VYDAVATEOSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEOOV
1
2
18 % sivej
3
Copyright © by Zachary Karabašliev 2017 Translation © Katarína Sedláková 2017 Cover design © Oubica Kon²eková 2017 Slovak edition © VydavateÖstvo Spolku slovenských spisovateÖov, spol. s r. o., Bratislava 2017 e-mail: vsss@stonline.sk hĴp://www.vsss.sk
Realizované s ęnan²nou podporou Fondu na podporu umenia
VYDAVATEOSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEOOV, spol. s r. o.
Z bulharského originálu ɶʲˠʲ˕ˆ ɼʲ˕ʲʴʲ˦ˏˆʺʵ: 18% ʈɸɪʅ, ʈˆʺˏʲ ˖˓˟˘ ʺˑʹ ˔ʲʴˏˆ˦ˆˑʶ ɧɮ, ʈ˓˟ˆˮ, 2008 preložila Katarína Sedláková Zodpovedná redaktorka Silvia Semaková Obálka a sadzba Oubica Kon²eková Tla² P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Vytla²ené na Slovensku
ISBN 978-80-8061-972-5
4
Zachary Karabašliev
18 % sivej
5
6
... lebo neprajný ²as a nehoda môže zastihnúõ ich všetkých. Veµ ²lovek aj tak nepozná svoj ²as, ako ryby, ktoré sa chytia do zlej siete, ako vtáky chytené v osídla. Im sú podobní Öudskí synovia, polapení v zlý ²as, ktorý ich zrazu postretne. KazateÖ, 9:12
Nie je tu deväõ rán. Žalúzie v spálni sú celkom spustené, ale deÜ si aj tak nachádza spôsob, ako sa dostaõ dnu s revom smetiarskeho auta. To znamená, že je streda, osem pätnásõ. Existuje hlu²nejší hluk od smetiarskeho auta o osem pätnásõ? Vstávam z postele, presúvam sa do obýva²ky a hodím sa na diván. Chladná koža ²alúnenia nepomáha, aby som zadriemal, a smetiarske auto je stále bližšie. Vstávam, otá²am jednu zo žalúzií a jasný slne²ný lú² mi opaÖuje tvár. Zbieram energiu a pohÖadom sa pokúšam poškodiõ zeleného, revúceho netvora. Namiesto toho sa mi podarí celkom sa zobudiõ. Pozerám sa na frézie vo váze na sklenenom stole. Mëtve frézie v mútnej vode, ²o po nej ostali. Otváram kuchynskú zásuvku celkom vpravo a z kopy ²okolád vyõahujem jednu tobleronku. Z podlahy zodvihnem zahodenú ²iernu košeÖu, zapínam žehli²ku, jednou rukou žehlím, druhou rukou lámem a jem trojuholníky, obliekam si košeÖu, zaväzujem si kravatu, robím nesku, oblievam si ruku, kým hÖadám kÖú²e, navliekam si sivé sako a buchnem dverami za sebou. 7
Vonku sa blyští µalší slne²ný deÜ v Južnej Kalifornii. Preto²ím štartér toyoty. Odbo²ujem na Jeěerson a schádzam na diaÖnicu. Päõ prúdov automobilov v jednom smere, päõ prúdov v protismere. Zápcha. Vr²ia výfuky, trasú sa motory, nárazníky prebleskujú – ako pred zrážkou. Myslím na Üu v práci. V duchu sa s Üou stále rozprávam – nedá sa to zastaviõ len tým, že jeden z dvoch tu jednoducho nie je. Môžem to zastaviõ? Snažím sa. Aha – odteraz už nebudem na Üu myslieõ. Nebudem myslieõ na Üu. Nebudem myslieõ na Üu, nebudem na Üu myslieõ, nebudem na Üu myslieõ, nebudem. Budem cvi²iõ jogu, otvorím si ²akry, budem opakovaõ OM, kým si vy²istím mozog, budem jesõ ryžu rukami, nechám si narásõ bradu, postavím sa na hlavu... OMmmm. OMmmmrzelo ma myslieõ na Üu. OMmmmmmrzelo ma myslieõ na Üu. OMmmmmmmmmrzelo ma myslieõ na Üu. Na rannom zasadnutí vedúci Scot oznamuje µalšie štruktúrne problémy na oddelení, na stole sú otvorené škatule so šiškami, je tu pomaran²ový džús, parí sa z kávy... Klinický výskum... Pretože klíma je tu taká silná? ... vo svojom poslednom štádiu... Ommmmm... po tom, ako budú upresnené niektoré... Pretože káva je slabá a kyslá? ... nech každý venuje pozornosõ protokolu... Ommmm... Formulár 1574... v lie²ebných zariadeniach... Ommmm... chcem, aby každý ešte raz prezrel dokumentáciu IRB predtým, ako skon²í... +o tu robím? ... pre prísne dodržiavanie procedúr lie²ebného personálu... +o sú to za Öudia? Vedúci Scot všetkým rozdáva osobné plány na nasledujúce tri mesiace, v jeho o²iach – táto živosõ, živosõ, energicky nám stíska ruky, ako to vedia robiõ 8
len Öudia nízkeho vzrastu, moju podrží dlhšie. Kde som? Potom sa každý vracia do svojho svetlosivého cubicle1, a Scot urobí gesto, aby som ho nasledoval do tmavosivej kancelárie. Kancelársky minimalizmus – stôl, monitor, osobný malý kávovar a kontajner s kancelárskou vodou, nad ktorým je plagát s dlhou loµkou (kanoe? kajak?), ktorú uvádzajú do pohybu veslári. Pod obrázkom nápis Teamwork. Scot nie²o ustarostene hovorí. Pozerá sa na mÜa tým pohÖadom. Nepo²ujem, ²o mi hovorí, len pokyvujem a chce sa mi vracaõ. Ten pohÖad. Nepamätám sa, ako prešiel zvyšok dÜa. Hrozne, predpokladám. Pri návrate z práce, v špi²ke, na semafore na Eleventh Avenue a Broadway rieka automobilov sa zdržiava a zastavuje. Niekde vpredu policajti odkláÜajú ich smer, vidím oranžové vesty, ozna²enia Stop v ich rukách, gestá. Pozorujem biely trup naznak prevráteného uprostred cesty kamióna. Je horúco. V poslednej chvíli sa pokúšam prejsõ do iného pruhu a šikovne prejsõ po Cedar Street, ale nedarí sa mi – pravý výjazd ma nepúšõa. Budem musieõ stáõ v zápche ako všetci ostatní. Pozerám sa naÖavo: vyše päõdesiatro²ný muž, sivé vlasy, suché kalifornské opálenie a vrásky, vëta si v nose a pokúša sa sledovaõ hore na nebi jedno lietadlo s rozviatou ²ervenou zástavou s nápisom. Ja sa pokúšam zistiõ, ²o je napísané na nebi za lietadlom a pristihujem sa, že aj ja si vëtam v nose. Pozerám na lietadlo na nebi, pozerám na muža vÖavo. Oavý lakeõ na spustenom okne, pravý ukazovák v nose, vlasy sivé. Tak budem vyzeraõ aj ja po dvadsiatich rokoch. NaÖakal ma jemný zvuk klaksónu zozadu a nahnevane stla²ím spojku, aby som preradil 1 Osobný pracovný priestor v kancelárii s nízkymi priehradkami, dostatoþne veĐký pre kancelársky stôl, monitor, stoliþku (z angl.). – Pozn. autora.
9
na jednotku. Pedál ostal visieõ. Stlá²am ho silnejšie, õahám a tla²ím rýchlostnú páku, ale nehýbe sa. Vidím, ako sa muž so sivými vlasmi a prstom v nose vzµaÖuje. Ešte vždy svieti zelená, ale viem, že nebude stále. Zatla²ím páku silnejšie (hop – žltá), za sebou po²ujem ²oraz netrpezlivejšie klaksóny. NeznesiteÖne horúci deÜ (je ²ervená) a oveÖa dlhší než ostatné (silno ²ervená). Cítim, ako celý hnev pracujúcich od siedmej ráno, ú²tovníci, advokáti, mestskí poslanci, sekretárky, bankoví úradníci, hoteliéri, softvéroví špecialisti, ²ašníci, inžinieri, realitní makléri, celý pracujúci potenciál tejto ulice sa zameriava na moje malé auto. Keby mal kto koordinovaõ ich myšlienky, jedným spolo²ným pohÖadom ma prehodia dolu k prístavu – k bezdomovcom a narkomanom. Za²ínam hÖadaõ výstražné svetlá, neviem, kde sa nachádzajú. Odzadu, vo svojich anonymných vlastných dopravných prostriedkoch ²oraz silnejšie za²ínajú trúbiõ, sviniari. V zrkadle vidím ich nevýrazné tváre, ale viem, že dolu stlá²ajú klaksóny. Potím sa. Nevidia, že mám problém, nechápu, že mi je zle. Intelegentnejší z nich vyhodia Öavú smerovku a predbehujú môj stojaci automobil. Ostatní však nechcú prijaõ to, že ma postihlo nešõastie. Negativizmus Öudí ma vždy zasiahol na najslabšom mieste. To je pod mojimi pazuchami. Pri veÖkom strese a po²as horúceho leta, ako je toto, sa odtiaÖ za²ína vylievaõ pot so zápachom smaženej cibule. Ak ma ešte chvíÖu budú hnevaõ, vyjdem z auta, roztiahnem ruky ako socha nad Riom a zaženiem ich smradom. Moje rozpažené ruky a ich opustené automobily s otvorenými pískajúcimi dverami. Budú pískaõ pi-pi-pi-piu ako kuriatka – piu-piu-piu-piu, ja budem krá²aõ ako víõaz a budem sa nahlas zlovestne smiaõ. Náhle nachádzam tla²idlo výstražných svetiel, z posledných síl ho stlá²am, pridusený vlastným smradom. Vzduch vonku 10
je horúci a suchý. Robím ospravedlÜujúce gestá smerom k tým za sebou. KošeÖu mám premo²enú od potu. UvoÖÜujem si kravatu, usmievam sa napoly vinný. Pokr²ím plecami (každému sa to môže staõ), kým v mysli znásilním na smrõ každého drahého ²loveka z týchto tu²niakov, ktorí sa teraz vyhýbajú môjmu pohÖadu, seriem na nich. Z telefónnej búdky volám nejakej ęrme, aby prišla a odviezla moje pokazené auto. Objavuje sa ²lovek s vietnamskou fyziognómiou a opravárenským autom, ²o odvezie toyotu do servisu na opravu. Chce 80 dolárov. Pýtam sa ho, na aké meno napíšem šek. Krúti hlavou – nechce šek. A ja nechcem veÖa roboty! – Keš – chce, – keš. – Keš, hovorím, – nemám keš, odkiaÖ by som mal maõ keš!? – Vypisujem šek na 80 dolárov a podávam mu ho. – Nie, – krúti hlavou Vietnamec. – Keš, keš. – Keš, keš – môžeš mi vylízaõ. – A? – zamra²í sa, nerozumel, ²o som povedal. A ja nerozumiem, pre²o Stela nie je, ale... Vietnamec vidí, že inak sa nedá a rozhodne sa prijaõ šek, ale chce viac peÜazí. Vypisujem nový šek na 90 dolárov. – Na aké meno to má byõ? – Chaya. – Chaya? – Nie. – Chayar? – Nie. – Chayard? – Chaya. – Dobre, Chayard. – Pozrimeže, ako sa krstia Aziati s týmito vzácnymi menami? Nevidel som ani jedného, 11
ktorý by sa volal Bill alebo Bob. Dobre, Chayard. Píšem Chayard Strn a podávam mu šek. – Nie! Nie! – piští. – Nie Chayard Strn! – Trhá šek. – Chaya! – Chayard aký!? – roz²uÖujem sa. Vytrhne mi šekovú knižku z ruky a sám píše svoje meno: Chay Ya. – O-o-o! – Zabávam sa, potÖapkávam ho po pleci. – Poznám veÖa Vietnamcov, Chay. Dobrí Öudia. Chay na mÜa hÖadí, nereaguje. – Dobrí Öudia, – pokra²ujem – ... Vietnamci. – Ja – z Laosu, – vraví Chay a otá²a sa mi chrbtom. Viem, že v servise ma zoderú z kože. Nech. Volám si taxík a vraciam sa domov. Ticho a príjemne. Polievam kvety v záhrade – nemôžu za to. Susedov kocúr sa objaví vo dverách – diskrétny a oranžový. Chce sa s niekým hraõ. A aj ja sa chcem s niekým hraõ, ale nemám s kým. Pýtam sa ho: Chýba ti Stela? ZamÜauká, ²o znamená, že mu chýba. Stela mu kupovala jedlo v konzerve. Tvrdila, že jeho obÖúbená je oceánska biela ryba. Nachádzam konzervy pod umývadlom, jednu otváram. Vynášam ju na dvor a kladiem pod stojan s jej posledným obrazom, prikrytým modro pofëkanou plachtou. Nejaký ²as pozorujem, ako kocúr hltavo je. Daroval som jej ten stojan na Vianoce pred piatimi rokmi. Nadvihnem okraj plachty, pozerám na obraz. Nerozumiem jej. Jej jediný obraz v tomto dome (všetky ostatné sú v ateliéri alebo v sklade), a aj ten – nedokon²ený. Nemal by som ho vyhodiõ? Som hladný. Obraciam sa a nechtiac nohou zavadím o jednu fÖašku s nezaschnutou farbou a tr²iacimi štetcami. Tá sa prevráti a za²ne sa z nej vylievaõ farba v tvare odporného fÖaku. Nahnevaný ju odkopnem a ona sa rozletí na kúsky. Kopem aj do ostatných. Rozlietajú sa na kúsky. 12
V chladni²ke ostala len stará zelenina ešte odvtedy, ako odišla, a nové pivo, ktoré som si odložil potom, ako odišla. Od ur²itého ²asu sa môj život delí na pred jej odchodom a po jej odchode. V druhej polovici je deväõ dní samoty. Samota, ktorú najviac cítim v tom ²ase medzi dÜom a nocou, keµ ešte nie je ve²er, ale už nie je deÜ. Tam som najosamelejší. Svet oddychuje po práci, a ja sa idem zadusiõ z jej neprítomnosti. Sám ako snežný muž – brodím sa svojimi myšlienkami, a niet prístrešia, a niet... „Potrebuješ ostaõ sám. Aby si sa rozhodol, ²o urobíš so svojím životom...“ Ml²al som. Pozeral som CNN a ml²al. (Aké boli vtedy správy?) +o som mal povedaõ? V nádobe na chlieb nachádzam polovicu suchého krajca. Ovoniam ho – ešte nie je plesnivý. Vyberiem jednu konzervu, na ktorej je nakreslené pestré sombréro a napísané „El Cowboy“, vyklopím jej obsah do malej nádoby, kladiem ju na sporák. Z ²asu na ²as premiešam. Za²ína sa šíriõ vôÜa fazule s mexickým korením. Nemá rada fazuÖu. Nemá rada ani mexické korenie. Idem vybraõ nie²o na po²úvanie. Kým hÖadám medzi platÜami a diskami, po²ujem „pěěěf“. FazuÖa kypí a vylieva sa po sporáku. Za²ínam to utieraõ hubou, kým to ešte nezaschlo. Odrazu sa vnútorná ²asõ mojej ruky, tam, kde je koža najtenšia, prilepila o horúcu nádobu. Dokonca nekri²ím od bolesti – pre²o mám kri²aõ, že si kurvím ruku! Že si kurvím sprostú ruku! Že si kurvím ruku? Odrazu myšlienka na porno neznie tak smiešne, ako pred týždÜom a pol. Odmením sa po štipÖavej fazuli relaxa²nou onániou. Prestieram obrus. Ukladám príbory a servítku. Vyberám fÖašu so štipÖavými paprikami „Peperoncino“ a ur²ujem jej miesto na stole. ZapaÖujem svie²ku. Servírujem tanier doprostred stola, k nemu postavím dve pivá. Beriem diaÖkový ovláda² do ruky a púšõam zariadenie. 13
Áriu Salome z opery Herodias. Snažím sa tak, ako som sa nikdy nesnažil, kým tu bola. Mrvím suchý chlieb do taniera a sëkam veÖké, horúce kusy, omieÖam ich v ústach, kým vychladnú. FazuÖa je dobrodružstvo a musí sa prehÔtaõ horúca a okorenená, inak nestojí za ni². Prvý akt árie trvá päõ minút a deväõ sekúnd. Kým znie, zbadám dno taniera a so zatvorenými o²ami po²úvam tri minúty. Telefón zvoní spolu s posledným akordom. Nedvíham ho. Ani raz som nezodvihol telefón, odkedy Stela nie je. Nechajte odkaz! „Zak, si tam?“ – po²ujem hlas jedného známeho, ktorý chce, aby sme sa zblížili, a od ur²itého ²asu volá ráno, naobed a ve²er. „HÖadám õa ráno, naobed aj ve²er. Musíme sa porozprávaõ. Prosím õa, ozvi sa. +au.“ Na odkazova²i bliká na ²erveno tridsaõtri nevybavených odkazov. Ani jeden nie je od nej. Obzerám sa. Všetko v tomto dome je na svojom mieste, pretože to ona tam nechala. Každý predmet tu má jej odtla²ky. A ja sa pokúšam žiõ s ilúziou, že nie je. Porno ide pomaly. O chvíÖu sa na obrazovke zaružovejú holé telá a nakoniec sa všetko kon²í v jednej servítke. Vyhadzujem ju do koša na odpad spolu s niekoÖkými starými novinami, obálkami poukážok a reklamami. Pripravujem sa na spanie. Starostlivo si umývam zuby a tvár a všade zhasínam. Líham si na pravú stranu postele. Jej, Öavú, cítim ako ranu. Dusím sa smútkom. Dlho hÖadím na tmavý strop, potom sa kotúÖam tam, kde spala pred deviatimi nocami. Skrúcam sa do jedného takmer dvojmetrového embria a telom zatlá²am svoje srdce. Je ako susedov kocúr – nerozumie slovám. Ešte nerozumie, že nie je. Srdce je zviera. 14
ȡ – pozri sa na mÜa – smädná som – pozri sa do objektívu – je mi chladno – prosím õa – chcem kávu... – kon²íme – ... chcem sa už obliecõ... – posledný ęlm a nechám õa – posledný? – posledná
ȡ Odrazu mi v žalúdku nie²o kope a zvíja sa do malej tvrdej lopty. Sadám si na posteli a hÖadím na strieborné žilky v tme. Po²úvam. Niekto je v izbe? Zadržím dych a napínam sluch, aby som zachytil, ²i je niekto v obýva²ke. Odprisahal by som, že tam niekto je. Je tam niekto. Po²ujem, že sa hýbu žalúzie na terase. Opatrne vstávam. Do²iahnem no²nú lampu, vyõahujem šnúru, navíjam ju a chytám kovový podstavec – bude sa hodiõ. Vtedy si uvedomím, že som holý. Nemôžem vybehnúõ zo spálne a za²aõ naháÜaõ zlodejov po dome ako v švédskom ęlme – hrozné. V súmraku som si všimol tri biele pásy na nohaviciach mojej teplákovej súpravy, vyzle²enej pri posteli. Opatrne sa navliekam do nich, pri²om nepúšõam no²nú lampu, a približujem sa ku dverám. Prilepím ucho, naõahujem ho, aby som nie²o po²ul. 15
Po²ujem tikanie hodín. Po²ujem šum chladni²ky. Po²ujem krv v svojej hlave. Po²ujem aj iný, sotva po²uteÖný zvuk. Zhlboka sa nadychujem, rýchlo otváram dvere a s krikom sko²ím do obýva²ky. Nikto. Na terase však nie²o zacvendží, mierim tam. Jeden medvedík ²istotný sa v panike škriabe na parapetu, ale zadnú Öavú labu má zachytenú v konzerve od ma²acej stravy. Púšõam svoju improvizovanú zbraÜ. Nahlas sa smejem. Zachcelo sa ti ma²acacej stravy, ²o, tu²niak! Skúsil by som posunúõ jeho tu²ný zadok, aby som mu pomohol nadvihnúõ sa, ale som si istý, že by som ho len viac vyplašil. Konzerva sa mu zošmykla z nohy, kotúÖa sa pod stôl, a zviera prelieza parapetu. Zdrží sa chvíÖu na nej, aby mi venoval posledný pohÖad. Hej, hovorím mu – podobáš sa na zbojníka s touto smiešnou ²ervenou páskou na o²iach. Zoro aj so Zorom – pripravíš ma o rozum, no choµ už! Sotva môžem hneµ zaspaõ po tomto dobrodružstve. Na chvíÖu ostanem na terase. Smetiarske auto dolu hu²í, palma na dvore sa ohýna. Za²alo fúkaõ. Prišiel ten vietor, ²o zlieza na jeseÜ zo studených hôr, prefukuje cez rozpálenú púšõ a po²as niekoÖkých dní vysúša všetko, ²o sa mu postaví do cesty, kým príde po vlny Tichého oceánu. Jeden z tých chorých, suchých vetrov s menom svätice2. Hodil som si bundu, vychádzam von a idem vÖavo od semafora. Odbo²ím vpravo, neviem, kam idem, dokon2 Vietor Santa Ana je suchý, charakteristický pre oblasĢ Južnej Kalifornie. Obyþajne fúka na jeseĖ alebo poþas skorej zimy, keć medzi Sierra Nevada a Skalnatými horami sa formuje oblasĢ vysokého tlaku vzduchu. Vtedy sa studený a suchý púštny vzduch spúšĢa juhozápadným smerom do tiesĖav a prechádza ku kalifornskému pobrežiu. Tam sa zohreje následkom tlaku a trenia, naberá rýchlosĢ a na svojej ceste rozsieva požiare. – Pozn. autora.
16
ca ma nezaujíma, kam prídem. Spamätám sa niekde pri diaÖnici, v jednom z tých nových bytových komplexov s umelým jazerom a koketným vodopádom, s rie²kou riadenou agregátom, nad Üou drevený mostík ozdobený pouli²nými lampami Made in China. Krá²am po krivolakej cesti²ke medzi domami, pokúšam sa nazrieõ, kde môžem, do okien domov. Cez žalúzie niekde vidieõ modrasté televízne preblikávanie, fotky v rámoch po stenách, plagáty hviezd v detských izbách, zatvorené piana, nezapálené svietniky, kalendár so starými fotograęami ManhaĴanu, reprodukcia Thomasa Kinkada... Normálnosõ noci ako táto ma uráža. Uráža ma to, že skôr alebo neskôr všetci vypnú monitory, umyjú si zuby a zaspia, potom sa opäõ rozvidní a príde deÜ, akoby sa ni² nestalo. Uráža ma to, že zajtra je nebo nad štvrõou to isté, aké bolo, kým tu bola Stela. Uráža ma to, že krátery na Mesiaci sú tie isté, slanosõ oceánu – tá istá, oktánové ²ísla benzínu, obsah cukru v pepsikole – rovnaké. Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Uráža ma aj to, že Öudia µalej pracujú v elekrocentrále alebo v plynárÜach, že sú profesie ako šofér, kvetinár, ú²tovní²ka, poštár alebo recep²ná. Urážajú ma slová ako umývadlo, dlaždica, zástera, kúpeÖÜa, oplátka, výkres... Uráža ma to, že niekto teraz píše knihu o tom všetkom. Uráža ma to, že aj iných rovnako ako mÜa urážalo to isté.
ȡ Stela... Prvý raz som ju videl chvíÖu predtým, ako som sa uvoÖnil 17
z kasární. Pustili ma na dovolenku a motal som sa celý deÜ po meste s tým vyhladnutým vojenským pohÖadom, ktorý núti diev²atá prejsõ na druhú stranu cesty. Bol som aj ostrihaný po nejakom µalšom zlyhaní. Bolo neskoré popoludnie, túlal som sa centrom hore-dolu, myslel som si, že si nie²o zajem. Vošiel som do cukrárne a uvidel som ju. Jej ústa najprv? Nie – najprv o²i, potom ústa. Potom prsia – jej oblé prsia, vyduli zásterku rovnošaty. Potom ku²eravé, svetlogaštanové vlasy, spúšõajúce sa k jamke na tvári. Pocit osudovosti. A prišiel strach, že ak sa rozhodnem pre ²okoÖvek v tejto chvíli, nepomôže to. Bola najkrajším diev²aõom v tomto meste – nemohla nebyõ nie²ia. Vylú²ené, aby nejaký šõastlivec nepo²ítal minúty do konca jej pracovnej doby. Zázraky sa nekonajú – rozhodol som sa a vyšiel.
ȡ Vraciam sa domov, beriem kÖú²e jej športového auta, auta, ktoré som jej ja daroval na posledné narodeniny, zasvecujem v garáži. Odomykám a vchádzam. Predtým, ako preto²ím štartér, zatváram o²i a opriem si hlavu dozadu. Vnútro, ktoré nebolo otvárané, odkedy nie je, bolo zalepené jej vôÜou. Nahlas ju vdychujem. Štartujem. Dvere garáže sa dvíhajú a s pískaním pneumatík v polno²nom tichu vychádzam von. Otváram všetky okná, aby som vyhnal jej prítomnosõ. Z kaÜonu vanie chladný vzduch. Zastavujem na semafore pri výjazde k Interstate 5. Hodinu odtiaÖto, na sever, je West Hollywood, Los Angeles. Mám tam za kým odísõ. Ani nie hodinu cesty odtiaÖto na juh je Mexiko. Nemám tam pre²o chodiõ. Musím sa rozhodnúõ, kam pôjdem, a to skôr, než zasvieti zelená. Svieti zelená, silno stla²ím plynový pedál. 18
ȡ – stále ma budeš fotiõ? – stále – a keµ budem tu²ná? – aj vtedy – s obrovským zadkom? – bude treba viac fotiõ – naozaj? – naozaj – len pokoj, nebudem taká tu²ná – uvidíme – nebudem tu²ná
ȡ Zázraky sa nestávajú, opakoval som si v duchu, kým som prechádzal cez cestu. Bolo to krásne modrooké diev²a s veÖkými prsami a múdrym výrazom, ktoré si nebude všímaõ ostrihaného vojaka na dovolenke. Nebol som s diev²aõom dva roky. Pred vojen²inou som bol veÖmi zábavný a mal som veÖa priateÖov, ale nevedel som, ako sa mám správaõ k diev²atám a ani som sa to nenau²il. Stále som sa snažil povedaõ nie²o zaujímavé a smiešne a zakaždým som sa vracal sám, kým tí nudnejší sa pod lipami bozkávali s diev²atami. Dlho som bol beznádejným nemotorným drevom. Krá²al som po ulici dolu k pláži, fackoval som sa v myšlienkach, ale vedel som, celkom jasne som vedel, že nie²o iné som videl a pocítil tentoraz. Samozrejme, že som bol nadržaný presne tak ako vždy, keµ som svojou rozpálenou predstavou prehnal nejaké krásne diev²a, ale tentoraz bolo aj nie²o viac. Moja myseÖ – akokoÖvek hlúpo to znie, 19
ak ide o vojaka – myseÖ bola tentoraz stoporená, intelekt bol vzrušený. Zastal som až v Morskej záhrade pri rade lavi²iek, na ktorých posedávajú babky a dedkovia. Našiel som jednu voÖnú, z ktorej bolo vidno more, horizont a nebo. VÖavo bol sever, vpravo – maják na myse Galata, predo mnou bola Centrálna pláž, a za mnou – láska môjho života. Z hlboka som sa nadýchol, vstal som z lavi²ky a vykro²il som späõ k nej.
ȡ Auto zastavujem na parkovisku pred McDonaldom z americkej strany – nemám pre²o šoférovaõ po Mexiku. Prekro²ím hranicu tretieho sveta pešo. V Tijuane sa taxikári rozprávajú pred svojimi autami, mrvia slne²nicové semienka, obzerajú si okoloidúcich, ako to robia všetci taxikári na svete. – Ola, – pozdravím sa. – Ola, – odpovedajú tí, ktorí sú viac vpredu. Nastupujem. Kam idem? Bulvár revolúcie. Odchádzame. V aute znie mexický rap s akordeónovým sprievodom, pri strom²eku pri zrkadle sa hojdá kríž z umelej hmoty s pozláteným Kristom. Zastavíme pred koncom piesne. Platím. Vystupujem. Zhlboka sa nadychujem. Námestie revolúcie vo štvrtok v noci hu²í z reproduktorov každého no²ného klubu, vonia opekané mäso z pouli²ných grilov, hladno sa na mÜa pozerajú o²i každého predava²a ²ohokoÖvek, chce moje peniaze s každou prosiacou rukou. Všade sa nie²o deje. Na chodníku pri mne sa rodina mariachi chystá spievaõ a hraõ na veÖkých ledabolo naladených gitarách – nikto im nevenuje pozornosõ. 20
Pod pouli²nou lampou jeden pes zubami rozõahuje žuva²ku z chodníka. Zo strechy najbližšej diskotéky s nadpisom Spiderman visí na lane pavú²í ²lovek a preletuje nad hlavami chodcov z jednej strany ulice na druhú. Na protiÖahlom chodníku zvesil uši somár, pomaÖovaný ²erveno-bielymi pásikmi, takže sa podobá zebre. Zebra je zapriahnutá do vozíka, vymaÖovaná ako veÖkono²né vajce. „$ 5 – Foto. Viva Mexico.” Oudia, Öudia, Öudia… preto som tu… Öudia, Öudia, Öudia, Öudia, Öudia, Öudia, Öudia… Energia Tijuany pulzuje v každej tepne na juh od hranice, víri v každom mikróbe. Táto energia ma vyõahuje z prázdneho domu pri kaÜone, od Ameriky odchádzajúcej zajtra do práce. Vchádzam do prvého baru. Barman – vµaka Bohu – hovorí po anglicky. Pýtam sa ho, ²i sa dá urobiõ martini? Si, seÜor. Máte olivy? Si, seÜor. Špinavé martini môžem dostaõ? Si, seÜor. SeÜor, tak potom jedno špinavé martini s troma olivami, okej? Si, seÜor. Po troch martini sa seÜor poobzerá. Keby to bol urobil predtým, ako si sadnem, ur²ite mi napadne, aby som tu neostal. +o je to za bar? Špina, tma, smrad. V jednom kúte je str²ená skriÜa s televíznym prijíma²om vysielajúcim nemenný futbalový zápas. NiekoÖko návštevníkov v kovbojských klobúkoch sleduje skriÜu so zápasom a nadvihuje zelené fÖašky s pivom. No vždy, keµ sa za²nú reklamy, ²iapky sa obracajú a pozerajú na mÜa. Platím a odchádzam. Vonku ma Tijuana objíma so spotenou, otvorenou ná21
ru²ou. Hlu²ní predava²i ma õahajú zÖava aj sprava, len aby som vošiel do ich dusných obchodov. Vliezam do µalšieho baru. Tentoraz si pozorne obzerám klientelu. V kúte je skrytá skriÜa s televíznym prijíma²om, v ktorom vysielajú futbalový zápas. Chlapi majú kovbojské klobúky, pozerajú sa na obrazovku a pijú pivo. Prichádza ²as reklamy a klobúky sa obracajú ku mne. Zostávam. Všetko sa zas opakuje. Pri východe sa mi schody zdajú smiešnejšie. Vonku je zas búšiaca, horúca, mexická noc. Za²ínam potrebovaõ pano²a3, aKúTnE! Pano²a chcem teraz! Nejaký hrubý potetovaný krk ma õahá hore po svietiacich schodoch. Verejný dom? Nie, nie – zavliekli ma na diskotéku. Hudba bubnuje latino-elektro. S každým impulzom svetlá menia svoje farby a diev²atá pod nimi. Diev²at je plno. Servírka má veÖké prsia a opiera si ich o moju opitú hlavu. +o chcem piõ? Martini – kri²ím. Priniesla margaritu. Budem teda piõ margaritu. Diskotéka je preplnená. Klientela – americkí vojaci, mexickí pasáci, odfarbené prostitútky, drogoví díleri a µalší takí lúzri ako ja. Kým normálni Öudia na sever od hranice oddychujú na zajtrajší pracovný deÜ, Tijuana tu nespí. Asi o hodinu som pochopil, že ak som vôbec v nie²om dnes v noci urobil chybu, nazýva sa to margarita. Krúti sa mi svet svetiel, tiel, zrkadiel, ciciek, potu, pohárov, stolov, stoli²iek. Na toaletách dedko s tenkými fúzikmi a motýlikom rozdáva servítky a ²aká peniaze. HÖadám po vreckách, vyberám pokr²ené doláre, vytriasam mu ich na tanierik, zatackám sa, podopieram sa, nachádzam umývad3
Surový cukor (špan.); vagína, prostitútka (v špan. hovorovo). – Pozn. autora.
22
lo, špliecham sa vodou. V opÖutom zrkadle sa na mÜa pozerá neznámy ²lovek so sivou tvárou. Mra²í sa. Aj ja sa mra²ím. Nechala ho žena. Vieš, keby som bol na jej mieste, hovorím, aj ja by som õa nechal. Vychádzam z toalety a servírka s veÖkými prsami ma víta s µalšou margaritou. Ale ja som si neobjednal. Nie. Si – pohnú sa cicky. Si, ale nie si. Si, si, si seÜor! – trvajú na svojom cicky. Ni² som si neobjednal. Cicky sa nahnevajú a vrátia sa naspäõ. Pozrime sa – Cicky volajú ochranku! Vyberám peniaze, dobehnem ju. Mexi²ania rozumejú po anglicky, keµ im to vyhovuje. Platím a nestarám sa. Vypijem nechutnú margiratu na ex a strkám si pohár do vrecka na saku – ukradnem ho, pretože ma prinútili. Správajú sa ku mne ako k najoby²ajnejšiemu gringovi. Možno som bora²o4, ale nie som v²erajší. Ani gringo5 nie som. Odrazu sa mi všetko zato²ilo pred o²ami ešte divokejšie, ups, zomriem. Zatackám sa po schodoch dolu, zachytím sa o parapetu oboma rukami, zastavím sa pri potetovanom krku. Jáj, zomriem tu. Pokúšam sa objaõ bodygarda a šušlem pano²a. Potrebujem si daõ jednu pano²u, predtým, ako zomriem. Pano²u chcem. Krk sa smeje – pano²a, si, si. Robí to gesto, ktoré robíme všetci idioti. Fiki, ęki, hej, seÜor? Hej, ęki, ęki. Fiki, ęki? Poµme, hÖadaj pano²a skôr, ako zomriem. 4 5
Opilec (špan.). – Pozn. autora. Beloch, ten, kto nie je Mexiþan. – Pozn. prekl. 23
Ukáže na niekoho na protiÖahlej strane ulice. Nepodarilo sa mi dobre zaostriõ. Vydám sa tým smerom, chodník však, bez akejkoÖvek výzvy, kon²í, sko²ím na ulicu, zatackám sa, sotva udržím rovnováhu. OdniekiaÖ vysko²il hrbatý ²lovie²ik s obrovským bielym klobúkom a odtiahol ma nabok. Somárska šou, somárska šou, somárska šou, somárska šou… Nerozumiem, ²o sa deje. VÖavo námorník opiera kurvu a šmátra jej vo výstrihu, ona sa ponad jeho plece na mÜa usmieva. Sprava, podopretý o ošúchanú stenu, ²lovek bez nohy naõahuje plastovú fÖašu – chce dola. Päõro²né strapaté diev²atko oblizuje dlhý sopeÖ spod nosa, naõahuje plastovú fÖašu – chce dola. Indiánka s dieõaõom na ovisnutých prsiach naõahuje plastovú fÖašu – chce dola. Jednooká starena podáva plastovú fÖašu – dola. Dola – dola – dola – dola – každý chce dola. Náhle nám nie²o s krikom nízko preletí nad hlavou a mne sa v poslednej chvíli podarí kÖaknúõ, aby som sa vyhol zrážke s pavú²ím ²lovekom. Somárska šou, somárska šou, somárska šou, somárska šou – hrbá²ik s bielym klobúkom hýbe zadkom – faki, faki. Nerozumiem. Somárske faki seÜorita. Aha – divadlo so somárom a nahou ženou sa odrazu zdá vhodné. Idem za ním. Somárska šou, somárska šou, somárska šou… Prechádzame Revolúciou a schádzame po schodoch na bo²nú pasáž. Trpaslík v bielom klobúku sa zastaví pred ošúchanými dverami so špinavou holou žiarovkou a stla²í zvonec. Dvere sa otvárajú, objaví sa v nich vyholená hlava. Hrbá²ik natiahne ruku – dola. Dávam mu dolár a hore po schodoch sa mu klobúk zmenšuje. Platím 24
aj vyholenej hlave za vchod a schádzam po niekoÖkých schodoch dolu. Zafaj²ený bar s višÜovými boxmi, hnedé obloženie a ²ervenou olejovou farbou natreté stÔpy s omotanými okolo nich viano²nými svetielkami. Na jednej strane je skrytá malá scéna, pred ktorou je niekoÖko okrúhlych stolíkov, založených pokr²enými pivovými plechovicami, popolníky s ohorkami, okolo nich sa zabávajú námornícke uniformy, kožené saká a havajské košele. Po stenách visia vyblednuté plagáty s mexickým pivom Corona, Dos Equis, Tecate. Prichádzam presne vtedy, keµ stíchne hudba, a postavím sa k baru celkom odzadu, za niekoÖko radov mužských chrbtov. Nadvihnem sa na špi²ky. PohÖady sú namierené k ²erveným plyšovým závesom, ktoré sa otvárajú, dvaja Öudia vyõahujú sivého somára a skrývajú sa späõ. Obdivné ohlasy. K barmanovi sa naõahujú ruky s dolármi, rozdáva pivá. Závesy sa opäõ otvárajú a vychádza nahá hnedá žena stredných rokov s krátkymi nohami, ovisnutými prsami a spusteným bruchom. Predstavujem si ju so štipcami v ústach vešajúcu bielizeÜ. Nohy má obuté v bielych lakovaných sandáloch s opätkom, hore sú sandále nazberané do ²ierneho našuchoreného chumá²a. Vlasy má nafarbené, mejkap – zlý, obo²ie najprv vytrhané, potom dokreslené. Zo sály sem-tam po²uõ nesúhlasné výkriky. Nevµa²níci – ²o chcete za päõ dolárov!? Shakiru?! Po krátkych prestávkach Mexi²anka za²ína zaliezaõ pod zviera. To sa šklbe. Chytí jeho orgán a energicky ho za²ína masturbovaõ. Somár trasie hlavou, ukazuje hrubé zuby. Žena pokra²uje vo svojich pohyboch a somár ur²itý ²as nereaguje. Žena stále rýchlejšie pohybuje rukou. Somár odrazu odfrkne a oto²í krk, aby ju uhryzol, ale 25
sotva do²iahne trochu jej vlasov. Žena sa nadávajúc prešmykne a nahnevane kri²í na niekoho za závesom. Dvaja Mexi²ania vysko²ia, jeden zvieraõu zachytí rukou papuÖu, a druhý ho udrie do zubov. O-o-o-o!!! – bolestivo zareaguje dav. Zviera odfrkne a odsko²í dozadu, ale odniekiaÖ vychádzajú ešte dvaja fúzatí Mexi²ania v uniformách mariachi6, spolo²ne ho zvalia na chrbát. Jeden si prehodil gitaru na chrbát, hlavu zvieraõa si zakliesnil medzi svoje krivé nohavice a silno ho chytil pod predné kopytá obrátené k stropu. Jeho kolega, s prehodeným akordeónom dozadu, ho chytil za zadné nohy. Ú²inkujúca teraz už s oboma rukami prebúdza somársku energiu. Publikum, ešte pred chvíÖou znepokojené, že prišlo o svoje peniaze (ako sa to oby²ajne v Tijuane stáva), teraz vydáva pochvalné výkriky. Somár odpovedá impozantnými rozmermi. Niekto zatlieska. Opitá turistka sa odrazu hystericky zasmeje. Vo chvíli, keµ žena na scéne saje somárovu hadicu, obraciam sa chrbtom k divadlu, poposúvam Öudí za sebou a zbehnem dole schodmi vyvrátiõ margaritu a všetko, ²o sa dá. Z posledných síl sa dostanem von, zatackám sa, to²í sa mi svet, chcem si Öahnúõ. Za rohom s malou križovatkou odbo²ím a opieram sa o stenu. mažko dýcham, pokúšam sa dostaõ otravu zo svojho žalúdka. A vtedy som ich zbadal. Zamierim ku nim opierajúc sa o stenu. Telo leží na chodníku, dvaja ho bez slova a bez vášne kopú. Strasiem sa. Na chvíÖu sa zastavím. Ako vo sne po²ujem len suché zvuky kopancov. Vidím, ako sa hlava padnutého otriasa od úderov. 6
Obleþenie hudobníkov v Mexiku. – Pozn. prekl.
26
Hej – kri²ím. Neznášam násilie. A toto sa dokonca ani na násilie nepodobá – nikto nekri²í, nikto sa nehnevá. Dvaja Öudia kopú tretieho, bez žiadnych vložených emócií – akoby si obúchavali blato z topánok. Približujem sa, ešte stále sa opieram o stenu. Jeden sa obráti a nehybne sa na mÜa pozerá. Druhý neprerušuje svoju prácu. Obaja sú mohutnejší odo mÜa, v ²iernych krátkych bundách a s ²iernymi krátkymi vlasmi. Po ur²itom ²ase aj prvý prestane. Po²ká, kým sa priblížim. Telo na chodníku sa, chvalabohu, pohne. Usmejem sa, zodvihnem ruku na pozdrav. „Ola, amigos“ je posledné, ²o sa mi podarí povedaõ. Úder do ²ela, skôr ako by som si stihol všimnúõ, odkiaÖ prišiel. Chodník privítal moju tvár bez toho, aby ustúpil. Kopanec do rebier ma zodvihol zo zeme. Podarilo sa mi skoro sa vystrieõ a dostaõ ešte jeden rovno do hlavy. Zbadám schody, vedúce nadol, parapetu. Odtrhnem ju, zletím dolu, dopadnem, púšõam sa, kotúÖam sa, pokra²ujem… Sú niekoÖko metrov za mnou. Preletím schody. Opäõ sa pokúšam chytiõ sa parapety, nemôžem sa udržaõ. VáÖam sa a kotúÖam. KotúÖam sa, kotúÖam sa dlho. Zastavujem sa, pretože mi hlava narazila do cínových dvier. Ich siluety buchocú po schodoch. Vidím ich topánky prebleskovaõ, letiac ku mne. NiekoÖkokrát ma kopnú. mahajú ma za bundu. Jeden zapáli zapaÖova² a obzerá si ma. Vedú ma hore. Pokúšam sa nie²o povedaõ, ale silný hák ma zlomí vo dvoje. Vle²ú ma hore schodmi. Som na chodníku, pri nohách sa mi objavila topánka, pred chvíÖou tu ležalo telo, teraz niet nikoho… Prichádzame k prívesu so zaparkovanými autami, štrk pod topánkami škrípe, ostnatý drôt, mo²ovožltá lampa. Zatla²ia ma k vanu s kalifornskou zna²kou. Jeden otvára dvere a to za²ne piu-piu-piu-piu. Druhý sa pokúsi vopchaõ ma dnu. Ale, nie – vonku ma môžu biõ koÖ27
ko chcú, ale do cudzieho vanu nevleziem! Rozõahujem ruky, aby ma nemohli str²iõ dnu ako dobytok. Jednému sa však podarí kopnúõ ma do brucha. Pohár od margarity, skrytý vo vrecku mojej bundy, sa rozbije. Chytím sa na mieste úderu a stojím zlomený vo dvoje. Dve ruky ma stiahnu za vlasy a držia mi takto zaklonenú hlavu. Teraz o²akávam ešte jeden kopanec do brucha. Dobre namierený, silný kopanec, ktorý mi vyrazí dych, aby som zmäkol ako taška s fazuÖou. Sõahujem, ako sa dá, svaly na bruchu. Kopanec mešká. Sekundy sa nekone²ne naõahujú. Horšie ako kopanec je samotné ²akanie. Nech sa deje, ²o sa má – zbieram sily a jedným zúfalým pokusom rezko vytrhnem hlavu zo zovretia a rozbitý pohár vtla²ím do tváre toho, ktorý ma drží. Zreve. Druhý bol zatiaÖ zamestnaný hÖadaním konca hrubej lepiacej pásky, ktorou by ma zviazal. Trafím mu hrdlo, nie²o tmavé vystrekne aspoÜ meter a pol do vzduchu ako gejzír. Obraciam sa zase k prvému, ktorý naµalej kri²í, s úžasom si obzerá ruky, ²ierne od krvi. Bijem ho päsõou po hlave – rozbolelo ma zápästie. Niekde blízko preblikne okno. Otvorené dvere vanu vypiskujú. Ská²em do neho, zabuchnem za sebou dvere, kÖú²e sú na palubovke. Štartujem, stlá²am plynový pedál, koÖko sa dá. V spätnom zrkadle vidím jedného z mojich úto²níkov kotúÖaõ sa v prachu a silueta druhého sa skláÜa nad ním. Po chvíli odbo²ujem do úzkej a neosvetlenej uli²ky. Rozbrešú sa psy. Uvedomujem si, že nemám zasvietené svetlá a spomaÖujem, kým hÖadám, kde ich zapnem. O niekoÖko minút neskôr a po piatich-šiestich zákrutách som na Bulvári ústavy. Idem po Üom, kým prídem 28
k semaforu, odbo²ujem vpravo, prichádzam k Revolúcii. Pri dobrom osvetlení bulváru, ešte stále plného Öudí, opriem sa dozadu a zhlboka sa nadýchnem. Za²ínam si v hlave uvedomovaõ nedávne obrazy. Do ²oho som sa to namo²il!? Ani som si neuvedomil, ako som sa dostal k hranici naspäõ do Štátov. Zaradím sa do radu automobilov. O tomto žiadnom ²ase predo mnou sú asi desiati, ale kontrola ide pomaly. Vyzliekam si bundu, dám si dole tri²ko, ktoré je celé od krvi, ²istím si tvár ako sa dá, a natla²ím ho pod sedadlo. Zas si obliekam bundu, zapínam si zips až dohora, upravím si vlasy. Sotva držím hlavu rovno, opitý som, chce sa mi spaõ a vracaõ zároveÜ. Prevesím sa cez volant.
ȡ Vraciam sa do cukrárne. Srdce mi ide puknúõ! Ale ²o vie srdce!? Postavím sa do radu pred jej pult a ²akám. ChvíÖu predtým, ako som prišiel na rad, sa oto²ím a vyjdem von. Pre²o to prekliate srdce chce vybuchnúõ? Pre²o ma znemožÜuje? Pozbieram odvahu, vchádzam zas, niekoÖko Öudí je predo mnou. Za²ínam robiõ dychové cvi²enia. Musím sa správaõ normálne, do²erta. Zbyto²né. Keby som vedel, že o pár rokov neskôr budem taký istý, dokonca keµ len myslím na Üu! +o si želáte? Jej hlas. Jej ústa. A vtedy sa na mÜa pozrela. Modrá jej o²í nie je na svojom mieste, ale žiari a rozlieva sa ako na obrázku s akvarelmi. A – zázrak – špeciękoval som niekoÖko slov. Prvý raz sa rozprávam s diev²aõom, bez toho, aby som si dal záležaõ a vymyslel najoriginálnejšiu vetu. Neodpovedala ni². V jej pohÖade však nepozorujem to podráždenie a znudenie, ktoré stretávam u v䲚iny diev²at, s ktorými sa pokúšam viesõ rozhovor. 29