Skip to main content

EB1101743

Page 1

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

1


2


Hurban III. Medzi Stalinom a Rooseveltom

3


© Text Ivan Kučma, 2019 Cover design © Ľubica Končeková, 2019 Slovak edition © Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava, 2019 e-mail: vsss@stonline.sk http://www.vsss.sk

Vydanie knihy finančne podporil Fond na podporu umenia

a Literárny fond

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, spol. s r. o. Ivan Kučma: Hurban III. Medzi Stalinom a Rooseveltom Predslov, poznámky, register Ivan Kučma Zodpovedná redaktorka Zuzana Huďová Návrh obálky a grafická úprava Ľubica Končeková Fotografie Archív Slovenskej národnej knižnice, Martin, Slovenský národný archív, Bratislava, Archív OSN, New York Vytlačila Tlačiareň Krupa, s. r. o., Martin Prvé vydanie Vytlačené na Slovensku

ISBN 978-80-8202-107-6

4


Ivan Kučma

Hurban III. Medzi Stalinom a Rooseveltom

5


6


Venujem svetovo najznámejšiemu Martinčanovi Táto kniha vyšla bez finančnej podpor y mesta Martin

7


8


History, after all, is a true poetry. Carlyle

Predslov autora

Uprostred krotkého a zakríknutého národného stredu Slovákov vyrástol muž, ktorý ako prvý z Martinčanov trúfalo prerazil hranice Slovenska všetkými zámorskými smermi. V tomto do seba zapuzdrenom softcentre vyrastal čajsi distingvovane, bez upozorňovania na seba, takže celé desaťročia ho nik netisol do národnej elity, jeho sebaprezentácie jednoducho nebolo. Na rozdiel od hŕstky už značne panoptikálnych, a predsa uctievaných miestnych klasikov, zhusta ohraničených iba intravilánom svojej domovskej veľobce. S ním teda stojí už nie iba Martin 20. storočia, ale celé Slovensko pred dejinami nenápadne inak: ním sa bytostne zvrátil osobnostný kontext, ba rovno personálna typológia Martina, doteraz dedične zaťažovaná prevažne figúrkami baťkov a iných návštevníkov medokýšov. Čo je však najsviežejšie, Vladimírom L. Hurbanom sa zmenil nielen genóm a genotypy, ale aj paradigma československej, no ešte viac slovenskej politiky vôbec. Najmladším Hurbanom sa totiž začalo to, čo dosiaľ staroverský Martin ako kultúrny okruh dodnes plný stereotypov nerád vidí: presahovanie… Aj keď takmer vždy turgenevovským étosom a pátosom – prosto 9


otcovia a deti. Hurban sa nikdy nestal Jevgenijom Vasilievičom Bazarovom, zjavne však bol najvyhrotenejším výrazom bazarovovského antagonizmu. Ibaže s Vladimírom L. Hurbanom aj s jeho ešte povrchnou hlasistickou výbavou realizmu a konkretizmu sa nevyhnutne zmenil aj celý naratív klasického Martina, doteraz sladkobôľne interpretovaný akousi náhradnou realitou, únavne (t. j. najmä literárnohistoricky) plný vlasteneckých kecov. Svojou dodnes presadzovanou koncepciou dejín totiž duchamorne smeruje nanajvýš k slovenským národným Tussaudovcom, pretože mu ide len o martinské simulakrum ako (vyprázdnené) večné návraty sťaby podľa Nietzscheho. A čo tu vlastne znamená to bájne slovo simulakrum? „Pravdaže, veršíky. Nad každým je sklonený objaviteľ a príslušní odborní vykladači. Veršíky a zasa veršíky: mapa ich výskytu je takmer dokonalá, zveličovanie ich významu v národných dejinách všeobecné.“1 Politika je však na rozdiel od veršíkov, tekvičiek a pochôdzkových divadiel plná rozdávania úderov a ich prijímania. Konštatujme rovno: najmä mladý, ale aj zrelý Vladimír L. Hurban bol často až nemartinský, lebo vedel, že len tak môže prekonať Martin v sebe a s ním hádam aj oidipovský komplex s obrazom svojho jupiterského otca. Vďakabohu, nikdy sa ho úplne nezbavil, lebo pochopil, že na Slovensku vždy zrastie v najsilnejšej dialektike tradícia a moderna… Kým starý a starší Hurban sa týčia ako vskutku národné metafory, monumentálne menhiry na ceste Slovákov dejinami, mladý Hurban patril k široko rozpaženým medzigeneračným osobnostiam, ktoré na predmoderné Slovensko vnášali eklektické až synkretické vplyvy plné prienikov a preklenutí. Ba vedel byť veľmi multidisciplinárny až interdisciplinárny, či priam transodborový, čo sa na Slovensku dovtedy nepraktizovalo. Kým v Martine jeho mladosti sa matne blyšťali archetypy slovenskosti, on sám sprvu hlavne literárne predostieral prvoznaky moderného Slovenska. Až dnes so zdvihnutým obočím badáme, že Vladimír L. Hurban pre Slovákov a Slovensko moderne manažoval tajné epochálne roz1

MINÁý, V.: Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava: Tatran, 1974, s. 91.

10


hrania, na ktoré sa vtedy v silne teritoriálnom Martine-centre ešte ťažko navykalo, boli to totiž rozhrania civilizačné. Veď vtedajšia slovenská elita bola plná najmä „národných mravcov“ (a bol to nielen Andrej Halaša, ale skoro zástupy buditeľov i neprebudených, občas priam Ondrášov Machuľov). To však vyšlo najavo až pri vrcholkoch celosvetovo účinnej diplomacie V. L. Hurbana. (Veď len povážme: vtedajšie Slovensko a celosvetovosť?) Ibaže takéto rozhrania „v intelektuálne neveľmi vyspelom martinskom prostredí“2, v ktorom sa i dnes pestuje nostalgia „slovenskej dediny s malými dvojobločnými chalupami“3, sa dodnes neodpúšťajú. A tak Vladimír L. Hurban zostal ležať v slepej škvrne našich moderných dejín. (Celkom v duchu rôznych martinských učencov s DrSc., ktorým je vrcholom vedeckej akríbie po baníckom období ich tvorby jedine hra na karentovaný ozembuch, čím pretvárajú martinské dejiny po zániku centra na akúsi kunderovskú oslavu bezvýznamnosti.) Aj Hurbanov osobnostný vývoj je v slovenských pomeroch exemplárny až jedinečný, medzi slovenskými postavami neporovnateľný: ako každý človek aj on v súkromnej ontogenéze via národ nanovo jasne odžíval celú svoju vekovitú fylogenézu, jeho individualita prijímala a sceľovala všetky dary osobnosti od zástupu svojich vzácnych predkov. Takto rozšírená biografia mladého Vladimíra Hurbana predstupuje pred zraky kultúry ako exemplárny román pásmo, sprvu v znamení prostého martinského René mládenca potom sa meniac na vžité anglosaské sentimental journey, až napokon preciťuje zakrivenie časopriestoru a zostáva už výlučne v znamení diaľok a ciest, veternej ružice, sextantov a astrolábov. Z logiky vecí preto vyplýva, že Hurbanov životopis nevyhnutne musí byť otvorený epický útvar s pruhovou kompozíciou, v ktorom sa striedajú časopriestorové roviny, jedinečná autorská reč aj unikátne konanie postáv, osudy hrdinu sú prevrstvené vedľajšími epizódami 2

GÁFRIK, M.: Na pomedzí Moderny. Bratislava: Slovenský spisovateĐ, 2001, s. 120. HORÁKOVÁ-GAŠPARÍKOVÁ, A.: Martin. In: Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava: Slovenské vydavateĐstvo krásnej literatúry, 1955, s. 13. Autorka prevzala citát z pam etu antislováka Bélu Grünwalda A Felvidék z roku 1878.

3

11


a návratnými motívmi. Ako napokon v nezameniteľných životopisoch všetkých proaktívnych aj reaktívnych Hurbanovcov... V tomto aspekte sa noblesný život a dielo Vladimíra L. Hurbana, politika s dušou klaviristu a básnika s dušou diplomata, dá skvelo konceptualizovať, ba preklopiť do prítomného času. Takto konal doma i v blízkom zahraničí, aj po vypuknutí prvej svetovej vojny, aj po rozvale načisto protislovenskej podunajskej monarchie, aj po vzniku nového, slobodnejšieho štátu. Tomu bol ako jeden z prvých Slovákov – diplomatov spoľahlivým služobníkom vo vlasti i v zahraničí, pôsobiac v jeho záujme bezmála na všetkých kontinentoch. Stále však zavádzal do slovenských pomerov minimálne stredoeurópsky diskurz a nonšalantne ho udržiaval, v jeho počinoch sa premiéruje naskrze neslovenské preplietanie histórie a geopolitiky s kultúrou. Po rozpade medzivojnového Československa vstúpil zrelý V. L. Hurban v duchu martinských intencií znovu doprostred politických napätí v slovensko-českých vzťahoch, ktoré sa preniesli najmä do emigrácie. Aj tento Martinčan prežíval nanovo svoje Zobrané spory Vladimíra Ladislava Hurbana, a opäť až podozrivo podobne ako jeho starý otec. Vysokým tónom znejúci (a často distonujúci) čechoslovakizmus sa takisto prelínal celým jeho životom ako prv životom Jozefa Miloslava Hurbana. Okrem zdokumentovaných prípadov najmä z česko-slovenských légií a z exilovej vlády Č-SR v Londýne sa podobné antagonizmy medzi slovenskosťou a čechoslovakizmom ako vtedajšou štátnou ideológiou ČSR prejavili najostrejšie za vojny v americkom prostredí. Nepovšimnuteľné následky politického čechoslovakizmu sa premietli ešte i do jazykovej praxe v písaní názvu nášho predošlého štátu Čechov a Slovákov a jeho derivátov. (V zásade pretrvala v dvoch verziách: v období unitárnej prvej republiky sa po prijatí Ústavnej listiny ČSR 29. februára 1920 používal unitárny názov Československo, po vzniku duálnejšej druhej republiky, po prijatí autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938, sa kodifikoval duálny názov Česko-Slovensko. V exi12


le sa tieto pravidlá rozkolísali podľa politickej príslušnosti používateľov. Z toho voľne vychádzal aj redakčný úzus tejto publikácie. Pozn. autora.) Iróniou zostáva, že reprezentantmi oboch ideových opozít na pôde česko-slovenského zastupiteľského úradu v USA boli diplomati slovenského pôvodu. V nich sa opozitá menili na kompozitá: zápas Beneš verzus Slovensko sa takto vybojúval výlučne slovenskými rukami. A nad tým všetkým stál Vladimír L. Hurban verný medzinárodným vzťahom i sám sebe. Tak vznikali modelové situácie riešenia tenzií slovenskosti a čechoslovakizmu v procese povyšovania česko-slovenského vyslanectva v USA na veľvyslanectvo a nadväzujúceho formovania OSN na americkej pôde, čo autenticky dokumentujú nielen slovenské a české archívy, ale predovšetkým Archív Štátneho departmentu USA. Ten svojím kritickým odstupom vytvára nevyhnutný referenčný rámec našich dejín druhej svetovej vojny a závažne spresňuje mnohé akademické vydania, najmä memoárových dokumentov československej proveniencie. Do tohto sporu veľmi produktívne zasahovala administratíva tamojšieho prezidenta Franklina D. Roosevelta, ktorá sa s Hurbanovým prispením veľmi kujne usilovala o jeho vyváženosť, ale zároveň aj o víťazstvo v druhej svetovej vojne. V týchto najsvetovejších medzinárodnoprávnych súvislostiach sa posledný príslušník politicky azda najslovenskejšej rodiny v slovenských dejinách vradil do skladby novej orchestrácie medzinárodnej bezpečnosti, ktorá napriek tisícke výhrad dodnes nenašla alternatívu – Organizácie spojených národov, „univerzalistického pokusu o svetovú vládu“, ako to sformuloval Arthur Schlesinger, Jr., člen mozgového trustu Johna F. Kennedyho. Hoci ide o fenomén na Slovensku historicky bezpríkladný, ani v tomto nemožno Vladimíra L. Hurbana vyňať z modernej slovenskej identity. Ešte aj dnes hodno uveriť, že tá modernisticky hranatá budova s prídychom Le Corbusiera na newyorskom Manhattane má v sebe tu a tam duchovnú tehličku od ambiciózneho mladíka z prízemného domu na martinskej Hlavnej ulici, toho šľachtického hniezda slovenskosti, serafínskej budovy s verandou, čo ju po múroch popísal svoji13


mi rozmarnými klapanciami sám starý Vajanský. Hoci ten ambiciózny mladík už spomínanú impozantnú budovu na brehu East River na vlastné oči uzrieť nestihol. Hurbanove poznámky k Platónovi? Nie, stále len večné a pôvabné slovenské kontinuum…

14


Korene v centre

Životopisne najviac upozadený protagonista slovenských dejín prvej polovice 20. storočia Vladimír Ladislav Dionýz Hurban sa narodil 4. apríla 1883 vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine ako jediný žijúci syn markantného slovenského vlastenca Svetozára Hurbana Vajanského (1847 – 1916) a evanjelicky dobrotivej Idy, rod. Dobrovitsovej (1851 – 1920), odpustiteľne maďarizujúcej Nemky z Prešporka. Mal troch menej známych súrodencov, vrátane sestry Viery, vyd. Markovičovej (1876 – 1946), funkcionárky národného ženského hnutia a manželky zvolenského župana. Jeho rodostrom bol impozantný už v priamej línii: okrem rodičov treba spomenúť starého otca, ktorým bol Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), najvojenskejší štúrovec, ideológ slovenskosti – hneď druhý po Ľudovítovi, spolupredseda Slovenskej národnej rady a veliaci dôstojník „sivého práporu“ slovenského povstania 1848 – 1849, starou matkou mu bola Anna, rod. Jurkovičová (1824 – 1905), prvá slovenská (ochotnícka) herečka a ženský ideál krásy pre (bezmála) všetkých štúrovcov, strýkom Konštantín Hurban (1858 – 1924), bankový úradník a finančník martinského centra, Bohuslav Hurban (1862 – 1889), študentský funkcionár, ďalej Vladimír Hurban (1850 – 1914), kultúr15


Tri generácie Hurbanovcov počas výstavy slovenských výšiviek v auguste 1887 v Martine: stojaci prvý sprava Svetozár Hurban Vajanský, sediaci uprostred Jozef Miloslav Hurban, sediaci prvý sprava Vladimír Ladislav Hurban

ny pracovník, bratancom bol dolnozemský dramatik Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950) i básnik Vladimír Roy (1885 – 1936) a ďalší. Už od detstva vymedzovali jeho osobnosť historické udalosti, ktoré sa takmer delfským štýlom plne predpovedali do obdobia dospelosti. O tomto rozprával T. G. Masaryk: „Ja som sa s Martinčanmi zoznámil roku 1895 v Prahe na Národopisnej výstave. Po nej som šiel do Martina k Čajdovi, býval som uňho a on nám tiež našiel Bystričku.“4 Vzápätí na radu Rudolfa Krupca, prvého riaditeľa Tatrabanky, a Juraja Čajdu, redaktora Černokňažníka, začalo sa tradičné každoročné letovanie tohto českého učenca, sociológa a filozofa, no najmä politika i s rodinou v thomkovskej kúrii v Bystričke pri Martine. To neskôr 4

GAŠPARÍKOVÁ-HORÁKOVÁ, A.: U Masarykovcov. Bratislava: Academic Electronic Press, 1995, s. 63.

16


postupne zblížilo T. G. Masaryka so Svetozárom H. Vajanským, ale osobitne mladého Vladimíra L. Hurbana s Janom Garrigueom Masarykom, o tri roky mladším, ako neskôr vlastenecky svedčil už oveľa odrastenejší Jan: „Viete, že som vyrástol na Slovensku, že prvé spomienky mám na Turčiansky Svätý Martin a nepoddajný, často detský rusofilizmus.“ 5 Oveľa určitejšie zasiahol Vladimír L. Hurban do rozpomienok na toto obdobie Veľkého rozhrania až po prevrate vo svojich rukopisných glosách k T. G. Masarykovým Slovenským spomienkam.6 „To bolo v mojom útlom detstve, ako 7 – 8-ročný chlapec som často putovával s mojím otcom a sestrami z Martina na Bystričku. Otec vyhľadával prof. Masaryka a my jeho deti. Návštevy tie mi hlboko utkveli v pamäti. Záhrada lehotskovského domu na Bystričke bola arénou našich hier.“7 Jan Masaryk až v období veľmi neskorej dospelosti označil Vladimíra za svojho „najstaršieho kamaráta“!8 Táto intímna blízkosť prozreteľne až prognosticky zviazala obe spriatelené a zároveň vyčnievajúce postavy budúcej československej diplomacie a zahraničnej politiky doslova nadosmrti. Celý ďalší život Vladimíra L. Hurbana sa potom relevantne preplietal s osudmi Tomáša Garriguea Masaryka i Jana Garriguea Masaryka, niekedy dokonca v príčinnej súvislosti. Vladimír L. Hurban sa stal najbežnejším spojivom T. G. Masaryka so Slovenskom, kým Jan Masaryk sa stal najbežnejším spojivom Vladimíra L. Hurbana so svetovou politikou. Reflexiou tohto mimoriadneho vzťahu je, ako inak, korešpondencia medzi nimi dvoma, pričom Jan Masaryk tu vystupuje viac ako empaticky, vyslovene patrónsky, svojou protektorskou citlivosťou však neuráža, skôr pepicky nastoľuje postuláty humanity v spríbuznenom duchu TGM. 5

MASARYK, J.: Volá Londýn. Praha: Práce, 1946, s. 146. ŽITAVSKÝ, A. S. (ed.): Pamätník slovenského školstva za úþinkovania prezidenta T. G. Masaryka 1. Bratislava: Pamätník slovenského školstva, 1936, s. 17 – 18. 7 SNA, Bratislava, fond V. S. Hurbana, šk. 14, nedatované spomienky na rodinu Masarykovcov na Bystriþke (pred rokom 1938). 8 MASARYK, J.: Pocta zasloužená. Spravodajství ýTK, Praha, zo 14. februára 1948 pri príležitosti udelenia Radu SNP 1. triedy predsedom SNR V. L. Hurbanovi. 6

17


Svetozár Hurban Vajanský s rodinou (pred 1888): zľava dcéra Viera, vyd. Markovičová, Vladimír L. Hurban, Oľga, vyd. Schmidtová, manželka Ida, rod. Dobrovitsová

Neskoršie spoločenské konflikty medzi zrelými hlasistami a ešte zrelšími národniarmi sa v ich prípade začali už v selankách krajiny Arkádie Vladimírovho chlapčenského veku. „Nastala ale zrazu rezká zmena. Keď sme sa pýtali (sestry a ja), aby nás pustili na Bystričku, otec povedal, že nesmieme ta viac ísť. Bolo mnoho žiaľu a pamätám sa, neraz sme sa predsa tajne vybrali na Bystričku.“9 Pri pohľade z druhej strany, od Jana Masaryka: „Vajanský a Masaryk sa nepohodli. Vajanský zakázal styk s deťmi Masarykovými. Vlado nepočúvol a chodil k nám na Bystričku. Keď sa to baťko Vajanský dozvedel, bol Vlado bitý so slovenskou dôkladnosťou. Nedbal a prišiel zasa a zasa bol bitý...“10 za kamarátstvo s Masarykovcami – neskôr s masarykovcami – teda sprvu menovite za styky s ich synom Janom. 9

SNA, Bratislava, fond V. S. Hurbana, šk. 14, nedatované spomienky na rodinu Masarykovcov na Bystriþke (pred rokom 1938). 10 MASARYK, J.: Pocta zasloužená. Spravodajství ýTK, Praha, zo 14. februára 1948 pri príležitosti udelenia Radu SNP 1. triedy predsedvi SNR V. L. Hurbanovi.

18


V tomto bukolickom rámci Bystričky sa rozvinul priam primordiálny motív chlapčenského vzdoru s freudovskými príznakmi odpútavania sa od autoritárskeho rodiča. Niekedy okolo roku 1895, keď Tomáš G. Masaryk začal vystupovať proti rusofilskej orientácii Vajanského, začal sa však formovať aj Vladimírov budúci celoživotný politický profil stojaci na rozlome politickej jednoty s vlastným otcom. Kým archetypálny Vajanský stál neotrasiteľne na pozíciách národniarskych až slavianofilských, jeho syn Vladimír – otcom príhodne nazývaný Voloďa – pôsobil zakrátko už na pragmatickejšom podloží hlasizmu, ktorý riešil aktualizovaný slovensko-český pomer po novom. Povedzme už tým, že Voloďa iba vlažne odolával bohemizačným snahám. (A nebol v Martine jediný – k hlasistom či prúdistom sa pridávali aj ďalší synovia popredných memorandistov, neskôr národniarov – Žigmund Pauliny-Tóth, syn Viliama Paulinyho-Tótha, JUDr. Viliam Dula, syn Matúša Dulu ap.) Následkom postojov svojho otca a vďaka svojmu mladistvému veku sa však mladý Voloďa nemohol zúčastniť na poradách s Tomášom G. Masarykom v Bystričke 4. augusta 1897, čo sa pokladá za skutočný začiatok hlasistického hnutia na Slovensku. Vajanský mu zakontroval programovou úvahou Nálady a výhľady (v Národných novinách v tom istom roku), prvým výrazným ohlasom proti hlasistom na Slovensku. Vďaka tomuto šermu ideí na území Martina však biografia V. L. Hurbana zostáva množstvom charakteristík azda najjasnejšou Ariadninou niťou vo výskume čechoslovakizmu na Slovensku i vo svete v 20. storočí. Najmladšiemu Hurbanovi bolo ešte z rodičovského domu známe, že už od uzákonenia spisovnej slovenčiny v roku 1843 nebol hlasizmus prvým prienikom češstva do vývoja moderného slovenského etnika. Významné zostali minimálne dva jazykové excesy, ktoré veľmi prípadne nastúpili v období zlyhania slovenských politických nervov: v máji 1846 to bola 240-stranová brožúra Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, ktorá vyšla v Prahe z podnetu a v gescii Jána Kollára, v rokoch 1876 a 1877 zasa v češtine písaný almanach Nitra v redakcii starého otca Vladimíra L. Hurbana – Jo19


Vladimír L. Hurban ako 10 – 11-ročný

zefa Miloslava Hurbana, ktorý bol predtým vo svojich vrcholoch štúrovskejší ako sám Štúr. (Za to bol neskoršími hlasistami až náruživo nenávidený, pretože údajne práve on bol – podľa autorít typu Alberta Pražáka – hlavným vinníkom česko-slovenského rozkolu.) Bolestivou iróniou zostalo, že 7. ročník Nitry sa tlačil priamo v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, kodifikovanom ako prvá slovenská národná tlačiareň, takže zostával nadlho živým rodinným stresorom Hurbanovcov.

20


Ida Hurbanová, rod. Dobrovitsová s rodinou pred ev. a. v. kostolom v Martine (okolo 1904) , prvý zľava Vladimír L. Hurban

Hlasizmus však od tých čias osudovo patrí do stálej anamnézy slovenskej politiky: sofistikovane sa prepodstatnil zo sprvu literárno-jazykového hnutia na hnutie výsostne politické, ba na filozofický koncept, a zanechal po sebe hlboko štrukturované stopy, prežívajúce pod klinickým obrazom čechoslovakizmu doteraz. Vladimír Ladislav vychodil ľudovú školu v Martine, potom v rokoch 1893 – 1897 študoval na maďarskom lýceu v Bratislave. To ostatné už familiárne rozhodol hromovládny Zeus martinského centra: „Ak

21


Vladimír L. Hurban ako študent techniky vo Viedni (fotografia z indexu)

si uvedomíme, že šlo o syna Vajanského, ktorý bol veľmi autoritatívny aj vo vlastnej rodine a ktorý svojho syna chcel orientovať technickejším smerom (proti jeho vôli prinútil ho študovať reálku)“11. Navyše pre svoje slovenské povedomie bol Vladimír Ladislav na bratislavskej škole neraz diskriminovaný, takže podľa nepriamych príznakov musel z tejto inštitúcie dobrovoľne odísť pod hrozbou vylúčenia. Preto v rokoch 1897 – 1902 pokračoval v štúdiu na českej reálke v Hodoníne a vďaka podpore čechoslovakisticky – či slovakofilsky? – orientovaného krídla českého národného hnutia, najmä štipendia od 11

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava: Tatran, 1965, s. 309.

22


Českoslovanskej jednoty12 sa tu školil bez povinných poplatkov, ako mu to v novembri 1897 oznámil tamojší profesor František A. Slavík. Nepochybne preto Vajanský neskôr s takou obľubou varoval pred českými učiteľmi z tohto spolku. Knižne o tomto jeho odpore k počešťovaniu na hodonínskych štúdiách reportoval v memoároch aj familiárny T. J. Gašpar.13 Na hodonínskej reálke napokon Vladimír L. Hurban 2. júla 1902 zmaturoval s vyznamenaním. Po imatrikulácii 20. októbra 190214 študoval Hurban do roku 1904 stavbu strojov ako riadny poslucháč na Vysokej škole technickej vo Viedni a 1906 – 1907 na technike v Brne, kde len šesť rokov pred ním študoval rakúsky modernista Robert Musil, ktorého dielo sa svojou štruktúrou až zarážajúco podobá na to Hurbanovo a spája ho s ním najmä médium Viedne. Vysokoškolský index V. L. Hurbana, ktorého skúšobné záznamy sa po piatich zápočtoch vo Viedni končia už 10. marca 1903, roznecuje až neúradne estetický portrét, secesnú kabinetku v opare viedenského Jugendstilu. Hoci Vladimír L. Hurban chcel pôvodne študovať filozofiu a vlastne nikdy v živote sa nezaoberal technickou profesiou, napokon pravdepodobne graduoval s titulom Ing. (Aspoň tak sa V. L. Hurban niekoľko ráz verejne prezentoval a ako absolutórium to uvádzajú aj archívne dokumenty Ministerstva zahraničných vecí ČR.15) Samozrejme, tu sa už ako vysvetlenie vnucuje známa diferencia medzi titulmi Ing. a Dipl. Ing. v nemecky hovoriacich krajinách strednej Európy.) Doklady o riadnom absolvovaní, promócii ap. sa totiž v tomto zmysle dosiaľ nenašli. (Tieto Hurbanove ponášky na musilovské zmätky chovanca Törlessa zostávajú dodnes neujasnené.) Vajanského motivácia vo vzťahoch k synovi bola pri tom jedno12

PETRUS, P. (ed.): Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského III. Bratislava: VydavateĐstvo SAV, 1978, s. 257, 265. 13 GAŠPAR, T. J.: Pamäti 1. Bratislava: VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov, 1998, s. 197. 14 SNA, Bratislava, fond V. S. Hurbana, vysokoškolský index s imatrikulaþným þ. 440, šk. 1, archívne þ. 1. 15 KOUTSKÁ, I.: ýeskoslovenští diplomaté do roku 1945. Studie a dokumenty. Praha: Ústav pro soudobé dČjiny AV ýR, 2006, s. 107.

23


Vysokoškolský index Vladimíra L. Hurbana z techniky vo Viedni

značne mimoliterárna až antiliterárna. Neskoršie Vladimír napísal sám o sebe, že keď „... ako chlapec 14 – 15-ročný začal... veršovať – otec bol veľmi proti tomu, tvrdiac, že keď som sa dal na reálne štúdium... nemám sa zaoberať poéziou. Dokazoval mi príkladmi, že písať neviem etc. Jeho idea bola, aby aspoň jeden Hurban nemusel biedu trieť ako literát.“ 16 Za mimoriadne slovenský možno však pokladať fakt, že počas štúdií na technike v Brne držal nad študentom Vladimírom L. Hurba16 Archív SNK, Martin, V. L. Hurban Karolovi GoláĖovi v liste z 28. augusta 1931, a. þ. 32 AA 66/a.

24


Posledné zápisy zo skúšok v indexe V. L. Hurbana

nom na osobné požiadanie Svetozára H. Vajanského ochrannú ruku turčiansky rodák a celoeurópsky významný stavebný inžinier, univerzitný prof. Ing. Michal Ursíny17, už predtým v období 1902 – 1903 rektor Českej vysokej školy technickej v Brne a častý dekan jej fakúlt (od roku 1918 výrazný prívrženec martinskej SNS). Priznáva to jeho list S. H. Vajanskému zo 14. februára 1906. A opäť boli za tým vnútroi zahraničnopolitické spojitosti s českým národným hnutím. Nedá sa však vylúčiť ani súbeh s nadmernou politickou účasťou mladého Vla17 PETRUS, P. (ed.): Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského III. Bratislava: VydavateĐstvo SAV, 1978, s. 241.

25


dimíra L. Hurbana v národných aktivitách bratov Júliusa a Rudolfa Markovičovcov v tzv. nitrianskom politickom procese rokov 1902 – – 1903, v ktorom uhorské úrady ukladali drakonické tresty. Roku 1904 musel V. L. Hurban odísť na čas zo štúdií vo Viedni, pretože v Národných novinách zastupoval svojho otca, ktorý bol povinný nastúpiť na výkon trestu vo vacovskej väznici (od 30. decembra 1903 do 29. februára 1904). Ešte počas neujasneného záveru vysokoškolských štúdií mladý Vladimír v rámci najlepších rodinných tradícií pôsobil v rokoch 1906 – 1908 ako politický publicista vo Viedni a Budapešti a 1908 – 1909 v Martine v Národných novinách. Od mája 1908 sa etabloval ako pravidelný spravodajca Národných novín a niektorých českých médií (Národní politika, Česko-slovenská korrespondence) v Budapešti. V čase boja o pripravovaný celouhorský volebný zákon sa sériou rozborových článkov18, brilantných politologických etud, stal z pravidelného referenta o zasadnutiach uhorského snemu prvým moderným parlamentným spravodajcom v dejinách slovenských médií, ktorý napokon exceloval analytickým komentárom o stratégii a taktike boja za všeobecné volebné právo19. V tomto komentovanom texte Hurban pochopil hlboký a neriešiteľný handicap slovenskej politiky, že totiž „návrh zákona o plurálnom volebnom systéme je nespravodlivý, ale videl aj to, že Slováci nemajú takú politickú silu vo verejnom živote Uhorska, aby mohli prekaziť jeho uzákonenie... A maďarská koaličná vláda mala v parlamente takú väčšinu, ktorá by mohla zlomiť prípadnú obštrukciu národnostných poslancov.“ Mladý Hurban priznal, že slovenskej politike „chýba sila ľudových más, ktoré by boli presiaknuté základnými princípmi slovenského národného a politického programu”20, čo ho neskôr upevnilo v jeho príklone k hlasistom (oficiálne postoje Slovenskej národnej strany tlmočil HURBAN, V. S.: Boj proti volebnej reforme. Národnie noviny, 39, þ. 85 (21. 7. 1908), s. 2 – 3, þ. 87 (25. 7. 1908), s. 2, þ. 88 (28. 7. 1908), s. 1 – 2. 19 Tenže: Pluralita. O návrhu volebného plurálneho systému. Národnie noviny, 39, 1908, þ. 119 (8. 10. 1908), s. 1 – 2. 20 POTEMRA, M.: Politický život na Slovensku v rokoch 1901 – 1918. Košice: Štátna vedecká knižnica, 1993, s. 160. 18

26


Vladimír L. Hurban a český maliar Jaroslav Augusta (vpravo) pred horváthovským domom v Martine (sídlo rodiny Hurbanovcov)

paralelne v Národných novinách Pavol Mudroň, ale najmä S. H. Vajanský: „... ak by sme vybrali Vajanského články z Národných novín z rokov 1906/ 1907, zistili by sme, že situácia v Rusku a pod jej vplyvom i v Uhorsku mimoriadne radikalizovala Vajanského rétoriku.“21 A ešte viac čistú politickú rétoriku V. L. Hurbana.) Napokon sa splnila celá prognóza najmladšieho Hurbana: že totiž plurálny voleb21 HOLEC, R.: Svetozár Hurban Vajanský vo svetle generaþnej metódy. In: TARANENKOVÁ, I. (ed.): Svetozár Hurban Vajanský. Na rozhraní umenia a ideológie. Bratislava: Veda, 2018, s. 120.

27


ný zákon sa v tomto návrhu v Uhorsku nikdy neujme, po spochybneniach z najvyšších uhorských kruhov v Budíne sa tu podľa neho takto nikdy voliť nebude. Súbežne s parlamentným spravodajstvom z oboch hlavných miest ríše viedol mladý Hurban v období druhej vlády Alexandra Wekerleho ostrý politický boj aj v provincii – na Slovensku. Vložil sa do veľkolepej dobovej akcie boja za utláčané národy, ktorú od roku 1898 viedol nórsky politik a spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson a ktorá vyvrcholila v rokoch 1907 – 1908 bojom za Slovákov. Práve vďaka svojej publicistickej činnosti na okraji XIV. medzinárodného kongresu mierového hnutia v Mníchove 9. – 11. septembra 1907 bol Vladimír L. Hurban pri kauze článku Bjørnstjerne Bjørnsona Najväčší priemysel Uhorska22, uverejneného najprv sťažknutou fraktúrou vo viedenskom liberálnom denníku Neue Freie Presse (s tematikou Apponyiho zákonov a streľby v Černovej z 27. októbra 1907) a potom v preklade Vladimíra L. Hurbana do slovenčiny23, uhorskými úradmi policajne perzekvovaný. (Dva budapeštianske denníky priniesli tento článok už dva dni pred ním.) Tento fakt pokladal i sám Vajanský za natoľko významný, že o ňom referoval aj v cudzine, napríklad ako pravidelný dopisovateľ Moskovských vedomostí v liste zo 6. (19.) mája 1908, hoci inak vo verejnom vyjadrovaní o svojom synovi bol celoživotne veľmi zdržanlivý.24 Konkrétne v zdôvodnení rozsudku mal mladý Hurban pykať za „prečin búrenia proti maďarskej národnosti“ podľa paragrafu 147 trestného zákonníka, lebo tlačou šíril konštatáciu B. Bjørnsona, ktorý s plnou váhou nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1903 tvrdil, že najväčším priemyslom Uhorska bola maďarizácia. „Tu máme nielen najväčší priemysel v Uhorsku, ale svojím spôsobom na celom svete.“25 22

BJØRNSON, B.: Ungarns grösste Industrie. Neue Freie Presse, 43, 1907, No. 15530 (15. 11. 1907), s. 3. 23 Tenže: Najväþší priemysel Uhorska. Národnie noviny, 38, 1907, þ. 137 (l9. 11. 1907), s. 1 – 2. 24 VAJANSKÝ, S. H.: Listy z Uhorska. Martin: Matica slovenská, 1977, s. 47 – 48. 25 BJØRNSON, B.: Ungarns grösste Industrie. Neue Freie Presse, 43, 1907, No. 15530 (15. 11. 1907), s. 3.

28


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
EB1101743 by Knižní­ klub - Issuu