VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV
1
Copyright © Harald Stiffel 2017 Cover design © ďubica Konþeková 2017 Slovak edition © VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov, spol. s r. o., Bratislava 2017 e-mail: vsss@stonline.sk; http://www.vsss.sk
VYDAVATEďSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEďOV, spol. s r. o.
Harald Stiffel: Lenka a sedem psychopatov Zodpovedná redaktorka: Silvia Semaková Sadzbu a obálku s použitím reprodukcie obrazu Pavla Sasína Ponorka II. gra¿cky spracovala ďubica Konþeková Tlaþ: P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Vytlaþené na Slovensku
ISBN 978-80-8061-960-2
2
Harald Stiffel
Lenka
a sedem psychopatov (neuveriteĐné a kruté poviedky)
3
Považujem za vhodné vyhlásiĢ, že v týchto poviedkach sú mená všetkých Đudských postáv a zvierat vymyslené (osy nemajú mená, ale to s istotou neviem). Niektoré Đudské postavy majú zásadne iba krstné mená a s tými sa nemôže nikto stotožniĢ – bolo by ich strašne veĐa. Z toho vyplýva, že v poviedkach nie sú zobrazené žiadne žijúce osoby ani zvieratá – vlkov, vlkolakov, ba aj mimozemšĢanov Đudia dávno zastrelili (alebo zostrelili).
4
P RÍ LI Š P O R I A D N Y ý L O V E K Miro Rajniak stál v trenírkach vo vode dlhého betónového kanála na chov pstruhov a bola mu zima. Voda mu siahala iba do polovice stehien, ale teraz tretieho marca veþer, tesne pred deviatou, zaþínalo prituhovaĢ. Spomenul si, že než odišiel z motorestu, v televízii hlásili, že v noci bude do mínus pätnásĢ. Prepadla ho prvá zimniþná triaška a neznáma úzkosĢ mu zovrela srdce. Bezradne brázdil necitlivými nohami vodu kanála, aby našiel výhodné miesto, kadiaĐ by sa rýchlo vyškriabal von, skôr, ako to hnusné psisko obehne kanál. Nešlo to. Pes bol vždy rýchlejší. Dva razy ho už pohrýzol. Prvý raz na predlaktí, keć sa na neho vyrútil, ako šiel do vody, a druhý raz na tvári a hlave, keć sa na druhej strane kanála štveral von po betóne zarastenom riasami. Miro Rajniak toho psa poznal od vlaĖajšieho leta, keć tu cez prázdniny brigádoval. Bol to novofundlanćan, menom Dan, ktorého tu mal vedúci na stráženie pstruhov. Druhý pes, rovnako þierny, ale mocnejší, sa volal Bleid a bol priviazaný pri vchode do rybného hospodárstva. Ten sa k brechotu svojho brata pripojil od prvej chvíle. Šialený brechot Dana, niekedy priamo do tváre, keć mal už-už dosiahnuĢ breh, ho zmrazoval rovnako ako stále studenšia voda. Cítil, ako mu meravie a krehne celé telo. Mrazivá voda z neho pahltne vysávala telesné teplo a on sa cítil þoraz bezmocnejší a bezradnejší. Nútil sa preto chodiĢ doráĖanými a zmrznutými nohami hore-dolu, potom cez šírku kanála, aby psa zmiatol, ale zbytoþne. Pes bol vydráždený do nepríþetnosti a behal okolo kanála a cez laviþku na jeho hornom konci ako šialený. Hoci musel behaĢ po þerstvo napadnutom snehu, bol neuveriteĐne rýchly. Vždy bol na mieste, kadiaĐ sa chcel vyškriabaĢ, skôr 5
ako on. Márne sa mu prihováral: – Dan, Dan, dobrý psíþek, dobrý. ďahni, Dan. ďahni... – Neposlúchol. Iba ešte viac ceril biele hryzáky v širokej tlame. Voda bola teraz mrazivá a Ģažká. Nedalo sa v nej chodiĢ, akoby náhle zhustla. Zaþal pociĢovaĢ nezvyþajnú únavu a malátnosĢ, ako pred spánkom. DoráĖané chodidlá už vôbec necítil. ýeĐuste mu drkotali v rytme morzeovky. ChvíĐami mal dojem, že vysielajú signál SOS. Tri bodky, tri þiarky, tri bodky a zasa znovu. V tejto chvíli sa nezvládnuteĐná triaška zmocnila jeho údov a on zmätený pozeral na þudnú hru svalov a šliach svojho tela, akoby mu ani nepatrilo. – Hádam tu neskapem, ako dáky pes! – pomyslel si zúfalý a bezradný pred tupou zúrivosĢou Dana. Vzápätí sa zhrozil, keć vo svetle žiarovky, ktorá svietila vedĐa kanála nad kotercami pre psov, zbadal, že mu zaþína ¿alovieĢ telo. Na hladinu tuhnúcej vody mu k nohám zhrþali veĐké kvapky sĎz bez toho, že by ich cítil na tvári. Celkom sa opustil. Zhrbil sa a zdalo sa, že sa chce ponoriĢ do vody. Neveriaco pozeral na miesto dopadu sĎz, zúfalo sa zlostiac na svoju spomalenú myseĐ, že v tejto vážnej chvíli nedokáže nájsĢ východisko. Niþ mu neprichádzalo na um, márne sa v duchu zlostil. Nevedel, na ako dlho takto zmeravel. Prebral sa vo chvíli, keć poþul, ako zavĚzgala železná bránka vchodu. Hrejivá iskra, ktorá mu prebehla hore chrbticou, mu vyrovnala chrbát. Chvalabohu, pomyslel si, koneþne niekto ide! Obrátil sa smerom k vchodu v netrpezlivom oþakávaní záchrany. Už mu bolo Đahostajné, že ho prichytia pri krádeži, len nech sa dostane von z vody. Za dreveným prevádzkovým barakom zazvonil úder kovu na kov, ako sa zatvorila bránka. Náhla rezonancia kovu zaznela v mrazivom tichu ako zvonþek pod vianoþným stromþekom pred rozdávaním darþekov. Oþi upriamené na vchod sa mu rozsvietili úĐavou z blízkej záchrany. Taký sladký pocit ešte nezakúsil. Potom sa na vrždiacom snehu priblížili Ģažké a rozvážne kroky. Spoza uhla budovy sa objavila široká postava v mohutnej vetrovke s ušiankou na hlave. Miro Rajniak toho muža spoznal. – Vlado! – zvolal úpenlivo. – Poć rýchlo a zažeĖ toho psa! 6
Muž sa knísavým krokom priblížil k okraju kanála a vážnym hlasom prehovoril: – Táák! Koneþne sme chytili zlodeja! Motorest Twist stál na úboþí kopca, z ktorého bol výhĐad na celé mesto. Cez deĖ sa sþasti strácalo medzi korunami stromov a vežami kostolov, ale veþer osvetlenie ulíc a blokov panelových domov v hrubých þrtách naznaþovalo jeho skutoþnú rozlohu. Od motorestu bol do mesta riadny kus cesty, hoci sa to na prvý pohĐad ani nezdalo. Vinula sa z kopca serpentínami ako þierna stuha v zasneženej krajine. Trikrát sa lomila, než sa vyrovnala do ako-tak plynulejších zákrut. Tento obraz rodného mesta videl Miro Rajniak zo šera baru motorestu cez veĐké výhĐadové okno, ale už dlho mu niþ nehovoril. Zovšednel mu. Miro Rajniak mal devätnásĢ rokov a na prvej barovej stoliþke tu nesedel ako hosĢ. Bol sezónnym pracovníkom tohto podniku, slúžkou na všetko. Uhlie, drevo, zemiaky vyložiĢ, uprataĢ do pivnice a zase späĢ. VynášaĢ prepravky s pivom a vínom – a to všetko za pár korún. Ledva na vyžitie. Keby nebýval s matkou, Ģažko by sa obracal. Keć potrebuje pár korún na diskotéku, vždy musí nieþo vymyslieĢ. Ešteže tie pstruhy v poslednom þase trochu vynášajú. Vedúci je škrob, ale teraz v zime za pstruhy platí slušne. Neprítomne sĚkal pepsikolu, zaujatý myšlienkou na nevyhnutnosĢ opustiĢ teplo baru a ponoriĢ sa do Đadovej vody za pstruhmi. Z kuchyne sa rozcapili lietacie dvere, z ktorých vyšiel þašník s taniermi jedla v oboch rukách. Miro Rajniak na krátky okamih uvidel vykachliþkovanú kuchyĖu a pri jednom zo sporákov Marienu. Chodil s Ėou dva mesiace a zaþínalo sa mu to páþiĢ. Tiež ho zbadala a skôr než sa lietacie dvere ustálili a nezahatali ich vzájomný pohĐad, usmiala sa na neho. Opätoval úsmev a to ho prebralo zo zádumþivosti. Pozrel sa na hodinky. Bude pol deviatej, treba sa pomaly poberaĢ. KuchyĖa bola plná pikantných vôní. Dal by si ešte jednu veþeru, ale þasu niet. Poþkal, kým Mariena, celá rumenná v bielom plášti s vykasanými rukávmi, odstaví panvicu zo sporáka. Rýchlo ju od chrbta objal, skôr než sa vráti þašník, a potom povedal: – Daj mi vrece, Marienka. Musím už ísĢ. 7
– Nechoć! Chytia Ģa, a to ti za tie nepríjemnosti nestojí. Zasmial sa a ešte tuhšie ju objal. – Neboj sa, – povedal, keć ju pustil. – Mám to tam všetko v malíþku. Trvá mi to len chvíĐu. A tú zimu cestou späĢ vybehám... Keć sa Vlado Malý vo veku tridsiatich troch rokov stal pred rokom šéfom rybného hospodárstva v Rajeckých Tepliciach, bolo to pre neho veĐké zadosĢuþinenie. Bol od prírody poriadnym þlovekom a v tejto funkcii mal prvý raz možnosĢ viesĢ pracovisko podĐa svojich zásad a predstáv o poriadku. Doteraz to dokázal zariadiĢ iba vo svojej domácnosti. Každá vec v byte mala svoje miesto, v každej miestnosti vládol vzorný poriadok a þistota. Manželka sa prispôsobila a obe deti poslúchali na slovo. Nikdy nešli spaĢ skôr, kým nemali knižky a hraþky upratané, školské tašky pripravené na nasledujúci deĖ. Synova zbierka angliþákov musela stáĢ vo vyrovnaných radoch vo vitríne skrinky, dcérine bábiky vzorne sedeli vo vedĐajšej skrinke, ani þo by sa držali za rúþky. Pravidelne kontroloval, ako je uložená bielizeĖ v skriniach, a pravdaže, þi sú všetky topánky vyleštené a uložené podĐa veĐkosti v skrinke pri dverách. Problém ukladania riadov v kredenci vyriešil ako prvý. Kriedou nakreslil a oþísloval kruhy na policiach. Legendu prilepil na kredenc, kým sa ju manželka nenauþila. To sa mu skutoþne podarilo, lebo manželka dokázala vzdorovaĢ iba prvý rok. Potom uznala jeho argumentáciu, že bez poriadku sa nedá žiĢ a koniec koncov ide predsa aj o riadnu výchovu detí. Len v práci mu to nevychádzalo. Bol vyuþený inštalatér, preto si prácu nachádzal hravo. Hneć ako sa vrátil z vojenþiny, vystriedal troch zamestnávateĐov, ale všade nachádzal neporiadok. Naposledy dal výpoveć v Priemstave, lebo okrem lajdáckosti, s ktorou sa tam pracovalo, neznášal, ako všetci pili. Skrátka, nemal rád Đudí, ktorí by len pili a fajþili, lajdáci hnusní, a jemu – þo pracoval poriadne – sa iba vysmievali. Ale tu v rybnom hospodárstve sa mu darilo. Poriadok zariadil za pár mesiacov, već osobne kontroloval všetko a každého. Potom sa už mohol venovaĢ svojmu koníþku – chovu oviec, králikov, sliepok a psov. Miesta mal na rybnom 8
hospodárstve dosĢ, lebo sa nachádzalo uprostred veĐkej, ohradenej lúky. Postavil si chlievy, výbehy, koterce. Chodil na výstavy chovateĐov, kupoval a vymieĖal tých najsprávnejších jedincov zo živoþíšnej ríše a tak kúpil aj štence dvoch þiernych novofundlanćanov. DeĢom ukazoval, aké majú medzi pazúrmi plávacie blany. Keć podrastú, budú plávaĢ so pstruhmi v kanáli. Aj tam je miesta dosĢ. Ale predovšetkým budú strážiĢ! Na pstruhov má zálusk kadekto. Jemu ich ale nikto kradnúĢ nebude! O to sa postará! Nie ako jeho predchodca, ktorému do jesene ukradli polovicu kanála. Celý prvý rok šéfovania sa mu daril. Zvieratá rástli, množili sa (manželka ho chválila), pstruhov vykĚmil toĐko, že ich bol plný kanál (vyššie šéfstvo ho chválilo), ale neskôr sa zaþali šíriĢ þudné zvesti. Rybné hospodárstvo je malé, preto ho vraj majú zrušiĢ alebo priþleniĢ k inému hospodárstvu. Samozrejme, preto dôjde k personálnym zmenám. To ho veĐmi znepokojovalo. Už si zvykol na šéfovanie a teraz, keć tu zaviedol poriadok, má robiĢ nieþo iné?! Zasa pracovaĢ za iného a znovu znášaĢ neporiadok a lajdáctvo? Strašne ho to rozþuĐovalo. V poslednom þase bol preto popudlivý, každá maliþkosĢ ho vyviedla z miery. Već už nemohol ani riadne spaĢ. Stále na to musel myslieĢ. Navyše, po zdanlivom pokoji, od jesene zaþali opäĢ miznúĢ pstruhy. Tie najväþšie. Chovné. RozmýšĐal nad tým všetkým od zaþiatku zimy, keć bolo menej práce, a bol rozhodnutý od jari postupne vyriešiĢ oba problémy. VeĐkého šéfa predsa dobre pozná. Osobne pôjde za ním s taškou pstruhov a fĐašou slivovice, a potom sa uvidí, kto tu bude šéfovaĢ. Najskôr ale treba zistiĢ, kto stále kradne pstruhy. Tým by si zároveĖ u veĐkého šéfa šplhol. Novofundlanćania síce kanál strážia, ale sú na reĢazi. Bleid pri prednej bráne, Dan na lane vedĐa kanála, ale ako vidieĢ, zrejme to nestaþí. Musí jedného z nich na noc púšĢaĢ na voĐno, već zadná brána je fakticky bez stráženia. Lebo ten zlodej, alebo zlodeji, þert vie, koĐko ich je, musí rybné hospodárstvo poznaĢ. Inak by Dan predsa musel kanál ustrážiĢ. Ale je pravda, že cez laviþku nad kanálom sa uviazaný na vodiacom lane nedostane. Niþ sa však nezmenilo. V priebehu zimy pstruhov stále ubúdalo. Koncom februára 9
sa rozhodol. Po veþernom kĚmení zvierat vždy Dana na noc odviazal. Teraz sa ešte len ukáže, þi si z neho niekto bude robiĢ žarty! Hlavným veþerným televíznym programom bol dobrodružný francúzsky ¿lm. Vlado Malý so záujmom pozeral, ako sa zaþína rozvíjaĢ farebný dej na dvojsĢažĖovej pirátskej plachetnici uprostred oceána. Práve keć sa piráti chystali prepadnúĢ kráĐovskú plachetnicu, uvedomil si, ako þas pokroþil. Poriadok musí byĢ, zavelil si, treba ísĢ kĚmiĢ zvieratá. Već manželka mu po návrate pokraþovanie deja porozpráva. Už mal byĢ na ceste, aby sa stihol do desiatej vrátiĢ. Pozrel na manželku zaujatú barokovými kostýmami dám na kráĐovskej plachetnici a mlþky ju opustil. Jazda na rybné hospodárstvo s jeho dodávkou trvá necelých desaĢ minút, ale aj tak si na chodbe natiahol pulóver pod vatovaný kabát, lebo v televíznej predpovedi poþasia upozorĖovali, že v noci bude až mínus pätnásĢ. Zúrivý brechot psov zaþul v okamihu, keć vypol motor. Zbystril pozornosĢ, rýchlo odomkol bránku hospodárstva a utíšil Bleida. Spoza prevádzkového baraka sa naćalej ozýval výstražný brechot Dana. Nieþo sa deje pri kanáli, treba si daĢ pozor. Ostražito kráþal tým smerom, dva razy sa aj obzrel, þi nemá niekoho za chrbtom. Keć obišiel barak, naskytol sa mu najkrajší obraz, aký si vôbec mohol želaĢ. Zlodej stojí vo vode kanála a okolo neho krúži Dan. Ako škodná, chytená do pasce. Pomaly prišiel k okraju kanála a s uspokojením identi¿koval polonahého zlodeja. Miro Rajniak. Pozrimeže na neho. Letný brigádnik, þo sa u nás dva mesiace Àákal a dráždil Dana v koterci. – Vlado, zažeĖ toho psa, – prosil ho zúfalo. – ýo tu robíš, Miro?! – spýtal sa ho Vlado Malý prísne. Neodpovedal. – Poþuješ? Pýtam sa Ģa, þo tu robíš?!! Stále neodpovedal, len sa triasol a skleným pohĐadom pozeral na psa. Vlado Malý chytil Dana za obojok a ten sa poslušne posadil vedĐa jeho nôh. – Chytám ryby, – vyjachtal koneþne. – Pes ma pohrýzol, keć som 10