© Vydavateÿstvo SLOVART, spol. s r. o., 2020 Text © þubomír Feldek, 2020 Illustrations © Peter Uchnár, 2020
VEþKÁ KNIHA SLOVENSKÝCH ROZPRÁVOK
Napísal þubomír Feldek
VEþKÁ KNIHA SLOVENSKÝCH ROZPRÁVOK Ilustroval Peter Uchnár
AKO ŠLO VAJCE NA VANDROVKU Ako šlo vajce na vandrovku? Nuž, ako každý tovariš, Ïo sa chce vyuÏiĦ za majstra – rozkotúÿalo sa kade ÿahšie, tak, aby nenarazilo do daÏoho, Ïo je tvrdšie. VeÑ tovariš nemusí si hneÑ hlavu rozbiĦ, aj keÑ je smelý – nie je žiadna hanba ostaĦ celý. Šlo teda naše vajce na vandrovku a prvý, koho postretlo, bol rak. „Kam ideš?“ pýta sa vajce raka. „A ty kam?“ pýta sa rak. „Ja idem na vandrovku,“ vraví vajce. „Nepridáš sa ku mne?“ „Îo je viac ako tovariš? Dvaja tovariši!“ pomyslel si rak a pridal sa k vajcu. Boli dvaja – mali za dvoch odvahy. Idú, idú, stretnú kaÏku. „Kam ideš?“ pýta sa vajce kaÏky. „A vy kam?“ pýta sa kaÏka. „My ideme na vandrovku – nejdeš s nami?“ „Trom uhne sa aj strom!“ pomyslela si kaÏka a pridala sa k nim. Boli traja – aj odvahy mali za troch. Idú, idú, stretnú moriaka. „Kam ideš?“ pýta sa vajce moriaka.
7
„A vy kam?“ pýta sa moriak. „My ideme na vandrovku – poÑ aj ty!“ „Lepšie za tmy s kamarátmi!“ pomyslel si moriak a pridal sa k nim. Boli štyria – aj odvahy mali za štyroch. Idú, idú, stretnú koĉa. „Kam ideš?“ pýta sa vajce koĉa. „A vy kam?“ pýta sa kôĉ. „My ideme na vandrovku – poÑ, budeme piati!“ „Kde sú piati, slovo platí!“ pomyslel si kôĉ a pridal sa k nim. Boli piati – aj odvahy mali za piatich. Idú, idú, stretnú vola.
„Kam ideš?“ pýta sa vajce vola. „A vy kam?“ pýta sa vôl. „My ideme na vandrovku – pridaj sa!“ Vôl si niÏ nepomyslel, veÑ to bol vôl, ale náhodou sa i bez rozmýšÿania dobre rozhodol. Pridal sa k nim a boli šiesti. Aj odvahy mali za šiestich. Idú, idú, stretnú kohúta. „Kam ideš?“ pýta sa vajce kohúta. „A vy kam?“ pýta sa kohút. „My ideme na vandrovku – aj ty o tom pokohútaj!“ „Ešte jeden – šĦastných sedem!“ pokohútal kohút – a aj on sa k nim pridal. Boli siedmi – i odvahy mali za siedmich. Vandrovali, vandrovali, až tu zrazu, veÏer a uprostred hlbokého lesa, prišiel na nich hlad. I prikázalo vajce kohútovi, aby vyletel na najvyšší smrek a dobre sa porozhliadal. Poslúchol kohút – zazrel zo smreka svetlo zÑaleka. „LeĦ, kohútik, proti tomu svetlu a ukazuj nám cestu!“ povedalo vajce. „Aj keby to tam Ïerti svietili, musia nás nakĖmiĦ a prenocovaĦ.“ Kohút nad nimi letel pred nimi a oni sa pod ním poberali za ním. Odvahy za siedmich – šli ako na hotové. Našli uprostred lesa svietiacu chalupu. Povie vajce koĉovi, aby zabúchal na dvere – kto už mal zabúchaĦ, ak nie kôĉ? Kopne kôĉ do dverí – a z dverí sa stará baba teperí: „Îo tu chcete? Zmiznite, lebo keÑ sa vrátia moji vnuci zbojníci, urobia z vás horúcu kašu v rajnici!“ „Svet sa preto nezrúca, nijaká kaša sa neje horúca,“ vraví vajce. „A keÑ už sme pri kaši – daj nám, siedmim tovarišom na vandrovke, daÏo zjesĦ.“ Všetci dobrí ÿudia na svete by našich tovarišov nakĖmili aj na noc prichýlili. Lenže stará baba v lese bola zlá: „Nech vás parom vezme, pre takých kadejakých vandrákov nemám niÏ!“ Îo tu robiĦ? Prikázalo vajce volovi, aby vzal zlú starú babu na rohy. Vôl nerozmýšÿal, veÑ to bol vôl, ale náhodou i tentoraz urobil dobre. Nabral babu na rohy, odniesol ju do hory, v hore babu rohami hodil kdesi do jamy – a pribehol naspäĦ. Vošli všetci do izby a tam našli pre siedmich zbojníkov prestretý stôl. HneÑ by sa naši siedmi tovariši dali do jedla. No tu zrazu vonku haravara, až na stole podskoÏila vára. Siedmi zbojníci sa vracali zo zboja a každý mal nižšie jedno plece, lebo na ĉom niesol plné vrece. Îo tu robiĦ? Postavilo vajce vola do pitvora, koĉa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kaÏku pod lavicu, raka do krhly, kohútovi prikázalo vyletieĦ hore na pánt a samo sa zahrabalo do pahreby. Predtým ešte zahasilo svetlo. Zbojníci sa blížia k chalupe a vidia, že sa v nej nesvieti. „Îo to má znamenaĦ? Zaspala tá naša stará maĦ, Ïi Ïo?“
1
Zastanú pred tmavou chalupou, premýšÿajú – vojsĦ Ïi nevojsĦ? „Vy postrážte vrecia,“ vraví najväÏší z nich, „a ja vojdem a uvidím, Ïi je všetko v poriadku.“ Vstúpi on do pitvora – a tam ho vôl vezme na rohy a hodí otvorenými dverami do izby. Kôĉ za dverami izby nemešká – a poÑho do zbojníka kopytom. „A to je kto?“ skríkne zbojník. „No veÑ poÏkaj, hneÑ si ja na teba posvietim!“ SkoÏí k pahrebe, že ju rozdúcha, aby pri ohni lepšie videl – no len Ïo rozhrnul pahrebu, len Ïo zaÏal do nej fúkaĦ, pripieklo žeravé uhlie vajce, vajce puklo a fúk! – nafúkalo zbojníkovi do oÏí žeravý popol. Vykríkne zbojník od bolesti a skoÏí ku krhle, že si vymyje oÏi vodou. Ale ako naÏrie rukou, chytí mu rak prsty do klepiet. Ešte viacej sa zbojník preÿakne, mykne rukou, prevrhne krhlu, krhla narobí hrmot – a do toho hneÑ moriak na peci: „Udri! Udri!“ A spod lavice vyletí kaÏka, bije krídlami zbojníka sprava i zÿava a volá: „Tak? Tak?“ „Nie tak! Nie tak!“ kriÏí zbojník a vyskakuje až po pánt. A z pánta mu kohút rovno do ucha: „Kikirikí!“ To už bolo i na najväÏšieho zbojníka priveÿa. Vyletí z chalupy ako bez duše, dobreže na zem nepozráža i tých šiestich vonku. „Kto je tam? Aká skaza?“ vypytujú sa ho. NajväÏší zbojník bol kusisko chlapa – ale teraz len po dychu lapá a odpovedá: „Beda nám je, beda! Koÿko Ïertov nás tam Ïaká, to sa zrátaĦ nedá. Ten v pitvore má vidly nevídané – len tak som letel, keÑ ma nabral na ne. A ešte do mĉa popritom spoza dverí druhý kopytom. Ja k pahrebe – no tá neposvieti. Pri pahrebe Ïaká na mĉa tretí – s puškou vyskoÏí a strelí mi rovno do oÏí. OÏi si chcem vymyĦ v krhle – a v tej krhle štvrtý chrchle, nožnice má v hrsti, dobreže mi neodstrihol prsty. A na peci piaty, taký múdry, Ïo len rozkazuje: ,Udri, udri!‘ A spod lavice šiesty kat – a udiera ma tak i tak.
VyskoÏím až po pánt od paniky – a tam reve siedmy: ,Na pántiky!‘ Nech neufujazdím kadesi, na pánte ma zaraz obesí.“ NeÏakali zbojníci, kým sa Ïerti vyrútia z chalupy. Rozutekali sa na všetky strany. Aj vrecia odhodili – a zlata veru nebolo v nich málo! –, len aby sa im ÿahšie utekalo. Naši siedmi tovariši vrecia poprezerali – a boli spokojní s tým, Ïo v nich našli. VeÑ kde by už hÿadali tých, Ïo im to patrilo? Bolo to už teraz ich. „Veruže už nie sme tovariši,“ zvolalo puknuté vajce. „Majstrovský kúsok sa nám podaril, veruže sme už majstri.“ „A máš aj majstrovsky rozbitú hlavu,“ povedala kaÏka. „Pokoj po boji hlavu zahojí,“ zasmialo sa vajce. Celú noc hodovali, jedli, pili ako králi – a ráno si každý, Ïo mu patrí, zobral. Každý majster – už len sám! – sa svojou cestou pobral.
BAÎA A ŠARKAN Žil raz baÏa, Ïo mal ženu zlú ako šarkan. Nebola taká zlá odjakživa. KeÑ za ĉou ešte chodil ako slobodný mládenec za slobodnou dievkou, bývala ona spevavá a milá ako škovránok. No odkedy jej pri oltári odprisahal vernosĦ, zmenila sa na nepoznanie. VeÏne mu len pílila uši, ustaviÏne mu Ïosi vyÏítala. NeÏudo, že sa baÏa vždy tešil na ten jarný deĉ, keÑ sa s ĉou mohol rozlúÏiĦ a celé leto byĦ na salaši bez nej, iba s kĖdÿom oveÏiek a so psom. OveÏky sa samy pásli, pes Dunaj ich zavracal a baÏa zatiaÿ postával na hrebeni hory, opretý o vatráÿ, oÏami blúdil po širokom modrom nebi i po hlbokých dolinách a vravel si: „Ach, bolže by krásny ten boží svet bez ženy.“ Raz, bolo to už v jeseni, keÑ sa hady chystajú na zimný spánok, náš milý baÏa znova tak stojí, opiera sa, a Ïo vidí? Ku skale na druhej strane doliny sa zo všetkých strán zliezajú húfy hadov. NajväÏší
13
had vzal na jazyk akúsi zelinku, dotkol sa ĉou skaly, tá sa otvorila a had po hadovi mizol v diere. Za posledným sa skala zase zavrela. Hútal baÏa, Ïo to vlastne videl, a napokon prikázal oveÏkám, nech sa len Ñalej pasú, a psovi Dunajovi, nech len Ñalej na ne dozerá, a sám sa pobral na druhú stranu doliny. „Musím ja,“ povedal si, „preskúmaĦ, Ïo je to za zelinka a kam to zaliezajú hady.“ Veÿa zeliniek vedel pomenovaĦ baÏa, iba tú nie, Ïo rástla vôkol skaly – všimol si ju prvý raz. No Ïo tam po mene. Odtrhol baÏa jednu byÿ, dotkol sa ĉou skaly – otvorila sa i jemu. Vošiel baÏa do skaly – a tu priestranná jaskyĉa. Steny, akoby ich posial hviezdami – tak sa ligotali od zlata a striebra. Uprostred jaskyne stál zlatý stôl a na ĉom ležal do klbka skrútený najväÏší had. Ostatné hady si políhali kade-tade po jaskyni. KeÑ vošiel baÏa, všetky už spali, i ten na stole. PáÏila sa baÏovi jaskyĉa, dlho si ju prezeral, potom si však spomenul na oveÏky. „Ech,“ povedal si, „ videl som, Ïo som chcel vidieĦ, idem nazad.“ þahko sa povie, Ħažko urobí. I za baÏom sa skala zavrela – a on nevedel, Ïo si poÏaĦ, aby sa znova otvorila. Zelinku, ktorou sa jej zvonku dotkol, tam vonku i zahodil – a tu dnu, v jaskyni, nijaká podobná nerástla. Skúšal baÏa odtisnúĦ skalu rukami, no darmo. Skala neústupná – a baÏa v pasci. „Îo už teraz,“ zahundral. „KeÑ nemôžem von, i ja si tu chvíÿu pospím, tak ako tie hady.“ Zakrútil sa do kabanice, ÿahol si do kúta jaskyne a zaspal. Nezdalo sa mu, že by dlho spal, keÑ ho prebudil akýsi šust. Strhol sa, ký Ïert mu to šustí po kolibe? Îi azda ten jeho šarkan v sukni nevydržal bez neho v dedine? Prišla mu žena píliĦ uši až sem na salaš? Kdeže tam bol jeho salaš! Kdeže koliba! Len Ïo si pretrel oÏi, svitlo mu, kde sa to budí. Udrel mu do oÏí ligot stien i zlatého stola. NajväÏší had ešte vždy na ĉom ležal skrútený, no tie ostatné sa už vystierali, dvíhali hlavy a sipeli: „Îi už Ïasss?“ NajväÏší ich chvíÿu poÏúval a potom zrazu i on sám zdvihol hlavu a zasipel: „Už Ïasss.“
14
HneÑ nato sa i vystrel, zliezol zo stola a plazil sa ku skalnej stene. Všetky hady za ním. Nebolo nášmu baÏovi viac treba – zo dva razy zívol a hybaj za nimi: „Kadiaÿ ony, tadiaÿ i ja.“ Znova sa ukázalo, že jeden mieni, druhý mení. NajväÏší had sa dotkol Ïímsi skaly, tá sa otvorila a hady, jeden po druhom, liezli z jaskyne von. Za posledným chcel i baÏa, no vtom sa mu skala s hrmotom zavrela pred nosom a zvonku zasipel ten najväÏší had: „Veru tak, baÏa, ty tam musíš ostaĦ.“ „A Ïo by som tu robil?“ ozval sa v skale zatvorený baÏa. „Gazdovstvo tu nemáte, robotu mi nedáte a naveky spaĦ sa mi ešte nechce. Pustite ma von, mám na salaši ovce a v dedine zlú ženu.“ „Skôr odtiaÿto nevyjdeš, kým neodprisaháš, že nikdy nikomu nepovieš, kde si bol, ako si sa sem dostal a Ïo si tu videl.“ Îo mal baÏa robiĦ? Odprisahal, že nikomu niÏ nepovie, len aby bol už vonku. „Ale pamätaj si, zle sa ti povodí, ak porušíš svoju prísahu,“ pohrozil ešte baÏovi najväÏší had a vypustil ho zo skaly. Vyšiel baÏa znova na boží svet – a neveril vlastným oÏiam. Vonku namiesto jesene bola už znova jar. Rozvíjala sa buÏina, zelenala sa lúÏina, navôkol pre oveÏky chutná paša – a salaš bez baÏu a baÏa bez salaša. „Beda mi,“ zalomil baÏa rukami. „Ja ÏlovieÏik-sprostáÏik, Ïo som to urobil? VeÑ som celú zimu prespal v skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem? Jaj, žena moja, Ïo tá na to povie? Tá ma bude z kadeÏoho podozrievaĦ. Tá ma umuÏí.“ Tak bedákal baÏa a poberal sa v tú stranu, kde stála jeho koliba. Už z diaÿky zazrel, ako sa okolo koliby krúti jeho žena. Celú zimu sa neukázal v dedine, iste mu to teraz prišla vyÏitovaĦ na salaš. Aby jej nepadol hneÑ do rúk, prešmykol sa baÏa poza kolibu, preskoÏil ohradu a uÏupil sa v košiari. Ako tam Ïuší, zrazu vidí, že odkiaÿsi prikvitol neznámy pán v Ïiernom kabáte a vypytuje sa jeho ženy: „Pani baÏuÿa, a kde máte muža?“ „Jaj, keby ja vedela! V jeseni odišiel za ovcami a odvtedy ho niet,“ pustila sa do plaÏu baÏuÿa. „Pes Dunaj sám sa vrátil s kĖdÿom, no po mojom milovanom mužíÏkovi zÿahla sa zem. Ak ho zožrali vlky, hÿadám si zo svojho mužíÏka-neboráÏika aspoĉ koštialiky.“ Ženin plaÏ chytil baÏu za srdce. Tuším predsa len nebola až taká zlá. A ak aj bola, cez zimu sa polepšila.
15
„Ej, neplaÏ, žena moja,“ vyskoÏil baÏa z košiara. „Tu som ti! Nezožrali ma vlky. Len som si v košiari chcel chvíÿku zdriemnuĦ, no zaspal som tak tuho, že som prespal celú zimu.“ Nepomohol si baÏa touto výhovorkou. Len Ïo ju baÏuÿa poÏula, prešiel ju plaÏ a zaÏala nadávaĦ, dobreže v jarnej hore nezaÏalo opadávaĦ lístie: „Bodaj sto hromov udrelo do teba, pochábeÿ! Aký si ty chlap? Aký baÏa? Ovce nechá na psa, ženu naverímboha, a sám prespí zimu ako had.“ „Nevie to jej jazyÏisko, ako je pri pravde blízko,“ pomyslel si baÏa, no mlÏal ako peĉ, lebo ho nútila mlÏaĦ prísaha, Ïo dal hadovi. Tu sa však baÏovej žene prihovoril neznámy pán: „Upokojte sa, pani baÏuÿa, veÑ možno to nebude celkom tak, ako vraví váš muž. Musel ten prespaĦ zimu niekde inde, a keÑ vám prezradí, kde ju prespal, hneÑ sa udobríte.“ „A vari ju neprespal v košiari? Vari naozaj niekde inde?“ rozÏertila sa baÏuÿa ešte viac. „Tak potom kde si spal a pri kom a s kým? PrezraÑ, kým ti kážem podobrotky!“ Nemohol baÏa prezrádzaĦ – Ñalej mlÏal. „Îuší, lebo sa vás bojí,“ povedal neznámy pán a šuchol baÏovej žene do hrsti peniaz. „Tu máte a vráĦte sa do dediny. Sám sa ho povypytujem a potom vám poviem.“ Dala baÏuÿa na takú reÏ. Vzala peniaz a vrátila sa do dediny. Bol by sa baÏa aj poÑakoval neznámemu pánovi, že ho aspoĉ na chvíÿu ochránil pred ženiným hnevom, no neznámy pán sa zrazu tri razy zväÏšil a jeho kabát zakryl nebo ako Ïierny mrak. Na Ïele sa mu objavilo tretie oko – hneÑ baÏa vedel, že pred ním stojí mocný Ïernokĉažník. Od strachu i zabanoval, že tu niet jeho ženy. „A teraz, keÑ sme už sami, vrav, kde si bol od jesene do jari!“ udrel Ïernokĉažník na baÏu. Bál sa baÏa porušiĦ prísahu, Ïo dal hadovi, bál sa i prieÏiĦ Ïernokĉažníkovi. Îo tu robiĦ? Koho sa báĦ menej, koho viac? Pomyslel si baÏa, že aj keÑ nesmie vravieĦ, prstom ukázaĦ môže, na to neprisahal. „Vrav, baÏa! Kde si prespal zimu?“ znova sa ešte prísnejšie spýtal Ïernokĉažník. BaÏa ukázal prstom na skalu na druhej strane doliny. „V skale?“ povedal Ïernokĉažník. „Pôjdeme teda tam.“ KeÑ boli tam, znova sa Ïernokĉažník baÏu opýtal: „A ako si sa dostal do skaly?“ Zas nepovedal baÏa niÏ, iba prstom ukázal na zelinku, Ïo rástla vôkol skaly. HneÑ bolo Ïernokĉažníkovi všetko jasné. Odtrhol zelinku, potrel ĉou skalu – a skala sa aj pred ním poslušne otvorila. Îernokĉažník však do nej nevstúpil, iba vytiahol akúsi knihu a zaÏal z nej ÏítaĦ. V tej chvíli sa zatriasla zem, zo skaly sa ozvalo strašné sipenie a von vyliezol ukrutný šarkan. Z tlamy mu šÿahal plameĉ, chvostom Ħal napravo i naÿavo a reval: „Beda ti, baÏa, porušil si prísahu!“
16
Zdúpnel baÏa, ten hlas mu bol akýsi známy. Pozrie sa lepšie, a veru áno, je to ten had, ktorému prisahal – ibaže podrástol na obrovského šarkana. „A veÑ som nikomu niÏ nepovedal,“ zvolal baÏa zúfalo. „Ale si ukazoval a to je to isté, akoby si povedal,“ reval šarkan. „Teraz ja ukážem tebe. RozlúÏ sa so životom!“ „Neboj sa, baÏa, len mu hoÑ toto cez hlavu,“ zvolal Ïernokĉažník a podával baÏovi akúsi ohlávku. Nemal baÏa na výber, vzal ohlávku a hodil ju šarkanovi cez hlavu. Jaj, teraz len bolo beda baÏovi! Ledva sa šmykla ohlávka šarkanovi cez hlavu, šarkan ĉou trhol, baÏu strhol – a ten sa ani nenazdal a sedel šarkanovi na chrbte. V tej chvíli sa šarkan s baÏom vzniesol a už leteli ponad hory, ponad doly. Nastala tmúca tma a baÏa videl iba to, na Ïo mu posvietil plameĉ, Ïo šÿahal zo šarkanovej tlamy. Videl baÏa, ako sa hlboko pod ním trasie zem a vždy, keÑ sa šarkan oženie chvostom, dolu z vrchov sa gúÿajú kamene. Šarkan podchvíÿou vypustil zo seba i prúd vody a baÏa videl, ako sa potôÏiky na horských stráĉach menia na rieky a z veÿkých miest, Ïo svietili na morských brehoch, sú zrazu malé zatopené ostrovy. Zatvoril baÏa radšej oÏi, aby nemusel hÿadieĦ na tú skazu. Nevedel ani, Ïi on sám je ešte živý a Ïi je už mĖtvy. KeÑ sa vybúril šarkanov prvý hnev, zmiernil sa i jeho let. Prestal šibaĦ chvostom, prestal púšĦaĦ vodu, ani z tlamy mu už nešÿahal taký plam. I baÏovi trošku odÿahlo pri srdci, keÑ videl, že je ešte stále živý, a Ïakal už len, kedy sa šarkan spustí nadol. ZosadaĦ sa však šarkanovi ešte nechcelo. Pomaly, pomaliÏky stúpal Ïoraz vyššie – a hory, Ïo baÏa videl pod sebou, boli už teraz menšie ako mraveniská. A šarkan stúpal Ñalej, až napokon baÏa videl pod sebou len mraky a nad sebou slnko a hviezdy. A vtedy šarkan zrazu zastal a ostal s baÏom nehybne visieĦ na jednom mieste. „Jajbože, Ïože si len teraz poÏnem, keÑ visím takto medzi nebom a zemou? Až do neba sám nevyletím – a ak skoÏím dolu, nezostane zo mĉa ani mastný iaÏik,“ zabedákal baÏa a rozplakal sa ako dieĦa. Šarkan visel v povetrí a nevšímal si baÏov plaÏ. „Šarkan, veÿkomožný pán šarkan, zmilujte sa,“ prosil baÏa tak, že by i kameĉ zmäkol na jeho prosby. „Oj, zleĦteže, zleĦte dolu, prisahám, že vás do svojej smrti už nikdy nenahnevám.“ Šarkan iba zafuÏal a zafĖkal, ale nepohol sa ani o piaÑ. A tu zrazu sa doniesol k baÏovým ušiam akýsi známy hlas. ZapoÏúval sa baÏa a zdalo sa mu, že poÏuje hlas svojej ženy. Ale nebol to ten hlas, ktorým mu ustaviÏne pílila uši, odkedy jej odprisahal vernosĦ pred oltárom. Bol to hlas, aký si pamätal z Ïias, keÑ ešte nebola jeho ženou, keÑ bola ešte tou slobodnou dievkou, za ktorou podchodil ako slobodný mládenec. Bol to hlas spevavý a milý ako hlas škovránka. Poobzeral sa zaÏudovaný baÏa – a videl, že to naozaj nad ním poletuje spievajúci škovránok. Škovránok spieval a spieval a priletúval k baÏovi vždy bližšie a bližšie. A keÑ už trepotal krídelencami priamo nad baÏom, baÏa ho poprosil:
18
„Škovránok, vtáÏik bohumilý, prosím Ħa, doleĦže ty k nebeskému otcovi a vypovedz mu moju biedu. Povedz mu, že ho nastokrát pozdravujem a že ho prosím o pomoc.“ Škovránok zaletel k Bohu a rozpovedal mu, ako baÏa úpenlivo prosí. I zmiloval sa nebeský otec nad úbohým baÏom. Napísal Ïosi zlatým písmom na brezový lístok, dal lístok škovránkovi do zobáÏika a prikázal mu, aby ho spustil šarkanovi na hlavu. Zletel škovránok od božieho trónu nad šarkanovu hlavu a pustil na ĉu brezový, zlatým písmom popísaný lístok. Šarkan ani nezafuÏal, ani nezafĖkal, len sa potichuÏky zaÏal spúšĦaĦ a o chvíÿu zosadol a opatrne striasol baÏu z chrbta na pevnú zem. BaÏovi sa od úÿavy zakrútila hlava, no hneÑ sa spamätal a videl, že stojí pri svojej kolibe na salaši. Šarkana nikde, škovránka nikde, iba Dunaj práve zavracal do košiara ovce na dojenie – akoby sa niÏ nebolo stalo. A ktože to hore kopcom kráÏa? „Žienka moja milovaná!“ potešil sa baÏa.
ÎERT V SLUŽBE Vybral sa ráno do hory chudobný drevorubaÏ – v plátennej kapsiÏke si niesol posledný kúsok chleba. V hore si kapsiÏku zavesil na konár a dal sa do roboty. Rúbal, neborák, rúbal a kálal hrubé duby, len tak mu tiekol pot z Ïela a v bruchu húdli hudci. Ale vravel si: „Zjem si ten kúsok chleba až naveÏer po práci, veÑ keby som ho zjedol na obed, Ïo by som potom veÏeral?“
A veru mohol ho radšej zjesĦ skôr. Lebo tesne pred súmrakom sa z pekla prikradol Ïert a ukradol drevorubaÏovi chlieb aj s kapsiÏkou. Vrátil sa Ïert do pekla a zaÏal sa chváliĦ kamarátom: „Pozrite, drevorubaÏova veÏera! Nechal som ho celý deĉ rúbaĦ, nechal som ho najprv poriadne vyhladnúĦ – a potom som mu ju uchmatol rovno spred nosa.“ Smiali sa Ïerti, keÑ to poÏuli – ale poÏul to aj Lucifer a ten sa nesmial. „Fuj!“ zvolal. „Nielen pripraviĦ chudáka o posledný kúsok chleba – ale ešte i poÏkaĦ a ukradnúĦ mu ho až vo chvíli, keÑ chudák už umiera od hladu. Za takúto zlomyseÿnosĦ sa i v pekle trestá.“ A Lucifer hneÑ a zaraz dal zlomyseÿnému Ïertovi pokutu: „Vrátiš sa na svet a rok budeš zadarmo slúžiĦ tomu drevorubaÏovi.“ Na druhý deĉ sa drevorubaÏ zberal znovu do hory – a tu sa otvoria dvere a do izby vkroÏí mladý parobok. „Dobrý deĉ, pán drevorubaÏ,“ pokloní sa. „Nevzali by ste ma na rok do služby?“ „Ach, syn môj, naÏože by si mi bol a Ïím by som Ħa choval?“ odpovedá drevorubaÏ. „Sám nemám Ïo jesĦ a v kúte, pozri, ešte mi plaÏe i hĖba hladných detí.“ „Len ma vezmite. Za službu nechcem niÏ – a uvidíte, že so mnou sa vám zaÏne vodiĦ lepšie.“ „Ozaj tak veÿmi chceš?“ Ïudoval sa drevorubaÏ. Nevládal však už ani uniesĦ sekeru, potešil sa, že ju má komu podaĦ: „Vezmi teda sekeru a poÑ so mnou do hory.“ Parobok sa v hore hneÑ pustil do roboty. DrevorubaÏ nestaÏil otváraĦ oÏi – Ïo by on sám nebol zrúbal za rok, bolo zrúbané do veÏera. Celá hora ÿahla – a ešte parobok aj pekne poukladal drevo. „Na zajtra nám už tuším neostala robota,“ vraví parobok, keÑ sa zveÏerilo. „Zajtra sa obzriem po robote niekde inde. Ale všetko, Ïo vyslúžim, donesiem – a bude to vaše.“ Parobok zmizol a drevorubaÏ po jeho odchode iba krútil hlavou. Vari sa to Boh už nemohol dívaĦ na jeho biedu a poslal mu takého rúÏeho parobka? Ðaleko-preÑaleko odtiaÿ mal svoje gazdovstvo veÿký pán. Tristo stohov ešte nevymláteného zbožia mu stálo na poli a v chlievoch ležalo tristo kĖmnych volov a tristo tuÏných bravov. U toho pána sa na druhý deĉ prihlásil drevorubaÏov sluha a ponúkol sa za mlatca. „A kde máš pomocníkov? Vari nechceš mlátiĦ iba sám?“ spýtal sa veÿký pán. „Kto mi s mlatbou pomôže, o to sa vy nestarajte – len povedzte, Ïi ma beriete.“ Veÿkému pánovi sa to zapáÏilo – veÑ keÑ sa nemá staraĦ o pomocníkov, nebude ich musieĦ ani platiĦ. Zvedavý bol iba, ako si sám seba cení tento jeden: „A Ïo budeš žiadaĦ ako plácu?“ „Nie veÿa,“ odpovedá parobok. „Iba toÿko, Ïo si z vášho gazdovstva odnesiem naraz na chrbte.“ Toto sa veÿkému pánovi zapáÏilo ešte viac. Pomyslel si, že parobok toho veÿa naraz neodnesie, a privolil: „Pusti sa teda do roboty!“
1
Náš parobok sa však do roboty nepúšĦal hneÑ, do veÏera sa iba tak ponevieral. Ale okolo polnoci, keÑ pán už spal, ozvalo sa zrazu okolo stohov „cup, cup, cup“ a „cap, cap, cap“. To mlátilo tritisíc cepov, s ktorými sa sem až z horúceho pekla prihnalo tritisíc Ïertov na pomoc svojmu kamarátovi. Do rána bolo zbožie z tristo stohov i vymlátené, i poznášané pod strechu. Pán nechcel ráno veriĦ vlastným oÏiam. Potÿapkal parobka, spokojne sa usmieval a skríkol na svojich sluhov: „A teraz splním, na Ïom sme sa dohodli. Naložte mu na chrbát výmlatok – toÿko, koÿko unesie na jeden raz!“
Myslel si pán, že aj keÑ je parobok šikovný a mocný, neunesie naraz viac ako dve-tri vrecia zbožia. Parobok mal však široké plecia. Pri piatom vreci, Ïo mu na ne naložili, sa tváril ako pri prvom – a pri desiatom zvolal: „Tak Ïo je? KlaÑte!“ „Ešte nemáš dosĦ?“ spýtal sa ho pán pri dvadsiatom piatom vreci a už sa neusmieval.
3
„Akože by som mal dosĦ?“ vraví parobok a povyskoÏí si. „VeÑ pozrite, ešte si vládzem i povyskoÏiĦ. Len klaÑte, klaÑte!“ PovyskoÏil si, kládli, znova si povyskoÏil, museli klásĦ Ñalej. Dupkom vstávali pánovi vlasy na hlave, keÑ videl, že parobok má na pleciach už vrecia so všetkým zbožím a stodola je prázdna: „Ach, teraz už máš vari dosĦ!“ Parobok nevládal udržaĦ smiech a znova si povyskoÏil: „DosĦ? Chachacha! A na to ste prišli ako? KeÑ niet už zbožia, klaÑte, Ïo ešte je – a nenechajte ma tu podaromnici vyskakovaĦ!“ Îo mal robiĦ veÿký pán? Rozkázal, aby vyložili parobkovi na vrecia i vola. Lenže museli postupne naložiĦ tristo volov – a parobok sa Ñalej smial. „DoÏerta, ešte ti stále nie je dosĦ?“ zvolal pán. „Nehrešte tak škaredo, lebo sem naozaj privoláte dajakého Ïerta! Radšej nakladajte,“ povedal parobok a znova si povyskoÏil. Naložili mu k tristo volom ešte aj tristo bravov a parobok sa len smial a vyskakoval a vyskakoval a smial. A volal: „Îo ste prestali? KlaÑte!“ „Zÿutuj sa, veÑ mi neostalo už niÏ, iba žena,“ zvolal napokon veÿký pán a ukázal na prah domu, kde stála jeho zlostná žena a hrozila päsĦou. „Tú si môžete nechaĦ,“ povedal Ïert, keÑ sa na ĉu pozrel. „Vy musíte byĦ asi svätec – ja by som pred takou zlostnou ženou možno zdupkal aj do pekla.“ A tak mu prišlo pána zrazu ÿúto, že povedal jeho sluhom: „ZhoÑte z môjho chrbta zo dva bravy, zo dva voly a zo dve vrecia. Ale nie viac!“ Zhodili sluhovia dva bravy, dva voly a dve vrecia – a s ostatným sa náš parobok pobral preÏ takým rezkým krokom, akoby neniesol vôbec niÏ.
4
A tak prešiel celý rok a Ïert stál znova na prahu drevorubaÏovej chalupy. „Tu je všetko, Ïo som za rok vyslúžil,“ zvolal. „Dúfam, že vám deti už teraz nepomrú hladom. A ja pomaly pôjdem. KonÏí sa mi u vás služba.“ Ðakoval drevorubaÏ a za odchádzajúcim Ïertom ešte zavolal: „Ale kým odídeš, aspoĉ mi prezraÑ, Ïo si zaÏ. Nie si ty náhodou anjel?“ „Ej, bisĦu,“ zasmial sa Ïert. „Skoro ste uhádli. Anjel nie som, ale som Ïosi anjelovi veÿmi podobné.“ S tým parobok zmizol a drevorubaÏ sa nikdy nedozvedel, že to mu na Luciferov príkaz slúžil Ïert. A odvtedy každý deĉ, keÑ prišla zbožná hodina, kÿakol si ten drevorubaÏ, kÿakla celá rodina – a chválili Hospodina.
ÎI ZA DOBRÉ TREBA ÎAKAĥ DOBRÉ Išiel raz jeden mlatec na mlatbu, niesol si cepy a vrece a stretol vlka. Vlk ho oslovil: „Hej, mlatec, kam ideš s tými cepmi a vrecom?“ „Idem na mlatbu.“ „Skry ma do toho vreca!“ „A preÏo chceš, aby som Ħa skryl?“ „Honci ma naháĉajú – chcú ma zabiĦ. KeÑ ma ochrániš, dobre sa ti odmením.“ Skryl mlatec vlka do vreca, poriadne vrece zaviazal, aby vlka ani náhodou nemohol zazrieĦ nijaký honec – a vtom už honci idú oproti. „Hej, mlatec, nevidel si tadiaÿto ísĦ vlka?“ „Nie, nevidel.“ Honci sa pobrali Ñalej a mlatec vraví vlkovi vo vreci: „Už sú preÏ, Ñalej Ħa už neponesiem.“ „Dobre, tak ma vypusti.“ Vypustil mlatec vlka a vlk povedal:
7
„Vyhladol som v tvojom vreci – teraz Ħa, mlatec, zožeriem.“ ZaÏudoval sa mlatec: „A to už ako? Urobil som ti dobre, a ty sa mi ideš odmeniĦ zlým?“ „Nikdy za dobré neÏakaj dobré,“ povedal vlk a chystal sa zožraĦ mlatca. „PoÏkaj ešte, vûÏko!“ zvolal mlatec. „PoÏkaj ešte, kým stretneme niekoho, kto nám povie, Ïi je to naozaj tak, ako vravíš, alebo je to inak.“ Vlk súhlasil. Nebol až taký hladný, aby musel mlatca zožraĦ hneÑ a zaraz, a okrem toho si bol istý, že nestretnú nikoho, kto by tvrdil Ïosi iné, ako tvrdí on. Neprešli dlhý kus cesty a stretli bezzubého psa. „Povedz nám, psíÏek, Ïi je to na svete ozaj tak, že netreba za dobré ÏakaĦ dobré?“ „Veru ozaj je to tak,“ povedal bezzubý pes. „Nik na svete sa ti za dobré neodmení dobrým. I ja, kým som bol mladý, dobre som slúžil svojmu gazdovi. Strážil som jeho dom vo dne i v noci – zÑaleka sa mu vyhýbali zlodeji. Tak som minul svoj mladý vek a zaslúžil by som si, aby ma gazda v starobe doopatroval – lenže kdeže. Gazda si priviedol mladého psa a mĉa vyhnal. Urob Ïertovi dobre a peklom sa ti odmení.“
„Vidíš, mlatec! Dozvedel si sa, že je to na svete tak, ako vravím,“ povedal vlk. „Teraz Ħa už vari môžem zožraĦ.“ „PoÏkaj ešte!“ zvolal mlatec. „Nemusí maĦ každý taký mrcha osud ako tento pes. PoÑme Ñalej a porozprávajme sa ešte s niekým iným.“ Vlk si veril, nuž súhlasil. Neprešli dlhý kus cesty a stretli krivého koníka. „Povedz nám, koníÏek, Ïi je to na svete ozaj tak, že netreba za dobré ÏakaĦ dobré?“ „Veru ozaj je to tak,“ povedal krivý koník. „Nik na svete sa ti za dobré neodmení dobrým. I ja, kým som bol mladý, dobre som slúžil svojmu gazdovi. Spokojný bol so mnou, keÑ som mu Ħahal kopcom naložený voz, a ešte som vládal aj hrdo cválaĦ, keÑ ma zapriahol do koÏa. Ale raz mi zletelo brvno na nohu, okrivel som – a gazda ma vyhnal. Vraj už nie som hoden ani za tú chovu. Za dobrotu na žobrotu.“ „Vidíš, mlatec! Dozvedel si sa, že je to na svete naozaj tak, ako vravím,“ povedal vlk. „Teraz sa už nemykaj, keÑ Ħa budem žraĦ.“ „PoÏkaj!“ zvolal mlatec. „Spýtajme sa ešte dakoho tretieho!“ Neochotne síce – ale poÏkal vlk aj do tretice. Neprešli dlhý kus cesty a stretli líšku. Všetky zuby mala ani nekrívala. „Povedz nám, líštiÏka, Ïi je to na svete naozaj vždy tak, že netreba za dobré ÏakaĦ dobré?“ spýtal sa mlatec líšky. HneÑ vedela gliarka líška, preÏo sa jej to mlatec pýta. VeÑ i ona sama musela neraz fujazdiĦ pred pažravým vlkom a dávno Ïakala na vhodnú chvíÿu, aby sa mu pomstila. Nedala však na sebe niÏ znaĦ a spýtala sa: „A Ïo sa ti prihodilo, mlatec, že mi dávaš také otázky?“ „Nuž, to sa mi prihodilo,“ vraví mlatec, „že som stretol tohto vlka, keÑ ho naháĉali honci. Boli by ho zabili, ale skryl som ho do vreca. No keÑ honci prešli a ja som ho z vreca zase vypustil, nie aby sa mi poÑakoval – chystá sa ma zožraĦ. Hovorí, že nikdy vraj netreba za dobré ÏakaĦ dobré. Skôr ako ma zožerie, chcem aspoĉ vedieĦ, Ïi je to naozaj tak.“ „Je to tak!“ zvolal vlk. „Kedy si sa ty, líštiÏka, niekomu odvÑaÏila za dobrý skutok dobrým skutkom? A kedy sa niekto za dobrý skutok odvÑaÏil tebe? Nikdy! Povedz mu to!“ „Poviem mu, poviem,“ zahundrala líška. „Len si to ešte musím usporiadaĦ v hlave. Vravíš, vûÏko, že si utekal pred honcami? Ako si utekal?“ „Takto som utekal,“ povedal vlk a prebehol zopár ráz hore-dole. „Aha, aha,“ povedala líška. „Ale ešte chcem presne vedieĦ, ako to bolo Ñalej. Vravíš, vûÏko, že Ħa mlatec ukryl pred honcami do svojho vreca? Ako Ħa ukryl?“ „Takto ma ukryl,“ povedal vlk a vbehol do mlatcovho vreca. „Ale vrece nemohlo ostaĦ otvorené, aby honci nezazreli vlka! Ty, mlatec, si to vrece iste poriadne zaviazal. Ako si ho zaviazal?“
3
„Takto som ho zaviazal,“ povedal mlatec a poriadne zaviazal vrece. „Nuž, to by sme mali,“ povedala líška. „Teraz už iba, milý mlatec, zober cepy a vymláĦ z vlka dušu, aby ho naveky prešla chuĦ žraĦ tých, Ïo mu urobili dobre!“ Nebolo treba mlatcovi dvakrát radiĦ. Vzal cepy a zaÏal nimi preĦahovaĦ vrece. Vlk vo vreci skuvíĉal a prosil: „Jaj, jaj! Prosím Ħa, mlatec, už dosĦ! Sÿubujem ti, že Ħa nezožeriem! Sÿubujem, že sa zmením a budem sa za dobré už odplácaĦ len dobrým!“ „Never mu,“ smiala sa líška. „A ešte mu pridaj.“ Poslúchol mlatec líšku a mlátil dovtedy, kým z vlka nevymlátil jeho nevÑaÏnú dušu. To je koniec. Chcete ešte iný? Oženil sa šĦastne ten náš mlatec a dal svojej žienke na meniny pekný líšÏí golier na kabátec.
DVANÁSĥ MESIAÎIKOV Bola jedna matka a mala dve dievky: jednu vlastnú a druhú pastorkyĉu. Svoju mala veÿmi rada, ale na pastorkyĉu sa nemohla ani pozrieĦ, hneÑ ju oÏi rozboleli od zlosti, a to iba preto, že Maruška bola krajšia ako jej Helena. Kto je pekný, nevie o svojej kráse – ani Maruška netušila, preÏo sa macocha na ĉu ustaviÏne zlostí. Myslela si, že jej azda nebola v daÏom dosĦ po vôli, a Ïoraz viac sa usilovala vo všetkom jej vyhovieĦ. Kým Helena sa iba ntila a šantila a po dvore sa presúšala a po ulici pretĖÏala, Maruška sa zatiaÿ po dome krútila a maslo mútila a priadla a tkala a šila a prala, trávu kosila, koĉom nosila, kĖmila bravy, dojila kravy, varila i zametala a ešte na mnoho iných vecí pamätala – ale macocha sa na ĉu nikdy ani neusmiala. VeÏne ju iba preklínala a hrešila – a iba z tej svojej vlastnej Heleny sa tešila. Ale darmo sa tešila – Maruška, aj keÑ iba trpela, bola zo dĉa na deĉ krajšia. A Helena, aj keÑ si iba voÿkala, bola zo dĉa na deĉ škaredšia. Tu si raz macocha pomyslela: „NaÏo by som držala v dome peknú pastorkyĉu? KeÑ prídu mládenci na vohÿady, každému sa zapáÏi iba Maruša – a moju Helenu si ani nevšimnú.“ Poradila sa o tom aj s Helenou a vymysleli plán, ako sa Marušky zbavia.
3
Jedného dĉa, bolo to hneÑ po Novom roku, pod nechty zachodila zima treskúca – dobreže nie až do srdca – a tu zrazu vraví Helena: „ChoÑ, Maruša, do hory a nazbieraj mi kytiÏku aliek. Chcem ju maĦ za pásom, lebo sa mi veÿmi zažiadalo voĉaĦ alôÏky.“ „Jajbože, milá sestra, Ïože ti to prišlo na um? Îi to dakto slýchal, aby pod snehom rástli alky?“ vraví úbohá Maruška. „Îo odvrávaš, ty nevÑaÏnica, keÑ ti Helenka daÏo káže?“ oborila sa na Marušku macocha. „Ber sa do hory, a ak nedonesieš alky, zabijeme Ħa!“ A vtom už aj macocha s Helenou vystrÏili Marušku von z chalupy a zachlopili za ĉou dvere. S nárekom sa poberala Maruška do hory. Snehu celé múry, nikde ÿudskej stupaje. Blúdi ona v tom snehu vyše pása, hlad ju morí, zima ju striasa, naÿahko je iba odetá, prosí Pána Boha, aby ju radšej zobral zo sveta. A tu zazrela v diaÿke svetlo. Ide Maruška za svetlom, príde až na vrchol hory. Na vrchole hory veÿká vatra horí, okolo vatry dvanásĦ kameĉov a na kameĉoch sedí dvanásĦ mužov. Traja sú v najlepšom veku, hoci už belofúzi, traja od nich o Ïosi mladší, traja ešte mladší a traja najmladší. Sedia ticho, nepohnú sa, len do ohĉa dívajú sa. Bolo to dvanásĦ rodných bratov – dvanásĦ mesiaÏikov. Na najvyššom kameni sedel práve Január. Vlasy aj fúzy mal biele ako sneh a v ruke držal dlhú palicu. Osmelila sa Maruška a pristúpila bližšie. Poklonila sa a pekne poprosila: „Dobrí muži, ÿudia boží, zima ma trasie, mohla by som sa ohriaĦ pri vašom ohníÏku?“ Január prikývol a potom sa spýtal: „A naÏo si prišla, dievka moja? Îo tu hÿadáš?“ „Idem na alky,“ odpovedala Maruška. „Îo je to za rozum chodiĦ na alky, keÑ je sneh?“ vraví Január. „VeÑ viem,“ vraví Maruška. „Ale sestra Helena a macocha mi to prikázali. KeÑ nedonesiem alky, zabijú ma. Pekne vás prosím, poraÑte mi, kde by som ich nazbierala?“ Zdvihol sa Január, popošiel o dva kamene, dal dlhú palicu do ruky plavovlasému bratovi, Ïo bol navidomoÏi zo všetkých najmladší, a povedal: „BraÏek Marec, aj keÑ neprišiel ešte tvoj Ïas, sadni si na chvíÿu na najvyšší kameĉ!“ Vymenili sa, braÏek Marec si sadol na najvyšší kameĉ a zamával dlhou palicou nad vatrou. Plamene z vatry vyšÿahli do výšky, sneh navôkol sa zaÏal topiĦ, buÏky zaÏali puÏaĦ a pod buÏkami tráviÏka zo zeme huÏaĦ, slnieÏko ukázalo teplú tvár – a bola jar. VystrÏili z tráviÏky kvietky svoje hlaviÏky – boli to alky. Toÿko ich všade zaÏalo kvitnúĦ odrazu, až sa Maruške zdalo, že ktosi rozprestiera v tráve plachtu belasú. „Chytro zbieraj, Maruška, chytro!“ prikazoval Marec. Bodaj by Maruška nepoÏúvla takého švárneho plavovlasého mládenca. Chytro nazbierala kytiÏku aliek, poÑakovala sa pekne za pomoc a – hoci by tam najradšej bola ostala – náhlila sa, aby sa vÏas domov dostala.
33
Îudovali sa Helena i macocha, keÑ zazreli prichádzaĦ Marušku s alkami. Vpustili ju dnu – od aliek zaÏal voĉaĦ dom, i teplejšie bolo zrazu v ĉom. „No nie! Kdeže si ich natrhala v januári?“ „Tam, celkom na vrchole hory. Rozkvitlo ich tam pod buÏkami toÿko odrazu, akoby ktosi rozprestieral plachtu belasú.“ Îi chceli, Ïi nechceli, veriĦ tomu museli. Helena hneÑ vytrhla Maruške kytiÏku aliek z ruky a zastrÏila si ju za pás. Predtým k nim privoĉala i materi dala privoĉaĦ, iba na Marušku sa už ani nepozrela. Na druhý deĉ ráno však na ĉu znova skríkla: „Zachcelo sa mi jahôd! ChoÑ mi ich, Maruša, nazbieraĦ do hory!“ „Jajbože, milá sestra, Ïože ti to prišlo na um? Îi to dakto slýchal, aby pod snehom rástli jahody?“ vraví úbohá Maruška. „Îo odvrávaš, ty nevÑaÏnica, keÑ ti Helenka daÏo káže?“ oborila sa na Marušku macocha. „Ber sa do hory, a ak nedonesieš jahody, zabijeme Ħa!“ A vtom už aj macocha s Helenou vystrÏili Marušku von z chalupy a zachlopili za ĉou dvere. S nárekom sa poberala Maruška do hory. Snehu celé múry, nikde ÿudskej stupaje – iba tie Maruškine vÏerajšie. Podÿa nich Maruška už vedela, kam má kráÏaĦ – zamierila k svetlu na vrchole hory. Ukonaná, premrznutá, ale tra la zas k ohĉu a dvanástim mužom. „Dobrí muži, ÿudia boží, zima ma trasie, mohla by som sa ohriaĦ pri vašom ohníÏku?“ Január znova prikývol a znova sa spýtal: „A po Ïo si zase prišla, dievka moja?“ „NazbieraĦ jahôd,“ odpovedala Maruška a zapýrila sa od ostychu, že tých dobrých ÿudí obĦažuje už druhý raz. „Îo je to za rozum chodiĦ teraz na jahody – v snehu jahody nerastú,“ vraví Január. „VeÑ viem,“ vraví Maruška. „Ale sestra Helena a macocha mi to prikázali. Ak nenazbieram jahody, zabijú ma. Pekne vás prosím, poraÑte mi, kde by som ich nazbierala?“ Znova sa zdvihol Január, podišiel o päĦ kameĉov, dal dlhú palicu do ruky urastenému Ïiernovlasému bratovi a povedal: „BraÏek Jún, aj keÑ neprišiel ešte tvoj Ïas, sadni si na chvíÿu na najvyšší kameĉ!“ Vymenili sa, braÏek Jún si sadol na najvyšší kameĉ a zamával dlhou palicou nad vatrou. Plamene z vatry vyšÿahli do trikrát takej výšky ako vÏera, sneh navôkol sa zaÏal topiĦ, na všetkých stromoch hory sa zrazu listy treli o listy a v lístí vyspevovali vtáÏie zbory aj vtáci-sólisti, v tráve pod buÏkami zahýrili farbami stá a stá kvetov – a bolo leto. Navôkol vatry sa to zabelelo, ako keÑ niekto na zem hrsĦ hviezdiÏiek hodí – a biele hviezdiÏky hneÑ menili sa na jahody. „Chytro zbieraj, Maruška, chytro!“ prikazoval Jún. Bodaj by Maruška nepoÏúvla takého švárneho Ïiernovlasého mládenca. Chytro nazbierala plný krÏiažtek jahôd, poÑakovala sa pekne za pomoc a – hoci by tam najradšej bola ostala – náhlila sa, aby sa vÏas domov dostala.
36