Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
Alexander
BLOK ˇ VIETOR CO SPIEVA Výber z lyriky
preložil
Alojz NOCIAR
Alexander Blok Translation © Alojz Nociar, 2017 Cover design © Jana Satková, 2017 Slovak edition © Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava 2017 e-mail: vsss@stonline.sk, http://www.vsss.sk
Realizované s finančnou pomocou Fondu na podporu umenia
VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, spol. s r. o.
Z ruského originálu Aleksandr Blok: Stichotvorenija i poemy. Leningrad, Izd-vo Sovetskij pisateľ 1955; Aleksandr Blok: Sobranije sočinenij. Tom I., II. Leningrad, Izd-vo Sovetskij pisateľ 1980; Aleksandr Blok: Balagančik. Teatr (Balagančik, Koroľ na ploščadi, Neznakomka, Roza i krest). Sankt-Peterburg, Izd-vo Zemľa, MCMXVIII, preložil Alojz Nociar. Zodpovedná redaktorka Silvia Semaková Grafická úprava a sadzba Jana Satková Tlač P+M Turany Prvé vydanie Vytlačené na Slovensku ISBN 978-80-8061-997-8
O B S A H
Predhovor
9
• Z obdobia cyklu VERŠE O KRÁSNEJ DÁME
15
Za šťastím šiel som... Stíchli víchry snežné... Prichádzam do temnoty chrámov... Ja viem, že stretnúť Ťa je strašné... Tam – v tichom prítmí katedrály... Odrazu sa žiara tajných znakov... Úžasný býva zas chlad večerov... Dvojník Zjavil sa na vznešenom bále... Básnik Nad ránom chodí mestom čierny človek...
16 17 18 19 20 21 22 23 25 26 28
• Z obdobia cyklu MESTO
29
Večnosť vrhla k mestám... Mesto dvíha v prítmí ulíc... V krčmách, krámoch, uličkách... Kleopatra Je noc. Už zmĺklo mesto... Chladný deň Po uliciach sa táram... Fabrika
30 31 32 35 38 40 42 45
Klam Nevidienka Neznáma V podkroví Kde večerné sny driemu v dlažbe z kameňa...
46 48 50 54 56
• SNEŽNÁ MASKA
60
SNEHY Snežné víno Snežná priadza Krídla Druhý krst A znova snehy V snehoch
60 61 62 64 66 67 69
MASKY Pod maskami Prázdne reči V rohu divána Tiene na stene Vravia si verše Neodvratné Tu – a Tam Zúfalstvo V snežnom ohni
70 71 72 75 77 78 79 80 82 83
• Z obdobia cyklu HARFY A HUSLE
86
Všetko raz umrie...
86
Krčmársky pult ma drží v hrsti... Bol havran v snežnom podvečere...
87 88
• Z obdobia cyklu STRAŠNÝ SVET
90
Múze Z krištáľovej hmly zas plynie... Dvojník Priateľ môj, aj v tomto tichom dome... V žltých dňoch, čo medzi domy vkročia... Ako smútok v noci rastie... Čierna krv Zas u seba... Hnusí sa mi aj zvuk tvojho mena... Poníženie Tance smrti Ťažko je mŕtvemu – živého hrať... Dávny sen... Noc, lampa, ulica sa v kruhu točia... V neskorej jeseni sa od prístavu... Letec
91 93 95 97 98 99 101 101 102 104 107 107 110 111 112 114
• Z cyklu CARMEN
118
Tak ako zmení farbu oceán... Jagavá luna sníva... Je démon rána... V hnevlivých očiach číry jas... V ozvenách hudby zabudnutej... Ty ničou nebudeš...
119 119 120 122 124 126
• Z cyklov ROZLIČNÉ BÁSNE a ODPLATA
128
Všetko už bolo, bolo, bolo... Noc – jak noc... Pozemské srdce znova chladne... Z úvodných veršov poémy Odplata
128 130 131 132
• ČO SPIEVA VIETOR
136
Bolo to v temných Karpatoch... Nová Amerika Posledná cesta Sup Dážď rozšumel sa nad vojenským vlakom... V divom vetre rinčí sklo
137 139 143 146 149 153
• Z POSLEDNÝCH BÁSNÍ (1918) Dvanásť Skýti Noli tangere circulos meos
156 158 178 183
Doslov
185
P R E D H O V O R
A
lexandra Bloka netreba čitateľovi osobitne predstavovať. Fakty jeho života, etapy a peripetie jeho tvorivej cesty sú známe a ťažko k nim dodať niečo nové. Dôvody na dodatok, ak existujú, sú zväčša len osobné, a preto spomeniem aspoň tie, ktoré sa mi zdajú dôležité. A pretože viac než teoreticko-kritický kabát mi vždy bola bližšia básnická košeľa, skúsim ich vyjadriť skôr blokovskými veršami, nie teóriou. Dodnes si pamätám regál pri okne na najvyššom poschodí Univerzitnej knižnice v Bratislave, kde som ako študent natrafil na Blokovu lyriku, keď som tam v roku 1968 robil skladníka pri pauze v štúdiu psychológie. Bola to láska od prvého čítania básne z roku 1899 – vlastne od rovesníka, lebo som mal vtedy devätnásť. Nič z Bloka nebolo vtedy u nás preložené okrem poémy Dvanásť, s ktorou si, okrem ozajstných básnikov, samozrejme sem-tam pošpásovali aj nejakí z gigolov vtedajšieho režimu. Zistil som, že Blokova poézia je až prekvapivo súčasná a zažltnutá nálepka klasiky z nejednej jeho básne spadne hneď po prvom prečítaní. Paustovskij raz tieto verše nazval kúzlami, o ktorých sa nedá rozprávať, ale treba ich čítať. Mal pravdu: od ich vzniku uplynulo storočie, no na mnohých len sem-tam presvitá sivý vlas. A sú aj také, čo vedia zaťať zuby rovnako ako vtedy, keď na nich sotva uschol atrament. 9
V cykle Strašný svet má napr. Blok báseň „Letec“, čo nie je len symbol letu, pádu a smrti, ale aj presná a dvoma vojnami potvrdená vízia ohrozenia ľudstva: „To prízrak vojen budúcnosti si v jeho lebke našiel kryt: bombardér, čo cez vzdušné mosty pokojnej zemi nesie – dynamit!“ Alebo čosi také povedomé, ako byrokratické maniere, korupcia, či kariérizmus: „Ťažko je mŕtvemu – živého hrať, byť vzletný, vášnivý, byť prostý! No treba, treba ísť do spoločnosti, skryť hrkot kostí pre postup a plat... Je mu dnes nanič z úradníckej nudy, vŕzga mu kĺb – vtom hudba začne hrať... Zas bratsky stíska ruky správnych ľudí – veď sa on živým, živým musí zdať!” Blok je u nás vlastne neznámy ako ucelený básnik, z ktorého je u nás preložené len torzo. On sám svoju lyriku nazval „románom vo veršoch“, kde básne tvoria jednotlivé „kapitoly“. A keď prirovnal svoju tvorbu k špirále, polohu poémy Dvanásť vnímal ako analogickú k nižšie ležiacej Snežnej maske, ktorú pokladal za príliš subjektívnu, nezrozumiteľnú 10
širšiemu okruhu ľudí. Ukazuje to, že zasnenosť raných básní, aj ich subjektívnosť, tak ako v Snežnej maske, sú od jeho neskorších veršov neoddeliteľné. Prelínajú sa presne tak, ako sa neha blokovských veršov drží za ruku s hrubosťou a precitlivenosť s výbuchom zlosti, tak ako po mlčky prebdetej noci v Aničkovskom paláci, kde nadránom k nikomu a zároveň ku všetkým hovoril o „ľudovom hneve“. Preto som sa rozhodol vo výbere ponechať jedno i druhé. Napriek tomu, že sa mi za „socialistického“ času od gigolistov-revolucionárov dostalo pochvaly za Skýtov a Dvanástich – a pokarhania za Verše o Krásnej Dáme, či Snežnú masku. Ale za terajšieho „kapitalistického“ času to dopadlo rovnako, aj keď v opačnom garde: pochvalu od gigolistov-svätuškárov získala zbožná časť, pokarhanie revolúcia... Ibaže básnické dielo je nedeliteľný celok a zostane ním bez ohľadu na spoločenské zriadenie, či na práve platnú umeleckú alebo politickú módu – a v tomto budem aj naďalej tvrdohlavý, aj keď to môže znamenať, že daný preklad nevyjde za môjho života knižne ani raz. Utvrdili ma v tom aj listy, ktoré si so mnou vymenil Milan Rúfus: „Váš zápas o Bloka ma zaujal. Sám som kedysi krúžil okolo neho, ešte ako vysokoškolák. Chcel som, aj som mal pocit, že nedočiahnem na pedál. Spomínam si na rozhovor s Milanom Kunderom: presviedčal, ba priam ma agitoval, aby som sa pustil do prekladania Bloka, že máme rovnakú krvnú skupinu. Nakoniec som zakotvil u Jesenina, ale tiež som sa bál prekladať ho. Podobné osudy ako Váš preklad má 11
aj môj preklad Anny Sneginy a Perzských motívov. Najprv sa o to v Tatrane div nie bili. Potom však prišla zamatová a odrazu sa od toho odtiahli. I napriek tomu, že to bolo vytlačené a po korektúrach, hodili to do transformačného šrotu. Ono totiž tá Anna Snegina... aj tam sa spomína revolúcia, aj Lenin. Môj milý, niet zbabelejšieho tvora, ako je istý typ slovenského inteligenta... A nikomu ani na um nepríde zahanbiť sa, že slovenská literatúra ani na konci tisícročia nemá z obrovského Bloka dokopy nič preložené...“ Alexandrom Blokom vrcholil a zároveň sa uzatváral symbolizmus v ruskej poézii, ktorý podľa jeho vlastných predstáv uvoľňoval miesto novému umeniu, ktoré malo vzniknúť na troskách „starého sveta“. Že sa to všetko nakoniec odohralo inak a očakávaný „nový svet“ sa ukázal opäť len ďalšou z ilúzií ľudstva, na tom majú len nepatrnú vinu tí, ktorí jej uverili, aby sa po vytriezvení odmlčali ako Blok, alebo neprijateľnej skutočnosti dali zbohom ako Jesenin a Majakovskij. Mali by sme sa vyvarovať unáhleného, príkreho posudzovania i odsudzovania ich doby a jej nádejí. Veď aj naša doba sa nachádza na podobnom mieste dejinných zlomov a nie je isté, že smer, ktorým mienime kráčať, nás zavedie tam, kam chceme. Ani my nemusíme presne vnímať nesmierny, neodvratný pohyb kontinentu ľudskosti, ktorého čiastočky tvoríme. A keďže nejeden podmorský útes pamätá časy, keď bol štítom, a nejedno horstvo nesie stopy svojho pradávneho hlbinného života, je príliš trúfalé tvrdiť, že to, čo dnes vnímame ako dno a vrchol, zostane tak navždy. 12
Môže nám tu vôbec niečím prispieť poézia, ktorú tak či tak počuť čoraz menej, aj napriek tomu, že sa snaží prispôsobiť sa a pôsobiť a zaujať aspoň krikom, šokujúcimi spôsobmi či výsmechom a popretím seba samej? Asi tak, ako to o poézii dvadsiateho storočia povedal Ferlinghetti, ktorý ju považoval za prózu, ktorá od jeho začiatku, ako poézia pre technokratov, len napodobňuje rytmus a hluk strojov. Chýba jej však dvojník, pokračuje napodiv tento bítnický mág – ten dávny, temný hlas krvi a zároveň čosi také jemné a prosté, ako je spev slávika v korunách borovíc, po ktorom túžime... Čo povedať nakoniec? Povzdychnúť si blokovskými slovami zo Snežnej masky nad hluchotou vtedajšieho a tým viacej dnešného sveta k poézii: „Už chápeš ma? Len sám boh vie!“ – a odvetiť si slovami tej, ktorá ho k nim inšpirovala: „Poznáš to: V knihách rozprávočky/ a v živote – len próza je...“? Alebo s trochou smútku v srdci napokon obrátiť list a nechať minulosť spať: „Všetko už bolo, bolo, bolo, uzavrel sa prudkých dní let. Akouže silou, lžou a vôľou Teba, minulosť, vrátiť späť?“ Nuž, Blokovu poéziu nasilu a lžou privolávať späť hádam ani netreba – pretože sa tou minulosťou nestala. Alojz Nociar, 1. 12. 1992 – 17. 9. 2017 13
Z obdobia cyklu
•
VERŠE O KRÁSNEJ DÁME (1899 – 1905)
Tým, ktorí chápu moju poéziu, sa nebude zdať zbytočné, že v tomto výbere sú aj nasledujúce knihy polodetských, či formálne slabých básní. Mnohé z nich vzaté osve nemajú cenu, no každá báseň je nutná pre vytvorenie kapitoly, z niekoľkých kapitol pozostáva zas kniha, každá kniha je súčasťou trilógie a celú trilógiu môžem nazvať „románom vo veršoch“. Alexander Blok (9. 1. 1911)
Blokove básne – to sú akési koráby, jachty, fregaty na vlnách, sú to básne bez konca... jeho básne sa nekončia tak ako básne dnešných autorov, ktoré vždy smerujú automaticky k nejakému záveru. Blokove básne plávajú ďalej, a preto v každej dobe žijú svoj vlastný život. Junna Moricová (Romboid, 1982) 15
*** Za šťastím šiel som. Vôkol ciest nachový svit večernej rosy... A v hlase z diaľav znela zvesť o úsvite, čo v srdci nosím. O úsvite, keď hasnú ohne zôr a prvá hviezda nebom blúdi, keď z modrých výšin nad obzor vychrstli purpurové prúdy!.. Duša sa rozhorela, znela zvesť o úsvite, čo v srdci nosím. Za šťastím šiel som. Vôkol ciest nachový svit večernej rosy... (1899)
16
*** Stíchli víchry snežné, – stopy nevidieť. Ružové a nežné ráno budí svet. Purpurom zôr žiari rozjaganý sneh. V jasnom lúči jari rozvlnil sa breh. Za kryhou sa vrátim v síňavu a mráz, devu v snežnej inovati stretnem ešte raz. (5. decembra 1901)
17
*** Prichádzam do temnoty chrámov odslúžiť biednu pobožnosť – a stretnúť sa tam s Krásnou Dámou, pri svetle večnom – večný hosť. V tieni za vznosným stĺporadím rozochvieva ma škripot dvier, na tvár mi v modrej žiare hľadí zasnený obraz z iných sfér... Ó, viem, jak v čistom vetre viali hodváby Večnej Ženy Žien! Vo výškach nad rímsami tancovali legendy, úsmevy – a Sen... Plamienky sviec Ti prívetivo z nežných čŕt snímu závoj tmy. V nehybnom tichu sníva život, no verím: Milá – si to Ty. (25. októbra 1902)
18