Skip to main content

EB1102013

Page 1

VYDAVATEďSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEďOV

1


2


Od slova do SLOVA (Recenzie a príležitostné texty)

3


Copyright © 2016 Jozef Špaþek Cover design © 2016 ďubica Konþeková Slovak edition © 2016 VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov, spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss@vsss.sk http://www.vsss.sk Vydanie knihy ¿nanþne podporili: Obþianske združenie KVARTETO

Neinvestiþný fond Mesta Skalica

INA Skalica spol. s r.o.

Protherm Production, s.r.o., Skalica Vaillant Group Slovakia, spol. s r.o.

VEPOS - SKALICA s.r.o.

GUR Computers, Skalica Amicus SK, s.r.o., Skalica Mikulka tech s.r.o., Skalica

VYDAVATEďSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEďOV spol. s r. o. Jozef Špaþek: Od slova do SLOVA (Recenzie a príležitostné texty) Zodpovedná redaktorka Anna Penkovová Obálka a gra¿cká úprava ďubica Konþeková Tlaþ P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Printed in Slovakia ISBN 978-80-8061-964-0

4


Jozef Špaþek

Od slova do SLOVA (Recenzie a príležitostné texty)

5


6


Obsah I. OD TÉMY K TÉME, Z PRÍBEHU DO PRÍBEHU ġahák podĐa Feldeka (ďubomír Feldek: ġahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáþa) ....................................... 15 Nespálená energia (Anton Hykisch: Atómové leto) .......................... 18 Naliehavá záležitosĢ (Jana JuráĖová: Nevybavená záležitosĢ) ......... 22 Upratovanie Veroniky Šikulovej (Veronika Šikulová: Diera do svetra) ................................................................................................... 25 Výrazný nával þloveþiny (Veronika Šikulová: Freska v dome, Medzerový plod) ....................................................................................... 27 Ruská romanca P. PišĢanka (Peter PišĢanek: Neva) .......................... 30 Štvrtý román Petra PišĢanka... a posledný (Peter PišĢanek: Rukojemník) ................................................................................................. 32 Ostrohranný jednouholník (Márius Kopcsay: Jednouholník) ........... 35 Malý román, málo lásky (Balla: VeĐká láska) ................................... 38 Z literárnej pozostalosti Petra Gregora (Peter Gregor: Utrpenie Mikuláša Horna) ..................................................................................... 41 Hranice žánru a odvahy (Koloman Kocúr alias ďuboš Dojþan: Sracia zbraĖ) ............................................................................................. 44 Dve tváre jednej mince (Pavel Vilikovský: Letmý sneh, Príbeh ozajského þloveka) ............................................................................... 48 Rieka v próze (Štefan Moravþík: SĢahovanie rieky) ......................... 51 Súradnice súþasnosti (Jozef Puškáš: Sny, deti, milenky) ................... 54 ZaĢaĢ do živého (Ivan ýiþmanec: Bratislavský satyr) ....................... 57 Cesta na Kilimandžáro, cesta do samoty (Peter Holka: Láska prebýva na Kilimandžáre) ........................................................................... 61 Smäd tela þi nepokoj duše? (Mikuláš Koþan: PípeĢ) ......................... 64 Tma pred nami, tma v nás (Jozef Karika: Tma) ................................. 69 Poviedky o þloveku v ohrození (Igor Hochel: Muchy (v treĢom roku okupácie)) ...................................................................................... 72 7


Výrazné žmurknutie (Miroslav Brück: Žmurknutie z veþnosti) ........ 75 Zlodej, ktorý rozdáva (Ivan Mojík: Zlodej pĚs) ................................. 77 Posledné chvíle Vladimíra Clementisa (ďuboš Jurík: SmrĢ ministra) ........................................................................................................ 80 Nádej menom Dubþek (ďuboš Jurík: Alexander Dubþek / Rok dlhší ako storoþie) ................................................................................... 84 Rozhovory s majstrami (ďuboš Jurík: Dialógy s hviezdami literatúry) ........................................................................................................ 88 Pisár v službe (Ladislav Ballek: Trojou a vĚškom pamäti) ................ 91 Korene humoru (ďudmila Rampáková: Humoristka Zuzka Zguriška) ........................................................................................................ 94 Hlboké literárne sondy (Valér Mikula, Marcela Mikulová: ýakanie na dejiny) ............................................................................................ 98 Zaostrené na hodnoty (Anna Valcerová: Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry) ..................................................................................... 102 Vladimír Mináþ v diskurznom kontexte (Pavel Matejoviþ: Vladimír Mináþ a podoby literárneho diskurzu v druhej polovici 20. storoþia) ............................................................................................... 109 Oneskorené prózy V. Mináþa (Vladimír Mináþ: Zakázané prózy) ..... 115 Inšpirujúco aj pre súþasnosĢ (Alexander Matuška: Osobne a neosobne) ................................................................................................ 119 Spomienky z neþasu (Július Vanoviþ: Zápisky z mĚtveho þasu / Antimemoáre) ..................................................................................... 123 Vyprázdnený raj (Ivan Koleniþ: Porušenie raja) .............................. 126 Slovostroj márnosti Ivana Koleniþa (Ivan Koleniþ: Až do nirvány) ..... 131 Tajomstvo básnického svetla (Ján Tazberík: Spodný bod svetla) ..... 134 Dve prózy Egona Bondyho (Egon Bondy: Agónie Epizóda) ........... 136 Strážca jazykovej þistoty (Pavel Branko: Úklady jazyka) ............... 139 Glosy nielen o jazyku (Inge Hrubaniþová: Ako zjesĢ žabu) ............ 141

II. SEDEM VIET O SIEDMICH KNIHÁCH Sedem viet o siedmich knihách I Július Balco: Kliatba žltých ruží ...................................................... 147 Valér Mikula: Postinterpretácie ....................................................... 147 8


Ján Zambor: Dom plný neviditeĐných ............................................. 148 Mila Haugová: PísaĢ ako dýchaĢ ..................................................... 149 Jozef Karika: Na smrĢ II .................................................................. 150 Jean Paul Didierlaurent: ýitateĐ z vlaku 6:27 .................................. 151 Joachim Meyerhofer: Kdy bude koneþnČ zase všechno takové, jaké to nikdy nebylo ................................................................................. 152 Sedem viet o siedmich knihách II Stanislav Rakús: Poetika prozaického textu .................................... 154 Tibor Žilka: Dobrodružstvo teórie tvorby ........................................ 155 Kolektív autorov: Hlboký lov (slov) ................................................ 156 Peter Mišák a Peter Vrlík: Murárske povesti a príbehy .................... 157 Juraj Kuniak: Za mestom ................................................................. 158 Veronika Šikulová: Moyzesovo kvarteto XL ................................... 159 Miroslav Brück: Hotel Oáza ............................................................ 160

III. EX LIBRIS Jozef Puškáš: Záhrada (v piatom období roka) ................................ 165 Ivan Hudec: Pangharty .................................................................... 166 Petr Skarlant: VČk náruživosti ......................................................... 168 Ludvík Souþek: HippokratĤv slib .................................................... 170 Pavel Bunþák: Maliny z mraþien ..................................................... 171 Sen o peþiatke. Zostavili T. Janovic a J. ýertík ................................ 172 Kamil Peteraj: Bosá láska ................................................................ 174 Karel Sýs: Rodné þíslo Homéra ....................................................... 175 ZdenČk Zapletal: PĤlnoþní bČžci ..................................................... 176 Petr Prouza: Výletní parník ............................................................. 178 JiĜí Žáþek: Papírové rĤže ................................................................. 179 Bohumil Hrabal: MĤj svČt ............................................................... 181 Ludvík NČmec: PrĤvodce povČtĜím a tmou ..................................... 182 ZdenČk Zapletal: KĜehké zboží ........................................................ 184 Petr Prouza: Holky, požár, kariéra ................................................... 185 Erotické poviedky. Zostavil a doslov napísal Ivan Hudec ............... 187 Vladimír Holan: Když rĤže pĜestaly chrlit krev ............................... 189 9


Jaroslav Holoubek: Vþelí král ......................................................... 191 Ludvík NČmec: Negativ .................................................................. 193 ZdenČk Zapletal: Nekoneþný striptýz .............................................. 195 Jaroslav Holoubek: Naþasovaná slepice .......................................... 197 Vasilij Grossman: Život a osud I., II. ............................................... 199

IV. POHďADY ZA HRANICE Súkromný prelet dejinami (Jaroslav ýejka: Odcizená krajina) ........ 203 Náhrdelník Jaroslava ýejku (Jaroslav ýejka: ZvČrolékaĜka na stopČ) ...................................................................................................... 208 Nepremárnený život (Jaroslav ýejka: Prosranej život) .................... 211 Retroromán Jaroslava ýejku (Jaroslav ýejka: Most pĜes Ĝeku zapomnČní) ............................................................................................. 215 Román o skepse (ZdenČk Zapletal: PĤlnoþní pČšci) ........................ 219 Prózy Jana Zábranu (Jan Zábrana: Povídky) ................................... 222 Básnik proti prúdu (Karel Sýs: Apokalypsa podle Joba) ................. 225 VziaĢ si komunistu (Philip Roth: Vzala jsem si komunistu) ............ 228 Román po transfúzii (Ian McEwan: Amsterdam) ............................ 231 Joseph Heller a tí druhí (Joseph Heller: Portrét starého umelca) ..... 233 Modré poviedky (Gabriel García Márquez: Oþi modrého psa) ....... 235 Smútok za vlasĢou a iné podtóny (Vladimir Nabokov: Bledý oheĖ) ...................................................................................................... 237 Sugestívna moc pamäte (Vladimir Nabokov: PamäĢ, prehovor) ..... 240 Od obdivu k pohĚdaniu (Maxim D. Šrajer: Bunin a Nabokov) ........ 243 HĐadanie v minulom þase (Sándor Márai: Rozvod v Budíne) ......... 248 Dve novely S. Máraia (Sándor Márai: Esterina pozostalosĢ) ........... 251 HĐadanie cesty (Vladimir Sorokin: Metelica) ................................. 254 Román o disidentoch (ďudmila Ulická: Zelený stan) ...................... 257 Nie je groteska ako groteska (Aleks Tarn: UkradnúĢ Lenina) ......... 260 Príbeh Novorusa (Jurij PoĐakov: Nebo padlých) ............................. 263 Kultový román (Louis-Ferdinand Céline: Cesta do hlbín noci) ....... 266 Až neuveriteĐne provokujúci autor (Viktor Suvorov: Všechno bylo jinak aneb Kdo zaþal druhou svČtovou válku) ................................ 269 Humor zo severu (Jonas Jonasson: Storoþný starþek, ktorý vyliezol z okna a zmizol) ........................................................................... 274 10


V. PRÍLEŽITOSTNÉ TEXTY V sieti pamäti ................................................................................... 281 NakuĢ kosu básnikovi ..................................................................... 285 Nová kniha o Skalici (Pavol Dinka: Skalica a Skaliþania v literatúre) ...................................................................................................... 290 Nevšedne o búdach, vinohradníkoch a víne (Pavol Dinka: Skalické búdy) ............................................................................................ 292

11


12


I. OD TÉMY K TÉME, Z PRÍBEHU DO PRÍBEHU

13


14


ġahák podĐa Feldeka Majster všetkých literárnych žánrov a skutoþný „homo scribens“, všetkými literárnymi i inými masĢami mazaný ďubomír Feldek sa rozhodol pomôcĢ aj študentom a vyuþujúcim literatúry. Urobil to spôsobom jemu vlastným – do najnovšej knihy zahrnul texty, ktoré by mohli podĐa neho suplovaĢ dejiny našej literatúry od najstarších þias až po dnešok. Výsledkom tejto nezištnej snahy je kniha ġahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáþa (Literárne informaþné centrum 2013). Feldekov Ģahák obsahuje texty napísané k rôznym príležitostiam þi úþelom. V šiestich þastiach sa stretávame s netradiþným pohĐadom na známe i menej známe literárne javy a zjavy, od Konštantínovho Proglasu, netradiþne Feldekom preloženom do modernej podoby, až po prozaika ďubomíra Dobrovodu, ktorý zaujal svojimi knihami o Malkáþovi i VeĐkáþovi. Popravde povedané, dnešným študentom, najmä tým stredoškolským, ten Feldekov Ģahák veĐmi nepomôže, hoci urþite môže zaujaĢ. Systém vyuþovania literatúry je zásluhou tzv. Mikolajovej reformy rozbitý na márne kúsky a ani zaujímavo napísané Ģaháky to už nenapravia. SpäĢ však k samotným Feldekovým kapitolkám a portrétom známych i neznámych autorov. Najväþšiu pozornosĢ udeĐuje svojim súputníkom z trnavskej skupiny, þo je vcelku pochopiteĐné. ObzvlášĢ kapitolka o Jánovi Stachovi je veĐmi zaujímavá i dojímavá. Pre veĐmi vážnych záujemcov o slovenskú poéziu konca 20. storoþia by však viac vyhovovala Feldekova kniha, v ktorej sa výluþne venoval len konkretistom, teda trnavskej skupine (Prekliata Trnavská skupina, Bratislava, Columbus 2007). Objavne pôsobí obšírna a celistvá kapitola o pre nás stále neznámom básnikovi zo Sliezska, žijúcom podstatnú þasĢ života 15


v Bratislave a píšucom vo „vlastnom“ jazyku – laštine – Óndrovi àysohorskom (vlastným menom doc. PhDr. Ervín Goj). Feldek sa s ním zoznámil za zaujímavých okolností – ostatne, z knihy, a nielen tejto, vyplýva, že Feldek akoby ani iné okolnosti v svojom živote neprežíval – keć obaja upadli do nemilosti mocných. Napriek tomu sa podarilo autorovi Ģaháku po poþetných osobných stretnutiach s touto osobnosĢou preložiĢ þasĢ poézie tohto opomínaného barda do slovenþiny, no knižne do dnešnej doby na Slovensku niþ nevyšlo... Tiež kapitolka o Ivanovi Horváthovi, senickom rodákovi, s ktorého deĢmi sa Feldek poþas svojho detského pobytu v tomto meste hrával, pôsobí objavne, hoci veĐmi trpko, pretože v tomto spisovateĐovi režim zmárnil þloveka doslova európskeho formátu. Feldek tiež využíva v svojom Ģaháku veĐa možností nazrieĢ do zákulisia spisovateĐskej society i vydavateĐskej práce, najmä z þinnosti dnes už podstatne inak orientovaného vydavateĐstva Slovenský spisovateĐ ako z þias, kedy tam pôsobil na rôznych pozíciách. Približuje aj okolnosti, ktoré ho viedli k napísaniu vlastných textov, ktoré sú možno menej známe þi prezentované – napríklad pasáž o divadelnej hre Horor v horárni, ktorá tvorí þasĢ kapitoly o Hviezdoslavovi. I jeho básne i hry pretlmoþil do súþasnej slovenþiny, podobne je tomu i s Jánom Kollárom a jeho Slávy dcérou. ďudovíta Štúra priblížil veĐmi jednoducho – svojou básĖou Stopár v Modre, podobne aj Laca Novomeského zasa básĖou PieseĖ bez melódie s viac ako zreteĐnou alúziou na známu báseĖ L. N. MúdrosĢ – ýo máme vravieĢ, súdruh Novomeský, / keć vedeli sme o tom? (s. 149). V tomto prípade však nebolo ani viac treba, lebo celá báseĖ vystihuje naše slovenské pštrosie postoje k tragickým osudom, o ktorých sme sa vraj dozvedeli príliš þasto až s veĐkým oneskorením (?!). SvojskosĢ, netradiþnosĢ, objavnosĢ – najmä s týmito atribútmi pracuje Feldek v tejto knihe, nech už je to svet našich rozprávok, do ktorého patrí úplne samozrejme Pavol Dobšinský, predstavený 16


tiež v zaujímavom svetle; prekvapujúco sa ako rozprávkar vylúpne z Feldekovho spisovateĐského automatu aj Samo Chalupka ako zásobovateĐ rozprávok pre Boženu Nemcovú. Z takýchto pozícií pristupuje snáć ku každej z do knihy zakomponovaných osobností vrátane maliarov Kompánka þi Cipára. V hlavnej úlohe je však takmer vždy sám Feldek, hoci pri takom množstve práce, ktoré odviedol a odvádza v oblasti písaného slova, je to vcelku pochopiteĐné. Jeho Ģahák teda pritiahne najmä fanúšikov našich literárnych kuriozít, v menšej miere odvrátenej tváre literárnych dejín, þo však rozhodne nie je žiadna chyba. www.noveslovo.sk, 4. 10. 2014

17


Nespálená energia Anton Hykisch napísal rozsiahly román, typologicky zaraditeĐný do línie budovateĐských románov, ktorý však z tohto radu zároveĖ evidentne vyboþuje. Reþ je o diele Atómové leto (Slovenský spisovateĐ 1988). Zásluhou rôznych historických skúseností najmä z päĢdesiatych rokov sa na takéto prozaické projekty zvykneme dívaĢ prinajmenej s miernym stupĖom dešpektu. Hykischov román však presahuje pojem „budovateĐský“ vo viacerých smeroch þi rovinách. Nachádzame v Ėom podrobnú epickú správu o jednej z etáp budovania atómovej elektrárne na južnom Slovensku, ale i dôkladné historizujúce obzretie sa za de¿nitívne odchádzajúcim svetom a spôsobom života dedín, ktoré museli stavbe viac alebo menej ustúpiĢ, þi spoloþensko-politický aspekt existencie tohto faktu na pozadí þernobyĐskej katastrofy, pôsobiacej na vedomie Đudí, ktorí sú priamo alebo nepriamo „pri tom“. ġažisko epickej pozornosti uprel na jednu mladú rodinu, manželov Chladovcov s ich deĢmi a príbuznými. Práve Igor Chlad – technik, pragmatik, pracujúci na stavbe atómky, presvedþený o nevyhnutnosti tejto cesty zabezpeþovania energie pre potreby národného hospodárstva, a jeho žena Klára, výnimoþne krásna žena, humanistka, muþivo sa zmietajúca v pochybách o budúcnosti v tieni ćalšej možnej katastrofy, to sú protagonisti oživeného sporu medzi fyzikmi a lyrikmi. Väþšie epické napätie však neplynie z ich prudkých škriepok, úzkostlivých sporov, no podstatne viac sa ho nahromaćuje pri znaþnom množstve úvah a rozhovorov o vedení a vedomí, do ktorých sa vedome þi nevedome dostávajú aj ćalšie postavy, a prirodzene, i sám autor v dosĢ þastej rovine autorskej reþi. Snahu po novom nastoliĢ spomenutý legendárny spor konþí Hykisch v podstate potom 18


s tragickou príchuĢou (¿lozofka-humanistka Klára zomiera a Igor zostáva sám so synmi naćalej presvedþeným „atomþíkom“, snaživo si plniacim pracovné povinnosti na stavbe v ŽitĖanoch, no predsa len je prudko ožiarený þi zasiahnutý – nie radiáciou, ale životom, jeho tragickými lúþmi). Vo všeobecnejšej rovine román prízvukuje a potvrdzuje známe o¿ciálne stanovisko (spomenuté v románe aj ako menšie zlo), že napriek všetkému, þo vieme o ýernobyle po Ėom a nielen o Ėom, sú takéto stavby nutné a potrebné a je možné zabezpeþiĢ bezpeþnosĢ ich prevádzky. Je to stanovisko recionalistu-technokrata Chlada (aj keć sa ocitá vo víre pochybností neracionálnej povahy najmä po zoznámení sa s Moravákom ZbyĖkom Petrášom, ale len chvíĐami, nárazovo), ako aj autora ako spisovateĐa s inžinierskym vzdelaním, teda stanovisko, ktoré prijímame rozumom – ale srdcom? V tejto rovine románu autor viditeĐne potláþa snahu o spontánnejšiu reakciu na ćalšie úskalia problematiky, najmä ekologické. Vyhol sa šanci nastoliĢ otázku kompetentnosti pri výbere miest pre takéto stavby, o organizácii a patriþnom technickom zabezpeþovaní stavieb pred ich zaþatím, o úplnosti v informovaní o takých dôležitých objektoch u nás, o netradiþných technických možnostiach vo výskume zabezpeþovania získavanie energie. Pri písaní týchto riadkov sa nám vybavujú správy z dennej tlaþe o objave fyzika Feoktistova o bezpeþnej jadrovej elektrárni a o laboratórnom pokuse amerických a anglických fyzikov týkajúcom sa riadenej jadrovej reakcie pri izbovej teplote. Nemali by aj spisovatelia patriĢ k tým, ktorí hĐadajú nové cesty možností i za cenu možných omylov? Već práve A. Hykisch oplýva možno najvyššou mierou znalostí práve z týchto oblastí Đudskej þinnosti v rámci súþasnej slovenskej literatúry. VráĢme sa však z poĐa možností a predpokladov na pole umeleckej výpovede, akou je román Atómové leto. Autorovi rozhodne nemožno uprieĢ snahu sumarizujúco postihnúĢ všetky podstatné znaky poznaných reálií pri výstavbe atómovej elektrárne, no i tak 19


sa Ģažko možno ubrániĢ dojmu, že z veĐkej þasti zachytil javy viac prechodné ako stálejšie, erbové, a ktovie, þi sa pri tomto type románov možno vôbec vyhnúĢ urþitej nevyhnutnej miere pragmatického publicizmu – máme na mysli všetky tie operatívky, gremiálky, riadne þi výnimoþne zvolávané porady, obchádzky staveniska, návštevy „problémových miest“ a pod. Autor venoval týmto prvkom pomerne znaþnú pozornosĢ v úsilí informaþne saturovaĢ román natoĐko, aby mohol odpovedaĢ na otázky súvisiace najmä s mierou bezpeþnosti prevádzky jadrovej elektrárne nad bežne dostupnú informaþnú úroveĖ. V tomto smere román dokumentuje zjavný posun k zodpovednejšiemu a fundovanejšiemu prístupu k stvárneniu rôznych vrstiev náležitých reálií, ak za východisko pre porovnávanie berieme vlastne všetky doteraz publikované budovateĐské romány (ale i príspevky novšieho dáta napr. z pera R. ýižmárika práve na túto tému), ako aj podstatne vyššiu škálu štylistických prostriedkov, využitých pre rôzne autorské zámery (úryvky z kroniky obce ŽitĖany, osobné listy, polylógy z krþmy, kde sú prítomní pracovníci stavby v rôznych funkciách, alúzie na antické motívy a pod.). Námet samotný, závažnosĢ problematiky núkala autorovi ešte viac, ako využil, hoci mnohé pasáže a sujetové línie zvládol bravúrne. Na niektorých miestach však podĐahol autorským lacnostiam – napr. Chladovo „lietanie“ nad sídliskom. Po ýapkovi, Vyskoþilovi a Balcovi þlovek lieta vlastnou silou aj u Hykischa, lenže akosi najkostrbatejšie (habarkujúc! rukami), z dôvodov predovšetkým alkoholických. Sú nimi i riaditeĐove úvahy pri prehliadke staveniska – – „TraĢ mládeže. Lopaty, krompáþe. Nohaté spolužiaþky. Zväzácke þaty, nástupy pod vlajkou.“ (s. 315), atć. Ohurovanie slovami, termínmi, ktoré môžu navodiĢ strach viac v pojmovej rovine ako v skutoþnej, smeruje akoby k pocitom apokalypsy z makromolekulárneho sveta, sveta jadrovej fyziky, no tam už niet autorskej lyriky, je to streĐba termínmi, streĐba odboku – „Hadrióny už nastúpili, plieskajú ako zavesená bielizeĖ vo víchrici, poþuješ 20


mĖaukaĢ mióny, leptóny leptajú tvoju kožu, kvarky Ģa rozožierajú ako kyselina z akumulátora, šialená zberba sa vrhá na teba a ty márne vzdoruješ, nemáš sa kam skryĢ. Mastné napuchnuté škvarky-kvarky, spenené pióny, zadúšajúce hyperóny, smradĐavé kaóny, zaglejené gleóny, pach þižmárskeho þírizu, och, úbohé telo ženy, bez skafandra, vo svojej nahote v márnom zápase na okraji dvoch atómov!“ (s. 210). Nevedno, preþo sa autor románov ýas majstrov a Milujte kráĐovnú nevyhol práve takýmto „oživeniam“ svojho rozsiahleho románového projektu. Najnovší román A. Hykischa v pozitívnom slova zmysle obohatil poznanie nároþnej a aktuálnej problematiky, akou oblasĢ praktickej jadrovej energetiky nesporne je. Zobrazil našich súþasníkov v napätých, civilizaþne príznakových vzĢahoch. Hoci román svojimi východiskami v podstate umelecky výraznejšie neprekvapil viac þi menej zasvätenú þitateĐskú verejnosĢ, je serióznym pokusom priblížiĢ v nároþne stavanom prozaickom texte pálþivý úsek našej znepokojujúcej súþasnosti. Romboid þ. 9, 1989

21


Naliehavá záležitosĢ Prozaiþka a dramatiþka Jana JuráĖová (1957) publikovala ćalšiu pozoruhodnú knihu, románovú novelu Nevybavená záležitosĢ (Záujmové združenie žien ASPEKT 2013). Uvádza nás do podmanivého sveta starnúcej ženy, ktorá si po smrti svojho manžela hĐadá nový životný status. Rozhodne sa opustiĢ život v Meste (Bratislave), kde žila na desiatom poschodí panelákového domu, a usadí sa v nemenovanej dedine zrejme niekde na Záhorí do rodinného domu, ktorý si kúpili ešte poþas manželovho života. Jej zmenenú životnú situáciu po náhlej strate životného partnera možno teda struþne vyjadriĢ i skrátene nasledovne – – z veĐkého do malého (mesto – dedina), z vysokého do nízkeho (byt – dom). Až po usadení sa v novom dome a prvých kontaktoch s dedinským prostredím zisĢuje, aký má pre Ėu najmä tento zvonku niþím výnimoþný vidiecky domec význam – postupne si v jeho vnútorne architektonicky slobodne þlenenom priestore uvedomuje, þo znamená pocit voĐnosti, slobody a bezpeþia. Život v þase, kedy pre Ėu je viac známych a blízkych (okrem syna a dcéry) už na onom svete a ona si na túto krutú zákonitosĢ musí privykaĢ, však nie je nijakou idylkou. Musí sa vyrovnávaĢ s rozmarmi þi þudáctvom svojich susedov a dedinských spoluobyvateĐov, ktoré sa však nevymyká bežným zvyklostiam. Sprvu sa viac uzatvára do seba, podlieha urþitej skepse (aj voþi dedinskému prostrediu), ktorá je vzhĐadom na neþakané vdovstvo pochopiteĐná – „Smutní Đudia sú egoistickí, to som si všimla dávno a viem, uvedomujem si to, že teraz som taká aj ja. Nevládzem byĢ iná.“ (s. 12). Postupne sa však predsa len jej situácia mení, hoci kontakty so susedmi þi obyvateĐmi dediny nie sú celkom priateĐské ani úprimné, þas sa ukazuje byĢ aspoĖ þiastoþne lieþivým 22


prvkom – „Zakúšam tu ticho a nový druh samoty. Nie je to nepríjemné.“ (s. 19). Predsa sa len postupne vymaĖuje z ulity samoty; najprv ju zaujme trojnohá maþka (pomenuje si ju Maþka), o ktorú sa zaþne staraĢ, neskôr zisĢuje, že v dedine, kde sa usadila, má svoje korene aj dávna priateĐka SoĖa, hudobná pedagogiþka. Obnoví s Ėou kontakt a prijme jej ponuku pomôcĢ pri nácviku dedinského spevokolu na miestnej fare, hoci jej postoj k náboženstvu je skôr vlažný, aj keć si obþas zalistuje v Biblii a zacituje z nej príhodný žalm. Výraznejšie zauzlenie pokojného dejinného toku nastáva vtedy, keć pri podrobnej prehliadke svojho obydlia nájde na povale odložený kufor, o ktorého existencii pri kúpe domu nemala tušenia. V kufri nachádza maliarsky portrét neznámej mladej ženy a listiny rôzneho druhu – denníkové zápisky, výstrižky, poznámky, listy. Najprv sa zaoberá len ženiným portrétom a po postupnom preþítaní nájdených listín si skladá s výrazným investigatívnym zaujatím podstatné þasti tragického príbehu Edity Zöllnerovej a jej rodiny. PriateĐku SoĖu však do záhady tajomného kufra nezasvätí, þosi jej v tom bráni, akoby to bol odkaz z minulosti len pre Ėu samotnú, hoci im ich obnovené priateĐstvo obom vyhovovalo, keć sa ocitli bez životných partnerov v novom prostredí, s novými motiváciami. Zöllnerovci bola židovská rodina, ktorej sa pred oþami postupne mení slovenské prostredie na mimoriadne nepriaznivé a ohrozujúce ich životy. Zo zápiskov a výstrižkov najprv zaznievajú signály z Nemecka po r. 1933, potom i z domácich zdrojov. Koneþné svedectvo o ich tragickom konci vyjavila ich slúžka Marika a písomne ho zaznamenala jej vnuþka. Tragickú pointu však obsahuje struþný list poslaný Marike v r. 1945, kde sa vyjavuje pravda o zastrelení Zöllnerovcov Nemcami ešte na slovenskom území. Rozprávaþka príbehu tak preberá bremeno úþasti na tragickom osude tejto rodiny a najviac pre Ėu bude znamenaĢ obraz Edity – „ Portrét Edity visí na stene v mojom dome. Zvykla som si naĖ. Na nevybavenú záležitosĢ, 23


ktorú nikto neurguje.“ (s. 148). Kniha J. JuráĖovej je komorne pôsobiaca psychologická próza o ceste zo škrupiny samoty za úþasĢou na cudzích tragických osudoch z minulých þias, ktoré však ostávajú mementami þi výkriþníkmi pre nás, žijúcich možno trocha otupene a Đahostajne v þasoch prítomných. www.noveslovo.sk, 22. 8. 2014

24


Upratovanie Veroniky Šikulovej Známa slovenská prozaiþka Veronika Šikulová (1967), ktorá sa jednoznaþne vyþleĖuje z už v podstate neprehĐadného radu závratného množstva ženských autoriek v súþasnej próze, vydala svoju ćalšiu knižku, v poradí už siedmu, nazvanú ako inak ako šikulovsky – Diera do svetra (Slovart 2012). Na prvý pohĐad – zásluhou gra¿ckej úpravy knižky, na slovenské pomery neobvyklej – ide o knihu urþenú pre detského þitateĐa (Wikipédia charakterizuje V. Šikulovú ako prozaiþku pre deti a mládež, þo nie je ani zćaleka presné). Po preþítaní tejto sympatickej publikácie je však zrejmé, že mladším þitateĐom urþená vlastne nie je. Kniha, ktorú autorka možno po upratovaní vo svojom poþítaþi (?) predvídavo rozdelila do šestich þastí, obsahuje krátke þi ešte kratšie texty, v ktorých dominuje hravosĢ, irónia, humor, sebairónia, jazykové schválnosti – najmä kalambúry – a tiež znaþná miera sebaskúmania a svetaskúmania (alebo naopak). Pravda, Šikulovej svet, to nie sú ćaleké kraje þi cudzie mestá, hoci v nich tiež pobývala, ale je to predovšetkým jej Modra, jej mikrokozmos. K tomu treba ešte priradiĢ jej nezabudnuteĐného otca Vinca, ktorý ju sprevádza nielen v spomienkach, ale i snoch. Ćalej tiež jej milovaného/mailovaného životného partnera a deti... ýasto tiež spomína Boha, ale tak trocha akoby ledabolo þi familiárne, nie bázlivo (s výnimkou piatej þasti Májový desiatnik, kde predsa len zostupuje do hlbších vrstiev duchovného sveta). O hĎbke þi úprimnosti jej postoja k Všemohúcemu svedþí však aj len akoby mimochodom utrúsená zmienka o jej každonedeĐnom dotyku kropeniþky so svätenou vodou v modranskom kostole. Šikulová sa dôkladne vyzná aj v prírodnom svete, þi rastlinnom, alebo zvieracom, þo bolo ešte nie tak dávno úplnou a prirodzenou 25


výbavou a svedkom životnej múdrosti našich predkov. O rastlinách, prírode a súžití s Ėou, ktoré bolo kedysi pre našich predkov nieþím samozrejmým, píše najmä v druhej þasti svojej knižky, nazvanej príznaþne – Za sláviþím humnom. Najkratšou þasĢou je þasĢ štvrtá, obsahujúca dve modlitby – podĐa autorky „strelné“. Vo väþšine textov prejavila alebo nábeh k básnickému jazyku, alebo sa oĖ pokúsila v úplnosti. V niektorých sa dopracovala až ku gnómickosti vypovedaného – napríklad v þastiach nazvaných Zubaté je chladné slnce þi Kto som? Bohato využíva aj alúzie na iných autorov, iné texty; niektoré vyznievajú ako zámerné, chcené, u iných pôsobia skôr ako þaro nechceného. Jej zjavné sympatie patria takým spisovateĐom (okrem tatka Vinca) ako J. Litvák, L. Novomeský, Š. Strážay, M. Proust, ale urþite aj R. Sloboda a W. Thoreau. Provokaþne pôsobí rytmizovaný textík SpisovateĐ má maĢ hovno so skeptickou pointou –„Aj tak to nik neþíta.“ Snáć aj preto si zvolila názov knižky tak obyþajne þi priskromne – Diera do svetra, þiže nie do sveta... V. Šikulová však nemusí maĢ z neþítania obavy, jej knižky sa urþite þítajú, a nie hocijakými þitateĐmi. Výsledkom jej triedenia textov je skutoþne pôvabná knižka, napísaná vtipnou a inteligentnou autorkou, ktorá tentoraz nevyužila svoju ćalšiu silnú stránku – sprostredkovaĢ þitateĐovi príbeh þi príbehy o osudoch Đudí okolo nás, ktorým dokáže daĢ neopakovateĐnú a zrejme aj nenapodobiteĐnú šikulovskú príchuĢ. www.bookreview.sk, 23. 8. 2013

26


Výrazný nával þírej þloveþiny Prozaiþka Veronika Šikulová vydala v krátkom þase naraz dve svoje nové knihy, formálne sa odlišujúce, no obsahovo vzácne sa doplĖujúce. V zbierke spomienkových textov, denníkových zápiskov i mailovej korešpondencie Freska v dome (Literárne informaþné centrum 2014) sa predstavila s textami, v ktorých sa upína viac na þasy minulé ako prítomné. V pútavom prúde spomínania sa objavuje nie iba jej otec Vinco ako autorita, umelec, no i svojský þlovek, láskavý otec rodiny a neodmysliteĐná osobnosĢ nielen modranskej society, ale aj jeho priatelia z umeleckých i neumeleckých kruhov, ktorí sa postupne stali tiež priateĐmi samotnej autorky. Tiež približuje svoje roky dospievania a následne štúdia na vysokej škole, poþas ktorého trávila veĐa þasu s priateĐkou Denisou Fulmekovou (nateraz tiež spisovateĐkou) v legendami opradenej kaviarni U Michala. Pozoruhodné sú jej portréty najmä spisovateĐov, ktorým venovala výraznú pamäĢovú pozornosĢ – R. Slobodu, M. Rúfusa, manželov Kadleþíkovcov, J. Johanidesa, D. Dušeka, L. Vadkertiovej-Gavorníkovej a Š. Strážaya. Osobitný záujem venuje tiež mihalkoviþovskej rodine, ktorej súþasĢou sa stala po vydaji, a zvlášĢ svojmu svokrovi, básnikovi Jozefovi Mihalkoviþovi. V celej galérii týchto slovných portrétov vidí v nich nielen Đudí z mäsa a kostí, príĢažlivých svojím neopakovateĐným životným štýlom a spôsobmi, s akými sa stali výraznými autoritami, no dokáže zaujaĢ aj originálny prístup k ich umeleckým postojom a každodenným návykom a tiež k ich životnej ¿lozo¿i. Týka sa to aj umelcov z výtvarných a hudobných kruhov, na ktorých mala už od detstva šĢastie, pretože niektorí z nich navštevovali jej otca v dome na kopci v Hamrštíle, alebo sa pri rôznych príležitostiach vybrali dolu za nimi, do 27


Modry. Boli to najmä maliar a ¿lozof Jozef Ileþko þi hudobný skladateĐ IĐja Zeljenka. Zaujatie a láska, štepkovsky povedané þíra þloveþina, ktorá vyžaruje z jej písania, sú v našej literatúre tohto typu len málo obvyklé. Tiež sa to týka pomerne odvážneho publikovania obsiahlej mailovej korešpondencie s Olegom Pastierom, ktorá vznikla poþas jej pobytu v Severnej Amerike. V druhej knihe, románovej novele Medzerový plod (Slovart 2014), napísanej po formálnej stránke výrazne odlišným spôsobom – nielen kvôli použitiu menej þastej 3. osobe rozprávaþky – – sa vyrovnáva so smrĢou matky, ktorá je pre Ėu a jej blízkych pochopiteĐne Ģažkým úderom. Nenarieka, nesĢažuje si, hoci s Ėou veĐmi bolestivo prežíva priebeh Ģažkej nevylieþiteĐnej choroby s takou mierou empatie a starostlivosti, ktorú Ģažko možno oznaþiĢ za štandardnú. Jej rozprávaþský žáner však nie je zamierený len do siete rodinných a priateĐských vzĢahov, do detstva modranského z domu na kopci nad mestom i v meste (nie náhodou zaþína túto knihu slovom MODRA), ale píše aj o Đućoch z okraja, z periférie, opovržlivo oznaþovaných novým termínom našich þias ako „socky“ (napr. Gita, Miro, Janko), v ktorých vidí Đudí nešĢastných, þo z rôznych príþin nedokážu þi nechcú zmeniĢ svoj život, svoj status, no ku ktorým si dokáže nájsĢ cestu a pomáha im nezištne, hoci þasto bez úspechu. V tomto smere prevzala štafetu po svojom otcovi, ktorý týchto Đudí veĐmi dobre poznal (literárna kritika pomenovala jeho hrdinov z prvej þasti tvorby, že žijú akoby „s vychýlenou osou“), pomáhal im, þasto ich priviedol domov, nakĚmil ich a podobne. Ak sa ich obraz a ich osudy objavili v tvorbe obidvoch Šikulovcov, nie je to náhoda, ani póza, ale je to predovšetkým pochopenie a porozumenie pre tento svet, spoloþnosĢou opomínaný þi zaznávaný. Osvedþenou silnou stránkou jej próz sú „hovory lidí“, povedané s B. Hrabalom, ktorým vnímavo a s porozumením naþúva (jeden z tých najodvážnejších príkladov z Medzerového plodu: „Vlastne raz, cestou zo Zošky v taxíku, bol tam po smotanu 28


a niesol ju v konviþke, no do taxíka sa mu natlaþili kurvy. Jedna si stále vyhĚĖala sukĖu a škatuĐu mala ako baranicu. – Nevedel som, þo mám urobiĢ, nabral som do dlane tej smotanky a cap jej po piþi. Strašne sa jej to Đúbilo!“ – s. 114-115) a trefne ich zaþleĖuje aj so situaþne vyžívanými vulgarizmami, ktoré sú u nej bežné už od vstupu do literatúry, do svojich rozprávaþských segmentov – práve takto mozaikovo štrukturuje obidve svoje knihy, hoci v Medzerovom plode viac zahĐadená do seba, do svojich pochybností a úvah nad prítomnosĢou i budúcnosĢou. Ako píše D. Dušek na prebale knihy – V. Šikulová sa najedla kaše života – – a teraz nám o tom rozpráva. A život jej chutí trpkosladko, tvorí tak nieþo ako modranský amarcord, ale ponoriĢ sa do jej rozprávaþského sveta je záruka skvelého þítania, v ktorom sa oplatí aj stratiĢ þi zablúdiĢ a tiež precítiĢ tú neobvyklú chuĢ šikulovskej þloveþiny. www.noveslovo.sk, 13. 4. 2015

29


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook