VydavateĪstvo Spolku slovenských spisovateĪov
etela farkašová hodiny lietania
Copyright © Etela Farkašová 2019 Illustrations © Kvĵtoslava Fulierová 2019 Gra c design © Jana Satková 2019 © VydavateĪstvo Spolku slovenských spisovateĪov, spol. s r. o., Bratislava 2019 e-mail: vsss@stonline.sk, http://www.vsss.sk
Realizované s pomocou Fondu na podporu umenia
VYDAVATEīSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEīOV spol. s r. o.
Etela Farkašová: Hodiny lietania Ilustrácie Kvĵtoslava Fulierová Zodpovedná redaktorka Ingrid Skalická Obálku s použitím ilustrácie Kvĵtoslavy Fulierovej gra cky spracovala Jana Satková Gra cká úprava Jana Satková Tlaŀ P+M Turany Prvé vydanie Printed in Slovakia ISBN 978-80-8202-106-9
Trvalo jej niekoĪko dní, kým sa rozhodla ísĒ na prechádzku na tie miesta, párkrát sa k nim už takmer priblížila, napokon vždy radšej zahla do boŀnej uliŀky, zvádzala v sebe boj, na jednej strane si chcela pohĪadom na park sprítomniĒ chvíle, ktoré tu ŀosi vyše dvoch rokov zvyŀajne trávila takmer každé popoludnie a v horúcom lete aj každý podveŀer. Túžila ocitnúĒ sa v priestore, ktorý sa jej stal za posledné roky nesmierne blízkym, na druhej strane sa jej zmocĢoval strach, ŀi to zvládne, ŀi je dostatoŀne pripravená, bez Félixa to už bol celkom iný priestor, bez Félixa bolo všetko v jej živote celkom iné. Obavy mala aj z toho, aby sa jej niekto z Īudí, ŀo sem takisto pravidelne prichádzali, nezaŀal vypytovaĒ, preŀo je dnes sama a kde sa na celý ŀas stratila, že ju tu nebolo vidieĒ, nepriala si nijaké stretnutie, s nikým sa nespriatelila, ba takmer nerozprávala, nanajvýš odpovedala na otázky, ktoré jej položili iní, nechýbal jej rozhovor s nimi, mala svojho poslucháŀa a partnera na rozhovory, na ktorom jej zále5
žalo, s kým iným by sa dalo tak dobre pozhováraĒ, poŀúval pozorne, neskákal jej do reŀi, nebol všeteŀný, nevyzvedal, staŀilo mu to, ŀo sa mu rozhodla povedaĒ ona sama, pohĪadom ju ubezpeŀil, že chápe, všetko podstatné chápe, aj to, ŀo pred ním celkom zreteĪne nevyslovila, ŀo len naznaŀovala, možno práve nevyslovené, dokonca nevysloviteĪné chápal najlepšie. Napokon premohla obavy a tentoraz odolala pokušeniu odboŀiĒ, no ešte vždy s istou váhavosĒou kráŀala k prvým ozdobným kríkom, ktoré tvorili symbolickú hraniŀnú ŀiaru medzi pomerne rozĪahlým parkom a rušnou ulicou, na okamih sa pristavila, zaostrila zrak, hneŅ rozpoznala niekoĪko postáv, ktoré jej boli známe, tým by sa najradšej vyhla. Prešla popri laviŀkách na chodníŀku vysypanom štrkom, pomaly vykroŀila smerom k fontánke takmer uprostred parku, tam sa to len tak hmýrilo návštevníkmi, niekoĪkých hneŅ spoznala, skákali, naháĢali sa, roztopašne šantili, ale aj sa pokojne hrali, toĪko radostného pohybu sústredeného v jednom priestore, toĪko nákazlivej spontánnosti, nepredstieraného šĒastia, pomyslela si Īútostivo. ChvíĪu nehybne pozorovala bezstarostné pobehovanie po trávniku, aké to len bývalo inokedy, keŅ sa vedela naplno vcítiĒ do nespútanej živoŀíšnej radosti, uvoĪnenosti, keŅ to všetko aj ona vŅaka Félixovi sama prežívala. Vzdychla si, zvíĒazil v nej strach, a tak radšej pokraŀovala po okrajovom chodníŀku lemovanom kríkmi, park bol plný, ako takmer vždy o tomto ŀase, preŀo sem neprišla v inú hodinu, pýtala sa v du6
chu, a vôbec, preŀo sem vlastne chodila, preŀo neodolala túžbe opäĒ sa ocitnúĒ na týchto miestach, nebolo múdre chodiĒ sem, aby si pripomenula vzácne spoloŀné chvíle... ako keby si bolo treba pripomínaĒ, aj bez toho ich mala po celé dni pred sebou, tak ako mala, odkedy sa to stalo, ŀi už chcela, alebo nie, pred oŀami celú udalosĒ, so všetkými sekvenciami, do najmenších detailov, akokoĪvek by sa usilovala oslobodiĒ od tých obrazov, zabudnúĒ sa nedalo, všetko nosila v sebe. Že je vás aj vidieĒ, ŀo ste sa tu tak dlho neukázali, ozvalo sa jej za chrbtom. A už aj prichádza to, ŀoho sa obávala. Neochotne sa obrátila, na tvári ženy, ktorá ju oslovila, sa rozlial úsmev, jednu ruku vystierala k nej, akoby sa s Ģou chcela zvítaĒ, a druhou hladila špica, ktorý k nej práve pribehol, ach, áno, poznali sa, hoci len letmo, tá žena sa jej niekoĪkokrát prihovorila, Félix sa rád hrával s Tarom, najradšej zo všetkých návštevníkov parku, ten pôvabný špic sa volal Taro, možno skratka od Tarzana, matne si spomína, že žena jej raz povedala ŀosi také, a ona si vtedy pomyslela, že to meno sa k drobnému špicovi ani nehodí, bol hravý, rozšantený, ale nie divý, jeho dobrá nálada zvyŀajne prechádzala aj na vážnejšieho, obŀas až morózneho Félixa, Taro bol vlastne jediný, s kým sa spriatelil, a ona sa aj za Félixa tešila z ich priateĪstva, vedela, že s jej Félixom nebolo jednoduché zblížiĒ sa, Tarovi sa to podarilo. Tentoraz ju stretnutie nenadchlo, keby len nenadchlo, zaskoŀilo ju, hoci mohla tušiĒ, že sa tu stretnú, trochu ju aj vykoĪajilo, vystra7
šilo, mala ŀo robiĒ, aby na nej nebolo niŀ z jej pocitov vidieĒ, opäĒ si v duchu vyŀítala, nemala sem chodiĒ, dobre predsa vedela, že s veĪkou pravdepodobnosĒou ju niekto z nich hneŅ zbadá, bude sa vypytovaĒ, bude chcieĒ poznaĒ detaily, ŀo iné mohla oŀakávaĒ. PohĪad zabodla do zeme, pomaly zavrtela hlavou, nemohla som. Boli ste odcestovaná... Ani nie. A kde máte Félixa, Tarovi chýbal, zakaždým bol sklamaný, keŅ ho tu nenašiel. Félix, povedala chrapĪavo, totiž Félix už... Ņalej sa nedostala, veta ostala nedokonŀená, opäĒ zavrtela hlavou, ani nevedela, akými slovami by to mala opísaĒ. Preboha, zhíkla žena, hádam nechcete povedaĒ... Áno, hlesla, áno. Auto? Otrava, povedala ešte chrapĪavejším hlasom. Zdesenie na ženinej tvári, ŀo iné sa dalo oŀakávaĒ, aj keŅ mala oŀi stále prikované k zemi, vedela si ho celkom jasne predstaviĒ, zdesenie, ktoré ju ešte väŀšmi rozrušovalo. Je mi to naozaj Īúto... strašné, ŀo všetko sa dnes stáva. A viete kto? Asi nie, na pár sekúnd zaváhala, hoci... možno tak trochu tuším... Ženin zhrozený a zároveĢ Īútostivý pohĪad ju pálil, o krok ŀi dva odstúpila dozadu, opäĒ zaváhala, potom skĪúŀene povedala, nie... vlastne, neviem to s istotou... prepáŀte, urobila ešte jeden krok dozadu a náhlivo sa rozlúŀila. 8
Celou cestou domov sa v duchu karhala, nemala som ta chodiĒ, preŀo som len neodolala, ešte je priskoro, bola to chyba, veĪká chyba. Rozochvená vystúpila z elektriŀky o pár zastávok skôr, dúfala, že malá prechádzka ju upokojí, márne, navyše v pravej dlani zacítila silnejúce mravŀenie prechádzajúce až do bolesti, bola to bolesĒ z prázdnoty ruky zvyknutej na držanie vôdzky.
Miriam sa niekoĪko dní v mysli vracala k tomu, ŀo povedala žene v parku, pravdou je, že nevedela o niŀom konkrétnom, o niŀom, ŀo by sa mohlo použiĒ ako dôkaz, nie dôkaz pre iných, objektívny, hoci ona vedela svoje, tušila pravdu takmer s istotou, cítila, že jej tušenie je správne, ibaže tušenie nemá v takýchto prípadoch nijakú váhu, pocity nie sú argumentom, akokoĪvek silné, mimovoĪne sa jej vynárali z pamäti obrazy, ktoré by sa pri dobrej vôli mohli pokladaĒ za dôkazy, no kto by už mal maĒ tú dobrú vôĪu, kto by bol zvedavý na jej pocitové dôkazy, tých obrazov nebolo málo, tak ako nebolo málo epizód, ktoré by mohli usvedŀiĒ, nedarilo sa jej zbaviĒ ich, prenasledovali ju, bolo jej z toho všetkého nevoĪno, opäĒ strata, zlyhanie, opäĒ prehra... vzápätí si položila otázku, ale proti komu vlastne hrala, kto bol jej protihráŀ, nepoznala odpoveŅ, bol to zakaždým niekto iný, alebo vždy tá istá, len premenlivé podoby nadobúdajúca nepomenovaná, a možno aj nepomenovateĪná sila, ktorá mala navždy spoluurŀovaĒ jej príbeh, odpoveŅ naozaj nepoznala. 9
Pocit, aký už viackrát v živote zažila, stiesĢujúci, ochromujúci pocit nekoneŀnej bezmocnosti a bezradnosti voŀi protihráŀom, menili podobu i spôsoby boja, no ciele akoby mali spoloŀné, dokázaĒ jej vlastnú bezmocnosĒ, niŀotnosĒ, to boli ciele, o ktoré im išlo, vtedy dávno, a aj teraz, odstrŀiĒ ju nabok ako neschopnú, nevýznamnú gúrku, ani s Ģou netreba vážne rátaĒ, odstrŀiĒ ju, vysunúĒ z priestoru, v ktorom by sa chcela usadiĒ, no v ktorom nemá ŀo hĪadaĒ. Nevedela sa proti tomu všetkému brániĒ, ŀoraz väŀšmi v nej silnela predstava, akoby niekto vztýŀil okolo nej a jej života ohradu, nepriestupnú a hrubú, vsotil ju ta a ona sa už z nej nemohla vrátiĒ, nemohla z nej vykroŀiĒ, nech by sa akokoĪvek usilovala, možno to ani nebol niekto konkrétny, ale skôr tá neznáma sila, bezmenná, neĪútostná, život vnútri ohrady, to jej prisúdili, niekedy sa už ani nepýtala, preŀo práve jej život, jej existencia... Ako vtedy na domovej schôdzi, neŀakane veĪmi búrlivej, sedela medzi ostatnými obyvateĪmi domu, nechápala celkom podrobnosti diskusie, ktorá prešla do hádky, a odrazu pocit, že veci, o ktoré im ide, ani nemôže pochopiĒ, pretože k nim, k tým ostatným, nepatrí, nechcú ju prijaĒ medzi seba, dávajú jej to najavo, teda aspoĢ niektorí z nich, vyŀítajú jej nieŀo, ŀo nie je pravda, obviĢujú ju. To, ŀo sa tam vtedy udialo, ju rozrušilo, rozladilo, bolo to približne pred pol rokom, možno aj dávnejšie, nechodievala na tie schôdze rada, od zaŀiatku, ako sa sem nasĒahovala, sa im usilovala vyhnúĒ, ŀasto ani pri najlepšej vôli naozaj nerozumela, o ŀom sa majitelia by10
tov dohadujú, prevažne išlo o zvýšené poplatky za elektrinu vo verejných priestoroch, za odvoz smetí, za upratovanie alebo v poslednom ŀase za náklady spojené s opravou strechy a s výmenou vchodovej brány, v dome bývali viacerí starší Īudia, a tým sa zvýšené náklady nepozdávali, mnoho vecí pokladali za zbytoŀný luxus, neboli ochotní platiĒ ani cent navyše, možno ani nemohli. Dom, v ktorom si kúpila po príchode do mesta byt, sa nachádzal v kedysi majetnejšej, dnes už skôr schátranejšej štvrti, mnohí, ŀo tam bývali, mali ŀo robiĒ, aby vyžili z nízkych penzií, nehovorili o tom priamo s Ģou, ale z útržkov rozhovorov, ktoré náhodou zachytila na schodisku alebo pred vchodom, si mohla domyslieĒ, možno preto viacerí na Ģu zazerali, predstavujúc si, že je ktovieaká bohatá Amerikánka, tak o nej zväŀša hovorili, možno preto vzbudzovala v nich nedôveru, nezblížila sa s nikým z nich, ak, pravda, neráta Simonu, ale to bolo ešte len zaŀínajúce sa priateĪstvo dvoch osamelých žien, ktoré delili tri poschodia a celkom odlišné životné príbehy, to však zisĒovala postupne, neskoro sa vzájomne objavili, a predŀasne na ich vzĒah padol tieĢ... Pri tej spomienke si povzdychne, bol to vlastne iba zárodok priateĪstva, ktorý uhynul, prv ako sa priateĪstvo mohlo naplno rozvinúĒ, ich stretnutia sa neŀakane ukonŀili, vôbec si nie je istá, ŀi Simona mala ozajstný záujem o priateĪstvo, alebo z jej strany to bol len viac-menej náhodný susedský vzĒah, príležitosĒ stráviĒ príjemné chvíle pri káve a hudbe, porozprávaĒ sa trochu o tom i onom, pravdepodobne nešlo o skutoŀný záujem, pomyslí si skĪúŀene, ak ho tak neŀa11
kane spochybnili špinavé, zlomyseĪné klebety jedného z ich spoloŀných susedov. Nevie a asi sa ani nikdy nedozvie, ŀo ten starec nahovoril Simone na Ģu, ale režisérka mu uverila, na rozdiel od nej, lebo ona sa nedala nahuckaĒ, hoci zopár ráz, keŅ sa stretli na chodbe a ŀudácky starec z niŀoho niŀ spustil, s takou sa kamarátite, ŀo jej otec bol gardista, naháĢal židov, ja sa vám teda ŀudujem. Zhrbený, zarastený, z úst mu pri hovorení fĜkali sliny, naĪakal ju tým výpadom, zväŀša si ju nevšímal, no ak sa už stretli, ŀosi zlostne hundral, nemala chuĒ sa s ním rozprávaĒ, ale on si oŀividne zaumienil, že sa len tak nevzdá, teda divím sa vám, dorážal do nej opakovane, namojdušu, však sa to o Ģom vie, udal niekoĪkých, normálne ich udal, aj to sa vie, a potom pekne potichuŀky po nich arizoval, všeliŀo si nahonobil, nieŀo z toho potom rovnako potichu popredal, ktohovie, kam schoval peniaze, ja len jednému nerozumiem, taká bohatá, a trŀí v tomto starom ošarpanom dome, a že si ešte nepostavila vilu hen pod Slavínom alebo trebárs na Kolibe, medzi zazobanými... Nechcela ho poŀúvaĒ, odtiahla sa, odhodlaná odísĒ, ale on nemienil prestaĒ, vystrel ruku a chytil ju za lakeĒ, však raz dávno sme boli u nej aj so ženou, už ani neviem preŀo, videli sme tú parádu... musel za vojny dobre zbohatnúĒ, ten jej tatko, a aj ona, chodí ako pávica, asi si myslí, že sa na to zabudlo, alebo že o tom nikto nevie, ale také veci sa neutaja... však sa len opýtajte bárskoho z tých starších, ŀo tu bývajú ešte od vojny... nadýchol sa, a vy sa skamarátite akurát s takou, ja teda na vašom mieste... 12
Starec jej od zaŀiatku naháĢal strach, nevĪúdny, ŀudácky chlap nepríĒažlivého vzhĪadu, to by jej najmenej prekážalo, horšie bolo, že sa v Ģom ani trochu nevyznala, miatol ju správaním, jeho slovám nemohla dôverovaĒ, nikomu, kto by dal kocúrovi meno Adolf, by nedôverovala, a on ho tomu svojmu veĪkému vypasenému dal. KeŅ prvý raz uvidela to obrovské stvorenie, ako vyletelo spoza dverí na schodisko a takmer vpálilo do jej bytu, z ktorého práve vychádzala, preĪakla sa a od hrôzy na zlomok sekundy zmeravela, ani nevie, ŀo ju ochromilo väŀšmi, ozrutánska ŀierĢava s iskriacimi oŀami rútiaca sa oproti nej, alebo starcovo hnevlivé volanie, Adolf, sem, naspäĒ, ku mne, ale už aj, poŀul si, došĪaka, Adolf... Tomu ŀloveku sa vyhýbala, ako len mohla, ŀo si už len o Ģom mala myslieĒ, na jednej strane pred Ģou ohováral Simoninho otca gardistu, na druhej strane ten jeho kocúr... vedela o Ģom, že sa rozhádal v dome skoro s každým, práve on patril k najväŀším odporcom všetkého nového, ŀo sa malo v spoloŀných priestoroch urobiĒ, opraviĒ, nanešĒastie, bol jej bezprostredný sused, nevĪúdny, veŀne zamraŀený chlapík, pravdepodobne Ēahal na osemdesiatku, možno ju už prekroŀil, kedysi prežil rodinnú tragédiu, tak poŀula, náhlu smrĒ syna, potom sa vraj nejaký ŀas lieŀil na psychiatrii, ale neskôr už odmietal akékoĪvek lieky, také nieŀo jej raz dávnejšie naznaŀila práve Simona, aj jej rodiŀia patrili k prvým obyvateĪom domu, otec architekt ho vraj projektoval, no to sa už nedozvedela od Simony, prišla na to len tak mimochodom reŀ na jednej z domových schôdzí, bolo to dávnejšie, Miriam sa ŀudovala, že režisérka, s ktorou sa vtedy už za13
ŀali obŀas stretávaĒ, sa jej o tom nikdy ani slovom nezmienila, nepochválila sa, že kedysi nepochybne pekná, dnes už ošarpaná, schátraná funkcionalistická stavba bola dielom jej otca. Škriepny ŀudák, tak sa o starcovi, ŀo býval oproti nej, vyjadrovali susedy, nepríjemný, ale neškodný, možno neškodný, pomyslela si Miriam, ibaže jej znepríjemĢoval dni, v ktorých sa stretli, vlastne ho Īutovala, aj manželku mal chorú, odkázanú na invalidný vozík, obŀas s Ģou chodieval von, asi k lekárovi, vtedy sa po schodisku rozliehal jeho hrubý sipĪavý hlas, s nadávkami sa raz obracal na výĒah, ktorý sa niekde zdržal, a on musel ŀakaĒ, kým príde, inokedy nimi ŀastoval vozík, pretože ho neposlúchal, a nebolo zriedkavé ani to, že ich adresoval manželke, jeho hlasité hundranie Miriam neraz poŀula spoza dverí, ich byty delila len úzka chodbiŀka, stretávali sa takmer dennodenne, ale zdraviĒ musela iba ona jeho, nedalo jej napriek všetkému prechádzaĒ popri Ģom len tak bez povšimnutia, niekedy odzdravil, inokedy sa tváril, že prepoŀul jej dobré ráno alebo dobrý deĢ, bola rada, že naveŀer z bytu už nevychádzal, staŀili denné stretnutia. Len zopár ráz na zaŀiatku sa stalo, že ju oslovil sám od seba, to vtedy jej rozprával o Simoninom otcovi, no keŅ videl, že nejaví záujem o rozhovor s ním, nahnevane ŀosi mrmlal, radšej sa ani neusilovala zachytiĒ všetky slová, hrubé, jedovaté, to bolo ešte horšie ako ignorancia a mĨkva nevšímavosĒ, mala zo stretnutí s ním naozajstný strach. Na poslednej schôdzi sa dostal do sporu s domovníŀkou, ktorá preŀítala návrh plánovaných opráv a rekonštrukcií, on nepotrebu14
je nijaké novoty, rozkriŀal sa na Ģu, nijaké brány na kadejaké špeciálne ŀipy alebo šípy, ŀertvie, ako sa to vlastne volá, na to všetko sa im môže zvysoka... on má svoje staré spoĪahlivé kĪúŀe, tie mu už slúžia viac ako šesĒdesiat rokov, nech si hovoria, ŀo chcú, on teda nebude súhlasiĒ s nijakými zmenami, na jeho stranu sa pridalo niekoĪko mužov, približne jeho rovesníkov, hádku sa napokon podarilo stlmiĒ, starý muž neskrýval hnev, pretože ho prehlasovali. Schôdza sa blížila ku koncu, a vtedy sa celkom neŀakane obrátil k nej, keŅ ste všetci takí múdri, zakriŀal, urobte poriadok aj s touto nóbl paniŀkou, ŀo sa sem unúvala z takej diaĪky až hen spoza mláky, s Ģou urobte poriadok, akurát ju sme tu potrebovali, aj to jej rozmaznané psisko, kto ho má stále poŀúvaĒ, vyštekáva jak divé... PreĪaknuto sa naĢho pozrela, ŀo mu to napadlo, preŀo sa z niŀoho niŀ pustil do Félixa, o akom poriadku to hovorí, o akom vyštekávaní, preŀo na nich zaútoŀil, veŅ s Félixom, ktorý celkom iste nebol divý, nikdy neboli problémy, zdalo sa jej, že niektorí susedia sa prekvapili, zarazene poŀúvali, napokon sa ktosi ozval, ŀo to má spoloŀné s programom domovej schôdze, ŀo vám ten pes urobil, opýtal sa, väŀšina Īudí však po obvinení mlŀala, hoci bolo aj pár takých, ŀo si Félixa celkom obĪúbili, bol pokojný, vážny, tichý, nikto v dome by nemohol povedaĒ, že ho štekaním ruší, tobôž nie v noci, a najmä k deĒom bol napriek vážnej povahe priateĪský, dal sa im pohladkaĒ, a keŅ sa mu prihovorili, vrtel mierumilovne chvostom, no preŀo to teraz nikto nepovedal, preŀo sa jej ráznejšie nezastali, aj by sa bola chcela ozvaĒ, ale nevedela, ŀo povedaĒ, navyše cítila, ako jej v hrdle nabieha horká hrŀa, mlŀala. 15
Jeden-dvaja z prítomných napokon predsa len nadávajúceho starca zahriakli, ale ten nepoŀúval, ŀo hovoria, zdvihol sa zo stoliŀky, a keŅ vychádzal z miestnosti, zlostne buchol dverami, ešte stihol zakriŀaĒ, aj tak je to psisko divé, len sa bojíte urobiĒ s ním poriadok... V ten veŀer dlho nemohla zaspaĒ, prudký výpad ju zranil, predovšetkým kvôli Félixovi, doteraz jej nik zo susedov nedal niŀ podobné najavo, nezblížila sa s nikým, no ani ku kon iktu neprišlo, tak preŀo sa po starcovom útoku takmer nikto ráznejšie neozval... Už bola noc a jej sa stále zdalo, že poŀuje na chodbiŀke, ktorá ju spájala so starcovým bytom, šuchotavé zvuky, akoby tam ktosi chodil, dotýkal sa zvonka jej dverí, dovtedy sa jej ako-tak darilo vyhnúĒ kon iktu s ŀudáckym mužom, neŀakala taký obrat, zaumienila si ŀím skôr na incident zabudnúĒ, no pocit znepokojenia v nej ostával, jeho vyhrážka medzi dverami jej ustaviŀne znela v ušiach, a potom tie nenávistné slová, urobte poriadok s nóbl paniŀkou a s jej divým psiskom. Nepríjemný výjav, na ktorý nemôže zabudnúĒ, predstavuje si starca nahnevaného takmer do nepríŀetnosti aj preto, že ho susedia prehlasovali, celkom zreteĪne ho pred sebou vidí, poŀuje jeho rozhnevaný hlas, akoby opäĒ sedeli v jednej miestnosti a dohadovali sa o opravách a rekonštrukciách, ktoré sa plánovali, strasie ju, preŀo všetku svoju zlobu obrátil proti nej, zdá sa jej, že opäĒ cíti na sebe jeho nenávistný pohĪad. Ibaže to ešte nie je dôkaz, takisto ako pri ružiach, ktoré kúpila na trhu a zasadila na priedomí a ktoré o pár dní po domovej schôdzi naš16
la nielen vykopané, ale i pošliapané, s obtrhanými lupeĢmi, takmer si bola aj vtedy istá, kto to má na svedomí, až toĪko primitívnej zloby, pomyslela si roztrpŀene... ale ak by sa jej vinníka aj podarilo usvedŀiĒ, premýšĪa Ņalej skormútene, Félixa jej to nevráti, mala byĒ od poslednej schôdze obozretnejšia, mala naĢho dávaĒ lepší pozor, bol taký dôverŀivý, a ona taká neopatrná. Dôkaz to však naozaj nie je, žene v parku by na jej otázku opäĒ musela odpovedaĒ, neviem, hoci tuším... s istotou neviem, kto to bol.
Sedí za písacím stolíkom, pred sebou má kopu výkresov s nedokonŀenými obrázkami, berie ich postupne jeden za druhým do ruky, sústredene si ich prezerá, niektoré z nich podrží pred oŀami dlhšie, napokon všetky znechutene odhrnie na okraj stola, ani jeden sa jej nepozdáva, ani na jednom z nich sa jej nepodarilo zachytiĒ to, o ŀo jej išlo, ŀo by najlepšie sedelo k textu, ktorý mala ilustrovaĒ, aj sa jej to dokonca na krátky záblesk mihlo pred oŀami, no nebola schopná preniesĒ to na papier. Odkedy sa stala tá vec s Félixom, nemôže sa poriadne sústrediĒ na prácu, predstava, že sa blíži termín odovzdania ilustrácií, a ona do vydavateĪstva nemá ŀo zaniesĒ, ju znervózĢuje, chytá sa jej panika, nielen pre nedodržanie termínu, oveĪa horšie je, že zaŀína podliehaĒ nedobrej predtuche, možno sa jej už nikdy nepodarí urobiĒ nijakú ilustráciu, niŀ, ŀo by stálo za reŀ, talent, o ktorom aj tak vždy pochy17
bovala, v nej vysychá, no v tomto okamihu, v terajšej situácii, oveĪa horšie ako vysychajúci talent bolo, že veĪmi Īahko môže prísĒ o zákazky, ktoré jej pomáhajú prežiĒ. Nemala chodiĒ do psieho parku, aj keŅ si ho obĪúbila, tiché miesto neŅaleko centra, veĪa kríkov, kvetov a hlavne veĪký trávnik, po ktorom je dovolené chodiĒ a psi tu môžu behaĒ, koĪko len chcú, nikto tam na nich nekriŀí, voĪne sa pohybujú, hrajú, váĪajú v tráve a oŀi sa im len tak blyštia od šĒastia... ako len mal ten park rád, strávili v Ģom spolu veĪa pekných hodín. Vystrie sa, pohĪad uprie von oknom, chvíĪu sedí vzpriamená, zahĨbená do myšlienok, potom sa opäĒ nahne nad stôl, prsty sa rozbiehajú po jednom z papierov, je to také podvedomé ŀarbanie, na papieri ostávajú kružnice, ovály, nepravidelné vlnovky, niŀ neznázorĢujúce, nedávajúce zmysel, abstraktné tvary, ku ktorým sa teraz veĪmi ŀasto utieka jej ruka aj myseĪ, pretože niŀ vhodné, ŀo by mohla použiĒ ako ilustráciu do knižky, neprichádza, myseĪ má prázdnu, niekedy sa jej zdá, že celé vnútro má prázdne, ak tam ŀosi niekedy bývalo, postupne to vyprchalo, vytratilo sa. Rozrušuje ju spomienka na park, ten teraz vyzerá celkom inak, spustol, bez Félixa akoby to bol všedný priestor, ktorý stratil ŀaro aj príĒažlivosĒ, všetko sa stratilo, hovorí si zatrpknuto, myšlienky má ŀoraz ŀernejšie, rastú v nej pochybnosti, už nielen v súvislosti s minulou prechádzkou do parku, ŀoraz ŀastejšie premýšĪa, ŀi bolo rozumné vracaĒ sa do tohto mesta po takom dlhom ŀase, prišla sem hĪadaĒ Miriam, akou bola v detských rokoch, malé, dosĒ nesmelé, uzavreté 18
dievŀatko s veĪkými ŀiernymi oŀami, prišla hĪadaĒ ŀasy detstva, v ktorých sa mohla oprieĒ o rodiŀovskú lásku, o pocit dôvery, že mama s otcom ju ochránia pred akýmkoĪvek nebezpeŀenstvom, dúfala, že návratom sa jej podarí po všetkom, ŀo prežila, nájsĒ vnútorný pokoj, ale ako si mohla myslieĒ, že ho nájde práve v rodnom meste, keŅ tu už nikoho nemá, ani príbuzných, ani rodinných priateĪov ŀi známych, ak ich zopár aj bolo, vymreli, odsĒahovali sa, stratili sa stopy po nich... Na papieri jej pod rukami pribúdajú nové kružnice, elipsy, lomené ŀiary, vrážajú do seba, vkliĢujú sa navzájom, vytvárajúc nové a nové zložité útvary, nevenuje im pozornosĒ, len prsty vykonávajú svoju prácu, a pamäĒ zase svoju, hoci keŅ sa to tak vezme, napadne jej, ani tam, odkiaĪ odišla, už nikoho nemá, odkedy mama s otcom zomreli, odkedy sa rozpadol vzĒah s Daveom, nikoho blízkeho, nikoho, komu by sa mohla posĒažovaĒ, komu by na nej záležalo, ani tu, ani tam, dodá v duchu skĪúŀene, svet pre Ģu spustol, tak akosi sa to vyvinulo, v posledných rokoch žije veĪmi osamelo, napokon, takmer vždy sa v doterajšom živote cítila osamelá, musí si priznaĒ, že do istej miery to bolo tak aj v detstve, v mladosti, stále, jestvovalo zopár výnimiek, zopár svetlejších chvíĪ, keŅ sa zdalo, že ohrada, v ktorej sa ocitla nedobrovoĪne, proti svojej vôli, sa naštrbí, prelomí a možno aj celkom rozpadne, ŀosi sa zmení v jej živote, v jej pocitoch, svetlé okamihy sa však napokon zakaždým rozplynuli, stratili v tme, veriĒ, že sa jej raz podarí uniknúĒ, bolo ilúziou... Usiluje sa rozpamätaĒ, motá sa v sieĒach udalostí, rokmi ju neprestajne opriadali ako neúnavné pavúky, ktoré si nedoprajú ani krátku 19
prestávku, toĪké navzájom sa miešajúce siete, tenuŀké, takmer neviditeĪné, no nesmierne pevné, rozpliesĒ sa jej ich nedarí, azda aj preto nedovidí na svoj život, odjakživa akoby bol zahalený ŀímsi nepriehĪadným alebo akoby bol od nej veĪmi vzdialený, obŀas dokonca prepadá pocitu, akoby svoj život ani neprežívala ona, ale ktosi celkom iný, cudzí, kto jej teraz prisúva do pamäti polojasné, polozrozumiteĪné spomienky a usiluje sa ju presvedŀiĒ, že toto je podstata jej príbehu. PamäĒ sa mení na chuchvalce najrôznejších obrazov a ona sa v nich stráca, a taká stratená, zneistená nevie si s nimi daĒ rady, nerozumie im, a ani príbehu, do ktorého sú vpletené, ale ako inak ho môže prijaĒ za svoj, cítiĒ sa v Ģom aspoĢ ako-tak útulne... chvíĪami sa jej zase zdá, akoby bola loptiŀkou, ktorú si pohadzujú neznáme ruky, nie, opraví sa vzápätí, nie vždy neznáme, boli aj ruky, ktoré veĪmi dobre, veĪmi dôverne poznala, ktorým verila, aký význam by však malo vracaĒ sa teraz k spomienkam na také alebo onaké ruky... Vstane, pomaly prejde do kuchyne, postaví vodu na ŀaj, musí sa aspoĢ trochu rozobraĒ, vykonaĒ nejaký pohyb, akýkoĪvek, musí sa vzoprieĒ ochromujúcemu pocitu, zakorenil sa v nej ešte v detstve, veĪmi dobre si naĢ pamätá, bol v nej, keŅ sa rozprávala so spolužiaŀkami v škole v tých dvoch cudzích krajinách, a bol v nej, aj keŅ sa na veĪkom dvore v tomto meste hrávali oli-oli-Janka alebo zlatú bránu otvorenú, stála v rade vedĪa ostatných detí, dotýkali sa navzájom, spievali a pritom dvíhali a spínali ruky, ukláĢali sa, zvĜtali, spievala s ostatnými, dvíhala a spínala ruky spolu s nimi, ukláĢala sa, zvĜta20
la, ale nepomohlo to, cítila sa, akoby stála mimo tohto hlúŀika, nie je to jej miesto, no kde je moje miesto, pýtala sa samej seba vtedy a ešte oveĪa ŀastejšie neskôr, kde by som ho mala hĪadaĒ, opakovala si otázku, lenže odpovedaĒ si na Ģu nevedela. OveĪa lepšie to nebývalo od istého ŀasu ani v prítomnosti rodiŀov, ani v ich byte sa už necítila pokojne a bezpeŀne, zdalo sa jej, že stále musí striehnuĒ na nieŀo, ŀo by ju mohlo ohrozovaĒ, nevedela to pomenovaĒ, ale ŀosi v ovzduší cítila, medzi múrmi izieb sa ŀoraz ŀastejšie rozliehali podráždené, hádajúce sa hlasy, pomaly nebolo dĢa, aby medzi rodiŀmi neprichádzalo k sporom, vtedy ešte netušila, o ŀo ide, ŀo sa chystá za jej chrbtom, nebolo by jej ani vo sne napadlo, že mama by chcela odísĒ tak Ņaleko, že robí všetko pre to, aby sa jej podarilo vybaviĒ tamtú cestu, a otec sa ju márne usiluje odhovoriĒ od plánov, netušila vtedy ešte mnohé iné, dôležitejšie veci, jediné, ŀo cítila, boli pocity bezradnosti a skĪuŀujúcej osamelosti. Nerozumela svojim pocitom, a nechcela o nich hovoriĒ, lebo o takých veciach sa asi nepatrí hovoriĒ, a možno by sa ani nedali presne opísaĒ, utvrdzovala sa v presvedŀení, že nieŀo podobné prežívajú aj iné deti, jej rovesníci a rovesníŀky, niektoré z nich možno ešte o ŀosi silnejšie, všetku tú neistotu a všetok nepokoj nosia v sebe, no dokážu to ukryĒ, zvládajú to oveĪa lepšie ako ona, asi to tak musí byĒ, táto predstava jej aspoĢ trochu pomáhala, musí sa nauŀiĒ lepšie skrývaĒ všetko, ŀo nosí v sebe, väŀšmi sa uzatváraĒ pred inými, nechce, aby do nej niekto videl, ani z najbližších, veŅ ona takisto nevidí do nich ani do toho, preŀo je to u nich doma odrazu iné, ako bývalo predtým... 21
Prv než sa uloží do postele, užije tabletku, už zase sa hlásia bezsenné noci, na chvíĪu zadrieme, no veĪmi skoro sa prebúdza, s otvorenými oŀami ŀaká na príchod rána, raz kdesi ŀítala, že v takých prípadoch by sa mal ŀlovek sústrediĒ na najkrajšie okamihy života, pripomenúĒ si ich, sprítomniĒ v predstavách, preniesĒ sa do ŀasu, keŅ ich prežíval, sugesciou si privolaĒ pocity dávnejšie prežitých radostí. Urputne rozmýšĪa, na aké okamihy by si mohla spomenúĒ, keŅ zväŀša to dobré, pekné, ŀo prežila, nabralo napokon iný smer, zaviedlo ju to kamsi celkom inam a prinášalo ponajviac iba sklamanie, prázdnotu, bolesĒ. HneŅ po raĢajkách zaŀne vyĒukávaĒ ŀíslo ordinácie, ale má smolu, stále je obsadené, až na piaty ŀi šiesty pokus sa jej podarí dovolaĒ, predstaví sa a hneŅ za pozdravom zo seba vychrlí, potrebovala by som stretnutie, ak by sa dalo dnes... alebo zajtra, dodá, je to súrne, veĪmi. Lekárka odpovie na pozdrav, potom zmĨkne, Miriam poŀuje šuchot papiera, domyslí si, že je to šuchot strán v notese. ŽiaĪ, v najbližších dĢoch nemám voĪný termín, najskôr koncom mesiaca. Miriam sa pre istotu predstaví ešte raz, meno vysloví pomalšie, zreteĪnejšie, asi si ma ešte pamätáte, povie a veĪmi si pri tom praje, aby lekárka prikývla tak dôrazne, že to bude cítiĒ aj na diaĪku, priam 22
túži, aby žena v ambulancii prehodila ŀosi ako: samozrejme, že si vás pamätám, ako by som si vás nepamätala, veŅ sme sa kedysi poŀas stretnutí tak dobre porozprávali, ako by som si nepamätala. Na druhom konci aparátu však neodznie niŀ podobné, z membrány sa šíri opäĒ šuchot stránok. Miriam zachváti úzkosĒ, nechce sa jej veriĒ, že doktorka si nespomenula, ja... viete, dlhšie som u vás nebola... ale teraz... chcela by som... totiž... potrebovala by som sa s vami opäĒ stretnúĒ... ŀím skôr, do toho stretnutia vkladám poslednú nádej, je to naozaj veĪmi súrne... Celá stĜpne, nechce si predstaviĒ, že v tomto stave ostane bez pomoci, desia ju najmä bezsenné noci, zúfalo zopakuje, nesmierne súrne... keby sa dalo... zajtra alebo pozajtra, veĪmi vás prosím... na okamih zaváha, potom sotva poŀuteĪne vydýchne, ak by sa dalo aspoĢ na chvíĪu, aspoĢ pár slov... nevládzem Ņalej... Ļalšie sekundy ticha, zastavte sa vo štvrtok cez obedĢajšiu prestávku, koneŀne sa ozve doktorka, ale tentoraz to bude naozaj len chvíĪa... prestávku mám od pol jednej... Viem, vyhĜkne Miriam okamžite, prísĪub úĪavy ju aspoĢ trochu upokojil.
Ļakujem, že ste si na mĢa našli ŀas, hovorí o dva dni, keŅ sa usádza do kresla oproti psychiatriŀke. 23
Tá na Ģu uprie pohĪad, ide asi o nieŀo vážne, polootázka, polokonštatovanie... Miriam si odkašle, hĪadá slová, zaŀína sa jej veĪmi Ēažko, hoci celý predchádzajúci deĢ si v duchu nacviŀovala vety, krátke a ŀo najobsažnejšie, aby stihla povedaĒ cez obedĢajšiu prestávku aspoĢ to najdôležitejšie. Lekárka si odhrýza z bagety, k Miriam obráti povzbudivý pohĪad. Ako by som... povie napokon zadĜhavo, Félix, urŀite si pamätáte, povie s nádejou, k Félixovi sa predsa dostala vŅaka tejto žene, ona jej ukázala k nemu cestu, na to predsa nemohla zabudnúĒ... Doktorka vyŀkávajúc pokýva hlavou, bagetu položí na stôl, Félix, povie, áno, isteže... Spomínate si, mal také nezvyŀajné svetlé sfarbenie, pokraŀuje Miriam, takmer dobiela, len na temene taký nenápadný, trochu tmavší pás... vlastne... bol to váš nápad, povie Miriam po krátkom zaváhaní... poslali ste ma vtedy k svojej priateĪke, k tej chovateĪke... Teraz je už v lekárkinom prikývnutí viac živosti, posledné slová jej pomohli a chytila sa stopy, pravdaže, povie, pravdaže si spomínam... Váš nápad sa vtedy dobre osvedŀil... veĪmi dobre... Verila som, že vám to pomôže, a bola som rada, že naozaj pomohlo, staŀilo vás potom spolu vidieĒ... Bolo to naozaj tak... lenže teraz... Vznikli nejaké vzĒahové problémy, spýta sa úŀastne, zatiaĪ ŀo si v poŀítaŀi podrobnejšie prehliada predchádzajúce záznamy o pacientke, ktorej dala mimoriadny termín, tesne pred jej príchodom 24
stihla do nich len napochytro nazrieĒ, mala dnes katastrofálne nabitý deĢ. On... už nie je tu, povie Miriam potichu. Lekárka zdvihne oŀi od monitora, uprie ich na ženu pred sebou, nie je... zopakuje spýtavo. Niekto zrejme využil chvíĪu, keŅ bol sám v záhradke pred domom, nestávalo sa ŀasto, aby bol bez dozoru, všade sme chodievali spolu... v ten veŀer... keŅ som videla, že ho odrazu pochytili bolesti, som ho zobrala k veterinárovi, Ņalší deĢ ho museli operovaĒ, ale už to nepomohlo, silné vnútorné krvácanie... bola... bola to látka, ktorá sa používa na hlodavce. Hrozné, hovorí lekárka, hrozné... a vy... Ja... prehltne horŀinu v krku, je to horšie ako vtedy vpred ôsmimi rokmi, asi aj ako kedykoĪvek predtým, povie prerývane, cíti, ako jej dochádza dych, oveĪa horšie... neznesiteĪne... akoby mi vytrhli z tela.... Lekárka mlŀky vyŀkáva. Viete, keŅ sa raz vytvorí taká dvojica, keŅ sa dvaja tak zblížia, keŅ sa až tak veĪmi zžijú a stane sa taká hrozná vec... bolo by lepšie, keby... na okamih zaváha, potom dokonŀí vetu, bolo by lepšie, keby spolu aj odchádzali... Hm... to ste zašli azda priŅaleko... PriŅaleko, povie Miriam ako spomalená ozvena, možno áno, ale možno ani nie... chápete, keŅ si dvojica na seba zvykne, stále sú spolu, stanú sa vzájomnými súŀasĒami, dopĨĢajú sa... jeden bez 25
druhého už ani nie je sebou, neviem, ako by som to lepšie povedala, aby ste ma pochopili... je také Ēažko vyjadriĒ to slovami... Lekárka prikývne, chápem... no predsa len... Miriam jej nedá dohovoriĒ, vie si predstaviĒ, aké slová by nasledovali za lekárkiným predsa len, vie si to veĪmi dobre predstaviĒ, a nechce poŀuĒ také alebo podobné slová. Odkedy sa to stalo, povie naliehavo, akoby až so vzdorom, odkedy už nie je so mnou, nemôžem spávaĒ, jesĒ ani pracovaĒ, nie som schopná urobiĒ jedinú ilustráciu, niŀ, ako keby som už ja ani nebola ja, všetko sa vytratilo, neostalo niŀ, absolútne niŀ, iba tá desivá spomienka, ako na mĢa, celý skrútený od bolesti, pozerá... a tá prázdnota, ŀo prišla potom... celý svet sa mi vyprázdnil, ostala iba prázdnota, ŀosi ako vesmírna ŀierna diera, do ktorej sa prepadám... možno nie ŀierna... možno tmavosivá... niŀota, absolútna niŀota, neviem, ŀi si to viete predstaviĒ... Usilujem sa, povie lekárka zamyslene, ale... skúsme sa na to pozrieĒ aj z trochu inej strany, dodá po chvíli. Miriam potrasie hlavou, tuší, aké argumenty by teraz mali prísĒ na rad, argumenty, že medzi vzĒahom ŀloveka a zvieraĒa a vzĒahom dvoch Īudí je rozdiel, ak by to teraz lekárka povedala, Miriam by k nej stratila dôveru a už nikdy by ju neprosila o pomoc, nikdy by nevošla do jej ordinácie. Žena sediaca oproti nej však povie ŀosi iné, ŀo Miriam zraní ešte väŀšmi, ako by ju zranili slová, o ktorých predpokladala, že už-už zaznejú, zraní ju to a udrie ako presne hodený kameĢ. 26
Hovorili ste o prázdnote... tá zvyŀajne nebýva absolútna, nám sa to obŀas tak zdá, v istých situáciách, ale v skutoŀnosti... ak zmeníme uhol pohĪadu... ak sa vám na chvíĪu podarí sústrediĒ na nieŀo iné, hĪadieĒ niekam inam, ako ste si zvykli za posledné roky... azda by ste našli štrbinu v tej prázdnote, ktorá by sa dala zaplniĒ.. keby ste porozmýšĪali, keby ste veĪmi chceli... niekto z príbuzenstva... priateĪov alebo známych... Miriam vrhne na doktorku rýchly pohĪad, je v Ģom úĪak, zmätok, sklamanie, všetko premiešané, najmä však obrovské sklamanie. Nemýlila sa, jej prvý dojem bol správny, doktorka si na Ģu spoŀiatku vôbec nespomenula, až postupne sa rozpamätala, potom ako sa zmienila o chovateĪke... ale ako mohla zabudnúĒ, nespomenúĒ si na to, ŀo jej pred niekoĪkými rokmi rozprávala o sebe, o udalostiach, ktoré ju v spomienkach ustaviŀne prenasledovali... ako si nemohla pamätaĒ, k ŀomu sa jej ona po Ēažkom, veĪmi Ēažkom vnútornom boji napokon priznala... veŅ jej vtedy jasne povedala, že nemá nikoho, ani tam, a ani tu, vôbec nikoho, ani jedného ŀloveka, o ktorého by sa mohla oprieĒ, s ktorým ju nieŀo spája, nieŀo významné, vnútorné... a ona jej dôverovala, myslela si, že našla u tejto doktorky skutoŀné pochopenie, že sa vtedy pred rokmi poŀas opakovaných stretnutí zblížili, že tá druhá sa vžila do jej situácie, veŅ jej dala tak hlboko nahliadnuĒ do svojho života, do minulosti, svojej a potom aj matkinej... doktorka, pred ktorou sa celkom otvorila, ktorá ju mala lieŀiĒ, si niŀ nezapamätala, niŀ podstatné... ako ju však môže lieŀiĒ, ak si nepamätá ani najdôležitejšie veci, o ktorých jej rozprávala... 27
Miriam prehltne, sĒažka, zdĨhavo, neŀakala také sklamanie v ordinácii, od ktorej si toĪko sĪubovala. Psychiatriŀka si všimne zmenu na Miriaminej tvári, odkašle si, stala sa chyba, preblesne jej mysĪou, vyŀíta si, nestihla si dôkladnejšie pozrieĒ záznamy, chyba, ktorá sa nemala staĒ, nie v prípade tejto chorobne precitlivenej, nesmierne zraniteĪnej ženy, postupne sa už jasnejšie rozpamätáva na voĪakedajšie rozhovory s touto psychicky krehkou ženou, až neuveriteĪne krehkou, ale naozaj nestíhala, nestíha už toĪko vecí, na niŀ už nie je ŀas, pacientov pribúda z roka na rok, a lekárov odbúda, pomaly budú ordinovaĒ už len dôchodcovia, mladí sa náhlia do sveta, za lepšími podmienkami, a najmä za väŀšími platmi... Teraz sa však už zbytoŀne zahĜĢa výŀitkami a vzápätí sa sama pred sebou ospravedlĢuje, vie, že toto sa nemalo staĒ, musí vám veĪmi chýbaĒ, to je pochopiteĪné, povie s úŀasĒou a mierne sa nahne dopredu, vystrie ruku, akoby sa chcela ženy pred sebou zĪahka dotknúĒ, ale prv ako sa k nej priblíži, zase ju stiahne naspäĒ, ešteže si vŀas uvedomila, že v tomto prípade by dotykom veci ešte zhoršila. Nie je to Īahká situácia, prehovorí po chvíli... ale my sa nevzdáme... spolu sa z toho aj tentoraz dostaneme. Miriam má v pohĪade tiene pochybnosti, ale aj úpenlivú prosbu, myslíte? Viem to, doktorka si dáva záležaĒ, aby jej hlas znel teraz napriek únave pevne a presvedŀivo, musí chybu napraviĒ, inak de nitívne stratí ženinu dôveru. 28
Viem to celkom urŀite, zopakuje, len bude treba, aby sme sa trošku ŀastejšie stretávali... a boli trpezlivé. Áno, hlesne Miriam po krátkej odmlke, aj ja by som chcela... potrebujem ŀastejšie... v hlase sa jej zachveje drobná nádej. Predovšetkým by sme sa mali teraz vrátiĒ k silnejším liekom, opäĒ sa zahĪadí do starších záznamov na displeji, hneŅ vám vypíšem recept. Miriam pohybom hlavy naznaŀí nespokojnosĒ až nesúhlas. AspoĢ naŀas, je to nevyhnutné. Nne... neviem, ŀi to pomôže, povie jachtavo... keŅ som minule spoŀiatku brala tie silnejšie lieky... možno si už nepamätáte, vykĨzne jej neúmyselne z úst, nechcela nahlas vysloviĒ výŀitku, ale už je to vonku. Doktorka mlŀí, Miriam nechce predlžovaĒ nepríjemnú situáciu, vzchopí sa a pokraŀuje, povedala som vám vtedy... akoby vidiny... také zvláštne predstavy... bojím sa, aby zase... Predpíšem vám iné lieky, možno sa budú trochu Ēažšie zháĢaĒ, nastali nejaké problémy s distribúciou, ale sú naozaj úŀinné, mám s nimi veĪmi dobrú skúsenosĒ s viacerými, ktorí ku mne chodia... nebojte sa, ustrážime to, opäĒ má v hlase presvedŀivý tón, nenástojila by som, ale ak cítite, že ste tentoraz na tom horšie ako kedykoĪvek predtým... OveĪa horšie... Musíme to skúsiĒ, hovorí doktorka, keŅ ju odprevádza k dverám ordinácie, inú možnosĒ nevidím, zatiaĪ... dôverujte mi, bez toho by to nešlo, dodá po chvíli, tentoraz má v hlase ona prosebný tón. 29