Skip to main content

EB1102317

Page 1

VOJTECH ZAMAROVSKÝ

ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA


VOJTECH ZAMAROVSKÝ

ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA


© Vojtech Zamarovsk˘ 1976, 2003 Illustrations © Otakar Pok Design © ªubomír Mika 2003 Slovak edition © Perfekt 2003 Vojtech Zamarovsk˘ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA Odborn˘ konzultant a autor obrazového scenára Doc. PhDr. Pavol Valachoviã, CSc. Autori fotografií Dr. Peter Zamarovsk˘ a archív Autorka ilustrácií Dana Chvalovská Grafická úprava ªubomír Mika Vydal Perfekt, a. s., Karpatská 7, 811 05 Bratislava, ako svoju 549. publikáciu. Zodpovedná redaktorka Elena Linzbothová Jazyková redaktorka Mgr. Andrea Stúpalová Sadzba a zalomenie Alias Press, Bratislava Vytlaãila TlaãiareÀ P+M, Turany ISBN 978-80-8046-456-1


OBSAH

VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

ÚVODOM

7

1. EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

13

Prv˘ div sveta: ãísla a dojmy. Napoleon, mameluci a objavenie Egypta. Vedecky nerie‰iteºn˘ problém a mlad˘ Champollion. Prieskumníci v hæbkach vekov. Egyptsk˘ dejepis. Bohovia, múmie a veãn˘ Ïivot. Veºká pyramída: ako ju postavili, ão stála? Lupiãi a uãenci v kráºovsk˘ch hrobkách. „Srdce Egypta“ 2. SEMIRAMIDINE VISUTÉ ZÁHRADY

65

Druh˘ div sveta a tri hviezdiãky. Archeológovia medzi dvoma riekami. Záhada klinového písma. PäÈtisícroãné dejiny Mezopotámie. Herodotos a Koldewey v Babylone. Mesto zvané „pupok sveta“. VeÏa, ão sa mala nebies dot˘kaÈ. Semiramis: rozprávka a skutoãnosÈ. „Babylon v nás“ 3. ARTEMIDIN CHRÁM V EFEZE

107

Tretí div sveta: príbytok bohov a hadov. Gréci v Malej Ázii, ãiÏe Efez od Androkla po Atatürka. Exkurz o slávnych muÏoch a stratenom filozofickom spise. „Panenská bohyÀa“. Stavitelia a niãitelia chrámu. Architekt J. T. Wood. „Nesmrteºné sa stáva smrteºn˘m, smrteºné nesmrteºn˘m“ 4. FEIDIOV ZEUS V OLYMPII

133

Jedin˘ div sveta stvoren˘ jedin˘m ãlovekom. „Ak si nevidel Atény...“ Nበcieº: Olympia. Curtiusov r˘º a Coubertinovo srdce. Kalokagatia, ãiÏe o olympijsk˘ch hrách a ideáloch. Vystúpil Feidias na Olymp? PravdivosÈ Galenovej tézy i antitézy 5. MAUZÓLEUM V HALIKARNASE

169

Prvé mauzóleum. Svet Dórov a labyrint na ostrove záhad. Bodrum, predt˘m Halikarnas. Dejiny, ktoré uÏ Herodotos nenapísal. Pomník veºkej lásky a sochári na ‰tyroch stranách sveta. Newtonov objav a päÈdesiatjeden rekon‰trukcií

5


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

6. RODOSK¯ KOLOS

187

Socha, ktorú zem neuniesla. V˘let do pätnásteho storoãia, tentoraz bez pána Brouãka. Rodos kriÏiacky, Rodos grécky. Historka o tajne otvorenej bráne. Uãenci, umelci a spory okolo Laokoóna. Kolos na kovov˘ch nohách – a jeho pád 7. MAJÁK NA OSTROVE FARE

211

Siedmy div sveta. „Mesto, ktoré je a e‰te nie je v Egypte“. Vzorná projekãná kancelária architekta Deinokrata. Ptolemaiovská Alexandria. História jedného kanála. Najväã‰í maják sveta a v‰etk˘ch ãias. Divy, ktor˘m sa nedivíme... ZÁVEROM

233

Prehºad literatúry

234

Poznámky a vysvetlivky

238

Prehºad dejín starovekého Egypta, Mezopotámie a Grécka

263

Závereãná poznámka

277


ÚVODOM

Úvod je vraj najnudnej‰ia ãasÈ kaÏdej knihy – napriek tomu prosím ãitateºa, aby ho tentoraz nepreskoãil. Na‰a cesta za siedmimi divmi sveta vedie totiÏ nielen do ìalek˘ch krajín, ale hlavne do ìalek˘ch ãias. Je preto dvojnásobne potrebné, aby sme sa na Àu pripravili. A najmä, aby sme sa zoznámili s ºuìmi, ktorí nás budú sprevádzaÈ. Skúsen˘ cestovateº vie, Ïe ãas, ktor˘ venuje príprave na cestu, sa mu bohato vráti za cesty. Máme pred sebou dvadsaÈpäÈtisíc kilometrov: palmov˘mi hájmi na brehoch Nílu i v˘stavn˘mi sálami paríÏskeho Louvru, pra‰nou pú‰Èou Mezopotámie i modr˘mi vlnami Egejského mora, pod slnkom Helady i v polo‰ere Britského múzea. Nav‰tívime m⁄tve mestá v Anatólii i v metropolách nad Tiberom a Sprévou, zostúpime do dusn˘ch chodieb Veºkej pyramídy a vystúpime na pahorok nad troskami Ninive, prebehneme sa po ‰tadióne v Olympii a prejdeme sa po prístave galér rodosk˘ch rytierov, posedíme si na aténskej Akropole i pri ãiernych vodách Babylonu... Nebude to cesta po vy‰liapanej turistickej trase: neraz z nej odboãíme, aby sme nav‰tívili rí‰e, ktoré boli uÏ m⁄tve, keì sa nበkalendár e‰te ani nezrodil. Vyberieme sa do fantastick˘ch palácov a chrámov, ktoré boli pred tisícroãiami zniãené, pred stároãiami zabudnuté a pred niekoºk˘mi desaÈroãiami opäÈ objavené. Vyhºadáme v t˘chto zmiznut˘ch svetoch pozostatky najväã‰ích umeleck˘ch a technick˘ch diel, ktoré starovek nazval divmi sveta, vypátrame o nich

VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

v‰etko, ão sa o nich vypátraÈ dá, a pokúsime sa ich vzkriesiÈ v ich veºkoleposti a sláve. No nielen to: vypravíme sa po stopách muÏov, ktorí odkryli tieto svety, tieto stavby, tieto divy a ich tajomstvá. Pochybuje niekto, Ïe táto cesta bude napínavá, vzru‰ujúca, dobrodruÏná? Do hæbok minulosti vedú obvykle vedecké knihy; mojou snahou v‰ak bolo napísaÈ knihu na ãítanie. Usiloval som sa v nej spojiÈ vedeckú presnosÈ s ãitateºnosÈou. Niã som si v nej nevymyslel: uvádzam len to, ão je bezpeãne preverené. To platí o histórii aj o historkách, o faktoch i faktick˘ch záÏitkoch. Ak sa na niektor˘ch miestach prepletajú poznatky s dohadmi a skutoãnosÈ s bájami, ãitateº vÏdy jasne rozozná, kde je medzi nimi hranica. Nikde nevyuÏívam básnickú slobodu na nepresnosÈ alebo zveliãovanie. Z prostého dôvodu: pri tejto ceste to nie je potrebné. Je v‰ak uÏ naãase odpovedaÈ na otázku, ktorú si ãitateº poloÏil, keì videl titul tejto knihy. „Za sedem divov sveta,“ pí‰e sa takmer doslovne vo v‰etk˘ch náuãn˘ch slovníkoch, „sa povaÏujú diela, ktoré svojou technickou alebo umeleckou veºkoleposÈou budili obdiv staroveku. Sú to: 1. egyptské pyramídy, 2. Semiramidine visuté záhrady, 3. Artemidin chrám v Efeze, 4. Diova socha v Olympii, 5. mauzóleum v Halikarnase, 6. Rodosk˘ kolos, 7. maják na ostrove Fare.“ V dôkladnej‰ích b˘va e‰te poznámka, Ïe tieto diela takto zoradil a podrobne opísal Filón.

7


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

8

Teraz teda uÏ presne vieme, kam sa vypravíme a kto bude na‰ím sprievodcom. – Skutoãne? Keì chceme v cudzom meste zistiÈ adresu nejakého ãloveka, pozrieme sa do telefónneho zoznamu. Keì hºadáme niekoho v staroveku, poslúÏime si Realencyklopédiou, Paulyho-Wissowova, ktorej prv˘ zväzok vy‰iel roku 1894 a posledn˘ roku 1966. Filóna tam, pochopiteºne, nájdeme, a nie jedného, ale skoro ako Nowakov vo Viedni ãi Kovácsov v Budape‰ti. LenÏe práve ten Filón, ktorého chceme poÏiadaÈ, aby nám bol sprievodcom, má tam adresu tro‰ka nepresnú. Pln˘m menom sa volal Filón Byzantsk˘ a vieme o Àom zo v‰etk˘ch Filónov najmenej. Podºa priezviska sa dá súdiÈ, Ïe sa narodil v Byzante alebo tam pôsobil. Kedy sa narodil, kedy zomrel, ako vyzeral, ãím sa Ïivil, to v‰etko nevieme a asi sa nikdy nedozvieme. Zdá sa, Ïe Ïil pred vládou Kon‰tantína Veºkého (306 – 337 n. l.), a teda pred prenesením cisárskeho sídla z Ríma do Byzantu (premenovaného vtedy na Kon‰tantínopol a neskôr na Istanbul, po na‰om Carihrad). Niektorí bádatelia ho v‰ak zaraìujú do doby neskor‰ej. Bezpeãne o Àom vieme, Ïe sa pod jeho menom zachovala útla – asi dvanásÈstránková – kniÏka O siedmich divoch sveta. Z tejto kniÏky sa o Àom e‰te dozvedáme, Ïe ani jeden z opísan˘ch siedmich divov na vlastné oãi nevidel. Písal teda len o tom, ão poznal z druhej ruky. Ale to robia niektorí spisovatelia aj dnes. Neãudo, Ïe pri t˘chto nedostatkoch v Ïivotopisn˘ch údajoch si ho mnohí spisovatelia m˘lili s in˘m Filónom, taktieÏ Byzantsk˘m, ktor˘ Ïil v 2. storoãí pred n. l. Bol to matematik a vym˘‰ºal vojnové stroje, ão b˘valo, a niekde dosiaº je, celkom v˘nosné zamestnanie. T˘chto dvoch Filónov si po prv˘ raz poplietol, ako sa zdá, prv˘ novovek˘ prekladateº kniÏky O siedmich divoch sveta do latinãiny, Francúz D. S. Boessius, ktor˘ objavil jej grécky originál roku 1640 vo Vatikánskej kniÏnici. A keìÏe sa v literatúre niã neudrÏuje tak húÏevnato ako omyl, tradovalo sa to aÏ do poãiatku devätnásteho storoãia. Jasno do toho vniesol aÏ ·vajãiar J. C. Orelli, ktor˘ po

prv˘ raz vydal Filónovu kniÏku tlaãou roku 1816. NበFilón (s t˘m druh˘m sa uÏ rozlúãime) uvádza v‰ak trochu iné divy sveta, aké by uviedol, keby sa pozrel do moderného náuãného slovníka. Maják na ostrove Fare oãividne za div sveta neuznáva, zato v‰ak sú v jeho zozname „babylonské hradby“. Pritom sa z jeho kniÏky niã nedozvedáme o mauzóleu v Halikarnase, lebo táto kapitola sa aj s ãasÈou opisu Artemidinho chrámu stratila. To, Ïe svoje divy uvádza v inom poradí ako náuãné slovníky, je nám vcelku ºahostajné. Nejde tu predsa o ligovú tabuºku. PretoÏe nበFilón videl divy sveta len svojím du‰evn˘m zrakom („vìaka vzdelaniu, ktoré zbavuje ºudí nevyhnutnosti cestovaÈ a umoÏÀuje im poznaÈ slávne a pozoruhodné veci doma z kníh“), iste urobíme dobre, keì sa nezveríme v˘hradne jeho vedeniu. T˘m skôr, Ïe „vo svojom spisku ãasto preháÀa“, ako pí‰e J. C. Orelli, „a divy, o ktor˘ch ãitateºom rozpráva, skôr zveliãuje a vychvaºuje, neÏ verne opisuje“. Musíme sa preto obrátiÈ na ich presné opisy u Herodota, Strabóna, Diodóra, Plínia Star‰ieho, Pausania a niektor˘ch in˘ch antick˘ch autorov. A okrem nich s rovnakou dôverou aj na modern˘ch archeológov. Herodota nazval Cicero „otcom dejepisu“, a tento titul mu uÏ ostal. Je to skutoãne prv˘ dejepisec v dejinách ºudstva; pred ním boli len kronikári. Narodil sa okolo roku 484 pred n. l. v Halikarnase na maloázijskom pobreÏí a zomrel dakedy po roku 430 pred n. l. v juhoitalsk˘ch Túriach. Jeho matka bola GrékyÀa, otec pogréãten˘ Kár a str˘c nie bezv˘znamn˘ básnik. V mladosti sa zúãastnil na politickom Ïivote a bojoval na strane demokratov proti tyranii; jediné, ão dosiahol, boli trpké skúsenosti a vyhnanstvo. Dal sa teda na cestovanie a nejak˘ ãas aj obchodoval. Obchodovanie ho v‰ak zrejme nebavilo: zaujímalo ho to, ãomu Gréci hovoria théóriá a ão v pôvodnom zmysle znamená „poznávanie“. Precestoval obrovsk˘ kus sveta (dokonca i na na‰e meradlá) a v‰ade sa zaoberal touto „teóriou“: poznával krajiny, mestá, ºudí a poznamenával si v‰etko, ão sa dozvedel o ich dejinách. Nakoniec z toho vznik-


lo deväÈ kníh Dejín, „aby ãasom neupadlo do zabudnutia, ão sa na svete prihodilo“. V prvej knihe hovorí o star˘ch L˘doch, Médoch, PerÏanoch a o najstar‰ích dejinách Grékov; najväã‰mi nás z nej budú zaujímaÈ kapitoly o Babylone a maloázijskom Grécku. V druhej sa zaoberá Egyptom a pri na‰ej púti na brehoch Nílu ju budeme maÈ stále vo vrecku. V tretej opisuje Indiu a Arábiu, vo ‰tvrtej hovorí o star˘ch Sk˘toch (a zaznamenáva prvé správy, ktoré sa moÏno vzÈahujú na Slovanov). V ìal‰ích piatich opisuje grécko-perzské vojny; budeme z nich neraz citovaÈ. Nielen preto, Ïe Herodotove Dejiny sú dodnes cenn˘m historick˘m prameÀom, ale i preto, Ïe miesta, ktoré majú vyslovene beletristick˘ ráz, sa ãítajú s pôÏitkom. Druh˘m tak˘mto obdivuhodn˘m starovek˘m cestovateºom je „otec zemepisu“ Strabón (64 pred n. l. – 19. n. l.). Narodil sa v gréckej osade Amasei pri âiernom mori, mladosÈ vyuÏil na dokonalé vzdelanie, a aby si ho roz‰íril, vybral sa na cesty. Precestoval „cel˘ známy svet“ a svoje skúsenosti spísal do sedemnástich kníh Zemepisu. Îe bol dobr˘m pozorovateºom, môÏeme si ºahko overiÈ napríklad na jeho opisoch podunajsk˘ch krajín. Na na‰ej ceste nás v‰ak najväã‰mi budú zaujímaÈ jeho správy o Egypte a Mezopotámii a záznamy niektor˘ch legiend, napríklad o Ninovi a Semiramide. Dáme sa ním sprevádzaÈ aj po starovekom Rodose. Diodóros Sicílsky, nበtretí sprievodca, je váÏny historik, ão dokazuje aj v najzábavnej‰ích historkách. Z jeho ‰tyridsaÈzväzkovej Dejepisnej kniÏnice sa nám zachovalo okrem zlomkov len desaÈ kníh. Pre na‰u cestu majú z nich najväã‰í v˘znam kapitoly o Grécku, Egypte a Babylone, a to najmä v t˘ch ãastiach, kde neodpisuje z Herodota, alebo, naopak, odpisuje zo strateného spisu Ktesia Knidského, historika a lekára perzského kráºa Artaxerxa II. Údaje o jeho narodení a smrti poznáme len pribliÏne; Ïil asi v rokoch 80 – 29 pred n. l. Narodil sa v meste Agyriu, ãiÏe Agire na Sicílii, ktoré sa ináã niãím nevyznaãuje. Plínius Star‰í (23 – 79 n. l.) je známy hlavne ako autor tridsaÈsedemzväzkového diela Historia naturalis,

ktoré lep‰ie neÏ jeho názov („Prírodné dejiny“) charakterizuje staroveká prez˘vka: „skutoãn˘ sklad ºudsk˘ch vedomostí“. Zostavil ho vy‰e z 20 000 v˘piskov takmer z 2000 spisov 475 rôznych spisovateºov. Bol jedn˘m z najplodnej‰ích a najv‰estrannej‰ích rímskych autorov. Zaujímal sa o zemepis, mineralógiu, botaniku, zoológiu, agronómiu, medicínu, históriu, politiku, vojenstvo a umenie. Pre nás má najväã‰í v˘znam jeho záujem o dejiny umenia: v 33. aÏ 36. knihe zaznamenal správy a posudky o divoch sveta. Ale aj ináã bol to muÏ nadmieru pozoruhodn˘. Îivotnú a literárnu kariéru zaãal ako dôstojník v Galii (dne‰nom Francúzsku) a ako autor spisu o v˘cviku jazdy. Súãasníci tvrdia, Ïe neprepásol jedin˘ okamih, aby sa nevzdelával. Dokonca aj keì sa dal niesÈ do senátu, kráãal vedºa jeho nosidiel otrok, ktor˘ mu predãítal z nejakého zvitku; dával si predãítaÈ, aj keì leÏal v kúpeli, a vÏdy mal poruke pisára, ktor˘ zaznamenával, ão stálo za zaznamenanie. Ostatne, táto jeho túÏba po vedomostiach sa mu stala osudnou: 24. augusta roku 79 (kotvil vtedy ako veliteº rímskeho loìstva neìaleko Neapola) sa rozhodol pozrieÈ zblízka, ako vyzerá soptiaci Vezuv. Otráven˘ sírov˘mi v˘parmi potom zomrel. Posledn˘ antick˘ sprievodca, ktorého nám odporúãal Orelli, je opäÈ Grék: Pausanias. Îil v 2. storoãí n. l., napísal Putovanie po Helade a aÏ do sklonku devätnásteho storoãia mal nezávideniahodn˘ osud. Vedci ho nebrali váÏne; vyãítali mu nedostatok objektívnosti. Tak vá‰nivo totiÏ vyzdvihoval niekdaj‰iu grécku veºkosÈ, Ïe vo svojej knihe nezaznamenal ani jednu rímsku stavbu. Niã rímske, ão pripomínalo porobu jeho národa, preÀho jednoducho neexistovalo. Mnohí sa preto domnievali, Ïe opisované miesta vôbec nenav‰tívil. SerióznosÈ jeho práce obhájil aÏ Heinrich Schliemann, slávny objaviteº Tróje, keì roku 1876 vykopal v Mykénach, a to práve na základe jeho údajov, „hrobku kráºa Agamemnóna“. (Ako sa neskôr zistilo, nebola to v‰ak hrobka tohto legendárneho veliteºa gréckych vojsk pred Trójou, ale mykénskeho kráºa, ktor˘ vládol o niekoºko storoãí prv.) Dnes

VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

9


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

10

v‰ak berú vedci Pausania váÏne a budeme ho braÈ váÏne i my. Kto sú tí „iní antickí spisovatelia“, ktor˘ch Orelli neuvádza? Patria medzi nich nielen slávni a známi, ale aj takmer uÏ zabudnutí autori, ich mená nám mnoho nehovoria. Vyberieme z nich v‰ak len t˘ch, ão nás povedú k in˘m divom sveta neÏ Filón. A v‰etky ich údaje si opäÈ preveríme poznatkami modern˘ch bádateºov. UÏ Pausanias povy‰uje hradby v Tirynse na div sveta; opevnenie tohto Heraklovho sídla pri Argolskom zálive je z tak˘ch obrovsk˘ch kvádrov, Ïe povesti pripisujú ich privleãenie jednook˘m obrom Kyklopom. Herodotos zahrÀuje medzi divy sveta aj babylonskú veÏu, most cez rieku Eufrat v Babylone a labyrint vo Fajjúmskej oáze v Egypte. Rímsky básnik Martialis, ktor˘ napísal o divoch sveta jeden zo svojich epigramov, povaÏuje za prv˘ z nich rímske Koloseum. Hyginus, b˘val˘ otrok cisára Augusta a potom jeho knihovník, prispieva do zoznamu divov sveta palácom perzského kráºa K˘ra v Ekbatane (dne‰nom Hammadáne v Iráne); poãíta ho medzi divy sveta aj rímsky spisovateº Vibius Sequester. Lucius Ampellius, zemepisec a dejepisec zo 4. storoãia n. l., zaznamenáva dokonca sedemkrát sedem, t. j. ‰tyridsaÈdeväÈ divov sveta, medzi nimi i ropné pramene v Iraku alebo Iráne. A tak by sme mohli pokraãovaÈ – z dosiaº neuveden˘ch divov sveta by sa nám najãastej‰ie zjavil Minoov labyrint na Kréte, Hadriánov náhrobok v Ríme (dne‰n˘ Anjelsk˘ hrad), rímsky Kapitol, aténska Akropolis a Diov oltár v maloázijskom Pergame. Posledn˘mi autormi z prvého tisícroãia, ktorí sa zaoberali divmi sveta, boli dvaja mnísi; b˘val˘ minister cisára Teodoricha Cassiodorus (490 – 583) a anglosask˘ historik Beda (673 – 735). Orelli sa v‰ak domnieva, Ïe Bedovi sa spis o divoch sveta pripisuje neprávom, lebo „je to hlúpa kniÏka veºmi neobratného ãloveka“, a Beda bol, „aj keì zo stredoveku, predsa len ãlovek uãen˘, a nie nevzdelan˘“. Jeden div sveta z tejto kniÏky by boli ocenili vlády koloniálnych mocností: „rímsky Kapitol so sochami jednotliv˘ch poroben˘ch

národov, na ktor˘ch sú zvonãeky, a keì sa niektor˘ z t˘chto národov vzbúri, zvonãek na jeho soche samoãinne zazvoní“. Po Bedovej smrti tisíc ráz dozrelo obilie, stovky kráºov sa vymenili na trónoch a milióny ºudí padli za obeÈ ãiernemu moru a vojnám, k˘m za‰li tiene stredoveku a vznikla prvá novoveká práca o starovek˘ch divoch sveta. Jej autorom bol francúzsky filológ a archeológ Bernard de Montfaucon (1665 – 1741). Bol to takisto mních, hoci pôvodn˘m povolaním dôstojník, a odváÏny muÏ. Roku 1697 sa vypravil do Talianska, kde sa ponevierali tlupy banditov, a potom do Grécka, kde vládla zvoºa tureck˘ch pa‰ov. Z toho, ão videl a na‰iel, vzniklo po dvadsaÈroãnej práci desaÈzväzkové dielo Antika vysvetlená a ukázaná v obrazoch (1717). Pre nás má v‰ak väã‰í v˘znam jeho Taliansky denník. V 20. kapitole tohto spisu je totiÏ nov˘ zoznam divov sveta, zostaven˘ na základe antick˘ch prameÀov: 1. egyptské Téby, 2. babylonské hradby, 3. halikarnaské mauzóleum, 4. pyramídy pri Níle, 5. rodosk˘ kolos, 6. rímsky Kapitol a 7. Hadriánov náhrobok. Po Montfauconovi pri‰iel uÏ modern˘ encyklopedista, ktor˘ zostavil sedem divov sveta tak, ako sme ich na zaãiatku citovali. A v tejto zostave, pripisovanej Filónovi, prechádzali potom z jedného náuãného slovníka do druhého, stadiaº do uãebníc, kríÏovkárskych príruãiek i do poznámok a vysvetliviek na konci románov. A keìÏe vo vedomí moderného ãloveka Ïijú tieto divy tak, ako ich uzákonili náuãné slovníky, niet dôvodu, aby ich zoznam nebol tematick˘m plánom na‰ej cesty. Neobmedzíme sa, pravda, len na ne, ale v‰imneme si aspoÀ letmo aj ostatné neoficiálne divy sveta. A hoci „ich krása sa podobá slnku, ktoré svojou Ïiarou oslepuje tak, Ïe nedovoºuje vidieÈ iné veci“, ako hovorí Filón, budeme sa s chuÈou pozeraÈ aj na svet okolo nich. Napokon v‰ak e‰te otázka: máme sa vôbec vybraÈ na túto cestu? Nebude to vyzeraÈ ako útek do minulosti – v ãase, keì sa právom Ïiada, aby spisovateº vodil ãitateºa hlavne po svete


prítomnosti a hºadal s ním cesty do budúcnosti? Cesta za siedmimi divmi sveta nie je skutoãne „súãasná“ ani svojou tematikou, ani problematikou. Nie je „aktuálna“ ani t˘m, Ïe vedie do krajín, o ktor˘ch sa v súãasnosti mnoho pí‰e a hovorí. Vedie úmyselne do dávnych ãias, do hæbok dávnych kultúr. Na‰a spoloãnosÈ predsa nezatvára staré kultúry len do uãebníc dejepisu. Cení si ich veºkosÈ, váÏi si ich v˘tvory a povaÏuje ich za neodmysliteºnú súãasÈ svojho dediãstva: vie, Ïe ak stojí vy‰‰ie, je to aj preto, Ïe stojí na pleciach obrov. Veì bez antickej kultúry by nebolo ani modernej Európy. Jej najväã‰ie v˘tvory sú pre nás v istom zmysle normou na napodobÀovanie a prekonávanie. Preto azda nebude zbytoãné, keì sa pozrieme dne‰n˘mi oãami na diela, ktoré svet antiky povaÏoval za najväã‰ie v˘tvory ºudského umu a rúk. A nebude to hádam zbytoãné ani preto, Ïe ãitateº sa nie-

kedy celkom rád vypraví do oblastí, kam by sa ináã dostal len cez barikádu ÈaÏko prístupn˘ch vedeck˘ch kníh. Ako kaÏd˘ cestopis, je aj táto kniha doplnená dokumentárnymi fotografiami, mapami a kresbami. Pripojené sú k nej aj vysvetlivky a chronologické tabuºky, o ktor˘ch platí rovnak˘ (a rovnako pochyben˘) predsudok ako o predslovoch. Budú uÏitoãné najmä tomu, kto sa rozhodne pouÏívaÈ túto knihu – napriek jej ãitateºskému zameraniu – ako orientaãnú pomôcku k dejinám troch hlavn˘ch kultúrnych oblastí starého sveta: egyptskej, mezopotámskej a gréckej.

VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

A teraz si uÏ obujme sedemmíºové ãiÏmy a vydajme sa na cestu do krajín za siedmimi horami a siedmimi morami, o ktor˘ch sme prv˘ raz poãuli v rozprávkach. Kurz: Káhira!

Obrazová rekonštrukcia aténskej Akropolis so sochou bohyne Atény

11


DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Mapka Egypta

14

P

rv˘m divom sveta sú teda egyptské pyramídy. – Preão? Pre svoju mohutnosÈ: „Vrchy kameÀov postavené na vrchoch kameÀov,“ hovorí Filón. Pre svoju veºkoleposÈ: „NajúÏasnej‰ia architektonická my‰lienka, ktorá nemôÏe byÈ prekonaná,“ hovorí Goethe. Pre svoju nákladnosÈ: „Márnivá p˘cha faraónov, ktorá stála nepredstaviteºné peniaze,“ hovorí Plínius. Pre svoj vek: „V‰etko na svete má strach z ãasu, ale ãas má strach z pyramíd,“ hovorí arabské príslovie. I pre vlastnosti, ktoré nemajú: „Svo-

jou polohou stravujú pyramídy svoj tieÀ, takÏe ho nevidieÈ,“ hovorí Hyginus a po Àom Cassiodorus. Nebolo ãloveka, ktor˘ by sa nezastavil pred nimi v úÏase. Helikoptéru, ão sa nad nimi zavesí, aby nám poskytla pohºad, ak˘ si nemohli dopriaÈ ich tvorcovia, povaÏujeme za samozrejmosÈ. Pre skamenenú geometriu pri Níle v‰ak nenachádzame superlatív, ktor˘ by vystihol nበdojem a nebol tisíc ráz opakovanou banálnosÈou. Je ich asi sedemdesiat, moÏno osemdesiat. Pôvodne ich bolo viac; niekto-


ré podºahli zubu ãasu, iné sa prepadli do mora pú‰tneho piesku. Ich presn˘ poãet ÈaÏko urãiÈ. E‰te roku 1952 objavil egyptsk˘ archeológ Mohammed Zakaria Goném dosiaº neznámu kráºovskú pyramídu pri Sakkare, dvadsaÈpäÈ kilometrov od Káhiry! A roku 1976 objavila expedícia b˘valého âeskoslovenského egyptologického ústavu ìal‰iu pyramídu pri Abú Síre! Niektoré z t˘chto pyramíd sa vypínajú do v˘‰ky a iné sa krãia v nepatrn˘ch zvy‰koch pri zemi na skalnatej planine, oddeºujúcej údolie Ïivotodarného Nílu od m⁄tvej pú‰te. Sú zoradené v dæÏke takmer sto kilometrov od Káhiry k Fajjúmu ako na cviãisku, kde koná kaÏdodennú prehliadku egyptsk˘ boh slnka. „Pyramída“ znamená v priestorovej geometrii jednoduch˘ ihlan. Tento názov sa niekedy odvodzuje z gréckeho slova pyr, ktoré znamená „oheÀ“ (lebo oheÀ plápolá tak, Ïe utvára konãit˘ ihlan), inokedy zo slova pyra, ão znamená „pohrebná hranica“, v prenesenom zmysle „hrob“ – ale aj „p‰eniãn˘ koláã“, ktor˘ mal tvar ihlanu. V starej egyptãine máme len jedno podobné slovo: znie pr-m-vs, po doplnení samohlások (ktoré EgypÈania nepísali) per-em-vas, a oznaãuje bliωie neurãen˘ útvar priestorovej geometrie. MoÏno práve ihlan, no isté to nie je. Vo svojej vlastnej reãi naz˘vali starí EgypÈania pyramídu m-r, resp. mer. Dne‰ní EgypÈania ju naz˘vajú alháram, v mnoÏnom ãísle al-ahrám. Nie v‰etky pyramídy sú v‰ak pravidelné ihlany. Ich najstar‰ou formou je „stupÀovitá pyramída“ pri Sakkare, ktorú si dal postaviÈ krẠDÏoser. Jej rozmery sú úctyhodné: základÀu tvorí obdæÏnik 125 krát 115 metrov, vysoká je asi 60 metrov. Jej vek? Archeológovia ho odhadujú na 4700 aÏ 4800 rokov. Okrem niekoºk˘ch ìal‰ích stupÀovit˘ch pyramíd, väã‰inou nedokonãen˘ch, je e‰te jedna nezvyãajná pyramída pri Da‰nure. Má zalomené steny a vyzerá, akoby ju stavitelia zam˘‰ºali postaviÈ oveºa vy‰‰iu, a potom – keì uÏ dolnú tretinu dokonãili – rozhodli sa skrátiÈ termín jej „uvedenia do prevádzky“ asi o desaÈ rokov. T˘m sa v‰ak rôznotvárnosÈ egyptsk˘ch pyramíd vyãerpáva (medzi konkurenãn˘mi v Mexiku je aj jedna kruhová) a tie,

ktoré patria medzi divy sveta, sú pravidelné ‰tvorboké ihlany so ‰tvorcovou základÀou. Majú síce rozdielne rozmery a sklony strán, ale ináã sa navzájom podobajú ako vajce vajcu. Filón hovorí o „pyramídach pri Memfise“ (staroegyptskom Mennefere), väã‰ina autorov o pyramídach „vôbec“, men‰ina o troch pyramídach pri Gíze, a tí najprísnej‰í uznávajú za div sveta len „Veºkú pyramídu“ Chufuovu ãiÏe Cheopsovu. Je asi o sto rokov mlad‰ia neÏ DÏoserova, ãiÏe zo zaãiatku 26. storoãia pred n. l., ale ináã ju vo v‰etkom prekonáva. Dokonca aj prístupnosÈou: vedie k nej dvoj-

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

Džoserova stupňovitá pyramída pri Sakkare pochádza asi zo začiatku 27. storočia pred n. l.

Snofruova pyramída pri Dašnure

Pyramída kráľa Chufua pri Gíze. Pochádza asi z polovice 26. storočia pred n. l. a je najväčšou pyramídou v Egypte.

15


VOJTECH ZAMAROVSKÝ

prúdová asfaltová cesta, lemovaná alejou paliem, a dostaneme sa k nej z centra Káhiry pohodln˘m autobusom. E‰te prednedávnom, keì Gíza bola samostatnou dedinou, a nie elegantn˘m predmestím Veºkej Káhiry, chodilo sa k prvému divu sveta staromódnou elektriãkou ãíslo 14 – ale ãasy sa menia aj v Egypte. Z diaºky, trebárs pri pohºade z káhirskej citadely, vyzerajú pyramídy ako temné trojuholníky. Keì sa k nim v‰ak priblíÏime, zdá sa nám, Ïe majú odvesny podivne roztrasené. A keì vystúpime na koneãnej stanici pri hoteli Mena-house, nezdá sa nám uÏ

na turistov a s div˘m krikom im vnucujú svoj sprievod, Ïe ponúkajú práve tak predraÏené ako neplatné vstupenky, Ïe predávajú falo‰né staroÏitnosti a ‰ermujú pred nosom kºúãom od Veºkej pyramídy, Ïe to tu skrátka vyzerá ako na púti, keì stráÏnici naháÀajú zlodejov. OkamÏite sa presvedãíme, Ïe mnohé z toho stále e‰te platí. PovaÏujeme to v‰ak za miestny folklór, hoci trochu neÏiaduci, a najdotieravej‰ím samozvan˘m sprievodcom krátko a jasne vysvetlíme, Ïe k pyramídam trafíme i bez nich. Po tomto intermezze sa nám oãi vrátia opäÈ k Chufuovej pyramíde.

Tri najväčšie pyramídy niã. Vidíme iba obrovsk˘, nesmierny pri Gíze kamenn˘ vrch: Veºkú pyramídu.

IsteÏe sme vedeli, Ïe je postavená z kamenn˘ch kvádrov, z ktor˘ch opadalo obloÏenie uÏ v ãase, keì v Európe nestál e‰te jedin˘ kamenn˘ dom. Ale Ïe zúbky na jej okraji, ão poznáme z fotografií, sú vlastne obrysy viac ako metrov˘ch kvádrov, nás predsa len prekvapuje. A tieto obrovské kamenné kvádre sú na seba len tak nav⁄‰ené, nespája ich niã, len vlastná hmotnosÈ! Vtom si pomyslíme: veì táto kamenná hora sa môÏe naraz zosypaÈ, staãí, aby nejak˘ obor poloÏil na Àu ruku (tvárou v tvár Veºkej pyramíde by sme sa ani zjaveniu Ïivého Atlanta neãudovali; vyzeral by tu v‰ak ako trpaslík). Ale toto nebezpeãenstvo nehrozí. Vidíme ºudí, ktorí sem pri‰li pol

ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Hoci je ‰iroká, vysoká a na povrchu drapºavá, nበpohºad skæzne okamÏite vedºa. Áno, tam vpravo je Rachef. Ale kde je Menkaure, tretia z veºk˘ch pyramíd pri Gíze? Hanblivo sa skr˘va za Rachefovou pyramídou a má na to dôvod: meria iba ‰esÈdesiatdva metrov. A kde je Sfinga, neodmysliteºná ‰tafáÏ zo snímok Veºkej pyramídy? Krãí sa v piesku, ‰tvrÈ kilometra za jej juÏnou stranou. Zatiaº ju nevidíme. Herodotos ju pred dva a pol tisícroãím nevidel vôbec. Vtedy bola v piesku vy‰e u‰í. Ale pozor: prichádzajú dragomani s cirkusovo vyparáden˘mi Èavami. Vieme o nich z cestopisov, Ïe sa vrhajú

16


hodiny pred nami: ako pestrofarebné chrobáãiky lezú uÏ k vrcholu. Nie, títo ãlovieãikovia pyramídu nezbúrajú – hoci úbohej‰í ju postavili. A e‰te nieão nás prekvapuje. Vedeli sme, Ïe Filón popú‰Èa uzdu fantázii, keì pí‰e: „V stavbe sú striedavo uloÏené rôzne druhy kameÀov: tu je biely mramor, tam zas ãierny mramor etiópsky, za ním nasleduje ãerven˘ kameÀ, ktor˘ sa volá krveº, potom pestr˘ a zeleno presvitajúci kameÀ privezen˘ z Arábie. Niektoré kamene pripomínajú farbou trblietav˘ blankyt, iné sú síce obyãajné, ale majú Ïlt˘ odtieÀ, ìal‰ie sú farby purpurovej, veºmi podobné látkam sfarben˘m s˘toãervenou farbou nachovcov...“ Predsa sme si v‰ak nemysleli, Ïe Chufuova pyramída má obyãajnú ‰pinavú farbu pieskovca. Pri rannom úsvite, keì sa jej vrcholok stráca e‰te v hmle, zdá sa v‰ak broskyÀovoruÏová, vo vzácnych okamihoch, keì je na oblohe mrak, sépiovoãierna, v studenom svite mesiaca pripomína zasneÏen˘ Lomnick˘ ‰tít. Ak môÏu dakedy ãísla vznietiÈ predstavivosÈ ako ver‰e básnikov, tak je to rozhodne v prípade Veºkej pyramídy. Od päty k vrcholu meria táto kamenná sopka 137,3 metra. Pôvodne bola asi o 10 metrov vy‰‰ia; jej vrchol v‰ak nevedno kedy odletel a dnes je tam namiesto neho plo‰inka, na ktorej bola za druhej svetovej vojny britská protiletecká pozorovateºÀa. Strana jej ‰tvorcovej základne má 230,4 metra; pôvodne bola o dva metre dlh‰ia. Objem Veºkej pyramídy – najºah‰í poãtársky príklad, keì vieme vzorec – je asi 2 525 000 kubick˘ch metrov. Fantastické ãísla! De‰ifrujme si ich pre názornosÈ niekoºk˘mi porovnaniami. Obsah základne je vy‰e 54 000 ‰tvorcov˘ch metrov, 5,4 hektára. PäÈ hektárov bola v˘mera nie najmen‰ieho poºnohospodárskeho majetku za predmníchovskej republiky. (Na v˘mere 5 ha a menej hospodárilo roku 1930 na Slovensku 68,1 %, t. j. viac ako dve tretiny roºníkov.) Na túto plochu by sa zmestilo vy‰e tisíc dvojizbov˘ch bytov s úpln˘m príslu‰enstvom, aké sa u nás stavajú v rámci ‰tátnej bytovej v˘stavby. Letohrádkov, ão si dal postaviÈ na úpätí tejto pyramídy posledn˘ egyptsk˘ krẠFaruk, by

sa sem vo‰lo asi dvesto. Ani v ãasoch najväã‰ej moci a slávy hociktorej európskej rí‰e nemal jej panovník palác, ktor˘ by sa kompaktne zastavanou plochou rovnal tejto faraónovej hrobke: men‰í je Buckinghamsk˘ palác v Lond˘ne, men‰í je palác vo Versailles pri ParíÏi, men‰í b˘val˘ cárov Zimn˘ palác v Petrohrade, men‰í je dokonca Escorial pri Madride, palác kráºov, nad ktor˘ch rí‰ou slnko nezapadalo! „Chufuov obzor“ (Achtej Chufu, ako sa v starom Egypte táto pyramída oficiálne volala) je vy‰‰í ako Michelangelova kupola nad rímskym chrámom svätého Petra, najväã‰ím chrámom kresÈanov. Je vy‰‰í ako lond˘nsky Chrám svätého Pavla, ako paríÏsky Notre Dame, ako Chrám svätého Víta na Hradãanoch; koruna na veÏi bratislavského Dómu svätého Martina by dosahovala asi tak do jeho polovice. E‰te pred stopäÈdesiatimi rokmi to bola najvy‰‰ia stavba na svete; aÏ roku 1880 ju prev˘‰ili dodatoãne dokonãené veÏe katedrály v Kolíne nad R˘nom a roku 1889 paríÏska Eiffelova veÏa. Keby bola táto pyramída dutá, zmestila by sa do nej celá odpaºovacia rampa so ‰tartovacou veÏou pre kozmickú raketu. Na stavbu Veºkej pyramídy sa spotrebilo – to je, pravda, len odhad – asi 2 250 000 kamenn˘ch kvádrov s priemern˘m objemom vy‰e 1 m3 a s priemernou hmotnosÈou 2,5 tony. Keby sme chceli pouÏiÈ tento materiál na podobne nezmyselnú stavbu, povedzme na kamennú ohradu okolo republiky, bola by pri v˘‰ke jeden a pol metra asi pol metra ‰iroká. Na jeho odvoz by sme potrebovali asi dvakrát viac nákladn˘ch vagónov, ako u nás máme. My by sme, pravda, také mnoÏstvo materiálu pouÏili rozumnej‰ie: staãil by na v˘stavbu v‰etk˘ch priehrad na Vltave alebo na Váhu. A posledné porovnanie: keby sme kameÀ zo v‰etk˘ch egyptsk˘ch pyramíd pouÏili ako stavebn˘ materiál, mohli by sme z neho spraviÈ v‰etky obytné domy, zniãené vojnami v Európe od konca tridsaÈroãnej vojny do zaãiatku druhej svetovej vojny, t. j. zhruba za tristo rokov, alebo v b˘valom Sovietskom zväze za druhej svetovej vojny, ãiÏe zhruba za tri roky od

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

17


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Zlatý náhrdelník z hrobu princeznej Mereret (asi 1850 pred n. l.) a amulet v podobe posvätného skarabea z Tutanchamonovho hrobu (asi 1320 pred n. l.)

vpádu do vyhnania hitlerovsk˘ch armád. (Toto porovnanie nás privádza, pravda, k ìalekosiahlym úvahám. A sme v rozpakoch, ãi je skôr dôkazom nezmyselnosti t˘chto kamenn˘ch vrchov faraónov, alebo vojnov˘ch niãení.) Teraz v‰ak uÏ na nás neodbytne doliehajú otázky: âo sú vlastne tieto pyramídy? Preão ich postavili? Ak˘mi prostriedkami? Kedy? Na prvú z nich odpovie kaÏd˘ bez váhania: sú to hrobky ãi náhrobky egyptsk˘ch kráºov. Po ìal‰ie odpovede si v‰ak musíme zájsÈ do histórie Egypta. Do histórie jeho ºudu, jeho

panovníkov, jeho spoloãenského a hospodárskeho zriadenia, jeho techniky a umenia, i jeho náboÏenstva. Predov‰etk˘m v‰ak do histórie jeho objavenia. Egypt je krajina prastarej kultúry. Pred dva a pol tisícroãím ho nav‰tívil prv˘ európsky historik a uÏ sa nemohol dopátraÈ jeho najstar‰ích dejín; strácali sa v ‰ere m˘tov a legiend. V dobe, keì predkovia dne‰n˘ch európskych národov b˘vali v jaskyniach a rozbíjali si hlavy kamenn˘mi sekeromlatmi, bol Egypt krajinou s nádhern˘mi palácmi a chrámami, s pevnou ‰tátnou organizáciou a plánovit˘m poºnohospodárstvom, s vyspelou astronómiou a medicínou; vázy jeho remeselníkov a ‰perky klenotníkov mohli by dostaÈ „Veºkú cenu“ na hociktorej dne‰nej svetovej v˘stave. Od EgypÈanov sa uãili na‰i uãitelia Gréci; egyptskou p‰enicou sa Ïivili proletári v cisárskom Ríme; kres-

18

Èanstvo nepadlo nikde na takú úrodnú pôdu (ani nenapáchalo toºko kultúrnych ‰kôd) ako práve v Egypte. Ale keì sa kládli základné kamene na európske katedrály, Egypt uÏ z povedomia kultúrnych národov vyprchal a upadol do „felahovskej bezdejinnosti“. Po cel˘ stredovek vedeli o Àom ºudia v Európe len z niekoºk˘ch zmienok v Biblii. Pre prost˘ ºud to bola iba krajina „Ïidovského zajatia“, kde MojÏi‰ svojimi kúzlami dokázal prevahu Hospodina nad bohmi faraóna: premenil nílsku vodu na krv, a potom ju zase uviedol do predo‰lého stavu, vyãaril z rieky a kanálov Ïaby, ktoré pokryli celú krajinu, a potom ich zase odãaril, premenil piesok egyptskej pú‰te na plo‰tice a plo‰tice opäÈ na piesok; bez predchádzajúceho upozornenia spôsobil v celej krajine trojdÀové zatmenie a po Àom pre zmenu katastrofálne krupobitie, kombinované s vpádom kobyliek. Uãení mnísi poznali okrem toho Egypt aj zo Ïivotopisov ranokresÈansk˘ch svätcov a pustovníkov, ktorí tu predvádzali také neuveriteºné zázraky, na aké si netrúfajú ani majstri trikového filmu. Po nevydaren˘ch pokusoch západoeurópskych kriÏiakov získaÈ si spolu so základÀami v dne‰nom Izraeli aj kontrolu nad Egyptom, prichádzali do tejto krajiny len ojedinelí európski cestovatelia. V 14. storoãí to boli Francúzi Boldensele a d’Anglure, v 15. storoãí Nemec Breydenbach a Rus Girejev, v 16. storoãí Taliani Trevisan a Pagani, Francúzi Leroy a Palmerme, Angliãania Sandys a Shaw, ak máme menovaÈ len autorov podrobn˘ch cestopisov. UÏ v t˘chto dávnych ãasoch nav‰tívili Egypt aj âesi: roku 1490 Bohuslav Hasi‰tejnsk˘ z Lobkovíc, humanistick˘ básnik, pí‰uci skvelou latinãinou, roku 1492 Martin Kabátník, me‰Èan z Litomy‰le, roku 1598 Kry‰tof Harant z PolÏíc a BezdruÏíc, renesanãn˘ uãenec popraven˘ po Bielej Hore, a jeho sprievodca Hefiman âernín z Chudeníc. Napodiv tam nebol autor tzv. Mandevillovho cestopisu, najroz‰írenej‰ej knihy o Egypte z konca stredoveku. O to viac si vymyslel: videl tam vraj v‰elijaké potvory, ão majú „horej‰ok podobn˘ ãloveku a dolej‰ok kozí“, bájne vtáky „so zlatou korunou na hlave


a krídlami ohnivej farby“, ako aj „premnoho in˘ch vecí ãudesn˘ch“. Pyramídy jeho pozornosti unikli. Prv˘ novovek˘ Európan, o ktorom vieme, Ïe vstúpil do Veºkej pyramídy, bol Pierre Belon (Bellonius), profesor paríÏskej Sorbonny. Roku 1553 sa dostal do nej vchodom, ktor˘ dal vybúraÈ na zaãiatku 9. storoãia kalif alMa’mún, keì v nej hºadal „faraónove poklady“. Potom uÏ náv‰tevníkov pyramíd pribúdalo. Boli medzi nimi predov‰etk˘m nemeck˘ páter Vansleb, francúzsky diplomat Maillot, dánsky námorn˘ dôstojník Norden; Angliãan Pococke, ten precestoval

pri‰iel o Ïivot, lebo keì sa miestni felahovia pozreli do jeho prístrojov a videli tam v‰etko obrátene, povaÏovali ho za ãarodejníka, ktor˘ im chce prevrátiÈ domy na strechu. No napriek v‰etk˘m t˘mto zisteniam a poznatkom mohlo sa v tom ãase v Európe e‰te písaÈ, Ïe pyramídy sú vnútri duté a Ïe majú okienka (ako ich zobrazili Benátãania na mozaike v Chráme svätého Marka), Ïe sú to s˘pky na obilie, ktoré postavil biblick˘ Jozef, Ïe sú to ohrady proti závejom piesku z pú‰te, ãi kryty proti potope sveta atì., ba Ïe nie sú vôbec dielom ºudsk˘ch rúk (H. Kuhn, 1793)!

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

Chufuova pyramída v porovnaní s niektorými stavbami. Zľava doprava: Svätovítsky chrám v Prahe, Bratislavský hrad, Chufuova a Rachefova pyramída, Eiffelova veža v Paríži

cel˘ Egypt a roku 1755 opísal dohromady osemnásÈ pyramíd. Prv˘ âech, ktor˘ vstúpil do Veºkej pyramídy, bol misionár Jakub ¤ímafi z KromûfiíÏa; stalo sa tak roku 1711 alebo 1722. Jeho mlad‰í druh Václav Remedius Prutk˘, rodák z Prahy, sa dostal roku 1751 ako prv˘ známy Európan do da‰nurskej „ãervenej pyramídy“ kráºa Snofrua, ktorá je star‰ia ako Chufuova v Gíze. (Jeho správa nena‰la v‰ak vtedy, Ïiaº, nakladateºa; vydal ju v anglickom preklade z latinãiny aÏ roku 1968 ãeskoslovensk˘ egyptológ M. Verner.) UÏ roku 1638 pri‰iel do Egypta vedec s meracími prístrojmi, aby zistil presné rozmery gízskych pyramíd: profesor astronómie z Oxfordskej univerzity John Greaves. Jeho údaje neskôr preveril Francúz Claude Sicard, objaviteº hlavného mesta egyptskej novej rí‰e Wasetu (Téb). Roku 1762 odznovu zmeral pyramídy – e‰te presnej‰ie – geometer Carsten Niebuhr, nemeck˘ cestovateº v sluÏbách dánskeho kráºa. (Skoro pritom

Jedna z kníh t˘chto cestovateºov a bádateºov mala pozoruhodn˘ osud: Niebuhrov Opis Arábie z roku 1772. Dostala sa do rúk mladého a práve nezamestnaného generála Francúzskej republiky, ktor˘ vedel naspamäÈ Plutarchov Ïivotopis Alexandra Veºkého... „Krtinec je tá va‰a Európa! Iba na V˘chode, kde Ïije ‰esÈsto miliónov ºudí, moÏno zakladaÈ veºké rí‰e a robiÈ veºké revolúcie!“ Takéto ambície sa v˘borne hodili vtedaj‰ím direktorom Republiky – veì podporou mohli zabiÈ tri muchy naraz: zmocniÈ sa niekdaj‰ej „obilnice Ríma“, zahataÈ Angliãanom cestu do Indie a zbaviÈ sa „toho Bonaparta“, ktor˘ sa im o to väã‰mi nepozdával, Ïe bol úspe‰n˘ vojvodca a v duchu sa videl ako budúci Caesar. A republika, ktorá sa slávnostne zaviazala, Ïe nepovedie útoãné vojny, dala generálovi Bonapartovi 38 000 vojakov (presne toºko, koºko ich mal Alexander Veºk˘, keì sa vypravil dobyÈ cel˘ Star˘ svet, a sedemdesiatkrát viac, ako ich mal Hernando

19


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Cortés, keì dobyl Nov˘ svet) a 328 lodí s príslu‰n˘m poãtom kanónov, mulov a – uãencov. T˘chto posledn˘ch si v‰ak vybral sám Bonaparte. Vedel, Ïe nejde len dob˘jaÈ, ale i objavovaÈ veºkú rí‰u na Níle. Devätnásteho mája 1798 vyplával z Toulonu, 2. júla vstúpil v Alexandrii na egyptskú pôdu. Bola to r˘chla plavba – iba 44 dní. (Dnes túto traÈ absolvujú lietadlá za necelé 4 hodiny.) A hlavne, bola to ‰Èastná plavba, lebo sa mu podarilo uniknúÈ anglickému admirálovi Nelsonovi, ktor˘ vy‰e mesiaca kriÏoval Stredozemné more a raz sa mu dostal takmer na

Veľká sfinga za Napoleonovej expedície, zatiaľ ešte až po krk v piesku. Kresba Vivanta Denona

Veľká sfinga, najväčšia socha na svete. Pochádza z polovice 26. stor. pred n. l. V pozadí je Chufuova pyramída.

20

dohºad. Ráno dÀa 21. júla uvideli predné hliadky francúzskej armády – po úmornom pochode pú‰Èou – pyramídy. Strmeli do neba v ÈaÏkopádnej monumentalite pri lese ‰tíhlych minaretov Káhiry. Ale medzi t˘mito dvoma kontrastn˘mi vidinami z rozprávky a francúzskymi armádami stáli mameluci. Skvelo zoradená armáda, desaÈtisíc pe‰iakov, tritisíc jazdcov, mocné delostrelectvo (ktoré pouÏívalo pri poºn˘ch cviãeniach za terã hlavu Sfingy pri Veºkej pyramíde – diery sú tam dodnes) a vpredu sám Murad bej, egyptsk˘ miestokráº, s jagav˘m jataganom a briliantmi posiatym turbanom. Zavalit˘ mlad˘ generál s ãiernym dvojroh˘m klobúkom na bielom koni sformoval svoje divízie do ‰tvor-

ca a pred ‰íkom s trikolórami ukonãil svoju reã: „Vojaci! ·tyridsaÈ storoãí hºadí na vás!“ Zaznela Marseillaisa, nikto neveril, Ïe ju spieva naposledy, a jej tóny zanikli v búrlivom „Alah! Alah!“ Generál Desaix sa vrhol do protiútoku a po krvavej bitke, ktorá pre‰la do dejín ako „bitka pri pyramídach“, otvorili sa pred francúzskymi bodákmi brány Káhiry. Nie je na‰ou úlohou opisovaÈ vojenskú ãasÈ tejto expedície, dlh˘ rad víÈazstiev francúzskej pechoty na suchej zemi a zniãenie francúzskeho loìstva jedin˘m úderom rozzúreného Nelsona pri Abú Kire, ani nesmierne


útrapy egyptsk˘ch felahov a francúzskych vojakov, z ktor˘ch tisíce oslepli a tisíce zahynuli na infekciu, prená‰anú miliardami múch (na tie sa e‰te v roku 1942 sÈaÏoval britsk˘ mar‰al Montgomery pri al-Alamejne). Nemienime sa zaoberaÈ ani zbabel˘m útekom Bonaparta od svojej armády dÀa 19. augusta 1799. (Tento ãin, za ktor˘ by bol hociktorého vojaka postavil k stene, mal e‰te raz v Ïivote zopakovaÈ – pre zmenu v Rusku.) Rámec na‰ej knihy presahuje aj politické hodnotenie tejto v˘pravy; podrobnosti nájde ãitateº trebárs v Tarlovom alebo Manfredovom Napoleonovi. Na tomto mieste chceme len kon‰tatovaÈ ìalekosiahle vedecké dôsledky tohto vojnového dobrodruÏstva. Prechodné obsadenie Egypta francúzskymi armádami malo totiÏ za následok jeho trvalé objavenie pre vedu. Medzi „uãen˘mi civilistami“, ktorí vtiahli s francúzskymi armádami do Egypta, boli historici, filológovia, architekti, geometri, botanici, maliari a archeológovia. Bonaparte sa o nich svedomito staral, prinajmen‰om ako o svoje vozatajstvo, a pred bitkou nezabudol nikdy vydaÈ rozkaz: „Somáre a uãenci doprostred!“ A títo muÏi, ktor˘ch potom vojaci volali „somármi a uãencami“, sa vrhali na egyptské pamiatky. âo sa dalo, balili do debien, a ão sa do debien nevmestilo, to merali, kopírovali, odlievali po ãastiach do sadry, maºovali a kreslili (vtedy e‰te neboli fotoaparáty). Zozbierali úÏasnú korisÈ, ale do Francúzska sa z nej nakoniec dostali len nepatrné zlomky. Angliãania totiÏ tvrdili, Ïe tieto veci sú nezákonne ulúpené, a aby sa „uãinilo spravodlivosti zadosÈ“, po kapitulácii Francúzov ich zhabali pre seba. V decembri 1801 ich dal generál Hutchinson „zo svojej známej lásky k vede“ naloÏiÈ na lode a odviezÈ do Portsmouthu. KrẠJuraj III. ich potom venoval Britskému múzeu, kde sú dodnes. Ak teda chceme ‰tudovaÈ egyptské dejiny z originálnych dokladov, musíme sa za mnoh˘mi vybraÈ najprv do Lond˘na, odtiaº do ParíÏa a – aÏ potom do Egypta. (Znie to ãudne, ale je to tak.) Jednu ãasÈ svojej trofeje Francúzi v‰ak nevydali. Boli to kresby francúzskych umelcov, ktoré – ako francúzski

diplomati pri rokovaniach s Angliãanmi dokázali – sa nedali povaÏovaÈ z hºadiska medzinárodného práva za vojnovú korisÈ. (A hlavne sa dali ºahko schovaÈ a odniesÈ.) Vo francúzskych rukách tak zostali aj kresby Vivanta Denona, najväã‰ieho kresliãa t˘ch ãias. Svoju obratnosÈ dokázal uÏ za „starého reÏimu“ obrazom KlaÀanie sa troch kráºov, ão mu vynieslo ãlenstvo v Akadémii, za revolúcie zasa návrhmi kost˘mov „republikánskej módy“, ão mu vynieslo uznanie Robespierrovo, a po kontrarevolúcii potom seriálom pornografick˘ch kresieb, ão mu vynieslo priazeÀ Jozefíny

Beauharnaisovej, ktorá ho odporuãila svojmu budúcemu cisárskemu manÏelovi, aby ho vzal so sebou do Egypta. Denon v‰ak nebol len kresliã: ako b˘val˘ diplomat ovládal umenie zaobchádzaÈ s ºuìmi a ako niekdaj‰í správca kráºovsk˘ch umeleck˘ch zbierok mal cit pre staroÏitnosti. Práve tak, ako si ho kedysi obºúbila markíza de Pompadour a cárovná Katarína, obºúbil si ho generál Desaix. S jeho v˘pravou sa dostal pri prenasledovaní mamelukov aÏ k nílskym kataraktom na samom juhu Egypta. A ão je najdôleÏitej‰ie: kreslil v‰etko, ão videl, a kreslil to majstrovsky – pyramídy a me‰ity, kolosálne sochy faraónov a nílske bárky, nebotyãné kolonády

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

Horov chrám v Edfú. Na egyptské meradlá je mladý, pochádza iba z posledných storočí pred n. l.

21


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

22

chrámov a obelisky zabodnuté do modrej oblohy, úlomky skulptúr vyhraban˘ch z piesku i reliéfové nápisy v „obrázkovom písme“, ktor˘mi boli pokryté budovy nevídan˘ch rozmerov a stæpy neuveriteºn˘ch priemerov. Keì potom v roku 1802 vydal svoje kresby v zbierke Cesta po Hornom a Dolnom Egypte, „otvoril oãi uÏasnut˘m súãasníkom“. Bonapartovi „uãení civilisti“, z ktor˘ch sa ustanovila Egyptská komisia, snaÏili sa pred vydaním svojej koristi Angliãanom ão najviac zachrániÈ aspoÀ v odpisoch a kópiách. Ak˘ úspech mala táto ich snaha, ukázalo dvadsaÈjeden ÈaÏk˘ch foliantov, vydan˘ch v rokoch 1809 – 1822 pod názvom Opis Egypta. Nebolo do t˘ch ãias knihy o pamiatkach za‰l˘ch svetov, ktorá by vzbudila väã‰í rozruch. Subskripãná cena tejto zbierky sa rovnala celoroãnému vydrÏiavaniu ekvipáÏe s livrejovan˘m koãi‰om, ale kaÏd˘ jej zväzok bol ihneì po vydaní rozobran˘. Bolo tu s nesmiernou dôkladnosÈou a dokonal˘m vkusom sústredené v‰etko, ão oãi videli a u‰i poãuli: Egypt na dlani. Reprodukcie obrazov archeologick˘ch pamiatok, krajiniek, rastlín a Ïivoãíchov, dlh˘ch hieroglyfick˘ch nápisov (ktoré i dnes vzbudzujú nad‰enie grafikov a typografov) vyvolali v celej Európe trval˘ záujem o ãarovnú krajinu na Níle – záujem, ktor˘ uÏ nikdy nezhasol. LenÏe veºkolep˘ Opis Egypta, Denonova Cesta a iné knihy, pamäti a predná‰ky úãastníkov egyptskej expedície niã nehovorili o dejinách tejto krajiny. Ukazovali Egypt, niã v‰ak nevysvetºovali. Nemohli sa ich autori dozvedieÈ daão o egyptsk˘ch dejinách od obyvateºov Egypta? Od ºudí, ão b˘vali v mestách a pracovali na poliach medzi kanálmi, ktoré tu zavlaÏovali pôdu uÏ v ãasoch v˘stavby pyramíd? Na zvedavú otázku Európana odpovedal EgypÈan (ak vôbec odpovedal): „Alah je veºk˘ a Mohamed je jeho prorok. Mnohé veci sú na zemi a múdrosÈ je vo svätej knihe Koránu.“ Ale Korán poskytoval európskemu vzdelancovi len umeleck˘ pôÏitok a prekvapujúci podnet k morálnym úvahám. O dejinách Egypta hovoril oveºa menej ako Biblia, ktorá sa uÏ

dávno nepovaÏovala za autoritatívny prameÀ historick˘ch informácií. Znovu sa zaãali ãítaÈ Herodotos a Diodóros, podrobnej‰ie ako prv sa ‰tudovali zmienky o starom Egypte u rímskych historikov Tacita a Ammiana Marcellina, v roku 1805 vy‰iel prv˘ francúzsky preklad Strabóna. Kritického ducha Európana zo zaãiatku 19. storoãia v‰ak správy antick˘ch spisovateºov neuspokojovali. Nemohli nám teda star˘ Egypt vysvetliÈ starí EgypÈania? Zanechali predsa po sebe toºko písomn˘ch pamiatok ako máloktor˘ starovek˘ národ. Kto by chcel napríklad odpísaÈ nápisy na stenách a stæpoch chrámu v Edfú, jedného z mnoh˘ch, potreboval by na to podºa odhadu Egyptskej komisie 25 rokov! Bol tu v‰ak háãik: toto písmo nevedel nikto preãítaÈ. Ba tvrdilo sa, Ïe to ani nie je písmo, ale ornamenty... Bolo to tajomné ako sám Egypt. Takmer neprehºadné mnoÏstvo staroegyptsk˘ch nápisov sa dostalo do Lond˘na, v kópiách do ParíÏa a v Opise Egypta do celého sveta. Uãenci v‰ak stáli nad nimi bezradne. Pritom kºúã k rozlú‰teniu písma, ktoré mohlo byÈ zasa kºúãom k vysvetleniu cel˘ch egyptsk˘ch dejín i záhad okolo pyramíd, mali v‰etci v ruke. Dokonca to vedeli! Neznámy vojak narazil totiÏ „2. fruktidora VII. roku republiky“ (2. augusta 1799) pri odhadzovaní piesku pod hradbami b˘valej pevnosti ar-Ra‰íd, asi sedem kilometrov severozápadne od Rosetty na Níle, na ploch˘ ãierny ãadiãov˘ kameÀ, veºk˘ ako doska písacieho stola. Na tomto kameni bol „trojjazyãn˘ nápis“: hore v egyptsk˘ch hieroglyfoch, uprostred v inom písme ãi jazyku, a dole – v gréãtine! Dhautpoul a Bouchard, dvaja dôstojníci, ktorí sa (striedavo a neprávom) uvádzajú v literatúre ako nálezcovia „Rosettskej dosky“, sa postarali o jej dopravu do Káhiry. Tam jeden francúzsky generál, ktor˘ mal na rozdiel od svojich kolegov klasické vzdelanie, ihneì preãítal grécky text. Pochádzal z roku 196 pred n. l. a obsahoval poìakovanie kÀazov kráºovi Ptolemaiovi Epifanovi za preukázané dobro-


DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

Rosettská doska, dnes v Britskom múzeu v Londýne. Obsahuje dvojjazyčný nápis z roku 196 pred n. l.; hore egyptský v hieroglyfickom a démotickom písme, dole grécky. Stala sa východiskom k Champollionovmu rozlúšteniu písma a jazyka starých Egypťanov.

denia. Konãil sa: „(Tento nápis je vytesan˘ do dosky)* z tvrdého kameÀa posvätn˘m, ºudov˘m a gréckym písmom a postaven˘ pri soche kráºa Ïijúceho veãne.“ Nápis teda potvrdzoval, Ïe horné dva texty majú rovnak˘ obsah ako doln˘ a Ïe sú v dvojakom egyptskom písme, ktoré spomína uÏ Herodotos: v posvätnom, ãiÏe hieroglyfickom, a ºudovom, ãiÏe démotickom. Staãilo nájsÈ egyptské ekvivalenty ku gréc-

kym slovám – a Rosettská doska sa dala preãítaÈ. A podºa nej v‰etky egyptské nápisy... Túto moÏnosÈ si uvedomil uÏ anonymn˘ autor ãlánku vo francúzskom armádnom ãasopise Egyptsk˘ kuriér, ktor˘ priniesol prvú správu o náleze Rosettskej dosky. Záujemcovia o Egypt na celom svete jasali. Európsky vestník, vydávan˘ rusk˘m historikom Karamzinom, napríklad napísal: „Nov˘ objav vzbudzuje nádej, Ïe pomocou gréckeho nápisu sa vypátra zmysel hieroglyfick˘ch kresieb!“

__________ * Text v zátvorkách je dodatočne doplnený podľa egyptského nápisu, lebo pravá dolná časť dosky s gréckym textom bola odlomená.

23


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

24

V‰imnime si posledné slovo „kresieb“, ãiÏe obrázkov. V‰etci uãenci povaÏovali totiÏ hieroglyfy za obrázkové písmo. To v‰ak bol, ako sa ukázalo, osudn˘ omyl, ktor˘ znemoÏÀoval rozlú‰tiÈ hieroglyfy aj po náleze Rosettskej dosky. Ba i po objavení Pilackého obelisku („druhej Rosettskej dosky“), ku ktorému do‰lo roku 1815! História tohto omylu je pouãn˘m príkladom, kam dospeje veda, keì nemá dosÈ odvahy ãi sily na tvorivú iniciatívu a namiesto toho zotrváva na citátoch z uznávan˘ch autorít. Európski uãenci, ktorí boli so svojou latinãinou v koncoch, obracali sa spravidla na svojich gréckych uãiteºov. (V tomto prípade ich ãiastoãne ospravedlÀovalo to, Ïe starí Gréci mali k hieroglyfom asi o 20 aÏ 25 storoãí bliωie.) „Egyptské písmo má symbolick˘ charakter; kaÏd˘ znak vyjadruje slovo alebo vetu,“ napísal grécky spisovateº Plutarchos zaãiatkom 2. storoãia n. l. „Hieroglyfy sú magické znaky,“ písali iní, menej známi a prv. „V hieroglyfoch je ukrytá múdrosÈ egyptsk˘ch kÀazov pred nezasväten˘mi,“ napísal rímsky spisovateº Apuleius koncom 2. storoãia n. l. Ale to v‰etko boli len náhodné poznámky. Antika nám v‰ak zanechala aj ‰peciálne vedecké dielo o egyptskom písme – a nebolo uãenca, ktor˘ sa zaoberal záhadami starého Egypta, aby ho nechal leÏaÈ v ‰ere klá‰torn˘ch kniÏníc. Bola to dvojzväzková kniha Hieroglyfika od Horapollóna, pravdepodobne alexandrijského Gréka zo 4. storoãia n. l. V tejto knihe stálo ãierne na bielom, Ïe hieroglyfy sú obrázkové písmo. Ba ão viac: autorova znalosÈ koptãiny, ktorá sa vyvinula zo starej egyptãiny, mu umoÏnila veºmi vierohodne vysvetliÈ niektoré znaky. Napríklad obrázok zajaca znamená v niektor˘ch prípadoch „otvoren˘“. Preão? „Lebo zajac má vÏdy oãi otvorené,“ odpovedá Horapollón. Toto vysvetlenie je v‰ak nesprávne. Obrázok vãely znamená vraj „ºud“, lebo Horapollón (a nielen on) dobre vedel, Ïe ºud je usilovn˘ a pracovit˘. Toto vysvetlenie je správne, lenÏe tento znak znamená „krẠDolného Egypta“. To sme sa v‰ak dozvedeli aÏ o 1500 rokov neskôr. Horapollónom sa dali zviesÈ celé generácie lú‰titeºov egyptsk˘ch hie-

roglyfov. Boli medzi nimi nepochybne aj ‰arlatáni. Napríklad pápeÏsk˘ komorník Bolzanio vydal roku 1556 objemné dielo Hieroglyfika ãiÏe vysvetlenie posvätn˘ch znakov EgypÈanov, kde vysvetlil v‰etky hieroglyfy – len tak, ako mu zi‰lo na um, a bez toho, aby sa obÈaÏoval ich rozborom. Francúz Langlois na‰iel zas roku 1584 v hieroglyfoch pravzory erbov vtedaj‰ích ‰ºachtick˘ch rodov (samozrejme, len v˘znamnej‰ích). Ale nemeck˘ jezuita Athanasius Kircher bol nesporne seriózny vedec a znalec Egypta; po desaÈroãiach ‰túdií vydal roku 1643 veºké dielo Obnovenie egyptskej reãi, ktoré mu vynieslo prinajmenej rovnakú slávu ako vynález „laterny magiky“. Horapollónovou metódou preãítal napríklad jedno slovo takto: „Tvorcom plodnosti a celého rastlinstva je Osiris, ktorého Ïivotodarnú silu ãerpá boÏsk˘ Mofta z nebies do rí‰e svojej.“ Toto slovo znamená v skutoãnosti autokratór, teda grécky titul rímskeho cisára. E‰te dve storoãia po Kircherovi museli uãenci márne blúdiÈ hú‰tinami hieroglyfov, nepreniknuteºnej‰ími a zradnej‰ími neÏ papyrusové háje v moãiaroch na brehoch Nílu... M˘lil sa Angliãan Warburton, hoci uÏ roku 1738 pripustil, Ïe v egyptsk˘ch nápisoch sú znaky, ktoré majú povahu písmen. (Bol to nesmierny, aj keì nesmel˘ krok vpred proti Horapollónovi.) M˘lil sa jeho súãasník, Francúz de Guignes, ktor˘ zistil príbuznosÈ medzi egyptsk˘m a ãínskym písmom a vyvodil z toho, Ïe âíÀania sú vlastne egyptskí kolonisti. M˘lili sa lond˘nski kolegovia profesora Guignesa; tí tvrdili, Ïe to, naopak, dokazuje, Ïe EgypÈania sa prisÈahovali z âíny. M˘lil sa paríÏsky bádateº, ktor˘ objavil v nápise na chráme v Dendere st˘ Ïalm z Biblie. M˘lil sa dráÏìansk˘ anonym, keì vyãítal z krátkeho hieroglyfického nápisu na Rosettskej doske (bola z nej odlomená takmer polovica hornej strany a veºká ãasÈ dolného ºavého rohu) cel˘ grécky text, slovo za slovom. A ão povedaÈ o ‰védskom grófovi Palinovi, ktor˘ rozlú‰til obidva egyptské texty Rosettskej dosky „za jedinú prebdenú noc“, ako sám uvádza, „aby sa vyvaroval neustálych omylov, ktoré sú nevy-


hnutn˘m dôsledkom dlhého prem˘‰ºania“? Ale m˘lil sa aj Antoine Isaac Silvestre de Sacy, najväã‰í orientalista zo zaãiatku 19. storoãia, ktor˘ presedel nad Rosettskou doskou cel˘ rok (priãom dosiahol urãité – aj keì nepatrné – úspechy), a nakoniec vyhlásil: „Je to priveºmi zamotan˘ a vedecky nerie‰iteºn˘ problém!“ Aby sme pochopili, ak˘ to bol problém, musíme si ujasniÈ aspoÀ niekoºko základn˘ch faktov. Ako uÏ vieme, vtedy nikto nevedel, ãi jednotlivé znaky oznaãujú písmená, slabiky, slová alebo dokonca celé vety. ëalej nikto netu‰il, ãi sa tieto nápisy ãítajú sprava doºava alebo zºava doprava, zhora nadol alebo zdola nahor. A koneãne (to v‰ak zìaleka nebol koniec v‰etk˘ch problémov) nikto nepoznal jazyk, v ktorom boli tieto nápisy napísané. IsteÏe to bola egyptãina – lenÏe akú mala slovnú náplÀ, aké tvaroslovie, aké gramatické pravidlá? I‰lo predsa o reã, ktorá bola uÏ tisícroãia m⁄tva, a nielen m⁄tva, i zabudnutá! Ako sa neskôr ukázalo, táto stará egyptãina nemala s reãou novovek˘ch EgypÈanov spoloãné ani toºko ako na‰a materinãina s latinãinou. (Ak sa chceme vcítiÈ do poloÏenia vtedaj‰ích lú‰titeºov, môÏeme si to skúsiÈ na jednoduchom príklade. Vezmime si noviny, hoci Pravdu, a za‰krtnime si v‰etky slová latinského pôvodu. Potom si ich vypí‰me, vyberme sa pred niektorú mestskú ãi kostolnú bránu a pokúsme sa na ich základe preloÏiÈ latinsk˘ nápis. Pritom budeme v podstatne priaznivej‰ej situácii, neÏ v akej boli vtedaj‰í lú‰titelia: poznáme predsa v˘znam v‰etk˘ch písmen, vieme, Ïe slová sú od seba oddelené, Ïe sa ãítajú zºava doprava atì. MôÏe sa potom niekto diviÈ, Ïe história lú‰tenia egyptsk˘ch hieroglyfov je tisícroãnou históriou omylov?) No jeden muÏ sa nakoniec predsa len nezm˘lil a Rosettskú dosku preãítal. A po nej v‰etky nápisy vytesané dlátom do kamenn˘ch stien chrámov i texty napísané trstinou na zvitky papyrusov. Mal vtedy tridsaÈdva rokov – a dvadsaÈroãné ‰túdium m⁄tvych jazykov Orientu a star˘ch rí‰ Egypta za sebou. Volal sa Jean François Champollion. Îivot a dielo tohto muÏa je jedineãn˘m príkladom, ão zmôÏe nezdolná

energia a cieºavedomé úsilie. Bol nesporne geniálny, ale vari nepovedal Edison, ãlovek v tomto ohºade iste kompetentn˘, Ïe genialita je z deväÈdesiatich percent usilovnosÈou? Jean François Champollion sa narodil na Vianoce 1790 v juhofrancúzskom mesteãku Figeacu, v provincii Dauphiné, v „kraji siedmich divov“. Na svet pri‰iel s tmavou pokoÏkou, takÏe prítomn˘ lekár poznamenal, Ïe „vyzerá ako EgypÈan“. (Toto „EgypÈan“ sa mu stalo o dvadsaÈ rokov prez˘vkou.) Ako päÈroãn˘ dosiahol prv˘ lú‰titeºsk˘ úspech: bez pomoci dospel˘ch sa nauãil ãítaÈ a písaÈ, a to na základe porovnávania nauãen˘ch modlitieb s textami v matkinej modlitebnej kniÏke. Ako deväÈroãn˘ vedel uÏ po grécky a po latinsky; nauãil sa t˘mto jazykom z otcov˘ch kníh, keìÏe otec bol kníhkupcom. Ako jedenásÈroãn˘ ãítal Bibliu z hebrejského originálu. To uÏ v‰ak ‰tudoval v Grenobli, kde bol jeho star‰í brat Jacques profesorom gréckej literatúry. Ako trinásÈroãn˘ sa zaãal zaoberaÈ arabãinou a potom koptãinou. („Pí‰em si denník po koptsky, na pocviãenie...“) Ako pätnásÈroãn˘ ‰tudoval perz‰tinu, „latinãinu Orientu“, a najÈaωie jazyky dávneho V˘chodu: zendsk˘ a pahlévsky, samozrejme, aj sanskrit („...pre rozpt˘lenie aj ãín‰tinu“). SedemnásÈroãn˘ sa stal ãlenom Akadémie vied v Grenobli. Ako vstupnú predná‰ku preãítal úvod k svojej knihe Egypt za vlády faraónov. Nebola to jeho prvá kniha (vy‰la ostatne aÏ o mnoho rokov neskôr). Jeho prvá práca má dosÈ ãudn˘ názov a obsah: Dejiny slávnych psov. Napísal ju jedenásÈroãn˘. V tom ãase uverejnil aj ãlánok, v ktorom vyslovil svoj politick˘ svetonázor: na základe kritického ‰túdia Biblie, Ciceronov˘ch spisov O ‰táte a O zákonoch, Platónovej Ústavy, Aristotelovej Politiky a my‰lienok Veºkej francúzskej revolúcie dospel k presvedãeniu, Ïe „jedinou rozumnou ‰tátnou formou je republika“. Vo voºnom ãase (!) pracoval na synchronick˘ch tabuºkách svetov˘ch dejín „od Adama po Champolliona mlad‰ieho“. Ale vtedy sa uÏ jeho hlavn˘ záujem sústreìoval na Egypt. Meno tejto kra-

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

Jean François Champollion (1790 – 1832) vzkriesil mŕtvu a zabudnutú reč staviteľov pyramíd k novému životu.

25


VOJTECH ZAMAROVSKÝ ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

26

jiny poãul po prv˘ raz ako sedemroãn˘: jeho star‰í brat sa chcel zúãastniÈ na Napoleonovej egyptskej expedícii, nemal v‰ak protekciu. O dva roky neskôr sa mu náhodou dostalo do rúk 37. ãíslo Egyptského kuriéra – práve to, kde bola správa o náleze Rosettskej dosky. O ìal‰ie dva roky sa dostal do egyptsk˘ch zbierok prefekta departementu Isère Fouriera. Tento slávny matematik a fyzik (s e‰te slávnej‰ím utopick˘m socialistom Charlesom Fourierom má spoloãné len priezvisko) bol s Bonapartom v Egypte, pracoval ako tajomník Egyptskej komisie v Káhire a nejak˘ ãas bol aj francúzskym komisárom pri egyptskej vláde. Ako novovymenovan˘ prefekt si za‰iel raz do ‰koly na in‰pekciu, a tam ho Ïiak Champollion bystrou odpoveìou tak upútal, Ïe ho pozval do svojho paláca. JedenásÈroãného Jeana Françoisa jeho zbierky fascinovali. „âo je na tomto papyruse? âo znamená tento nápis?“ Fourier krútil hlavou: „Îiaº, to nikto nevie preãítaÈ!“ – „Ale ja to preãítam! O niekoºko rokov. Keì budem veºk˘!“ (Nie je to dodatoãne vymyslené. Fourier si túto odpoveì poznamenal do denníka ako kuriozitu.) Champollionov˘ch „niekoºko rokov“ sa pretiahlo na dve desaÈroãia. Medzit˘m dosiahol síce titul akademika (vtedy v‰ak s t˘m nebol spojen˘ nijak˘ príjem), vzbudil obdiv pána Sacyho (bolo z toho v‰ak len niekoºko pozvaní na veãeru), získal v‰eobecné uznanie (cestovateº Sonnini de Manoncour vyhlásil, Ïe Champollion pozná Egypt ako on sám, a ak˘si arabsk˘ ‰ejk po celoveãernej debate nechcel veriÈ, Ïe sa nerozprával so svojím krajanom). No po dvojroãnom pobyte v ParíÏi dostal vo svojej studenej podkrovnej izbiãke a pri nedostatoãnej strave tuberkulózu. Núdza a strach pred odvodom (Napoleon potreboval krv v‰etk˘ch Francúzov, ktorí nemali dosÈ peÀazí, aby sa vykúpili) ho nakoniec prinútili vrátiÈ sa do Grenoblu. „Chudobn˘ ako básnik – bohuÏiaº!“ Prijal miesto profesora histórie na novozaloÏenej fakulte univerzity v Grenobli, v laviciach sedeli jeho b˘valí spoluÏiaci. Pracoval na dejinách Egypta, pracoval na hieroglyfoch, pracoval na koptskom slovníku.

(„Je zo dÀa na deÀ tuãnej‰í,“ napísal, keì dospel na stranu 1000, „jeho tvorca v‰ak naopak.“) Neúnavne ‰tudoval v‰etky grécke, latinské a hebrejské správy o starom Egypte – a písal divadelné hry pre miestnych ochotníkov, lebo z platu nemohol vyÏiÈ. A okrem toho skladal protivládne pesniãky... Boli namierené proti Napoleonovi – ale rovnako dobre sa hodili i proti ªudovítovi XVIII., ktor˘ sa po Napoleonovej poráÏke vrátil v apríli 1814 do ParíÏa, aby zasadol na trón svojich predkov. Republikán Champollion stotoÏÀoval monarchiu (ãi uÏ cisárstvo alebo kráºovstvo) s tyraniou a hlásal v‰elijaké nebezpeãné my‰lienky, napríklad, Ïe veda sa má usilovaÈ o poznanie objektívnej pravdy, a nie bourbonskej alebo napoleonskej. Vynieslo mu to zníÏenie platu a zákaz predná‰ok. Utiahol sa teda medzi knihy a ‰tudoval – a neprestal spájaÈ egyptológiu s politikou. Vláda ªudovíta XVIII. mala, pochopiteºne, k Champollionov˘m republikánskym ideálom e‰te ìalej ako Napoleonova. V marci 1815 sa v‰ak Napoleon prekvapujúco vrátil zo svojej „rekreácie na Elbe“, aby sa znova zmocnil vlády. („Korzická obluda sa vynorila pri Cannes,“ písali vtedy noviny, aby o necelé tri t˘Ïdne slávnostne oznámili: „Jeho cisárske veliãenstvo triumfálne vtiahlo do svojho vÏdy verného ParíÏa.“) Champollion v Àom videl „men‰ie zlo“ a za pobytu v Grenobli sa mu dal i s bratom predstaviÈ. Staronov˘ cisár sa formálne sp˘tal, na ãom pracuje. „Na koptskom slovníku, na egyptsk˘ch hieroglyfoch...“ Napoleon zbystril sluch. Spomenul si na svoju egyptskú v˘pravu, ohlásil sa u Champolliona na náv‰tevu a nad zvitkami papyrusov so staroegyptsk˘mi textami sa rozhovoril o svojich budúcich plánoch v Egypte... A poÏiadal Champolliona o spoluprácu. Ale Napoleonova vláda trvala len sto dní; po bitke pri Waterloo sa vrátili do ParíÏa na tréne prusk˘ch armád opäÈ Bourbonovci. „Tresty padajú ako kedysi manna Îidom na pú‰ti,“ pí‰e Champollion priateºovi do ParíÏa. A zasiahnu i jeho: malome‰tiaci sa predsa musia pomstiÈ za svoju priemernosÈ géniovi. Protimonarchistické pesniãky a rozhovor s Napoleonom


boli dostatoãnou zámienkou, aby odsúdili Champolliona do vyhnanstva – ako „velezradcu“. PravdaÏe, Champollion nemal chuÈ stráviÈ zvy‰ok Ïivota na galejach. U‰iel z Grenoblu, nejak˘ ãas sa ukr˘val v Alpách, potom sa odváÏil do rodného Figeacu. Jeden a pol roka tam zbieral sily na rozhodujúci útok na tajomstvo hieroglyfov. Keì sa vrátil do ParíÏa, „prestupnej stanice do krajiny na Níle“, bol naÀ pripraven˘ ako nijak˘ uãenec pred ním. Opis ‰peciálnej egyptologickej prípravy mladého Champolliona, zodpovedajúci poÏiadavkám vedeckej presnosti a dôkladnosti, by aj pri najstruãnej‰om v˘klade zaplnil knihu takého rozsahu, ak˘ máme vymedzen˘ na celú na‰u cestu. A okrem toho: ÈaÏko by sa dal napísaÈ Ïivo, aj pre neegyptológa zaujímavo. Obmedzíme sa preto na najdôleÏitej‰ie fakty a medzistanice jeho pracovného postupu. Predov‰etk˘m treba kon‰tatovaÈ, Ïe pre‰tudoval v‰etko, ão sa za posledn˘ch 2500 rokov o hieroglyfoch a Egypte vôbec napísalo. Takto vyzbrojen˘, ale nezaÈaÏen˘, zaãal samostatne ‰tudovaÈ egyptské písmo. Na rozdiel od in˘ch uãencov zaãal s démotick˘m, ãiÏe ºudov˘m, lebo ho povaÏoval za najjednoduch‰ie. PovaÏoval ho sprvu (v tom sa v‰ak m˘lil) aj za najstar‰ie, lebo logicky usudzoval, Ïe zloÏité sa vyvíja z jednoduchého; v prípade egyptsk˘ch písem to v‰ak bolo naopak. Po celé roky postupoval presne vyt˘ãen˘m smerom. Keì zistil, Ïe sa dostal do slepej uliãky, zaãal znovu. „Táto moÏnosÈ je teda vyskú‰aná, vyãerpaná a zavrhnutá. Nemusím sa k nej vracaÈ. To má tieÏ svoj v˘znam.“ Takto „vyskú‰al, vyãerpal a zavrhol“ aj Horapollóna. A s ním nesprávne názory celého uãeného sveta. Okrem pripravenosti, vytrvalosti a sebakritickosti mal teda aj odvahu. Z Plutarcha sa dozvedel, Ïe démotické písmo malo 25 znakov; rozhodol sa overiÈ si to a príslu‰né znaky vyhºadaÈ. UÏ predt˘m v‰ak dospel k presvedãeniu, Ïe tieto znaky musia vyjadrovaÈ zvuky (a nielen pojmy, vyjadrené ‰tylizovan˘mi obrázkami, priãom mohlo byÈ ºahostajné, ako sa

vyslovovali). „Keby nemali schopnosÈ vyjadrovaÈ zvuky, nemohli by byÈ na Rosettskej doske mená kráºov.“ A mená kráºov tam boli, to vedel z gréckeho textu. PretoÏe tieto mená museli znieÈ v egyptãine podobne ako v gréãtine, zvolil si ich za v˘chodisko. Po titanskej práci, ktorá by bola problémom i pre vedcov pracujúcich s elektronick˘mi triediãmi, na‰iel a spoºahlivo urãil desaÈ písmen. Skoro polovicu na‰ej abecedy! Medzit˘m, pravda, ani ostatní uãenci nezaháºali. V˘znam niekoºk˘ch znakov urãil rovnak˘m spôsobom aj ‰védsky orientalista Åkerblad, dánsky filológ Zoëga a Francúz de Sacy. A e‰te viac neÏ oni urobil pre rozlú‰tenie egyptského písma anglick˘ prírodovedec a lekár Thomas Young (1773 – 1829). Bol to taktieÏ geniálny znalec reãí: v pätnástich rokoch ovládal okrem hlavn˘ch svetov˘ch jazykov päÈ starovek˘ch. Rozlú‰til päÈ hieroglyfick˘ch znakov a urãil ich zvukovú hodnotu, objavil dva osobitné znaky, ktoré neboli „písmenami“, ale oznaãovali v démotickom texte zaãiatok a koniec vlastného mena. T˘m vyrie‰il otázku, pred ktorou zostal stáÈ de Sacy: preão sa v démotickom texte zaãínajú rôzne mená rovnak˘mi písmenami. Potvrdil aj dávnej‰ie vyslovenú domnienku, Ïe v staroegyptskom písme sa nevyskytujú samohlásky. Nakoniec sa v‰ak dostal do nerie‰iteºn˘ch rozporov (najmä preto, Ïe ãítanie ìal‰ích deviatich „bezpeãne urãen˘ch“ znakov sa ukázalo nesprávne a svoje tézy roku 1818 prakticky odvolal. Zatiaº ão títo uãenci objavili jednotlivé písmená alebo princípy a dospeli k ãiastkov˘m poznatkom, Champollion objavil systém egyptského písma. Odhalil vzÈahy medzi hieroglyfick˘m a démotick˘m písmom a zároveÀ vzÈahy obidvoch t˘chto písem e‰te k záhadnej‰iemu tretiemu, hieratickému (ãiÏe „kÀazskému“, lebo sa pouÏívalo hlavne v chrámov˘ch knihách egyptsk˘ch kÀazov). Vypátral zákonitosti egyptského spôsobu písania, preãítal egyptské texty a preloÏil ich, zostavil gramatiku starej egyptãiny... Vzkriesil m⁄tvu a zabudnutú reã staviteºov pyramíd! Prvou etapou k tomuto fantastickému úspechu, ktor˘ dnes uÏ ÈaÏko vieme doceniÈ, bolo rozlú‰tenie niekoº-

DIV PRVÝ EGYPTSKÉ PYRAMÍDY

27


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
EB1102317 by Knižní­ klub - Issuu