s náradím sa ozýval koncert všetkých možných i nemožných podôb chrápania. Strašihnát chrápal hlboko a rozvážne. Strašimora zavýjala a kvílila. Strašiharaši vydával čudné zvuky, ako keď prská pokazená žiarovka, a dvojičky Strašisliz a Strašibrečka chrápali jednohlasne a na striedačku hvízdali. Vtom však zladený chrápajúci orchester prehlušil iný zvuk. Čosi hrôzostrašne zavrčalo, kovovo zaškrípalo a blížilo sa k nim.

„VĨĨĨĨĨ... VĨĨĨĨĨ... VĨĨĨĨĨZG!“ Piati súrodenci vyľakane vyskočili. „Čo je to?“ „Vŕŕŕŕŕ... vŕŕŕŕŕ... vŕŕŕŕŕzg!“ ozvalo sa znova celkom blízko a búda sa zatriasla.

10


Strašidielka sa natlačili do malého okienka. Nebol to veru pekný pohľad! Žltá kovová príšera sa práve prirútila k ich príbytku a veľkou hranatou papuľou si z neho riadny kus odhryzla. Súrodencov odhodilo nabok a treslo o stenu. Nebolo na čo čakať! „Pomóóóc!!!“ vytrielili ozlomkrky von. Oslepení slnkom sa krížom-krážom tackali po lúke, až nakoniec popadali na kopu. Žmúrili na žlté monštrum, ktoré s ryčaním zrovnávalo ich búdu so zemou. Strašiharaši dokonale otrasený zopakoval otázku: „Čo je to?“ „Buldozér, moji milí,“ ozval sa nad nimi rozospatý výr Bubo-Bubo.

11

11


„Hovoril som vám, že máte bývať v zrúcanine. Ale keď vy stále vymýšľate...“ To sa však už buldozér valil priamo na nich. Dvojičky spanikárili: „Chce nás zožrať!“ „Obludááá!“ „Utekajme!“ „Do stanúúúú! Do stanúúúúú!“ vrieskala Strašimora a hnala sa vpred. A všetci za ňou. „Počkajte! Buldozér je len stroj, žiadna obluda. Nie je tu kvôli vám...“ No Buba-Buba už nikto nepočúval. Strašidielka sa pochytali za ruky a trielili pod les k stanu. Zrazu prekvapene zastali – stan zmizol! Zostal z neho len malý kotúč, ktorý otec práve

12


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook