Skip to main content

EB1102285

Page 1

VYDAVATEMSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEMOV

1


2


Fr antišek Juriga

PRE TVOJE ´ MRTVE OÿI

3


Copyright © František Juriga 2016 Cover Design © Mubica Kon«eková 2016 Slovak Edition © VydavateÍstvo Spolku slovenských spisovateÍov, spol. s r. o. Bratislava e-mail: vsss@stonline.sk http.//www.vsss.sk

Realizované s nan«nou podporou Fondu na podporu umenia

VYDAVATEMSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEMOV, spol. s r. o.

František Juriga: Pre tvoje mátve o«i Zodpovedná redaktorka Dáša Jajcayová Obálka a sadzba Mubica Kon«eková Tla« P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Printed in Slovakia

ISBN 978-80-8061-942-8

4


Za cenné rady srde«ne ®akujem svojmu priateÍovi prof. Ing. Jánovi Garajovi, DrSc.

5


6


Zabudli sme svoju túžbu aj sen. Vyschnutí sa ponárame do sivého dÒa, unavení do náru«ia svojich detí, z ktorých rastú sny, aby nám predsa len «osi zostalo. Aby sme zastavili škripot kolies «asu. La Bella

7


8


,

Krá«al popri ceste ako stroj. Nohy kládol bezducho jednu pred druhú, akoby v hlave nemal miesto pre myšlienky a v srdci pre cit. Z jedného aj druhého orgánu Íudského bytia mu vypadlo všetko, «o «loveka robí «lovekom. Do tohto stavu sa dostal v momente, ke® našiel Mubu mátvu. Pri pohÍade do jej mátvych o«í videl len žiaÍ a vý«itky. Chápal ju. Vinu hÍadal a nachádzal v sebe. Nebol som dobrým otcom ani manželom. Nedokázal som preklenúë ukrutnú priepasë, ktorú mi hodil život pod nohy. Nevedel som sa vcítië do Mubinho myslenia, do jej predstáv o spolužití muža a ženy. Ako som sa však mohol vcítië do nie«oho, «o som vôbec nepoznal? Z rodiny som bol vytrhnutý v «ase, kedy si dieëa ešte len za«ína uvedomovaë, že rodina nie je iba ono, ale hlavne, že nie je «lánkom, ktorý rozhoduje o jej smerovaní. Bol som vrhnutý do prostredia, ktoré nemalo ni« spolo«ného s normálnym životom Íudí a už vonkoncom nie detí. Ako som mohol vedieë, «o cíti žena, «o o«akáva od muža, ale najmä od manžela? Pre mužov, medzi ktorými som žil, bola žena len objektom sexuálneho uspokojovania. V Òom láska a ostatné ušÍachtilé city, ktoré robia «loveka «lovekom, boli neznámymi pojmami. Starostlivosë o potomstvo a s ním súvisiace odriekanie a sebaobetovanie v ich živote nehrali nijakú úlohu. Z iných vzëahov som poznal len rozkazy a tresty... Bránil sa, ale o oprávnenosti svojej obrany pochyboval. Na Mubinom a Monikinom pohrebe sa zú«astnilo veÍa Íudí. Bližší aj vzdialenejší príbuzní, priatelia, spolupracovníci, známi. Muba ani Monika nikdy neodopreli pomoc, ak ich o Òu požiadali. Muba na rozdiel od Moniky «akala odmenu. Nie, nežiadala ju priamo. Každú protihodnotu prijímala len ako pozornosë. Dokázala sa vcítíë do druhých. Vedela im poradië aj vtedy, ke® mala o problematike len povrchné vedomosti a málokedy sa

9


pomýlila. Súcitila s nimi, chápala ich, vždy ich dokázala povzbudië. Toto všetko vyzdvihol kÒaz, dokonca aj primátor, ktorý považoval za povinnosë zú«astnië sa na médiami ostro sledovanom pohrebe. Profesor ProtivÒák bol myšlienkami vzdialený od miesta, na ktorom sa nachádzal, ale aj od momentálneho behu života niekoÍko svetelných rokov. Ke® k nemu podišli ú«astníci pohrebu, aby mu prejavili sústrasë, prekvapene dvihol hlavu. ,o odo mÒa chcete? Pýtali sa jeho nechápavé o«i. Profesor Putera, ktorý stál vedÍa neho, ho chytil za lakeë a jemne mu ho stla«il. Pozrel naÒho prázdnymi o«ami. Nebola v nich ani bolesë. „Musíš to vydržaë, syn«ek,“ zašepkal a povedal namiesto neho niekoÍko ®akovných slov kondolujúcim. On tam len stál s hlavou sklonenou k zemi a stlá«al si ruky, akoby si ich chcel rozmliaždië. „Pôjdeme?“ opýtal sa ho šofér, ke® kondolencia skon«ila. Na cintoríne už boli len zamestnanci pohrebnej služby a tí, ktorí pohreb využili, aby sa zároveÒ poklonili svojim mátvym. Pozrel na šoféra, hroby okolo seba, ale ani vtedy sa neprebral. Chladné pomníky mu pripomínali útesy na vyprahnutej púšti, a to aj napriek tomu, že na nich bolo veÍa kvetov a zelene. „Po®, synku, musíš povedaë na kare pár slov,“ povedal mu Putera stále napoly šeptom, lebo nechcel, aby šofér vedel, «o vraví. „Na kare?“ opýtal sa ProtivÒák nechápavo. Od smrti dcéry a manželky odišiel aj on zo sveta živých. Teraz v Òom pulzovala iba jediná myšlienka: Ako je možné, že Monika s Mubou už nežijú? Pre«o? So smrëou mladých, zdravých a silných mužov «i žien sa stretával dávno, dennodenne, v prostredí zloby a nenávisti, v prostredí boja o moc, v ktorom rozhoduje to najprimitívnejšie právo, právo silnejšieho. Dnes sa už toto právo pov䫚ine nepresadzuje fyzickou ani duševnou prevahou, ale bezohÍadnosëou a silou peÒazí. Vedel, že s bojom o moc a neférovosëou s nim súvisiacou sa stretáva «asto aj dnes, ale ako «lovek, ktorý po moci netúži, si ho akosi neuvedomuje. No ako je možné, že takýto boj zasiahol Moniku aj Mubu? Monika túžila len po láske, radosti a šëastí. Muba síce chcela vládnuë, ale len v rodine, vo svojom podniku, v spolo«nosti, do ktorej tak rada chodila. Bola to

10


však túžba «isto ženská, založená na prevahe krásy, pohlavnej príëažlivosti, intelektu, vtipnosti a bohatstva. Tieto jej túžby sa nikdy nedostali do rozporu s dychtivosëou po moci tých, ktorí potrebujú na naplnenie svojich predstáv o živote a spokojnosti útlak «i zotro«ovanie iných. Napriek tomu sa stali jej obeëami. Ale pre«o? Pýtal sa a v srdci cítil taký bôÍ, že len s vynaložením všetkých síl nezreval. „Prepá«te, pán profesor, ale už mesiac mám zhora príkaz, aby som Monikin prípad založil medzi nevyriešené. ,o robíme, robíme len na vlastnú päsë vo svojom voÍnom «ase,“ povedal mu kapitán Mrázik, ke® ho ProtivÒák prišiel navštívië, a zdalo sa mu, že je nespokojný s výsledkami vyšetrovania Monikinej vraždy. „Možno by ste mohli... Budem úprimný. Keby to bola dcéra významného politika, alebo aspoÒ Íudového tribúna, «i vychyteného speváka, tak by si to moji šéfovia nedovolili. Nie, aj ke® ste veÍmi slávny a uznávaný chirurg, nemáme nádej na podporu zhora. ŽiaÍ, taká je dnes doba. Vrchnosë si neraz váži viac speváka, ktorý sa «asto realizuje pomocou techniky vymyslenej inými, ako toho, «o tú techniku vymyslel, alebo «o stovkám Íudí zachraÒuje život. A to len preto, lebo vie napÌÒaë vrecká tým, «o ho nancujú. Ja som prisahal, že Monikiných vrahov chytím, a moji spolupracovníci stoja pri mne,“ povedal mladý kapitán. Lekár vedel, že policajt nehovorí do vetra. No neveril, že to bude sta«ië. Nik predsa nemôže odo mÒa žiadaë, aby som sa uspokojil s tým, že smrë mojej dcéry a manželky zostane bez trestu. To nesmiem a ani nemienim pripustië! Opakoval si, ale ešte si nekládol potrestanie vrahov za svoj cieÍ a povinnosë. Ešte sa nevylúpol zo škrupiny civilizácie, ktorá primitívnu surovosë «loveka zabalila do pozlátky a nahradila nie Íudskejšou, ale ra novanejšou formou uplatÒovania práva silnejšieho, v ktorej má vrah «isté ruky, lebo zabíja peniazmi. Ale nebolo to vždy tak? No tých, ktorí to dokázali odhalië bolo len niekoÍko a aj tí spravidla ml«ali? Všetko mu bolo jasné už v momente, ke® si uvedomil, že Monika zmizla zavinením niekoho iného.Nepreniklo mu to však ešte do vedomia v podobe ucelenej myšlienky, «i dokonca do konkrétneho plánu, ako vec rie-

11


šië. Keby sa mu to stalo krátko po návrate do civilizovaného sveta, tak by už žil len s myšlienkou na pomstu. Ale neuškodil by som aj nevinným? Opýtal sa ho ten civilizovaný «lovek v Òom. „Všetko som zariadil. V Carltone je pripravený salónik. Slušnosë káže, aby si tam bol prvý a hostí privítal. Pozval som Monikiných, Mubkiných, aj tvojich priateÍov. Viac ako päëdesiati, teda skoro všetci pozvaní, mi potvrdili ú«asë,“ hovoril profesor Putera tónom, akým matka upokojuje vystrašené dieëa. „Prepá«, ale nie som schopný... Nedokážem sa pozeraë na Íudí. Nemôžem hovorië o banálnych veciach, ktoré sa vonkoncom nestotožÒujú s tým, «o cítim. Nehnevaj sa, prosím ëa. Musíš ma ospravedlnië,“ povedal hlucho, no rozhodne. Profesor Putera pozrel na syna a ëažko si vzdychol. „Chápem ëa. Urobím všetko, «o bude treba. Dúfam, že sa mi podarí zariadië všetko tak, ako by si to urobil ty. Janko, vyložíte ma pri Carltone a pána profesora odveziete domov!“ rozkázal Putera mládencovi, ktorý stál tak, aby pánov nevyrušoval, ale zároveÒ bol ihne® k dispozícii. V Mubinej rme robil všetky služby od poštára až po šoféra a mimoriadne si svoje postavenie vážil. Preto bez akéhokoÍvek náznaku netrpezlivosti dokázal aj hodiny «akaë na rozkazy tak, aby mohol ihne® naštartovaë. „Prepá«, ale pôjdem pešo. Musím sa prejsë. Som na pokraji kolapsu a jedine pohyb mi pomôže. Janka ti nechám na rozvoz hostí. Pochop ma, prosím ëa, musím si ujasnië situáciu, ktorú život predo mÒa postavil.“ Marcel hovoril tak ticho, že profesor Putera mal, aj vzhÍadom na svoj vek, «o robië, aby mu rozumel. No «ím menej po«ul, «o syn hovorí, tým lepšie ho chápal a cítil s ním. Od smrti Juditky už uplynulo skoro tridsaë rokov, no pripadá mi to akoby som len v«era opúšëal toto slzavé údolie plné bolesti a neveril som, že sa mi s tým podarí niekedy vyrovnaë. Ani sa nepodarilo... Len som si už na bolesë zvykol. Predsa len som to mal Íahšie. Smrë Dity nespôsobila Íudská zloba, ktorá nemala nijaké opodstatnenie, azda okrem uspokojenia telesných chúëok. Telesných chúëok? Nie, nie telesných chúëok... AkákoÍvek forma pohlavného zlo«inu je vždy len a len snahou dokázaë tomu druhému svo-

12


ju prevahu, pokorië ho, zdeptaë, zabië v Òom pocit Íudskej hrdosti a Íudskej dôstojnosti. Ale «i pri uväznení Juditky a mÒa po pokuse Jurka o zlo«in šlo o nie«o iné? Náš syn bol podÍa zákonov dospelý plnoprávny «lovek. A práve tam, v tej nezákonnosti, za«ína naša apokalypsa. No naše uväznenie bolo len zastrašovaním v䫚iny, aby bola vykonávateÍom rozkazov menšiny bez práva na vlastný názor. RozmýšÍal Putera. Je to strašné. Jedinci bažiaci po moci vždy zneužívajú starosti iných v boji o prežitie. A aby z nich vytvorili pevnejší zväzok, vymyslia heslá, zaradia Íudí do skupín. Na «elo im pripevnia zástavy a transparenty s heslami, ktoré nesú najdôveryhodnejší, neraz aj naj«estnejší, oby«ajne naj«istejší z nich. A Íudia, králi tvorstva, ktorí sa aj vo vlastných o«iach chvália svojim rozumom, sa správajú ako stádo. Plieskanie bi«a pastierov považujú za prejav vlastnej vôle. Je to však dnes inakšie? Nie! Len forma ohlupovania je ra novanejšia. Nie je uniformita umenia, kultúry a pomaly aj jazykov len skrytou formou vládnutia nad «lovekom a tým aj nad národmi? Existuje v䫚ie otroctvo, ako je zotro«enie ducha? Ve® jedine on je schopný vzprie«ië sa. No napriek tomu smrë Dity nebola priamym dôsledkom takejto zloby. Mnohí z tých, ktorí mali hoci len nepriamy podiel viny na jej chorobe a smrti, robili všetko, «o len vládali, aby jej pomohli. Samozrejme, že nielen z lásky a súcitu k inému trpiacemu «lovekovi, ale zo strachu. ,o ak raz budem toho Puteru potrebovaë, ke® bude môj alebo život mojich najbližších práve v jeho rukách? PremýšÍal a ëažko si povzdychol, ke® si predstavil niektorých konkrétnych Íudí, ako sa predbiehali, aby mu dokázali, aby ho presved«ili, že oni ni«, že vždy boli proti. V duchu sa pousmial nad Íudskou úbohosëou. Už netúžil po pomste, lebo sa nau«il odpúšëaë. Utrpenie, ktoré mu priniesla smrë manželky, strata synov a nakoniec Ondríkov návrat, ho nau«ilo zvažovaë a vážië aj «iny iných nie z jedného, ale hne® z niekoÍkých uhlov pohÍadu. Chudák Ondrík. ,o urobíš, chlap«e... Nedokon«il myšlienku, len objal ProtivÒáka a pobral sa k autu. Šofér naštartoval a auto vyrazilo dolu Slávi«ím údolím. ProtivÒák za ním chvíÍu pozeral, akoby sa nevedel rozhodnúë, no potom vykro«il neistými krokmi len tak za nosom. „Dobrý deÒ, pán profesor ProtivÒák. Prijmite moju sústrasë,“ zastavil sa pri Òom mladý redaktor z televízie, ktorý s ním po významnejších ope-

13


ráciách urobil niekoÍko rozhovorov. ProtivÒák mu nedovolil, aby ho vynášal do nebies. Mládenec pochopil, že veÍkosë «loveka nespo«íva v nafúkaných slovách, ale v «inoch. Takýto postup potom používal aj pri iných osobnostiach. Tým získaval nielen povesë seriózneho, zodpovedného «loveka, ale aj redaktora, «ím veÍmi pomohol svojej popularite. S prekvapením si overil pravdivosë slov staršieho kolegu, ktorého žiaÍ málokto bral vážne. „Vieš, chlapiatko – tak volal každého chlapa mladšieho ako päëdesiat rokov –, všimni si, že skuto«né osobnosti majú k tebe lepší vzëah ako k tvojim kolegom, ktorí ich predstavujú, akoby ani nepatrili do Íudského rodu a porozmýšÍaj nad tým. Možno pochopíš, pre«o to tak je. Vieš, chlapiatko, jedinci, ktorých sme osobnosëami neurobili my, ale ich práca, rozum a odriekanie poznajú svoju, ale aj našu cenu.” „Nechcete, aby som vás odviezol, pán profesor?“ ponúkol sa redaktor, lebo si všimol, že muž ho skoro nevníma. „/akujem, ale potrebujem byë sám,“ zahundral a bez rozlú«enia pokra«oval v ceste. Profesor ProtivÒák? Kto vlastne som? Andrej Putera «i Marcel ProtivÒák? Vyše dvadsaë rokov nosím meno, pri ktorom ma striasa. No teraz sa ho už kone«ne zbavím. Priznám sa k svojmu otcovi, porozprávam svetu o strastiplnej ceste, ktorú som prešiel. Vykri«ím o sebe celú pravdu. Som Andrej Putera a nie Marcel ProtivÒák. Už nemusím braë na nikoho ohÍad, povedal si rozhodne, ale hne® sa aj zahriakol. Nemusíš braë ohÍad? Máš azda právo odvrhnúë Mubku a Moniku len preto, lebo už nežijú? Dovolíš si ich odkopnúë, lebo tebe ani otcovi už asi nehrozí ni« okrem slávy? Otázka, ktorú si položil, ho prekvapila. Zastal, prešiel si dlaÒou po tvári akoby z nej chcel strhnúë masku a ëažko si povzdychol. Študenti, ktorí šli od autobusu do ne®alekého vysokoškolského internátu, sa za ním nechápavo obzerali. Vysoký chlap v strednom veku s postavou atléta, asketickou tvárou, v elegantnom obleku, obutý v topánkach, aké mohli obdivovaë len vo výkladoch najdrahších salónov, krá«ajúci neistým krokom, ich zaujal. Najmä diev«atá na Òom zabúdali pohÍad, ale len dovtedy, kým

14


sa nestretli s jeho pohÍadom. Potom rýchlo sklopili zrak a cez srdcia akoby im prešiel mrazivý závan. Nevedeli pre«o, lebo v jeho o«iach nebola zloba, krutosë, nenávisë, len nekone«ná prázdnota. Nachádza azda «lovek odpove®, pre«o mu srdce zachváti úzkosë, ke® sa pozrie do bezodnej priepasti? Hoci si to ani neuvedomil, nepokra«oval Mlynskou dolinou, ale pustil sa hore strmou cestou na ,ervený kríž. Šiel vyrovnaným krokom, akoby stúpanie ani nevnímal. Od úteku z cudzineckej légie, ktorý prežil len v®aka mimoriadnemu šëastiu, ale najmä zhode náhod, nikdy nezabudol na fakt, že tomu šëastiu veÍmi pomohla jeho fyzická, ale aj psychická sila a vytrvalosë. Mubka nechápala, pre«o som po príchode do Bratislavy zariadil v dome posilÒovÒu, spomínal. „Nedokážem pochopië, kde sa v tebe vzala po tvojom vyzdravení tá túžba po fyzickej sile. Viem, viem, vždy si mal dobrý vzëah k športu a v ni«om si nechcel byë podpriemerný, ale nikdy si nekládol dôraz na silu. Ešte si za«nem namýšÍaë, že chceš zastrašovaë mojich kurizantov,“ smiala sa, ke® pri prvej návšteve Paríža našla suterén domu Marcela ProtivÒáka prerobený. Marcelovi rodi«ia tie priestory využívali na organizovanie v䫚ích, ale najmä hlu«nejších posedení s priateÍmi a ona si bola istá, že to tak ostane navždy. „Aj to, ale,“ zamyslel sa a o«i mu ožili. „Chcem, aby som sa pá«il aj iným ženám,“ pokra«oval s úsmevom. Muba podišla k nemu a objala ho. „Nie«o predo mnou tajíš? Už sme skoro rok manželia. Jedno telo, jeden duch... «i azda nie? ,o to je? Povedz!“ naliehala a jej o«i stratili detský bezstarostný lesk. „No tak? ,o to je?“ zopakovala prísnym hlasom ustarostenej matky. „Prepá«, nechcem ëa zaëažovaë myšlienkami, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie...“ nenechala ho dohovorië. „Už si ma zaëažil, nechápeš?“ zvrtla sa a chcela odísë. Chytil ju za ruku a obrátil k sebe. „Nehnevaj sa, ale ešte stále sa nedokážem zbavië strachu z toho, «o som prežil. Niekedy ma z ni«oho ni« obleje studený pot. Celé telo mi horí

15


od páliaceho slnka a pritom po«ujem hlasy lekárov: ‚Ten chlap už mal byë dávno mátvy. Ako to, že ešte žije?‘ pýta sa jeden. ‚Ur«ite bol mimoriadne dobre trénovaný. Pozrite sa, pán kolega, na to svalstvo. Jeho prstence sú hrubé ako laná,‘ vraví druhý, zodvihne mi ruku a spustí ju, akoby to bol nejaký odëatý konár. ‚Máte pravdu, pán kolega, bez skvelej fyzi«ky by tu dnes už ur«ite ležala mátvola, ale naozaj sta«í len to?‘ uzavrel debatu prvý. Ja som najskôr nechápal, kto to je, kde sa nachádzam. No najmä som ich rozhovor vnímal, akoby hovorili o niekom inom a mne v mozgu sedel ešte tretí chlap, ktorý mi ich rozhovor prekladá. Dodnes neviem pochopië, ako som si to mohol zapamätaë, ke® som ešte dlho potom nevedel, že Íudia sa delia podÍa tried, náboženstiev, rás, národností... a že ja som Slovák. No ke® ste ma sem s ockom doviezli a uvidel som tento dom, na ktorý som si vonkoncom nepamätal, v®a«il som rodi«om, že ho postavili práve tu. Hne® som si predstavil, ako každé ráno vstanem, vybehnem do Horského parku a budem bežaë s mestom pod nohami.“ Naozaj potreboval dennodenne namáhaë svoje telo, spaÍovaë prebyto«nú energiu. Možno to bolo tým, že už v útlom veku bol akýkoÍvek šport jeho životnou potrebou. A neskôr, ešte stále v detskom veku, podstúpil takú drinu, akú zvládlo len málo chlapov. No najmä tým, že ho v légiách každý deÒ, každú hodinu, ba doslova každú minútu presvied«ali, že žië bude len vtedy, ke® bude psychicky aj fyzicky silnejší a rýchlejší ako jeho nepriatelia. A ja som tak veÍmi chcel žië. Tak veÍmi som túžil po návrate domov! Po stretnutí s rodi«mi. Predstavoval som si mamu. Prídem domov, zaklopem na dvere, ona otvorí, pozrie na mÒa... najskôr nechápavo, akoby ma nevedela zaradië. Potom sa jej o«i neveriacky rozžiaria a vrhne sa mi do náru«ia. Pri tejto predstave som vždy pocítil triašku na celom tele. Mama bola moja jediná láska. Otec jediný boh. Preto som sa nikdy nezaÍúbil do nijakej ženy, a preto som tak túžil žië. Nakoniec, komu by sa chcelo umrieë v «ase, ke® ešte neprecítil tajomstvá dospelosti? Ve® «loveka asi najviac drží pri živote práve túžba po poznaní toho nasledujúceho, nepoznaného, neprecíteného... Na vrchole stúpania si utrel «elo, trocha si odfúkol a rozhodol sa, že si nájde nejaké tiché miesto, kde mu nebude ni« prekážaë v analyzova-

16


ní svojho života. Po chvíÍo«ke však zistil, že nájsë tiché miesto bude skoro také ëažké, ako nájsë východisko zo situácie, v ktorej sa nachádza. Trasou medzi Mlynskou dolinou a Hlbokou cestou sa s otcom túlaval ešte pred útekom z ,eskoslovenska pri návštevách Bratislavy. OveÍa «astejšie sem chodil už ako Marcel ProtivÒák po návrate do Republiky na za«iatku sedemdesiatych rokov. Vtedy ešte v䫚inu plochy zaberal les, záhradky a sem-tam nejaký dom, ktorý majiteÍ nazýval záhradným. Pod týmto pojmom bol zapísaný aj v katastri nehnuteÍností. V䫚ina týchto domov však spÌÒala prísne kritériá vily alebo aspoÒ náro«ného rodinného domu. Za takúto kategorizáciu musel ten, «o nepatril k špi«ke vládnucej triedy, zaplatië neraz toÍko, alebo aj viac, ako ho stála výstavba domu. Bez týchto výdavkov by o stavbe mohol len snívaë. Platië musel na ruku, bez svedkov a bez potvrdenia tým, «o mohli zariadië, aby stavba dostala zelenú. Uzavieranie takéhoto obchodu nesmelo maë tretieho ú«astníka. Boli to dobre investované peniaze. Pomyslel si s úškrnkom, ke® si uvedomil, že aj za chudobnejší z týchto domov môže dnes majiteÍ pokojne pýtaë sedem až osem cifernú sumu. A mnohí museli ešte zaplatië nemalé sumy reštituentom. KoÍkí platili aj nám? Na«o nám však bude bohatstvo? Monika je mátva, otec má pred sebou ešte možno desaë, najviac dvadsaë rokov a mne ich zostáva koÍko? Opýtal sa sám seba s ëažkým povzdychom. Prešiel ponad Búdkovú cestu, popod bývalý Dom mladých prírodovedcov a skrútil sa smerom do Horského parku. Na jeho okraji zistil, že v䫚ina parciel je už oplotená. Trvalo mu dosë dlho, kým našiel jednu, na ktorej bol plot zvalený. Po nej sa dostal do smrekového lesa, ktorý novodobí mocipáni ešte nesta«ili speÒažië, ale cestu nevnímal. Nevedel, ako sa ocitol na okraji lúky, ktorá merala asi desaë hektárov. Možno by si ani tú nebol všimol, keby na nej neboli kopy «erstvo nakoseného sena, ktorého vôÒa ho už z diaÍky opájala. Až vtedy si uvedomil, aký je ustatý. Zamieril k najv䫚ej kope, stiahol z jej vrcholu za náru« sena, položil ho tak, aby bol chránený pred páliacimi lú«mi slnka, uvoÍnil si kravatu, rozopol kabát a oprel sa chrbtom o kopu. Chcel rozmýšÍaë o svojej situácii, lebo vedel, že najëažšie je byë úprimným k sebe samému. A on, ak sa chce pohnúë z miesta, musí byë úprimný najmä k sebe.

17


,,

Ani si neuvedomil, kedy zaspal. Precitol, až ke® ho presekla zima. Bola už taká tma, že si skoro nevidel na koniec nosa. Možno aj preto sa v prvom momente nevedel rozpamätaë, kde sa nachádza, ako sa tam dostal, «o tam robí, pre«o sa zobudil, ani na dôvod, pre«o sem prišiel. Sedel na zemi oëapený ako po veÍkom áme. Len pomaly dával dokopy myšlienky. Vtom sa mu zazdalo, že po«uje volanie o pomoc. No vôbec to nebral na vedomie. Asi sa mi sníva, pomyslel si, chcel sa obrátië na druhý bok a spadol na zem. Zvyšky usušenej trávy mu poškriabali tvár. Úplne ho to prebralo. Vstal, zažmúril o«i a pošúchal si dlaÒou «elo. Snažil sa znova vrátië o niekoÍko hodín, aby si pripomenul, ako a pre«o sem prišiel. Spomenul si na pohreb, rozlú«enie s otcom, cestu zo Slávi«ieho údolia cez ,ervený kríž do Horského parku. Vybavila sa mu rozsiahla lú«ka s kopami sena. Nevedel sa rozpamätaë, «i už na nej niekedy bol, ale okolie nespoznával. Nevadilo mu to. Orientácii v neznámom teréne, na ktorom nebolo jediného pevného bodu a pieso«né pláne siahajúce od horizontu po horizont každou sekundou menili svoj vzhÍad, ho nau«ila cudzinecká légia. Táto lúka bola obkolesená Íu®mi. Hoci bol v tejto «asti parku prvý raz, vedel, že nech pôjde ktorýmkoÍvek smerom, aj napriek tme bude najneskôr o pol hodiny v známej «asti mesta. Ke® znova za«ul volanie o pomoc, prekvapilo ho to. Z hlasu usúdil, že ide o mladú ženu, ktorá má veÍký strach. Ale to mu pri orientácii nepomohlo. Volanie znelo veÍmi ticho až nejasne. Zažmúril o«i a všetky svoje schopnosti sústredil na zistenie smeru, z ktorého hlas prichádza. Pomali«ky si ujasÒoval situáciu. NeveÍká dolina, lúka obkolesená stromami, nepravidelne rozhádzané veÍké kopy sena... Volanie, «i skôr škriekanie, sa ozvalo znova, ale hne® aj zaniklo. Sta-

18


«ilo mu však na to, aby mohol aspoÒ približne ur«ië smer, odkiaÍ prichádza. Prešiel asi dvadsaë krokov a zase sa zapo«úval. Trvalo mu dosë dlho, kým zachytil nejaký pohyb. Hne® na to za«ul tlmené mužské hlasy. Vôbec nerozumel, «o vravia, a už vonkoncom nie, o «om sa rozprávajú. Chlapi boli zrejme ešte stále dosë ®aleko. VeÍké kopy sena nielen tlmili zvuk hlasov, ale skoro úplne znemožÒovali orientáciu. Krá«al však ®alej tak opatrne, že ani svoje kroky nepo«ul. Cítil sa ako kedysi dávno, ke® ho veliteÍ poslal preskúmaë terén alebo priniesë jazyka. Bol napätý ako športovec pred výstrelom štartéra. Príprave na takúto «innosë venovali pri výcviku v osobitných jednotkách veÍmi veÍa «asu. AkákoÍvek nepripravenosë a nepresnosë v informáciách bola v Alžírsku priamo úmerná stratám na životoch. Po dvoch, možno troch desiatkach metrov vedel, že ho už od chlapov oddeÍuje iba niekoÍko kôp. No tie mu bránili, aby si mohol vytvorië jasnejšiu predstavu o tom, «o sa ne®aleko neho odohráva. Ešte viac sa prikr«il a pri každom ®alšom kroku najskôr opatrne preskúmal pôdu, na ktorú chcel stúpië. Takto prešiel k nasledujúcej kope bez toho, aby ho tí muži zbadali. Znova zastal a po«úval. Po chvíli si už bol skoro istý, že ne®aleko neho sa prinajmenšom traja chlapi pokúsili znásilnië ženu a teraz sa radia, ako zahladië stopy. VeÍmi opatrne urobil ®alších pár krokov. ChvíÍu po«úval a zase sa posunul dopredu. Takto sa dostal ku kope, za ktorou sa celá dráma odohrávala, no ešte stále ni« nevidel. VeÍkosë kopy, no najmä tma mu v tom zabraÒovali. Zase sa zapo«úval. Vytváral si predstavu o chlapoch, ich rozmiestnení, ale aj o situácii, v ktorej sa nachádza. Nezáležalo mu veÍmi na tom, «o hovoria. Teraz si potreboval utvorië jasný obraz o situácii – koÍkí sú, kde stoja, «i majú nejaké zbrane, a až potom, «o sú to za Íudia. Musím sa priblížië z Íavej strany, rozhodol sa, ke® si v duchu urobil ná«rt predpokladaného rozmiestnenia chlapov. Jeho o«i si už na tmu privykli, ale viditeÍnosë sa mu tým výrazne nezlepšila. Nepochyboval, že neznámi sú na tom s viditeÍnosëou tak isto alebo horšie ako on, ale napriek tomu sa snažil splynúë s kopou sena, aby ho cudzí chlapi zbadali až v poslednej chvíli. Trocha podišiel na bok kopy a s prekvapením zistil, že stojí len päë metrov od chlapa, ktorý dovtedy ml«al.

19


„Po...“ zúfalý ženský hlas nesta«il dokon«ië prosbu a prešiel do chr«ania. ZároveÒ bolo po«uë silné plesnutie a pád. „Hlupák, pre«o jej nedržíš tie ústa lepšie? Ešte niekoho zburcuje,“ zanadával jeden z chlapov a ProtivÒák mohol doplnië svoj ná«rt o ®alšiu postavu. „Netáraj! Ktože tu teraz môže byë? A už nezburcuje...“ lekár urobil niekoÍko krokov bez toho, aby sa skrýval, ale nik si ho nevšimol. Teraz už stál asi iba tri metre od chlapov. „Máte pravdu, už nezburcuje,“ povedal pokojne. „Už zburcovala. A teraz ihne® to diev«a pustite!“ rozkázal tónom, aký používal na svoj personál pri operáciách. Rozkaz nespo«íval v sile hlasu ani vo výraze, ale v dôležitosti «inov, ktoré po neuposlúchnutí budú nasledovaë. Títo chlapi ho však nepoznali a podÍa spôsobu vyjadrovania usúdil, že sami sú zvyknutí rozkazovaë. „Chumaj, nevravel som ti, aby si jej pevnejšie držal hubu? Teraz nastanú problémy,“ povedal nevysoký, štíhly a na prvý pohÍad pružný chlap, ktorého každý pohyb nazna«oval, že si v tomto spolku privlastÒuje vodcovské práva. „Nuž, «o? Musíme ich vyriešië!“ odvrkol vyšší kostnatý muž, ktorý medzitým ženu zodvihol, ale ihne® ju aj pustil. Úder bol asi veÍmi silný, lebo žena odkväcla ako mátva. „Ešte máte možnosë zmiznúë!“ ozval sa sebavedome najmohutnejší z chlapov. „Hádam ho len nechceš pustië? Azda si celkom osprostel? Vieš, koÍko problémov nám môže narobië? ,o nás «aká, ak tá štetka bude tvrdië, že sme ju chceli znásilnië a tento hrdina jej výpove® potvrdí? Alebo máš v hlave namiesto mozgu našpinené?“ dych«al chlap, ktorý ženu zrazil, a od roz«úlenia sa až zajakal. „NaÒho!“ zavelil z ni«oho ni« vodca a vrhol sa dopredu. ProtivÒák sa ani nepohol. To úto«níka trocha prekvapilo. Zastal a nahnevane pozrel na spolo«níkov. ,akal, že sa k nemu pridajú, ale tí sa nehýbali. Chlap, ktorý predtým ženu udrel, asi stratil odvahu a ostatní sa nemali k «inu, lebo rozkaz prišiel bez predchádzajúcej dohody, a ani si nesta«ili uvedomië, «o sa deje.

20


„Mal by som sa na vás vykašÍaë, ale môže to byë zaujímavé,“ povedal silák veselo a vykro«il k lekárovi. Bol to nielen mohutný, ale aj patri«ne vybavený chlap. Z každého jeho pohybu bolo cítië sebadôveru a rozhodnosë. ProtivÒák nepochyboval, že to nebude len sila, na ktorú sa spolieha. Trocha ustúpil ku kope. Vedel, že tu nepôjde o rytiersky súboj chlapa proti chlapovi, ani o súboj tvárou v tvár. Preto nezabudol na nutnosë zabezpe«enia chrbta. Už dlhšie bol presved«ený, že chlapi sa podgurážili a na diev«a natra li náhodou. Najskôr ho možno len zo žartu oslovili. Potom za«ali prekáraë a potom... Sebavedomá moderná žena si len zriedkakedy uvedomuje, že skoro každý podperený chlap sa cíti neodolateÍným Donom Juanom a ani najjednozna«nejšie odmietnutie nepo«uje, ak predtým dostal «o len náznak prísÍubu... Uvažoval, ale pritom ani na zlomok sekundy nezÍavil z pozornosti. „Páni, ja by som predsa len navrhoval, aby ste pustili pani, «i sle«nu, a my sme sa pobrali každý svojou cestou. SÍubujem vám, že táto dáma proti vám ni« nepodnikne. A keby aj? Bude to jeden hlas proti vašim štyrom. Máte na to moje slovo! Radím vám však, aby ste sa neunáhlili!“ povedal rozhodne, ke® videl, že chlapi sa zhákli dohromady a ur«ite sa radia, ako ho napadnúë. „Vážená, ak sa títo chytráci do mÒa pustia, bleskovo zdvihnite kotvy a bežte, ako len budete vládaë!“ prikázal žene, ke® si všimol, že sa už prebrala, a odstúpil, aby jej poskytol «o najv䫚iu šancu na útek. Možno celú situáciu trocha podcenil. Možno bol vodca mužom «inu, lebo bez slova zaúto«il. No teraz už nebol sám. Z pravej strany sa naÒho vrhol silák a z Íavej ten, «o ženu predtým mlátil. „Bežte!“ zreval ProtivÒák, sko«il dopredu, prava«kou zasadil silákovi na bradu taký zdvihák, že by po Òom padol aj býk. Bol to naozaj vydarený úder. Muž odletel a klesol na zem, akoby ho podëali. Úto«níci pravdepodobne neo«akávali takýto vývoj situácie. Nepredpokladali, že napadnutý zaúto«í ako prvý práve na siláka. Najmä vodca akoby nevedel, «o ®alej. Lekár sa ignorovaním vodcu a výpadom proti silákovi na chvíÍu dostal z dosahu pästí ostatných chlapov. Zo skúseností však vedel, že takáto situácia môže nastaë, ale aj to, ako ju využië. Preto ihne® sko«il k vodcovi,

21


ktorý možno uvažoval, «i sa nemá pustië za ženou, a jeho päsë zbadal až vtedy, ke® mu po krátkom háku pristála na brade. Tretí chlap najskôr rozmýšÍal, ale potom zaujal boxerský postoj. Lekár sa znova nasmeroval na siláka, ale akoby omylom, alebo pre istotu rozrazil ruky boxerovi a obdaroval ho poriadnym direktom, a ten sa zastavil až na protiÍahlej kope. Aj ke® sa vyrovnal s vodcom aj boxerom, siláka ani na sekundu nepustil z o«í, lebo len jeho považoval za dôstojného súpera. Ten pomaly vstal, pretrel si «elo, potriasal hlavou, akoby si chcel preosiaë myšlienky. Nevedel sa zmierië s tým, že ho niekto jediným úderom poslal k zemi. Tomu ešte chvíÍku potrvá, kým bude nebezpe«ný! Najskôr treba odprataë tamtoho frajera... Ukázal si v duchu na vodcu, ktorý sedel na zemi a šúchal si bradu. No nezdalo sa, že by mu ProtivÒákov úder nejako veÍmi ublížil. Hlupák, mal som sa do úderov trocha viac vložië! Zanadával si lekár v duchu, ale vedel, že to už ni« nerieši. „Chlapi, do «erta! Videli ste, že sa dokážem o seba postaraë, ale ešte stále navrhujem mier,“ ponúkol. Pre istotu však odstúpil, aby mal úto«níkov od seba zhruba rovnako vzdialených, a «akal. „Pozrite, mládenci, nepoznáme sa a ja naozaj nemám záujem mlátië sa tu s vami ako nejaký pubertiak,“ ponúkal znova zmierenie, ke® úto«níci ml«ali. „Boha, to bola teda rana,“ zanadával silák a pošúchal si bradu. „Na «o «akáte? Ten hák mu nedarujem!“ oboril sa zlostne na kamarátov. Lekár znova ustúpil dozadu a urobil pár krokov nabok, aby stál tam, kde mal pred útokom chránený chrbát. ViditeÍnosë v tme naozaj za veÍa nestála. „Vážení, aj napriek tomu navrhujem rozchod! Verte mi, že bitkou naozaj ni« nevyriešime. Nevypadáte ako nejaký zurvalci. Dáma je už ®aleko, takže dôvod sporu pominul. ,o poviete, nepôjdeme predsa len každý svojou cestou?“ navrhoval veselo. Bola to naozaj smiešna situácia. Proti sebe stáli chlapi v elegantných oblekoch, ktorí sa nepoznali, vlastne sa poriadne ani nevideli, a keby sa boli rozišli, tak by mohli o sebe prinajlepšom povedaë: Súper bol taký a taký vysoký, štíhly alebo zavalitý. Ni« viac, lebo aj napriek tomu, že v䫚inu «asu nestáli od seba ®alej ako tri-štyri metre, videli len svoje obrysy.

22


Silák mávol rukou a úto«níci sa znova zhákli dokopy. ChvíÍu si nie«o šepkali a potom sa za«ali opatrne k ProtivÒákovi približovaë. Aj slepému by bolo jasné, že jeden dostal za úlohu, aby ho napadol od chrbta. S hovädami sa Íudskou re«ou nedohovoríš, pomyslel si lekár a znechutene hodil v duchu rukou. Chlapi sa správali ako dravci, ale predsa to len boli Íudia. Preto «akal na signál. Nepochyboval, že sa dohodli a že zaúto«ia naraz. Nebál sa ich. No nechcel ísë domov otrhaný ako nejaký ožran. Vyzliekol si sako aj košeÍu, hodil ich na kopu sena a sko«il po vodcovi. Chlap zaujal boxerský postoj, ale lekár ho len tak, akoby mimochodom, kopol do stehna a už bol pri chlapovi, ktorý predtým držal ženu. Nazna«il úder Íava«kou a prava«kou mu strelil také zaucho, že odletel hádam aj o desaë krokov. Obrátil sa znova k vodcovi, ktorý sa práve vystieral a tresol mu do brady taký hák, že padol, akoby ho odstrelili, a ostal nehybne ležaë. „No a máte ma iba pre seba,“ zaškeril sa na siláka, lebo štvrtý nejavil o bitku ani najmenší záujem. „Alebo pristanete na môj pôvodný návrh? Uznáte, že zdvihák mám dobrý a že ani za direkt sa nemusím hanbië. ,o poviete?“ doložil so snahou odÍah«ië situáciu. „Si hrdina, však? Pripúšëam, prekvapil si ma, ale teraz ti to vrátim aj s úrokmi!“ nafukoval sa silák. „A ty tam nestoj ako Lotova žena! Posera...“ zavr«al na štvrtého, ktorý sa naozaj nemal k «inu. „Nie, nemal si ma udrieë! To si naozaj nemal!“ zopakoval silák, ale z jeho slov stále bolo cítië viac prekvapenia ako zlosti. „Nedali ste mi inú možnosë, priateÍu,“ povedal lekár zmierlivo a opatrne zaškúlil na ®alších úto«níkov. Ležali tak, ako ich poukladala jeho päsë. ProtivÒák predpokladal, že silák si bude chvíÍu táraním dodávaë odvahy a zároveÒ po«ká, kým sa jeho kamaráti aspoÒ trocha vzchopia. Zmýlil sa. Silák bol naozaj chlap «inu, ktorý si navyše bezhrani«ne verí. Z ni«oho ni« sa vrhol dopredu. Ur«ite chodil na tréningy sebaobrany alebo nie«oho podobného, lebo sa snažil použië nejaké prvky kung-fu aj džiu-džicu. No je možné, že to iba odpozoroval z dobrodružných lmov. Nuž, chlap«e, ke® si taký nadržaný, tak nezaškodí, ak ti trocha premasírujem guÍky, uškrnul sa ProtivÒák v duchu. Nazna«il výpad na direkt, odsko«il nabok, kopol silákovi do rozkroku, ten zreval ako ranený tur, spa-

23


dol na zem, kopal nohami a rukami si hladkal «asë tela, ktorou sa ur«ite medzi kamarátmi rád vyëahoval. „Dávajte si na guÍky ruman«ekový obklad a najneskôr o dva týždne budete znova chlap, ako sa patrí. No zapamätajte si, len hovnivál sa zmocÒuje ženy násilím,“ povedal, obliekol si košeÍu, zodvihol kabát, zamával chlapom na pozdrav a rýchlo vykro«il, aby bol «ím skôr, «o naj®alej od miesta nepríjemného zážitku. Šiel, hoci nevedel kam. Stretnutie s násilníkmi uvoÍnilo stres, ktorý v Òom panoval od Monikinej smrti. Krá«al po lúke zahalenej tmou. Každým krokom sa vz®aÍoval od chlapov, ktorí sa ešte stále nespamätali z výprasku. Napriek vzdialenosti po«ul, ako sa škriepia a obviÒujú jeden druhého. Nedokázali pochopië, ako ich mohol zmlátië jediný chlap. Ešte nie som celkom na zahodenie, pomyslel si lekár s veselým úškrnkom. Ale ako sa môže na prvý pohÍad inteligentný «lovek tak znížië, že si berie ženu proti jej vôli? RozmýšÍal o správaní úto«níkov, ktorých škriepne hlasy sa pomaly strácali v diaÍke. To sa pýtaš ty? Naozaj? ozvalo sa jeho druhé ja. Ve® ty sám si ešte nemal ženu, ktorá by ëa chcela nie ako zvieracia samica, ale ako «lovek hÍadajúci spriaznenú dušu. Nemyslím Mubu. No «i aj ona chcela Ondreja Puteru? Chú®a, nevedela s kým splodila Moniku, ani s kým spáva v manželskej posteli. Vari sa odvážiš aspoÒ na sekundu tvrdië, že ëa nepovažovala za Marcela ProtivÒáka, za Marsého, ktorého sa zmocnila v šestnástich? Až v hodine smrti si ju donútil rozmýšÍaë, «i ho vôbec vlastnila! Pochybnosti sa jej ur«ite neraz zmocÒovali, ale viera v seba nepripustila, aby ju ovládli. Marcela stratila vo veku, ke® žena svoj sexuálny život neanalyzuje, ale prežíva, objavuje jeho zákutia, a vlastne ani nevie, «i to, «o cíti, je výplodom duševna alebo je to len fyzické. A možno jej na tom až tak veÍmi ani nezáležalo... Kto vie? Ve® aj list, ktorý ti napísala pred smrëou, potvrdzuje, že celých vyše dvadsaë rokov spolo«ného života skôr hÍadala, ako nachádzala v tebe Marcela. Vyše dvadsaë rokov ju trápila myšlienka, «i je vôbec možné, aby «loveka návrat z druhého brehu rieky Styx tak pozna«il. VeÍmi «asto, za rôznych okolností a pri rôznych situáciách otvárala túto tému, ale vy«erpávajúcu odpove® nedostávala. Preto hÍadala a nachádzala v tebe Marcela!

24


A ak ho našla, tak nie preto, že si sa dokázal s Marcelom úplne stotožnië, ale preto, že ho chcela nájsë a možno ho našla len preto, lebo si bol lepší chlap. Hoci aj to je otázne. A tie ostatné? Boli pre teba tak, ako ty pre ne, len epizódami v kolobehu vesmíru. Nie! Skoro vykríkol, ke® si spomenul na Magdu. ,i aj to nebola len epizóda? Vari by si sa jej bol zriekol, keby to bolo nie«o iné? A «o jej útek krátko po tom, ako sa ti prvý a aj posledný raz oddala? Vždy, ke® si spomenul na ten jediný prípad, kedy musel vynaložië všetky sily a schopnosti sebaovládania, ktoré získal niekoÍkoro«ným drilom v cudzineckej légii, umocÒované vedomím, že len tak nemusí predstúpië pred Mubu a Moniku s priznaním pravdy, zatínal päste a pot mu zalial «elo. Áno, Magda vnikla do môjho srdca tak rozhodne, že som si to ani neuvedomil. Myslel som si, že sme sa stretli úplne náhodou. Vysoká, štíhla diev«ina pripomínajúca kreolku ma pozdravila na chodbe. Pozrel som na Òu a akoby ma zasiahol blesk. Istotne sme sa už predtým videli, ale ja som o nej nevedel. Týmto pozdravom sa všetko zmenilo. Veru, neraz som mal problémy so sústredením sa na to, «o chcem posluchá«om povedaë, a ešte v䫚ie s tým, aby som nedal na sebe poznaë, «o k nej cítim. RozmýšÍal o «udnom riadení osudu, ktorý im dal šancu. Napriek tomu pochyboval, že Magda o tom nevie, a preto sa jej radšej vyhýbal. Trápil sa pre Òu, Mubu, aj Moniku. Neraz rozmýšÍal, že manželke aj dcére všetko povie a požiada o rozvod. Dobre, Mubke to nejako vysvetlím, ale dokážem to vysvetlië aj Monike? Pýtal sa, a ke® si predstavil jej uplakané o«i, vedel, že to nikdy nedokáže urobië. Možno, keby vo svojich trinástich rokoch nespoznal ëarchu a trýzeÒ zo straty rodiny, tak by sa tomuto citu poddal. Dnes to musím vyriešië! Povedal si, ke® prišla na skúšku. Cítil, že to isté si zaumienila aj Magda, lebo po«kala, kým bude posledná. Bolo to strašné. Bolesë mu zvierala srdce takou silou, že ob«as pochyboval, že dokáže tento gordický uzol svojho života rozëaë. Po«as odpovede ani na chvíÍu nedovolil svojim myšlienkam, aby skÌzli z cesty.

25


„Sle«na, vaša odpove® bola výborná, ale inú som ani neo«akával,“ súkal zo seba hodnotenie a bol presved«ený, že hlas mu chrap«í ako pokazený gramofón. „No nie o tomto chcem s vami hovorië. Nebudem to tajië. Ešte nijaká žena nevzbudila vo mne také city ako vy, a viem aj, «o cítite vy. Ale mám pätnásëro«nú dcérku a poznám pocity dieëaëa, ktorému vezmú istoty rodinného kruhu. Keby sme boli iní, ni« by nám nebránilo, aby sme sa stretávali, ale sme, akí sme, a preto nemáme nádej. /akujem vám za lásku,“ stla«il zuby, zapísal jej výbornú a uklonil sa. Vstala, vzala si index, chvíÍu naÒho pozerala svojimi mandÍovozelenými o«ami, ktoré boli potiahnuté závojom smútku. Nie, nerozplakala sa. Nevypadli jej z o«í slzy, ale žiaÍ, ktorý v nich mala, mu prezradil viac, ako si myslela, že vie. „/akujem vám,“ zašepkala a vyšla z pracovne. V novom ro«níku sa už neukázala. Prestúpila na košickú fakultu. To sa však dozvedel až o päë rokov neskôr, ke® ho vedúci katedry chirurgie tamojšej fakulty pozval na oslavu svojej päëdesiatky. „Magdu predsa poznáš! Mnohí z nás si zoza«iatku mysleli, že až príliš dôverne, lebo podÍa nej sú len dve božstvá. To na nebesiach a ty,“ vysmieval sa mu kolega pri predstavovaní svojich spolupracovníkov. „Musím ti však povedaë, že sme v nej získali ozajstný klenot. Dodnes sme ale nepochopili, pre«o k nám z Bratislavy prestúpila. Magduška, dávam ti pána docenta na starosë a ru«íš mi svojím krkom, že sa bude u nás cítië ako v raji!“ Oslava kolegovej päëdesiatky mala všetko, «o k takémuto výro«iu «loveka, ktorý sa teší všeobecnej obÍúbenosti a úcte, patrí. „Nechcete sa trocha poprechádzaë?“ opýtala sa ho Magda, ke® sa nálada v spolo«nosti dostala do štádia, v ktorom sa už v䫚ina Íudí stará len o seba. Súhlasil. Bola pekná májová noc. Krá«ali vedÍa seba ml«ky pohrúžení do svojich myšlienok, snažiaci sa preniknúë do pocitov toho druhého. „Nevedel som, «o sa s tebou stalo, ale priznávam, že som si nedovolil po tom pátraë. Nahováral som si, že ëa chcem chránië, ale aj, že nesmiem ublížië ani Mubke a Monike. No možno som len priveÍmi zbabelý,“ pove-

26


dal po dlhšej chvíli, lebo pod tlakom oslávenca si Íudia z jeho najbližšieho okolia museli potykaë. „Nemohla som zostaë v Bratislave,“ odpovedala a ešte aj teraz sa jej pery zachveli a z hlasu prenikal bôÍ. „Pre«o?“ opýtal sa naoko nechápavo. „Ak som raz chcela promovaë, ni« iné mi neostávalo. Ani si nevieš predstavië, ako som ëa Íúbila. Vlastne...“ nedopovedala, ale nedopatrením povedané slová mladej ženy pred ním otvorili dni, týždne a mesiace, v ktorých len práca bola preÒho únikom. Nerozviedol som sa kvôli Monike, ale neviem, «i som tým najviac neublížil práve jej... Pomyslel si s ëažkým povzdychom. „Ani pre mÒa to nebolo Íahké. Ver mi! Stále som ëa hÍadal v posluchárni, na chodbách, v meste, hoci som vedel, že je to zbyto«né, lebo si odišla. Keby si poznala môj život, možno by si mi dokázala odpustië...“ Nenechala ho dohovorië. Chytila mu ruku a položila si ju na hru®. „Možno by pre nás oboch bolo lepšie, keby sme sa neobzerali po iných,“ povedala hlasom, v ktorom bolo cítië potlá«aný vzlyk. „Myslíš? Ja tomu neverím. Máš niekoho?“ opýtal sa, aby zmenil tému rozhovoru. Trpko sa zasmiala. „Asi som sa narodila v nesprávnom «ase. Moji kolegovia menia partnerov ako «lovek bielizeÒ. Ponúkajú sa mi a mne sa to až hnusí. Dala by som polovicu svojho života za hodinku s tebou. Povedz mi, pre«o som taká sprostá? Ja, lekárka, ktorá pozná každý záhyb Íudského tela...“ nevládala pokra«ovaë. Vedel, že ak nie«o neurobí, tak sa rozpla«e ako dieëa, ktorému ublížili. Objal ju okolo pliec. Obrátila sa k nemu, privinula sa, až úplne splynuli. Takto tam stáli v starej uli«ke so starodávnou predstavou ideálu lásky. Uvedomoval si, že ak sa nevzdiali, ak neute«ie, tak nemá nádej. No tentoraz sa neovládol a ani nechcel. Oddávali sa jeden druhému. Bolo im úplne jedno, že okolo nich prechádzajú Íudia a s pohoršením, ba aj s výsmechom na nich pozerajú. Po prvom výboji precitli a pokra«ovali v ceste. V hoteli vyrovnal ú«et. Recep«nému dal stovku a Magda s ním vyšla do izby. Ani nevedel, kedy zaspal. Zaspával veÍakrát. Ak sa «o len náhodou o seba obtreli, už aj sa milovali, znova a znova. Dovtedy neve-

27


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook