Skip to main content

EB1101691

Page 1

VYDAVATE@STVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATE@OV

1


© 2019 Milan Zelinka IllustraƟons © 2019 Alexandra Vasiűová Cover design © 2019 @ubica Konēeková Slovak ediƟon © 2019 Vydavateűstvo Spolku slovenských spisovateűov, spol. s r. o., BraƟslava e-mail: vsss@stonline.sk hƩp://www.vsss.sk

Vydanie knihy nanēne podporil Fond na podporu umenia

VYDAVATE@STVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATE@OV, spol. s r. o. Milan Zelinka: NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA Zodpovedná redaktorka Zuzana Huěová Obálku s použiơm kresieb Alexandry Vasiűovej spracovala @ubica Konēeková Gra cká úprava a sadzba @ubica Konēeková Tlaē P + M, s. r. o., Turany Prvé vydanie Vytlaēené na Slovensku

ISBN 978-80-8202-082-6

2


Milan Zelinka NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA Roky 1996 വ 2016

3


4


NA OKRAJ KULTÚRY

5


6


BáseŸ ako jediná možnosƛ

Zaujala ma otázka jestvovania básnika ako jedinej možnosƟ sebarealizácie tvorivého subjektu. Básnikom je predovšetkým ten, ēo nemá inú možnosƛ a v tomto zmysle je jeho existencia viac ako smutná. Je to akési požehnanie ukrutného v tom Jeseninovom zmysle slova „básnikom byƛ ǵവ taká je to sláva“. @udia s malou dávkou nadania alebo űudia nenadaní mu teda nemajú ēo závidieƛ a ak mu aj závidia, űuěom znalým veci to môže pripadaƛ nielen veűmi smiešne, ale aj strašné: je to nieēo podobné, ako keby niekto závidel ēloveku, pribitému na kríž, že dovidí ěalej ako iní. Byƛ básnikom, znaēí byƛ neustále pribíjaný na kríž vlastnej tvorivosƟ, znaēí to znovu a znovu zvádzaƛ boj o tvar, boj, ktorý nebude nikdy vybojovaný a ak, stane sa ruƟnou, a to je koniec tvorivosƟ. Súhlasím s Milanom Rúfusom, básnikom par excellence, v tom, že báseŸ musí vybehnúƛ z básnika ako žena z horiaceho domu, no kým sa ten dom vznieƟ, kým sa ocitne v zniēujúcich plameŸoch, treba sa mnoho natrápiƛ v sebe – pre radosƟ a žiale iných, zvyēajne takých, ēo o tomto druhu trápenia nemajú ani šajnu. Viem, že ozajstní básnici sa v sebe trápia veűmi mnoho, že sa ustaviēne škvaria v ohni duševných múk nie preto, že sa ich bolestne dotýka všetko, ēo ohrozuje šƛasƟe každého ēloveka bez rozdielu, ako slobodnej bytosƟ s prirodzeným právom na dôstojný život. Keby Boh nebol stvoril Adamovi Evu ako űudský proƟpól k jeho vesmírnej osamelosƟ, aj Adam by sa bol zrejme stal básnikom, z ēoho prirodzene vyplýva, že básnik je básnikom predovšetkým preto, že sa nemôže oženiƛ s nikým s výnimkou poézie, lebo nikto, niē a nikdy ( ani žena) ho nemôže natrvalo 7


vyslobodiƛ z jeho osudového údelu. Napísaƛ absolútnu báseŸ വ ako to urobil Jozef Mihalkoviē vo svojej básni Paul Cézanne: Kartári – je v koneēnom dôsledku nielen obdivuhodné a krásne, ale aj strašné. Strašné predovšetkým preto, že je to koneēný bod jeho cesty, za ktorý sa nemôže dostaƛ už ani on sám, ale aj preto, že básnika za to nemožno už ani pochváliƛ, nie je toƟž v silách smrteűného ēloveka ohodnoƟƛ, oceniƛ nieēo, ēo sa celkom vymyká všetkým űudským meradlám. Básnici tohto typu už dávno vyrástli nad pochvalu. Chvála je teda nieēo, ēo nemôže byƛ dôstojnou odozvou ich poeƟckých koncertov, na ēo možno reagovaƛ iba koncertmi, bez ohűadu na to, ēi aj ơ, pre ktorých sú oni urēené, sedia medzi divákmi.

8


Kto ponorí ruku

Istého suchého horúceho leta som sa celé prázdniny zdržiaval v meste. Môj organizmus bol na prírodu alergický: len ēo sa predo mnou vynoril nejaký briežok, bledol som od strachu, otáēal som sa a ozlomkrky som uháŸal domov, aby som si mohol űahnúƛ na posteű, na ktorej jedinej som sa cíƟl ako-tak bezpeēne. Príēinou bola drasƟcká srdcová porucha, ktorá ma náhle prekvapila na jednom z obvyklých výstupov na vrchol hory, ēo sa v diaűke troch kilometroch majestátne týēi za oknami nášho domu. Skutoēnosƛ, že som túto poruchu psychicky podcenil, spôsobila môj ēudný stav; zaƟaű ēo iní űudia sa z prírody tešili, ja som z nej mal panický strach. Celé dni som sa bezcieűne túlal ulicami mesta a hűadel som na deƟ, hrajúce sa v úpeku na pieskoviskách alebo v Ɵeni múrov svojich betónových domovov. Toho leta bolo mesto ako vymetené – väēšina jeho obyvateűov trávila prázdniny na vidieku, v horách, pri riekach a jazerách, v rekreaēných strediskách a tu, medzi rozpálenými betónovými múrmi zostalo iba zopár opustených deơ. Sadal som si na laviēku k nim a pomaly som sa usiloval vžiƛ do ich údelu. Pripadali mi stratené. Keě som si uvedomil, že celý svoj život budú musieƛ prežiƛ tu, v meste, zmocŸoval sa ma bezodný smútok. S odstupom ēasu si uvedomujem, že odhliadnuc od zdravotného stavu, boli vtedajšie moje pocity pocitmi dedinēana, ktorý síce býva niekoűko desiatok rokov v meste, ale skutoēne mestský ēlovek sa z neho ešte nestal. Prepáēte mi, že zaēínam takto okűukou, ale uvedené spomienky vo mne prebudili prózy spisovateűa Ludvíka Aškenazy9


ho. Aškenazy je toƟž v mestskom prostredí doma a jeho űudia komunikujú medzi sebou práve preto, aby prekonali osamelosƛ, ktorá im v mestskom prostredí neustále hrozí – ich životným údelom je potom komunikácia s űuěmi ako východisko i obrana proƟ tomuto nežiaducemu stavu. Pod rúškom hravosƟ, uliēníctva, ba dokonca istej zlomyseűnosƟ sa skrýva hlbší zmysel: túžba po nadviazaní kontaktu s ēlovekom, dokonca aj úplne náhodne vybraným v telefónnom zozname, potreba stretnuƟa s bytosƛou z mäsa a kosơ, aby potom azda došlo k vytvoreniu vzƛahu, prijateűného pre obe zúēastnené strany, ktorý pretrvá aj v rokoch odlúēenosƟ a nezniēí ho ani utrpenie, prežité v koncentraēnom tábore, ako je to v Ašeknazyho poeƟckej poviedke Vajíēko. O Ludvíkovi Aškenazym možno všeobecne povedaƛ, že u neho വ podobne ako napríklad u slovenského prozaika Vincenta Šikulu – je poézia vlastnosƛou prózy. Nielen pre spontánnosƛ vyjadrenia, ktorá vyplýva z Aškenazyho videnia sveta, nielen pre krásnu naivitu jeho postáv, ale aj pre vykryštalizovaný odstup od materiálu, pre nadhűad s príchuƛou prirodzeného humoru, prirodzeného predovšetkým preto, lebo je prejavom autorovej životnej lozo e. Avšak – aby som citoval ěalšieho slovenského prozaika Pavla Vilikovského – kto ponorí ruku, ten cíƟ prúd. Prúd, ktorý dáva tušiƛ hlboēiny plné zradných vírov a nebezpeēných skalísk... Neznámi, nenápadní, každodenní, všední űudia bez akejkoűvek šance zmeniƛ beh nášho zamotaného sveta. Vedomie o jeho neutešenom stave, privádzajúce ich neraz až na pokraj šialenstva, a hneě potom zúfalé výzvy všetkým űuěom വ ako je to v prípade pani LedŸáēkovej, ktorú práve pre tento ēin odvezú na psychiatrickú kliniku, lebo v dnešných ēasoch je väēšina obyvateűov planéty už zmierená s vedomím, že jednotlivec beh sveta zmeniƛ nemôže a kto sa o to nejako pokúsi, toho jeho okolie vníma ako psychicky narušeného ēloveka. Už samotný názov poviedky je veűkou veűavravnou metafo10


rou. Je jasné, že pani LedŸáēkovú privezú domov práve na Silvestra najmä preto, aby sa na jej donkichotstve mohli obyvatelia domu a ulice schuƟ zasmiaƛ, lebo Silvester je už taký deŸ, keě sa každý usiluje aspoŸ potuteűne uškrnúƛ; pani LedŸáēková celým svojim vnútorným i vonkajším uspôsobením je na to ideálnym objektom. Prozaik Ludvík Aškenazy má neobyēajný dar rozprávaƛ humorným spôsobom o veciach v űudskom živote základných, podávaƛ v poeƟckej skratke výpoveě o živote a smrƟ ēloveka veűkomesta. Jeho rozprávaē má „dĢsnĢ rád babiēky, ovšem jen takové, na kterých se pozná, jaká to bejvala ženská“. U Aškenazyho Ɵeto babiēky „chodívají prohnuté jako plamen svíēky a vítr každou chvíli nĢjakou sfoukne“. lovek si naozaj musí uchovaƛ oēi dieƛaƛa, aby videl űudí práve týmto spôsobom, no práve preto je básnikom. Aškenazyho prózy patria k tomu druhu beletrie, ktorá űudí zbližuje. V tejto súvislosƟ si nemôžem nespomenúƛ na svoje vlastné averzie voēi űuěom z miest a veűkomiest, ktorých som svojho ēasu takmer nechápal. Nerozumel som, preēo sa na relaơvne malom životnom priestore musí tlaēiƛ také veűké množstvo űudí, preēo musia ơto űudia žiƛ a bývaƛ práve v mestách, cestovaƛ v preplnených elektriēkách, podveēer sa vracaƛ unavene domov, keě by mohli celkom voűne žiƛ niekde uprostred kvitnúcich hôr na otvorených a, podűa môjho vtedajšieho názoru, aj oveűa slobodnejších priestranstvách. Isteže, vtedy som sa nachádzal vo veku, keě ēlovek svojím spôsobom plaơ istú nevyhnutnú daŸ zo svojho vidieckeho pôvodu. A dnes വ sám mestský ēlovek വ už lepšie chápem svojich űudských bratov v mestách a veűkomestách. Je tomu tak nielen pre adekvátnu skúsenosƛ, ale aj preto, že som mohol bez predpojatosƟ, hoci nijako nie űahko, spoznávaƛ a prijímaƛ ten druh umenia, konkrétne beletrie, ktorý vyviera priamo z epicentra tejto problemaƟky našej civilizácie. A ak dnes verím, že űudia nielen môžu, ale aj musia nájsƛ aj 11


v mestách a veűkomestách svoj „jediný slaný domov“ വ aby som do treƟce opäƛ citoval slovenského slovesného umelca, básnika @ubomíra Feldeka, majú na tom zásluhu aj nesporne zaujímavé a űudsky pôsobivé prózy ēeského spisovateűa Ludvíka Aškenazyho.

12


Oēarený Otom Pavlom

Je paradoxné, že s dielami, ktoré neskôr považujeme za trvalé hodnoty a ustaviēne sa k nim vraciame, sa spravidla stretávame len náhodou. Keě som v roku 1968 zaēal na priehrade Domaša po prvýkrát loviƛ ryby a postupne som prenikal do ich tajomného života, o prozaikovi Otovi Pavlovi som nevedel. A ani ja sám som o rybách ešte nepísal. Zaujímali ma skôr témy spoloēenského diania. Až potom, keě som sa vypísal zo svojej túžby po stvorení moderných povesơ a balád, siahol som po téme ryby a rybári. Práve vtedy, keě som svet pod vodnou hladinou, vinou nepriaznivých životných okolnosơ, zaēal pomaly a isto strácaƛ. So sugesơvnymi poviedkami ēeského prozaika Otu Pavla വ umelca s tragickým osudom വ ma vlastne zoznámil redaktor Slovenských pohűadov a inak aj veűký rybár Milan Resuơk. Bolo to okolo roku 1980. Ten ma nielenže na Pavla upozornil, ale mi aj poslal jeho zbierku poviedok, ktorá vtedy vyšla vo vydavateűstve eskoslovenský spisovateű v Prahe pod názvom Veliký vodní tulák. Milanovi Resuơkovi sa zapáēili rybárske poviedky, ktoré tvorili ēasƛ mojej druhej knižky Smädné srdce. Zrejme mi chcel predstaviƛ prozaika temaƟcky príbuzného. A ja, keě som si jeho poviedky preēítal, okamžite som rozpoznal, že stojím pred veűkým zjavom ēeskej prózy dvadsiateho storoēia. Pavlove prózy sú umelecký zázrak. V Pavlových poviedkach je všetko, ēo môže obsiahnuƛ jeden űudský život. Je v nich svojrázna vnútorná krása űudových postáv വ ako je to napríklad u prievozníka cez rieku Berounku, 13


strýca Proška, ale je tam aj obludne škaredá a dá sa povedaƛ, že priamo ohyzdne zvlēilá tvár tých, ēo sa v ēasoch najƛažších prejavili ako krajne egoisƟckí űudia, neváhajúci okradnúƛ o to posledné ani bezmocné deƟ, hoci vzhűadom na svoju zámožnosƛ na to vôbec neboli odkázaní. Tak je to v prípade postavy mlynára v poviedke Dlouhá míle, ktorej dej sa odohráva v ēase smutne presláveného Protektorátu echy a Morava, keě sa tým najsurovejším spôsobom lámal chlieb űudskej existencie a fašizmus ukazoval svoju pravú tvár. No prozaik Ota Pavel má aj űudí vnútorne krásnych a statoēných. Také sú jeho postavy známych i menej známych športovcov z jeho športových poviedok, takým je napríklad aj Pavlov otec Leo Popper alebo Pavlova mama, ktorí neváhali riskovaƛ aj vlastné životy, len aby zachránili životy svojim deƛom. Ota Pavel je veűký tragik. Podobne ako ruskí prozaici Isaak Babeű a Andrej Plastonov aj Pavel sa dotýkal sveta obnaženým srdcom. Otvoril trinástu komnatu pravdy a krásy, za ēo musel zaplaƟƛ cenu veűmi vysokú. Ota Pavel je však aj veűký lyrik. Len si spomeŸme na jeho opisy prírodných nálad v okolí rieky Berounky alebo na jeho charakterisƟky rýb ēi űudí. A pritom je vo výraze veűmi úsporný. Keby sme si vzali hociktorú z jeho poviedok, tak ani v jednej nenájdeme jediné zbytoēné slovo. A do treƟce sa dá povedaƛ, že Ota Pavel je aj veűký humorista. Aj napriek tomu, že ide väēšinou o smiech cez slzy, ako je to napríklad v poviedkach Otázka hmyzu vyƎešena alebo Nejdražší ve stƎední EvropĢ. Pavlovo dielo patrí k tomu najlepšiemu, ēo bolo v ēeskej próze vytvorené. Jeho autobiogra cké ērty mu vôbec nie sú na škodu, práve naopak: akoby práve ony autorovi umožŸovali objekơvny odstup od materiálu. Veě aj k samotnej postave svojho otca ēi matky je Pavel kriƟcký. Nezamlēuje ani slabé stránky ich pováh, ba neraz ich aj neűútostne ironizuje. 14


15


Nakoniec by som chcel ešte povedaƛ, že pohűad na Otu Pavla by nebol úplný, keby sme nebrali do úvahy jeho športové novely a poviedky, ako sa nimi autor prezentuje v knihách Dukla ve mrakodrapech, Plná bedna šampaŸského alebo Pohádka o Raškovi. Nesmieme toƟž zabúdaƛ, že Pavel bol svojím obēianskym povolaním športový redaktor. Dovoűujem si tvrdiƛ, že ēo sa týka kvality spracovania, niet podstatného rozdielu medzi jeho poviedkami športovými a rybárskymi. Tu ide naozaj iba o rozdiel v téme. Všetko, ēo Pavel napísal, nesie peēaƛ hlbokého humanizmu. Je jasné, že autor stojí za každých okolnosơ na strane tých, ktorým sa krivdí, avšak pritom je v maximálnej možnej miere zachovaný odstup od danej problemaƟky.

16


Podnetné stretnuƟe

Na stránkach Literárneho týždenníka zrejme nie je dosƛ miesta na osobné vyznania. Tlaē je v dnešnom modernom svete nekresƛansky drahá záležitosƛ, ceny kníh budú pomaly také vysoké, akoby ich ruēne opisovali stredovekí mnísi. Hnevá ma to, lebo si uvedomujem ich nedostupnosƛ pre radového ēitateűa. O to viac ma potešilo osobné stretnuƟe s poéziou Tarasa Hryhorovyēa Ševēenka v origináli. Došlo k nemu na jeseŸ v roku 1998 věaka pružnosƟ spisovateűa a prekladateűa Ivana Jackanina. Okrem toho, že som sa na vlastnej duši mohol presvedēiƛ, že Ševēenkovu poéziu je možné ēítaƛ v origináli, pretože aj priemerne vzdelaný ēlovek, ktorý sa aspoŸ trochu uēil rušƟnu, väēšine jeho básnických obrazov porozumie, nadobudol som presvedēenie, že je nám blízky svojím baladickým romanƟzmom, svojím bytostným (nijako nie lacným) angažovaním sa za ēloveka, ktorému sa v živote deje krivda. Jeho Katerina je nezabudnuteűná, jeho dumky ēloveku uēarujú, ostávajú nie v doēasnej, ale trvalej pamäƟ. Ševēenkova poézia ma presvedēila, že ukrajinēina je krásny a zaujímavý jazyk a že Ševēenko je z rodu veűkých básnikov. Toto moje tvrdenie môže mnohým pripadaƛ ako nosenie dreva do lesa, pravda, ak by u nás nejestvovali predsudky z minulosƟ, ktoré nám ako nahromadené skaly bránia v ceste za ozajstným, objekơvnym poznaním kultúrnych špeciİk ukrajinského národa.

17


Historický hendikep

Nešƛasơm spisovateűa v súēasnosƟ je, že nie je ekonomicky sebestaēný, takže má len mizivé možnosƟ publikovaƛ svoje diela, a tak ovplyvŸovaƛ kultúrno-tvorivý proces. V tomto smere sme sa vráƟli o dvesto rokov dozadu. Ani v tých ēasoch nemal slovenský spisovateű možnosƛ knižne publikovaƛ svoje diela, mohol tak robiƛ len za cenu sponzorstva, za ktoré musel plaƟƛ Ɵe najrozliēnejšie druhy daní: od pokorného ponižovania sa až po zbavenie sa všetkých autorských práv. Avšak v záujme pravdy musím povedaƛ, že nepoznám dobu, v ktorej by mal nejaký spisovateű v tomto zmysle ustlané na ružiach, s výnimkou diel vyslovene komerēných, o ktorých už v rukopise mohol vydavateű predpokladaƛ, že budú obchodným trhákom, že mu prinesú mnohonásobný zisk. Dnes, keě sú za absolútne všetkým peniaze, spisovateű sa ocitol v úlohe posledného outsidera, ktorý nielenže dielo vytvorí, jeho vydanie si musí sám zaplaƟƛ, no výtlaēky svojej knihy musí vlastnoruēne naložiƛ do drotárskej krošne a peším spôsobom ich rozpredaƛ. S výnimkou socializmu bola výroba knihy vždy drahá záležitosƛ, ale ani v socializme sa skutoēne dobrá kniha nedoēkala od verejnosƟ takej pozornosƟ, akú by si bola právom zaslúžila; na vine bola (a stále je!) výchova ku konzumnému spôsobu života വ slovenský železniēiar radšej vydal peniaze na alkohol v staniēnom bufete, než by si mal kúpiƛ knihu Andreja Platonova, ktorý naozaj už mal jeho svedomiu i vedomiu ēo povedaƛ. A položme si ruku na srdce: ktorý zo slovenských mäsiarov pozná Ballekovho Pomocníka aj v knižnej podobe? A boli by prózy Petra Jaroša také známe, keby sa jeho román Tisícroēná vēela nebol doēkal Jakubiskovho lmového stvár18


nenia? Väēšina diel Jána Hollého mohla uzrieƛ svetlo sveta len věaka bohatým cirkevným mecénom a ơ zase mohli daƛ vytlaēiƛ jeho geniálne básne predovšetkým preto, že boli relaơvne bohaơ, pretože ako vysokí cirkevní hodnostári mali vysoké roēné príjmy. To, že ich znaēnú ēasƛ vynakladali na kultúrno-duchovné povznesenie slovenského národa spomínaným spôsobom, im slúži trvale ku cƟ a v našich oēiach ich to dvíha k celonárodnému historickému významu. Lenže v kúƟku spisovateűovej duše aj napriek akejkoűvek veűkorysosƟ nájdeme vždy a v každej dobe ukrytý osteŸ zatrpknutosƟ: toƟž, byƛ na tomto svete od kohokoűvek akýmkoűvek spôsobom závislým, nie je veru závideniahodné pre nijakého ēloveka!

19


Plody fanaƟzmu (Ku knihe Rudolfa Dobiáša Temná zeleŸ)

Dejiny totalitných poliƟckých systémov sú vydláždené krvou a kosƛami miliónov nevinných űudských obeơ. FanaƟzmus ako druh temna v űudskom mozgu, ako absolútna neprítomnosƛ sebakriƟckého myslenia, ako úēelovo zjednodušený pohűad na svet, vedie do slepej uliēky nielen ekonomicky, ale v koneēnom dôsledku prináša rozvrat aj samotného systému, ktorý splodil. UprednostŸovanie jednej sociálnej vrstvy pred druhou, prosperita na úkor iných, keě hnacím motorom je dogma o triednej nenávisƟ, vedie národy a štáty do tragických situácií, kde sa exemplárne potvrdzuje odveké poznanie, že násilie plodí len ěalšie násilie a že jeho použiơm (ako univerzálneho prostriedku na výkon moci) sa problémy ešte väēšmi zamotávajú. Predstava, že niekto vyrieši ekonomickú krízu vojnovou expanziou, genocídou celých národov a sociálnych vrsƟev, je iba biednym sebaklamom, na ktorý nakoniec doplaƟa všetci. FanaƟzmus je desivý v tom, že vyžaduje absolútne podriadenie sa vládnucej ideológii všetkých obēanov štátneho spoloēenstva a aj keě to za cenu nesmiernych obeơ dosiahne, žije aj ěalej v ustaviēnom strachu, že jeden jediný pochybujúci ēi kriƟcky mysliaci obēan rozruší túto vynútenú jednotu a celý systém sa rozpadne. Preto má taký obrovský strach z každého pochybovaēa, preto sa tak veűmi bojí nevinných, hlboko veriacich v Boha. Aby zahlušil svoje vlastné neēisté svedomie, svoju masovú vinu, umelo si vyrába vinníkov. Aby pozornosƛ obēanov odviedol od vlastných ekonomických problémov, vedome produkuje triednych nepriateűov, aby na nich mohol v ēase lámania chleba zvaliƛ vinu za vlastnú hospodársku ēi inú nemohúcnosƛ. 20


Ak sa dnes už nepochybuje o tom, že buržoázia sa vo Veűkej francúzskej revolúcii v roku 1789 akƟvizovala predovšetkým preto, aby si uchmatla väēší kus chleba len pre seba, môžeme to isté pokojne povedaƛ aj o robotníckej triede. Pyramídový poliƟcký systém, ktorého byƟe ēi nebyƟe závisí od jedného jediného ēloveka, je systém zvrátený a zlý predovšetkým preto, že prevodovým pákam moci umožŸuje prakƟcky nezmerné množstvo zodpovednostného alibi. Dnes sa viny za všetky deformácie váűajú len na Moskvu, tam zase len na jedného jediného ēloveka വ Stalina, takže sa vytvára nielenže dojem, ale priamo presvedēenie, že táto záporná, tak smutne preslávená osobnosƛ mala prsty úplne vo všetkom, o všetkom vedela, niē sa neudialo bez jej vedomia a súhlasu. Ostatní len poslušne vykonávali jej príkazy. Bolo to naozaj tak? Nie je to iba preİkaný mýtus, ochranná clona, ktorú si vytvorili ơ, ēo existenciou „boha“ potrebovali zakryƛ svoje vlastné maslo na hlave? Práve autor Temnej zelene Rudolf Dobiáš (osobne kruto posƟhnutý spomínaným systémom) názorne ukazuje, akú veűkú moc nad životom svojich obeơ mali konkrétni űudia, vyšetrovatelia a dozorcovia väzníc, ēo si mohli dovoliƛ, ako ěaleko im systém svojou anonymitou umožŸoval prekroēiƛ medze právomoci, ēo všetko bolo v záujme jeho „ochrany“ možné, ēo všetko sa mohlo robiƛ a ēo všetko sa teda aj robilo. Odhliadnuc od všetkého druhu fyzického týrania, paleta morálnych zloēinov bola veűmi pestrá: od perverzného zneužívania manželiek obeơ až po zdanie limitovanej „űudskosƟ“ katov, ktorá akoby v možnom budúcne mala svedēiƛ v prospech ich charakterových portrétov. (Ach, áno. Niē nové pod slnkom. @udia predsa za niē nemohli, to len doba mohla za všetko. A okolnosƟ, ktoré boli വ ako napokon vždy v dejinách വ silnejšie ako űudia.) Majstrovsky napísané poviedky a novely kresƛanského humanistu Rudolfa Dobiáša stoja za preēítanie. Už aj preto, že sú hŰbkovou psychologickou sondou do historických ēias neűud21


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook