VYDAVATE@STVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATE@OV
1
Copyright © 2017 Peter Mišák Cover design © 2017 Ľubica Končeková Slovak edition © 2017 Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss@stonline.sk http://www.vsss.sk
Vydanie knihy finančne podporil Fond na podporu umenia
a Literárny fond
VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, spol. s r. o. Peter Mišák: Alicine psy Zodpovedná redaktorka Katarína Jelenčiaková Obálka, grafická úprava a sadzba Ľubica Končeková Tlač P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Vytlačené na Slovensku
ISBN 978-80-8061-999-2
2
Pe t e r M i š á k
ALICINE PSY
3
4
Venujem protagonistke najfarebnejšieho príbehu môjho života, manželke Milke
5
6
Point a k niha ( I)
7
8
Akosi povedome
„Je neskoro uēiƛ sa bojovaƛ, pán doktor,“ vravím už nie mladému, no predsa odo mŸa hodne mladšiemu právnikovi. „Chápem vás, ale trvám na tom, že škodnej nestaēí daƛ príuēku. Musíte ju zniēiƛ. Príuēka je vlastne ěalšia šanca. A škodná sa jej vždy chyơ.“ Sú to príkre slová, no spomeniem si pri nich na hokejového trénera, ktorý hovoril, že v zápase nestaēí vyhrávaƛ o gól. Ak to ide, treba daƛ súperovi ēo najviac a nemilosrdne. Keě ho šetríte, zmôže sa na odpor. Hokej je to potom divácky pekný, ale náramne nebezpeēný a vyēerpávajúci. Právnik si všimol moje zamyslenie a odmlēal sa. Na Įškála bol trochu málovravný a vlastne mi robil láskavosƛ. Radil mi bezplatne, no nie nezištne. Istý pán, ktorý sa ma pokúšal odstaviƛ, lebo som odhalil zopár jeho neveűmi pocƟvých a slušných trikov, mi to napokon spoēítal. No nerátal s tým, že má nevybavené úēty u viacerých. A ơ sa chystali, chystajú spoēítaƛ to jemu. Trochu im hrám do karát, trochu som ich maskou, trochu nástrojom. Len neviem, preēo sa cíƟm, vôbec nie trochu, ako terē. ZaƟaű
9
im to nezazlievam. Ani tomuto predēasne ostarnutému doktorovi práv, ktorý realizuje svoje Įškálstvo tu ako advokát, tu ako právny expert, tu ako zástupca Įrmy ēi skupiny podnikateűov. Zo všetkého po troche. Roboty vyše hlavy a osohu pomenej. Deväƛ remesiel, desiata bieda. Je sám. Spoloēnosƛ mu robí miniatúrny pes, buldoēík, také to nesympaƟcké, űútosƛ budiace zvieratko, ēo má nadváhu a problémy s dýchaním. Opakovaná debata, spriadanie plánov na ěalšie kroky, kompleƟzovanie materiálov a podkladov. Všetkého je už priveűa. Je to únavné a nemá to koniec. Už sa neviem ani sústrediƛ, ēoraz doƟeravejšie ma obchádzajú pochybnosƟ. Má vôbec význam stavaƛ sa na odpor? Bláznom vraj treba ustúpiƛ, vraví stará múdrosƛ. Alebo skúsenosƛ? Aký je v tom rozdiel? Šialenec a luhár bez zábran. V rukách má moc a neváha ju používaƛ. „Nad každým možno zvíƛaziƛ, verte mi,“ o ēosi živším hlasom prerušuje moje úvahy doktor. Doktor, doktor, ēí? Neviem si v tom okamihu spomenúƛ na jeho priezvisko, hoci ho poznám už skoro dvadsaƛ rokov. Ako skonēil práva. Nikdy nebol u nás zamestnaný, robil len na dohodu. Poēítam, že bola vždy dobrá a ako sa vraví medzi Įškálmi – obojstranne výhodná. „Prepáēte, pán doktor,“ uchyűujem sa k triku, lebo až fyzicky cíƟm ten odporný pocit prázdna v hlave presne na tom mieste, kde má byƛ jeho meno. „Váš otecko, nehnevajte sa, že som doƟeravý, je Ɵež právnik?“ „Bol,“ chlap na mŸa prekvapene pozrie. „My Stachovci sme už niekoűko generácií právnici. Akosi sa to dedí.“ Stacho, chyƟl sa, hupne mi, no vzápäơ sa v duchu opravím: nie Stacho, ale Stach. A uškrniem sa, lebo mi zišla na um dávna epizódka. V novinách písali, že v Revúckej doline istý poűovník, Stacho, zastrelil medveěa, ktorý ho napadol. A my sme sa spýtali pani Stachovej, inak Maěarky, ktorá sa veűmi usilovala hovoriƛ po slovensky, ēi to bol jej manžel. „Nebola to mój manžel. On nevolá Staho, ale Stáh,“ povedala dôrazne. A my sme nevládali zadržaƛ smiech. Teda nie Stacho, ale Stach.
10
„A má, mal váš otec brata, Ɵež právnika? Pardon, preēo vlastne hovoríme o Ÿom v minulom ēase?“ „Otecko pred poldruha rokom zomrel,“ oveűa smutnejšie, než som ēakal, odpovie muž a už zrazu nevyzerá ostarnuto, skôr bezradne. „Ešte raz mi prepáēte, nevedel som,“ ospravedlŸujem sa a z hlavy sa mi vytráca, preēo vlastne sedíme v tomto meste mojich štúdií nad nedopitými šálkami kávy, Stach už prepchal popolník ohorkami, až padajú na stôl. A mne toto vražedné nikoơnové povetrie ešte aj po rokoch, ēo som sa zo strachu vzdal fajēenia, príjemne vonia. Stach je toƟž meno, s ktorým som sa stretol práve tu pred vyše dvadsiaƟmi rokmi. Doktor Stach. Právnik. Pre istotu sa opýtam ešte raz. „Nemáte, nemali ste v rodine ešte kohosi, Ɵež právnika?“ „Ocko bol právnik.“ „Brata, bratanca, nemal?“ „Nie.“ „Tak potom to musel byƛ on.“ „ o...“ „Pred vyše dvadsiaƟmi rokmi mi významne pomohol.“ „Ocko, ēo, nerozumiem.“ „Ak tu v meste v tom ēase nežil nejaký iný doktor Stach, právnik, tak to musel byƛ on. Už ani neviem, kto ma za ním poslal. Tuším niekto z Konfederácie poliƟckých väzŸov.“ „Tam ho poznali. Zaoberal sa rehabilitáciami. A bol aj sudcom Najvyššieho súdu.“ „Veě o to ide. O rehabilitácie.“ „Vy?“ nedôverēivo si ma premeriaval Stach. „Nie. Ja nie, ale môj otec. V päƛdesiatych rokoch bol pár rokov zavretý, naposledy v Jáchymove. OdƟaű ho prepúšƛali na slobodu. V marci 1952.“ „Aha,“ zdvorilo pritakal môj spoloēník na znak toho, že ma poēúva. „Nuž, potom neskôr, keě som mal ísƛ študovaƛ,“ rozvravím sa zoširoka, „potreboval som okrem svojho robotníckeho pôvodu aj ēistý šơt. A tak otec požiadal o výmaz z registra trestov.
11
Mali sme šƛasƟe, písal sa rok 1967, to už bol odmäk a Dubēekova hviezdna doba. Výmaz dostal a ja som mohol v životopise uvádzaƛ, že ani ja, ani nikto z mojej rodiny nebol súdne sơhaný. Pomohlo mi to. Nebola prekážka, pre ktorú by som nebol mohol študovaƛ na pedagogickej fakulte.“ „A ēo s tým mal môj otec? Vtedy ešte rehabilitácie boli výnimkou a týkali sa iba tých najvyšších. Husáka, napríklad.“ „Veě nie vtedy,“ hovorím. „Oveűa neskôr. Lebo po Husákovom nástupe sa už v papieroch zaēalo uvádzaƛ, že dotyēný síce bol trestaný, ale trest si riadne odpykal a vtedy a vtedy mu bol urobený výmaz z registra.“ „Naēo potom taký výmaz bol...“ „Na to sa vtedy nebolo radno pýtaƛ. Ani sa nikto nespytoval. Radšej.“ „Ešte stále neviem,“ snažil sa ma Stach posunúƛ ěalej. „Veě, veě. No. Prišiel prevrat. Ešte nedávno som hovoril revolúcia a ešte predtým dokonca nežná. Dnes si myslím iné, ale to je vedűajšie,“ dodám chytro, keě sa Stach zahniezdi na stoliēke. „V tom rušnom ēase nám napadlo, že by nebolo od veci skúsiƛ rehabilitáciu. Už sa o tom hovorilo, aj Konfederácia poliƟckých väzŸov už fungovala, len sa to dajako inak volalo, už si nespomínam. A tam boli aj právnici. Tam sa, myslím, dozvedel môj otec o vašom otcovi. Nerád cestoval, hoci ako vojak prešiel pol Európy. Do susedného mesta mal problém zájsƛ. Tak ma tam posielal a ja som využil akúsi služobnú cestu. S vaším otcom som sa telefonicky dohodol a stretli sme sa. Tu neěaleko, sa mi zdá, že v tej budove vedűa polikliniky.“ „Tam mal kanceláriu,“ prisvedēil Stach. „No, povedal mi, ēo bude potrebovaƛ, žiadosƛ, poverenie, kópie dokladov, overené, pravdaže, boli tam rozsudky, prepúšƛacie listy, dokonca prvá zmluva s fabrikou, kde otec po návrate z Jáchymova nastúpil. Bez problémov. Fabrika mala akýsi záväzok ēi dohodu so štátom, že zamestná poliƟckých po prepustení.“ „Takých veűa nebolo.“ „ udovali by ste sa. Niekoűko rehoűníkov, dajakí bývalí dôstojníci, dvaja ēi traja kŸazi a dokonca bývalý ěalejslúžiaci prápor-
12
ēík. Ten mal vraj za prvej republiky prideleného pucáka a nebol to nik iný, ako istý Šalgoviē.“ „Ten generál. Obesil sa, ak sa dobre pamätám.“ „Ten. V takej spoloēnosƟ sa dalo vydržaƛ, myslím. Veě pri robote sa hovoriƛ mohlo a veru aj hovorilo. Chlapi v montérkach a rozprávali každý ako kniha.“ „Viem si to predstaviƛ,“ netrpezlivosƛ z hlasu môjho spoloēníka sa kamsi vytraƟla. „Pýtal som sa, ēi mám ešte raz prísƛ, no vraj netreba, staēí všetko poslaƛ. Váš otec mi dal vizitku s adresou a telefónom. Bola to asi len druhá vizitka, ēo som dovtedy v živote držal v ruke. Ani neviem, ēi som sa poěakoval, tak som sa s dobrou správou ponáhűal.“ „A potom?“ „Všetko ako v rozprávke s dobrým koncom. Ani sa to nepodobalo na dnešný život. @udia si akosi vychádzali viac v ústrety. Ani dva dni neboli treba na odpisy, kópie a overovaēky. Pár kolkov, všetko do cennej zásielky. Veě viete, ako to chodilo.“ „Bol som ešte stredoškolák, ale trochu si to pamätám.“ „No. Napokon sa nebolo treba ani dostaviƛ na súd. RozhodnuƟe prišlo poštou otcovi do vlastných rúk. Ešte aj šomral, že musí ísƛ na poštu. A bola aj Įnanēná kompenzácia. Neveűká, ale ani nie drobné. Otec si dosƛ pomohol a ušlo sa aj mne zopár bankoviek. A potom napísal váš otec ešte list, že si možno uplatniƛ nárok na kompenzáciu za sƛaženie spoloēenského uplatnenia. Spísali sme to a poslali. Ale to mi už nedalo a pánu doktorovi som zavolal, ēi sa s ním môžem stretnúƛ. – Vari daēo nie je v poriadku? – znepokojoval sa. – Všetko v najlepšom, ale aj tak vás prosím, nájdite si na mŸa chvíűu ēasu. Privolil. To som už mal zistené, že v našom vydavateűstve kedysi istý Stach vydal knižku. Malú vlasƟvedno-obrazovú publikáciu. Aj to len ako spoluautor. – Ako sa volala tá vaša knižka? – spýtal som sa. – Pohronskou dolinou, – akoby zaspieval.“ „Zvláštne. Tú knižku ešte kdesi mám.“ „Máte. Lebo pri tom druhom stretnuơ som mal pripravenú
13
obálku od otca pre pána doktora. A mal som mu ju – stoj, ēo stoj –, ako povedal otec, odovzdaƛ. – To neprichádza do úvahy, – ohradil sa váš otec. – Ja mám za prácu štátny honorár, kde by sme zašli, to nie. – Až som sa ēervenal, poviem vám.“ „Asi aj on,“ trasűavo nadhodil Stach. „Asi,“ pripusƟl som. „Tak som zmenil tému. – Ako sa volala tá knižka? Zas som zabudol, – hovorím. – Pohronskou dolinou, – zanôƟl navlas rovnako ako do toho telefónu. – Nuž, to sa hádam neurazíte, pán doktor, – vyƛahoval som trochu väēšiu obálku. Bola v nej tá kniha. Jediná, ēo ešte ostala v recenznom sklade. Riaditeű skoro plakal, keě mi podpisoval výdajku. – Vari len nie,– viditeűne sa potešil váš otecko a nedoēkavo otvoril obálku. – Moje výtlaēky dávno nemám, už som sa chodil pozeraƛ len do krajskej knižnice, kde bol jediný kus. Aj v anƟkvariátoch som zháŸal. akujem, ěakujem vám! Dlho a pevne mi sơskal ruku. Navzájom sme si boli věaēní a dodnes sa mi na to dobre spomína. A s takou spomienkou sa mi aj dobre žije. Viete, dnes űudia hodia rukou, keě vravíte o tých ēasoch. Ale boli to dobré ēasy. Lepšie ako dnešok.“ „Veru tak,“ hovorí Stach a napochytre vyƛahuje z puzdra na okuliare Įalovú handriēku, odvráƟ sa a lešơ si bezchybne vyleštené okuliare. Aj mne by sa zišlo, ale moje puzdro je v aktovke a aktovka v aute. Auto na parkovisku a ja sám pomaly neviem, ēi som mal vôbec prísƛ do mesta svojej mladosƟ len preto, aby som sa dal pouēiƛ, ako treba bojovaƛ s mocným patologickým luhárom. V tejto chvíli je to nepodstatné. V tejto chvíli je tu prítomná dvadsaƛroēná minulosƛ a príjemná spomienka dvoch starnúcich mužov na dvoch už nežijúcich, a predsa živých – chlapov. „Dovidenia v lepších ēasoch,“ lúēim sa po werichovsky a podávam Stachovi ruku. Opätuje sƟsnuƟe a je to celé také povedomé.
14
K de je Odyseus?
– Chcel som len vedieƛ, ēi si myslíš to ēo ja. – O ēom? – o je to za veta, že píš, veě na to máš... – Hlúposƛ. – Aj ja si to myslím, a preto Ɵ volám, Įaēkám, – zaomáűal hlas a trochu sa sám v sebe strácal. – Píš, keě nemôžeš nepísaƛ. Tak má znieƛ tá veta, – povedal som dávnemu kamarátovi. Nie kamarátovi z mokrej štvrte, ale skôr jednému z priateűov od povestného krēmového stola, kde sa krúƟl náš svet. Okolo toho stola sa krúƟl svet necelej desiatky dedinských uēiteűov. Šport, ale aj ĮlozoĮa, veda ēi baby. Skoro všetko, ēo tvorí neveűký a viac ēi menej ohraniēený svet dedinských uēiteűov, keě zapadnú do hodinového strojēeka, starobylo mechanického, vytrvalo olejovaného konvenciami, s ktorými – božechr០– my moderní pedagógovia nechceme niē maƛ. A máme. S tými starými, od ktorých sa dištancujeme, vari najviac. Odriekaného chleba najväēší krajec je dosƛ nešikovne poslovenēené ēeské príslovie. Pravdivé a ako všetky príslovia málo
15