Skip to main content

EB1102494

Page 1

Staroslovanské rozprávky


Marta Ambrozová

Staroslovanské rozprávky Ilustrovala Zuzana Hlavatá


Copyright © 2022 by Marta Ambrozová Illustrations © 2022 by Zuzana Hlavatá Design & Layout © 2022 by Štefan Podušel Slovak edition © 2022 by IKAR, a. s. Všetky práva sú vyhradené.

ISBN


Obsah Morena 7 Vesna a jej brezy 13 Boh dažďa 19 Tancuj, Rusalka, tancuj 24 Morena a jej zázračné slzy 30 Vodná víla 33 Chalúpka na stračích nôžkach 37 Zaľúbený vodník 41 Slnečné koleso a noc plná čarov 48 Zlaté podkovy 52 Bohyňa Živa 59 Tajomný vták 63 Kliatba vodopádu 67 Pavúčie leto 71 Kračún 76 Dvaja kominári 82 Bocianov uzlíček 85 Studnička 90 Zákony lovu 93 Koleso života 98


Morena

V

kraji vládla zima, ale dni sa pomaly predlžovali a‫ׇ‬ƨuŮom to dodávalo nádej. Dúfali, že zima Ūoskoro pominie a‫ׇ‬oni budú môcǪ zaŪaǪ s‫ׇ‬prácami na poliach. Príroda sa prebudí k‫ׇ‬životu, lúky zakvitnú, stromy zaŪnú puŪaǪ a‫ׇ‬vrátia sa vtáky, ktoré pred chladom unikajú kamsi do diaƨav, ale s‫ׇ‬príchodom jari sa vždy objavia, akoby im vietor poslal neviditeƨnú pozvánku. Zvláštne je, že i‫ׇ‬po toƨkom Ūase presne vedia, ktorý strom, rieka Ūi jazero je ich domovom. „Jar je tu! Tešte sa! Jar už prišla!“ kriŪalo chlapŪa a‫ ׇ‬bežalo cez celú dedinu, aby touto novinou potešilo všetkých navôkol. „Azda už prileteli lastoviŪky?“ spýtal sa Vratko a‫ׇ‬prerušil rúbanie dreva. Odložil sekeru, narovnal ubolený chrbát a‫ׇ‬uprene sa zadíval do diaƨky. ZadychŪané chlapŪa sa pri ưom na chvíƨku pristavilo. 7


„To nie, ale bol som pri rieke a‫ׇ‬ƨady sa už lámu. Topia sa! Morena stráca svoju silu,“ drobec‫ ׇ‬ledva lapal po dychu. „Táto zima je dlhá. Morena sa nechce vzdaǪ vlády nad svetom,“ povzdychol si Vratko. Neveril, že jar už naozaj prichádza. Ale sneh sa topil a‫ׇ‬na lúkach rozkvitli prvé kvety. DedinŪania zaŪali chystaǪ oslavy príchodu jari. „?o to robia? NevŮaŪníci! VeŮ ja som ešte tu a‫ׇ‬stále silná!“ mocným hlasom zvolala vznešená bohyưa. Nohou sa dotkla vody v‫ ׇ‬rieke a‫ ׇ‬pod jej ŪrieviŪkou sa razom vytvoril hrubý ƨad. Pomaly kráŪala dolu riekou, vleŪúc za sebou nádherné belasé šaty posiate drahými kameưmi. Tie zdobili aj striebornú korunku, ktorú mala na hlave, a‫ׇ‬na pozadí jej havraních vlasov diamanty žiarili ako hviezdy na noŪnej oblohe. Zanedlho pokrýval celú rieku ƨadový koberec. Morena sa spokojne usmiala. „Ešte si poŪkáš, sestriŪka! Som mocnejšia ako ty!“ zvolala krásna bohyưa zimy. „Darmo sa Ūertíš, Morena. Môjmu príchodu nezabrániš!“ z‫ׇ‬diaƨky zaznel jemný zvonivý hlas bohyne Vesny. Obloha sa rozžiarila a‫ׇ‬slneŪné lúŪe preǪali pochmúrne mraky, ktoré Morena pred chvíƨkou privolala. Ale slnko zatiaƨ nebolo dosǪ silné, aby roztopilo toƨko snehu a‫ׇ‬ƨadu. „Musíme nieŪo urobiǪ. Ak bohyni jari nepomôžeme, jej sestra zostane v‫ׇ‬našom kraji veŪne,“ strachovali sa dedinŪania. Zásoby jedla sa pomaly míưali. Po iné roky o‫ ׇ‬takomto Ūase už obrábali polia. Ak zasejú neskoro, 8


zrno nestihne dozrieǪ a‫ ׇ‬Ůalšiu zimu budú hladovaǪ. Ani najstarší ƨudia z‫ׇ‬dediny si takú tuhú a‫ׇ‬dlhú zimu nepamätali. „Ale ako Morenu vyhnaǪ? VeŮ nikto z‫ׇ‬nás ju nikdy nevidel,“ v‫ׇ‬Zlatoưovom hlase bolo poŪuǪ zúfalstvo. Mal pravdu. Bohovia sa len zriedkakedy ukážu ƨuŮom. Nikto zatiaƨ ešte nemal možnosǪ zazrieǪ bohyưu Morenu a‫ׇ‬ani jej sestru Vesnu. Napriek tomu, že ich ƨudia nikdy nevideli, vždy vedeli, keŮ bola niektorá z‫ׇ‬nich nablízku. „Viem, Ūo treba urobiǪ,“ chrapƨavým hlasom zašepkala vráskavá starena, „keŮ som bola ešte malá, poŪula som starých ƨudí rozprávaǪ o‫ ׇ‬Ūaroch, ktorými možno zahnaǪ Morenu späǪ do jej zámku. Ale ešte to nikdy nikto neskúsil.“ DedinŪania podišli k‫ ׇ‬starene a‫ ׇ‬pozorne naŪúvali, kým im rozprávala príbehy, ktoré si pamätala z‫ׇ‬detstva. Poniektorí im verili, iní nie, ale všetci sa zhodli na tom, že musia vyskúšaǪ všetko, aby Morena uvoƨnila miesto svojej sestre. Pobrali sa domov pohƨadaǪ veci potrebné na ráno. Len Ūo svitlo, zišli sa dedinŪania u‫ׇ‬Vratka. Chlapci splietli Ūosi podivné z‫ׇ‬konárov stromu a‫ׇ‬dievŪatá zaŪali viazaǪ slamu do zvláštnych tvarov. Potom ju pripevnili ku konárom, natiahli na to Ūudo košeƨu a‫ׇ‬sukưu, až to vyzeralo ako ƨudská postava. DievŪence vzali tú veƨkú obleŪenú bábiku a‫ׇ‬vybrali sa s‫ׇ‬ưou smerom k‫ׇ‬rieke. Nasledovala ich celá dedina. 9


„ZniŪíme Ǫa, Morena!“ vykrikovali ƨudia. „Zbavíme sa Ǫa, tak ako tejto slamenej bábky.“ Morena ich zaŪula. Vznášala sa nad riekou a‫ׇ‬zvedavo‫ׇ‬pozorovala podivný sprievod. „Toto že mám byǪ ja?!“ urazene krútila hlavou. „Takto si ma predstavujú? Ako biedne slamené strašidlo v‫ׇ‬špinavých šatách?“ Sprievod zastal pri rieke. Vratko zapálil slamenú bábiku a vráskavá starena zašepkala zaklínadlo. Morena, Morena, odíŮ do stratena, vezmi sebou všetky ƨady a náš kraj sa zazelená. „Aúúú! To páli!“ zhrozene vykríkla Morena. Zacítila neznesiteƨnú bolesǪ a‫ׇ‬horúŪavu, akoby horela ona sama. Pozrela na svoje šaty, tie však boli neporušené. Napriek tomu Morena cítila, ako jej telo pohlcujú plamene. „zady sa topia! Pozrite, ako rýchlo sa topia!“ zvolala dievŪina Radana, ktorá držala horiacu bábiku. „?ary fungujú,“ starena sa spokojne zadívala na rieku, ktorá zápasila s‫ׇ‬poslednými kusmi ƨadu a‫ׇ‬silný prúd vody ich odnášal nevedno kam. „A Ūo s‫ׇ‬tou bábkou? Mám ju hodiǪ do rieky?“ Radana si nebola istá, Ūi tým nieŪo nepokazí. „Len ju tam hoŮ! Tak ako som ti vravela. HoŮ ju do vody!“ 10


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
EB1102494 by Knižní­ klub - Issuu